11. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán minister, vážení kolegovia, Slovensko dáva na zdravotníctva viac ako okolité krajiny. Vo výsledkoch však zaostáva. Česko, Poľsko, Maďarsko dosahujú v priemere o 18 % nižšiu úmrtnosť odvrátiteľnú systémom zdravotnej starostlivosti a zároveň sa ich obyvatelia dožívajú vyššieho veku. Jednou z príčin zaostávania je nízka efektívnosť slovenského zdravotníctva. Mohlo by sa zdať, že riešením je znížiť zdroje plynúce do rezortu zdravotníctva, čím by sa zvýšil tlak na efektivitu. Obávam sa však, že tak ako sme sa efektivity nedočkali za viac ako desať rokov vlády SMER-u, nedočkáme sa jej ani dnes a za nedostatočné financovanie a riadenie starostlivosti o zdravie ľudí zaplatia iba oni sami. A to nielen fyzicky a psychicky, ale doslova aj prakticky.
Ťažko sa mi darí porozumieť tomu, prečo v čase, keď do štátnej kasy prúdi viac peňazí, ako sa rátalo, keď Slováci platia vyššie dane a odvody ako iní, prečo v tomto čase ideme brať tam, kde ide o zdravie a životy ľudí. A to aj napriek tomu, že podľa aktuálnej prognózy Európskej komisie výdavky na zdravotníctvo na Slovensku porastú ako tretie najrýchlejšie v Európskej únii. Hlavným dôvodom je rastúca potreba zdravotnej starostlivosti vo vyššom veku. Napríklad ročné náklady na 75-ročného priemerného muža sú približne sedemnásobne vyššie ako na 25-ročného. Odvodová odpočítateľná položka navýšenia miezd v zdravotníctve bez dodatočných zdrojov, neočakávaný dlh Všeobecnej zdravotnej poisťovne, stále viac zadlžené nemocnice, nespokojní pacienti, nespokojní lekári, sestry, zbytočná, systémom zdravotnej starostlivosti odvrátiteľná úmrtnosť, nerozumné populistické opatrenia, nehospodárne nákupy v zdravotníctve, roky trvajúce neefektívne riadenie. K týmto skutočnostiam ešte uberieme z rozpočtu zdravotníctva?
Rozpočtu pustila žilou aj odvodová odpočítateľná položka. Ľudia s nízkymi príjmami síce platia nižšie odvody, ale bez kompenzácie tieto peniaze zdravotníctvu chýbajú. O to väčší bude medziročný pokles platby štátu, s ktorým počíta návrh štátneho rozpočtu na rok 2017. Celkove bude štát platiť na budúci rok o vyše 700 mil. eur menej ako v tomto roku. Výpadok, treba povedať, majú kompenzovať ekonomicky aktívni poistenci, ktorí zaplatia o takmer 170 mil. eur viac a možno zaplatia ešte viac, ak prejde návrh na zrušenie maximálneho vymeriavacieho základu pre lepšie zarábajúcich. To, že sa platba štátu na svojho poistenca znižuje, sa dá odôvodniť. Sadzba poistného sa vracia na defaultnú úroveň 4 % z priemernej mzdy. Vďaka rastúcej zamestnanosti klesá počet poistencov štátu, teda pomer odvody verzus dane ako zdroje financovania zdravotníctva sa tak dostávajú na predkrízovú úroveň okolo 70:30. Napriek tomu som si istá, že ak bolo v tomto roku dosť financií na to, aby sa zo štátneho rozpočtu zaplatila priemerná sadzba 4,41 % za poistenca štátu, nie je dnes namieste ju znižovať. Vzorec platby štátu poisťovniam vyzerá tak, že sa vynásobí počet ekonomicky neaktívnych, teda poistencov štátu zákonnou sadzbou, o ktorej tu hovoríme. Nerozumiem tomu, prečo ak štát ušetrí už na tom, že platí za menší počet ľudí, prečo má potrebu znižovať aj tú druhú časť premennej, a to sadzbu ako takú. A to nielen na defaultné 4 %, ale dokonca sa uvažuje ešte o nižšej sadzbe. Myslím si, že je najvyšší čas, aby ruka v ruke s efektívnym riadením ľudia pocítili platby, ktoré roky do zdravotníctva odvádzajú, v podobe výrazne kvalitnejšieho, prístupnejšieho a ľudského zdravotníctva. Nie je namieste v čase, keď sa darí šetriť práve v tomto rezorte. Je tu práve čo dobiehať.
Napriek niekoľkým kolám oddlžovania sa štátne nemocnice naďalej zadlžujú. V prvej polovici roka 2016 dosiahli záväzky trinástich najväčších nemocníc ministerstva zdravotníctva 591 mil. eur. Z toho 472 sú záväzky po a 119 v lehote splatnosti. Zadlžovanie sa v roku 2015 zrýchlilo a v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi stúplo na úroveň 108 mil. eur ročne, čo bol najvyšší nárast od roku 2011. Pri súčasnom tempe zadlžovania môžu záväzky nemocníc v budúcom roku dosiahnuť takmer 750 mil. eur vzhľadom na neustálu tvorbu dlhu štátnymi nemocnicami, ktoré aj tak nakoniec zaplatia daňoví poplatníci, som si istá, že je namieste rozprávať sa aj o riešeniach. Môžme vymyslieť ďalšie pravidlá ako zabrániť rozkrádaniu v zdravotníctve, ale je zrejme načase pochopiť, že naši, vaši a politickí nominanti sú dostatočne šikovní na to, aby si našli cestičku, ako tieto pravidlá obísť. Je čas, aby sa konečne začalo obstarávať tak, aby to bolo pre ľudí najefektívnejšie, a nie tak, ako doteraz, skutok sa nestal, všetko je v rámci zákona, napriek evidentným nehospodárnym nákupom. A na to je nutné priznať si, že štát je jednoducho zlý vlastník, pretože z cudzieho krv netečie. A štátny nominant neokráda seba, ale platcov daní a odvodov. Je načase odpolitizovať, respektíve odštátniť slovenské zdravotníctvo. Nemocnice, ktoré sú príspevkovými organizáciami a môžu ísť do dlhu, je potrebné transformovať na akciové spoločnosti aj so všetkými prísnymi kritériami posudzovania ich hospodárenia.
Napriek skutočnostiam, o ktorých som teraz hovorila, súčasťou rozpočtu verejnej správy sú v súlade s metodikou ESA 2010 aj údaje za hospodárenie zdravotníckych zariadení. Návrh rozpočtu predpokladá, že v roku 2017, dámy a páni, budú nemocnice hospodáriť vyrovnane. Mimochodom, to pôvodne predpokladal aj vlaňajší rozpočet na tento rok. Aby to vyšlo, zdravotnícke zariadenia by mali dostať o 150 mil. eur viacej, čo je plus 10 %, ale to by zároveň znamenalo, že v rámci intersektorálneho členenia dostanú iné segmenty menej peňazí než v tomto roku. Ktoré by to mohli byť, naznačuje revízia výdavkov rozpracovaná na základe manifestu Hodnota za peniaze; 115 mil. sa má ušetriť v liekovej politike, 13 mil. v nákladoch laboratórií. Tieto úspory sú však zatiaľ virtuálne. Reálne kroky na ich dosiahnutie sa ešte neuskutočnili. Náklady na oba segmenty pritom medziročne stúpajú.
