12. schôdza

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dohoda bola podpísaná dňa 22. septembra minulého roku v New Yorku. V súčasnosti prebieha jej ratifikácia oboma zmluvnými stranami, pričom zo strany Slovenskej republiky je v rámci tohto procesu potrebný súhlas aj Národnej rady Slovenskej republiky.
Účelom tejto dohody je rozvoj bilaterálnych medzinárodných vzťahov so Spojenými arabskými emirátmi a vzájomná podpora zahraničných investícií medzi oboma zmluvnými štátmi. Dohoda zároveň vytvára medzinárodnoprávny rámec ochrany investícií, čím reaguje na zvýšený objem súčasných, ale aj zamýšľaných investícií medzi našimi oboma krajinami. Aj z tohto dôvodu patrí medzinárodná ekonomická spolupráca so Spojenými arabskými emirátmi medzi priority zahraničnej politiky Slovenskej republiky a dohoda o podpore a vzájomnej ochrane investícií je nástrojom na upevnenie tejto spolupráce.
Pri rokovaní dohody sa kládol dôraz na to, aby spĺňala požiadavky modernej politiky ochrany zahraničných investícií, ktoré presadzuje aj Európska únia v medzinárodných dohodách obsahujúcich ochranu investícií, ktoré uzatvára s tretími štátmi. Ide najmä o rešpektovanie regulačných právomocí štátu v oblasti legitímnych cieľov verejnej politiky a zároveň o poskytnutie primeranej ochrany zahraničným investorom v prípade svojvoľných, neodôvodnených a závažných zásahov poškodzujúcich investície zo strany hostiteľského štátu.
Uvedená dohoda je medzinárodnou hospodárskou zmluvou všeobecnej povahy, má charakter prezidentskej zmluvy. Dohoda priamo zakladá práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, prosím, ako určenému spravodajcovi výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady o výsledku prerokovania návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohodou medzi Slovenskou republikou a Spojenými arabskými emirátmi o podpore a vzájomnej ochrane investícií.
Predseda Národnej rady rozhodnutím č. 354 z 9. decembra 2016 pridelil návrh na vyslovenie súhlasu na prerokovanie týmto výborom: a to výboru pre financie a rozpočet a ústavnoprávnemu výboru. Za gestorský výbor určil výbor pre financie a rozpočet. Uvedené výbory prerokovali predmetný návrh na vyslovenie súhlasu s uvedeným návrhom v stanovenom termíne.
K predmetnému návrhu zaujali výbory toto stanovisko: odporúčanie pre Národnú radu s návrhom vysloviť súhlas a rozhodnúť, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi, a to výbor pre financie a rozpočet aj ústavnoprávny výbor.
Z uznesení výborov Národnej rady uvedených pod bodom II tejto správy nevyplynuli iné návrhy.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom II tejto správy odporúča Národnej rade Slovenskej republiky podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky vysloviť súhlas s Dohodou medzi Slovenskou republikou a Spojenými arabskými emirátmi a rozhodnúť, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi.
Predmetná spoločná správa bola schválená uznesením gestorského výboru pod č. 129 z 30. januára 2017. Výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a zároveň ma poveril predniesť správu na schôdzi Národnej rady a navrhnúť Národnej rade postup pri hlasovaní. Návrh na uznesenie Národnej rady je prílohou tejto správy.
Ďakujem, pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, Úrad vlády Slovenskej republiky na základe plánu legislatívnych úloh pripravil návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o sťažnostiach. Tento návrh bol 11. januára 2017 prerokovaný a schválený vládou Slovenskej republiky a vláda ma poverila, aby som tento návrh zákona uviedla a odôvodnila v Národnej rade Slovenskej republiky.
V úvode môjho vystúpenia mi dovoľte zdôrazniť, že zákon o sťažnostiach je právnym predpisom zabezpečujúcim ochranu individuálnych práv fyzických osôb a právnických osôb porušovaných alebo ohrozovaných činnosťou alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy. Poukazujem na to, že platný zákon o sťažnostiach prijatý 4. decembra 2009 a účinný od februára 2010 bol doposiaľ novelizovaný trikrát a to iba vo forme nepriamych novelizácií. Vznikla preto ďalšia potreba novelizovať právnu úpravu tak, aby sa odstránili systémové a vecné nedostatky platného zákona o sťažnostiach tak, ako boli zistené na základe skúseností z aplikačnej praxe a zároveň aby bolo aktualizované jeho znenie na základe prijatých právnych noriem, ktoré mohli mať vplyv na postup, resp. spôsob prešetrovania a vybavovania sťažností. Súčasne bolo potrebné riešiť nové problémy súvisiace s procesom informatizácie spoločnosti a realizovať úpravy smerujúce k efektívnejšiemu vybavovaniu sťažností.
