7. schôdza

Ďakujem pekne. Že je na škodu veci, že reštituenti neboli od začiatku, a že v zákone ani za jednej vlády nebola podmienka, aby boli reštituenti vybavovaní podľa toho, ako im vznikol reštitučný nárok, ako bolo vydané rozhodnutie. O toto sa určite pokúsime v druhom čítaní a pevne verím, že pri takomto legislatívnom procese, ak sa nám toto podarí, aj ten výkon v Správnej rade bude transparentný a nebudeme sa musieť hanbiť za to, akým spôsobom budú ukončené reštitučné nároky v krátkom čase.

Pán kolega, je pre mňa úsmevné, že tu stále hovoríte vy o Veľkom Slavkove, pretože treba si spomenúť kto naštartoval tento proces Veľkého Slavkova a kto za ním stál. Nechápem, prečo to vyčítate minulej vláde.

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, reštitúcia, tak ako to tu odznelo, je dvadsaťročný problém v tejto krajine. Až niekedy žasnem nad tým, ako ľahko prejdeme nad vecmi, ktoré majú súvislosti a snažíme sa ich zmiesť, resp. spájať do rôznych konfigurácií a podôb, ktoré vôbec nedávajú žiadny zmysel. Práve účelovo tak ako komu práve vyhovuje tento proces. Je faktom, že tento reštitučný proces, tak ako pán Fecko uviedol, mal pôvodne riešiť a rieši navrátenie pôvodného vlastníctva k pôde. Pani kolegyňa Košútová vo svojom prejave ste sa dotkli, že tento návrh zákona bude retroaktívny, po dvadsiatich rokoch mení podmienky plnenia, a to spätne, zúži možnosť reštitúcií, ale dovoľte, aby som ja položil otázku. Nebola to vládna koalícia pod vedením Roberta Fica, ktorá predložila návrhy zákona, ktoré toto všetko urobilo doteraz? Vtedy nikto zo súčasnej opozície, ktorý sedel v týchto laviciach, nemal problém? Vtedy ste aj vy osobne hlasovali za tie návrhy zákonov. Vďaka tým návrhom zákonov mohla vzniknúť kauza Veľkej Lomnice, či Starej Lesnej, či Beladíc. Pretože pokiaľ by bolo naplnené to, čo Robert Fico a predchádzajúca vláda tvrdila, tak tieto kauzy nemali čo vzniknúť. A predsa vznikli. To znamená, ale pokiaľ sa bavíme o retroaktivite, že menia sa pravidlá posudzovania, atď.
V každom prípade dovoľte, aby som upriamil pozornosť na prijatý zákon 523/2007 a 571//2007. Neboli to tie zákony, kde ste zaviedli pre skupinu reštituentov do 5 000 korún, že oni nemajú nárok na možnosť voľby? Oni nemajú nárok. Oni majú nárok len na finančné vysporiadanie. Potom, akým spôsobom tento návrh zákon eliminuje? Tento návrh zákona jasne definuje, že každý reštituent má právo na náhradu, na pôdu v katastri, kde pôvodný nárok vznikol. V obci, a s tým súhlasím, čo povedala pani kolegyňa Sabolová, aby sme riešili istú časovú postupnosť, aby žiadna pochybnosť o tom, že komu patrí a komu nepatrí. Aby každý špekulant, ktorý si nakúpil alebo zaobstaral zmluvou o budúcej zmluve od drobných reštituentov a scelil reštitučný nárok a teraz ho žiada niekde na druhom kúte Slovenska vydať, aby sme tento proces urobili. Ale takémuto procesu sa nikdy žiadna vláda nezaviazala. Žiadny takýto právny nárok neexistuje. Ani ústavný nárok na to neexistuje.
