8. schôdza

Pán kolega Fronc, ja sa vrátim k tej časti, keď ste hovorili o tom tichom spoplatnení časti denného štúdia, konkrétne ide o denné štúdium v inom jazyku. Hodnotovo by som bol v podstate aj rád keby sa SMER konečne dopracoval k tomu, že by spoplatnil denné vysokoškolské štúdium, pretože ho považujem za investíciu do kvalifikácie každého jedného človeka, ktorá mu v budúcnosti prinesie zisk, a tak ako základné a stredné vzdelanie je statkom verejným, tak vysokoškolské vzdelanie je podľa mňa statkom osobným každého jedného človeka. Ale obávam sa, že pri tom ako vidíme súčasnú vládu Roberta Fica, tak by bolo len spoplatnenie. Lebo tak ako v ostatných prípadoch sa len šklbe a len berie, tak ani tu by sme sa nedočkali ani štipendií na základe vzdelania, ani štipendií na základe sociálnej situácie, iba by sme sa dočkali toho, že by jednoducho boli šklbaní už aj študenti, a to je niečo, s čím ani ja by som súhlasiť nevedel.
Takže, áno, plíživo nám sem to spoplatnenie vysokého štúdia snáď jedného pekného dňa dôjde, ale musí prísť systémovo a musí prísť tak, aby šance ľudí na nadobudnutie vysokoškolského vzdelania boli rovnaké, to znamená dobrý systém sociálnych štipendií, dobrý systém štipendií na základe prospechu a možno aj tá predstava pána ministra, že musíme mať nejaký numerus klausus, by bola oveľa ľahšie realizovateľná, keby tu bol proste systém štipendií, ktorý by povedal, že v tomto povolaní jednoducho potrebujeme toľkoto ľudí a zaplatíme im full scholarship, ale to je ešte veľmi ďaleko.

Ańo, ďakujem kolegov, ktorí sa vyjadrili, a niekoľko odpovedí a reakcií.
Pán kolega Petrák, áno sú to garanti, ale tých garantov je pár. O to jednoduchšie je akademickému funkcionárovi, aby si na to dal pozor, si myslím, o to jednoduchšie, pretože to sa netýka, samozrejme, obyčajných asistentov a pod., to máte pravdu.
Pán kolega Jarjabek, veľmi rád, no po prvé išlo, ja som bol aj odvolávaný za iné veci, teda vyslovená mi nedôvera, a to napr. za to, kde bolo zdôvodnenie, že som nezvolával gremiálnu poradu. Ja neviem, či toto bol naozaj dôvod na odvolanie dobrý, ale vrátim sa k tomu, čo ste vy vraveli. Viete to súvisí s čímsi iným, vy ste boli vtedy tuším v HZDS, pravda, a vaša kolegyňa Tóthová vtedy zaviedla a čo nakoniec aj Ústavný súd povedal, že nie je v poriadku, takú, prešlo to do histórie, takú tupinu, ako vyslovovanie dôvery alebo nevyslovovanie dôvery a to vtedy sa udialo, takže nie je to celkom tak. Ja ako minister školstva som bol tuná na palete niekoľkokrát, ale to kľúčové, o ktorom som hovoril, to súviselo s tým, čo zaviedla vaša kolegyňa Tóthová - nevyslovovanie dôvery, čo vošlo do histórie tohto parlamentu ako vrcholná právna tupina. Takže vcelku v dobrom, ja si myslím, že keď už si pamätať, tak si treba pamätať spoločne všetko. Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážená snemovňa, moji ctení kolegovia Beblavý a Fronc povedali mnoho z toho, čo sa k téme dalo povedať, a preto si môžem dať socialistický záväzok, že možno budem hovoriť ešte kratšie, ako kolega Fronc. Jednoducho z dôvodu, že veľa vecí sa spomenulo a vlastne nepovedaného je málo a ustupuje to po každom ďalšom vystúpení ako topiaci sa snehuliačik.
Samozrejme, tento prímer môžme použiť i pri tom, čo by potrebovalo naše vysoké školstvo, a rozdiel teda medzi tým a tým, čo mu táto novela ponúka. Možno že začnem trošku v opačnom garde, poteší človeka v biede nášho vysokého školstva každý drobný pozitívny krok. A preto by som začal s tým, že táto novela prináša viaceré drobné a niektoré trošku väčšie ako drobné pozitívne kroky, ktoré keby boli potom doplnené veľkými mohutnými nugetmi dobrých posolstiev, bolo by to veľmi dobré. Pravda ale je, že keď zatrasieme ryžovacou panvicou, tak namiesto nádejných nugetov nachádzame nepochybne, ako som povedal, drobné ligotajúce sa zlatinky, ale bieda vysokého školstva je taká, že so zlatinkami sa z nej nevykúpime. A preto by som povedal, že predložená novela mohla a mala čerpať viac z toho, z čoho vlastne ona v podstate vyšla, ale s väčšou gurážou mohla sa, pokúšať zaťať trochu hlbšie v dobrom úmysle, ktorý aj moji predrečníci hádam nespochybnili, vedie pána ministra a pokúsiť sa vo väčšej hĺbke nájsť tie väčšie nugety.
Nebudem opakovať chválenie pozitív typu: úprava členstva v senáte pri interrupciách v procese vzdelávania medzi bakalármi, magistrami, atď., áno, ošetrenie medzistavov odvolávania rektorov, atď. To všetko je v poriadku, len povedzme si čestne a otvorene, toto nie je to, čo zachráni vysoké školstvo, ale vďaka Bohu aj za to.
