19. schôdza

A končím a zase som, už som si to chcel skrátiť, pán minister, ja som tu vášmu kolegovi ministrovi Čaplovičovi ponúkol alebo, myslel som si, vyextrahoval štyri nejaké, nejaké opatrenia. Vám ich poviem päť, aby teda na konci zaznelo. Tam... (Krátka pauza.) Ale ono nie sú také exaktné, že ja neviem, že urobte niektoré, by som povedal, také aj politického charakteru, a to je to, o čom som hovoril. Prestaňte budovať tento oligarchický systém, nemôže to fungovať dlhodobo, to nemôže fungovať. To je prvé.
Druhé, ja ho volám, že vírus socializmu, ale my ho môžme nazvať aj ináč, že vírus takého, takého, odovzdanosti, takého očakávania, a ten, niekedy mám pocit, že dávkujete ľuďom, a ten tiež je veľmi nebezpečný, špeciálne pre mladých ľudí, v náväznosti na to, čo som hovoril, že vytvárať miesta pre miesta, aby sa tí mladí ľudia nestali obeťou štatistiky, že štatisticky niekde vyskočia a zase nič nerobia, tento vírus je veľmi nebezpečný, to je druhé.
Tretie je, súvisí, úplne previazané s tým prvým, že ak už niečo miniete, tak miňte to tak, aby to malo význam, ak nie ste presvedčený o tom, že to má význam, radšej to nemiňte. To znamená príklad Jarovnice.
Štvrté sú exekúcie, naozaj tú základnú sumu, teraz v stredu sa môžete prihlásiť a dať návrh na zvýšenie nariadením vlády, aby sa to zmenilo. Som zvedavý.
Štvrté, povinná jazda, ja to skracujem, na východ od Popradu, tam len držať palce, hej? Tie, ja myslím, že skôr či neskôr sa my dopracujeme k niečomu takému, že nejakému komunálnemu, komúnnemu systému v tých osadách na nejaké kvázi špeciálne zóny výrobné, kde budú platiť o niečo iné pravidlá ako inde, lebo to neustojíme, to neustojíme, to je na dlho, treba o tom debatovať.
A posledné, len zopakujem v krátkosti, na zamestnanosť má vplyv, absolútny vplyv a špeciálne u mladých ľudí, už u niektorej generácii už ani tak nie, ale u mladých ľudí špeciálne, keď sa im nebudeme venovať, aby ste vytvorili prostredie, kde najlepší vyhrávajú, aby nemuseli mať na vás číslo alebo na Buriana, alebo na Počiatka, ale aby chceli byť najlepší, a keď budú najlepší, tak ani sa nemusia narodiť do zlatej kolísky tuná na Hradnom kopci, môžu sa narodiť v Medzilaborciach, a keď to budú chcieť a budú to dokazovať, tak tá krajina bude parametricky nastavená tak, že sa im to niekde ukáže, niekde sa im to zjaví a vtedy sa vám ten ukazovateľ samozamestnanosti bude zvyšovať, ale aj celková zamestnanosť sa vám bude zvyšovať. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, veľmi pozorne som vás počúvala, aj keď nie celý prejav tu váš, ale časť vystúpenia hore v kancelárii, možno cestou, kým som šla sem, som stratila niekoľko viet, ale úprimne poviem, že z vášho vystúpenia vôbec nie je jasné, čo ste chceli povedať. Ja si vždy dokážem z vášho vystúpenia čosi vybrať, ale musím úprimne povedať, že vo vzťahu k ministerstvu práce absolútne nič.
Pokiaľ ide o miešanie systému zamestnanosti, aktívne opatrenia trhu práce, to sú dva absolútne odlišné systémy, ktoré sú prepojené možno akurát systémom poistenia pre účely staroby a poistenia pre účely straty zamestnania. Pokiaľ chcete hovoriť o hmotnej núdzi a pomoci, tak táto patrí do systému sociálneho zabezpečenia a tak, ako je u nás nastavená, je to štandardne v rámci Európy, hoci v rámci Európy sú, samozrejme, tie dávky podstatne vyššie, u nás to vyplýva z ich veľmi nízkych miezd.
Ak ste hovorili o životnom minime, treba hovoriť o tom, že my poznáme nielen životné minimum, poznáme existenčné minimum, poznáme sociálne minimum. Každé má úplne odlišnú definíciu, ale nechcem tu ani nikoho poučovať ani, ale musím hovoriť, že naše dávky nie sú nastavené prakticky seriózne ani na existenčné minimum, ani na holé prežitie. Viete, so životným minimom, každých päť rokov by ho bolo potrebné prepočítať a povedať reálne, že či zodpovedá životným potrebám, alebo nezodpovedá, komu tie životné potreby na úrovni životného minima, komu na úrovni existencie na báze holého prežitia. Ale hovoriť o trhu práce a podmienkach a hovoriť o ochrane spotrebiteľa ministrovi práce, áno, môžete mu to povedať, ale to nepatrí do jeho kompetencie.
Veľmi sa obávam, že správu, ktorú máte pred sebou, ste nedokázali využiť na to, aby ste si z nej vytiahli potrebné veci pre riešenie zamestnanosti. Ďakujem.

Viete čo, len krátko. Nie som ministerský úradník. A vám garantujem, že keby som bol ministerský úradník, tak..., ja som zvolený poslanec a som z iného prostredia a tak som k tej správe - a som si ju prečítal nie raz, dvakrát - pristupoval. Čiže nie som, opakujem, ministerský úradník. A keď niečo nazvete životné minimum, tak to nazvite nejako ináč, ale keď niečo nazvete životným minimom, a potom suma, na ktorú sa nesiaha, je 60 % životného minima, tak to spôsobuje to, čo to spôsobuje. Ja som len upozorňoval - a budem v tom aj do budúcna pokračovať - na absurdity nejakého systému. A to, že som hovoril spotrebiteľoch a spomenul som aj vášho nominanta, štátneho tajomníka pána Buriana, ktorý je kráľom nebankových pôžičiek, je preto, že to bolo v tej správe. Však v tej správe máte návrhy na opatrenia, máte zlepšiť situáciu z pohľadu spotrebiteľov, ale patrí do pôsobnosti ministerstva hospodárstva, ja som to tak presne uviedol, hej, ale to tam bolo, čiže som hovoril meritórne, ale samotná tá textácia toho, že o čom bola, úplne, úplne je od veci. Tam malo byť napísané úplne niečo iné, keď ste sa to už rozhodli tam napísať. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, nebudem hovoriť zbytočne veľa, lebo už toho bolo povedaného dosť, aj politických rečí, myslím, že tu padli aj konkrétne návrhy, s ktorými niektorí môžeme súhlasiť, mnohí nie, každopádne je jasné, že téma nezamestnanosti prebieha naprieč celou spoločnosťou. Všetkých trápi a mám pocit, že tých, tie riešenia, ak sú, tak sa dostatočne rýchlo neuvádzajú do praxe. Už počas rokov 2000 alebo od roku 2010 sme videli, že existujú projekty, ktoré boli z určitých dôvodov, zväčša politických, zastavené. A ako keby, hm, ja neviem, chápem to, že ideologicky nechceli ste pokračovať v niečom, čo začala predchádzajúca vláda, ale to takisto vôbec nechcem riešiť.
Správa bola zadaná na spracovanie koncom zimy, by sa dalo povedať, odvtedy prešiel určitý čas, takže údaje sú určite novšie. Som rada, že teraz na poslednej vláde bol teda prijatý dokument vládou, ktorý obsahuje naozaj veľmi veľa opatrení, len sa bojím, že nie sú celkom správne zoradené alebo sprioritizované. Sú zoradené do kategórií A, B, C, z čoho, čo ma prekvapilo, že mnohé hospodárske opatrenia alebo teda opatrenia z ministerstva hospodárstva sú zaradené do kategórie C, čo je pre mňa dosť nepochopiteľné.
Len zostáva veriť, že tie opatrenia, ktoré ste si naplánovali, ktoré ste si určili, ktoré sú určite potrebné, a myslím, že s veľa z nich môžeme súhlasiť, nebudete čakať s ich zavedením až do roku 2014, tak ako pri mnohých plánujete, ale že naozaj sa nich už robí a budete robiť všetko preto, aby boli zavedené už v priebehu niekoľkých mesiacov, dúfam, že dní. Dokonca som zostala prekvapená, keďže na hodine otázok mi pán minister hospodárstva pán Malatinský, lebo akosi naňho mám taký najväčší, možno taký bôľ, že mám pocit, že je veľmi málo iniciatívny v tejto oblasti. Nehovoriac o ministerstve spravodlivosti, ktoré takisto, mám pocit, že veci nerieši dostatočne rýchlo.