Úspechom by bolo už len spomalenie rastu. Na rozdiel od virtuálnych úspor rast miezd je reálny. Mzdová regulácia zdravotníckych pracovníkov je ovplyvnená rastom minimálnej, ako aj priemernej mzdy, ktoré vstupujú do indexov ich minimálnych mzdových nárokov. V prípade minimálnej mzdy ide o 7,4-percentný nárast, zo 405 na 435 eur, v prípade priemernej mzdy o 2,9-percentný, z 858 na 883 eur. Napriek navýšeniu miezd nie je cítiť nadšenie zdravotníckeho personálu. Považujeme za užitočné začať debatu o zrušení tabuľkových platov v zdravotníctve. Mzdy a odvody predstavujú asi 55 % výdavkov v zdravotníckych zariadeniach. Podľa rozpočtu stúpnu im mzdové výdavky medziročne o takmer 50 mil. eur, čo je 6,3 percenta.
A, samozrejme, je namieste pýtať sa, čo bude s dlhom a hospodárením Všeobecnej zdravotnej poisťovne? Koľko reálne bude potrebné naliať do štátnej poisťovne? Celých 283 miliónov, alebo iba 50? Možno by sme sa to aj dozvedeli, keby sa vládni poslanci unúvali prísť na zdravotnícky výbor zvolaný špeciálne k tejto téme. A možno by bolo načase otvoriť aj diskusiu o rozdelení Všeobecnej zdravotnej poisťovne na tri-štyri časti, na tri-štyri menšie konkurenčné poisťovne, čo umožní poistencom využívať benefity vyplývajúce z plurality poisťovní a ich konkurenčného boja. Zo zahraničných štúdií, napríklad Human development report, vyplýva, že zdravotný stav ľudí na Slovensku je do významnej miery ovplyvňovaný spôsobom života. Napríklad v niektorých afrických krajinách je dĺžka života a zdravotný stav ľudí v rozhodujúcej miere ovplyvnený najmä dostupnosťou základných liekov. Pre celkový pozitívny finančný dopad je potrebné umožniť poisťovniam bonifikovať poistencov, ktorí zdravotným štýlom znižujú riziko vzniku ochorení, a tiež tých, ktorí zodpovedne pristupujú k dodržiavaniu liečebného režimu svojho ochorenia. Je dôležité dbať aj na osvetu a prevenciu.
Ale späť k rozpočtu. Summa summarum, obávam sa, že medziročný nárast zdrojov o cca 70 mil. eur za ekonomicky aktívnych jednoducho nepostačí na krytie spomínaných výdavkov a výpadkov. A to ani za predpokladu, že sa podarí, čo je nie úplne pravdepodobné, zastaviť rast výdavkov na tie segmenty, s ktorými rozpočet ráta. Ale pre takéto prípady máme ešte jeden zdroj financovania. Všakže? A tým je dlh. Podľa viacerých odhadov už prekročil 700 mil. eur. Každý rok narastie o sumu zodpovedajúcu 7 - 9 % výdavkov na nemocnice, lebo o oddlžení nemocníc sa v rozpočte nepíše ani "ň" a ani o strate vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni. To sme si tieto drobné nevšimli?
Ďakujem pekne. (Slabší potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Samozrejme, že jednou z vecí, ktoré zazneli v tomto vystúpení, a pripusťme, že nie sú bezpodmienečne témou rozpočtovou, ale sú témou veľmi dôležitou, je to, že na rozdiel od krajín Sahelu, alebo krajín, kde je čo i len čistá pitná voda existenčnou otázkou a chýba, krajín, kde hrozí tuberkulóza a infekčné choroby, ktoré nám hrozia vo veľmi obmedzenom rozsahu, je i v tejto súvislosti pri stále rastúcich nákladoch na zdravotníctvo treba povedať, že zhruba 75 % zdravia svojej osoby drží v ruke oná osoba. A len 25 % zdravia, ak sa to smie takto vyjadriť, jej reálne môže zabezpečiť fungujúce zdravotníctvo. Ľudia by si dokonca i pri prejednávaní rozpočtu, ktorý bude v každej krajine pre zdravotníctvo vždy malý a vždy nedostačujúci, pretože na zdravie sa dá minúť čokoľvek, mali uvedomiť, že sú si strojcom svojho zdravia v drvivej, prevažnej miere. A samozrejme, ak neprehodnotíme prístup k svojmu zdraviu, ani dramatickejšie nárasty ako tento kvapkovitý, ktorý vidíme, nebudú znamenať spásu.

Ďakujem pekne. Chcel by som oceniť, alebo vypichnúť dve veci, ktoré ma pozitívne zaujali. Jednak aké razantné opatrenia Janka Cigániková navrhuje, to nebýva zvykom v rozprave. A druhá vec je dôraz na tú prevenciu. Ono to aj súvisí s tým, alebo osvetu, čo hovoril aj Peter Osuský, to znamená, že človek do veľkej miery si je zodpovedný za svoje zdravie. A súčasne ale z toho podľa mňa vyplýva, že v rámci napríklad projektu Hodnota za peniaze by sa "minfin" mohol pozrieť na to, ako efektívne na zdravie vplýva osveta verzus drahé lieky. Možno by sme dostali prekvapujúce výsledky.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Páni, ja len krátko. Peter, práve preto som, som to teda vo svojej reči uviedla, lebo je to podľa mňa jedna z najdôležitejších vecí na roveň s tým, aby sa ľudia starali o svoje zdravie a aby boli za to bonifikovaní, som dala odštátnenie nemocníc a podobne. Čiže myslím si naozaj, že je to rovnako dôležité. A je veľmi dôležité to ľuďom povedať, povedať im pravdu, že aj oni sú zodpovední za svoje zdravie a že jednoducho nikto sa o nich, o ich zdravie lepšie nepostará ako oni sami.
Ďakujem aj tebe, Eugen. Áno, sú to odvážne opatrenia, ale zdravotníctvo sa odvážne zanedbáva už roky a bolo by načase teda, aby sa tam začali robiť zmeny. Viem, že toto je rozprava k rozpočtu, ale chcela som zdôrazniť, že ruka v ruke s tým, že nesúhlasím, aby išlo do zdravotníctva menej zdrojov, by mali ísť aj reformy a zmeny a tie som chcela teda konkrétne pomenovať, ktoré by podľa mňa, veľmi, veľmi pomohli.
Ďakujem pekne.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, doteraz som mal pocit, keďže je to pre mňa prvý štátny rozpočet, pri ktorého prerokovávaní sa zúčastňujem, že žijeme v parlamentnej demokracii. Bohužiaľ, musím povedať, že žijeme vo vazalskej demokracii.
Len pre ľudí, ak si náhodou toto pozrú, tak za mnou sedí pán predseda vlády na tej stoličke. Vidíte ho tam? Tam okolo neho sedia podpredsedovia vlády. Pretože samozrejme, štátny rozpočet je najdôležitejší zákon roka, ktorý riadi a určuje, ako má vláda spravovať tento štát. Vidíte tu jediného ministra tejto vlády? Pána ministra Kažimíra, ktorý tu zostal sám ako Miloš Jakeš na Červenom hrádku, sám ako kůl v plotě. To lojalita, spolupráca a solidarita vládnych ministrov, ktorí ho v hojnom počte prišli podporiť v tomto jeho ľútom boji. Ani jeden tu nie je okrem neho. (Reakcie z pléna.) Ani jeden.