Pokiaľ ide o nosné veci, nepochybne register pedagógov je dobrá vec. Ukáže sa konečne to, po čom sa volalo roky, kto, kde, všade lieta, učí, alebo neučí, alebo ako zaznelo vo vystúpení kolegu Petráka garantuje a tým je cenný, no nepochybne. Tým je cenný, len otázka je, či to nie je Potemkinova dedina. Takže to sú všetko iste kroky dobrým smerom, ale to, čo tu zaznelo, a o tom sme hovorili v predchádzajúcich 18 mesiacoch minulého volebného obdobia a zrejme už ku mne ten výrok o sypaní v hydinárni všetkým sliepkam rovnako nejako patrí, ale ten proces strihania - ber, kde ber, kvality i nekvality rovnako je len potvrdením a potvrdením status quo. Ja sám sa možno konzervatívne domnievam, že keď narábam s verejnými finančnými prostriedkami vo verejnoprávnych školách, by som mal uvažovať o ich rozumnom investovaní. A nepochybne sa domnievam, aj keď to bolo trošku možno aj oprávnene spochybené, ale predsa, že by mohla existovať i spoločenská dohoda o tom, koľko táto krajina môže, lebo na to má, a chce, lebo si myslí, že je to dobré pre jej blaho, zaplatiť štúdia filmových režisérov alebo archeológov, alebo arabistov na to, že na to použije verejné peniaze.
Veľmi dobre hovoril kolega Fronc o tom, že štúdium je o zodpovednosti, že každý si môže osobovať skutočne nezadateľné právo stať sa archeológom a egyptológom, ale nemôže následne očakávať, že dostane 5 mil. dolárov na výkopy v Sakkáre. Nemôže sa na to, o toto domnievať. Teda jeho ďalší život po odchode z pódia Univerzity Komenského alebo nitrianskej fakulty je odchod do džungle života. Nie do garancií peňazí na natáčanie filmov, na robenie vykopávok, na čokoľvek, k čomu nepochybne získal isté základné vzdelanie. Takže to, že sa rozhodneme, že máme dosť politológov, by celkom logicky, ako povedal kolega Beblavý, malo viesť k tomu, že keď sa rozhodnem limitovať ich počet, tak sa rozhodnem limitovať štátnu dotáciu štúdia na tej škole, kde si myslíme, že je merateľný rozdiel v porovnaní s inou školou, ktorá je lepšia. A ak sa toto nestane, ako to kolega Beblavý odcitoval, tak pokračuje sypanie sliepkam i tým, čo znášajú jedno vajce za mesiac i tým, čo znášajú jak mašiny. A to, musím povedať, je z hľadiska prostej úvahy o nakladaní s verejnými finančnými zdrojmi zlá investícia.
Hovorí sa tu o zvyšovaní kvality. Kolega Beblavý povedal, že je to vlastne závislé od kvality pedagógov. Inou témou, možno môj názor, závisí to i od kvality materiálu, s ktorým tí pedagógovia pracujú. Zápalistý študent, ktorý nemá problém tráviť večere v laboratóriu na molekulárnej biológii je ten, ktorý umožňuje tomu pedagógovi rozvinúť svoje kvality. Ten, ktorý si chodí odsedieť s podopretou hlavou nejaké podujatie, samozrejme, i keby mu archanjel Gabriel trúbil do hlavy, to najlepšie, čo by v ňom bolo, nebude veľkým prínosom. To znamená rozdeľovanie podľa kvality sa ale, povedzme si, priatelia, už aj deje. Je to to známe hlasovanie nohami. To hlasovanie nohami pozostáva z toho, a kolega tú univerzitu uviedol, že z maturitnej triedy môjho syna odišlo za rieku Moravu študovať nad 50 % maturantov. A jedná sa hádam o jedno z najlepších gymnázií na Slovensku. Tie deti hlasujú nohami a nešli do škôl, ktoré sú známe tým, že tam dajú za vysedenie titul. Rozhodli sa ísť tou ťažšou cestou, rozhodli sa poraziť domácu konkurenciu v Českej republike a tým pádom týmto hlasovaním nohami odchádza to, čo by mohlo pri evidentnej podpore toho najlepšieho, čo na Slovensku máme, a máme i my dobré, ako to zaznelo vo vystúpení pána ministra, len mám taký pocit, že za toto málo dobrého stojí v zákryte veľa nie veľmi dobrého až zlého. A my tak eufemicky hovoríme, že máme veľmi dobré a potom máme aj dobré, ale myslím si, že celkom takto ružové to nie je. A ak teda sa neodhodláme na veľmi evidentnú diferenciáciu na veľmi evidentné rozhodnutie o podpore najlepšieho a strihanie najhoršieho, tak si myslím, že síce urobíme dielčie zmeny, ale základne tým problémom odchodu najlepších, podpory, ako teraz by som si mohol dovoliť zacitovať Gustáva Husáka: "Nech odpadne to, čo je kolísavé, nech odpadne to, čo je zahnívajúce!" - ako to vtedy pamätne povedal, tak nepochybne, ak by sme koncentrovali zdroje nie plošným strihaním, ale cieleným adresovaním, urobili by sme lepšie.
Čo by bolo dobré, by bolo tiež to a v tom sa deje istý posun, ktorý je pozitívny, že sa bude veda vykazovať na kmeňovom pracovisku. To je nepochybne pravda. Ako mnohonásobný darca krvi, ktorý darovával už ako mladý doktor, a lekári málokedy darovávali, takže som bol dosť vzácny vták, som bol vykazovaný na konci kalendárneho roka všetkými možnými spoločenskými organizáciami. Ku cti Zväzu žien musím povedať, že za mnou nechodila príslušná miestna klinická tajomníčka a nevykázala mojich dva či trikrát pollitra krvi ešte aj za Zväz žien. Ale tú krv som daroval za ROH, za mládež, za kde čo, za ZČSSP - tam nie, tam som nebol členom, ale povedzme si otvorene - bolo to množenie mojej krvi. A vykazovanie vedy na štyroch univerzitách je jeden problém. Druhá otázka je potom tá úroveň tej vedy, dokonca i tej jedenkrát vykázanej a zrovnávanie kvality publikácii v treťotriednych zborníkoch a v citovaných svetových časopisoch. Takže aj to ešte nie je úplne ošetrenie problému, ak teda budeme ctiť to, že sa veda dá vykázať len jedenkrát. Potom príde veľmi ďalší vážny pohľad o tom, aká je tá veda, ktorá sa jedenkrát vykazuje.