Účelom návrhu novely zákona o sťažnostiach je úprava spôsobu vybavovania sťažností proti vybaveniu alebo odloženiu predchádzajúcich sťažností, možnosti podávania sťažností orgánom verejnej správy prostredníctvom elektronických schránok, spôsobu podávania sťažností sťažovateľom osobne u orgánov verejnej správy.
Ďalej sa upravuje rozsah podaní, ktoré nespĺňajú podmienky sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, a tiež povinnosti sťažovateľa pre jeho zastupovanie v konaní o jeho sťažnosti. Zároveň novela konkretizuje obsah niektorých pojmov, úkonov a povinností, ktoré s problematikou vybavovania sťažností súvisia.
Okrem uvedeného návrh predkladanej novely obsahuje ďalšie zmeny, ktoré majú charakter legislatívnych, resp. legislatívno-technických úprav, resp. zosúlaďujú terminológiu a konkretizujú obsah niektorých pojmov, úkonov a povinností súvisiacich s problematikou vybavovania sťažností.
Myslím, že z hľadiska obsahu na úvod je to dostatočná prezentácia obsahu návrhu novely zákona o sťažnostiach, preto poprosím o prerokovanie a podporu tohto návrhu zákona v prvom čítaní.
Ďakujem pekne.

Vážená pani ministerka, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením č. 65 z 31. januára 2017 určil za spravodajcu k návrhu zákona o sťažnostiach, tlač 361. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 17. marca 2017 a gestorský výbor do 20. marca 2017.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Vážená pani podpredsedníčka vlády, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, zákon o sťažnostiach nie je čisto technická norma. Je to zákon, ktorý upravuje jedno z občianskych práv, ktoré bezprostredne súvisí a v podstate vyplýva z petičného práva, ktoré je zakotvené v čl. 27 ústavy a ktoré každému umožňuje alebo dáva právo obracať sa, či už samostatne alebo spoločne s inými, vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.
Tento návrh bol Úradom vlády daný do medzirezortného pripomienkového konania a v októbri minulého roku som spolu s ďalšími ľuďmi bol jeden z iniciátorov hromadnej pripomienky verejnosti, v ktorej sme v šestnástich bodoch žiadali úpravy tohto návrhu. Žiadali sme ich, žiadali sme jednak zmeniť veci, ktoré sa navrhovali v rámci návrhu novely, ale aj veci, ktoré sme videli ako problematické v doterajšej právnej úprave, a teda také, na ktoré návrh novely nereagoval alebo nereagoval dostatočne. Medzi iniciátormi tejto hromadnej pripomienky boli viacerí zástupcovia z Občianskej konzervatívnej strany, zo združenia VIA IURIS, Centra pre filantropiu, Združenia občanov miest a obcí Slovenska, Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika, Fóra pre verejné otázky, Spoločnosti pre otvorené informačné technológie, poslanci samosprávy či občianski aktivisti. Čiže vytvorila sa okolo tej hromadnej pripomienky pomerne široká koalícia a vo veľmi krátkom čase sme zozbierali 700 podpisov a na základe toho sa potom uskutočnilo rozporové konanie.
Chcel by som na tomto mieste oceniť korektný prístup pracovníkov Úradu vlády, ktorí s nami rokovali o našej hromadnej pripomienke bod po bode. Vo viacerých bodoch sme dospeli k zhode. V niektorých bodoch sme našli kompromisnú úpravu, ktorá napĺňala ten účel, pre ktorý sme my prišli s hromadnou pripomienkou, a zároveň to bolo technicky a legislatívne lepšie upravené z hľadiska predstáv Úradu vlády. V niektorých veciach sme sa nedohodli, ale aj tam, kde sme sa nedohodli, sme sa snažili vysvetliť si svoje stanoviská a objasniť si svoje pozície.
Chcel by som sa dotknúť niekoľkých bodov, ktoré z môjho pohľadu buď novela nerieši, alebo, naopak, nastáva tam istý posun. Moje vystúpenie sa bude odvíjať od bodov hromadnej pripomienky. Nebudem hovoriť o všetkých, iba o tých, ktoré sú z nejakého hľadiska dôležitejšie.
Jeden z bodov hromadnej pripomienky žiadal obmedziť možnosť odmietania sťažností z formálnych dôvodov. Podľa súčasnej právnej úpravy musí sťažnosť kumulatívne, to znamená, že zároveň spĺňať dve podmienky, aby ju bolo možné považovať za sťažnosť. Musí ísť o podanie sťažovateľa, ktorým, po prvé, sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy, a zároveň po druhé, týmto podaním poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy.