Z toho mi..., dobre, nechám to tak.
Každopádne rada by som predniesla návrh na doplnenie uznesenia, ktoré sme mali prečítané, v ktorom, keďže situácia sa teraz zlepšila, a myslím, čo sa týka stavu nezamestnanosti, ťažko povedať, že či sa bude ďalej zlepšovať. Naozaj môže ísť o dočasné zvýšenie nezamestnanosti, ktoré súvisí s prácou, so sezónnou prácou. Vieme, že teraz nám končia maturanti, budú ďalší absolventi škôl pribúdať, takže ťažko povedať, či sa ten trend v znižovaní nezamestnanosti naozaj udrží. Ale tak ako povedal včera kolega, myslím, že Igor Matovič, že jedna desatina percenta je naozaj veľmi málo na to, aby sme sa uspokojili s tým, ako opatrenia sú zavádzané, to by bol veľmi nízky cieľ. Preto chcem poprosiť aj o podporu uznesenia, ktoré dávam v duchu, že chceme požiadať pána ministra, aby nám takéto správy, možnože už nemusia byť tie analytické časti takto dôsledne vypracované, ale naozaj možno len o spôsobe zavádzaných opatrení, o spôsobe, a teda účinnosti zavádzaných opatrení uvádzaných v správach.
Takže prejdem k návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k Správe o aktuálnej situácii na trhu práce v Slovenskej republike a opatreniach na jej zlepšenie.
Národná rada Slovenskej republiky žiada ministra práce, sociálnych vecí a rodiny:
1. aby každé tri mesiace do času, kým neklesne nezamestnanosť v Slovenskej republike pod priemer nezamestnanosti v krajinách Európskej únie, informoval Národnú radu Slovenskej republiky o opatreniach, ktoré robí vláda Slovenskej republiky v oblasti zlepšenia situácie na trhu práce,
2. na najbližšiu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky predložil správu o využívaní aktívnych opatrení na trhu práce, ktoré má vláda Slovenskej republiky k dispozícii po schválených legislatívnych zmenách, a ako tieto zmenili situáciu v oblasti zamestnanosti.
Prosím vás o podporu tohto uznesenia, aj keď, bojím sa, že opäť bude prijímané len politicky. Je to naozaj s dobrou vierou v to, že pomôže to aj mnohým poslancom, ktorí možnože nie aktívne pristupujú k tejto téme, ale myslím si, že poslanec má právo byť informovaný priamo z úst ministra o tak dôležitej téme, ktorá naozaj prechádza naprieč celou spoločnosťou.
Ďakujem pekne a teda ešte jedno povzbudenie alebo žiadosť na pána ministra, aby naozaj, čo sa jeho opatrení týka, aby neváhal ani minútu a aby robil na tom tak rýchlo, ako môže, aby povzbudzoval aj ostatných ministrov, nech zavádzajú opatrenia aspoň tak, ako na vašom ministerstve. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa veľmi stručne vyjadrila k opatreniach ponúkaným, ale aj k tým, ktoré podľa môjho názoru v tejto správe chýbajú, a pôjdem hneď k veci.
Pán minister, veľmi, veľmi sa čudujem, že v správe chýba riešenie, ktoré by prinieslo prácu tisícom ľudí, a štát by to nestálo nič. A vy asi tušíte, že na čo narážam, na pracujúcich dôchodcov v štátnej a verejnej správe, ktorí z verejných zdrojov poberajú dva príjmy. Nedávno sme ponúkali elegantné riešenie, ktoré by nevyháňalo pracujúcich dôchodcov z práce, ale umožnilo by im vybrať si svoj status zamestnanca alebo dôchodku, resp. rozhodnúť sa pre jeden príjem bez súbehu.
Nazdávam sa a som presvedčená, že bola by to veľká pomoc pre nezamestnaných mužov a ženy, ktorí sú možno aj absolventi vysokých škôl, uvádzate v správe, tých absolventov vysokých škôl, ktorí nemajú prácu, je dosť, čiže argument, že nemáme na to ľudí vyškolených, pripravených, vzdelaných, absolútne neobstojí. Pomohli by sme tým mnohým mužom a ženám v strednom veku, ktorí sú živiteľmi rodín a živoria zo žobračenky a sú mnohokrát aj vzdelaní a pripravení na takú prácu.
Pán minister, sú rôzne spôsoby, ako legislatívne upraviť súbeh práce a dôchodku. Ja už som zachytila takúto požiadavku a veľmi ma to teší aj zo strany Asociácie zamestnávateľov a veľmi, veľmi sa čudujem, že sa ministerstvo tvári v tejto veci a politické, vaše politické spektrum aj celá vláda ako mŕtvy chrobák. Dá sa to krásne upraviť nielen v sociálnom poistení, ale aj v Zákonníku práce, oboje sme už predkladali. Ja vás prosím, pán minister, aby ste sa zamysleli nad tým a zaoberali ste sa tým. Ja viem, že to chce odvahu, ja vás malá, maličká, krehká žena vyzývam, veľkého ministra pána Richtera, majte odvahu sa tým zaoberať a uvidíte, že aj vaši voliči vás za to pochvália.
Druhá vec, ktorá ma veľmi trápi a ktorá, si myslím, že je absolútne nevyužitá, je to, keď počúvam, a vieme o tejto realite, koľko tisíc žien, matiek, rodín chodí opatrovať starých ľudí, napr. do Rakúska. Je tu pole neorané pre nás a ja si myslím, pán minister, že aj v tomto treba niečo robiť. Je toľko, tak veľa starých ľudí na Slovensku, ktorí jednak nemajú na to, aby išli do domovov dôchodcov, jednak nie sú tam voľné miesta v tých domovoch dôchodcov a jednak je to aj rozumnejšie a lepšie, aj lacnejšie, aby boli opatrovaní doma, kedy, pán minister, uzrie svetlo sveta nový zákon o sociálnych službách a kedy nám predložíte aspoň náčrt takého riešenia, aj keď viem, že taká vážna vec sa nebude dať upraviť zo dňa na deň.
Toto sú moje dve konkrétne pripomienky alebo príspevky k prerokovanému bodu programu. Ďakujem za pozornosť.

Ja som len chcel upozorniť na to pani poslankyňu, lebo súhlasím s tým, čo hovorila vo vzťahu k zmenám, ktoré by umožnili uvoľňovať pracovné miesta, keď je to potrebné, a vytvárať príležitosti pre mladších, že je tu na tejto schôdzi novela Zákonníka práce, ktorú sme predložili, kde práve toto je riešené, že stačí schváliť túto, túto novelu a zamestnávateľom sa rozviažu ruky.

Ďakujem pekne za slovo, ja sa chcem poďakovať pani poslankyni Gibalovej, ja ju považujem za jeden zo svetlých príkladov v tejto snemovni, ktorý ale na druhej strane teda odzrkadľuje aj to, aká veľmi politicky nekultúrna krajina sme, pretože skutočne ten návrh, ako zamestnať mladých ľudí na úkor pracujúcich dôchodcov, považujem za veľmi rozumný a racionálny, a myslím si, že každý so zdravým rozumom by ho mal podporiť, tak ako sme to v minulosti urobili aj my napriek našim rozdielnym izmom, a ja len strašne dúfam, že pán minister si to zobral k srdcu a že si to vypočul a že skutočne naberú odvahu a pripravia podobný návrh, ktorý potom 83 páni poslanci určite podporia. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, milé kolegyne, milí kolegovia, keďže opakovanie je matka múdrosti a včera večer nás tu nebolo nejako príliš, tak skúsim zopakovať 17 konkrétnych dôvodov, prečo si myslím, že nezamestnanosť na Slovensku je taká, aká je.
Robím to aj preto, lebo včera som bol tak trošku, trošku nemilo prekvapený, keď som dostal po mojom vystúpení takú informáciu, že chodím na ministerstvo, zisťujem, čo vlastne ministerstvo bude robiť, a potom to tu čítam ako svoje návrhy. Takže bolo mi to smiešne, pretože jednoducho neviem vôbec, čo ministerstvo robiť bude, a všetko to, čo tu hovorím, tak je na základe toho, ako to vlastne vnímam, takže dovolím si to zopakovať ešte raz. Skúsim byť ale stručnejší, lebo včera to trvalo 52 minút, tak dneska to bude trvať trošku kratšie, pôjdem rýchlejšie potom.