Pred rokmi, a teraz tu bola téma spoplatnenia inojazyčného štúdia. No, poznám slovenské dievča, ktoré študuje na Lekárskej fakulte v Bratislave s anglicky hovoriacimi študentmi v angličtine, a jej štúrovskí rodičia platia 8-tisíc eur ročne za túto rozkoš. Prosím, i to je jedna možnosť. Každopádne pravdou je, že ak študent študuje za podmienok domácich študentov, nesmie platiť. Ak teda príde mladý človek zo Španielska a študuje po slovensky, je absolútne neúnosné, aby sa od neho čokoľvek žiadalo. Spochybňovať to, že za štúdium v cudzom jazyku sa platí sa mne zdá pochybné, lebo v tom prípade by v duchu matičného zákona po slovensky bez výnimky mal mať náš študent na Sorbonne právo študovať v slovenčine bezplatne, čo by bolo dosť avantgardné. Ale iná vec je, ktorá by nám bola treba a ktorá by stála za zavedenie i teda formou zákonnej normy. Jednou z ciest, ako pomôcť tým niekoľkým vysokým školám, ktoré na to majú a ktoré by mohli byť zatiaľ veľmi vzácnymi ťahúňmi v procese internacionalizácie štúdia, by bolo to, že budeme ponúkať práve štúdium v cudzích jazykoch na stále väčšom počte ich kvalitných fakúlt a katedier. A to sa žiaľ nedeje. A nedeje sa to preto, a tu si povedzme otvorene, že "dělník je hoden mzdy své," že pedagóg, ktorý sa má prezbrojiť PowerPoint-mi, textami, skriptami, všetkým, čo treba na prednášanie v cudzom jazyku, na to musí vynaložiť nepochybný pracovný vklad. Ak my ho ale nezdotujeme za túto prácu, nikdy to neurobí. Ten circulus vitiosus, ten zlý uzavretý kruh je potom takýto. Fakulta, ktorá má na to, aby pritiahla dobrých študentov, lebo tak ako naši dobrí chodia na "Masaryčku" a chodia na "Karlovku", tak je možné, že by ľudia bystrí a talentovaní, ktorí žijú za Karpatmi, prišli k nám. Podmienkou by ovšem bola okrem kvality hádam aj možnosť dorozumieť sa. Teda začať viesť výuku i v cudzom jazyku. To má potom, samozrejme, za následok, že keď tá fakulta ponúkne svetu urbi et orbi - mestu i svetu, že prednáša v angličtine bankovú analýzu alebo teoretickú fyziku a že tam máme ľudí, ktorí sú na to dobrí, to je pravda, tak, samozrejme, si to môže cez internet pozrieť talentovaná hlava kdesi na východ od nás a povedať si, no, hádam tam pôjdem. A tu sme u toho, kým to nemá niekto aspoň elementárne zdotované, tak to neurobí. Ak ten program neponúkne, nikto sa naň nemôže prihlásiť. A na otázku: "Prečo neponúkate anglické štúdium?" dostaneme stereotypnú odpoveď: "No preto, lebo to nikto od nás nechce." No ale kým to neponúkam, nikto to nemôže chcieť. Takže čo by bolo vklad do zvyšovania kvality okrem nepochybne potrebných formálnych krokov s registrami, s evidenciou, so všetkým, s Akreditačnou komisiou a troma úradníkmi, by bolo i to, že to, čo máme dobré, musíme najprv zadotovať a ak začnú tí študenti prichádzať, tak ten proces sa už rozbehne i finančne aj ekonomicky samospádom. Kým ale nezaplatím prvý krok, tak sa ten proces, ako ukazuje 20-ročná skúsenosť, osem rokov som bol prorektor Univerzity Komenského pre zahraničné vzťahy, a mrzí ma, že v tomto bode sa nám veľmi málo podarilo pohnúť. Ovšem príklady tých, ktorí to urobili ukazujú, že potom to funguje, že potom na Farmaceutickej fakulte príde 100 zahraničných študentov do jedného ročníka a tá fakulta vo všeobecnej mizérii finančnej z toho nepochybne i žije. To znamená, že to ide, len musím iniciačne odpáliť tú prvú nálož a potom to začne možno prinášať plody. To všetko a mnoho iných vecí by malo byť súčasťou novely vysokoškolského zákona. To je jedno, či je dvadsiata siedma. Hlavne, aby bola dobrá, ktorá by mohla pomôcť tomu čo máme dobré.
Ja možno na rozdiel od mojich kolegov zvažujem, či podporím postúpenie tohto návrhu do druhého čítania. Na rozdiel od možno ctenej vládnucej strany sa domnievam, že máme v prípade pochybností - a tie teda, samozrejme, o tej novele mám - sa rozhodnúť pokúsiť sa urobiť, čo sa dá v ďalšom kole.