A treba si spomenúť na celý ten proces. Ten proces je v tom, že uplatníte si nárok na pozemkovom úrade. Pozemkový úrad vyhodnotí, či vám môže vrátiť pôvodný pozemok alebo nie. Pokiaľ nie, máte nárok na náhradu. Pozemkový úrad vypočíta výšku náhrady. Do tohto procesu od roku 1992 nikto nezasahuje. Je presne taký istý, práve preto, aby ústavná rovnosť každého žiadateľa na ten istý nárok bol zachovaný. Ďalší proces, ktorý začína za týmto krokom, je krok jeho vysporiadania alebo resp. poskytnutia náhrady. A tá náhrada môže byť v podobe finančnej a hmotnej. Podoba hmotná je pozemok. Tento vládny návrh zákona smeruje cieľ, aby sme hmotné plnenie obmedzili a nedali na ľubovôľu úradníkov, rôznych nominantov, ale striktne do zákona. Každý reštituent môže mať reštitúciu plnenú čo najbližšie k tomu, kde pôvodný reštitučný nárok vznikol. No a čo v tom prípade, keď tam pozemok štát nebude vlastniť? Na to zákon pamätá. Pokiaľ nemá pôdu, tak nemôže dať, ale to plnenie bude stále zabezpečené aj finančnou podobou. To znamená, že tento zákon nie je ani protiústavný, ani retroaktívny, ale chce odstrániť všetky tie nedostatky, kde vláda Roberta Fica urobila obrovské prešľapy. A tými obrovskými prešľapmi sú, že vláda Roberta Fica politickým rozhodnutím si zobrala tú trúfalosť a rozhodla o 119 katastroch, kde nie je možné poskytnúť reštitučný nárok. Bez žiadnej argumentácie, bez žiadneho odôvodnenia, bez žiadneho vysvetlenia občanom. Jednoducho, lebo sa vláda Roberta Fica rozhodla, a bác. Toto je riešenie? Je riešenie, že nariadením vlády vláda Roberta Fica prijala, že je možné plniť reštitúcie aj v susediacom okrese, keď to zákon neumožňuje? Tak potom treba stanoviť také pravidlá, aby ani vláda, ani úradníci nemohli vybočiť a dajme reštitučný nárok niekomu, kto má na to nárok tam, kde bol. Keď nárok vznikol v Humennom, tak dostane v Humennom, poprípade v susediacich obciach, ale nie vo Vysokých Tatrách, nie v Bratislave, ani naopak. Ten nárok bol tam, pôvodný. Aký je problém s tým, aby ten nárok tam vznikol? A zaviesť pravidlo ako navrhla pani Sabolová. Pani kolegyňa, ja som otvorený takému prístupu, aby sme riešili aj istú časovú postupnosť. Že ten, ktorý tam má žiadosť niekoľko rokov, možnože desať rokov, možnože viac, a nemá ho plnené, tak ho vysporiadajme a bude to tlak aj na samotný Slovenský pozemkový fond a jeho pracovníkov, aby dodržiavali časovú postupnosť. Tak ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, tak aby boli plnené, samozrejme. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená Národná rada, vážené dámy a páni, dovoľte, aby som v prvom čítaní uviedol návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, a to na základe programového vyhlásenia vlády a na základe uznesenia vlády k návrhu krátkodobých štrukturálnych opatrení vlády Slovenskej republiky.
Vo svojom programovom vyhlásení sa vláda zaviazala, že na jednej strane odstráni nezmyselné reštrikcie v súčasnom znení zákona, najmä vo vzťahu k menšinám a na druhej strane zabezpečí ochranu štátneho jazyka. To aj je v súčasnom návrhu novely zákona o štátnom jazyku zakomponované. Treba povedať, že vláda Slovenskej republiky tento návrh schválila jednomyseľne.