Každopádne po novembri nám politici sľúbili, že budeme mať za 10 rokov Rakúsko alebo Švajčiarsko, realita je taká, my sme im mnohí uverili alebo tí naši rodičia im uverili, realita je taká, že Rakúsko má dnes najnižšiu mieru nezamestnanosti v Európe a my ju máme jednu z najvyšších, čiže Rakúsko má 4,5 %, my máme 14 %. Keď pozriem si vývoj nezamestnanosti počas krízy, tak Rakúsko si plus-mínus udržalo, Nemecko počas krízy znížilo nezamestnanosť na polovičku, my sme zvýšili na dvojnásobok, zo 7,5 % v roku 2008 niekedy v auguste na skoro 15 % v tomto roku. Čo je zaujímavé, počas krízy produktivita slovenského zamestnanca rástla, ale počet nezamestnaných klesal. Znamená, že vlastne s menším počtom ľudí sme boli schopní urobiť vlastne viacej práce, čo asi teda nie je úplne fér, ale vlastne takýto efekt môže nastať iba preto, lebo náš pracovný trh nie je vystavený dostatočnému nejakému konkurenčnému tlaku, to znamená, že alebo je tam práve príliš veľká konkurencia, lebo je príliš veľa nezamestnaných, príliš veľa ľudí stojí pred fabrikami, ktorí čakajú na prácu, a tým pádom firmy nemajú dôvod nejako zvyšovať mzdy ľudom a tlačia skorej na produktivitu práce, lebo jednoducho majú menej zákaziek a takýmto spôsobom si snažia udržať si ziskovosť. Keďže som teda povedal, čo vidím teda ako najväčší problém slovenskej nezamestnanosti, je to, že sme vlastne na špičke v celej Európskej únii v percentuálnom podiele dlhodobo nezamestnaných na našej nezamestnanosti. Na Slovensku je 2 tretiny ľudí dlhodobo nezamestnaných a v tomto sme jednoducho číslo jedna, aspoň v niečom sa môžme v Európe chváliť.
Čiže keď som povedal 17 konkrétnych dôvodov a 17 konkrétnych riešení, čo urobiť z nezamestnanosťou, tak prvý dôvod je to, že pozeráme na všetkých nezamestnaných na Slovensku rovnako ako jednu homogénnu skupinu, pozeráme sa, že ako kebyže máme 400-tisíc rovnakých nezamestnaných, ale v skutočnosti máme dve skupiny alebo podskupiny tejto jednej masy. A to jedna je, že sú nezamestnaní zamestnateľní a druhá - nezamestnaní nezamestnateľní. Rozdiel medzi týmito dvomi skupinami je aj taký, že tí zamestnateľní, to sú tí ľudia, ktorí majú doma pozitívny vzor, vedia, že vlastne peniaze sú za prácu, majú vzdelanie, majú motiváciu a majú majú možno aj nejaké to zázemie doma, že sú v podstate, možno nemusia rozmýšľať zo dňa na deň, že či teda budú dnes, že či im naprší do domu, alebo nenaprší.
Tá druhá skupina - zjednodušujem veci - druhá skupina sú nezamestnateľní, zvyčajne ľudia bez vzdelania, bez pozitívnych vzorov doma. Keď majú nejaký vzor doma, ktorý niekedy vzor bol, tak iba taký, že vlastne áno, otec niekedy pred dvadsiatimi rokmi robotu mal, ale odvtedy ju nemá, vtedy robil smetiara, ale potom už im tí bieli im tú robotu zobrali a teraz už ani toho smetiara nerobí a už má vlastne iba taký vzor, podľa mňa negatívny vzor, že áno, peniaze sú na pošte a peniaze nie sú za prácu.
Čiže sú tu dve skupiny ľudí a problém tej našej dlhodobej nezamestnanosti je práve to, že my sa na tú skupinu dlhodobo nezamestnaných, nezamestnateľných ľudí pozeráme rovnakou optikou ako na tých druhých, a myslíme si, že niekto týchto ľudí zamestná. Nikto v živote ich nezamestná dovtedy, dokedy budeme mať nastavené podmienky tak, ako máme. Ak si, zjednodušene povedané, zamestnávateľ môže vybrať, keď má v..., ja neviem, povedzme si, v Spišskej Novej Vsi pred fabrikou tisíc ľudí, ktorí patria do jednej skupiny, a tisíc ľudí do druhej, tak najprv zamestná prípadne tých tísíc prvých, ale tých, ktorí nemajú ani vzdelanie, nemajú pozitívne vzory, nemajú návyky, tak tých tak veľmi ľahko za súčasných podmienok nezamestná. Aj v čase, keď sme mali najnižšiu mieru nezamestnanosti, dostali sme sa na nejakých 7,5 %, obavám sa, že zo súčasného nastavenia systému, aj kebyže, sám neviem ako, Slovensku začne rásť, tak týchto ľudí vlastne na Slovensku nikto nezamestná, lebo jednoducho to je asi strop našich možností.
Čiže riešenie - pozerať sa na tieto dve skupiny nezamestnaných, na tých zamestnateľných a nezamestnateľných ako dve samostatne skupiny a prijímať riešenia pre jednu a druhú skupinu samostatne, neutrálne a mať možno minimálnu mzdu pre tú jednu skupinu ako ochranný nejaký parameter, ale pre tú druhú skupinu ľudí, ktorí sú nezamestnateľní, pre nich vymýšľať spôsoby, ktoré možno budú také, ktoré tu už medzičasom v tých vystúpeniach boli spomenuté, ako: medzitrhy práce, príspevok na odvody, odpustenie možno nejakého daňového zaťaženia, ak niekto sa zmiluje nad takýmito ľuďmi a zamestná ich a vytvorí vlastne takéto pracovné, pracovné miesta.
Druhé, samozrejme, čo by veľmi pomohlo, je z pozície úradu práce a je to možné na základe súčasného zákonu urobiť vlastne, aby úrad práce fungoval ako agentúra dočasného zamestnávania hlavne pre tých ľudí, ktorí teda spadnú už do tejto kategórie dlhodobo nezamestnaných ľudí a zároveň trebárs nemajú vzdelanie, aby tam úrad práce vystupoval voči podnikateľskému prostrediu ako agentúra, do ktorej si podnikateľ zavolá a povie: "Potrebujem desať chlapov na 4 dni." A kontaktný dôstojník na úrade práce povie: "Áno, zajtra tam máš 10 chlapov na 4 dni." A keď druhý deň zavolá chlapík z firmy, že vieš čo, ale s Dežom, s Janom a Ferom som není spokojný, pošli mi náhradu, pošle sa náhrada, ukončí sa práca, príde faktúra z úradu práce bez akejkoľvek byrokracie, bez nahlasovania sociálku, do zdravotných poisťovní a podobne bez podpisovania pracovných zmlúv, jediný vzťah medzi úradom práce a podnikateľom, objednávka, faktúra, späť. Čiže takýmto vlastne úplne debyrokratizovaným spôsobom umožniť, zamestnávať dlhodobo nezamestnaných a nekvalifikovaných ľudí na nárazové roboty, čiže urobiť z úradu práce agentúru dočasného zamestnávania pre týchto ľudí. To je riešenie.
Druhý dôvod je nevhodné vzdelanie absolventov, dlhodobý tlak badám na Slovensku z pozície škôl, ze chceme mať čo najlepšie teoretické znalosti týchto ľudí alebo teda študentov, ale vôbec nepozeráme na to, aby tie decká sa v reálnom svete uplatnili. Vôbec nepozeráme na to, že vlastne tieto deti potom prídu do trhového prostredia, kde to bude kto z koho, a nedávame im znalosti trebárs o podnikaní. Návrh zaviesť povinný predmet podnikanie pre všetkých stredoškolákov bez milosti, to poviem, lebo nikto z tých stredoškolákov nevie, ako sa mu to zíde. Možno bude dva-tri roky chodiť na niečo, čo nebude vidieť úplne zmysel, ale možno práve po tej škole, keď narazí na realitu a zistí, že vlastne nikto mu prácu neponúka zrazu a narazí alebo stratí ilúzie, tak vtedy sa mu možno práve to, že chodil na nejaké praktické cvičenia, kde si mohol testovať zakladať fiktívnu firmu, skúšať v niečom podnikať, inovovať, prichádzať s nápadmi, tak zistí, že ako by to našiel. Jednu hodinu, dve hodiny týždenne ubrať z teórie a dať namiesto toho podnikanie a dať na miesto podnikanie, urobíme veľmi dobrú vec. Aby sme dosiahli, aby sa naše deti po skončení školy nepýtali, kto ich zamestná, ale aby si kládli otázku, v čom budú podnikať.
