12. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vážený pán predkladateľ, vážená pani predkladateľka, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, kým začnem, tak rád by som oznámil, že som poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja, a nie je vylúčené, že v tohtoročných voľbách budem znovu kandidovať, aj keď ešte nie som rozhodnutý, ale aby mi pán predkladateľ ako, myslím, kolegovi Klusovi včera nevytýkal, že som neoznámil možný osobný záujem na veci, aj keď to, čo budem hovoriť, nesúvisí s tým, či som, alebo nie som poslanec zastupiteľstva, a či budem, alebo nebudem kandidovať.
Na úvod by som chcel by trochu osobný, pretože budem vystupovať kriticky a podobne kriticky vystúpil, keď sa dozvedel o návrhu pána poslanca Beblavého a pani poslankyne Macháčkovej premiér Fico, ktorý znosil pod čiernu zem tento návrh a znížil sa k osobným útokom a nazval pána poslanca Beblavého bezvýznamným poslancom, tak ja chcem povedať, že napriek tomu, že budem v nasledujúcich minútach veľmi kritický k návrhu, tak ja si pána poslanca Beblavého vážim a väčšinu, drvivú väčšinu jeho poslaneckých aktivít považujem za užitočných a zmysluplných a v žiadnom prípade ho nepovažujem za bezvýznamného poslanca. Čiže moja kritika bude takpovediac priateľská.
Pán poslanec Beblavý v snahe hľadať podporu pre balík 28 návrhov, ktorý spoločne, ktoré spoločne s pani poslankyňou Katarínou Macháčkovou predkladá, s cieľom presadiť úplne zrušenie územnej samosprávy na úrovni krajov, uviedol v jednom zo svojich výstupov sedem dôvodov, prečo treba zrušiť vyššie územné celky. Preberme si ich teda.
Dôvod prvý. Zrušením krajskej samosprávy by sme vraj ušetrili, a to na tom, že by sa nemuseli organizovať a konať voľby, ušetrili by sme na tom, že by neexistovalo osem úradov, osem predsedov samosprávnych krajov, osem zastupiteľstiev, naďalej by však existovali kompetencie, ktoré dnes vykonávajú samosprávne kraje. Časť z nich by mala byť presunutá na našu dosiaľ stále ešte nemunicipilizovanú miestnu samosprávu, časť by mala byť recentralizovaná na štátnu správu nedávno posilnenú tzv. reformou ESO. V rámci tohto argumentu sa ráta s tým, že správu kompetencií budú efektívnejšie než krajská samospráva vykonávať miestne samosprávy, resp. štátna správa. Nie celkom sa s tým dá súhlasiť, a to ani pokiaľ ide o úroveň miestnej samosprávy, keďže tá je naďalej mimoriadne rozdrobená, a už vôbec nie v prípade prenosu kompetencií späť na štát. Nie. Centrálna vláda, štátna správa, či už tá centrálna, alebo tá miestna, nie sú efektívnejším hospodárom ako naše samosprávy bez ohľadu na to, čo si o kvalite a úrovni krajskej samosprávy myslíme. A potvrdzujú to aj čísla. Pán poslanec Beblavý uvádza, citujem, že ročné náklady za rok 2015 všetkých VÚC na správu ciest sú 99 640 000 a nejaké drobné eur, čo je za 5 rokov 498 202 000 eur. Ak by si starostlivosť o krajské cesty rozdelili obce a štát, úsporu odhadujeme na 10 % za 5 rokov, čiže zhruba 50 mil. eur.
Naozaj úprimne nerozumiem, kde pramení tá viera, že ak takúto kompetenciu presunieme na štát, ušetríme. Skúsenosti s tým, ako prebieha a s akým výsledkom pričasto končí verejné obstarávanie centrálnej vlády nielen, ale aj a možno najmä v oblasti dopravnej infraštruktúry - pozdravujem pána Širokého - nám vôbec nedáva žiadnu nádej, že by sme recentralizáciou niečo ušetrili. Skôr naopak. Ale keď už sme pri tých regionálnych cestách, sú dobrým príkladom pre poukázanie aj na niečo iné. Stav regionálnych ciest je naozaj často zúfalý a je neraz dôvodom, pre ktorý sa na samosprávne kraje pozeráme ako na neschopných správcov, ktorí ani za 15 rokov nedokázali s cestami urobiť to, čo by sme si ako užívatelia predstavovali, že by s nimi urobiť mali. Pýtajme sa však, či krajské samosprávy dostali na správu svojich kompetencií od centrálnej vlády dostatok zdrojov na to, aby mohli zmazať ten modernizačný dlh, ktorý pred sebou tlačíme v tejto krajine ešte z čias minulého režimu na úrovni krajskej samosprávy, miestnych samospráv aj štátu. Neviňme samosprávy za dôsledky vládnutia, v posledných rokoch najmä Ficových vlád.
Ak by sme sa pozreli na rozpočty samospráv, nijako dramaticky sa od zavedenia fiškálnej decentralizácie, počnúc rokom 2005, nenafúkli. Mám tu zaujímavé grafy, ktoré to ukazujú. Pozrime sa na ne. Pozerať sa môžem iba ja, vy sa nemôžete pozerať, pretože nový rokovací poriadok zakázal používať vizuálne pomôcky, ale môžete mi veriť, tie grafy sú naozaj zaujímavé, pozdravujem pána predsedu Národnej rady Danka. (Reakcia z pléna.) Môžem ich poslať mailom, ale odporúčam vám rovno web stránku cenastatu.sk, kde nielen tieto grafy pravidelne aktualizuje INESS v rámci projektu Cena štátu. (Reakcia z pléna.) Cena štátu sk. Čo z týchto grafov ale nevidieť, je to, že ten tzv. modernizačný dlh sa logicky v niektorých našich obciach a mestách ďalej len nabaľuje, v iných sa odbúrava veľmi pomaly. Za tento stav napríklad aj stav našich ciest nemožno však viniť samosprávy. Ak si porovnáme výdavky centrálnej vlády za posledný predkrízový rok 2008 a aktuálne rozpočtované výdavky na rok 2016, stúpli zhruba o tretinu. (Rečnícky pult obstúpila skupina opozičných poslancov, prezerajúc si papiere s grafmi na rečníckom pulte. Prerušenie vystúpenia rečníkom.) Ja by som vás poprosil, aby ste, aby ste, aby ste si to išli odfotiť vedľa. (Povedané so smiechom.)
A ešte raz. Ak si porovnáme výdavky centrálnej vlády za posledný predkrízový rok 2008 a aktuálne rozpočtované výdavky na minulý rok 2016, stúpli o tretinu. Ak si porovnáme výdavky územných samospráv miestnych a krajských, za totožné obdobie stúpli zhruba o desatinu. Jedna tretina, jedna desatina, jedna tretina centrálna vláda, jedna desatina samosprávy. Centrálna vláda a jej výdavky rastie a navyše nabaľuje dlh a samosprávy sú priškrtené. Pritom len skutočný audit verejnej správy môže pomôcť pri zodpovedaní otázok, kde a prečo zlyháva verejná správa pri poskytovaní služieb občanov a pri plnení si zákonných kompetencií. Rád pri tejto príležitosti pripomínam, že takýto audit si parlament aj z iniciatívy poslancov SMER-u už vyžiadal koncom roku 2011. Medzičasom sa zo SMER-u ako opozičnej strany stala vládna strana a vláda SMER-u si túto úlohu vyplývajúcu z uznesenia z decembra 2011 dosiaľ nesplnila, opakovane na to upozorňujem, vláda to stále ignoruje.
Druhý dôvod, prečo podľa pána poslanca Beblavého treba zrušiť krajskú samosprávu, je, že zrušením samosprávy by vraj došlo k posilneniu decentralizácie v prospech prirodzených miestnych jednotiek, ktorými sú na Slovensku už stovky rokov mestá a obce. Krajská úroveň samosprávy však bola u nás zavedená nie najmä preto, že to od nás v prístupovom procese chcela Európska únia, ako sa to často hovorí, bola zavedená najmä preto, že v rámci decentralizácie verejnej správy nebolo dosť dobre možné presunúť niektoré kompetencie na miestnu úroveň, na ktorej sme vtedy mali a ešte stále máme vyše 2 900 obcí miest a mestských častí. Pripomínam, že podľa zákona o obecnom zriadení sú si všetky obce a mestá na Slovensku rovné, ku všetkým, tak k malým, k niekoľkoobyvateľovým obciam, ako i k niekoľkodesaťtisícovým mestám sa pristupuje rovnako a zákon ich vníma ako rovnocenné jednotky. Zároveň pripomínam, že to, čo platilo o miestnej úrovni pred 15 rokmi, rovnako platí i dnes. Tak ako vtedy neboli obce a mestá, teda celky v počte vyše 2 900 vhodnou úrovňou pre výkon nadobecných kompetencií, nie sú ňou ani dnes. Za 15 rokov sme sa totiž na ceste k municipalizácii nepohli ani o piaď, to, pochopiteľne, nie je chyba predkladateľov tohto návrhu. A napokon to si uvedomujú aj predkladatelia, časť kompetencií totiž navrhujú recentralizovať, teda vrátiť štátu, lebo miestna úroveň, úroveň miestnej samosprávy jednoducho nie je vhodná na ich správu. A dokonca pri inej časti kompetencií sa navrhuje decentralizovať, ale iba ako možnosť. Samospráve sa ponechá možnosť, že ak sa takpovediac necítia na prevzatie tej-ktorej kompetencie, ak s tým tá-ktorá obec nevyjadrí súhlas, napr. prevziať zariadenie sociálnych služieb na svojom území, tak k prechodu kompetencie na obec nepríde a pôsobnosť prejde na príslušné ministerstvo. Zbytočne sa otvára možnosť nie decentralizácie, ale recentralizácie kompetencií, ktorých správa na centrálnu úroveň a do rúk štátnej správy nepatrí.
Dôvod tretí podľa predkladateľov. Počet zamestnancov VÚC neustále rastie. V roku 2003 mali VÚC 937 zamestnancov a v roku 2015 ich už bolo 1 631. A preto treba tento rast zastaviť a časť kompetencií decentralizovať, časť recentralizovať. Snažili sme s kolegami z Konzervatívneho inštitútu dať do porovnania, ako sa za dané obdobie zmenil počet zamestnancov štátnej správy, keďže aj na ňu chcú predkladatelia recentralizovať časť kompetencie. Išlo však o neľahkú úlohu vzhľadom na, na metodické zmeny, pokiaľ ide o to, akí zamestnanci akých organizácií sa do tejto kategórie zahŕňali, ale možno povedať, že nielen počet zamestnancov v krajskej samospráve za dané obdobie sa zvýši o desiatky percent, ale aj počet zamestnancov v štátnej správe sa zvýši o desiatky percent vzhľadom na tie komplikácie a zmeny metodiky, nebudem uvádzať konkrétne číslo. Podstatné však je, že kým na krajskej úrovni hovoríme o náraste o pár stoviek miest v rámci novovzniknutých štruktúr verejnej správy, tak v štátnej správe za čas rokov 2003 až 2015 pribudli desiatky tisíc miest. Patríme k európskej špičke, čo sa byrokracie týka. Nemali by sme sa teda v prvom rade pozrieť na to, aké sú možnosti rušenia organizácie v pôsobnosti centrálnej vlády a štátnej správy? Otázka je čisto rečnícka.