Pred krátkym časom som tu obhajoval dôchodky olympijských medailistov. Všetci kolegovia z vládnucej strany vystúpili v duchu v zásade áno, ale nie. Opäť ten návrh mal nedostatky, nebol to môj návrh, bol to návrh mojich ctených kolegov z opozície, ale dalo sa s ním niečo urobiť. Dalo sa v druhom čítaní pokúsiť okresávať ho do akceptovateľnej podoby. Neurobilo sa to. Kolegovia z vládnucej strany ten návrh utopili ako mača. A ja hovorím, tento návrh, naopak, netreba okresať, ten by sa, naopak, zišlo zavrúblovať, aby z neho vyrástli nové potrebné vetvy, a to sa dá urobiť v druhom čítaní. Ale mali by sme všeobecne mať k sebe ten postoj, že ak chceme pomôcť veci, tak by sme mali aj z jednej, aj z druhej strany občas prekonať to, že musíme utopiť to, čo navrhne opozícia, aj keby zišiel svet a, naopak, nenájsť nič dobrého na tom, čo navrhne napríklad minister Čaplovič. Samozrejme, že i moji kolegovia veľmi objektívne, akokoľvek tu na nich bolo útočené, vymenovali pozitíva, celkom férovo ich vymenovali a aj ja si myslím, že toto je malý krôčik lepším smerom, ale, a teraz sa nechcem vracať k šialencovi Mao Ce-tungovi, napriek tomu musím povedať, že naše vysoké školstvo potrebuje veľký skok.

Ďakujem za slovo. Cesta k pultu je tak dlhá a ťažká ako k dobrej novele. Pani podpredsedníčka, pán minister, kolegyne a kolegovia, nebudem to predosielať, lebo neviem koľko, ale budem relatívne stručný. Je to prvé čítanie, to znamená, že v prvom čítaní by sme nedali dať zabrať charakteru prvého čítania a nehovoriť o zbytočných detailoch na to je druhé čítanie, takže ja sa pokúsim viac-menej držať takého ducha, intenciu uvažovaného procesu a novely zákona.
Vysokoškolská legislatíva má svoj vývoj od roku 1990, pochopiteľne, mne ak niečo vadí na tom procese ako celku za tých 22 rokov, tak mi vadí to, že aj tu sa pestuje taký náš národný šport - čierno-biela - prepolitizované videnie. Žiadny čiernobiely pohľad nie je jednoducho dobrý, my unisono 22 rokov hovoríme o kvalite školstva, plačeme nad tým, prečo nemáme nejakú vysokú školu v prvej 500-ovke, v prvej 50-ke pomaly, ja som to neraz povedal, musím to, žiaľ, zopakovať, prečo sme, dámy, prepáčte, ak poviem taký aktuálny príklad, prečo sme včera nevyhrali nad Gréckom? Lebo tí Gréci sú lepší. Darmo sme mali desať šancí, oni dali z troch šancí gól a vyhrali. Prečo chceme, aby sme za každú cenu mali v prvej 500-vke vysokú školu a robili takéto niekedy trápne preteky, však, prepánaboha, vychádzajme z globálnych podmienok, v ktorých sa nachádza vysoké školstvo a školy vôbec, vychádzajme z možností, ktoré máme. Ja znovu použijem ten príklad - chceme s trabantom, to by som prehnal, lebo naše vysoké školy nie sú zlé, ja to nerád počúvam, pôsobím na nich 30 rokov, nie sú zlé, nesypme si popol na hlavu zbytočne tam, kde ho netreba sypať, ale nie sú mercedesom, my chceme s oktáviou vyhrať Formulu 1. S oktáviou Formulu 1 nevyhráme, ale skúsme absolvovať preteky s týmto autom dôstojne, kvalitne a primerane kvalitne a myslím si, že to sa vcelku deje, takže nebuďme pápežskejší tam, kde netreba, a nebuďme nadutí tam, kde, naopak, by sme mohli byť.
Takže proste reálny pohľad na svet a na život aj vysokoškolský, ten mi, nie teraz, 22 rokov hodne chýba. Je to etapovité, je to preemotívne, je to, je to animózne, je to čierno-biele, ja som už neraz vyzval: Prestaňme bojovať - technické a prírodné vedy proti humanitným a spoločenským, prestaňme bojovať súkromné proti verejným, prestaňme bojovať denní proti externistom, prepánaboha, sme na jednom Titanicu, len na rôznych palubách. Keď to bude takto, takto bude tak vypadať aj ďalej. To je úvod drobný.
Opakujem, vzhľadom k tomu, že je to prvé čítanie nebudem sa zaoberať s konkrétnymi paragrafmi, na to ešte príde možno čas, ale dovoľte ďalej pár slov.
Podľa môjho názoru - mám naň právo - najlepší vysokoškolský zákon bol prijatý v roku 1991. Tak ako ďalšie právne predpisy boli plné nádeje, romantiky, duch ratio legis toho zákona bol korektný, pretože všetci sme dúfali, že zajtra tu bude Švajčiarsko materiálne, duchovne a v tom zákone bolo veľa korektnej, rozumnej intencie. Je to za nami. Zákon v roku 2002, ako bolo konštatované, má už 25 alebo 26 noviel, to znamená - jednoznačne sa pýta nový zákon o vysokých školách, o tom niet čo diskutovať. Tie novely treba proste dať do kompletného znenia.