Tretí dôvod je obrovská miera korupcie, ktorá deformuje podnikateľské prostredie. Znižuje chuť podnikať, znižuje efektivitu štátu a tak potom vytvára vlastne tlak na vyššie daňové a odvodové zaťaženie a s tým súvisiaci je dôvod - dotácie vyvoleným podnikateľom, presne to isté v podstate to spôsobuje, strácajú chuť podnikať tí podnikatelia, ktorí nedostanú dotáciu. Svetlý príklad sú dotácie na fotovoltaické elektrárne, kde vlastne vaša garnitúra zabezpečila, že 4,5 mld. eur sme sa zaviazali, že v najbližšej, že v najbližších vlastne 15 rokoch od roku 2009 do roku 2024 vlastne všetci sa každý rok budeme skladať 300 mil. eur na to, aby vyvolení mohli mať biznis, aby sme od nich kupovali o 800 % drahšiu elektriku, jako je, jako je fér, alebo za čo si môžme kúpiť na trhu, a všetci ostatní sa na to zložia cez vyššie ceny energie, toto, na základe takýchto vašich krokov ľudia strácajú chuť podnikať. Jednoducho nie je to fér a zbytočne vlastne zaťažujeme ostatných, ktorí za tie peniaze mohli vytvoriť pracovné miesta a tieto miesta nevytvárajú, a tým pádom nám zvyšuje sa tu nezamestnanosť. Presne rovnaký efekt majú eurofondy pre súkromné firmy, nehovorím o verejnoprospešných účeloch, tam, samozrejme, eurofondy vítam, stavajme za ne diaľnice, školy, nemocnice, chodníky, škôlky, ale nekrivme podnikateľské prostredie, že niekde, kde si niekto to postaví fabriku alebo penzión z vlastných peňazí, ideme tu kriviť tým, že dáme tam eurofondy, jemu susedovi na ulici, a zrazu ten, kto si to spravil za vlastné a poctivo, to má zadarmo len iba preto, lebo si to niekde vybavil. Čiže návrh eurofondy len pre verejnoprospešné účely a zrušiť eurofondy pre súkromný sektor.
Ďalší dôvod - alebo dám také dva dokopy - je nestabilita podnikateľského prostredia - alebo jeden - nestabilita podnikateľského prostredia znamená, že to, čo je tu na Slovensku už 23 rokov zvykom, že každá garnitúra mení zákony na svoj obraz, načerveno, namodro, jednoducho kedy my ťaháme pílku, tak vtedy, alebo kedy sme pri moci, tak vtedy ťaháme pílku, lebo vtedy nám do toho nehovorte, vtedy my musíme plniť záväzky voči odborárom a zmeniť Zákonník práce v prospech odborárov, potom zase pravičiari v prospech podnikateľov. Toto nikam nevedie, iba zbytočne to zneisťuje ľudí, ktorí by mohli vstúpiť na trh, ktorí by mohli podnikať, ktorí by mohli vytvárať pracovné miesta, ale práve toto, takéto robenie si trhacieho kalendára zo Zákonníka práce, z daňových zákonov, z odvodových zákonov ničomu, ničomu, ničomu nepomáha. Čiže riešenie v tomto prípade, tie základné nastavenia podnikateľského prostredia hlavne v Zákonníku práce, v odvodových a daňových veciach - skúsme hľadať cestu spoločnú naprieč politickým spektrom, hľadať nejaké ústavné ukotvenie tých základných parametrov, aby v tomto bola istota, možno cestou, jako je snaha pri dôchodkových veciach niečo stabilizovať cez ústavný zákon, takisto je to na vás, vy dnes vládnete, od vás musí prísť tá iniciatíva, bez vás ústavná väčšina vzniknúť nemôže v týchto veciach. Pokúsme sa urobiť nejaký kompromis a zobrať túto tému. Ja viem, nebude to potom možno, nebudete mať možno ani jedni, ani druhí tému Zákonníka práce a podobne.
Ale keď urobíme stabilný Zákonník práce a nebudú sa politici tu o ňom sa naťahovať, nebudú deptať vlastne podnikateľský sektor, som presvedčený, že niekoľko tisíc miest určite vznikne navyše.
Ďalší dôvod - nevymožiteľnosť práva. To znamená dlhodobá tolerancia podvodníkov podnikateľov, akože "podnikateľov", by som skôr povedal podnikavcov, ktorí si postavili svoj biznis na neplatení faktúr tým možno poctivým podnikateľom, a tiež to znova spôsobuje nechuť podnikať tým, ktorí možno čestným spôsobom do toho podnikania išli, lebo vidia, že vlastne začali podnikať a zrazu sa na nich nalepili ako muchy práve tí podvodníci, ktorí si vydobyli nejaké faktúry na splatnosti, nepoplatili faktúry. Do problémov sa dostanú iba tí poctiví a štát dlhodobo toleruje tých hajzlíkov, ktorí si potom vytunelujú jednu firmu, vytunelujú druhú, založí tretiu firmu, bielych koňov krížom-krážom. Vieme aj sami, že mnohí rodinní príslušníci aj niektorých tuná prítomných alebo v politike pôsobiacich vysokopostavených politikov prepísali svoje firmy na biele kone a takýmto spôsobom sa vlastne vyhli plateniu faktúr práve tým poctivým podnikateľom.
Čiže riešenie - zaviesť napríklad povinnosť platiť faktúry do poradia. Možno odvážne, možno kontroverzné, ale ja nevidím dôvod, aby podnikateľ nemohol platiť, nemohol mať vlastne, keď vidíme, že dlhodobo ten problém nevieme riešiť, nemohol podliehať vlastne pravidlu, ktoré platí pre podnikateľov, ktorí sú už v predĺžení alebo teda už sú vlastne v čase, kedy nie sú schopní splácať záväzky. Tak pre nich vlastne vtedy hovoríme o trestnom čine uprednostňovania veriteľa. Čiže, inak povedané, takýto podnikateľ už podľa aj súčasného znenia zákonov musí platiť vlastne faktúry do poradia. Nemôže nikoho uprednostňovať. Ja nevidím dôvod, aby sme to neurobili na všetkých. Prečo by to malo byť o tom, že veľkým, silným, tým, ktorí ma držia v šachu, musím platiť včas a tým malým, drobným, ktorých môžem nahradiť, tak tým môžem platiť potom hocikedy. Ja si myslím, že by to malo byť rovnako - zaplatiť malému papiernictvu, ktoré mi dodalo papier za 120 eur, jako veľkej elektrárni, ktorá mi dodala elektriku možno za 7-8-tisíc eur. Ako nech pekne v poradí každý jeden vie, že tento podnikateľ platí možno faktúry na 38. deň po splatnosti alebo po dodaní tovaru, tento na 161. a tento na tretí. Ale toto, môžme sa k takejto informácii sa dopracovať iba vtedy, ak zavedieme povinnosť faktúry platiť do poradia. Čiže toto je konkrétny návrh riešenia, ktorý vyžaduje, samozrejme, odvahu, ale bolo by to fér. Bolo by to jednoznačne v prospech ochrany tých malých, drobných, zraniteľných, ktorých si tí veľkí, silní vedia nahradiť druhými. To papiernictvo si nahradí papiernictvo z druhej ulice. Tú elektráreň si nenahradí s druhou elektrárňou, takže bolo by to, alebo mobilného operátora, jednoducho stratí číslo a je tlačený do toho, že musí zaplatiť rovnako, že musí zaplatiť včas, kedy chcú. Veľakrát ešte možno aj dopredu. Ale nevidím žiadny dôvod, aby znova takto krivili vlastne v prospech veľkých, silných prostredie, lebo teda tí majú niečo v rukách, lebo majú monopol v niečom, či v telekomunikáciách, alebo možno v tých energiách. A tí malí, drobní, aby na to doplácali. Čiže zavedie platenie faktúr do poradia. Pomôžeme vyčistiť podnikateľské prostredie a to znamená rovno vznik nových pracovných miest alebo udržanie existujúcich pracovných miest.