Dôvod štvrtý, prečo vraj treba zrušiť VÚC, je, že vyrobili dlhy, začínali podľa údajov ministerstva financií s nulovým dlhom, ktorý sa v roku 2015 vyšplhal na 369 159 eur. Nebudem tu opakovať argumenty o tom, že samosprávy, a nielen tie krajské, pochopiteľne, nikdy nedostali na svoje kompetencie zdroje podľa toho, aké sú skutočné náklady na ich správu, ale podľa toho, aký objem financií na ne vynakladal predtým štát, keď ich spravoval. Samosprávy tak prevzali nielen starý, v minulosti nabaľovaný modernizačný dlh, ale aj nejasné krytie na plnenie ich kompetencií. O tom, že tu dodnes chýba komplexný audit, ktorý parlament od vlády požadoval, som už hovoril. Ale nielen v tomto kontexte je dlh, ktorý vyrobili krajské samosprávy, takmer zanedbateľný. On je úplne zanedbateľný v porovnaní s tým, aký dlh za ten istý čas vyrobila centrálna vlády, ku ktorej sa časť kompetencií má vrátiť. Tých 369 mil. eur dlhu za obdobie 2002 až 2015, ktoré vyčítame krajským samosprávam, totiž predstavuje nárast dlhu VÚC v pomere k hrubému domácemu produktu z ich počiatočnej nuly na 0,5 %, pričom za rovnaké obdobie narástol dlh, ktorý vyrobila centrálna vláda, astronomicky z 38 % na 51 %, čo predstavuje zvýšenie dlhu ústrednej správy až o približne 25 mld. eur. 0,5 % - 13 %. 0,5 % krajské samosprávy - 13 % centrálna vláda. Alebo inak, za obdobie rokov 2002 až 2015 nás VÚC zadlžili v prepočte na obyvateľa o necelých 70 eur a za to isté obdobie nás centrálna vláda zadlžila v prepočte na obyvateľa viac ako 4 500 eur, 70 : 4,5 tisíca, nehovoriac o neustálom hospodárení centrálnej vlády v štátnom sektore na sekeru v porovnaní s hospodárením VÚC rok čo rok, buď s miernymi deficitmi, v ostatných rokoch dokonca s miernymi prebytkami. Vyčítať v tomto kontexte dlh krajským samosprávam a zároveň navrhovať recentralizáciu ich kompetencií na štát, ktorý kopí dlhy v oveľa vyššej miere, je úplne nepatričné, je to snaha urobiť capa záhradníkom.
Dôvod piaty. Ani VÚC sa nepodarilo znížiť regionálne rozdiely pri nezamestnanosti, v priemernej mzde, v hrubom domácom produkte vidíme medzi krajinami rovnaké alebo väčšie rozdiely ako predtým. To by som chcel poprosiť pána poslanca Beblavého alebo pani poslankyňu Macháčkovú, aby nám ukázali, aké reálne kompetencie v oblasti politiky zamestnanosti naše krajské samosprávy majú k dispozícii. Rovnako, nech to znie zvláštne, nech nám ukážu, aké reálne kompetencie majú naše samosprávy v rámci regionálnej politiky. Lebo faktom je, že v podstate reálne nástroje nemajú žiadne. Ponechal si ich totiž štát. Centrálna vláda. V rámci regionálneho rozvoja majú samosprávy kompetenciu pripravovať programy hospodárskeho a sociálneho rozvoja, teda koncepčné dokumenty. Nemajú skutočné kompetencie a ani financie na rozvoj. Ba nerozhodujú ani o eurofondoch, ktoré sú v tejto krajine vyhlasované premiérom za hlavný zdroj verejných investícií. Napríklad v Českej republike už roky fungujú na krajskej úrovni samostatné regionálne operačné programy a riadiace orgány. U nás sa krajské samosprávy horko-ťažko dostali do pozície tzv. sprostredkovateľských orgánov ministerstiev. Neviňme teraz samosprávy za niečo, za čo nemôžu, a na riešenie čoho nemajú žiadne reálne nástroje.
Dôvod šiesty, občania si k VÚC nevytvorili vzťah a na voľbách do VÚC sa zúčastňuje každý piaty volič. Účasť na prvom kole navyše kontinuálne klesá. Pri tak nízkej volebnej účasti stačilo na získanie mandátu poslanca mnohokrát aj šesťsto hlasov. Zvolení poslanci a župani tak majú nízku legitimitu. Argument volebnej účasti občanov na voľbách do umelých, mečiarovských krajov, ktoré nik nechcel, nik ich neplánoval, no nakoniec sa v tomto parlamente zrodil ako špinavý kompromis, sa javí byť tým, čo je hlavným tŕňom v oku. Ono to nie je ani tak, krajská úroveň ako taká, ako skôr voľby do nej, ale tento problém sa dá vyriešiť aj inak, než rušením krajskej úrovne samosprávy. Možno predsa zrušiť napríklad priame voľby a nezrušiť samosprávy. Možno hľadať a nájsť spôsob, ako delegovať starostov a primátorov, ktorí by plnili úlohy dnešných krajských zastupiteľstiev a volili by si spomedzi seba predsedu kraja. Mohol by to byť jeden z krokov na ceste municipalizácii. Pre inšpiráciu, strana MOST - HÍD v minulom, vo svojom poslednom volebnom programe o niečom takomto hovorila a myslím, že by to bol lepší nápad, ako úplne zrušiť VÚC.
Dôvod siedmy, ktorý už asi nestihnem rozobrať, opäť pozdravujem pána predsedu... (Reakcia z pléna.) Aha, ja som, no dobre, tak dobre. Dôvod siedmy je, že na zrušení VÚC je mimo volieb, mimo obdobia volieb široká politická zhoda, no keď príde na lámanie chleba, do riešenia sa nechce najmä tým politickým stranám, ktoré z VÚC profitujú. Podľa pána poslanca Beblavého je v tejto snemovni dostatok hlasov na to, aby sa VÚC zrušili, lebo v tej či onej strane sa nejaký predstaviteľ, prípadne dokonca ich predseda niekedy vyjadril, že je v prospech zrušenia VÚC. Chce pán poslanec, ráta napríklad SMER alebo našiel také vyjadrenie Roberta Kaliňáka, jeho hlas však nikdy nebol a po kauze Baštrnák už nikdy ani nebude podstatným. Mimochodom, mali by sme sa vrátiť k tej dobrej tradícii, že pri každom vystúpení vyzývame pána Kaliňáka k tomu, aby odstúpil z funkcie ministra vnútra, lebo kým bude v tej funkcii, akékoľvek naše rokovanie bude zatienené skutočnosťou, že v takej vysokej funkcií je človek podozrivý z kontaktov a stykov s organizovaným zločincom, zločinom, to je tradícia, ktorú tiež začal kolega Beblavý, a rád sa ku nej hlásim.
Ak sa ale pozrieme napríklad na vyjadrenia Roberta Fica, ktorý hovorí o návrate k trom krajom alebo tri plus jedna, to je úroveň, na ktorej u nás samospráva nikdy v histórii zavedená nebola, lebo krajské národné výbory v období totality žiadnou samosprávou nikdy neboli. A vo volebnom programe strany SMER z toho posledného obdobia, teda z posledných volieb, na tej povestnej A4 nenájdeme na túto tému ani mäkké f.
Ale keď sme pri tých programoch a vyhláseniach predstaviteľov strán, treba povedať, že ani strana SIEŤ, ktorej program pán Beblavý spoluvytváral nie nepodstatnou mierou, síce na rozdiel od SMER-u mala precízne vypracovaný program, ale rovnako v ňom o rušení VÚC nenájdeme, nenájdeme ani zmienku v tejto podobe. A takže pán poslanec nám tu predkladá tému, v rámci ktorej aj on nejako postupne, postupne dozrel. Rovnakú zhodu alebo teda zhodu vo vyjadreniach sme tu mali, mali sme ju tu v rokoch 2002 až 2006 v období druhej vlády Mikuláša Dzurindu, kde pán poslanec Beblavý robil štátneho tajomníka na ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny, a v tejto vláde sa zišli štyri politické strany, SDKÚ, SMK, KDH a ANO, ktoré pred voľbami v dojemnej zhode deklarovali zámer zmeniť územné členenie, zrušiť osem umelých, neprirodzených, mečiarovských krajov a vrátiť sa k prirodzeným regiónom. V rokoch 2002 až 2006 teda bola vláda, mala prienik volebných programov návrat k prirodzeným regiónom a nespravila so zmenou územného členenia vôbec nič. Čo je škoda, lebo možno aj tá dnešná diskusia by bolo trochu iná.
Summa summarum sedem dôvodov, ktoré uvádza pán poslanec Beblavý, a z môjho pohľadu ani jeden z týchto 7 dôvodov nesedí.
Ďakujem za pozornosť.
Rozpracované
Vystúpenia
18:10
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:10
Soňa GaborčákováĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 18:10 hod.
PhDr.
Soňa Gaborčáková
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa, chcem ti poďakovať, že si to poňala aj z takého ľudského hľadiska, a teda viem, že sa venuješ tejto problematike dodržiavania ľudských práv a tiež si si toho veľa preskákala, takže chcem ti pekne poďakovať za to, čo tu dnes padlo. Spomenula si aj pani konateľku, riaditeľku a profesionálnu matku, to je tak neprofesionálne, ale tak neprofesionálne, že je to až neetické. Toto spraviť, tak jednoducho by som sa hanbila za svoje počiny, a teda robím tiež veľa vecí naraz, lebo v tých sociálnych službách máme málo peňazí, ale jednoducho naozaj každá, každá tá pozícia v tých sociálnych službách si vyžaduje plne človeka. A práve preto by som dovolila povedať, že je to neprofesionálne a neetické, a toto, toto robí hanbu všetkým nám sociálnym pracovníkom.
Ďakujem.
Rozpracované
18:12
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:12
Natália BlahováĎakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 18:12 hod.
Mgr.
Natália Blahová
Videokanál poslanca
Ďakujem. Rovnako by som chcela poďakovať váženej pani kolegyni za jej príspevok a možno by som chcela doplniť, že realita je možno ešte horšia, než vyskúmala pani ombudsmanka vo svojej správe, pretože musela sa odvolávať len na tie zdroje, ktoré sú preverené. My však vieme prostredníctvom novinárov, že bolo zistené, že nielenže táto jedna matko-riaditeľko-konateľka mala na starosti štyri malé bábätká, ale že dokonca ani ona ich nemala na starosti, pretože v jej domácnosti sa striedali dámy, ktoré – ona povedala –, že sú profesionálne matky, avšak boli normálnymi vychoškami, ktoré by sa mali starať o deti, čo sú staršie ako šesť rokov, nie ako bábätká ročné. Čiže ona úplne porušovala, ona urobila jednoducho výnimku pre jej detský domov, v ktorom nie je treba dodržiavať zákony. A zasa ten papalášizmus len preto, že jej matka, ktorá priamo v tomto dome býva, zabezpečí to, aby to nebolo preukázateľné. To je naozaj hyenizmus, s ktorým sa stretávame, to je hyenizmus, pretože tieto prepojenia naozaj evokujú už myšlienky na nejaký mafiánsky štát, keď si niekto vie zabezpečiť, aby mohol beztrestne nedodržiavať zákon.
Ďakujem pekne.
Rozpracované
18:13
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:13
Erika JurinováA ja dúfam, že bude tomu koniec.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 18:13 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
A ja by som asi pokračovala. A tá, ktorá mala dohliadať práve nad právami tých najbezbrannejších, to znamená nad deťmi v detských domovoch, to celé ešte svojím postom posväcovala. Je to naozaj hanba, kam sa dostala, kam sa dostali naši, poviem to, štátni úradníci v obhajobe možno niektorých vecí, ktoré môžu na prvý pohľad vyzerať, že sú v súlade so zákonom, ale kde je tá morálna povinnosť udržiavať duch zákona, alebo netváriť sa, že dodržiavame len písmenká, ktoré nám, ktoré sú vyskladané v zákone, ale kde je to dodržiavanie ducha zákona, ktorému určite nejde o to, aby existovala možnosť, aby sama seba osoba, ktorá zodpovedá za deti, mohla kontrolovať. To je naozaj úplný absurdistan a ja som zvedavá, kedy tomuto všetkému nastane koniec, že kedy ten papalášizmus, ktorý už bol už bol pomenovaný viackrát, skončí. Je mi zle z toho, že máme stále zariadenia, ktoré sú rovné a rovnejšie. To znamená, že nemáme len predsedu Národnej rady, ktorý je prvý medzi rovnými a tvári sa, že je rovnejší ako ostatní, ale máme aj zariadenia. K jedným sa pristupujú, pristupuje tak, že ešte aj klince z podláh im kontrolujú, a k druhým sa pristupuje tak, že aj keď viditeľné znaky porušovania základných princípov ochrany detí sú na stole, tak sa tvárime, že je všetko v poriadku, a to je tá najväčšia hanba, že takýto systém naozaj stále funguje.