Dôsledkom takejto definície sťažností je možnosť orgánov verejnej moci odmietnuť podania poukazujúce na konkrétne nedostatky v ich činnosti, či dokonca poukazujúce na porušovanie právnych predpisov, a to len na základe skutočnosti, že uvedené nedostatky priamo nenarúšajú ani neohrozujú práva a právom chránené záujmy sťažovateľa.
Takýto formalizmus pri vybavovaní sťažností je však podľa môjho názoru, aj podľa návrhu kolegov, s ktorými som inicioval hromadnú pripomienku, v rozpore s verejným záujmom na riadnom prešetrení všetkých upozornení na nedostatky v činnosti orgánov verejnej správy. A preto sme navrhli, aby tieto obe podmienky neboli v definícii sťažností posudzované kumulatívne, ale alternatívne. To znamená, že by sa za sťažnosť považovalo podanie, ktoré spĺňa aspoň jednu z nich. Teda sťažnosťou by bolo aj podanie, ktorým sťažovateľ upozorňuje napríklad na porušovanie zákona, hoci tu porušovaním zákona nie sú priamo dotknuté jeho práva alebo jeho záujmy.
Tu sme, tu sme nepochodili. Vysvetlili sme si, že podľa názoru Úradu vlády podanie, ktorým sa sťažovateľ nedomáha ochrany svojich individuálnych záujmov alebo práv, nie je možné posudzovať ako sťažnosť, pretože podľa ich názoru je to petícia. To, čo sa nám podarilo presadiť a čo vnímam ako pozitívny posun, je, že v poznámke pod čiarou pri odmietnutí sťažnosti, ak táto bude vykazovať charakter petície, tak bude ten sťažovateľ upozornený, že síce nespĺňa jeho podanie náležitosti sťažnosti, ale môže ísť o petíciu a môže sa teda obrátiť na ten istý orgán formou petície, ktorá má podobný charakter, a zrejme na rozdiel od všeobecne rozšírenej predstavy, že petícia musí mať hromadný charakter, že to musí byť väčšie množstvo občanov alebo aspoň niekoľko, petíciu možno podať v zásade aj individuálne. A teda v tomto zmysle v oznámení o odložení by mal dotknutý orgán upozorniť toho sťažovateľa, že jeho podanie môže byť vybavené ako petícia.
Ďalej sme žiadali, aby bola zachovaná možnosť podávať sťažnosti ústne. Úrad vlády totiž navrhol, aby sa táto možnosť vypustila a aby bola povinnosť podávať sťažností iba písomne. Odôvodňovali to zneužívaním tejto formy podávania sťažností, ale takéto zdôvodnenie z pohľadu verejnosti sme považovali za nedostatočné a chceli sme presadiť, aby ak v aplikačnej praxi vznikajú problémy s ústnou formou podávania sťažností, aby bola táto presnejšie a jednoznačnejšie vymedzená a nie úplne zrušená. Výsledkom rozporového konania bol opäť akýsi kompromis. Ústna forma podávania sťažností sa síce zruší, zachová sa však to, že občan bude môcť prísť na úrad a nebude musieť mať vopred pripravenú sťažnosť. Bude orgán, na ktorý príde sťažovateľ, mu vytvorí podmienky, aby mohol sťažnosť vytvoril v listinnej podobe. A to, čo považujem za zvlášť dôležité, že sa tam doplnila na základe rozporového konania formulácia, ktorá ošetrí záujmy alebo práva sťažovať sa tých osôb, ktorým zdravotný stav alebo zdravotné znevýhodnenie napríklad znemožňujú alebo obmedzujú ich možnosti vytvorenia písomnej sťažnosti. Teda doplní sa tam veta, "ak sa na orgán verejnej správy dostaví osoba, ktorej zdravotný stav bráni, aby si sťažnosť v listinnej podobe vyhotovila sama, za túto osobu ju vyhotoví zamestnanec orgánu verejnej správy".
V ďalšom bode sme žiadali o to, aby o odložení elektronických sťažností boli sťažovatelia informovaní, pretože v elektronickej forme je alebo bude možné podať sťažnosť v prípade, iba keď obsahuje zaručený elektronický podpis. Ak je sťažnosť podaná obyčajným e-mailom bez zaručeného elektronického podpisu, tak sa mala tá sťažnosť odložiť. A podarilo sa nám presadiť, aby sťažovateľ bol aj v takomto prípade informovaný o tom, že jeho sťažnosť nemala náležitosti a bola odložená.