Ďalší dôvod - rozsiahle daňové úniky. Inštitút finančnej politiky spočítal 2,3 mld. eur. Suma dvojnásobne vyššia, ako sú všetky dane z príjmu všetkých zamestnancov a živnostníkov. Toto nám ročne uteká na daňových únikoch. Riešenie - je to na vás. Neviem, či na to môžte použiť eurofondy, čokoľvek, ale pome a my sme k tomuto určite nápomocní. Pome spoločne vytvoriť v spoločnosti atmosféru, že nie ten, kto kradne, okráda svoju rodinu, ale ten, kto neplatí dane, okráda všetkých ostatných, ktorí dane platia. Pome takúto atmosféru medzi ľuďmi navodiť a urobme zo všetkých 4 mil. ľudí na Slovensku dospelých si daňových kontrolórov. Nie pár sto ľudí je, ktorých teraz nejaké daňové kontroly robia, a myslia si, že niečo teda takto vyriešia. Niečo vyriešia. Ale úplne lepšie, omnoho lepšie bude, keď budeme tak, ako je to vo vyspelých demokraciách zvykom, možno si jeden druhého strážiť, ale jednoducho nedopustíme, aby niekto okrádal koniec koncov všetkých ostatných iba tým, že bude robiť niečo bez faktúry, bez bločku, načierno, zamestnávať ľudí načierno. Aj vy predkladáte, pán minister, návrhy zákonov, ktorými chcete eliminovať čiernu prácu. Ale pome si urobiť tých bojovníkov proti čiernej práce - všetkých ľudí. Pome vytvoriť atmosféru, že jednoducho neplatiť dane, obchádzať platenie daní, odvodov, zamestnávať ľudí načierno je to, na čo doplácajú všetci tí poctiví. Ak spoločne takúto atmosféru vytvoríme, ja budem prvý, ktorý sa s vami postaví pred mikrofón, a pome to hľadať spôsob, ako to vytvoriť v tej spoločnosti, tak bude omnoho menší tlak aj na vás, aby ste zvyšovali dane, zvyšovali odvodové zaťaženie a takýmto spôsobom vlastne deptali to podnikateľské prostredie. A môžme možno mať polovičné dane, ak všetci budú platiť dane. A takáto vízia, si myslím, že ľudí mohla nabudiť k tomu, aby sme to spoločne dokázali.
Ďalší dôvod, prečo nezamestnanosť je taká, aká je, je vaše vlastne tu zvýšenie daní, odvodov, ktoré ste zaviedli. Určite nepomohlo veci, aj keď mnohokrát počujeme, že zmena zákonov ani Zákonníka práce neovplyvnila počet pracovných miest. Určite ovplyvnila. Jasné, otázka miery, ale určite vplyv to malo. Sami viete, jak by ste teraz chceli ísť podnikať, či pán minister, alebo ktorýkoľvek poslanec SMER-u, a ak by sa mal rozhodnúť, či teraz bude investovať v Albánsku povedzme, tak bude sa pýtať, ako sú tam stabilné zákony, či sa tam zdvihli dane, aká je tam tá výška daní. Ak budeme vidieť, že tam je 10 % a všade inde bude 30 % trebárs výška daní, odvodov, bude to atraktívne, budete nad tým uvažovať. Ak odrazu vám tam tie dane zvýšia, už si poviete, hops, už to nie je také atraktívne. Takto isto opačne nad nami uvažujú podnikatelia z Nemecka. Pozerajú sa možno na nás ako na to Albánsko, kde vidia a majú pocit takej neistoty, nestability tej krajiny, a keď si merajú stabilitu tej krajiny, tak pozerajú na stabilitu toho zákonného prostredia, ktorú tá krajina má, a pozerajú na to, ako vyvíja, ako sa vyvíjajú daňové sadzby, odvodové sadzby, Zákonník práce. A na základe toho, toto sú argumenty, keď je to atraktívne, kde prelomia v sebe ten strach z tej krajiny a povedia si, že do toho Albánska - z pohľadu Nemecka na Slovensko - si povedia, že no, dobre, idem tam investovať. Ale keď vidia, že v tom Albánsku zdvíhajú daňové sadzby, odvodové a zrazu ich majú vyššie ako v tom druhom Albánsku - v Maďarsku, v tom druhom Albánsku - v Poľsku, tak si povie, že idem investovať radšej do toho druhého Albánska - Maďarska, lebo to Slovensko už dostatočne pre mňa atraktívne nie je. Čiže určite nám to nepomohlo, čiže riešenie: záväzok, ktorý teda registrujem, že sa tak nejako k tomu máte po výzve podnikateľskej sféry, že by sa rysuje z vašej strany záväzok, že nebudete zvyšovať dane, odvody, ale druhá vec, dať si naozaj aj cieľ čím skorej ich vrátiť na pôvodnú úroveň.
Desiaty dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, je zbytočná byrokracia pri podnikaní. Keď mnohí podnikatelia, budúci podnikatelia ešte predtým, ako začnú podnikať si povedia, že radšej podnikať nepôjdem, lebo počul som o tom, že tam musíš účtovníctvo, papierov a zabiješ kopu času s tým a to ja nie. Ja mám iba nejaký nápad a ja by som si aj niečo urobila a niečo by som niekde začala možno nejaké medovníky piecť, ale ak mám mať s tým nejaké problémy a opletačky a potom mi prídu ešte nejaké kontroly a budú ma tam vláčiť po úradoch, tak radšej ani do toho nejdem a idem na sociálku jednoducho alebo sa zamestnám niekde na čierno. Čiže tá debyrokratizácia je veľmi dôležitá.
Čiže riešenie - robíte mnoho auditov - urobte jeden poriadny a dajte to urobiť naozaj podnikateľom v prvom rade - debyrokratický audit komplet podnikateľského prostredia. Skúste identifikovať, kde je problém alebo kde vlastne vyžadujeme viac, ako možno ešte nejaké smernice od nás vyžadujú, a kde jednoducho môžme zmenšiť byrokraciu, zmenšime tú byrokraciu, lebo nám to ubližuje, či už reálnym podnikateľom, alebo tým ľuďom, ktorí by podnikať chceli, takisto pri tom rozhodovaní aj toho zahraničného investora. Keď on vidí, že niekde má podnikateľské, podnikateľsky ústretovo nastavené prostredie, že tá byrokracia je minimálna, vie vybaviť veci elektronicky a v tom "Albánsku" - z pohľadu Nemca na Slovensko - to vyzerá trochu prebyrokratizované. Tak tiež to zohráva pre neho rolu. Čiže návrh: debyrokratický audit, potom ďalší taký podľa mňa odvážaný návrh - počas prvého roka skúste dať také gesto urobiť z pohľadu štátu voči akémukoľvek podnikateľovi, či živnostníkovi, alebo eseročke, jednoducho právnickej osobe povedať, že naša podpora voči tebe bude taká, že prvý rok si berieme komplet celú byrokraciu a náklady s ňou spojené na svoje triko. Dáme ti profesionálnu účtovníčku k dispozícii, vybavovača povolení na ministerstvách, jednoducho komplet celú byrokraciu si zoberieme na svoje triko. Povedz nám, príď za nami iba, aký máš nápad, zoženiem si peniaze, ale túto časť byrokracie, ktorú my ako štát sme zaviedli, si zoberieme na seba. Myslím si, že bolo by to omnoho lepšia podpora, ako vyberať si vybraných podnikateľov a tým dávať milióny eur z peňazí nás všetkých. Urobiť takýto ústretový krok vlastne voči každému, kto má chuť podnikať. My keď sa chceme, by som povedal, vymotať z tej, z dlhodobého problému, z ktorého máme na triku všetci, a to je dlhodobá nezamestnanosť, musíme k tomu prizvať v prvom rade podnikateľov alebo tých ľudí, v ktorých ten potenciál podnikať je. Čiže tých ľudí, ktorí majú v hlave niečo, majú talent, lebo k podnikaniu treba talent, podnikať zase nemôže každý, to si nenahovárajme, ale skúsme tomu talentu dávať čo najmenšie prekážky. Čiže podchyťme ho, dajme mu úplnú súčinnosť. Keď už iba tie papierovačky si zoberie štát na seba a necháme jemu priestor na rozlet, tak nám títo ľudia vytvoria pracovné miesta. A najviac si myslím, že by to mohli byť práve mladí, talentovaní ľudia, ktorí nám odchádzajú veľakrát do zahraničia, že by sme im sme fakt vytvorili taký, my máme po Slovensku, to sa volá podnikateľské inkubátory, ale ja si predstavujem štát ako podnikateľský inkubátor, ktorý poviem, že ja štát som zaviedol byrokraciu, ja štát ťa tej byrokracie minimálne na ten prvý rok zbavím a ty sa venuj prvý rok naozaj iba tomu, aby tá tvoja idea sa čo najlepšie rozbehla a uplatnila v praxi. Začni podnikať a prosím ťa, zamestnávaj ľudí.