A ja dúfam, že bude tomu koniec.
Rozpracované
18:15
Uvádzajúci uvádza bod 18:15
Jana DubovcováV prvom rade viackrát sa zopakovalo v rozprave spochybňovanie podkladov a vôbec obsahu tejto mimoriadnej správy verejného ochrancu práv. Poslanci ju majú k dispozícii, ale všetci, ktorí sledujú rokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky a chcú sa presvedčiť o tom, že správa je obsahovo opretá o...
V prvom rade viackrát sa zopakovalo v rozprave spochybňovanie podkladov a vôbec obsahu tejto mimoriadnej správy verejného ochrancu práv. Poslanci ju majú k dispozícii, ale všetci, ktorí sledujú rokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky a chcú sa presvedčiť o tom, že správa je obsahovo opretá o vykonaný prieskum a o riadne úradné doklady, väčšinou z úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a z vlastných písomností ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, súdov, súdnych spisov, ako aj osobných rozhovorov s deťmi a s klientmi v zariadeniach, aj bývalými klientmi zariadenia, tak všetci si to môžu prečítať, túto správu, na stránke verejného ochrancu práv. Je to podľa môjho názoru veľmi zaujímavé a poučné čítanie, takže odporúčam ľuďom, ktorí majú záujem o ochranu práv detí, aby si to prečítali a urobili si o tom vlastný názor.
Pokiaľ ide k samotnej problematike, tak, tak ako tu viackrát odznelo, verejný ochranca práv robil prieskum postupu orgánov verejnej správy, a to vo vzťahu k tomu, ako aplikujú ustanovenia zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, a to konkrétne vo vzťahu k aplikácii k § 53 až 63 tohto zákona. Čiže predmetom prieskumu bol postup úradov, aby som to jednoducho povedala. Ich postup bol ilustrovaný na konkrétnych prípadoch, ktoré, ktoré, v jednom prípade resocializačného zariadenia a v jednom prípade detského domova.
Aj v minulosti verejný ochranca práv robil prieskumy, a to v reedukačných zariadeniach, ktoré patria do pôsobnosti ministerstva školstva. Nedostatky, ktoré sme zistili, sú podobného charakteru a poukazujú na systémovú chybu v tom zmysle, že väčšina z nich sa týka samotného umiestňovania týchto osôb do príslušných zariadení, ktoré je vykonávané takým spôsobom, ktoré nie je v záujme detí alebo mládeže, ale skôr v záujme tých inštitúcií, ktorých sa týka. Mnohokrát to vyzerá z toho prieskumu tak, ako keby tie deti a mládež, ktorí sú umiestňovaní, neboli podstatní v celej tejto organizácii práce, ale ako keby boli iba predmetom nejakým posunov. To verejný ochranca práv, samozrejme, namieta a poukazuje na tie nedostatky.
Ďalšími veľkými nedostatkami sú, že Slovenská republika si neplní svoju povinnosť, ku ktorej sa prihlásila tým, že pristúpila k Dohovoru o právach dieťaťa, a vôbec zatiaľ nemá zriadené, v zmysle čl. 25 tohto dohovoru sa zaviazali štáty, že budú vykonávať pravidelné hodnotenia zaobchádzania s dieťaťom a všetkých ďalších okolností spojených s jeho umiestnením. Čiže nieže bude vykonávať hodnotenie zariadenia a materiálne vybavenie, hygienické potreby a tak ďalej, ale to, čo sa týka dieťaťa. To znamená, hodnotenie zaobchádzania s ním a okolnosti jeho umiestňovania, ak je oddelené od rodičov. Toto nemáme vôbec zabezpečené v Slovenskej republike a takisto nemáme tie štandardy, ktoré boli spomínané aj vo vystúpeniach pani poslankýň.
Poukazujem na to, že je nedostatočná kontrola, že nie je objektívna táto kontrola, pretože mnohé inštitúcie, ktoré sú priamo zainteresované vo vybavovaní vecí, sa kontrolujú samé seba. Čiže toto je veľký nedostatok a takisto som poukázala na to, že napríklad v prípade Čistý deň a akreditácia, to nie je úvaha verejného ochranu práv, ale povinnosť zákonná, že zákon ukladá presne, kedy treba zrušiť akreditáciu, a ja teraz hovorím a citujem zákon: "Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny zruší akreditáciu" - tam nie je napísané, môže zrušiť alebo zváži zrušenie, ale je priamo expressis verbis uvedené, zruší akreditáciu -, "ak je akreditovaným subjektom, jeho štatutárnymi zástupcami, zodpovednou osobou alebo inými zamestnancami, alebo spôsobom činnosti, spôsobom vykonávania opatrenia, metódy, techniky postupu, na ktoré bola udelená akreditácia, ohrozený život a zdravie dieťaťa, jeho priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin, alebo môže byť ohrozený život...", a ďalej sa pokračuje takisto. To znamená, že aj v prípade, keď je ohrozený, ale aj v prípade, keď iba môže byť, keď zo všetkých okolností vyplýva, že môže byť, čo bol tento prípad. Napriek tomu, že je tu imperatív zákonný, tak akreditácia zrušená nie je. Toľko proste k tej podstate veci.
No a potom, samozrejme, že často tu odznelo v diskusii, že počkáme si na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti. A to je ten omyl, ktorý sa opakuje často v našej spoločnosti nielen vo vzťahu k tejto problematike, ale celkovo sa odsúva vyvodenie akejkoľvek inej zodpovednosti za pracovné alebo iné zlyhania, alebo aj služobné zlyhania. Na to, či bude vyvodená trestnoprávna zodpovednosť. Trestnoprávna zodpovednosť je posledná zodpovednosť, ktorá prichádza do úvahy. Pred ňou je ešte občianskoprávna, pracovnoprávna, zamestnanecká, služobná a rôzne iné typy zodpovednosti, ktoré pozná náš právny poriadok a ktoré sú naše inštitúcie povinné podľa môjho názoru uplatňovať. V tomto prípade teda nie je dôvod čakať na hodnotenie, či orgány činné v trestnom konaní posúdia veci, ktoré boli zistené, že majú až trestnoprávny charakter. To je možné proste robiť v iných okolnostiach, ale pokiaľ ide o deti, tak bolo treba postupovať tak, aby ich práva boli ochránené.
Z tohto dôvodu ja aj vítam tie doplňujúce návrhy, ktoré boli predložené, a predpokladám, že keď by naozaj išlo poslancom Národnej rady Slovenskej republiky o ochranu práv detí, tak odhlasujú tieto návrhy pozmeňujúce, ktoré boli predložené v priebehu rozpravy, a naozaj budú žiadať od zodpovedného ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, aby informoval Národnú radu o tom, aké prijal opatrenia, a aby ďalej ostal v tej interakcii s Národnou radou a posielal im správu o tom, že ako sa to zrealizovalo.
No a ešte si musím odpovedať aj na to, lebo bola som priamo vyzvaná vlastne pani poslankyňou Grausovou, a som veľmi rada, že mi položila tieto otázky, ktoré mi položila, a to napríklad, že či verejný ochranca, verejná ochrankyňa práv a kedy zasahovala napríklad, alebo riešila prípady, keď došlo k incestu alebo keď Róm, vy ste používali Cigán, ja hovorím Róm, lebo to je riadne označenie tejto národnosti, čiže ak zbil a okradol bieleho, ste uviedli, alebo ak niekto vysloví iný názor, ako je, ako je štandardizovaný. Tak musím povedať, že, a pre všetkých, ktorí to počúvajú, nielen pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, že verejný ochranca práv je ústavný orgán, ktorý je zriadený priamo ústavou, a jeho pôsobnosť aj postupy sú upravené v zákone o verejnom ochrancovi práv. Keďže je to ústavný orgán, tak môže postupovať iba tak, ako mu ukladá čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čiže môže postupovať iba spôsobom, spôsobom a v rozsahu ustanovenom zákonom.
Verejný ochranca práv preskúmava postup orgánov činných v trestnom konaní. Neviem si preto predstaviť, ktorý orgán, iba postup orgánov verejnej správy, pardon, neviem si predstaviť, že ktorý orgán verejnej správy sa môže dopustiť incestu. Vy viete si predstaviť takýto orgán a takúto situáciu? Lebo taká nemôže nastať. To znamená, že verejný ochranca práv nemôže nikdy preskúmavať takéto konanie. To isté sa týka, aj keď niekto je, spácha trestný čin alebo je podozrivý z trestného činu. Na to máme v Slovenskej republike orgány činné v trestnom konaní, aby vykonávali takéto postupy. Čiže verejný ochranca práv, keby to robil, tak by porušoval zákon aj ústavu.
No a ešte iný názor. Tak iný názor je základné právo. Každý človek má právo mať svoj vlastný názor a môže ho aj šíriť. Čiže verejný ochranca práv, samozrejme, že sa zaoberá takými podaniami, pokiaľ sa niekto sťažuje na to, že si nemohol uplatniť svoj názor alebo nemohol ho šíriť, alebo bola porušená jeho sloboda v tomto smere, tak takéto individuálne podnety verejný ochranca práv preskúmava. Dokonca preskúmaval aj podnety, s ktorými sa obrátili naňho médiá, keď práve vláda Slovenskej republiky odmietla im podávať informácie, lebo to je súčasť toho práva. Takže tieto veci verejný ochranca práv rieši.
Ja by som ešte chcela poďakovať za to, že bola takáto rozprava, a pokiaľ ide o tie emócie, ktoré boli v doobedňajšej časti tohto, tohto rokovania alebo tejto rozpravy, tak prajem si do budúcnosti iba toľko, aby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky boli schopní takej veľkej energie a takej povedzme že až, až veľkej, veľkého emotívneho zapálenia, ale za ochranu práv, za ochranu práv ľudí. Leto tieto emócie, ktoré tu odzneli, to bolo skôr o niečom inom. Takže prajem si do budúcnosti, aby ste takto bojovali za ochranu ľudských práv.
Ďakujem pekne. (Dlhotrvajúci potlesk.)
Ďakujem pekne za rozpravu, ktorú som si vypočula. Rada by som niektorým, k tomu, čo tu odznelo, v niektorých prípadoch zaujala stanovisko.
V prvom rade viackrát sa zopakovalo v rozprave spochybňovanie podkladov a vôbec obsahu tejto mimoriadnej správy verejného ochrancu práv. Poslanci ju majú k dispozícii, ale všetci, ktorí sledujú rokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky a chcú sa presvedčiť o tom, že správa je obsahovo opretá o vykonaný prieskum a o riadne úradné doklady, väčšinou z úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a z vlastných písomností ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, súdov, súdnych spisov, ako aj osobných rozhovorov s deťmi a s klientmi v zariadeniach, aj bývalými klientmi zariadenia, tak všetci si to môžu prečítať, túto správu, na stránke verejného ochrancu práv. Je to podľa môjho názoru veľmi zaujímavé a poučné čítanie, takže odporúčam ľuďom, ktorí majú záujem o ochranu práv detí, aby si to prečítali a urobili si o tom vlastný názor.
Pokiaľ ide k samotnej problematike, tak, tak ako tu viackrát odznelo, verejný ochranca práv robil prieskum postupu orgánov verejnej správy, a to vo vzťahu k tomu, ako aplikujú ustanovenia zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, a to konkrétne vo vzťahu k aplikácii k § 53 až 63 tohto zákona. Čiže predmetom prieskumu bol postup úradov, aby som to jednoducho povedala. Ich postup bol ilustrovaný na konkrétnych prípadoch, ktoré, ktoré, v jednom prípade resocializačného zariadenia a v jednom prípade detského domova.