Koľko poslancov tu sedí, najmä z vládnej koalície pri štátnom rozpočte, aby prerokovali tento najdôležitejší zákon štátu? Je to hanba! Hanba! Žiadna vláda od roku 1989 nepristupovala k štátnemu rozpočtu takýmto spôsobom.
Dámy a páni, pozrite sa za mňa. Vidíte tam tie prázdne stoličky? Hanbite sa, pán predseda Danko, hanbite sa, pán podpredseda Bugár, hanbite sa, pán podpredseda Glváč, hanbite sa! Pretože sa správate k vláde ako vazali, nie ako hrdí zástupcovia tohto parlamentu, ktorí si majú zjednať poriadok.
Ja navrhujem, aby Národná rada okamžite prerušila rokovanie o štátnom rozpočte, pokiaľ tu nebudú prítomní členovia vlády. Čo sa máme rozprávať so stoličkami? To kde sme? V ktorom štáte si toto niekto dovolí? V žiadnom, iba v nejakej banánovej republike. To kde sme? Nikdy to takto nebolo. Každá vláda od roku 1989 považovala za absolútne prioritné a potrebné sedieť pri zákone o štátnom rozpočte v parlamente. Ale týchto pánov to nezaujíma. Nezaujíma ich to. Pretože tento parlament pod vaším vedením sa správa k tejto vláde iba ako takí vazali, ktorí robia, čo im vláda dovolí.
Ja vám garantujem, že keď sa situácia otočí a budeme tam sedieť namiesto vás a budeme riadiť tento parlament, tak nie ministri si budú určovať, kedy prídu do parlamentu, kedy neprídu, kedy sa im chce a kedy sa im nechce. Parlament bude určovať, kedy sa ministri prídu zodpovedať, kedy prídu odpovedať na otázky a pri štátnom rozpočte tu budú sedieť všetci. Len na to treba isté sebavedomie. Na to treba isté poňatie toho, čo berieme ako parlamentnú demokraciu. Správate sa, ako v banánovej republike. Hanba!

Ďakujem pekne za slovo. Prekvapilo ma, že asi 45. prihlásený v poradí sa dostávam už teraz za rokovací pult, tak teda dobre.
V prvom rade by som chcel nadviazať, lebo aj štátny rozpočet nadväzuje na diskusiu o tých daňových zákonoch, chcel by som nadviazať, premostiť to aj v rámci rozpravy z mojich úst, diskusia k prijatým daňovým zákonom, odvodovým zákonom a k zákonu o štátnom rozpočte. Takže keď si pripomenieme, čo sa tu vlastne dialo za tie posledné, deň, dva dozadu, keď k tomu ešte aj pridáme diskusiu, ktorá bola na predchádzajúcej októbrovej schôdzi k týmto zákonom v prvom čítaní, tak si treba pripomenúť, že bola to pomerne búrlivá diskusia a námietky opozície k navrhnutému a vlastne už aj schválenému zvýšeniu daní a zvýšeniu odvodov.
Keď to zoberieme cez odvody, sociálne poistenie, zvýšil sa maximálny základ z 5- na 7-násobok priemernej mzdy. To znamená až na 6 181 eur za mesiac pri sociálnych odvodoch. Keď si zoberieme zdravotné poistenie, ktoré teda ešte príde až po zákone o štátnom rozpočte, čo sa mi zdá byť procedurálne trošku zvláštne, že takýto zákon, ktorý celkovo je veľmi dôležitý pre štátny rozpočet, a pre ten môj mikropohľad je veľmi dôležité, že sa tam schváli, ako sa avizuje, zrušenie maximálnych základov, že takýto, takéto dôležité zmeny vlastne budú nasledovať až po schválenom rozpočte. Malo by to byť predsa logicky naopak. Nerozumiem tomu, prečo je to takto. Ale nie je to len zákon o zdravotnom poistení, je to napríklad aj zákon o sociálnych službách, zákon o kompenzáciách pre ZŤP osoby. Takže to je taká malá výčitka. Ale podstatné je to, že sa majú zrušiť stropy pri zdravotných odvodoch, pretože, pretože, pán minister, ste fakticky škrtli ministrovi zdravotníctva peniaze, ktoré by inak mali ísť, s tým, že skrátka nech si to nejako, nejako zorganizuje sám, nech si to nejako nájde. A jedna z možností, ako si to nájde, je práve zvýšenie, zvýšenie, zrušenie maximálnych vymeriavacích základov, čiže zdravotné poistenie, zdravotné odvody sa budú platiť z celého príjmu, nech už bude, aký chce.
Ďalej zákon o dani z príjmov. Na jednej strane pozitívna správa pre dobre situovaných živnostníkov a príslušníkov tých slobodných povolaní, zvýšením paušálnych výdavkov, čo určite uspokojí ich sťažnosti na vysoké daňovo-odvodové zaťaženie, pretože pri troj-, štvortisícovom mesačnom príjme sa teda naozaj výrazne to daňovo-odvodové zaťaženie zníži. A ak teda je niekto víťazom týchto, týchto zmien, tak zrejme sú to tí veľmi dobre situovaní, povedzme, notári, povedzme súkromní lekári, umelci a podobne, s príjmom okolo 3-, 4-, 5-tisíc, no päť, to už preháňam, pretože tam už ideme do platiteľa DPH, ale tých 4-tisíc eur povedzme mesačne. No a pokiaľ ale napríklad na druhej strane ide o tých drobných živnostníkov, tak tí ak nie celkom chápu, ako ten systém funguje, tak sa tiež budú tešiť, že sa im zvýšili paušálne výdavky na 60 percent. Ale ak im to niekto vysvetlí, nejaký účtovník alebo daňový poradca, že pre nich to neznamená absolútne vôbec nič, ale práve naopak, zase sa im zvyšujú odvody, tak realita je taká, že naozaj je to tak, väčšina živnostníkov nebude mať z tohto vôbec nič, vôbec nič. Ale tak ako každý rok sa im zase o nejakých 6 eur zvýšia mesačné, mesačné odvody, a to je to, čo ich trápi, a nikto im v tom nepomáha. SaS-ka, tá dlhodobo navrhuje zrušenie, postupné zrušenie tých povinných minimálnych odvodov. Ak teda neviete, tak ešte raz pripomínam, je to v tomto roku 202, na budúci rok 208 eur, ktoré musí drobný živnostník zaplatiť. Dvesto osem eur, to nie sú malé peniaze. Mesačne, samozrejme, mesačne. Takže tým sa nepomohlo nijako, tí sa tak nejako prehliadajú, respektíve to sú tí, ktorí ten rozpočet Sociálnej poisťovne, zdravotných poisťovní pekne pravidelne každý mesiac napĺňajú.