Jedenásty dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, je zbytočné politikárčenie. Politikárčením nazývam v tomto prípade to, že badám takú neochotu počúvať druhú stranu. Badám, aj keď tu, ja neviem, aj ten Ľudo Kaník, nemusíte ho mať rád, ja neviem, Jožo Mihál alebo ľudia, ktorí, ktorí vedia, čo to podnikateľské prostredie znamená, alebo podnikali, cítim z tej druhej strany také, by som povedal, že nepočúvanie a hľadanie si zámienky v polhodinovom nejakom prejave jednej vetičky, jedného slova, ktorého sa chytím, a to mu vytknem a považujeme to, že toto, takýmto spôsobom som ho zrušil, ale vôbec nepozerám na to, že možno v tých ďalších vetách boli povedané veci, ktoré by nám asi pomohli, ktoré by, hovorím, nám asi pomohli, nám asi pomohli, lebo nezamestnanosť je náš problém. Je to problém nás všetkých, či sme opozícia alebo vládna strana. S týmto problémom sa musíme vysporiadať všetci. Tak ako daňové úniky je náš spoločný problém, tak aj nezamestnanosť je náš spoločný problém. A preto ma mrzí politikárčenie a takéto politikárčenie v prístupe, že nepočúvame politických oponentov, nepočúvame možno návrhy, ktoré tí ľudia majú, a tvárime sa, že teraz vládneme my, vy mlčte, teraz my sme tí najmúdrejší. Toto Slovensku nepomáha. Toto nepomáha 400-tisíc nezamestnaným. Toto nepomáha ďalším, tým pádom 400-tisíc rodín, v ktorých tí nezamestnaní bývajú, ktorých súčasťou vlastne sú.
Riešenie, keďže som sľúbil, že pri každom poviem aj riešenie - odložme politiku bokom v prípade nezamestnanosti. Bavme sa spoločne na túto tému. Medzi vami sú podnikatelia, ľudia, ktorí majú talent zamestnávať ľudí. Medzi opozíciou sú takíto ľudia. Máme v okolí takých ľudí, medzi svojimi priateľmi, známymi. Poďme spoločne hľadať riešenie, ako si s nezamestnanosťou poradiť. Ja za seba, za náš klub viem povedať, keď spoločne vám pomôžeme v tejto veci, vy vládnete, my vám vôbec nebudeme závidieť, že možno na základe našich návrhov sa vám podarila znížiť nezamestnanosť o tisíc, o 10-tisíc a 50-tisíc ľudí. My budeme iba radi.
Dvanásty dôvod, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, na Slovensku a prečo sa nám s ňou nedarí hýbať, je odtrhnutie od reality mnohých ľudí, ktorí zákony tvoria. Jednoducho mnoho ľudí, ktorí vymýšľajú, nadstavujú podnikateľské prostredie, nikdy v živote nepodnikali. Mnoho ľudí nikdy v živote nezamestnalo žiadneho človeka. A trošku preženiem. Mnoho ľudí nikdy v živote ani nebolo zamestnaných, lebo profesionálne od svojej maličkosti robia politiku. Ako môže človek, ktorý nikdy v živote nevytvoril žiadne pracovné miesto, nikdy v živote nikoho nezamestnal, ako takýto človek môže cítiť ten tep podnikateľského prostredia, že o čom to je, vlastne je zamestnať človeka, vytvoriť pozitívne podnikateľské prostredie? Nemôže. Zároveň tam badám takú snahu, doslova mi to pripadá až úchylka - spoliehať sa na odborárov, že však poďme s odborármi sa baviť o tom, že ako nastavíme podnikateľské prostredie. Odborár žiaden nevytvoril žiadne pracovné miesto. Odborári majú svoj zmysel, majú svoje miesto v spoločnosti, ale baviť sa s odborárom o vytváraní podnikateľského prostredia alebo zlepšení podnikateľského prostredia nemá zmysel. Skúste si, preto navrhujem riešenie, možno to je iba taká zásada, že prijať si zásadu, že čím vyššia nezamestnanosť - a na Slovensku ju teda máme veľmi vysokú -, tým menej počúvať odborárov a tým viac počúvať podnikateľov alebo teda ľudí, ktorí majú schopnosť vytvárať pracovné miesta.
Čiže ubrať možno v týchto veciach z debát odborármi a viacej počúvať podnikateľov.
Trinásty dôvod je to, že lejeme peniaze do betónu a prácu dávame veľakrát zbytočne strojom. Myslím tým to, že rozprávame tu o veľkolepých vodných dielach, kde prídu tatrovky alebo neviem čo to už, aké autá dnes robia, kde prídu miešačky, kde príde relatívne málo ľudí, veľa strojov, veľa betónu a nepozeráme a zavrhujeme projekty ako hrádzky niekde v teréne, v lesoch, kde kvantá, desiatky tisíc ľudí vlastne v minulom volebnom období robili a robili na dobrej veci, ktoré nám pomáha skrášliť krajinu, zachytiť vodu priamo tam, kde tá voda padá, priamo v prírode a vlastne berieme prácu ľuďom a dávame ju a chceme ju dávať strojom, lebo možno nejaká vodohospodárska loby. Takisto pri prácach nejakých možno kopacích, radšej si zavoláme bager a nezavoláme tam Cigánov z hornej-dolnej osady, ktorí by nám to vykopali možno rovnako draho, ale aspoň tí ľudia by mali nejakú prácu alebo by si odpracovali sociálne dávky. Vždy by to bolo na prospech veci, vždycky lepšie ako zaplatiť za stroj, ktorý bol vyrobený niekde v Kanade.
Čiže riešenie v tejto veci - navrhujem zaviesť zákonnú povinnosť pre verejných obstarávateľov, zohľadňovať tzv. sociálny benefit obstarávania, t. j., ak sa práca dá urobiť s ľuďmi rovnako efektívne ako so strojmi, obstarávateľ bude vyžadovať variant s ľuďmi.
Štrnáste riešenie či štrnásty problém, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, že dlhodobo kazíme ľudí systémom alebo princípom koláče bez práce. Sme naučili vyslovene, možno zo zúfalstva, že sme nevedeli, sme zrazu videli, že pracovné miesta sa strácajú, tak sme zrazu naučili ľudí na to, že peniaze nie sú za prácu, ale sú, sú na pošte a naučili sme ich poprieť vlastne to, čo nás stáročiami naši predkovia učili, že koláče sú za prácu, že jednoducho keď niekto, alebo, inak povedané, že kto nepracuje, nech neje. My sme naučili, že netreba pracovať, treba prísť na poštu a to je práca, prísť na poštu. Toto nám veľmi robí zle v tom, že po prvé ľudí, ktorí niekedy mali pracovné návyky, tým pracovným, tie pracovné návyky strácajú, ale čo osobne vidím omnoho, omnoho väčší dôvod alebo problém, je to, že títo ľudia, ktorí tie pracovné návyky strácajú, čiže tí dospelí, ktorí si chodia pre sociálne dávky bez akejkoľvek protihodnoty, sú vzorom pre svoje deti doma. A tie ich deti vlastne vidia v svojich otcoch a v svojich mamách, že áno, peniaze sú na pošte. A tie deti potom, keď stretnú sa s realitou, alebo by boli vystavení možno aj pracovnej ponuke, tak si budú ťukať na čelo, že prečo, však vlastne toto je pohodlnejšie, chodiť na poštu a brať si peniaze odtiaľ. A toto je teraz problém, ktorý na krku máme, že dlhodobo sme odučili ľudí alebo učili sme ľudí, že peniaze môžu byť aj bez akejkoľvek protihodnoty.