Aj v minulosti verejný ochranca práv robil prieskumy, a to v reedukačných zariadeniach, ktoré patria do pôsobnosti ministerstva školstva. Nedostatky, ktoré sme zistili, sú podobného charakteru a poukazujú na systémovú chybu v tom zmysle, že väčšina z nich sa týka samotného umiestňovania týchto osôb do príslušných zariadení, ktoré je vykonávané takým spôsobom, ktoré nie je v záujme detí alebo mládeže, ale skôr v záujme tých inštitúcií, ktorých sa týka. Mnohokrát to vyzerá z toho prieskumu tak, ako keby tie deti a mládež, ktorí sú umiestňovaní, neboli podstatní v celej tejto organizácii práce, ale ako keby boli iba predmetom nejakým posunov. To verejný ochranca práv, samozrejme, namieta a poukazuje na tie nedostatky.
Ďalšími veľkými nedostatkami sú, že Slovenská republika si neplní svoju povinnosť, ku ktorej sa prihlásila tým, že pristúpila k Dohovoru o právach dieťaťa, a vôbec zatiaľ nemá zriadené, v zmysle čl. 25 tohto dohovoru sa zaviazali štáty, že budú vykonávať pravidelné hodnotenia zaobchádzania s dieťaťom a všetkých ďalších okolností spojených s jeho umiestnením. Čiže nieže bude vykonávať hodnotenie zariadenia a materiálne vybavenie, hygienické potreby a tak ďalej, ale to, čo sa týka dieťaťa. To znamená, hodnotenie zaobchádzania s ním a okolnosti jeho umiestňovania, ak je oddelené od rodičov. Toto nemáme vôbec zabezpečené v Slovenskej republike a takisto nemáme tie štandardy, ktoré boli spomínané aj vo vystúpeniach pani poslankýň.
Poukazujem na to, že je nedostatočná kontrola, že nie je objektívna táto kontrola, pretože mnohé inštitúcie, ktoré sú priamo zainteresované vo vybavovaní vecí, sa kontrolujú samé seba. Čiže toto je veľký nedostatok a takisto som poukázala na to, že napríklad v prípade Čistý deň a akreditácia, to nie je úvaha verejného ochranu práv, ale povinnosť zákonná, že zákon ukladá presne, kedy treba zrušiť akreditáciu, a ja teraz hovorím a citujem zákon: "Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny zruší akreditáciu" - tam nie je napísané, môže zrušiť alebo zváži zrušenie, ale je priamo expressis verbis uvedené, zruší akreditáciu -, "ak je akreditovaným subjektom, jeho štatutárnymi zástupcami, zodpovednou osobou alebo inými zamestnancami, alebo spôsobom činnosti, spôsobom vykonávania opatrenia, metódy, techniky postupu, na ktoré bola udelená akreditácia, ohrozený život a zdravie dieťaťa, jeho priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin, alebo môže byť ohrozený život...", a ďalej sa pokračuje takisto. To znamená, že aj v prípade, keď je ohrozený, ale aj v prípade, keď iba môže byť, keď zo všetkých okolností vyplýva, že môže byť, čo bol tento prípad. Napriek tomu, že je tu imperatív zákonný, tak akreditácia zrušená nie je. Toľko proste k tej podstate veci.
No a potom, samozrejme, že často tu odznelo v diskusii, že počkáme si na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti. A to je ten omyl, ktorý sa opakuje často v našej spoločnosti nielen vo vzťahu k tejto problematike, ale celkovo sa odsúva vyvodenie akejkoľvek inej zodpovednosti za pracovné alebo iné zlyhania, alebo aj služobné zlyhania. Na to, či bude vyvodená trestnoprávna zodpovednosť. Trestnoprávna zodpovednosť je posledná zodpovednosť, ktorá prichádza do úvahy. Pred ňou je ešte občianskoprávna, pracovnoprávna, zamestnanecká, služobná a rôzne iné typy zodpovednosti, ktoré pozná náš právny poriadok a ktoré sú naše inštitúcie povinné podľa môjho názoru uplatňovať. V tomto prípade teda nie je dôvod čakať na hodnotenie, či orgány činné v trestnom konaní posúdia veci, ktoré boli zistené, že majú až trestnoprávny charakter. To je možné proste robiť v iných okolnostiach, ale pokiaľ ide o deti, tak bolo treba postupovať tak, aby ich práva boli ochránené.
Z tohto dôvodu ja aj vítam tie doplňujúce návrhy, ktoré boli predložené, a predpokladám, že keď by naozaj išlo poslancom Národnej rady Slovenskej republiky o ochranu práv detí, tak odhlasujú tieto návrhy pozmeňujúce, ktoré boli predložené v priebehu rozpravy, a naozaj budú žiadať od zodpovedného ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, aby informoval Národnú radu o tom, aké prijal opatrenia, a aby ďalej ostal v tej interakcii s Národnou radou a posielal im správu o tom, že ako sa to zrealizovalo.
No a ešte si musím odpovedať aj na to, lebo bola som priamo vyzvaná vlastne pani poslankyňou Grausovou, a som veľmi rada, že mi položila tieto otázky, ktoré mi položila, a to napríklad, že či verejný ochranca, verejná ochrankyňa práv a kedy zasahovala napríklad, alebo riešila prípady, keď došlo k incestu alebo keď Róm, vy ste používali Cigán, ja hovorím Róm, lebo to je riadne označenie tejto národnosti, čiže ak zbil a okradol bieleho, ste uviedli, alebo ak niekto vysloví iný názor, ako je, ako je štandardizovaný. Tak musím povedať, že, a pre všetkých, ktorí to počúvajú, nielen pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, že verejný ochranca práv je ústavný orgán, ktorý je zriadený priamo ústavou, a jeho pôsobnosť aj postupy sú upravené v zákone o verejnom ochrancovi práv. Keďže je to ústavný orgán, tak môže postupovať iba tak, ako mu ukladá čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čiže môže postupovať iba spôsobom, spôsobom a v rozsahu ustanovenom zákonom.
Verejný ochranca práv preskúmava postup orgánov činných v trestnom konaní. Neviem si preto predstaviť, ktorý orgán, iba postup orgánov verejnej správy, pardon, neviem si predstaviť, že ktorý orgán verejnej správy sa môže dopustiť incestu. Vy viete si predstaviť takýto orgán a takúto situáciu? Lebo taká nemôže nastať. To znamená, že verejný ochranca práv nemôže nikdy preskúmavať takéto konanie. To isté sa týka, aj keď niekto je, spácha trestný čin alebo je podozrivý z trestného činu. Na to máme v Slovenskej republike orgány činné v trestnom konaní, aby vykonávali takéto postupy. Čiže verejný ochranca práv, keby to robil, tak by porušoval zákon aj ústavu.
No a ešte iný názor. Tak iný názor je základné právo. Každý človek má právo mať svoj vlastný názor a môže ho aj šíriť. Čiže verejný ochranca práv, samozrejme, že sa zaoberá takými podaniami, pokiaľ sa niekto sťažuje na to, že si nemohol uplatniť svoj názor alebo nemohol ho šíriť, alebo bola porušená jeho sloboda v tomto smere, tak takéto individuálne podnety verejný ochranca práv preskúmava. Dokonca preskúmaval aj podnety, s ktorými sa obrátili naňho médiá, keď práve vláda Slovenskej republiky odmietla im podávať informácie, lebo to je súčasť toho práva. Takže tieto veci verejný ochranca práv rieši.
Ja by som ešte chcela poďakovať za to, že bola takáto rozprava, a pokiaľ ide o tie emócie, ktoré boli v doobedňajšej časti tohto, tohto rokovania alebo tejto rozpravy, tak prajem si do budúcnosti iba toľko, aby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky boli schopní takej veľkej energie a takej povedzme že až, až veľkej, veľkého emotívneho zapálenia, ale za ochranu práv, za ochranu práv ľudí. Leto tieto emócie, ktoré tu odzneli, to bolo skôr o niečom inom. Takže prajem si do budúcnosti, aby ste takto bojovali za ochranu ľudských práv.
Ďakujem pekne. (Dlhotrvajúci potlesk.)
Rozpracované
18:27
Vystúpenie spoločného spravodajcu 18:27
Anna VerešováMusím to povedať a spravím trošička aj takú malú reklamu, ale musím to povedať. Keď sme odchádzali z poslaneckého prieskumu z resocializačného zariadenia Čistý deň, tak som priamo išla, lebo som bola pozvaná na film Učiteľka a všetkým vám odporúčam, aby...
Musím to povedať a spravím trošička aj takú malú reklamu, ale musím to povedať. Keď sme odchádzali z poslaneckého prieskumu z resocializačného zariadenia Čistý deň, tak som priamo išla, lebo som bola pozvaná na film Učiteľka a všetkým vám odporúčam, aby ste si ho pozreli. Totižto tam priamo boli predstavení, bol predstavený papalášizmus, ako sme si to tu vypočuli, politické krytie, manipulácia obrovská, a jak som si s hrôzou uvedomila, že nejde o žiaden retro film, a s hrôzou som si uvedomila, že mi tu stále máme komunistické praktiky. A keď som s tou hrčou v hrdle odchádzala preč, tak si ma, tak ma stretla jedna pani, Poľka, a ona mi s tým svojím poľským prízvukom, aj s tým slovom, s tou terminológiou povedala, keď som jej líčila, čo mi vlastne je, prečo mám takú, takú emóciu, tak mi povedala, že: "Ratujte deti. Ratujte deti." A tak som si to silné slovo, také to poľské, nielen ochrániť, ale ratujte deti, veľmi zapamätala, tak vám ďakujem pani ombudsmanka, že ratujete deti, aj vám všetkým, že budeme v tom pokračovať a chrániť a ratovať deti.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Vystúpenie spoločného spravodajcu
9.2.2017 o 18:27 hod.
Mgr.
Anna Verešová
Videokanál poslanca
Ďakujem vám všetkým, ktorí ste vystúpili v rozprave, a bolo nás vcelku hodne, trinásti. Drvivej väčšine chrániaci deti alebo tí, ktorí ste chceli naozaj chrániť deti a nie inštitúcie.
Musím to povedať a spravím trošička aj takú malú reklamu, ale musím to povedať. Keď sme odchádzali z poslaneckého prieskumu z resocializačného zariadenia Čistý deň, tak som priamo išla, lebo som bola pozvaná na film Učiteľka a všetkým vám odporúčam, aby ste si ho pozreli. Totižto tam priamo boli predstavení, bol predstavený papalášizmus, ako sme si to tu vypočuli, politické krytie, manipulácia obrovská, a jak som si s hrôzou uvedomila, že nejde o žiaden retro film, a s hrôzou som si uvedomila, že mi tu stále máme komunistické praktiky. A keď som s tou hrčou v hrdle odchádzala preč, tak si ma, tak ma stretla jedna pani, Poľka, a ona mi s tým svojím poľským prízvukom, aj s tým slovom, s tou terminológiou povedala, keď som jej líčila, čo mi vlastne je, prečo mám takú, takú emóciu, tak mi povedala, že: "Ratujte deti. Ratujte deti." A tak som si to silné slovo, také to poľské, nielen ochrániť, ale ratujte deti, veľmi zapamätala, tak vám ďakujem pani ombudsmanka, že ratujete deti, aj vám všetkým, že budeme v tom pokračovať a chrániť a ratovať deti.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Rozpracované
18:30
Vystúpenie v rozprave 18:30
Ondrej DostálNa úvod by som chcel by trochu osobný, pretože budem vystupovať kriticky a podobne kriticky vystúpil, keď sa dozvedel o návrhu pána poslanca Beblavého a pani poslankyne Macháčkovej premiér Fico, ktorý znosil pod čiernu zem tento návrh a znížil sa k osobným útokom a nazval pána poslanca Beblavého bezvýznamným poslancom, tak ja chcem povedať, že napriek tomu, že budem v nasledujúcich minútach veľmi kritický k návrhu, tak ja si pána poslanca Beblavého vážim a väčšinu, drvivú väčšinu jeho poslaneckých aktivít považujem za užitočných a zmysluplných a v žiadnom prípade ho nepovažujem za bezvýznamného poslanca. Čiže moja kritika bude takpovediac priateľská.
