12. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán minister, vážené pani poslankyne, páni poslanci, zákon o pobyte cudzincov je základný nástroj štátu na výkon migračnej politiky. Určuje pravidlá, kto môže na Slovensko prísť a kto nie, aký typ pobytu mu môže byť udelený a aké práva a povinnosti cudzinci majú. O migrácii sa na Slovensku veľa hovorí, často nie úplne presne a nie vecne a v porovnaní s reálnym počtom migrantov a utečencov možno až priveľa. O čom sa však na Slovensku hovorí veľmi málo, je situácia detí cudzincov.
Zákon o pobyte cudzincov upravuje aj pobyt detí cudzincov v zaistení. Táto úprava však nie je v súlade s medzinárodnými právnymi normami. Napriek tomu navrhovaná novela túto oblasť nijako nerieši, čo považujem za problém, na ktorý by som rada upriamila vašu pozornosť. Skôr, ako vám priblížim situáciu detí cudzincov, ktoré sú na Slovensku zaistené spoločne so svojimi rodičmi, dovoľte mi na úvod povedať pár slov o tom, čo je to zaistenie. Pri zaistení ide o pozbavenie osobnej slobody človeka za spáchanie priestupku. Priestupkom je v tomto prípade neoprávnené prekročenie hranice alebo neoprávnený pobyt na Slovensku. Nelegálne migrácia je teda priestupkom, za ktorý môže byť človek zbavený osobnej slobody. Zaistenie je legálne opatrenie, umožňuje ho aj právo Európskej únie.
Zároveň však existuje pravidlo, že sa má postupovať od najmenej prísneho opatrenia k najprísnejšiemu. To znamená, že zaistiť človeka môžeme len vtedy, ak je zaistenie skutočne nevyhnutné. Predtým by mal štát vyskúšať všetky ostatné možnosti, a až keď sa tie ukážu ako neúčinné, až potom sa môže uplatniť zaistenie ako najprísnejšie opatrenie. Zákon o pobyte cudzincov ponúka dve alternatívne opatrenia, hlásenie pobytu a zloženie finančnej záruky. Tieto sa však takmer nevyužívajú a už vôbec nie, pokiaľ ide rodiny s deťmi. Polícia to obvykle vysvetľuje tak, že rodinám s deťmi je lepšie v zariadení, kde dostanú jedlo a posteľ, a že by aj tak nemali dosť peňazí na zloženie finančnej záruky pre všetkých členov alebo by sa nechodili hlásiť a utiekli by. V krajinách, kde sa k rodinám migrantov s deťmi pristupuje inak, a nie automaticky čo najprísnejšie, však majú s alternatívnymi opatreniami dobré skúsenosti.
Rodina, ktorá má zodpovednosť za deti, sa totiž obvykle správa ako väčšina bežných rodín, to znamená naozaj zodpovedne. Navyše, rodinám s deťmi v iných krajinách ponúkajú vo veľa širšom rozsahu aj potrebné služby poradenstva a podpory zo strany rôznych odborníkov, ktorí rodičov dokážu v rôznych krízových situáciách motivovať k racionálnym a správnym riešeniam. Z tejto pomoci tak logicky profitujú najmä deti. Na Slovensku je to inak. Slovensko má dlhodobo veľmi dobrú prax, ktorá zakazuje zaistenie a vyhostenie detí, ktoré sú u nás bez sprievodu. Takéto deti idú hneď do špecializovaného detského domova. Ale deti, ktoré prídu s rodinami, nie sú dostatočne chránené. Podľa oficiálnych štatistík ministerstva vnútra bolo v roku 2015 na Slovensku v zaistení s rodinami 278 detí a v roku 2016 - 173 detí. Na Slovensku máme dva útvary policajného zaistenia, Medveďov a Sečovce. V oboch vládne prísny policajný režim, obe majú charakter väzenia. Deti s rodinami sa umiestňujú do Sečoviec. Ide o zariadenie, ktoré sa snaží pobytu detí prispôsobovať, je tam herňa aj ihrisko, avšak aj napriek tomu ide stále o zariadenie, kde je plot, mreže na oknách a kde deti môžu vidieť svojich rodičov v putách, čo na ne pôsobí traumatizujúco. Nie je tam prístup k sociálnym službám pre rodiny v kríze ani k psychologickému poradenstvu. Zariadenia nezamestnávajú tlmočníkov, volajú ich len ad hoc, čo spôsobuje zbytočné komunikačné problémy.
