14. schôdza

Pán poslanec Krajniak povedal, budem parafrázovať, že aj obžalovaní sa môžu kedykoľvek obrátiť na Ústavný súd, a tak skôr či neskôr Ústavný súd vstúpi do tohto deja, ale ja v tom predsa len vidím istý rozdiel.
Ak Ústavný súd na základe tohto koaličného návrhu povie, že amnestie nie je možné zrušiť, tak tí obžalovaní sa môžu do konca života tváriť, že s únosom nemali nič spoločné. Ale ak by sme prijali návrh Jána Budaja a amnestie zrušili my v parlamente, tak tí obžalovaní by sa museli aktívne prihlásiť na Ústavný súd a protestovať, čím by de facto priznali, že únos spáchali a je im blbé, resp. sa boja súdneho procesu. V tom vidím ten rozdiel.

Pán kolega Fecko, s väčšinou toho, čo ste povedali, úplne súhlasím. S jednou drobnou pripomienkou, povedali ste, že pravda sa dá kúpiť. Pravda sa nedá kúpiť a dokonca pravda nakoniec aj vždy zvíťazí, ale ako hovorieva môj priateľ Vladimír Palko, to ale vôbec neznamená, že zvíťazia aj tí, ktorí tú pravdu v danej dobe hlásali.
Čo sa týka poslanca Grendela, iba jedna poznámka. Toto sa už ale stalo v minulosti, ak si spomínate, Mikuláš Dzurinda, keď mal funkciu zastupujúceho prezidenta, zrušil Mečiarove amnestie, pokúsil sa to urobiť a jeden z podozrivých predsa na Šafárikov senát dal podnet, my tu predsa nepotrebujeme si vysvetľovať, že kto sú tí hlavní podozriví z únosu a vraždy. My vieme, kto to sú. Problém je v tom, že orgány tohto štátu ich nevedia za to súdiť. A to tu riešime.
Takže skôr alebo neskôr, aj keby sme prijali Budajov návrh, to na Ústavnom súde skončí. Ústavný súd bude do tohto procesu zapojený.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, blíži sa 17.00 hod. a vidím, ako sa plní sála, až som si tak chvíľku mohol naivne, ale nemyslím si to, že by ste si prišli vypočuť môj prejav, ale zrejme teda neviete, že sa nebude o 17.00 hod. hlasovať, ale v každom prípade ostaňte, nebudem hovoriť dlho a som rád, že teda je tu také, také širšie plénum. Je to normálne česť, takže si to tak trošku užívam. Ja trošku možno pre tých, ktorí ste chýbali, skúsim tak zrekapitulovať veľmi úplne stručne.
Prizerám sa tejto diskusii o amnestiách a bolo toho veľa vypovedaného veľkými rečníkmi, a ja keď tak na to pozerám, tak mi to trošku pripomína diskusiu o rokovacom poriadku, s jedným veľkým rozdielom, ktorý veľmi oceňujem. A to je to, že sa na rozdiel od tej témy rokovacieho poriadku, tu prebehla aj diskusia na grémiu. Prebehla diskusia medzi lídrami politických strán a myslím, že toto je veľmi taký dobrý krok a posun k tomu, že je tu záujem, lebo naozaj sme ho tu dlho nevideli, takže je tu záujem o túto tému. Na druhej strane by som však veľmi rád povedal, že toto nie je nejaká cvičná téma, kde môžme si vyskúšať, ako dokážeme spolupracovať, a ten výsledok nechať, nech dopadne, ako dopadne. Preto by som, úplne nesúhlasím s tým, aj čo hovoril môj predrečník, a preto by som chcel aj reagovať na niektoré tie veci, napr. aj na pána Tomáša alebo aj na pani ministerku, pretože my naozaj sa snažíme o ten dialóg a snažíme sa posunúť aj vaše, vaše pohľady, pretože vidíme, že tie pohľady sú otvorené, že dá diskusia začala, ale nemôžme v tej diskusii ani my niekde len tak skončiť, že O. K., tak uspokojíme sa, toto je náš návrh, prijmite ho alebo nejdeme ďalej. Myslím si, že toto by nebolo dobré, keby takto odznievalo v tejto diskusii a keby sme si takýmto spôsobom vyjadrovali, že takto sú rozdané karty a tu to končí. Preto aj sa dnes snažíme v tejto diskusii posunúť ďalej, argumentovať a ukazovať, že táto diskusia nesmie v tomto bode skončiť, preto sme hovorili, netlačme to, nešime to horúcou ihlou, pretože spoločnosť na toto naozaj uprene pozerá, ako to dopadne.