Pán poslanec Beblavý v snahe hľadať podporu pre balík 28 návrhov, ktorý spoločne, ktoré spoločne s pani poslankyňou Katarínou Macháčkovou predkladá, s cieľom presadiť úplne zrušenie územnej samosprávy na úrovni krajov, uviedol v jednom zo svojich výstupov sedem dôvodov, prečo treba zrušiť vyššie územné celky. Preberme si ich teda.
Dôvod prvý. Zrušením krajskej samosprávy by sme vraj ušetrili, a to na tom, že by sa nemuseli organizovať a konať voľby, ušetrili by sme na tom, že by neexistovalo osem úradov, osem predsedov samosprávnych krajov, osem zastupiteľstiev, naďalej by však existovali kompetencie, ktoré dnes vykonávajú samosprávne kraje. Časť z nich by mala byť presunutá na našu dosiaľ stále ešte nemunicipilizovanú miestnu samosprávu, časť by mala byť recentralizovaná na štátnu správu nedávno posilnenú tzv. reformou ESO. V rámci tohto argumentu sa ráta s tým, že správu kompetencií budú efektívnejšie než krajská samospráva vykonávať miestne samosprávy, resp. štátna správa. Nie celkom sa s tým dá súhlasiť, a to ani pokiaľ ide o úroveň miestnej samosprávy, keďže tá je naďalej mimoriadne rozdrobená, a už vôbec nie v prípade prenosu kompetencií späť na štát. Nie. Centrálna vláda, štátna správa, či už tá centrálna, alebo tá miestna, nie sú efektívnejším hospodárom ako naše samosprávy bez ohľadu na to, čo si o kvalite a úrovni krajskej samosprávy myslíme. A potvrdzujú to aj čísla. Pán poslanec Beblavý uvádza, citujem, že ročné náklady za rok 2015 všetkých VÚC na správu ciest sú 99 640 000 a nejaké drobné eur, čo je za 5 rokov 498 202 000 eur. Ak by si starostlivosť o krajské cesty rozdelili obce a štát, úsporu odhadujeme na 10 % za 5 rokov, čiže zhruba 50 mil. eur.
Naozaj úprimne nerozumiem, kde pramení tá viera, že ak takúto kompetenciu presunieme na štát, ušetríme. Skúsenosti s tým, ako prebieha a s akým výsledkom pričasto končí verejné obstarávanie centrálnej vlády nielen, ale aj a možno najmä v oblasti dopravnej infraštruktúry - pozdravujem pána Širokého - nám vôbec nedáva žiadnu nádej, že by sme recentralizáciou niečo ušetrili. Skôr naopak. Ale keď už sme pri tých regionálnych cestách, sú dobrým príkladom pre poukázanie aj na niečo iné. Stav regionálnych ciest je naozaj často zúfalý a je neraz dôvodom, pre ktorý sa na samosprávne kraje pozeráme ako na neschopných správcov, ktorí ani za 15 rokov nedokázali s cestami urobiť to, čo by sme si ako užívatelia predstavovali, že by s nimi urobiť mali. Pýtajme sa však, či krajské samosprávy dostali na správu svojich kompetencií od centrálnej vlády dostatok zdrojov na to, aby mohli zmazať ten modernizačný dlh, ktorý pred sebou tlačíme v tejto krajine ešte z čias minulého režimu na úrovni krajskej samosprávy, miestnych samospráv aj štátu. Neviňme samosprávy za dôsledky vládnutia, v posledných rokoch najmä Ficových vlád.
Ak by sme sa pozreli na rozpočty samospráv, nijako dramaticky sa od zavedenia fiškálnej decentralizácie, počnúc rokom 2005, nenafúkli. Mám tu zaujímavé grafy, ktoré to ukazujú. Pozrime sa na ne. Pozerať sa môžem iba ja, vy sa nemôžete pozerať, pretože nový rokovací poriadok zakázal používať vizuálne pomôcky, ale môžete mi veriť, tie grafy sú naozaj zaujímavé, pozdravujem pána predsedu Národnej rady Danka. (Reakcia z pléna.) Môžem ich poslať mailom, ale odporúčam vám rovno web stránku cenastatu.sk, kde nielen tieto grafy pravidelne aktualizuje INESS v rámci projektu Cena štátu. (Reakcia z pléna.) Cena štátu sk. Čo z týchto grafov ale nevidieť, je to, že ten tzv. modernizačný dlh sa logicky v niektorých našich obciach a mestách ďalej len nabaľuje, v iných sa odbúrava veľmi pomaly. Za tento stav napríklad aj stav našich ciest nemožno však viniť samosprávy. Ak si porovnáme výdavky centrálnej vlády za posledný predkrízový rok 2008 a aktuálne rozpočtované výdavky na rok 2016, stúpli zhruba o tretinu. (Rečnícky pult obstúpila skupina opozičných poslancov, prezerajúc si papiere s grafmi na rečníckom pulte. Prerušenie vystúpenia rečníkom.) Ja by som vás poprosil, aby ste, aby ste, aby ste si to išli odfotiť vedľa. (Povedané so smiechom.)
A ešte raz. Ak si porovnáme výdavky centrálnej vlády za posledný predkrízový rok 2008 a aktuálne rozpočtované výdavky na minulý rok 2016, stúpli o tretinu. Ak si porovnáme výdavky územných samospráv miestnych a krajských, za totožné obdobie stúpli zhruba o desatinu. Jedna tretina, jedna desatina, jedna tretina centrálna vláda, jedna desatina samosprávy. Centrálna vláda a jej výdavky rastie a navyše nabaľuje dlh a samosprávy sú priškrtené. Pritom len skutočný audit verejnej správy môže pomôcť pri zodpovedaní otázok, kde a prečo zlyháva verejná správa pri poskytovaní služieb občanov a pri plnení si zákonných kompetencií. Rád pri tejto príležitosti pripomínam, že takýto audit si parlament aj z iniciatívy poslancov SMER-u už vyžiadal koncom roku 2011. Medzičasom sa zo SMER-u ako opozičnej strany stala vládna strana a vláda SMER-u si túto úlohu vyplývajúcu z uznesenia z decembra 2011 dosiaľ nesplnila, opakovane na to upozorňujem, vláda to stále ignoruje.
Druhý dôvod, prečo podľa pána poslanca Beblavého treba zrušiť krajskú samosprávu, je, že zrušením samosprávy by vraj došlo k posilneniu decentralizácie v prospech prirodzených miestnych jednotiek, ktorými sú na Slovensku už stovky rokov mestá a obce. Krajská úroveň samosprávy však bola u nás zavedená nie najmä preto, že to od nás v prístupovom procese chcela Európska únia, ako sa to často hovorí, bola zavedená najmä preto, že v rámci decentralizácie verejnej správy nebolo dosť dobre možné presunúť niektoré kompetencie na miestnu úroveň, na ktorej sme vtedy mali a ešte stále máme vyše 2 900 obcí miest a mestských častí. Pripomínam, že podľa zákona o obecnom zriadení sú si všetky obce a mestá na Slovensku rovné, ku všetkým, tak k malým, k niekoľkoobyvateľovým obciam, ako i k niekoľkodesaťtisícovým mestám sa pristupuje rovnako a zákon ich vníma ako rovnocenné jednotky. Zároveň pripomínam, že to, čo platilo o miestnej úrovni pred 15 rokmi, rovnako platí i dnes. Tak ako vtedy neboli obce a mestá, teda celky v počte vyše 2 900 vhodnou úrovňou pre výkon nadobecných kompetencií, nie sú ňou ani dnes. Za 15 rokov sme sa totiž na ceste k municipalizácii nepohli ani o piaď, to, pochopiteľne, nie je chyba predkladateľov tohto návrhu. A napokon to si uvedomujú aj predkladatelia, časť kompetencií totiž navrhujú recentralizovať, teda vrátiť štátu, lebo miestna úroveň, úroveň miestnej samosprávy jednoducho nie je vhodná na ich správu. A dokonca pri inej časti kompetencií sa navrhuje decentralizovať, ale iba ako možnosť. Samospráve sa ponechá možnosť, že ak sa takpovediac necítia na prevzatie tej-ktorej kompetencie, ak s tým tá-ktorá obec nevyjadrí súhlas, napr. prevziať zariadenie sociálnych služieb na svojom území, tak k prechodu kompetencie na obec nepríde a pôsobnosť prejde na príslušné ministerstvo. Zbytočne sa otvára možnosť nie decentralizácie, ale recentralizácie kompetencií, ktorých správa na centrálnu úroveň a do rúk štátnej správy nepatrí.
Dôvod tretí podľa predkladateľov. Počet zamestnancov VÚC neustále rastie. V roku 2003 mali VÚC 937 zamestnancov a v roku 2015 ich už bolo 1 631. A preto treba tento rast zastaviť a časť kompetencií decentralizovať, časť recentralizovať. Snažili sme s kolegami z Konzervatívneho inštitútu dať do porovnania, ako sa za dané obdobie zmenil počet zamestnancov štátnej správy, keďže aj na ňu chcú predkladatelia recentralizovať časť kompetencie. Išlo však o neľahkú úlohu vzhľadom na, na metodické zmeny, pokiaľ ide o to, akí zamestnanci akých organizácií sa do tejto kategórie zahŕňali, ale možno povedať, že nielen počet zamestnancov v krajskej samospráve za dané obdobie sa zvýši o desiatky percent, ale aj počet zamestnancov v štátnej správe sa zvýši o desiatky percent vzhľadom na tie komplikácie a zmeny metodiky, nebudem uvádzať konkrétne číslo. Podstatné však je, že kým na krajskej úrovni hovoríme o náraste o pár stoviek miest v rámci novovzniknutých štruktúr verejnej správy, tak v štátnej správe za čas rokov 2003 až 2015 pribudli desiatky tisíc miest. Patríme k európskej špičke, čo sa byrokracie týka. Nemali by sme sa teda v prvom rade pozrieť na to, aké sú možnosti rušenia organizácie v pôsobnosti centrálnej vlády a štátnej správy? Otázka je čisto rečnícka.
Dôvod štvrtý, prečo vraj treba zrušiť VÚC, je, že vyrobili dlhy, začínali podľa údajov ministerstva financií s nulovým dlhom, ktorý sa v roku 2015 vyšplhal na 369 159 eur. Nebudem tu opakovať argumenty o tom, že samosprávy, a nielen tie krajské, pochopiteľne, nikdy nedostali na svoje kompetencie zdroje podľa toho, aké sú skutočné náklady na ich správu, ale podľa toho, aký objem financií na ne vynakladal predtým štát, keď ich spravoval. Samosprávy tak prevzali nielen starý, v minulosti nabaľovaný modernizačný dlh, ale aj nejasné krytie na plnenie ich kompetencií. O tom, že tu dodnes chýba komplexný audit, ktorý parlament od vlády požadoval, som už hovoril. Ale nielen v tomto kontexte je dlh, ktorý vyrobili krajské samosprávy, takmer zanedbateľný. On je úplne zanedbateľný v porovnaní s tým, aký dlh za ten istý čas vyrobila centrálna vlády, ku ktorej sa časť kompetencií má vrátiť. Tých 369 mil. eur dlhu za obdobie 2002 až 2015, ktoré vyčítame krajským samosprávam, totiž predstavuje nárast dlhu VÚC v pomere k hrubému domácemu produktu z ich počiatočnej nuly na 0,5 %, pričom za rovnaké obdobie narástol dlh, ktorý vyrobila centrálna vláda, astronomicky z 38 % na 51 %, čo predstavuje zvýšenie dlhu ústrednej správy až o približne 25 mld. eur. 0,5 % - 13 %. 0,5 % krajské samosprávy - 13 % centrálna vláda. Alebo inak, za obdobie rokov 2002 až 2015 nás VÚC zadlžili v prepočte na obyvateľa o necelých 70 eur a za to isté obdobie nás centrálna vláda zadlžila v prepočte na obyvateľa viac ako 4 500 eur, 70 : 4,5 tisíca, nehovoriac o neustálom hospodárení centrálnej vlády v štátnom sektore na sekeru v porovnaní s hospodárením VÚC rok čo rok, buď s miernymi deficitmi, v ostatných rokoch dokonca s miernymi prebytkami. Vyčítať v tomto kontexte dlh krajským samosprávam a zároveň navrhovať recentralizáciu ich kompetencií na štát, ktorý kopí dlhy v oveľa vyššej miere, je úplne nepatričné, je to snaha urobiť capa záhradníkom.