Teraz ale nejde o paragrafíky, ide o intenciu a duch zákona. Tu chcem kvitovať najmä v ostatných dňoch a v týždňoch veľmi intenzívnu diskusiu s pánom ministrom o niektorých diskutabilných, otvorených otázkach. Ja chcem pevne veriť a sme sa aj dohodli, že, samozrejme, tak to bude, že pred novelou bude veľmi intenzívna priebežná diskusia so všetkými reprezentantmi vysokoškolského sveta, aby tá intencia zákona trafila do terča. Čo chcem tým povedať, aby to nebolo veľmi všeobecné. Ja sa domnievam, že zákon o vysokých školách je ústavou vysokých škôl, ústavou. My to často použijeme takú floskulu, že ústava nie je trhací kalendár. Nie je. Ani zákon o vysokých školách by nemal byť trhací kalendár, lebo je to ústavou vysokých škôl a ako ústava vysokých škôl je to, samozrejme, prirovnanie, by podľa môjho názoru nemal mať 140-150 paragrafov, ale možno 50-60-70, desať hore-dole ustanovení principiálne nosnej povahy a ostatné by sme mali nechať na tento veľmi zložitý, ale vyspelý intelektuálny svet, na to sú rektori, dekani, akademické senáty, vedenia fakúlt, veď to sú vysoko vzdelaní ľudia, to znamená, môj názor osobný pokúsiť sa, pokúsiť sa uhádnuť veľmi citlivú hranicu direktívneho vplyvu na niektoré otázky na vysokých školách, čo niekedy je potrebné, vôbec nehovorím, že nie. Ale myslím, že s prevahou a väčšinou slobody akademickej voľnosti s možnosťou iných pák vyvodenia zodpovednosti pri niektorých excesoch a kiksoch, za to som, nechcem teraz rozoberať detaily, dá sa to. Ale v princípe by tam mali byť pomerne široké mantinely vysokoškolskej akademickej samosprávy. Nie je to fráza, že vysokoškolská akademická pôda je pôda, kde sa hľadá pravda, kde sa vedie dialóg, kde sa hovorí pravda, kde sa môžme pohádať, kde je proste absolútne slobodná pôda, tak to rešpektujme. Domnievam sa že čierno-biele videnie neraz poškodilo aj pri tzv. Bolonskom procese, Lisabonská stratégia a podobné, podobné trendy, ktoré sú v mnohom užitočné a dobré, a treba odkopírovať to, čo je dobre vymyslené.
Na druhej strane si ale myslím, že uvažujme o svojich podmienkach. Je to môj osobný názor, znova. Bol som dekanom troch právnických fakúlt. Bol som akademickým funkcionárom na iných postoch, ale hlavne ako radový pedagóg to vnímam tak, že, myslím si, že napríklad sme príliš rýchlo skočili po, ako príklad hovorím, po kreditovanom systéme. Príliš rýchlo sme skončili možno po dvojstupňovom vzdelávaní. Česká republika ho nemá. Nemá kreditový systém, nemá dvojstupňové vzdelávanie. Opakujem: hovorím môj osobný názor. Viem, že sú aj názory iné, pochopiteľne.
Teraz máme problém, čo s uplatnením bakalárov a hľadáme kŕčovito pochopiteľné metódy, ako im pomôcť uplatniť sa v praxi. No ale to právny predpis neurobí. To je o spoločensko-ekonomickej realite, o konkurencii, o charaktere hospodárstva, štruktúre trhu a tak ďalej. Takže trošku možno uponáhľané. Kreditový systém len dve vety - mobilita študentov. Bude kreditový systém, bude obrovská mobilita študentov, budú behať s fakulty na fakultu. Medici budú robiť skúšku zo súdnej psychológie na práve, lebo je to menej. Právnici budú robiť skúšku na medicíne, alebo na "matfyze" z niečoho iného, no nič sa neudialo také, ani sa neudeje. Však aj predtým mal ten študent možnosť robiť skúšku inde, mal možnosť prerušiť na dva roky, mal možnosť prestúpiť, mal možnosť študovať inde, ale, prosím, ja to uvádzam ako príklad trošku príliš ochotného uponáhľaného kopírovania niektorých vzorov, ktoré nie vždy musia byť na naše podmienky trefné.
Ja teraz trošku vytrhnem z kontextu, lebo keď už som tu, nedá mi to. Tá otázka, ešte keď som išiel dnes do parlamentu, počúval som v aute rádio, samozrejme, čo iné, nie vysokoškolský zákon, nie novela, nie princípy - "lietajúci profesori". Viete mne už to naozaj brnká na nervy a nie preto, že ja som, ja nemám, ja mám jeden úväzok, ale už sa, prepánaboha, spamätajme trošku. Možno v druhom čítaní poviem o tom širšie, ja si vážim, opakujem, tú poslednú diskusiu, kde podľa mňa sme prijali mnoho rozumných kompromisov v týchto citlivých otázkach, ale vrátim sa k tým dvom otázkam, veľmi stručne, lebo opakujem, je to prvé čítanie, nechcem zachádzať do detailov.
Externé štúdium, aj tu platí - raz vidieť a raz skúsiť, ako stokrát počuť - platí, 30 rokov mám tú česť prednášať na vysokej škole, nie ako teoretik, po tvrdej skoro 15-ročnej právnickej praxi, takže viem, ako chutí život, nielen na vysokej škole, ale ako právnik. Neviem, ja som za 30 rokov nezaregistroval, že by externisti boli, prepáčia mi tí kolegovia, neschopnejší ako denní. Ja som povedal len na výbore, keď prednášam denným, to kolegovia, dúfam, nepočúvajú, tak do polnoci kukám Chelseu alebo Barcelonu a idem prednášať denným študentom, pretože viem, že to zvládnem bez problémov. Keď idem prednášať externistom, nikdy to nepodcením, nehovorím, že tú prednášku na dennom podcením, lebo viem, že ma vytočia v dobrom, že ma preveria, že sa pýtajú, že proste už majú svoje životné skúsenosti, ale dobre, to je pedagogický proces, ale aj bodka procesu - štátnica. A štátne záverečné skúšky nie sú neschopnejší a nie sú - s prepáčením za výraz - hlúpejší, nie sú. Takže ja to vnímam trošku ako takú, zas čierno-biele videnie, ja nehovorím, že tá miera kontaktnej výučby by nemala byť vyššia, prosím, to akceptujem, ale je to o pedagógovi konkrétnom, je to o tom dekanovi, rektorovi, ak je škola, ktorá má sústredenie externistov v sobotu len alebo v piatok-sobotu, tak toho dekana treba trošku prevetrať. Ale keď je to plné troj-štvordňové sústredenie, kedy v stredu o 9.00 hod. začnú a v piatok o 20.00 hod. večer skončia, tak tá dĺžka štúdia je prakticky ako na dennom, a končím tým už, a externé je to preto, lebo je externé, lebo je tam akcent na individuálne štúdium, preto nemajú cvičenia, semináre, preto je to externé. Keď už poznáme distančné štúdium a e-learning a nevadí nám v modernej dobe, prečo by mal, no tak prečo by sme nejak tak zas čierno-bielo príliš brali externé, preto sa domnievam, že aj tá alternatíva, ktorá teraz je prezentovaná, ja myslím, že je dobrá. Že je tam istá voľnosť vysokej školy, otázka počtu kreditov, je tam priestor zas ten samosprávny, vysokoškolský, ktorý, podľa mňa, podľa môjho názoru, je akceptovateľný a dobrý.