No a tie ďalšie zmeny, ktoré tu už boli kritizované mnohými mojimi predrečníkmi, vlajková loď tých zmien, zavedenia dane z dýchania, napríklad, hej, tá tu ešte nebola, tak je to zavedenie dane z poistenia. Prepánajána, odôvodnenie, že tá daň z toho neživotného poistenia poslúži na krytie tých rizík, ktoré inak platil štát zo štátneho rozpočtu, nejaké havárie, pohromy a podobne, že to teda zaplatia tí, ktorí sa stavajú zodpovedne k svojmu majetku, k svojmu zdraviu a platia si nejaké poistné, tak oni vlastne zaplatia teraz tie sanácie, povedzme, živelných pohrôm, a ten občan, ktorý si to poistené neplatí - kašle na to, však nejako bolo, nejako bude - tak ten pri tejto logike vlastne na tú sanáciu tých živelných pohrôm neprispeje nijako, lebo si poistné žiadne neplatí, lebo kašle na to. Čiže zodpovední ľudia alebo firmy, ktoré si poisťujú majetok, poľnohospodári, ktorí si poisťujú úrodu, budú platiť ten, tú osempercentnú daň? Ako naozaj toto je ťažké komentovať. To je, to je ťažké komentovať.
Keď sa pozrieme na ten štýl daňovej odvodovej politiky, ktorý robíte od roku 2012, tak to je jednoducho o tom, že vymyslieť v rámci nejakého sociálneho balíčka a urobiť potom fajku na tej tabuli na Úrade vlády, že ste zaviedli nejaké super, super opatrenie. Odvodová odpočítateľná položka napríklad. Super vec na to, aby ste o tom mohli rozprávať dlho-dlho na rôznych tlačovkách, ako ste pomohli nízkopríjmovým zamestnancom. Len problém je ten, že vy niečo takto začnete, je to vytrhnuté z kontextu, nemá to logiku z hľadiska systému celých, celého daňového odvodového toho kolosu, taký, aký je, a potom skrátka zistíme o rok, o dva, keď ten ošiaľ pominie, že je to nastavené zle. Odpočítateľná položka je nastavená na sumu 380 eur. Pred dvoma rokmi to bolo preto tak nastavené, lebo taká bola vtedy minimálna mzda. Čiže krásne odôvodnenie. Ten, kto zarába minimálnu mzdu, nebude platiť zdravotné odvody. Čiže minimálna mzda bola 380 eur, odpočítateľná položka tiež, takže jasné, tie zdravotné odvody tam naozaj neboli. Lenže medzitým máme minimálnu mzdu, na budúci rok už 435 eur. Čiže človek by očakával, že ak ste to takto zdôvodňovali pred tými dvoma rokmi, tak sa automaticky zdvihne aj tá odpočítateľná položka s tým rastom minimálnej mzdy, čiže bude 435 eur, tak ako ste prinútili zvýšiť zamestnávateľom, nie všetkým, lebo napríklad štátu nie. Prinútili ste súkromných zamestnávateľov zvýšiť mzdu na 435. Odpočítateľná položka zostala 380? Ak si niekto myslí, že sa tá odpočítateľná položka teda nezvýšila, ale aspoň zostala 380, veľký omyl. Ona sa znížila, pretože ten mechanizmus je taký, že s nárastom mzdy na 380 eur odpočítateľná položka, ktorá pomôže takémuto zamestnancovi aspoň sčasti, ide dole, taký je ten vzorec. Čiže tým, že minimálna mzda skočila o 55 eur hore, super, tak odpočítateľná položka sa o 110 eur znížila.
Čiže ak pred dvoma rokmi zamestnanec s minimálnou mzdou skutočne nemusel platiť zdravotné odvody a ani jeho zamestnávateľ, tak pri minimálnej mzde 435 eur je tá odpočítateľná položka vlastne už iba 270, taký je ten mechanizmus, čiže platí, už platí zdravotné odvody zo základu 110 eur. On aj zamestnávateľ. Nie, mýlim sa, zo základu 165, dokonca, eur. A ak na budúci rok zase potom skočí minimálna mzda vyššie, tak to, ten efekt, ten, vlastne geometrickým radom stúpa výška tých zdravotných odvodov. Čiže zarobím o sto eur viac, ale zaplatím nie o štyri eurá, 4 % viac na zdravotných odvodoch, zaplatím o 12 eur viac na zdravotných odvodoch. Som zamestnávateľ, dám zamestnancovi o sto eur viac a zaplatím zdravotné odvody 10 % nie z istých navýšených sto eur, ale z 300. Čiže zvýšenie mzdy o 100 eur znamená len na zdravotných odvodoch, zvýšenie zdravotných odvodov zamestnávateľa o 30 eur. Počujete to? Zvýšim zamestnancovi mzdu o 100 eur ako zamestnávateľ, ale odvody si musím navýšiť, len zdravotné, o 30 eur. Prakticky o tretinu toho, čo dám vo výške hrubej mzdy tomu zamestnancovi.
Ak vás to zaujíma, tak je to tak, keď to poviem kompletne, že zvýšenie mzdy takto slabšie zarábajúcemu zamestnancovi o sto eur vlastne znamená, že
jemu zostane 66 eur čistého, keď odrátame jeho dane, jeho odvody, ale náklady zamestnávateľa, tá superhrubá mzda, sú o vyše 50 eur vyššie. Čiže keď si to vezmete, prepáčte za túto komplikovanú matematiku, keď si vezmete, že tá superhrubá mzda, cena práce, ktorú stojí zamestnávateľa zvýšenie mzdy zamestnanca o sto eur, z čoho on má 66, tam je skoro 60-percentné vlastne daňovo-odvodové zaťaženie počítané z toho zvýšenia mzdy, keď vezmeme odvody zamestnanca, zamestnávateľa, daň zamestnanca.
Skrátka, ten mechanizmus, tak ako ste nastavili, ktorý ste, s hrdosťou premiér odfakovával na tej tabuli pred dvoma rokmi, tak ten mechanizmus je nastavený tak, že dnes demotivuje ľudí a zamestnávateľov zarobiť viac, snažiť sa o vyšší príjem alebo teda dať zamestnancovi vyšší príjem. Demotivuje, demotivuje, a to je jeden z dôvodov, prečo, prečo zamestnávatelia nevedia zohnať ľudí do výroby, prečo sú tu, už tu spomínali minimálne traja moji predrečníci, prečo sa tu zrazu zjavuje v tých našich výrobných halách také množstvo napríklad Rumunov, Bulharov alebo Srbov? Prípadne Ukrajincov, aj keď tam je to zložitejšie, lebo to, už sú to krajiny mimo Európskej únie. Ale tých Rumunov je tu naozaj stále viac a viac. Pretože neviem, či viete, aká je minimálna mzda v Rumunsku. Ja som si to teraz pozrel, okolo 240 eur, čiže tá naša 435- alebo 500-eurová, keď vezmeme tie stupne náročnosti, je samozrejme pre takého Rumuna vysoko atraktívna, ale pre nášho slovenského zamestnanca to atraktívne zase prestáva byť, pretože to marginálne daňovo-odvodové zaťaženie pri stúpajúcom plate čo len o euro je príliš vysoké. Ten systém je skrátka zle nastavený. Už som tu hovoril v rozprave k zákonu o dani z príjmov, 3 roky po sebe a 2017. rok bude 4. rok po sebe, kedy sa nemení nezdaniteľná časť na daňovníka. Čiže tá základná triviálna daňová výhoda, ktorú využíva najmä nízko príjmový zamestnanec. Keď v roku 2012 bola minimálna 327 eur, vtedy tí zamestnanci, ktorí ju zarábali, neplatili žiadnu daň, pretože im celý ten daňový základ kryla tá nezdaniteľná čiastka. Ale keď v roku 2017 máme minimálnu 435 eur, fajn, dobre, dobre, jasné, ale nezdaniteľná časť stagnuje, tak to vlastne znamená, že do štátneho rozpočtu postupne stále viac a viac začínate dostávať daň z príjmu aj od týchto nízko zarábajúcich zamestnancov s minimálnou mzdou alebo o niečo vyššou.