Účelom teda je odstrániť niektoré pretrvávajúce nedostatky v texte zákona o štátnom jazyku, ktoré spôsobujú interpretačné ťažkosti pri praktickej aplikácii ustanovení tohto zákona a ako som spomenul aj viaceré nezmyselné reštrikcie. Koniec koncov viaceré z nich nám boli vytýkané aj zo strany rôznych medzinárodných organizácií. Môžem len zmieniť, že na stretnutí s vysokým komisárom OBSE pánom Vollebaekom som informoval o návrhu novely zákona o štátnom jazyku. Vnímal predložený návrh a zmeny, ktoré sú v ňom obsiahnuté, pozitívne. V návrhu sa zároveň výrazne zmierňuje spôsob, akým sa budú uplatňovať sankčné opatrenia, pričom ustanovenia o pokutách sa v zákone zachovávajú. A to v záujme vymožiteľnosti práva, najmä v prípadoch úmyselného a pokračujúceho porušenia zákona, ktoré ohrozuje základné právo občanov na prístup k dôležitým informáciám v štátnom jazyku. Nejde teda o nástroj priamej represie, ale ide o krajný prostriedok, ktorý má slúžiť na vymožiteľnosť jednotlivých ustanovení tohto zákona. Konkrétne ide o dve oblasti, ktoré sú definované v príslušnom ustanovení o sankciách. Týka sa to informácií verejnej správy určených pre verejnosť a zároveň informácií, ktoré sa týkajú života, zdravia, bezpečnosti a majetku občanov. Domnievame sa, že v týchto oblastiach má byť zachované právo, s čím súhlasí aj pán predseda MOST-u pán Bugár, právo občanov na informácie v štátnom jazyku.
Zmeny zákona o štátnom jazyku sú navrhnuté tak, aby samotný zákon mohol naďalej plniť svoj základný cieľ, ktorým je ochrana štátneho jazyka a aby sa súčasne garantovalo právo príslušníkov národnostných menšín na používanie vlastného jazyka. Vláda Slovenskej republiky, ako som už spomínal, jednomyseľne alebo jednohlasne schválila predložený návrh zákona na svojom mimoriadnom rokovaní 24. septembra roku 2010. Dámy a páni, týmto vás chcem požiadať, aby ste predložený návrh zákona v prvom čítaní podporili. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, ctení hostia, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Uvedený vládny návrh bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej 15-dňovej lehote pred konaním schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o dôvode novej právnej úpravy, o súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Obsahuje informáciu o finančnom dopade na verejné financie, zamestnanosť, podnikateľské prostredie a stav životného prostredia. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskej únie, doložku vybraných vplyvov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3, písm. c) rokovacieho poriadku, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 24. septembra 2010 č. 106 a podľa § 71 rokovacieho poriadku navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v lehote do 24. novembra 2010 a gestorský výbor do 24. novembra 2010. Vážený pán podpredseda ďakujem, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, dámy a páni, dovoľte mi v prvom čítaní zaujať k vládnemu návrhu zmien v zákone o štátnom jazyku všeobecné stanovisko. Navrhovaná novela zákona o štátnom jazyku je vecne neodôvodnená, obsahovo chybná a politicky škodlivá. Dôvodom tejto novelizácie nie je ani ochrana štátneho jazyka, ani lepšia vymožiteľnosť práva na informácie v štátnom jazyku, dokonca ani odstránenie údajného strachu, čo som častokrát počul, alebo reštrikcií voči občanom, ktoré spomínal pán minister.
Skutočnými dôvodmi sú úzko politické záujmy strany MOST - HÍD v súboji o voliča s mimo parlamentnou SMK a ilúzia, že takýmto bezdôvodným splnením požiadaviek v Budapešti sa reálne zlepšia slovensko-maďarské vzťahy. Pretože je to skutočnosťou, že to, čo Budapešť a maďarská politika nedosiahli neuveriteľne mohutnou, agresívnou a lživou kampaňou proti Slovensku a nášmu zákonu, to dostáva teraz Budapešť od vlády Ivety Radičovej zadarmo a na tácke a na úkor práv občanov Slovenskej republiky, na prístup k informáciám vo verejnom styku aj v štátnom jazyku.