K tým lietajúcim profesorom len tri-štyri vety. Neviem, ktorý pán kolega povedal, že to je zle a šíria zlo pomaly tí lietajúci, ale oni šíria aj dobro. Viete, tí lietajúci väčšinou, ja už ten výraz nepoviem, lebo je mrzký, je zlý, lebo necharakterizuje ten dôvod. Po prvé je trápny. Veď viete, aké máme dneska citlivé obdobie, pán minister to prežíva, ak príde vysokoškolský učiteľ na prednášku alebo aj učiteľ základnej, strednej školy a má tú česť ísť autom a nie na bicykli a zaparkuje na parkovisku, tak zaparkuje väčšinou na starej embéčke 25-ročnej. Vedľa neho zapískajú brzdy na bavorákoch a mercedesoch, na ktorých príde študent. Viete, o čom hovorím. To znamená, ak niekto má viac úväzkov, nemá ich preto, že si tam bahní a je z toho šťastný, ale preto, že chce ako-tak dôstojne vyživiť rodinu. To je ten, žiaľ, tento dôvod. Druhý dôvod je však, v Spojených štátoch amerických, v západnej Európe je to bonus, keď má profesor viac úväzkov, ja mám osobne kolegov, ktorí neprednášajú z Bratislavy a nejde po D1 do Trnavy a číta novinky pri tom za 20 minút, on má, je vedúci katedry na Sorbonne a je vedúci katedry v New Yorku. Mám kolegu, ktorý je šéfom katedry v Uppsale, na Sorbonne a v Oxforde. Ako to stíha? No asi je dobrý! To znamená, nikdy som nebol za extrém, pán minister vie, nikdy, mne takisto vadia, keď sú kolegovia, ktorí majú tri alebo dvaja-traja možno štyri plné úväzky, to mi vadí, to nie je dobré, to nie je ani treba. Ale nechcem zas detailne, zas ten kompromis, ktorý myslím, že je navrhnutý, je racionálny, je korektný, mám taký dojem, lebo ja som otvorene povedal svoj názor a ani ho nemením, že nejaké hodinové obmedzenie v zákone, ktorý je po ústave právnym predpisom najvyššej právnej sily, nie je ani právne, ani takticko-strategicky, ani eticky možno najšťastnejšie. Súhlasím, treba zvýšiť zodpovednosť pánov rektorov, pánov dekanov, sú tam iné páky administratívne, dokonca aj trestnoprávne, ak niekto prehlási, že učí len inde a dopúšťa sa klamstva, a to nechcem rozoberať, takže sú tam iné metódy a iné možnosti. Ja len hovorím to, že pedagogická činnosť nie je podnikanie, viete, že pedagogická činnosť, vedecká, publicistická je nepodnikateľská činnosť, tá pani predsedníčka Študentskej rady vysokých škôl mi povedala po poslednej porade u pána ministra: "No veď ale učiteľ musí všetko vydržať, lebo je to poslanie." Viac-menej v takomto zmysle, no fajn, je to poslanie, je to nádherné, ja hovorím, že farár, učiteľ a lekár, to nie je zamestnanie, to je povolanie až poslanie, len aj ten, kto napĺňa poslanie, aj ten dostane faktúru na elektriku a plyn a musí kúpiť maslo a chleba. Takže to na margo tých drobných úväzkov. Ja možno ešte k tomu niečo poviem aj v druhom čítaní, lebo mňa mrzí ten pejoratívny názov lietajúci, no kto má, lieta, kto má dobré krídla, nech lieta. A keď lieta príliš, tak mu treba strihnúť.
No, ale na záver. Prosím vás, ja sa domnievam, že toto je istá prechodná etapa, kde máme tú možnosť mať novelu, myslím, okolo 191 zmien, náročnú, rozsiahlu, ja to beriem ako prechodné obdobie, ktoré treba preklenúť a naozaj sa v dobrom slova zmysle "sed sakramentsky" pripraviť na ten nový zákon o vysokých školách po tvrdej, širokej diskusii, intenzívnej, lebo ten zákon je strašne dôležitý. Kvalita, a už končím, vydržte, kvalita, chceme kvalitu, všetci ju chceme, ale zas sa vrátim k tej oktávii, k trabantu a k prípadnému mercedesu, máme isté podmienky, musíme z ich vychádzať, viete, čo má ekonomika na to, aby dala do pedagogického procesu a do vedy, myslím, že je to momentálne 4,7 % HDP v tých najvyspelejších štátoch, je to okolo 6,3, 6,4, už to nie je až taký rozdiel, no ale je a je to, žiaľ, aj o peniazoch.
Takže ja poznám iba dve neoklamateľné kritériá kvality školy, aj vysokej školy: záujem a uplatnenie v praxi. Záujem o školu a uplatnenie v praxi. To je neoklamateľné a nepodplatiteľné. Iste trochu zjednodušene, ale to je to hlavné.
Bolo by sa, dalo by sa strašne veľa diskutovať o tom, čo je kvalita, aká je kvalita, lebo viete, keď hovoríme o kvalite akejkoľvek duševnej činnosti, keď som bol na prokuratúre dakedy ešte dávno, tak sme museli robiť 25 obžalôb minimálne, sudca -myslím - 25 rozsudkov, inak bolo zle. No, dosť ma to dráždilo. Nie preto, že by som mal s tým problém, nemal som. Ale to nie je ten Chaplin a pás, tá groteska, že ideme, ideme a 9 hodín makám a potom spadnem na nos. Takže vychádzať aj z toho, že vysokoškolská pôda je vysoko intelektuálna pôda, kde fungujú schopní ľudia, ktorí hľadajú svoje miesto na slnku, a zákon o vysokých školách má byť taký, aby im to miesto na slnku pomáhal v tom dobrom slova zmysle nájsť.