A ja by som tu chcel povedať jednu dôležitú myšlienku, že viete, toto nie je vyjednávanie. My tu naozaj teraz nevyjednávame v zmysle, že z ktorého jeden vyjde ako víťaz a druhý ako porazený. Pretože ak nevyjde ako víťaz občan a rehabilitácia týchto amorálnych skutkov, ktoré sa udiali, tak nikto nevyjde ako víťaz, nikto, ani koalícia, ani opozícia. Darmo si to budeme nahovárať. A preto možno my aj hovoríme o politikárčení. Hovoríte to aj vy a zrejme toto neni to správne slovo, lebo vidíme, že nás začína iritovať, a potom vyťahujeme všetky možné zbrane, ale vidíme, že pohneme sa len vtedy ďalej, ak tie zbrane zložíme. Ak naozaj budeme viesť ten dialóg, a my chceme vo vás vidieť, že načúvate tým argumentom. A my, ak hovoríme, tak vám hovoríme len to, čo vidíme. To neni, že teraz my by sme do vás chceli politicky útočiť, že, že naozaj tu poukazujeme na tie veci, na ktoré spoločnosť čaká, a myslím si, že preto aj tá téma sa sem vracia, pretože toto je naozaj veľký historický šrám, ktorý sa nám sem dostal. Pani ministerka, aj dnes ste povedali, že ako, ako krajina sme sa nedokázali vysporiadať s minulosťou, či už prvého slovenského štátu, alebo, alebo komunizmu, ak správne hovorím. A toto nám má byť to ponaučenie. Tak ale s týmto sa už potrebujeme vysporiadať, už sami sa potrebujeme naučiť vysporiadať s našou minulosťou, lebo to, že sa nám nedarí vysporiadať s našou minulosťou, sa prejavuje potom aj tým, že ľudia strácajú dôveru v politikov, strácajú dôveru v establišment a proste nevieme ich tým presvedčiť.
Čiže tuto je omnoho viacej v hre ako len tie amnestie, ktoré samé osebe už sú veľký historický šrám. Je tu náznak toho, že môžeme ukázať, že vieme sa vysporiadať s históriou, že vieme tú históriu riešiť, a nie v podobe hrubej čiary, ako sa to často robí. Často sa prichádza k tomu, keď sa dve strany dohodnú, nevedia, povedia si, dobre, urobme hrubú čiaru, zabudnime. A ja by som tuto chcel sa na chvíľočku pozastaviť a povedať, v poslednej dobe sa tu často hlásia strany ku kresťanstvu. Ak si to tak dobre pozriem, na to naše plénum, tak okrem SaS. Ale dokonca ani SaS. Aj v SaS nájdeme, v strane Sloboda a Solidarita nájdeme poslancov, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia.
Takže vlastne sa tu všetci hlásime ku kresťanstvu a práve kresťanstvo je tým príkladom, ako sa vyjednať s minulosťou, ako jednať s minulosťou. Samotná Biblia je, má mnoho príkladov toho, ako vznikli mnohé šrámy v minulosti, ale aj toho ako s nimi jednať. A sú to také dva princípy. Jeden z nich je ospravedlnenie a druhý je náprava. My sa tu dnes bavíme, videli sme aj máme to aj v dôvodovej správe, v decembri sme, teda Národná rada schválila, že odsúdila tieto amnestie. Prvý krok, odsúdila. Dobre, dnes sa už bavíme o zrušení, ale to ešte zďaleka nie sme na konci. A my by sme boli veľmi neradi, keby to zabočilo do slepej uličky, a ja verím tomu, nieže verím, ja som si istý, že vy chápete tú našu obavu v podobe Ústavného súdu, že toto neni niečo, čo my teraz tu silno tlačíme alebo potrebujeme politicky tlačiť.