Školská dochádza detí v zaistení je tiež obmedzená, pretože na Slovensku školy nie sú dostatočne pripravené na vzdelávanie týchto detí. Je preukázané, že nepriaznivé dopady pobytu v zaistení sa u detí v porovnaní s dospelými znásobujú a môžu zásadne negatívne ovplyvniť aj ich vývoj a duševné zdravie. Dlhší pobyt v zaistení má významný dopad aj na jednotu a súdržnosť rodiny. Rodič, ktorý je v zaistení často bezmocný pri riešení potrieb svojho dieťaťa, prestáva byť preňho potrebnou autoritou, oporou a emocionálnym útočiskom. V tejto súvislosti by som rada pripomenula, že v zaistení môžu byť umiestnení cudzinci, ktorí nemajú vízum ani povolenie na pobyt v dĺžke až 18 mesiacov. To sa týka aj ich detí. Vo výpočte problémov detí v zaistení na Slovensku by sa dalo pokračovať, chcem však podčiarknuť, že mi v tejto chvíli nejde o to, aby sa ich situácia v zaistení zlepšila, prioritou je zabezpečiť, aby sa rodiny s deťmi do zaistenia vôbec nedostávali.
Žiadne deti do zaistenia nepatria, a preto som toho názoru, že novela právnej úpravy by mala sledovať aj tento cieľ. Vo svete momentálne prebieha globálna kampaň za ukončenia zaistenia detí. Na poslednom samite OSN v New Yorku v septembri 2016 sa štáty zaviazali, že budú pracovať tak, aby zaručili, že sa od zaisťovania detí úplne upustí. Podľa čl. 37 Dohovoru o právach dieťaťa nesmú byť deti diskriminované alebo postihované na základe postavenia, aktivít, presvedčenia alebo názorov svojich rodičov či ostatných členov rodiny. To znamená, že aj pri prijímaní opatrení týkajúcich sa detí cudzincov by mal byť v prvom rade vždy zohľadnený najlepší záujem dieťaťa a až podľa neho by sa malo rozhodovať o ďalšom osude celej rodiny. Zaistenie nie je nikdy v najlepšom záujme dieťaťa.
Európsky súd pre ľudské práva už v jednom spore uznal, že zaistenie môže deťom spôsobovať útrapy, ktoré sa rovnajú mučeniu. Výbor OSN pre práva dieťaťa, ako aj výbor OSN pre ľudské práva na to minulý rok upozornili aj Slovensko. Z ich stanovísk je zrejmé, že deti nemajú byť postihované za konanie svojich rodičov, pretože zaň nemôžu a spôsob cesty si nevybrali. V starostlivosti o deti bez sprievodu môže byť Slovensko naozaj vzorom pre iné krajiny. Niet dôvodu, prečo by sme sa na Slovensku nemohli humánne správať aj k ostatným deťom. V prípade predkladanej novely nejde iba o transpozíciu práva Európskej únie, sú v nej zakomponované aj ďalšie návrhy na zmeny. Preto nevidím dôvod, prečo by v nej nemohli byť zahrnuté aj opatrenia v súlade s odporúčaniami výboru OSN pre práva dieťaťa pre Slovenskú republiku, ktoré boli zverejnené 9. júna 2016. To znamená, opatrenia, ktorými by sa úplne zrušila prax, podľa ktorej sa detí zaisťujú na základe imigračného statusu ich rodičov, a ktorými by sa do bežnej praxe zaviedli alternatívy k zaisteniu umožňujúce ponechať detí v sprievode členov rodiny alebo zákonných zástupcov bez pozbavenia osobnej slobody, a naplniť tak ich právo na ľudské životné podmienky, prístup ku vzdelaniu a k adekvátnej zdravotnej službe.
Ak tieto zmeny nebudú súčasťou návrhu novely v druhom čítaní, podám v tomto zmysle pozmeňujúci návrh a budem usilovať o jeho širokú podporu.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou poznámkou ako jediný pán poslanec Marosz.
Nech sa páči, máte slovo.