Dôvod piaty. Ani VÚC sa nepodarilo znížiť regionálne rozdiely pri nezamestnanosti, v priemernej mzde, v hrubom domácom produkte vidíme medzi krajinami rovnaké alebo väčšie rozdiely ako predtým. To by som chcel poprosiť pána poslanca Beblavého alebo pani poslankyňu Macháčkovú, aby nám ukázali, aké reálne kompetencie v oblasti politiky zamestnanosti naše krajské samosprávy majú k dispozícii. Rovnako, nech to znie zvláštne, nech nám ukážu, aké reálne kompetencie majú naše samosprávy v rámci regionálnej politiky. Lebo faktom je, že v podstate reálne nástroje nemajú žiadne. Ponechal si ich totiž štát. Centrálna vláda. V rámci regionálneho rozvoja majú samosprávy kompetenciu pripravovať programy hospodárskeho a sociálneho rozvoja, teda koncepčné dokumenty. Nemajú skutočné kompetencie a ani financie na rozvoj. Ba nerozhodujú ani o eurofondoch, ktoré sú v tejto krajine vyhlasované premiérom za hlavný zdroj verejných investícií. Napríklad v Českej republike už roky fungujú na krajskej úrovni samostatné regionálne operačné programy a riadiace orgány. U nás sa krajské samosprávy horko-ťažko dostali do pozície tzv. sprostredkovateľských orgánov ministerstiev. Neviňme teraz samosprávy za niečo, za čo nemôžu, a na riešenie čoho nemajú žiadne reálne nástroje.
Dôvod šiesty, občania si k VÚC nevytvorili vzťah a na voľbách do VÚC sa zúčastňuje každý piaty volič. Účasť na prvom kole navyše kontinuálne klesá. Pri tak nízkej volebnej účasti stačilo na získanie mandátu poslanca mnohokrát aj šesťsto hlasov. Zvolení poslanci a župani tak majú nízku legitimitu. Argument volebnej účasti občanov na voľbách do umelých, mečiarovských krajov, ktoré nik nechcel, nik ich neplánoval, no nakoniec sa v tomto parlamente zrodil ako špinavý kompromis, sa javí byť tým, čo je hlavným tŕňom v oku. Ono to nie je ani tak, krajská úroveň ako taká, ako skôr voľby do nej, ale tento problém sa dá vyriešiť aj inak, než rušením krajskej úrovne samosprávy. Možno predsa zrušiť napríklad priame voľby a nezrušiť samosprávy. Možno hľadať a nájsť spôsob, ako delegovať starostov a primátorov, ktorí by plnili úlohy dnešných krajských zastupiteľstiev a volili by si spomedzi seba predsedu kraja. Mohol by to byť jeden z krokov na ceste municipalizácii. Pre inšpiráciu, strana MOST - HÍD v minulom, vo svojom poslednom volebnom programe o niečom takomto hovorila a myslím, že by to bol lepší nápad, ako úplne zrušiť VÚC.
Dôvod siedmy, ktorý už asi nestihnem rozobrať, opäť pozdravujem pána predsedu... (Reakcia z pléna.) Aha, ja som, no dobre, tak dobre. Dôvod siedmy je, že na zrušení VÚC je mimo volieb, mimo obdobia volieb široká politická zhoda, no keď príde na lámanie chleba, do riešenia sa nechce najmä tým politickým stranám, ktoré z VÚC profitujú. Podľa pána poslanca Beblavého je v tejto snemovni dostatok hlasov na to, aby sa VÚC zrušili, lebo v tej či onej strane sa nejaký predstaviteľ, prípadne dokonca ich predseda niekedy vyjadril, že je v prospech zrušenia VÚC. Chce pán poslanec, ráta napríklad SMER alebo našiel také vyjadrenie Roberta Kaliňáka, jeho hlas však nikdy nebol a po kauze Baštrnák už nikdy ani nebude podstatným. Mimochodom, mali by sme sa vrátiť k tej dobrej tradícii, že pri každom vystúpení vyzývame pána Kaliňáka k tomu, aby odstúpil z funkcie ministra vnútra, lebo kým bude v tej funkcii, akékoľvek naše rokovanie bude zatienené skutočnosťou, že v takej vysokej funkcií je človek podozrivý z kontaktov a stykov s organizovaným zločincom, zločinom, to je tradícia, ktorú tiež začal kolega Beblavý, a rád sa ku nej hlásim.
Ak sa ale pozrieme napríklad na vyjadrenia Roberta Fica, ktorý hovorí o návrate k trom krajom alebo tri plus jedna, to je úroveň, na ktorej u nás samospráva nikdy v histórii zavedená nebola, lebo krajské národné výbory v období totality žiadnou samosprávou nikdy neboli. A vo volebnom programe strany SMER z toho posledného obdobia, teda z posledných volieb, na tej povestnej A4 nenájdeme na túto tému ani mäkké f.
Ale keď sme pri tých programoch a vyhláseniach predstaviteľov strán, treba povedať, že ani strana SIEŤ, ktorej program pán Beblavý spoluvytváral nie nepodstatnou mierou, síce na rozdiel od SMER-u mala precízne vypracovaný program, ale rovnako v ňom o rušení VÚC nenájdeme, nenájdeme ani zmienku v tejto podobe. A takže pán poslanec nám tu predkladá tému, v rámci ktorej aj on nejako postupne, postupne dozrel. Rovnakú zhodu alebo teda zhodu vo vyjadreniach sme tu mali, mali sme ju tu v rokoch 2002 až 2006 v období druhej vlády Mikuláša Dzurindu, kde pán poslanec Beblavý robil štátneho tajomníka na ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny, a v tejto vláde sa zišli štyri politické strany, SDKÚ, SMK, KDH a ANO, ktoré pred voľbami v dojemnej zhode deklarovali zámer zmeniť územné členenie, zrušiť osem umelých, neprirodzených, mečiarovských krajov a vrátiť sa k prirodzeným regiónom. V rokoch 2002 až 2006 teda bola vláda, mala prienik volebných programov návrat k prirodzeným regiónom a nespravila so zmenou územného členenia vôbec nič. Čo je škoda, lebo možno aj tá dnešná diskusia by bolo trochu iná.
Summa summarum sedem dôvodov, ktoré uvádza pán poslanec Beblavý, a z môjho pohľadu ani jeden z týchto 7 dôvodov nesedí.
Ďakujem za pozornosť.
Vážený pán predkladateľ, vážená pani predkladateľka, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, kým začnem, tak rád by som oznámil, že som poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja, a nie je vylúčené, že v tohtoročných voľbách budem znovu kandidovať, aj keď ešte nie som rozhodnutý, ale aby mi pán predkladateľ ako, myslím, kolegovi Klusovi včera nevytýkal, že som neoznámil možný osobný záujem na veci, aj keď to, čo budem hovoriť, nesúvisí s tým, či som, alebo nie som poslanec zastupiteľstva, a či budem, alebo nebudem kandidovať.
Na úvod by som chcel by trochu osobný, pretože budem vystupovať kriticky a podobne kriticky vystúpil, keď sa dozvedel o návrhu pána poslanca Beblavého a pani poslankyne Macháčkovej premiér Fico, ktorý znosil pod čiernu zem tento návrh a znížil sa k osobným útokom a nazval pána poslanca Beblavého bezvýznamným poslancom, tak ja chcem povedať, že napriek tomu, že budem v nasledujúcich minútach veľmi kritický k návrhu, tak ja si pána poslanca Beblavého vážim a väčšinu, drvivú väčšinu jeho poslaneckých aktivít považujem za užitočných a zmysluplných a v žiadnom prípade ho nepovažujem za bezvýznamného poslanca. Čiže moja kritika bude takpovediac priateľská.
Pán poslanec Beblavý v snahe hľadať podporu pre balík 28 návrhov, ktorý spoločne, ktoré spoločne s pani poslankyňou Katarínou Macháčkovou predkladá, s cieľom presadiť úplne zrušenie územnej samosprávy na úrovni krajov, uviedol v jednom zo svojich výstupov sedem dôvodov, prečo treba zrušiť vyššie územné celky. Preberme si ich teda.
Dôvod prvý. Zrušením krajskej samosprávy by sme vraj ušetrili, a to na tom, že by sa nemuseli organizovať a konať voľby, ušetrili by sme na tom, že by neexistovalo osem úradov, osem predsedov samosprávnych krajov, osem zastupiteľstiev, naďalej by však existovali kompetencie, ktoré dnes vykonávajú samosprávne kraje. Časť z nich by mala byť presunutá na našu dosiaľ stále ešte nemunicipilizovanú miestnu samosprávu, časť by mala byť recentralizovaná na štátnu správu nedávno posilnenú tzv. reformou ESO. V rámci tohto argumentu sa ráta s tým, že správu kompetencií budú efektívnejšie než krajská samospráva vykonávať miestne samosprávy, resp. štátna správa. Nie celkom sa s tým dá súhlasiť, a to ani pokiaľ ide o úroveň miestnej samosprávy, keďže tá je naďalej mimoriadne rozdrobená, a už vôbec nie v prípade prenosu kompetencií späť na štát. Nie. Centrálna vláda, štátna správa, či už tá centrálna, alebo tá miestna, nie sú efektívnejším hospodárom ako naše samosprávy bez ohľadu na to, čo si o kvalite a úrovni krajskej samosprávy myslíme. A potvrdzujú to aj čísla. Pán poslanec Beblavý uvádza, citujem, že ročné náklady za rok 2015 všetkých VÚC na správu ciest sú 99 640 000 a nejaké drobné eur, čo je za 5 rokov 498 202 000 eur. Ak by si starostlivosť o krajské cesty rozdelili obce a štát, úsporu odhadujeme na 10 % za 5 rokov, čiže zhruba 50 mil. eur.
Naozaj úprimne nerozumiem, kde pramení tá viera, že ak takúto kompetenciu presunieme na štát, ušetríme. Skúsenosti s tým, ako prebieha a s akým výsledkom pričasto končí verejné obstarávanie centrálnej vlády nielen, ale aj a možno najmä v oblasti dopravnej infraštruktúry - pozdravujem pána Širokého - nám vôbec nedáva žiadnu nádej, že by sme recentralizáciou niečo ušetrili. Skôr naopak. Ale keď už sme pri tých regionálnych cestách, sú dobrým príkladom pre poukázanie aj na niečo iné. Stav regionálnych ciest je naozaj často zúfalý a je neraz dôvodom, pre ktorý sa na samosprávne kraje pozeráme ako na neschopných správcov, ktorí ani za 15 rokov nedokázali s cestami urobiť to, čo by sme si ako užívatelia predstavovali, že by s nimi urobiť mali. Pýtajme sa však, či krajské samosprávy dostali na správu svojich kompetencií od centrálnej vlády dostatok zdrojov na to, aby mohli zmazať ten modernizačný dlh, ktorý pred sebou tlačíme v tejto krajine ešte z čias minulého režimu na úrovni krajskej samosprávy, miestnych samospráv aj štátu. Neviňme samosprávy za dôsledky vládnutia, v posledných rokoch najmä Ficových vlád.