Ďalším bodom, a to považujem za veľmi dôležité, bol návrh, aby sa sprístupňovali informácie, ktoré súvisia s vybavovaním sťažností. Súčasné znenie zákona v § 7 ods. 2 stanovuje, že informácie, ktoré obsahuje dokumentácia súvisiaca s vybavovaním sťažnosti, sa nesprístupňujú. Čiže celá dokumentácia súvisiaca s vybavovaním sťažnosti. Takáto úprava je podľa nášho názoru v rozpore s ústavou, pretože zákonodarca nemôže vylúčiť určité informácie zo sprístupnenia na základe zákona o slobode informácií úplne svojvoľne, ale musí rešpektovať ústavnú požiadavku stanovenú v čl. 26 ods. 4 ústavy, že zo "sprístupnenia na základe zákona o slobode informácií možno osobitným zákonom vylúčiť iba také informácie, ktorých utajenie je naozaj v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti". Osobitne je z ústavného hľadiska neprípustné, ak by niektorý zákon vylučoval zo sprístupnenia kompletne celé dokumenty, napríklad celú určitú dokumentáciu. Takéto vylúčenie nespĺňa ústavnú požiadavku proporcionality a minimalizácie zásahu do základného práva na informácie, keďže neuplatňuje pravidlo selekcie iba naozaj citlivých informácií, ale ide o paušálne utajenie všetkých informácií nachádzajúcich sa v dokumentácii, a je teda podľa nášho názoru v rozpore s ústavou. Navrhli sme upraviť toto ustanovenie tak, aby bolo v súlade s ústavou a aby sa to obmedzenie týkalo iba informácií, pri ktorých existuje nejaký legitímny dôvod nesprístupňovať ich, a výsledkom je doplnenie návrhu novely o novelizačný bod, podľa ktorého informácie z dokumentácie súvisiace s vybavovaním sťažností, ktoré sú chránené osobitným zákonom, sa nesprístupňujú. Čiže iba tie informácie, ktoré podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, na ktorý sa tuto bude zákon o sťažnostiach odvolávať, sa nemajú sprístupňovať. Takže iba tie informácie z dokumentácie súvisiace s vybavením sťažnosti nebudú sprístupňované.
V ďalších bodoch sme žiadali skrátenie lehoty na vybavenie sťažnosti. Bol to jeden z podstatných bodov našej hromadnej pripomienky. Navrhli sme skrátiť základnú lehotu na vybavenie sťažnosti zo 60 pracovných dní na 30 pracovných dní tak, ako to bolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Respektíve podľa predchádzajúcej právnej úpravy to nebolo 30 pracovných dní, ale iba 30 kalendárnych dní. Lehota 60 pracovných dní, čiže zhruba tri kalendárne mesiace sa javí z pohľadu sťažovateľa a teda z pohľadu občianskej verejnosti ako neprimerane dlhá vzhľadom k účelu zákona o sťažnostiach a účinnej ochrane práv a právom chránených záujmov sťažovateľa. Keď k tomu pripočítame ešte možnosť predlžovania lehoty pre vybavenie sťažnosti, tak sa dostávame naozaj na obdobie niekoľko mesiacov. Keď má niekto akútny problém, tak táto lehota je nevhodná.
Chápem, že z pohľadu úradov, ktoré to vidia optikou toho, koľko sťažností musia vybavovať, je to iný pohľad, ale z pohľadu občanov, ktorý má stanovenú základnú lehotu tri kalendárne mesiace a túto základnú lehotu je ešte možné vybavovať, je to neprimerane dlhá doba. V tomto bode sme neuspeli. Jediné, čo sa nám podarilo dostať z pracovníkov Úradu vlády v tomto bode bol prísľub, že majú záujem o tejto téme ďalej rokovať a sú presvedčení, že tie zlepšenia, ktoré zákon prináša napríklad vo vzťahu k vybavovaniu opakovaných sťažností alebo sťažností proti vybavovaniu sťažností zefektívnia vybavovanie sťažností, znížia množstvo sťažností, ktorými sa budú orgány verejnej správy zaoberať, a teda umožní to niekedy v budúcnosti dospieť alebo vrátiť sa k tomuto zámeru a vyhodnotiť, že či sú na to podmienky.