Riešenie v tejto veci je presmerovať sociálne dávky či podnikateľom, štátu, samosprávam a dlhodobo nezamestnaným oznámiť, že vaša sociálna dávka sa nachádza oddnes u vašeho nového zamestnávateľa. Možno to je obec, kde musíš pozametať každý deň hodinku aspoň niečo, možno to bude nejaký podnikateľ, u ktorého poprekladáš nejaké drevo na dvore, možno to bude ktokoľvek iný, ale aspoň teda tam je nejaká protihodnota za tie sociálne dávky. Ja viem, že voči tým dlhodobo nezamestnaným, možno si poviete, nie, mnohí ľudia povedia, však sú to vlastne chudáci, ktorí žijú iba z tých sociálnych dávok. Ale udržať si pracovné návyky, udržať si ten, ten, tú spravodlivosť vnútornú, kde budem vidieť, že vlastne naozaj peniaze neprichádzajú len z neba ako manna, ale je to niečo, čo dostávam za prácu, aj keď takú, ktorá je taká nejaká pomocná, ktorú mi možno aj ten štát vymýšľa, len aby som si niečo odrobil, tak je to veľmi, veľmi dôležité na udržanie návykov a pozitívny vzor pre deti, ktoré títo ľudia vychovávajú.
Pätnásty dôvod, prečo nezamestnanosť je taká, aká je, je, že veľmi neefektívne využívame systém alebo inštitút aktivačných prác, kde desiatky tisíc ľudí, si trúfnem povedať, berú peniaze iba za to, že sa raz do mesiaca podpíšu. Vykazuje sa činnosť, videli sme to sami, ako jedna televízia robila taký trošku seriál, pravdepodobne ste postrehli v správach, kde teda prišli do jednej konkrétnej dediny, videli kvantum odpadkov a zároveň niekoľko sto ľudí na sociálnych či na aktivačných prácach. Po tých viacerých navštíveniach tej televízie zrazu tí ľudia pracovali a už tá tretia reportáž bola o tom, že dedina vyčistená, ľudia si zvykli plus-mínus aspoň trošku robiť, ale presne toto musíme robiť a nesmieme viac dopustiť, aby sa aktivačné práce rozdávali iba za podpis. Znova, aj keď iba hodinka-dve možno denne, možno päť hodín týždenne, to už je otázka miery, ako nadstavia, čo sme schopní zabezpečiť, ale nedávajme peniaze zadarmo. Kazí to tých ľudí a kazí to ich deti, keď vidia takýto vzor svojich rodičov. Lebo aj tie deti potom si zvyknú, že najľahšie sú peniaze, ktoré sú zadarmo, a keď sa mi ich nepodarí získať ako sociálnu dávku, tak si ich ukradnem. Jednoducho kazíme morálku v tej, v tej rodine, kazíme vzory, deformujeme to.
Šestnásty dôvod, prečo nezamestnanosť je taká, aká je, je, že tie naše také dlhodobé slovenské zameranie sa na výrobu a zanedbávanie podpory malého podnikania a služieb. Žijeme, mi to pripadá, v takej, v takej nejakej ilúzii, že znova k nám budú chodiť fabriky, len teda nadstavme to prostredie, dajme nízke dane alebo čo a znova budú k nám chodiť veľké fabriky, ďalšia KIA, ďalší Peugeot, ďalší Volkswagen a ďalší montovači káblov a výrobcovia LCD obrazoviek. Obávam sa, že tu sme dosiahli svoj vrchol a ďalší už budú prichádzať veľmi, veľmi sporadicky. Jediná cesta je znova pozrieť sa do sveta a nehľadať koleso. Koleso je vymyslené. Pozrime sa do rozvinutých demokracií, tie stoja na malých, doslova na malých podnikateľoch, rodinných firmičkách a na službách. Tuto si hľadajme, toto je náš priestor, tu to tlačme, tu vytvárajme podmienky tým malým drobným, nech začnú podnikať. Raz z tej malej drobnej možno vyrastie aj veľká firma, ale aj keď celý život budú zamestnávať dvoch-troch ľudí alebo iba svoju rodinu, vždycky lepšie, ak títo ľudia by mali byť zavesení na sociálnom systéme. Takisto podpora služieb, ktoré dnes, dnes sú v nejakom útlme alebo sú vystavené konkurenčnému prostrediu a prirodzene nevznikajú. Konkrétny príklad poviem, napríklad, alebo vznikajú veľmi pomaly, sú to možno upratovacie služby v domácnostiach, môže to byť žehlenie, pranie v domácnostiach, ktoré, a nieže v domácnostiach, ale teda to, čo máme vlastne doma, a ktoré vlastne naše ženy doslova ako otrokyne po pracovnej dobe v podstate tieto služby vykonávajú pre rodinu. Skúsme sa zamyslieť, či našim ženám, ktoré po jednej pracovnej zmene - tých 8 hodín v robote - prichádzajú možno na ďalších v priemere 5-6 hodín do domácej pracovnej zmeny, či im nevieme odľahčiť tým, že tú podporu namiesto toto, aby sme dali v Ružomberku kamarátovi 25 mil. eur, či radšej z tohto nezaplatiť pár tisíc malých práčovničiek s jedným manglom, s jednou práčkou v každom druhom činžiaku po Slovensku, kde vlastne by sme povedali, že toto je naša podpora voči vám, a ľudia, keď máte takúto prácu a môžte si to dovoliť, samozrejme, každý si to nebude môcť dovoliť, tak skúste vytvoriť, zamestnajte si toho vašeho človeka, tú vašu ženu, ktorá je povedzme v týchto troch činžiakoch nezamestnaná, dajte jej tú prácu, nebojte sa, dajte jej to svoje prádlo. Ona vám ho operie, ožehlí, objednajte si u nej umytie okien raz do mesiaca. Urobme takto podporu toho malinkého, naozaj v tomto prípade malinkého, drobného podnikania. Bude to omnoho lepšie použité peniaze, ako, keď poviem ešte raz ten príklad, ako 25 miliónov eur dať kamarátovi do Ružomberka, ako 25 miliónov eur rozdeliť možno pár tisíc ženám, ktoré sú dnes nezamestnané a ktoré odľahčia rodiny a hlavne matky od tej otrokárskej práce, ktorú doma doslova robia. Ako čo si tá žena užije vlastne svojho života alebo koľko sa môže venovať rodine, keď vlastne popri práci je jej práca iba starať sa o tú domácnosť a vlastne nemôže posunúť nič vlastne na nejakú ženu trebárs druhú, ktorá dnes prácu nemá a ktorej by sme mohli vytvoriť pracovné miesto. (Reakcie z pléna.) Čiže riešenie v tomto prípade je cielene podporovať rozvoj podnikania v tých službách, ktoré zvyšujú komfort rodinného života a zároveň generujú nové pracovné miesta. Povedal som tu teda doslova konkrétny príklad, kde by som osobne videl priestor na to a veľmi efektívne a zároveň aj teda s tým, s tou pridanou hodnotou, že by sme vytvorili podmienky na lepší rodinný život. (Ruch v sále.) Viem, že zvyčajne ten, kto reční, poprosí predsedajúceho, aby ukľudnil sálu. Ja by som poprosil vás, že, počujem asi 10 rozhovorov naraz, zle sa mi rozpráva. (Zaznievanie gongu.)