Vážená pani poslankyňa, ďakujem za váš príspevok. Hovoríte v zásade o tom, že nesprávame sa priateľsky a hostinne k cudzincom, ktorí prichádzajú, či už, či už kvôli migrácii alebo kvôli rôznym problémom, ale my sa nesprávame priateľsky a hostinne ani k občanom Európskej únie, ktorí akýmkoľvek spôsobom sa ocitnú u nás, nehovoriac o tých, ktorí nám dávajú prácu, ako spomínaných Kórejcoch, a podmienky, ktoré Kaliňákove ministerstvo vnútro pripravuje týmto ľuďom, sú viac-menej otrasné a určite aj v rebríčku tejto hostinnosti by sme sa umiestnili niekde na chvoste.
Keď..., spomínali ste deti vo vašom príspevku, keď matka dieťaťa, občana Európskej únie – a je spolu s dieťaťom – musí aj 6-7 hodín stáť na cudzineckej polícii, aby si vyzdvihla kartičku povolenie na pobyt, bez vody, bez jedla, bez vzduchu a v priestoroch, ktoré sú určené zadržiavaným kriminálnikom. Tak toto je, to je tá naša pohostinnosť, to je tá priateľská tvár vo vzťahu k cudzincom, ktorú nečinnosť ministra vnútra v tejto oblasti zabezpečilo. Takže nesprávame sa hostinne a vľúdne nielen k tým, ktorí nám prinášajú prácu, ako sú Kórejci, Nemci a podobne, a hlavne teda sa nesprávame pohostinne k občanom Európskej únie, nehovoriac o tom, že často aj tí Kórejci - a videl som to na vlastné oči - chodia tam so svojimi maloletými deťmi a trávia tam pomaly celé dni, aby si, aby si jednoduché úkony na týchto úradoch vybavili.
Je to smutné.

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Simon.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, neni nás veľa v tejto sále, ale považujem za potrebné upriamiť pozornosť na pár skutočností, ktoré v tomto návrhu zákona z dielne vládnej, vládnej koalície podľa mňa sú nešťastne formulované a zakryté.
Vláda bojuje proti migrantom, nechceme ich tu, nechceme ľudí z tretích krajín na území Slovenskej republiky. Pritom je treba povedať, že tento zákon im otvára dvere na stovky až tisíce ľudí, ktorí môžu prísť pracovať na územie Slovenskej republiky, pretože skoro všetky nadnárodné koncerny, ktoré sa usídlili na Slovensku a zamestnávajú niekoľko tisíc zamestnancov a rozširujú ich, tak ako aj minister Richter, aj pán premiér sa vyjadrili, že dnes už máme problém dať odborných pracovníkov alebo jednoduchých pracovníkov, ktorí by boli zaškolení pracovať za nejakou tou linkou. Všetky tieto koncerny, zoberme si Jaguar, v Indii má svoju dcérsku fabriku alebo má ďalšiu spoločnosť, z ktorého týmto zákonom vytvárame možnosť, že môže si doniesť do závodu v Nitre na stovky, na tisíce ľudí ako výpomoc asistenčné práce, asistenčných pracovníkov. Je treba povedať, že nikde z tohto zákona som sa nedočítal, že na tieto pozície budú musieť plniť tie pracovné, budú musieť mať tie isté pracovné nároky ako občan Slovenskej republiky alebo Európskej únie. To znamená, že keď to bude zamestnanec dcérskej alebo ďalšej spoločnosti v rámci holdingu v tretích krajinách z Kóree, tak dostane aký plat za vykonanie mesačnej práce? Podľa mňa podľa tohto zákona dostane tú mzdu alebo navýšenú mzdu, ktorú by dostal v domovskej krajine, v tretej krajine.