Do záverov z rozporového konania sa dostala formulácia, že uvedený zámer skrátiť lehoty sa predpokladá vyhodnotiť v prvom polroku roku 2019. Chápem pohľad Úradu vlády a teda všeobecne zrejme verejnej správy, ale z pohľadu občianskej verejnosti s takýmto odkladom súhlasiť nemôžem a v tomto ohľade rozpor trvá. Keď navyše ešte teda pripomeniem, že ešte v roku 2013 Úrad vlády prišiel s návrhom novely zákona o petíciách, kde je v súčasnosti lehota 30 pracovných dní, navrhoval predĺžiť tú lehotu na 60 pracovných dní a argumentoval práve tým, že je potrebné zosúladiť zákon o sťažnostiach a zákon o petíciách, keďže ide o zákony, ktoré sa týkajú podobnej problematiky, a tam, kde zákon o petíciách neobsahuje úpravu, tak sa subsidiárne používa úprava zo zákona o sťažnostiach. Vtedy sa nám ten zámer podarilo zvrátiť, ale teda táto argumentácia zrejme platila iba vo vzťahu k zámeru predĺžiť lehotu na vybavovanie petícií, neplatí rovnako k zámeru alebo k návrhu skrátiť lehotu na vybavovanie sťažností.
Ďalší bod sa týkal sprísnenia podmienok na predlžovanie lehoty na vybavenie sťažnosti. Súčasné znenie zákona umožňuje predĺžiť základnú lehotu na vybavenie sťažnosti o ďalších 30 pracovných dní. Celková lehota na vybavenie sťažnosti tak môže predstavovať až 90 pracovných dní, čiže zhruba štyri a pol kalendárneho mesiaca. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy bolo možné predĺžiť lehotu na celkovo zhruba dva alebo tri kalendárne mesiace. Na predĺženie lehoty pritom postačuje, ak je sťažnosť náročná na prešetrenie. Takáto úprava sa javí ako neprimeraná vzhľadom na účinnú ochranu práv a záujmov sťažovateľa. Preto sme navrhli, aby na predĺženie lehoty nestačilo len samotné konštatovanie náročnosti prešetrenia sťažnosti, ale aby bolo priamo v zákone zakotvené, že sťažnosť nie je možné vybaviť v základnej lehote, a odôvodňovať by sa malo nielen samotné predĺženie lehoty, ale aj jeho nevyhnutnosť, teda nemožnosť vybaviť sťažnosť v základnej lehote. Lehota by sa tak nemala môcť automaticky predlžovať o 30 pracovných dní, ale navrhovali sme, aby iba sa predlžovala o nevyhnutne potrebný čas, ktorý by nemal byť dlhší ako 30 pracovných dní. Z týchto požiadaviek sa čiastočne podarilo zapracovať do návrhu jednu z nich a teda doplnenie návrhu novely o to, že odôvodnenie by malo obsahovať aj odôvodnenie, že prečo je predĺženie lehoty nevyhnutné. Asi to nie je dostatočné a nebude to účinné vo vzťahu k tým orgánom, ktoré svojvoľne predlžujú lehoty a nemajú záujem to riadne zdôvodniť, ale teda aspoň mierny pokrok.
Žiadali sme, aby sa lehota na vybavovanie sťažností neprerušovala počas poskytovania súčinnosti iným orgánom verejnej správy. Zákon umožňuje prerušiť lehotu, prerušiť plynutie lehoty, ak požiada orgán o súčinnosť buď sťažovateľa, alebo iný orgán verejnej správy. My sme žiadali, aby to bolo možné prerušiť iba v situácii, keď buď sťažovateľ nespolupracuje a úplne to vylúčiť vo vzťahu k orgánu verejnej správy. Vo vzťahu k sťažovateľovi sme uznali, že teda pokiaľ orgán si potrebuje vyžiadať niečo od toho sťažovateľa, tak to je dôvod na prerušenie plynutia lehoty, lebo to je ovplyvnené aj sťažovateľom. Ale vo vzťahu k inému orgánu verejnej správy, opäť z pohľadu sťažovateľa, nie je dôvodné, aby keď jeden orgán si žiada niečo od druhého, aby to bol legitímny dôvod na prerušenie plynutia lehoty na vybavenie sťažnosti. V tomto ohľade sme, žiaľ, neuspeli.