Sedemnásty dôvod, úplne posledný, prečo je nezamestnanosť taká, aká je, je, že kašleme na mladých ľudí, doslova na nich kašleme, lebo potom, ako vyjdú zo školy, ako sú vlastne, to sú tí absolventi ako ich nazývame, tak niektorých necháme ako v pohode utiecť za hranice a ešte, ešte pomaly sme radi, že však vlastne nech utekajú, nech, ako nech sa zamestnajú v zahraničí, a už vôbec nepozeráme na to, že my sme jej zaplatili školu, snažili sme sa ich, možno do nich investovať, aby niekedy prispievali k tomu, aby Slovensko sa malo lepšie, a zrazu začnú robiť na niekoho iného dôchodky niekde v zahraničí a vôbec nepozeráme na to, že rozbíjame rodinu, že tí, rodiny, tí rodičia, ktorí si vychovali svoje deti, porodili, vychovali, snažili sa ich, urobiť im podmienky na dobrý život, že zrazu iba preto, lebo štát nie je schopný vytvoriť dobré podmienky na to, aby sa chytili na tom pracovnom trhu, im utekajú z hniezda a zrazu tie rodiny sú opustené, otec, mamka zostávajú sami doma a vidia svoje deti možno raz za pol roka, že keď si zmyslia, že prídu z Anglicka za nimi. Toto nie je správne. Nemôže byť ambíciou štátu, svoje, svoje mláďatá púšťať z hniezda von a tváriť sa, že to je správne. Nie je to správne. Druhých mladých nechávame nezmysluplne na sociálnych dávkach. Ďalším rozdávame príspevok na podnikanie a vôbec ich nekontrolujeme, či naozaj zmysluplne využili ten príspevok na podnikanie, a učíme ich od malička vlastne buď sa zavesiť na štát ako sociálny vlastne prípad, buď vlastne mať pocit toho, že ten štát som obabral, lebo som si zobral 4-tisíc eur na podnikanie, ale v skutočnosti sa musím, stačí mi iba sa tváriť, že podnikám ale vlastne mám veget a hrám sa rok nejaké, nejaké hry a akože podnikám. A teda potom sú tí ďalší, ktorí niekam utečú do zahraničia. Nepodchytáme mladých ľudí, máme, myslím si, pán minister určite vie, ale mne sa zdá, že jednu z najvyšších, keď nie najvyššiu mieru znova aj nezamestnanosti mladých. Sa mi zdá, že niekde okolo 60 %, priznám sa, že neviem úplne presne toto číslo. Čiže 60 %, približne viac ako polovička to je určite, absolventov zostáva mimo práce. A vtedy, v tom veľmi dôležitom období, kedy vlastne prvýkrát sú v styku s realitou a strácajú vlastne veľmi rýchlo ilúzie, my ich nechávame napospas strate ilúzií. Preto riešenie v tejto veci je znova možno trochu odvážne, ale myslím si, že mali by sme naňho nabrať odvahu, a to je to, žeby sme zaviedli doslova práva, zákonné právo na prvé zamestnanie pre absolventov, či teda stredných alebo vysokých škôl. (Ruch v sále.) Obmedziť ho možno na nejaké tri roky, ale urobiť všetko preto. Buď teda podmienky nadstaviť tak, aby ich zamestnal ten podnikateľský sektor, ale ak ten štát zlyhá v tej svojej funkcii a nebude schopný zabezpečiť podmienky na to, aby podnikateľský sektor zabezpečil alebo vytvoril to pracovné miesto pre mladých, tak vtedy by mal byť štát ten garantom aspoň tých prvých troch rokov po absolvovaní školy, aby ten študent vlastne získal to pracovné miesto a aby ten styk s realitou nebol taký, aký je dnes, že žije v ilúzii, že však budem študovať, potom sa budem mať lepšie, budem mať prácu a potom zrazu narazí. To je veľmi kľúčové obdobie, zlomové obdobie, kedy práve tá strata ilúzií môže mnohých mnohých mladých priviesť k depresiám, hľadaní si zlých chodníčkov, niekedy možno ich navedie na to, aby si hľadali nejakú zlú spoločnosť. Môžu byť za tým drogy, môže byť za tým čokoľvek, ale vtedy ja základ, vtedy je základ jeho profesionálneho pracovného života, hneď vtedy, jak skončí školu. Urobme takéto odvážne riešenie, dajme mladým ľuďom aspoň na tri roky garanciu pracovného miesta. Urobíme veľmi veľa pre týchto ľudí aj pre spoločnosť do budúcna.
Čiže, pán minister, tu je 17 najzávažnejších príčin, prečo je slovenská nezamestnanosť taká, aká je, zároveň 17 konkrétnych riešení, čo s ňou urobiť. Ešte raz hovorím, zopakoval som to, čo som hovoril aj včera večer, ale keďže tu bolo omnoho menej ľudí a mal som pocit, že niektorí nepočúvajú, opakovanie je matkou múdrosti. Snažil som sa byť maximálne apolitický. Chcel som byť zároveň aj stručnejší, čo sa mi o trošku podarilo. Keď to budem opakovať, keď to nezaberie, budem opakovať aj tretí-, aj štvrtý-, aj desiatykrát na najbližších príležitostiach. Možno potom to urobím aj pod polhodinku.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Oceňujem takpovediac angažovaný prístup a inšpiratívny prínos toho, čo tu povedal kolega Matovič. Samozrejme, môžme a nemusíme súhlasiť so všetkými tými jeho analytickými postrehmi a návrhmi, ktoré tu predniesol, ale asi sa zhodneme aspoň na tom, že metóda alebo forma, ktorú zvolil, a spôsob ako vystaval to svoje vystúpenie, vystúpenie svojím charakterom, myslím si, že zásadné, môžme označiť za veľmi pozitívne a inšpiratívne a nie bežné v tejto sále, a to tým, že okrem kritiky a okrem snahy analyzovať problémy, vždy sa snažil dôsledne navrhnúť aj riešenia. A z tých navrhovaných riešení nekaždodenných by som podčiarkol to, ako v podstate v určitej antitéze voči tej podpore veľkých projektov za každú cenu a toho obrovského betónovania, ktoré nám tu v najbližších rokoch hrozí a ktoré je pre mňa takým návratom do 50. rokov minulého storočia, tuná nastolil tú alternatívu naozaj využitia drobnej práce, podpory drobnej práce vrátane manuálnych robôt pre nezamestnaných. Bola to, bolo to určite východisko v 30. rokoch, samozrejme, za iných podmienok, ale v niečom podobných súčasnosti, za čias veľkej hospodárskej krízy, kedy vzniklo práve týmto prístupom aj na Slovensku množstvo veľmi zaujímavých, hoci aj infraštruktúrnych projektov, keď si zoberieme tie krásne viadukty na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega Matovič, skutočne teraz veľmi v dobrom by som niektoré veci povedala, že hovoríte, že tvoria pracovné miesto úradníci, ktorí nikdy nevytvorili pracovné miesta. Viete, možno by som vám poradila, aby ste išiel do pracovnej skupiny na ministerstvo práce, aby ste zistil naozaj, ako to ide, pretože tie pripomienky dávajú zamestnávatelia a dávajú ich úrady práce, zasadá tam rada solidarity a nemôžete si iba tak vymyslieť nejaké opatrenie, ktoré naozaj nemáte podložené alebo nevychádza z kontextu z regiónu.
Možnože tých vašich 17 vecí, ktorých ste povedali, boli určite podnetné, ale ja si myslím, že tými príkladmi, ktoré ste uviedol, ste vlastne znegoval niektoré veci. A to si teraz povedzme o tých prádelniach, o ktorých ste rozprávali, že teda aby každá žena si nechala vyprať, a možno ste hral na city žien, aby si mohla dovoliť dať vyžehliť prádlo. Ale veď to je domáca spotreba, pán Matovič, a domácu spotrebu môžete mať len vtedy, ak je kúpna sila, ak máte peniaze. A zrazu spochybníte, že niekde niekto dá nižšie dane. Viete, čo to stojí mestá na to, aby dali nižšie dane, aby prišiel investor? No, a aký investor môže prísť? No investor môže prísť iba taký, ktorý má jednoducho odbyt, ktorý má zákazku. A ten, ktorý má zákazku, môže vytvoriť pracovné miesta, dá ľuďom peniaze a tí ľudia môžu vykonávať domácu spotrebu. Veď mi nepovedzte, že žena, ktorá má 379 eur, a vy podporíte podnikateľa, aby pral prádlo, tak táto žena si uňho to prádlo objedná, lebo to bude platiť štát? Pretože len prenájom bytu stojí 300 eur. Čiže urobíme práčovne, zaplatíme podnikateľa a žene zaplatíme od štátu, aby si dala vyprať prádlo. Veď tá žena si ho musí zaplatiť a odkiaľ, keď má minimálnu mzdu? Odkiaľ, keď je vysoká nezamestnanosť? No práve tam sa musia vytvoriť pracovné miesta a investor jednoznačne, jednoznačne musí mať odbyt a musí mať zákazku. O tom je trhový mechanizmus.
Čiže trošku sme tu porušili zákony relativity a ja by som tým ozaj ženám dopriala, vaša si môže dať vyprať a ja si možno môžem dať vyprať, ale nie tie, čo majú minimálnu mzdu, aby tie mzdy a investori prišli.