Zoberme si príbeh, neviem, kolegovia, či viete o tom, že máme v zákone o dani z príjmov § 32a, príbeh o zamestnaneckej prémii. To ste, pán minister, ešte ako štátny tajomník, ktorý bol za to vtedy zodpovedný, ak sa nemýlim, viac-menej zavádzali vy osobne v roku 2008, 2009 sa to rozbehlo a vtedy to malo zmysel pre tých, ktorí mali nízky príjem, minimálna mzda alebo nejaký čiastočný úväzok, pretože tá zamestnanecká prémia vlastne znamenala zápornú daň. Vtedy v relácii s platmi v roku 2009 bola tá nezdaniteľná časť na daňovníka, tá daňová výhoda relatívne v pomere k platom tak priaznivo nastavená, že vlastne zamestnanci s nízkymi mzdami dostávali cez ten inštitút, ktorý sa nazval zamestnanecká prémia, čo bola vlastne záporná daň, niežeby daň platili, ale oni dostali 180 eur za rok 2009, keď ten ich príjem bol skutočne nízky. Hej? Čiže dostali vlastne, nieže oni platili štátu daň, ale štát im zaplatil 180 eur. Volalo sa to zamestnanecká prémia a stále sa to tak volá a stále sa to tak volá a stále je to v zákone, ale dnes už na zamestnaneckú prémiu nemá nárok nikto, lebo ten mechanizmus, tie nožnice, ktoré sa tam nastavili, sa medzitým stihli zatvoriť a tá zamestnanecká prémia, respektíve záporná daň je nula. Už druhý rok po sebe. Vlani to bolo prvýkrát, rok 2015 a teraz v roku 2016 je to už druhýkrát po sebe.
Inak, pán minister, nie je to tak trošku hanba, že máme v zákone komplikovaný paragraf, je to na jednu stranu, ktorý niečo rieši, ale ktorý nerieši v konečnom dôsledku nič, pretože v praxi to už jednoducho nefunguje? Nebolo by načase to odtiaľ tak trošku vyhodiť von, keď to nefunguje? Jak trošku ten zákon aspoň symbolicky zjednodušiť o niečo, čo nemá žiadny zmysel? No vy ste to nevyhodili, dokonca ste urobili to, že ste ten § 32a samotný novelizovali, lebo tým, že sa zaviedla daň pre zamestnancov z podielov na zisku, tak bolo treba opraviť to nastavenie, to nadefinovanie zamestnaneckej prémie, kde poberanie podielu na zisku bol jedným z dôvodov, prečo zamestnanec zamestnaneckú prémiu nedostal. Čiže vy ste túto podmienku vyhodili, čiže dnes je to úplne skvelé. Zamestnanec má nárok na zamestnaneckú prémiu aj v prípade, že mu bola vyplatená nejaká suma podielov na zisku, lebo je to zdaniteľný príjem. Čiže toto je úplná paráda, ako pekne rozmýšľajú vaši úradníci, lebo tá technika, ako to tam má byť, je naozaj vymakaná, až na to, že vo výsledku zamestnaneckú prémiu nedostane vlastne nikto.
Takže to je jeden z takých školometných možno príkladov, ako to dnes vyzerá v zákone o dani z príjmov. Množstvo rôznych pravidiel, výnimiek, výnimiek z výnimiek a potom sa z toho nevyzná temer nikto. A keď to podrobnejšie študujete, tak zistíte, že to, čo bolo zavedené pre to, aby to zamestnancom pomohlo, vlastne dnes už nefunguje. Čiže takto nefunguje už druhý rok zamestnanecká prémia. A tá odpočítateľná položka pri zdravotných odvodoch je nastavené presne rovnako zle, čiže s rastom platov na Slovensku, ktorý jednoducho je, či sa zvyšuje minimálna mzda, či sa nezvyšuje, pretože tie platy jednoducho rastú, tak s rastom platov onedlho, ešte predpokladám do konca volebného obdobia tu budem rozprávať ministrovi financií, ministrovi zdravotníctva, no pozrite sa, na zamestnaneckú prémiu, už pred piatimi rokmi nikto nárok nemal a teraz už nemá nárok ani na tú odpočítateľnú položku, lebo ste to nastavili tak zle, že sa to skrátka už v praxi nedá využiť.
Čiže tuto sú také opatrenia, ktoré marketingovo samozrejme predávate, lebo áno, je zamestnanecká prémia, áno, je odpočítateľná položka, dvesto miliónov to stálo, to nepochybne stálo, lenže keby ten systém bol nastavený rozumne a logicky, tak sa nebavíme, že zamestnanecká prémia toľko a toľko, odpočítateľná položka, skrátka ten systém by fungoval a žil a s rastom platov by automaticky rástli aj tie položky, ktoré si môžem odpočítať. Lenže ten systém je jednoducho taký, že ministrovi financií to vyhovuje, pretože to pre neho generuje príjmy, či daňové, či odvodové, aj od tých, ktorí zarábajú málo.
Prejdem, prejdem trošku viac ku kapitole ministerstva práce, sociálnych vecí. Rodinná politika. Príspevky na deti, rodičovské príspevky, prídavky na deti, pôrodné, náhradné výživné a tak ďalej a tak ďalej, tieto sumy jednoducho stagnujú. Stagnujú preto, pretože po prvé, sa nám nerodí viac a viac detí, ale ten počet novo narodených detí sa pohybuje každoročne okolo 50-, možno 55-tisíc, čiže necítiť, že by sa naše mladé rodiny zmenili, že by zmenili svoje správanie, že by sa na Slovensku rodilo viac detí. To po prvé. A po druhé, tie sumy, ktoré má vyčlenené ministerstvo práce pre rodiny, stagnujú aj preto, lebo jednoducho ich absolútna výška už 3 roky po sebe je stále rovnaká. Teda bude to štvrtý rok po sebe. No tešíme sa na máj, kedy sa zvýši materská, kedy sa o symbolických 10 eur zvýši rodičovský príspevok a samozrejme, aj keď by to mohlo byť lepšie, tešíme aj z relatívne symbolického zvýšenia príspevkov pre ŤZP osoby. Ale táto vláda to využije, no, táto vláda kompletne nie, ale minister práce, minister financií, sú tu už piaty rok a za 5 rokov, za 5 rokov urobiť toto v prospech rodín alebo v prospech ZŤP osôb, to je jednoducho príliš skromné.
ZŤP osoby teda dostanú teraz niečo pridané cez vyšší opatrovateľský príspevok, cez tú zvýšenú hranicu pre ochranu príjmu, ale tí, čo túto legislatívu sledujú, vedia, že zhruba pred 3 rokmi sa sprísnili pravidlá, napríklad pre chránené dielne, pre chránené pracoviská. Čiže minister práce ušetril na osobách so ZŤP tým, že im de facto zobral časť financií, ktoré slúžili na to, aby sa ZŤP osoby, invalidní občania lepšie integrovali v rámci pracovného procesu a podobne. Na to sa už zabudlo. Keby som to bol urobil ja ako minister, tak by okolo ministerstva celé týždne stáli demonštranti. Neviem, nechápem, prečo sa to nestalo za ministra Richtera. Zrejme je to dobrou prácou s odbormi, s ktorými teda má SMER uzatvorenú bratskú zmluvu o spolupráci. Jednoducho toto je brutálne, to, čo sa stalo voči ZŤP osobám pred troma rokmi. Ja to teda znovu pripomínam, aby sa na to nezabudlo. Pretože to, že sa teraz o niečo pridá na opatrovateľských príspevkoch, to keď vezmeme ako celok za 5 rokov, tak celkove je to jednoducho zhoršenie.