Posledný bod, ku ktorému sa chcem vyjadriť, je návrh, aby sa nezrušoval rozsah prešetrovania sťažnosti. Navrhli sme, aby v zákone bolo ponechané ustanovenie, podľa ktorého sa prešetrovaním sťažnosti zisťuje nielen súlad s právnymi predpismi, ale aj súlad alebo rozpor stavu vecí s vnútornými predpismi, ako aj príčinu vzniku zistených nedostatkov a ich následky. Úrad vlády totiž navrhol toto ustanovenie zo zákona vypustiť a prešetrovaním sťažnosti zisťovať iba súlad alebo rozpor stavu vecí so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa dôvodovej správy vnútorné predpisy majú charakter interného riadiaceho aktu, z ktorých však nevznikajú žiadne subjektívne práva ani povinnosti osobám stojacim mimo orgánov verejnej správy, ktoré ich vydali, teda aj sťažovateľom. Tento argument je podľa môjho názoru nedostatočný, pretože aj osoby stojace mimo orgánov verejnej správy majú právo, aby ich záležitosti boli orgánmi verejnej správy vybavované nielen v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ale aj v súlade s vnútornými právnymi predpismi alebo vnútornými normami, ktorými je upravená činnosť dotyčného orgánu. Pretože orgány verejnej správy sú povinné rešpektovať aj tieto vnútorné predpisy a ich nerešpektovaním môže prísť napríklad k narušeniu procesných práv... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, prosím vás. Musím vás v zmysle novely rokovacieho poriadku prerušiť, pretože podľa časomiery, ktorá je na modrej tabuli, rozprávate dvadsaťjeden minút... (Reakcia rečníka: "Vystupujem za klub, takže mám 30 minút.") Tridsať minút, dobre, dobre. Nech sa páči. Lebo konzultovala som to aj s pánom Knappom, tak potom sedí nám časomiera, tá červená. Dobre. Pardon, prepáčte.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
Preto som sa prihlásil za klub. No týka sa to napríklad takých vecí, ako sú legislatívne pravidlá vlády, ktoré ak boli doteraz porušené, tak bolo možné zákonom o sťažnostiach upozorniť, že moje práva, človeka, ktorý sa pokúšal napríklad pripomienkovať nejaký návrh zákona, boli porušené tým, že neboli dodržané nejaké lehoty, ktoré sú stanovené v legislatívnych pravidlách vlády a nie sú stanovené v zákone. Po novom, ak zákon bude schválený, tak to už nebude možné, pretože podľa názoru Úradu vlády, a teda tu sa to nezmenilo, sa má posudzovať iba súlad so zákonom. Nedomnievam sa, že je to správne alebo že je to posun správnym smerom. Rovnako považujem za chybné, že sa vypúšťa povinnosť zisťovať príčiny zistených nedostatkov a ich následky. Pretože bez toho, aby sa to zisťovalo, tak sa oslabuje zmysel podávania sťažnosti ako nástroja na nápravu nedostatkov v činnosti orgánov verejnej správy.
Ak to mám teda zosumarizovať, tak tento návrh zákona prináša určité zlepšenia, rieši viaceré problémy, ktoré vznikli v aplikačnej praxi. Rieši ich však najmä z pohľadu orgánov verejnej správy a niekedy tam, kde ich rieši, tak, naopak, vytvára problémy z hľadiska občianskej verejnosti. Niektoré z tých problémov sme vyriešili hromadnou pripomienkou a v rámci rozporového konania, ale niektoré tam ostali, rovnako ako v zákone ostávajú niektoré problematické miesta, ktoré by sa podľa môjho názoru mali odstrániť.
Preto by som chcel na záver deklarovať, že v poslaneckom klube SaS sme sa dohodli, že v prvom čítaní sa zdržíme pri tomto návrhu zákona, sme však otvorení ďalšej diskusii a pravdepodobne budeme predkladať pozmeňujúce návrhy v rámci druhého čítania.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja iba by som chcel veľmi stručne v rámci toho času, ktorý mám k dispozícii, sa vyjadriť k jednému z bodov, jedného z prvých bodov, ktoré spomínal pán kolega Dostál vo svojom vystúpení a ktoré sa dotýkalo vlastne problematiky, ktorá je z pohľadu ústavného práva pomerne významná, ale ktorú si treba vždy uvedomiť. A to je vlastne rozlišovanie medzi sťažnosťou podľa čl. 27 ods. 1 ústavy a sťažnosťou, ktorá vlastne sa realizuje v zmysle zákona o sťažnostiach, teda tej dnes novelizovanej deviatky z roku 2010.
Chcem iba povedať a musím pripomenúť, pretože je to jedna z matérií, ktorým sa venujeme na ústavnom práve, že samozrejme to petičné právo používa, ten čl. 27 používa v prvom odseku tak isto slovo sťažnosť, čo môže troška zavádzať. Len problém je v tom, že niekto si, alebo málokto si všíma, že tá sťažnosť sa musí spájať s vecami verejného záujmu alebo iného spoločného záujmu. A to je práve ten rozdiel, prečo vlastne sťažnosť, návrh alebo vlastne žiadosť podľa čl. 27 môže podať buď človek sám, alebo s inými, keď to má charakter petície, a prečo podľa zákona o sťažnostiach vlastne sťažnosť podľa tohto zákona by mal podávať človek sám, vo svojom mene a riešiť svoj problém. Čiže tu musíme veľmi odlišovať, pretože ten zákon skutočne nemôže suplovať čl. 27 ods.1 ústavy. Teda vlastne nerealizuje sa s ním petičné právo v zmysle sledovania verejného alebo iného spoločného záujmu, ale v zmysle zákona o sťažnostiach sa sleduje vlastne odstránenie individuálnych problémov sťažovateľov.