Ale potom povedzme si, čo robí táto vláda, ktorá zvyšuje minimálnu mzdu. Vytvára priestor, aby sa legálne dostali z tretích krajín námezdná práca na území Slovenskej republiky, a tým, a tí budú húfne konkurovať slovenským, slovenskej pracovnej sile, pretože slovenská pracovná sila by mala pracovať za minimálnu mzdu pomaly 500 euro, čo je podľa mňa málo, ale z tých tretích krajín prídu za oveľa nižšiu sumu vďaka tomuto návrhu zákona a budú mať prístup na územie Slovenskej republiky a budú mať právo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. A práve na toto by som chcel upozorniť a chcel by som vyzvať pána ministra vnútra, aby sa zamyslel nielen on, ale celá vládna koalícia, či naozaj každá tá pozícia, každý ten človek, ktorý v rámci tej mobility z tretích krajín v rámci tých nadnárodných koncernov, ktoré tu chcete vytvárať, bude mať naozaj ten pozitívny efekt pre pracovnú silu na území Slovenskej republiky. Nehovoriac o tom, že, kladiem si druhú otázku, načo vláda Slovenskej republiky dáva stovky miliónov eur na podporu investičných stimulov na vytváranie pracovných miest, keď na tieto pracovné miesta takýmto spôsobom chcete doniesť pracovnú silu mimo územie Európskej únie, ktorú, mimochodom, z tých istých krajín, keď utekajú, sú utečencami, tak, bohchráň, nechceme ich vidieť.
Dnes sme tu mali zákon, kde ste uplatňovali princíp kolektívnej viny. V tomto zákone uplatňujete princíp kolektívneho pozývania. Prepáčte, ale je to smiešne.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pána poslanca ako jediný s faktickou poznámkou pán poslanec Pčolinský.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Ja by som chcel poprosiť pána ministra, neodpustím si to, lebo pán kolega Simon to presne pomenoval, teraz neviem presnú sumu, koľko sme dali stimulu Jaguaru, 200-300 mil. alebo tak nejak. Čiže vyhodíme niekoľko sto miliónov euro na to, aby tu prišiel Jaguar, a týmto zákonom umožníme Srbom, Ukrajincom, ja neviem, Vietnamcom a neviem komu, aby prišli pracovať za podstatne nižšiu mzdu, ako majú terajší zamestnanci automobiliek.
Mne to nedáva logiku, dáme stovky miliónov na zahraničného investora, ale naši ľudia tam robiť nebudú. Tento zákon presne umožňuje to, čo pomenoval kolega Simon, že sa zjednoduší prístup na pracovný trh na Slovensku práve pre občanov tretích krajín. Ja rozumiem, že je to nejaká smernica Európskej únie, tak mohli by ste, pán minister, vysvetliť, čo všetko hrozí Slovensku, aké sankcie, lebo ja si myslím, že tento návrh zákona nijako nepomôže slovenskej ekonomike, práve naopak, deformuje trh tým, že zamestnávatelia budú mať oveľa väčšie možnosti zamestnávať príslušníkov, občanov tretích krajín za podstatne nižšie peniaze, ako dnes dostávajú Slováci.
Ďakujem.

Pán poslanec Simon, môžete reagovať.

Pán poslanec Pčolinský, ja by som k tomu chcel dodať, že treba rozdeľovať v tomto návrhu zákona dve kategórie, tí, ktorí prídu sem pracovať a sa prihlásia na prácu, tam musí, musí ten človek splniť niekoľko tých kritérií, musí mať pracovnú zmluvu na území Slovenskej republiky, ktorá musí spĺňať kritériá. Ale tí asistenti, ktorí sú tam zakompovaní z tretích krajín v rámci koncernov, tak na to sa to celé nevzťahuje.
A úprimne, je treba povedať, že táto vláda pozýva sem zahraničných investorov, čo je na jednej strane dobre, a na druhej strane je absolútne nezmyslom, že my platíme prácu alebo vytvárame pracovné miesta pre ľudí z tretích krajín. A to treba povedať, že táto vláda toto robí prioritne, a za to sa hanbím.
Ďakujem.

Pýtam sa, či chce niekto ústne vystúpiť k tomuto bodu. Nie. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Tým pádom... Pán spravodajca? Nechcete, ďakujem pekne.
Takže prerušujem rokovanie o tomto bode programu a budeme pokračovať prvým čítaním o vládnom návrhu ústavného zákona o súhlase so zmenami, o súhlase so zmenami štátnej hranice medzi Slovenskou republikou a Maďarskom, musím povedať, že za to ja nemôžem. (Povedané so smiechom.) Vládny návrh ústavného zákona má tlač 241.
Pán podpredseda vlády, nech sa páči, máte slovo.

(Rokovanie o vládnom návrhu ústavného zákona o súhlase so zmenami štátnej hranice medzi Slovenskou republikou a Maďarskom, tlač 241.)