Minister práce veľmi rád hovorí o tom, že akým spôsobom on pridal do zariadení sociálnych služieb. Áno, keď si porovnáme za 5 rokov tú hrubú sumu, ktorá ide na sociálne služby v rozpočte ministerstva práce, je tam opticky veľký pokrok. Ale, dámy a páni, prečo? Preto, lebo počet tých žiadateľov, tých dôchodcov alebo ZŤP osôb, ktorí sú v zariadeniach, ale aj v tých denných zariadeniach, respektíve pri tej forme terénnej sociálnej práce, ten počet ľudí, ktorí tie príspevky poberajú, jednoducho narastá. No prečo narastá? No takisto ako narastá počet dôchodcov, ako sa dostávame pomaly, ale iste do ťažkých problémov ako Slovensko, pretože počet dôchodcov nám pribúda, počet pracujúcich stagnuje, respektíve začne za chvíľu pomaličky klesať, keď tie Husákove deti začnú pomaly odchádzať do dôchodku, čiže tak ako nám rastie počet poberateľov dôchodkov, to si budeme rozprávať pri rozpočte Sociálnej poisťovne, ako rastie počet invalidov, takisto rastie počet ľudí, ktorí si nárokujú na príspevok zo štátneho rozpočtu na sociálne služby. Čiže preto dochádza k tomuto nárastu, tak ako dochádza k nárastu súm, ktoré sa vyplácajú na dôchodky. Čo je podstatné, samotná výška príspevku na jedného žiadateľa sa za 5 rokov nezmenila ani o cent. V lepšom prípade je to 320 eur. To vlastne znamená, že tí, ktorí tie zariadenia prevádzkujú, a teraz tým myslím najmä neverejných poskytovateľov, súkromných poskytovateľov týchto služieb, musia vedieť vyžiť z týchto príspevkov, ktorých výška na jednu osobu 5 rokov stagnuje, ale pritom napríklad tá najväčšia nákladová položka, ktorú majú v zariadeniach, a to sú platy a odvody zamestnancov, tých opatrovateľov, tých ošetrovateľov a podobne, toho personálu, tak platy tých ľudí narastajú, rastú. Čo je samozrejme vítané a čo nie je žiadne prekvapenie. Veď si len porovnajte, ako sa teda za tých 5 rokov zvýšila minimálna mzda, už som to tu raz povedal. Bola 327 eur, bude 435, čiže 100-eurový nárast, keď k tomu pripočítame odvody zamestnávateľa, tak ďalších 35, čiže keby som hypoteticky ako zriaďovateľ zariadenia mal zamestnanca, ktorému som dával pred piatimi rokmi 327-eurovú mzdu, a dostal som na klienta 320 eur, tak teraz musím dať zamestnancovi 435 eur plus vyššie odvody, ale na toho klienta, o ktorého sa ten zamestnanec stará, dostávam rovnakých 320 eur. Čiže toto skrátka nesedí. Nesedí to.
Čiže je to jasný dôvod, prečo treba zvýšiť tú samotnú sumu na jedného klienta. No ale o tom je tu ticho, to sa nerieši. Keby to boli ľudia, ktorí, keby mohla si tu stať za tento pult niektorá z dám, ktoré prevádzkujú takéto zariadenia, tak tí by vám to vysvetlili ešte lepšie ako ja, predsa len som v tomto laik. Vysvetlili by vám to, že takto by sme mali ísť do histórie ešte omnoho, omnoho ďalej, a že tie tragické počty a tá nerovnomernosť výšky príspevku od štátu a zvyšovanie nákladov, ten rozdiel je ešte dramatickejší. Ja som povedal len možno tú špičku ľadovca. Ten rozdiel je ešte dramatickejší. Preto, preto jednak tie súkromné zariadenia majú problémy, možno by mohli pribúdať, ale nepribúdajú, pretože si každý dobre rozmyslí, či do toho pôjde za takejto situácie, mohli rozširovať počty miest, nerobia tak, mohli teda uľahčiť, sú to samozrejme aj zástancovia tých zariadení, ktoré spravujú samosprávy, či obce, mestá alebo VÚC-ky, mohli odľahčiť ten nápor na zariadenia, ktoré sú verejnoprávne, čo znamená v zriaďovateľskej pôsobnosti napríklad krajov. Ale neodľahčia, pretože nevedia za týchto podmienok vytvoriť tie nové miesta pre potenciálnych klientov.
Čo to potom vlastne znamená? Znamená to na druhej strane to, že tí, ktorí žiadajú o umiestnenie v tých, v úvodzovkách, štátnych zariadeniach, čakajú v poradovníkoch niekoľko rokov, pretože tam tie miesta jednoducho nie sú, pretože aj tie obce majú svoje rozpočty, ktoré, z ktorých veľká časť ide práve do týchto zariadení, okrem štátneho príspevku veľká časť ide z rozpočtu samosprávy. Ale aj tá samospráva nie je oslík otras sa, to znamená, ak je ten rozpočet raz nejakým spôsobom ohraničený, tak potom tých miest v tých zariadeniach je v konečnom dôsledku buď málo, tých lacných miest v zariadeniach krajov alebo obcí, a, naopak, mohli by byť v súkromných, ale tam sú, naopak, za súčasných podmienok veľmi drahé, hej. Ak to, nebodaj, niekto z vás sleduje, tak tie poplatky, ktoré sú v súkromných zariadeniach, aj keď je tam ten 320-eurový príspevok štátu, sa pohybuje niekde na úrovni okolo 700, 800 eur, a to si teda skutočne, skutočne málokto môže dovoliť.
Čiže chcem upozorniť aj pri rokovaní o štátnom rozpočte, a teda subkapitole ministerstva práce, sociálnych vecí, z hľadiska tejto optiky, že máme tu problém. Problém nielen v samotnom dôchodkovom systéme, ale problém, pokiaľ ide o tieto služby, tú starostlivosť, ktorú od nás očakávajú starší občania a handicapovaní občania. To je zase ďalšia časovaná bomba, ktorá tu je. My sa tu bavíme, aký je schodok štátneho rozpočtu, ale keby sme tieto služby mali poriadne vyfinancovať, tak ako si to situácia žiada, tak vlastne ten schodok by bol ešte väčší. No my ho teda máme celkom akože ťuťu-muťu, hej, ale tie zariadenia skrátka nefungujú. Opakujem sa, opakujem sa, krútim sa dookola. Takže toto považujem za veľký problém. Toto treba riešiť.