Ďakujem.

Ďakujem pánovi poslancovi Kresákovi. V tomto duchu sme samozrejme diskutovali aj na rozporovom konaní a takto argumentovali aj zástupcovia Úradu vlády a my sme uznali, že má tento pohľad istú logiku. Len by som rád upozornil na dve veci, že toto asi úplne sedí z pohľadu teórie práva. Z pohľadu praxe je to predsa trochu len komplikovanejšie, pretože sú témy, problémy, ktoré nedostatky v činnosti orgánov verejnej správy, ktoré majú charakter porušovania ako individuálnych práv sťažovateľa, tak sa dotýkajú aj nejakého verejného záujmu alebo spoločného záujmu. Napokon akékoľvek porušovanie zákonov zo strany orgánov verejnej správy alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany orgánov verejnej správy je problém z hľadiska verejného záujmu. Čiže niekedy je to ťažké rozlíšiť.
A druhý problém je prakticky v tom, že predpokladám, že keby sme urobili anketu so 100 normálnymi ľuďmi niekde na ulici, tak ak by sa dozvedeli o nejakom probléme, ktorý podľa ich názoru je potrebné riešiť, lebo trebárs sa porušuje nejaký zákon alebo existujú iné nedostatky v činnosti orgánov verejnej správy a netýka sa to priamo ich osobných záujmov alebo práv alebo právom chránených záujmov, tak predpokladám, že veľká časť z nich by predpokladala, že sa môže obrátiť na orgány verejnej správy prostredníctvom sťažnosti. Neviem, koľko by bolo takých, ktorí by vedeli, že aj sami môžu podať petíciu a nazvať to petícia a tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka, vážení kolegovia. Moje vystúpenie bude o dosť stručnejšie ako vystúpenie pána Dostála, pretože ako hlavnú úlohu ja vnímam podporiť ho v tom, čo hovoril. Ja som, musím povedať, sledoval aj s úctou, aj s veľkým porozumením snahu naozaj nielen jeho, ale pomerne veľkej skupiny pripomienkujúcich občanov využiť zmenu zákona na to, aby sa ten zákon významnejším spôsobom vylepšil. A chcel by som využiť toto vystúpenie najmä na to, aby som apeloval na pani ministerku, aby z pozície teda člena vlády, povedal by som, riadiaceho pracovníka vlády venovala nejakú časť svojho, verím, že vyťaženého časového fondu, zamyslením sa na to, aby signifikantne vylepšiť ešte tento zákon.
Zákon o sťažnostiach totiž patrí medzi zákony, ktoré sa málokedy nejak obsiahlejšie riešia vo verejnej diskusii. Spolu so zákonmi mnohými o petíciách, ale aj množstvo iných oblastí, sú to veci, ktoré sa tak nejak berú, že sú, a keď sa robí novela, tak sa maximálne robia takéto technické vylepšovania, akého sme tu aj svedkami. Niekedy možno aj zhoršenie. Ale nemáme nikdy o tom tú, takú tú vyššiu úroveň verejnej diskusie, politickej diskusie, aká sa venuje mnohým iným témam, pričom ako sa naša štátnosť a verím že aj demokracia stabilizuje a usádza, tak práve takéto mechanizmy, ktoré už existujú a máme s nimi nejakú skúsenosť, by podľa mňa mali nadobúdať čoraz väčšiu dôležitosť. Tak namiesto toho, aby sme, povedzme, problémy občanov a ich nespokojnosť, povedzme, s možnosťou presadenia nejakej svojej krivdy alebo jej nápravy riešili neustálymi, poviem to tak, že experimentmi a nejakými skokovými a úplne novými inštitútmi, tak podľa mňa by bolo vhodné sa naozaj zamyslieť a navrhnúť ľudí, ktorí majú aj rozsiahlu skúsenosť, ale aj určitú kreativitu a politický zmysel nad tým, ako vieme tieto tradičnejšie nástroje možno prispôsobiť, "apgrejdnúť" a použiť tak, aby sme ich naozaj vylepšili.