Zmeny v zákone sa prezentujú ako niečo, čo zbaví občanov reštrikcií a strachu. Neviem o tom, že by sa dnes občania tohto zákona báli, ale viem, že v čase prijímania dnešného znenia zákona, a možno aj krátko po jeho prijatí a účinnosti, mohli strach mať. No, nebol to strach zo zákona, ale z klamstiev, ktoré sa o zákone, a o tom čo obsahuje, tvrdili. Keď boli naši občania najmä zo strany maďarských politikov a médií zahlcovaní informáciami, že bežní ľudia budú dostávať pokuty, dokonca ak nebudú hovoriť spisovne, že ani na ulici sa nebudú môcť rozprávať v materinskom jazyku, že budú zakázané omše v menšinových jazykoch, že lekár bude musieť hovoriť s pacientom iba po slovensky. Tohto sa báli tí občania, ktorí takýmto klamstvám uverili. A prečo by neuverili, keď to tvrdili ústavní činitelia Maďarskej republiky a, žiaľ, aj niektorí ústavní činitelia Slovenskej republiky.
Prax zákona však ukázala, že to bol strach neopodstatnený. Nové znenie zákona neprinieslo na jednej strane zásadné problémy a na druhej strane začalo pozitívne pôsobiť tam, kde dovtedy napr. úradné oznamy neboli občanom Slovenskej republiky poskytované aj v štátnom jazyku. A začali sa tieto pozitívne zmeny dokonca bez nutnosti upozorňovať v zmysle zákona, alebo začínať správne konanie. Spomeňte si na viaceré prípady z obcí na slovenskom juhu, kde zrazu stačila požiadavka občana a v obecnom rozhlase sa začalo hlásiť už aj po slovensky a spomeňte si na tak trochu udivené komentáre niektorých starostov z týchto obcí, keď takúto nápravu urobili ako vysvetľovali dovtedajšiu prax, že oni sa domnievali, že poskytovať občanom informácie aj v slovenskom jazyku nie je potrebné, pretože veď tých 15, možno 30, 20, podľa toho o akú obec išlo, percent občanov slovenskej národnosti predsa rozumie po maďarsky.
Preto tvrdím, že v tom podstatnom, čo prináša súčasná predložená novela zákona je vecne neodôvodnená. Naopak, viacerými navrhovanými zmenami, ak nezlikviduje, tak významne zníži vymožiteľnosť práva na informácie v štátnom jazyku. Z tohto dôvodu ju považujem za obsahovo chybnú a detailne sa tomuto budem venovať v druhom čítaní, pokiaľ návrh prejde do druhého čítania.
Politickú škodlivosť tohto návrhu som už naznačil. Slovenská republika bola atakovaná nielen bilaterálne, ale aj v Európskom parlamente, v Rade Európy, maďarská loby vyvíjala snahy, aby sa naším zákonom zaoberal americký kongres. Ani v jednom prípade však nebola maďarská strana úspešná. Slovenská republika si obhájila zákon aj z obsahovej stránky na úrovni vysokého komisára OBSE pre otázky národnostných menšín. Zákon vo všeobecnosti zhodnotil ako štandardný, sankcie ako možné a spokojnosť vyjadril aj s vykonávacími predpismi, ktoré odporučil pripraviť vzhľadom na deklarované obavy maďarskej menšiny. Aj preto Slovenská republika sama aktívne a so sebadôverou požiadala o stanovisko Benátsku komisiu. A tu sme pri prvej fatálnej politickej chybe.
Aké stanovisko teraz asi zaujme Benátska komisia, ak slovenská vláda návrhom novely zákona dáva de facto za pravdu maďarskej strane, že zákon je zlý a treba ho zmeniť. Je tu vôbec teoretická šanca, že Benátska komisia sa postaví proti v súčasnosti zhodnému názoru dvoch strán? Asi ťažko. A, naozaj, sa pýtam, pán minister, prečo Slovenská republika nepočkala aspoň na zverejnenie stanoviska Benátskej komisie? Prečo takýmto spôsobom podrazila pozíciu Slovenskej republiky? Naozaj, vláda Ivety Radičovej podráža touto novelou Slovenskú republiku, ale aj v širšom zmysle. Zákon o štátnom jazyku sa vďaka maďarskej strane stal takmer medzinárodným problémom, hoci sa týka výlučne Slovenskej republiky. A slovenská diplomacia druhý raz v histórii po spore o Gabčíkovo dokázala obhájiť vec a záujmy Slovenskej republiky. Preto nás teraz v Budapešti chvália, preto to potľapkávanie pána Dzurindu, pretože sme im v spore, ktorý prehrali, dali za pravdu, naivne si mysliac, že docielime nejaké ústupky v maďarskom zákone o dvojakom občianstve. Mimochodom, to je tiež zásadná chyba našej diplomacie, myslím, že aj našej pani premiérky, keď tento maďarský zákon siahajúci na našich občanov dovolíme dávať na tú istú úroveň ako zákon o štátnom jazyku, ktorý je naším vnútroštátnym predpisom.