Keď sa vrátim k tej rodinnej politike, no naozaj je to na hanbu, že štyri roky po sebe sa napr. nezvyšovali daňové bonusy, prídavky na deti, ani sa zvyšovať nebudú. Aby sa nepovedalo, tak sa od mája zvýši rodičovský príspevok o 10 eur, o 5 %, hej, lebo teraz je 203 eur, tak o 10 eur, to je necelých 5 %, štyri roky sa nezvyšoval. Takže keď si to porovnáte, ako sa za tie roky zvýšil výber daní, odvodov a ako sa zvýši len ten rodičovský príspevok ako jedna zo súčastí rodinnej politiky, tak je to nepomer. Ako toto teraz, čo hovorím, nie je o tom, že chcem byť väčší ľavičiar, ako ste vy zo strany SMER, to je o tom, že mi to jednoducho nesedí, nesedí mi to. Ak sa za posledné roky tak zvýšil výber daní a odvodov a tak stagnuje suma, ktorá ide na rodinnú politiku, tak mi to jednoducho nesedí. Ľavičiar, pravičiar, to neriešme. Skrátka, podľa vás to je v poriadku, že sa tu vybralo za, Eugen, za posledných päť rokov, keď porovnáme príjmy z daní, z odvodov, je ten nárast minimálne o miliardu alebo dve miliardy? O koľko to je? O veľa to je, hej, keď to poviem jednoducho. Ale výška tých príspevkov pre rodiny sa nezvýšila ani o cent. Takže jednoducho to mi nesedí. Vám to dáva zmysel? Dáva to logiku? Tak sa zvýšil výber daní a odvodov, ako sa tu bavíme stále, ako sa chválime tým piatym najlepšie hodnoteným rozpočtom v Európe, ak sa nemýlim, či tretím alebo koľkým, neviem, tak vysoko sme, hej. No, ten graf vidím teraz iba ja. To zelené veľké, to je výber daní teraz, a to maličké modré na tej druhej strane, to bol výber daní pred piatimi rokmi, hej?
Čiže ten nárast výberu daní je úctyhodný, všetka česť ministrovi financií z tohto pohľadu, že je pod tým podpísaný, aj keď hneď to beriem späť, pretože zvyšovaním sadzieb daní, samozrejme, to nie je problém získať viac. Ale pýtam sa znova, prečo potom stagnujú výdavky na rodinnú politiku?
Nárast príjmov verejnej správy. Ďakujem kolegovi Eugenovi Jurzycovi. Nárast príjmov verejnej správy medzi rokmi ´12 až ´15, čiže štyri roky vlastne vlády Roberta Fica, je 18 percent, 18 percent. No a nárast súm oferovaných na rodinnú politiku je presných 0 percent. Takže 18 % verzus 0 %, to asi nie je v poriadku. Keby to bolo 18 % , 14 % alebo 20 %, tak sa bavíme, áno, tak či by to ľavicovo, pravicovo nemalo byť trošku inak, ale 18 % verzus 0 %, to je podľa mňa ako jasné faux pas predošlej vlády Roberta Fica, a táto vláda, keď s tým nič neurobí, tak to bude faux pas aj tejto vlády.
Minister Richter sa strašne rád chváli tým, ako on zohnal peniaze na aktívne politiky trhu práce, o koľko miliónov je tam medziročne viac, aj teraz, keď si pozriete rozpočet kapitoly ministerstva práce, je tam výrazný nárast prostriedkov z eurofondov. No k čomu to je dobré? No k tomu je to dobré, aby sa vytvorili také tie krátkodobé, možno pol roka, možno rok, možno rok a pol fungujúce pracovné miesta, ktoré sú výrazne dopované týmito prostriedkami. No ako zamestnávateľovi sa mi ľahko vytvorí pracovné miesto niekde v nejakom drevárskom podniku, keď mi zo mzdy 550 eur, ktoré dám zamestnancovi aj s odvodmi, štát zaplatí 500. Hej, tak to sa mi podniká ako úplne v pohode, ale keď mi štát tých 500 eur prestane dávať, tak zamestnanec má na druhý deň, s prepáčením, výpoveď, pretože ak som ja taký podnikateľ, že to mám postavené na takomto biznis pláne, tak keď mi ten štát alebo ten Brusel tie peniaze nepošle, tak zamestnanec má smolu. Čiže takýmto spôsobom sa jednoducho, po prvé, nerobí udržateľná politika zamestnanosti a po druhé, to sú vyhodené peniaze, ktoré mohli byť použité na niečo iné. Neviem, kto to už povedal dnes, nebudeme stavať diaľnice po roku 2020 vôbec, pretože nebudú eurofondy. No tak ich teda stavajme teraz chytro, ja tomu nerozumiem, na to sú múdrejší, ako sa to dá spraviť, ale stavajme ich teda teraz, ale nie tak ako pri Čadci, podľa možnosti. Stavajme ich teraz z tých eurofondov, pokiaľ tie eurofondy sú, a nemíňajme tie eurofondy na hlúposti v zmysle tých aktívnych politík trhu práce. Lebo tak ako sa tu dotuje Jaguar ťažkými miliónmi, tak sa vlastne dotujú všelijakí pofiderní podnikatelia dotáciami na pracovné miesta, ktoré sú pracovnými miestami len navonok. Pokiaľ chce vláda sa chváliť úspechmi pri znižovaní nezamestnanosti, tak nech konečne začne niečo reálne robiť s dlhodobo nezamestnanými ľuďmi. Nie je žiadnym úspechom vlády to, že pri ekonomickom raste sa tí, ktorí krátkodobo nemajú prácu, ale majú pracovné návyky, majú kvalifikáciu, majú vzdelanie, za krátky čas po strate zamestnania znovu zamestnať vedia.
Úspechom vlády bude to, ak sa zníži tá dlhodobá nezamestnanosť, čiže tí, ktorí sú dva, tri, štyri roky na úrade práce. Ale keď si pozriete detailne čísla, tak tam žiadny pokrok nie je, pretože táto vláda s tým nevie nič robiť. Ak vytvorí niekoľko tisíc pracovných miest, napr. v tom lesnom hospodárstve, tak pred chvíľkou som povedal, akým to je spôsobom. Masívnymi dotáciami cez tie tzv. aktívne politiky. Ak je zmysluplné použitie eurofondov v rezorte práce, tak na dve veci. Po prvé, na príspevky na starostlivosť o dieťa pre matky, ktoré dávajú dieťa do jaslí alebo škôlky, pretože tým pádom, keď tá matka chce, tak ľahšie sa vie vrátiť späť do zamestnania a produkovať tie, nejaké tie, ako sa hovorí, hodnoty, ale hlavne vylepšiť rozpočet rodiny, a o to dieťa sa má kto postarať a má to kto financovať. Čiže to je prvá, dobrá vec. A druhá, neviem, ako to je teraz, ale bol projekt na opatrovateľskú starostlivosť, čiže niekoľko tisíc opatrovateľských miest sa vytvorilo. Tiež to bolo masívne dotované z eurofondov, ale tu aspoň bolo vidieť, že to dáva zmysel, pretože jednak sa tie pracovné miesta vytvorili a jednak sa vytvorili nie pre to, aby niekto prehadzoval jednu kopu na druhú, ale pre to, aby sa staral o zdravotne postihnutých alebo starších ľudí. Čiže aj ten výsledný efekt tej pracovnej aktivity bol zmysluplný. Takže to by som podporoval aj naďalej, keby to takto bolo. Jasličkový zákon jasne dokazuje to, že minister nemá k tomuto buď vzťah, k tejto problematike, alebo tomu jednoducho nerozumie, ale to vyhadzovanie desiatok miliónov cez tie aktívne politiky považujem za to isté, ako keď si dobre zakúrite v dome a necháte otvorené všetky okná.