Takže ja sa len chcem prihovoriť, pani ministerka, aby si naozaj zobrala časť zo svojho veľmi vyťaženého časového fondu a v spolupráci či s ľuďmi, ktorých zastupoval aj v tej hromadnej pripomienke, aj dnes tu pán Dostál, a prípadne aj s ďalšími sa venovalo, povedal by som, nadštandardnej, množstvu energie tomu, aby sme z tejto novely urobili aj takú, by som povedal, významnejšiu novelu než len technickú. Lebo pokiaľ sa to nespraví, tak je pomerne možné, že ďalších 5, 10, 15 rokov zase na to nebude nejaký záujem a nálada a, naopak, tí, čo sú, nespokojní budú s tým, ako dnes funguje štát, budú čoraz viac argumentovať, či už potrebou priamej demokracie alebo nejakou potrebou nových experimentálnych inštitútov. Takže myslím, že je na všeobecný prospech vrátane vlády, aby sa táto príležitosť využila, a chcel by som teda o to požiadať. A zároveň teda chcel by som na záver ešte raz poďakovať poslancovi Dostálovi a jeho kolegom za prácu, ktorú do toho vložili.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Veľmi krátko zareagujem na fundovanú diskusiu, pretože obidva príspevky kolegov boli príspevky kolegov, ktorým táto téma je vlastná, a preto je o čom, a nepriamo ma pán poslanec Beblavý vyzval, tak sa k tomu vyjadrím.
Priznám sa, toto je zákon, na ktorom nepracovalo naše ministerstvo, čiže ten môj pohľad je v tejto chvíli skôr pohľad z boku, ako toho, kto návrh zákona tu predkladá. Ale jedno je asi pravda a to potom ale vyžaduje asi iný prístup, ale tu zas neviem, že či je téma, novela zákona o sťažnostiach a možno aj petičný zákon, ale ja priradím do tejto kategórie aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám, sú zákony, ktoré sú veľmi dôležité z pohľadu verejnosti, pokiaľ ide o naozaj dostatok kontrolných mechanizmov voči verejnej správe na jednej strane a na druhej strane aj pokiaľ ide o uplatňovanie individuálnych práv vo vzťahu k štátnej správe, alebo aj ako nástroj na odstraňovanie istých skrivodlivostí.
A je tu vždy, tieto zákony a prerokovávanie týchto zákonov sprevádza isté pnutie, na jednej strane absolútne legitímny verejný záujem a na druhej strane možno nejaký obranný postoj verejnej správy, ktorý možno vnímať apriori pejoratívne, ale na druhej strane podľa mňa nemožno vnímať len z tej negatívnej stránky. A ten balans je v zásade v hľadaní toho, aby reálne fungovala kontrola a reálne fungovali sťažností na jednej strane a na druhej strane ako neprebyrokratizovať ten mechanizmus a ako odbúrať zaťaženosť možno takými podaniami, ktoré vo svojej podstate vlastne ani nie sú naplnením zmyslu inštitútu, či už sťažností alebo prístupu k informáciám alebo podobne. Každý úrad s tým má svoje skúsenosti. A z tohto vzniká isté pnutie. A ja si myslím, že toto pnutie keby sa podarilo odstrániť nejakým inovatívnym spôsobom, tak by to bola určite revolúcia, zlepšenie vzťahu medzi verejnosťou a verejnou správou. Obávam sa, že to presahuje rámce takejto novely. Ja myslím, že pán poslanec Beblavý vie, o čom som chcela, možno nie úplne priamo, ale predsa len v tejto svojej reakcii hovoriť. Ale uvidíme sa aj v ďalšom čítaní, tak môžme rozvíjať túto debatu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, na rokovanie Národnej rady predkladám návrh zákona o európskom príkaze na zablokovanie účtov a doplnení zákona Národnej rady o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Zámerom predloženia návrhu zákona je zabezpečenie riadnej aplikácie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady z 15. mája 2014 o zavedení konania týkajúceho sa európskeho príkazu na zablokovanie účtov s cieľom uľahčiť cezhraničné vymáhanie pohľadávok v občianskych a obchodných veciach.
Konanie upravené týmto nariadením poskytuje veriteľovi možnosť dosiahnuť vydanie neodkladného opatrenia vo forme európskeho príkazu na zablokovanie účtov, ktorým sa zabráni prevodu alebo vybratiu finančných prostriedkov, ktoré má jeho dlžník v držbe na bankovom účte vedenom v členskom štáte, ak hrozí, že bez takéhoto opatrenia bude následné vymáhanie jeho pohľadávky zmarené alebo podstatne sťažené. Konanie o európskom príkaze na zablokovanie účtov predstavuje dodatočný a voliteľný prostriedok pre veriteľa, ktorý má naďalej možnosť využiť iné konanie o vydanie rovnocenného opatrenia podľa príslušného vnútroštátneho právneho poriadku. Ide, keď to zjednoduším, teda o vykonávaciu právnu normu k nariadeniu.
Poprosím o prerokovanie návrhu zákona v druhom čítaní.
Ďakujem pekne.