Takže verím, že sa nám podarí prijať nový zákon, taký, ktorý bude tomuto napomáhať, lebo je to sféra ťažká a zložitá a nesmierne citlivá. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Rád by som reagoval na môjho predrečníka, a to čiastočne súhlasne, čiastočne nesúhlasne. Nemôžem s ním súhlasiť v tom, že snaha dostať sa vyššie v medzinárodnom hodnotení našich vysokých škôl a univerzít je niečo ako neadekvátne velikášstvo. Nikto sa predsa s vážnou tvárou nechce porovnávať s Harvardom alebo Oxfordom, ale rezignovať na porovnanie s takým susedným Brnom alebo Krakovom je, myslím si, naozaj nebezpečné znižovanie latky náročnosti a naozaj môže smerovať len k dlhodobej priemernosti a podpriemernosti našich univerzít a vysokých škôl.
V čom s ním však súhlasím, aj keď to možno celkom explicitne nepovedal, ale vytušil som to z jeho vystúpenia, je to, že naozaj, tá úroveň našich škôl, ktorú, vysokých škôl, ktorú označil za uspokojujúcu, je takáto len v kontexte tých podmienok, v ktorých naše univerzity a vysoké školy žijú alebo, lepšie povedané, živoria. A kým sa tieto podmienky nezlepšia, tak naozaj, aj tá súťaž s tým Brnom a Krakovom bude asi nerealistická. Nie som si istý, nakoľko tento návrh novely k tomuto strategickému cieľu napomôže. Ďakujem.

Áno, ďakujem pekne. Pán kolega, tri ako také poznámky. K tým akademickým slobodám, ja som plne za to. Myslím si totižto, že naozaj len na takejto pôde, kde je možnosť vysloviť aj provokatívny, zlý alebo nesprávny názor, sa tie názory tríbia a pokračuje ďalej. Preto už v stredoveku boli schopní zaviesť akademické slobody a ja mám pocit ale v niektorých krokoch, aj tento zákon ide skôr stanovením tvrdých podmienok a nie na vytvorenie motivácií. I keď jeden prípad motivačný som vyzdvihol, ktorý tam je a ktorý som ocenil.
Druhá poznámka - Bolonský proces. Áno, priniesol, aj nie, veci, ktoré sú nám vlastné a možno aj nie celkom dobré. Na druhej strane, Slovensko nežije vo vzduchoprázdne. Je 50 krajín zapojených do toho Bolonského procesu a jednoducho, z toho sa nedá vyskočiť. Niektoré veci, aj keď sa nám nie celkom páčia, musíme prijať, ak chceme fungovať spoločne v tom priestore.
A tretia poznámka k tej, k tomu rebríčku. Ja som rád, že ste to povedali. Naopak, ja si myslím, že nemáme rezignovať na zlepšenie, určite nie, ako hovoril kolega Huba. Ale na druhej strane, treba si uvedomiť, že niektoré veci sa používajú vyslovene bez širšieho, širšej znalosti kontextu, pretože, poviem, áno, niektoré americké univerzity majú ročný rozpočet väčší, ako je rozpočet Slovenskej republiky. A to hodnotenie totižto ako prebieha? Treba povedať, že na základe toho hodnotenia, to hodnotenie hovorí aj o tom, že kto tam učí, že koľko je tam učiteľov, profesorov, ktorí sú nositelia Nobelovej ceny. To takisto rozhoduje o tom rebríčku.
No ja si neviem predstaviť, že slovenská vysoká škola by si mohla dovoliť a zaplatiť, aby na nej učil... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Kolega Mamojka povedal viaceré veci, s ktorými sa nedá nesúhlasiť. Aj ten prímer s tými oktáviami a trabantmi je pravdivý. Samozrejme, ale ešte aj tie oktávie slovenské môžu byť hrdzavé, zanedbané s odletujúcimi matkami z kolies a môžu byť vytuningované v rámci našich možností na slušné vozidlo. A ten problém je vždy ozaj to, aby sme sa rozhodli na ten závod terénnych áut postaviť s podporou verejných prostriedkov tie najlepšie oktávie. A znova hovorím, ten generalizujúci pohľad je, samozrejme, vždy zjednodušujúci a čiastočne aj krivdiaci. Najhorší je ale ten pohľad, že však to nie je také zlé.
Ja si myslím, že z troch desiatok a viac vysokoškolských vzdelávacích inštitúcií na Slovensku tvrdenie, že to nie je také zlé, je neprípustne pozitívna generalizácia. A v tomto zmysle je dobré vždy si naliať čistého vína a, samozrejme, že čierno-biele videnie je škodlivé a z príkladu urobiť neviem čo, tiež nie vždy veci svedčí. Ale ak sa tu hovorí o Párnici, v poriadku, treba tiež hovoriť o tých školách, kde externisti sú takmer neželanou príťažou. Želaný je ich vklad na príslušný účet a potom povinné vyzdvihnutie si diplomu. Lebo aj také sú, aj tie vedú k dojmu, ktorý potom niekedy externé štúdium zanecháva a krivdí tým, kde sa učí externe poctivo.