Ďakujem za pozornosť. Viem, že tento môj príspevok asi dnes ničomu nepomôže, ale možno ten čas príde. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán poslanec, chcem oceniť v podstate ten konštruktívny tón, ako z hľadiska toho, tej odbornosti. K rozpočtu som sa viackrát vyjadroval. Chcel by som sa vyjadriť k tomu poisťovaciemu odvodu. Jedna vec je, že sme dosť podstatne zmenili ten zákon, dali sme pozmeňujúci návrh, ktorým sa ten výber znížil. Na druhej strane, čiže ten výber by mal byť okolo osemnásť a pol milióna za budúci rok, nie tých 55,6. To znamená, že sa bude vzťahovať iba na poistné zmluvy, ktoré budú uzatvorené po 1. 1. 2017. Tu chcem povedať, že dosť oceňujem, dnes vyšlo aj stanovisko Národnej banky Slovenska, ktorá hovorí, že "8-percentný odvod z neživotného poistenia neohrozí stabilitu poisťovacieho sektoru, prehodnotili sme našu analýzu dopadov, môžeme konštatovať, že takto navrhovaná legislatíva nebude mať negatívny dopad na finančnú stabilitu poisťovacieho sektora ani finančného trhu". Povedal to pán Dvořáček z NBS. To ma celkom teší, že to stanovisko NBS je také. Chcel by som sa ale vyjadriť k tomu, že tí zodpovední sa nebudú skladať tým nezodpovedným. Na Slovensku je mnoho, mnoho ľudí, ktorí sa nachádzajú napr. v povodňových oblastiach. Mali sme tu niekoľko povodní, kde vieme, akým spôsobom to dopadlo, a tie oblasti sú dnes už mapované poisťovňami. A môžem vás ubezpečiť, že v týchto oblastiach si dom asi ťažko poistíte proti povodni. Napríklad tu vidím priestor na to, aby pomohol štát, ale na druhej strane zase ten človek, ktorý tam ten dom nebude mať poistený, napr. mu zhorí alebo bude mať poškodený vandalizmom alebo niečím iným, určite túto náhradu nedostane od štátu. Takže asi toľko.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, tak sa vám priznám, že už dosť dlho sledujem tú diskusiu a čakám kedy už vystúpia tí tieňoví ministri financií z tej opozície, kde teda by sme mohli očakávať, že sa niečo dozvieme o takých širších, koncepčných pohľadoch na tvorbu rozpočtu, aká by bola vaša rozpočtová stratégia, aké hodnoty by ste preferovali. Aký je váš vzťah celkový k tvorbe peňazí štátu, to znamená, vzťah k daňovej politike, ktorú teda prezentujete v jednotlivých vystúpeniach furt, že teda veľmi výrazne vystupujete na ochranu zamestnávateľov a čohokoľvek, čo má nejakým spôsobom ohroziť alebo znížiť ich zisky, súčastí vo výrobe. Váš vzťah, povedzme, že k nerovnosti obrovskej majetkovej, ktorá v Európe začína byť zásadným problémom, a rozpráva o nej Svetová banka, Medzinárodný menový fond, nie socialisti, ktorí dokonca, bohužiaľ, niekedy. Takže vy ste niekedy v tomto smere, ako chcete, povedzme, že to, ak uznáte tú obrovskú, majetkovú nerovnosť, tie nožnice, ktoré sa roztvárajú. Ako by ste vy teda, riešili, pán kolega, čiže by ste niečo o tom povedali. Je tu celý rad vystúpení kolegov z opozície, ktorí rozprávajú o tom, kde všade sú potrebné peniaze. Tam kolegovia ďalší, že paneláky máme a niečo podobné a budeme ich musieť meniť a podobné záležitosti. Tak trošku koncepčnejší pohľad. Ja som zatiaľ ešte ani jeden nepočul. Možno, to budeme počuť z ďalších vystúpení ústne, možno niekedy pri iných príležitostiach. Ale obávam sa, že tie zjavné rozpornosti v tomto zmysle, jak má vyzerať tvorba štátnych peňazí, ktoré tečú do vreciek verejného sektoru a aký rozsah služieb má poskytovať štát, o tom v postate nepočujem nič.
Tie odvetvové veci o tom, že či keď sa zvýši, čo je pre vás pravdepodobne trestný čin, že sme zvýšili tú minimálnu mzdu, ktorá je napriek tomu tuším na piatom alebo siedmom mieste na najnižšom rebríčku v Európe. V Čechách zhodou okolností... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega sa dotkol tej otázky domovov sociálnej starostlivosti, teda domovov dôchodcov, ľudovo povedané, a zamrznutých nárokov. Samozrejme, že v čase, keď bola na samosprávy spustená istá sieť povinností, ktoré prevzali z predtým štátnych rúk, tak boli nastavené takéto platby na danej úrovni, povedzme, ako hovorí kolega, o 320 eurách a tí pracovníci, ktorí sa tam starali o tých, ktorých opatrovali, vtedy dostávali toľkoto a toľkoto sa na nich počíta i po viacerých rokoch, čo má samozrejme za následok, že tie mestá alebo tí, ktorí prevádzkujú takéto zariadenia, majú len dve možnosti: buď presúvajú iné zdroje na pokrytie týchto napr. miest pri pevnom odvode za jedného chovanca, alebo majú minimálnu vôľu rozširovať napriek demografickému vývoju možnosť poskytovania takýchto služieb. Čo samozrejme vnímajú všetky mestá i mestské časti, ktoré takéto niečo prevádzkujú. Vníma to únia miest. Podľa mňa by to mohol vnímať aj ZMOS, ktorý mlčí, ale jednoducho perspektíva demografického vývoja, ktorá bude zvyšovať požiadavku na takéto služby pri zamrznutom príspevku, nutne povedie k tomu, že tie čakacie doby na úmrtie, žiaľbohu, chovanca takého zariadenia, sa budú predlžovať a perspektíva poskytnutia tejto služby pre potrebných sa bude stávať takmer beznádejnou.

Ďakujem. Pán poslanec, ja si myslím osobne, že ste hovorili aj o koncepčných veciach, na rozdiel od pána Číža, ale nesúhlasila by som akurát možno v jednej, možno v dvoch veciach. A to konkrétne, ako boli riešené projekty pre opatrovateľov. My sme totižto súčasne mali možno až tri typy projektov, ktoré niekedy sa odlišovali len tým, ako boli ohodnotené. A preto mnohí ľudia išli za službami, ktoré boli pre nich jednak dostupnejšie, jednak pre nich finančne výhodnejšie. A samozrejme ten projekt, o ktorom sme hovorili, nemal kontinuálne pokračovanie. Čiže to bol druhý problém. A predpokladám, že tie projekty ani nebudú mať nejaké dlhodobé pokračovanie.
K tomu jasličkovému zákonu. Ono je to tak, že pokiaľ ministerstvo od začiatku sa tvári, že ten, túto tému dostali za trest a musia ju riešiť a nič iné im nezostáva, tak to tak aj vyzerá. Neviem, či, či je celkom správne takýto postoj zaujať, pretože potom naozaj môže mať mnoho ľudí pocit, že vôbec nič neriešia, ani nechcú.
Ďakujem.