V niečom však tento maďarský zákon o dvojakom občianstve súvisí s naším zákonom o štátnom jazyku. Maďarský zákon totiž otvorene odhaľuje zámer privlastniť si maďarské menšiny v susedných štátoch ako svojich občanov, dostať ich pod svoju jurisdikciu. Tým súčasne odhaľuje príčinu zúrivého odporu Maďarska proti nášmu zákonu o štátnom jazyku, pretože ten by na území Slovenska, aj na jazykovo zmiešanom území, zabezpečil, že informácie pre občanov by boli dvojjazyčné, to znamená aj v štátnom jazyku. Takže odpor Budapešti nebol kvôli údajnému oslabeniu menšinových práv, ale kvôli tomu, že by boli občania Slovenskej republiky vo väčšej miere ako dovtedy konfrontovaní vo svojom štáte aj so slovenským, čiže štátnym jazykom a nemuseli by sa už Slováci ocitnúť v situácii, kedy musia komunikovať, alebo prijímať informácie na území Slovenskej republiky v maďarčine.
Na záver, pán minister, dovoľte mi zopakovať, že skutočný zámer a účel vládneho návrhu zákona smerom dovnútra je vyhovieť úzkej straníckej agende strany MOST - HÍD na úkor práva všetkých občanov Slovenskej republiky. Účelom smerom von je ilúzia, že týmto spôsobom zlepšíme vzťahy s Maďarskom. Ubezpečujem vás, že maďarská politika, slabosť a ústupčivosť neoceňuje a neocení, takže výsledkom už teraz je, že ste Slovensku podrazili nohy a oslabili jeho pozíciu. Ďakujem vám za pozornosť, verím, že viacerí z vládnej koalície sa aspoň zamyslíte nad tým, čo som povedal a možno niektorí sa aj vnútorne zahanbíte. (Potlesk.)

Vážený pán poslanec Maďarič, zákon je zlý a treba ho zmeniť. To nie je žiadne podrážanie pozície Slovenskej republiky, to je jednoducho priznanie si reality. A táto novela nie je niečo, čo by dostala Budapešť od vlády Ivety Radičovej, je to niečo, čo dostanú všetci občania Slovenskej republiky od vlády a od parlamentu. A operujete tu stále a opakovane, aj v minulosti, aj teraz, právom na prístup k informáciám aj v štátnom jazyku. Veľmi by ma zaujímalo, kde je koncipované takéto právo, lebo v slovenskej ústave takto definované právo neexistuje.
V čl. 26 ods. 1 slovenská ústava zakotvuje slobodu prejavu a právo na informácie a v čl. 26 ods. 5 hovorí o tom, že orgány verejnej moci, zdôrazňujem orgány verejnej moci, majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. Čiže, táto povinnosť sa vzťahuje na orgány verejnej moci a ak tomu zodpovedá nejaké právo občanov, tak je to právo občanov mať informácie od orgánov verejnej moci, nie od súkromných inštitúcií. A chcem pripomenúť, že čl. 26 obsahuje aj ods. 4, ktorý hovorí o tom, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Zákon o štátnom jazyku zasahuje do slobody šírenia informácií nad tento rámec, nad rámec, ktorý je vymedzený v čl. 26 ods. 4 ústavy.