Ak by sme sa pozreli na rozpočty samospráv, nijako dramaticky sa od zavedenia fiškálnej decentralizácie, počnúc rokom 2005, nenafúkli. Mám tu zaujímavé grafy, ktoré to ukazujú. Pozrime sa na ne. Pozerať sa môžem iba ja, vy sa nemôžete pozerať, pretože nový rokovací poriadok zakázal používať vizuálne pomôcky, ale môžete mi veriť, tie grafy sú naozaj zaujímavé, pozdravujem pána predsedu Národnej rady Danka. (Reakcia z pléna.) Môžem ich poslať mailom, ale odporúčam vám rovno web stránku cenastatu.sk, kde nielen tieto grafy pravidelne aktualizuje INESS v rámci projektu Cena štátu. (Reakcia z pléna.) Cena štátu sk. Čo z týchto grafov ale nevidieť, je to, že ten tzv. modernizačný dlh sa logicky v niektorých našich obciach a mestách ďalej len nabaľuje, v iných sa odbúrava veľmi pomaly. Za tento stav napríklad aj stav našich ciest nemožno však viniť samosprávy. Ak si porovnáme výdavky centrálnej vlády za posledný predkrízový rok 2008 a aktuálne rozpočtované výdavky na rok 2016, stúpli zhruba o tretinu. (Rečnícky pult obstúpila skupina opozičných poslancov, prezerajúc si papiere s grafmi na rečníckom pulte. Prerušenie vystúpenia rečníkom.) Ja by som vás poprosil, aby ste, aby ste, aby ste si to išli odfotiť vedľa. (Povedané so smiechom.)
A ešte raz. Ak si porovnáme výdavky centrálnej vlády za posledný predkrízový rok 2008 a aktuálne rozpočtované výdavky na minulý rok 2016, stúpli o tretinu. Ak si porovnáme výdavky územných samospráv miestnych a krajských, za totožné obdobie stúpli zhruba o desatinu. Jedna tretina, jedna desatina, jedna tretina centrálna vláda, jedna desatina samosprávy. Centrálna vláda a jej výdavky rastie a navyše nabaľuje dlh a samosprávy sú priškrtené. Pritom len skutočný audit verejnej správy môže pomôcť pri zodpovedaní otázok, kde a prečo zlyháva verejná správa pri poskytovaní služieb občanov a pri plnení si zákonných kompetencií. Rád pri tejto príležitosti pripomínam, že takýto audit si parlament aj z iniciatívy poslancov SMER-u už vyžiadal koncom roku 2011. Medzičasom sa zo SMER-u ako opozičnej strany stala vládna strana a vláda SMER-u si túto úlohu vyplývajúcu z uznesenia z decembra 2011 dosiaľ nesplnila, opakovane na to upozorňujem, vláda to stále ignoruje.
Druhý dôvod, prečo podľa pána poslanca Beblavého treba zrušiť krajskú samosprávu, je, že zrušením samosprávy by vraj došlo k posilneniu decentralizácie v prospech prirodzených miestnych jednotiek, ktorými sú na Slovensku už stovky rokov mestá a obce. Krajská úroveň samosprávy však bola u nás zavedená nie najmä preto, že to od nás v prístupovom procese chcela Európska únia, ako sa to často hovorí, bola zavedená najmä preto, že v rámci decentralizácie verejnej správy nebolo dosť dobre možné presunúť niektoré kompetencie na miestnu úroveň, na ktorej sme vtedy mali a ešte stále máme vyše 2 900 obcí miest a mestských častí. Pripomínam, že podľa zákona o obecnom zriadení sú si všetky obce a mestá na Slovensku rovné, ku všetkým, tak k malým, k niekoľkoobyvateľovým obciam, ako i k niekoľkodesaťtisícovým mestám sa pristupuje rovnako a zákon ich vníma ako rovnocenné jednotky. Zároveň pripomínam, že to, čo platilo o miestnej úrovni pred 15 rokmi, rovnako platí i dnes. Tak ako vtedy neboli obce a mestá, teda celky v počte vyše 2 900 vhodnou úrovňou pre výkon nadobecných kompetencií, nie sú ňou ani dnes. Za 15 rokov sme sa totiž na ceste k municipalizácii nepohli ani o piaď, to, pochopiteľne, nie je chyba predkladateľov tohto návrhu. A napokon to si uvedomujú aj predkladatelia, časť kompetencií totiž navrhujú recentralizovať, teda vrátiť štátu, lebo miestna úroveň, úroveň miestnej samosprávy jednoducho nie je vhodná na ich správu. A dokonca pri inej časti kompetencií sa navrhuje decentralizovať, ale iba ako možnosť. Samospráve sa ponechá možnosť, že ak sa takpovediac necítia na prevzatie tej-ktorej kompetencie, ak s tým tá-ktorá obec nevyjadrí súhlas, napr. prevziať zariadenie sociálnych služieb na svojom území, tak k prechodu kompetencie na obec nepríde a pôsobnosť prejde na príslušné ministerstvo. Zbytočne sa otvára možnosť nie decentralizácie, ale recentralizácie kompetencií, ktorých správa na centrálnu úroveň a do rúk štátnej správy nepatrí.
Dôvod tretí podľa predkladateľov. Počet zamestnancov VÚC neustále rastie. V roku 2003 mali VÚC 937 zamestnancov a v roku 2015 ich už bolo 1 631. A preto treba tento rast zastaviť a časť kompetencií decentralizovať, časť recentralizovať. Snažili sme s kolegami z Konzervatívneho inštitútu dať do porovnania, ako sa za dané obdobie zmenil počet zamestnancov štátnej správy, keďže aj na ňu chcú predkladatelia recentralizovať časť kompetencie. Išlo však o neľahkú úlohu vzhľadom na, na metodické zmeny, pokiaľ ide o to, akí zamestnanci akých organizácií sa do tejto kategórie zahŕňali, ale možno povedať, že nielen počet zamestnancov v krajskej samospráve za dané obdobie sa zvýši o desiatky percent, ale aj počet zamestnancov v štátnej správe sa zvýši o desiatky percent vzhľadom na tie komplikácie a zmeny metodiky, nebudem uvádzať konkrétne číslo. Podstatné však je, že kým na krajskej úrovni hovoríme o náraste o pár stoviek miest v rámci novovzniknutých štruktúr verejnej správy, tak v štátnej správe za čas rokov 2003 až 2015 pribudli desiatky tisíc miest. Patríme k európskej špičke, čo sa byrokracie týka. Nemali by sme sa teda v prvom rade pozrieť na to, aké sú možnosti rušenia organizácie v pôsobnosti centrálnej vlády a štátnej správy? Otázka je čisto rečnícka.
Dôvod štvrtý, prečo vraj treba zrušiť VÚC, je, že vyrobili dlhy, začínali podľa údajov ministerstva financií s nulovým dlhom, ktorý sa v roku 2015 vyšplhal na 369 159 eur. Nebudem tu opakovať argumenty o tom, že samosprávy, a nielen tie krajské, pochopiteľne, nikdy nedostali na svoje kompetencie zdroje podľa toho, aké sú skutočné náklady na ich správu, ale podľa toho, aký objem financií na ne vynakladal predtým štát, keď ich spravoval. Samosprávy tak prevzali nielen starý, v minulosti nabaľovaný modernizačný dlh, ale aj nejasné krytie na plnenie ich kompetencií. O tom, že tu dodnes chýba komplexný audit, ktorý parlament od vlády požadoval, som už hovoril. Ale nielen v tomto kontexte je dlh, ktorý vyrobili krajské samosprávy, takmer zanedbateľný. On je úplne zanedbateľný v porovnaní s tým, aký dlh za ten istý čas vyrobila centrálna vlády, ku ktorej sa časť kompetencií má vrátiť. Tých 369 mil. eur dlhu za obdobie 2002 až 2015, ktoré vyčítame krajským samosprávam, totiž predstavuje nárast dlhu VÚC v pomere k hrubému domácemu produktu z ich počiatočnej nuly na 0,5 %, pričom za rovnaké obdobie narástol dlh, ktorý vyrobila centrálna vláda, astronomicky z 38 % na 51 %, čo predstavuje zvýšenie dlhu ústrednej správy až o približne 25 mld. eur. 0,5 % - 13 %. 0,5 % krajské samosprávy - 13 % centrálna vláda. Alebo inak, za obdobie rokov 2002 až 2015 nás VÚC zadlžili v prepočte na obyvateľa o necelých 70 eur a za to isté obdobie nás centrálna vláda zadlžila v prepočte na obyvateľa viac ako 4 500 eur, 70 : 4,5 tisíca, nehovoriac o neustálom hospodárení centrálnej vlády v štátnom sektore na sekeru v porovnaní s hospodárením VÚC rok čo rok, buď s miernymi deficitmi, v ostatných rokoch dokonca s miernymi prebytkami. Vyčítať v tomto kontexte dlh krajským samosprávam a zároveň navrhovať recentralizáciu ich kompetencií na štát, ktorý kopí dlhy v oveľa vyššej miere, je úplne nepatričné, je to snaha urobiť capa záhradníkom.
Dôvod piaty. Ani VÚC sa nepodarilo znížiť regionálne rozdiely pri nezamestnanosti, v priemernej mzde, v hrubom domácom produkte vidíme medzi krajinami rovnaké alebo väčšie rozdiely ako predtým. To by som chcel poprosiť pána poslanca Beblavého alebo pani poslankyňu Macháčkovú, aby nám ukázali, aké reálne kompetencie v oblasti politiky zamestnanosti naše krajské samosprávy majú k dispozícii. Rovnako, nech to znie zvláštne, nech nám ukážu, aké reálne kompetencie majú naše samosprávy v rámci regionálnej politiky. Lebo faktom je, že v podstate reálne nástroje nemajú žiadne. Ponechal si ich totiž štát. Centrálna vláda. V rámci regionálneho rozvoja majú samosprávy kompetenciu pripravovať programy hospodárskeho a sociálneho rozvoja, teda koncepčné dokumenty. Nemajú skutočné kompetencie a ani financie na rozvoj. Ba nerozhodujú ani o eurofondoch, ktoré sú v tejto krajine vyhlasované premiérom za hlavný zdroj verejných investícií. Napríklad v Českej republike už roky fungujú na krajskej úrovni samostatné regionálne operačné programy a riadiace orgány. U nás sa krajské samosprávy horko-ťažko dostali do pozície tzv. sprostredkovateľských orgánov ministerstiev. Neviňme teraz samosprávy za niečo, za čo nemôžu, a na riešenie čoho nemajú žiadne reálne nástroje.
Dôvod šiesty, občania si k VÚC nevytvorili vzťah a na voľbách do VÚC sa zúčastňuje každý piaty volič. Účasť na prvom kole navyše kontinuálne klesá. Pri tak nízkej volebnej účasti stačilo na získanie mandátu poslanca mnohokrát aj šesťsto hlasov. Zvolení poslanci a župani tak majú nízku legitimitu. Argument volebnej účasti občanov na voľbách do umelých, mečiarovských krajov, ktoré nik nechcel, nik ich neplánoval, no nakoniec sa v tomto parlamente zrodil ako špinavý kompromis, sa javí byť tým, čo je hlavným tŕňom v oku. Ono to nie je ani tak, krajská úroveň ako taká, ako skôr voľby do nej, ale tento problém sa dá vyriešiť aj inak, než rušením krajskej úrovne samosprávy. Možno predsa zrušiť napríklad priame voľby a nezrušiť samosprávy. Možno hľadať a nájsť spôsob, ako delegovať starostov a primátorov, ktorí by plnili úlohy dnešných krajských zastupiteľstiev a volili by si spomedzi seba predsedu kraja. Mohol by to byť jeden z krokov na ceste municipalizácii. Pre inšpiráciu, strana MOST - HÍD v minulom, vo svojom poslednom volebnom programe o niečom takomto hovorila a myslím, že by to bol lepší nápad, ako úplne zrušiť VÚC.