Úplne nakoniec, veľa vecí sme prevzali z Európy, ktorá vo vysokoškolskom vzdelávaní generálne, dlhodobo a s výnimkou britských a zopár ojedinelých univerzít stále viacej zaostáva. A my sme si mysleli, že Bologna je ten pravý... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja tiež v zásade súhlasím, že to pechorenie ja identifikujem, že to pechorenie za každú cenu je také, až trápno-smiešne častokrát, že niekedy je fakt lepšie takú dôstojnú jazdu urobiť na škodovke, som za a čiastočne to povedal aj pán Osuský, ale na takej čistej, umytej, také akože vidno na nej, že je o ňu postarané a férovou jazdou. To by sa mi celkom páčilo. Ale pravdou je, že ja to skôr identifikujem, že niektorí to možno poznáte, nie takí tí puberťáci, väčšinou takí tí dedinsko-mestskí seladóni si kúpia starého bavoráka a tak brutálne to vytáčajú na tých zákrutách. Niekedy aj mne to pripadá, že niektoré školy tu máme, ktoré vlastne tiež chytajú fazónu, ale za tou fazónou je to fakt, fakt biedne. Ja som to mal dokonca aj v programe, keď som bol vo voľbách, že niekedy je lepšie kvalitné montérky, ako nekvalitný diplom, že niekedy je aj férovejšie voči tým ľuďom - im povedať, že ten papier, tá A4, ktorú dostanú po vyštudovaní nejakej školy v zásade je menejcenná, ako montérky. Žiaľ, aj tu to nejakým spôsobom identifikujeme, dokonca v niektorých kruhoch sa už zvykne hovoriť, že nezobrali ho do roboty, ide na vysokú, hej. A to je, ja si, u nás na Orave to bolo, že kto šiel na vysokú, to bolo, viete, ešte také tie staré, že išiel za farára, hej, a teraz, potom ešte, ja si to pamätám, že na vysokú, to bol akože fakt honor, že toto tu cielene identifikujem, teda čiastočne to s tým súvisí.
Ale ešte poslednú vec som chcel, že som rád, že vidím niekoho, kto má nejaký problém s kreditným systémom, lebo to mi pripomenulo, to už je nejakých pomaly dvadsať rokov dozadu, že ja som tiež to zavádzanie sabotoval na "hnojarine", a sa mi to neoplatilo, ma vo štvrtom ročníku vyrazili. No tak, ale to bolo veľmi dávno. Ďakujem .

Ďakujem. Ja by som sa chcela poďakovať pánovi poslancovi aj pánovi predsedovi výboru, že vyjadril svoj názor aj takto v pléne ohľadne externého štúdia. Zase sa chcem k tomu vrátiť, lebo aj ja v praxi, v svojej kratšej praxi, samozrejme, ako má on, som sa raz nestretla so študentom externého štúdia, ktorý by bol horší u mňa na skúške, ako v dennom štúdiu. Možno je to tým, samozrejme, nedá sa to generalizovať, to chápem, možno je to tým, v akom odbore pôsobím, ale vždy, vždy tí externisti sú motivovaní ísť na tú vysokú školu. Idú za nejakým cieľom na tú vysokú školu. Chcú tam ísť, chcú si zlepšiť kvalifikáciu, zaujíma ich to, pýtajú sa veci z praxe. Čiže napriek tomu, že som s nimi menej hodín, rovnako ich skúšam, majú rovnaké povinnosti, ako denní študenti, nie som s nimi len toľko v kontakte. Čiže určite to závisí aj od odborov, teda v ktorých sa študuje.
Ešte by som zareagovala na to, že cena toho vysokoškolského externého štúdia zostane tá istá, keď sa predĺži na sedem rokov. Tak či tak si myslím, že bude veľký odliv externých študentov, napriek tomu, že tá cena je garantovaná v tejto novele, pretože to nie je len o tom, koľko zaplatí, ale o tom, že ďalšie dva roky sa musí popri zamestnaní venovať štúdiu, stojí ho to nemalé peniaze, náklady na cestovanie a takisto nemôže postupovať ďalej kariérne v práci, čiže treba sa na to pozrieť aj z tohto aspektu. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja by som chcel takisto oceniť vystúpenie pána profesora Mamojku a nadviazal by som na niektoré veci, ktoré v tom vystúpení zazneli. Iste je veľmi diskutovanou otázkou v spoločnosti otázka viacerých úväzkov vysokoškolských pedagógov. No ja som to už v tom predchádzajúcom vstupe povedal, že ten problém spočíva v tom, že sa to dneska možno trošku zužuje na otázku garantov, ale zase na druhej strane musím povedať, že tá otázka pri profesoroch, docentoch, ľudí, ktorí majú vedomosti, ako je, podľa mňa, ako absolútne, absolútne na mieste, aby ľudia, ktorí majú čo povedať, majú čo odovzdať, to odovzdávali. Veď nemôže predsa odovzdávať vedomosti niekto, kto ich nemá a spoločnosť, ktorá nechce prijímať vedomosti od tých, ktorí ich majú, ako musí jednoznačne upadať. Čiže z tohto pohľadu je táto otázka určite namieste.
Druhá otázka je otázka spoločenského, ale aj materiálneho ohodnotenia pedagógov. Ak si niekto myslí, že vysokoškolský pedagóg môže byť ohodnotený počtom hodín, ktoré sedí na pracovisku, my sme tomu niekedy na katedre, keď boli takéto pokusy, hovorili, že nie sme duševní nevoľníci, ktorí by mali sedieť osem alebo desať hodín na pracovisku a v zásade výsledok našej práce sa nedá ohodnotiť počtom hodín. Počtom hodín sa nedá ohodnotiť ani počet publikácií, ani počet citácií, ani počet dobrých študentov, ktorých ste vychovali, počet dobrých diplomových prác alebo iných prác, ktoré vyprodukujú študenti, ktorých vediete. Čiže ten proces je trošku zložitejší a treba pravdepodobne o ňom debatovať, ale v každom prípade sa prikláňam k téze, ktorú povedal pán profesor Mamojka, že je potrebné zvýšiť zodpovednosť dekanov a rektorov, lebo pravdepodobne tadiaľto vedie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)