Pán poslanec Maďarič, exminister kultúry, vy ste tu spomínali opäť a znova Budapešť, jej záujmy, neviem odkiaľ beriete tie informácie. Pri rokovaní s ministrom o tomto zákone som bol, žiadna Budapešť, ani nikto sa tam nezúčastňoval. Táto vec existuje, proste, ja fakt nechápem, kde beriete vôbec argument na to, že niekto niekomu podráža nohy. Vy ste podrazili nohy Slovenskej republike, lebo váš návrh zákona a bol som vtedy v Londýne, spôsoboval medzinárodnú hanbu tejto republike, spôsoboval hanbu do tej miery, že... (Hlasy v rokovacej sále.) Môžte sa ukľudniť, páni poslanci? Ja rozprávam, neskáčem vám do reči. Spôsoboval takú hanbu, že doteraz musí daný zákon posudzovať Benátska komisia. A vôbec, kde beriete drzosť hovoriť o tom, že Benátska komisia, že sme jej nechali, mali nechať právo rozhodnúť. My máme právo opravovať vlastné zákony, ktoré sú zlé. Ďakujem. (Potlesk.)

Pán kolega, mám takú skúsenosť, že kdekoľvek sa na svete pohnem, kdekoľvek som cestoval, v akejkoľvek sociálnej skupine som sa ocitol, tak percento blbcov je vždycky rovnaké. A odvtedy tvrdím, že dobre zmýšľajúci nezávislý človek by nemal sa nikdy obracať proti Rómom, proti Maďarom, proti bielym, žltým, čiernym, proti homosexuálom, ale vždycky by sa mal otočiť proti blbcovi, lebo to je jediný boj, ktorý treba zviesť v kultivovanej spoločnosti. Máte pravdu v tom, že je potrebné naprávať vzťahy s Maďarskom. Ako malý štát v strede Európy potrebujeme silných partnerov okolo seba, lebo len ako Vyšehradská štvorka napríklad vieme mať silné a rozhodujúce slovo pri tom, ako bude vyzerať v budúcnosti Európska únia. Ale tento zákon nesmeruje k tomu, aby sme nadŕžali blbcom z druhej strany. Tento zákon tu ani nie je kvôli tomu, aby blbci na našej strane mohli opäť vyťahovať maďarskú kartu. Tento zákon je tu iba kvôli tomu, aby sa konečne upravili pravidlá a aby rovnováha medzi ochranou štátneho jazyka a možnosťami menšín používať ten svoj bola nastolená, aby rozumné slovo prevládlo nad nacionalistickými a nič nehovoriacimi drístami. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Takže, podľa pána poslanca Dostála, neexistuje právo na informácie v štátnom jazyku. Pán poslanec, myslím, že tento názor plne vysvetľuje vašu pozíciu a vaše stanovisko k danej téme. Pán poslanec Viskupič, možno ste naozaj v tom Londýne sa venovali neviem čomu, možno štúdiu príliš, a nemali ste možnosť sledovať naozaj veľmi nekorektné útoky a zavádzajúce informácie z Budapešti, z maďarskej politiky od Zsolta Németha, od vtedajšieho premiéra Bajnaiho, od prezidenta Sólyoma, od Kingy Gőnczovej a tie ich informácie boli lživé. Jednoducho, zavádzali v záujme zdiskreditovať tento zákon v očiach medzinárodnej verejnosti. Takže, mohli si myslieť aj v Londýne, že je to naša hanba, ale boli konfrontovaní so silnou maďarskou loby, so schopnosťou tvrdiť o našom zákone to, čo som povedal aj vo svojom vystúpení, že omše nebudú v menšinových jazykoch, že budú pokutovaní obyčajní ľudia a tak ďalej a tak ďalej. Jednoducho, bol tu silný atak z maďarskej strany na náš vnútroštátny predpis, ktorý sa nedotýka občanov Maďarskej republiky. Benátska komisia sa nemusí tým zaoberať. Som povedal, že my, slovenská strana, vláda Roberta Fica, sama dala podnet, aby Benátska komisia zaujala stanovisko. To je rešpektovaná inštitúcia, pretože si veríme v tom, že ten zákon je v poriadku a naozaj nechápem, prečo sme si nepočkali na výsledok.
A pán Poliačik, vo vašich príspevkoch slová ako blbec, chrapúň, drísty, ma oprávňujú povedať, že nebudem komentovať vaše ... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)