Dôvod siedmy, ktorý už asi nestihnem rozobrať, opäť pozdravujem pána predsedu... (Reakcia z pléna.) Aha, ja som, no dobre, tak dobre. Dôvod siedmy je, že na zrušení VÚC je mimo volieb, mimo obdobia volieb široká politická zhoda, no keď príde na lámanie chleba, do riešenia sa nechce najmä tým politickým stranám, ktoré z VÚC profitujú. Podľa pána poslanca Beblavého je v tejto snemovni dostatok hlasov na to, aby sa VÚC zrušili, lebo v tej či onej strane sa nejaký predstaviteľ, prípadne dokonca ich predseda niekedy vyjadril, že je v prospech zrušenia VÚC. Chce pán poslanec, ráta napríklad SMER alebo našiel také vyjadrenie Roberta Kaliňáka, jeho hlas však nikdy nebol a po kauze Baštrnák už nikdy ani nebude podstatným. Mimochodom, mali by sme sa vrátiť k tej dobrej tradícii, že pri každom vystúpení vyzývame pána Kaliňáka k tomu, aby odstúpil z funkcie ministra vnútra, lebo kým bude v tej funkcii, akékoľvek naše rokovanie bude zatienené skutočnosťou, že v takej vysokej funkcií je človek podozrivý z kontaktov a stykov s organizovaným zločincom, zločinom, to je tradícia, ktorú tiež začal kolega Beblavý, a rád sa ku nej hlásim.
Ak sa ale pozrieme napríklad na vyjadrenia Roberta Fica, ktorý hovorí o návrate k trom krajom alebo tri plus jedna, to je úroveň, na ktorej u nás samospráva nikdy v histórii zavedená nebola, lebo krajské národné výbory v období totality žiadnou samosprávou nikdy neboli. A vo volebnom programe strany SMER z toho posledného obdobia, teda z posledných volieb, na tej povestnej A4 nenájdeme na túto tému ani mäkké f.
Ale keď sme pri tých programoch a vyhláseniach predstaviteľov strán, treba povedať, že ani strana SIEŤ, ktorej program pán Beblavý spoluvytváral nie nepodstatnou mierou, síce na rozdiel od SMER-u mala precízne vypracovaný program, ale rovnako v ňom o rušení VÚC nenájdeme, nenájdeme ani zmienku v tejto podobe. A takže pán poslanec nám tu predkladá tému, v rámci ktorej aj on nejako postupne, postupne dozrel. Rovnakú zhodu alebo teda zhodu vo vyjadreniach sme tu mali, mali sme ju tu v rokoch 2002 až 2006 v období druhej vlády Mikuláša Dzurindu, kde pán poslanec Beblavý robil štátneho tajomníka na ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny, a v tejto vláde sa zišli štyri politické strany, SDKÚ, SMK, KDH a ANO, ktoré pred voľbami v dojemnej zhode deklarovali zámer zmeniť územné členenie, zrušiť osem umelých, neprirodzených, mečiarovských krajov a vrátiť sa k prirodzeným regiónom. V rokoch 2002 až 2006 teda bola vláda, mala prienik volebných programov návrat k prirodzeným regiónom a nespravila so zmenou územného členenia vôbec nič. Čo je škoda, lebo možno aj tá dnešná diskusia by bolo trochu iná.
Summa summarum sedem dôvodov, ktoré uvádza pán poslanec Beblavý, a z môjho pohľadu ani jeden z týchto 7 dôvodov nesedí.
Ďakujem za pozornosť.
Rozpracované
18:54
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:54
Vladimír SlobodaĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 18:54 hod.
Ing.
Vladimír Sloboda
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ja tiež takisto chcem dopredu uviesť, takisto som poslanec samosprávneho kraja, aby nedošlo náhodou k nejakému omylu. Ale takisto nevidím vôbec efektivitu na tom, aby sa opäť centralizovali služby a správa vlastne majetku, ktorá je teraz v samosprávnych krajoch, pretože je naozaj vidno, že štát je neefektívnejším správcom majetku a neefektívnejším vykonávateľom služieb pre obyvateľov. Takže zdá sa mi to síce možno zmenšenie počtu úrovní verejnej správy, ale zase na druhej strane môže to viesť k tomu, že tie služby budú vykonávané oveľa horším spôsobom a oveľa drahšie.
Ďakujem.
Rozpracované
18:55
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:55
Anna ZemanováMne sa tiež nezdá vhodné, aby sme takto z jedného dňa zhasli svetlo, a že, samosprávne kraje, dovidenia. Dnes majú svoje zastúpenie v ústave. Majú svoje zastúpenie v nejakej v rámci tej subsidiarity. Slovensko pristúpilo k dohovoru samospráv, medzi ktoré patrí aj tento stupeň samosprávnych krajov. Myslím si, že by to bolo, takto jednoduchým spôsobom zrušenie VÚC-iek by bolo aj v rozpore s týmito dohovormi. A o tom zatiaľ teda nikto tu nehovoril.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 18:55 hod.
RNDr.
Anna Zemanová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo. Sa chcem poďakovať, Ondro, za tú najmä finančnú časť tvojho príspevku. Je to veľmi dobré. Zhrnul, aj čo sa týka toho zadlžovania, resp. dôvodu, prečo sú samosprávy na župe zadlžené ako formou modernizačného dlhu a podobne. Ešte možno by bolo vhodné doplniť aj informáciu o tom, ako bolo prerozdelené možnosť čerpania z eurofondov. Túto diskusiu vnímam ako náhradu diskusie, ktorú mal urobiť asi štát už dávno, keď sa hovorilo presne, že sa urobí odpočet reformy verejnej správy, na základe ktorej by sa potom posudzovalo, či vlastne bola celá tá decentralizácia urobená dobre, alebo nie. Nahrádzame tu nejakú diskusiu, ktorá by mala mať, myslím si, že ďaleko väčší priestor ako len medzi zopár poslancami v pléne. Ja viem, že za to predkladateľ návrhu nemôže, ale je to jednoducho tak.
Mne sa tiež nezdá vhodné, aby sme takto z jedného dňa zhasli svetlo, a že, samosprávne kraje, dovidenia. Dnes majú svoje zastúpenie v ústave. Majú svoje zastúpenie v nejakej v rámci tej subsidiarity. Slovensko pristúpilo k dohovoru samospráv, medzi ktoré patrí aj tento stupeň samosprávnych krajov. Myslím si, že by to bolo, takto jednoduchým spôsobom zrušenie VÚC-iek by bolo aj v rozpore s týmito dohovormi. A o tom zatiaľ teda nikto tu nehovoril.
Rozpracované
18:57
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:57
Miroslav BeblavýTu však už musím povedať, že bol som zase nepríjemne prekvapený nie korektným prístupom k argumentácii, čo u teba ja nie som zvyknutý. Poviem príklad. Hovoriť o...
Tu však už musím povedať, že bol som zase nepríjemne prekvapený nie korektným prístupom k argumentácii, čo u teba ja nie som zvyknutý. Poviem príklad. Hovoriť o recentralizácii všeobecne zhodou okolností nie je na mieste, lebo čo sa recentralizujú sú dve veci, objednávanie SAD-iek a správa ciest mimo intravilánu obcí. Pri týchto dvoch témach zhodnou okolností je veľmi ťažké argumentovať, že je efektívnejšie, že keď to robia VÚC-ky, ako keď to robí štát. Pri cestách je to kvôli tomu, že všetci odborníci sa zhodujú, že je potrebné objednávať spoločne železničnú a autobusovú dopravu. To je základný predpoklad efektívnejšej správy týchto vecí. A dneska je to práve rozbité. Pri cestách práve rozdelenie Slovenskej správy ciest na NDS, Slovenskú správu ciest a ešte osem župných spoločností je považované za ukážkový príklad neefektívnej práve deľby technického výkonu kompetencií. Takže dovolím si povedať, že v týchto témach - a naša recentralizácia sa týka len ich - nie je správne hovoriť o tom a nejakým spôsobom vzťahovať na to všeobecnú nejakú neefektívnosť štátu a Ficových vlád, lebo spájame nespojiteľné.
Zaujímavé, že si sa vôbec nevenoval, hoci to tam máme, otázke nárastu zamestnancov na úrade VÚC, ktoré je bezprecedentný v porovnaní s rovnakým obdobím, či už štátu, alebo obcí. A takisto tvoje porovnanie dlhu je pomerne nekorektné, lebo porovnávať VÚC-ky so štátom, ktorý má úplne inú sféru činnosti, zodpovednosti a ktorá je podľa pravidiel ekonómie, napríklad počas krízy má slúžiť na proticyklickú politiku, je takisto nekorektné. A treba porovnávať VÚC-ky s obcami. A keď si pozrieš nárast dlhu VÚC-ciek a nárast dlhu obcí vo vzťahu k ich príjmu a HDP za rovnaké obdobie, tak uvidíš, ako VÚC-ky šafárili.
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 18:57 hod.
doc. Ing. PhD.
Miroslav Beblavý
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne, Ondrej. Ďakujem za kultivované vystúpenie, aj keď kritické. Musíš... A keďže sa, samozrejme, venovalo všetkým tým hlavným otázkam, ktoré tam sú, tak ja na ne budem obsiahlejšie reagovať v rozprave neskôr, aby som, aby som tam dal zadosť tomu, tej príprave.
Tu však už musím povedať, že bol som zase nepríjemne prekvapený nie korektným prístupom k argumentácii, čo u teba ja nie som zvyknutý. Poviem príklad. Hovoriť o recentralizácii všeobecne zhodou okolností nie je na mieste, lebo čo sa recentralizujú sú dve veci, objednávanie SAD-iek a správa ciest mimo intravilánu obcí. Pri týchto dvoch témach zhodnou okolností je veľmi ťažké argumentovať, že je efektívnejšie, že keď to robia VÚC-ky, ako keď to robí štát. Pri cestách je to kvôli tomu, že všetci odborníci sa zhodujú, že je potrebné objednávať spoločne železničnú a autobusovú dopravu. To je základný predpoklad efektívnejšej správy týchto vecí. A dneska je to práve rozbité. Pri cestách práve rozdelenie Slovenskej správy ciest na NDS, Slovenskú správu ciest a ešte osem župných spoločností je považované za ukážkový príklad neefektívnej práve deľby technického výkonu kompetencií. Takže dovolím si povedať, že v týchto témach - a naša recentralizácia sa týka len ich - nie je správne hovoriť o tom a nejakým spôsobom vzťahovať na to všeobecnú nejakú neefektívnosť štátu a Ficových vlád, lebo spájame nespojiteľné.
Zaujímavé, že si sa vôbec nevenoval, hoci to tam máme, otázke nárastu zamestnancov na úrade VÚC, ktoré je bezprecedentný v porovnaní s rovnakým obdobím, či už štátu, alebo obcí. A takisto tvoje porovnanie dlhu je pomerne nekorektné, lebo porovnávať VÚC-ky so štátom, ktorý má úplne inú sféru činnosti, zodpovednosti a ktorá je podľa pravidiel ekonómie, napríklad počas krízy má slúžiť na proticyklickú politiku, je takisto nekorektné. A treba porovnávať VÚC-ky s obcami. A keď si pozrieš nárast dlhu VÚC-ciek a nárast dlhu obcí vo vzťahu k ich príjmu a HDP za rovnaké obdobie, tak uvidíš, ako VÚC-ky šafárili.
Ďakujem veľmi pekne.
Rozpracované
18:59
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:59
Ondrej DostálĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 18:59 hod.
Mgr.
Ondrej Dostál
Videokanál poslanca
Ďakujem za reakcie. Predpokladám, že tá debata ešte bude pokračovať, príležitostí bude ešte dosť. Nepovažujem svoju argumentáciu za nekorektnú. Naozaj tam ide o recentralizáciu, pretože obce majú možnosť odmietnuť tie kompetencie podľa toho návrhu. Čiže nie všetko, čo papierovo sa navrhuje decentralizovať, ak by ten návrh schválený, by sa reálne aj decentralizovalo. Veľká časť tých kompetencií by sa, naopak, preniesla naspäť na štátnu správu. To by som považoval za veľmi nešťastné. Ale však ešte sa k tomu určite dostaneme.
Ďakujem.
Rozpracované