Veď ja naozaj, keď tak nad tým rozmýšľam, keby ste boli aj vy, pani ministerka, alebo keď tu sedel ešte pán Kresák, na našej strane, na strane opozície, tak verím tomu, že tá argumentácia by bola trochu iná, a ja preto apelujem aj na vás, aby sme v tejto dôležitej, v tejto dôležitej roli, lebo bude to, áno, budú to obete. Bude to mať svoju cenu. A myslím si, že vy ste si vedomí, tú cenu, ktorú to bude mať, a nechcete tú cenu podstúpiť, ale tu už je požiadavka spoločnosti. Toto je naozaj objednávka spoločnosti, ktorá tu je, aby sa s týmto vysporiadala, aby sme sa s tým vysporiadali. Toto neni nejaká bublina, toto nám spoločnosť dnes nezoberie. Ak povieme, viete čo, bola tu taká náhla príležitosť, nevieme, kedy sa bude opakovať, no, žiaľ, nepodarilo sa nám to využiť. A tí budú hovoriť svojim, to bola ich vina, a ten druhý tábor bude hovoriť, to bola ich vina. Ľudia na toto nie sú zvedaví, koho je to vina. Oni chcú vidieť výsledok a chcú vidieť tú nápravu a myslím, že práve na to, aby sme neurobili tú hrubú čiaru, je dôležité a to nás bude ešte čakať, aby sme konali, aby sme vykonali aj to ospravedlnenie. Aby sme vyjadrili nielen odsúdenie, ale, aby sme vyjadril aj ľútosť, pretože naozaj dneska sa nám ľahko na to pozerá, tým, ktorí sme možno boli tak opodiaľ, ale čo ja postrádam v dnešnej dobe, mnohokrát aj od nás tu kolegov, je vedieť sa vcítiť do role tých ľudí, ktorí tým boli postihnutí, pretože vtedy sa optika úplne ináč mení.
A tak ja by som chcel dať len takú výzvu. Teraz sme v prvom čítaní, druhé čítanie nás čaká. Bavme sa naozaj o tom a neklaďme si tú, lebo tie podmienky, požiadavky, s ktorými my prichádzame, to sú legitímne požiadavky. Myslím si, že sme sa dnes naozaj snažili ich vysvetliť. A boli sme v tom úplne otvorení, hrali sme tu naozaj, keď tak poviem, čistú hru, že sme sa v ničom neskrývali a hovorili sme, prečo si myslíme, že tie požiadavky tam patria, že to neni nejaké vybíjanie si politického kapitálu, že to neni nejaká páka, aby sme na vás tlačili. Áno, hovorili to možno ľudia, ktorí sú skúsení politickí hráči, a možno si to nevieme predstaviť, ale naozaj tuto bude treba platiť tú cenu a každý ju zaplatí, ak víťaz z tohto nebude občan.
Takže ja chcem na vás apelovať, na, hlavne na koaličných partnerov, aby ste nedávali stenu, ale aby sme naozaj v tých rokovaniach sa bavili ďalej, aby ste nám ukázali, že to myslíte vážne a že rozumiete týmto dôvodom, ktoré spomíname, a že ste ochotní spolupracovať a dotiahnuť to do toho víťazného konca, ktorým je práve tá náprava, že toto je náš spoločný cieľ. My potrebujeme vidieť, že aj vy máte tento cieľ. Takže to je taký krátky a záverečný apel, ktorý tu, alebo výzva, pred ktorú vás staviam a do ktorej vás pozývam a o ktorú vás prosím.
Ďakujem za pozornosť. A ďakujem teda, kolegovia, že ste tu vydržali, že ste teda neodišli napriek hlasovaniu.
(Potlesk.)

Pán poslanec, dalo by sa reagovať na veľa vašich vyjadrení, ale budem len na to, na ktoré sa cítim ako profesionál, povinne reagovať.
Predovšetkým nemôžeme sa vysporiadať so svojou históriou nie preto, že by sme ju nepoznali alebo nechceli poznať, ale preto, že je politicky stále živá a politici stále si nevedia nájsť jednu predstavu o slovenskej budúcnosti, a preto si nevedia nájsť vzory v minulosti. To je ten základný problém. A keďže sme roztrieštená spoločnosť, na rozdiel od pána Poliačika si nemyslím, že máme mať jednotný názor na históriu, pretože len totalitné štáty, len totalitné režimy majú jeden názor na históriu. Normálne beží úplne prirodzene, že na históriu si vykladá každý podľa toho, z ktorého uhla sa na to díva. A takisto ako vo Francúzsku je štátny sviatok Veľká francúzska revolúcia, je tam celá škola, ktorá popisuje atrocity revolúcie a bojuje proti tomu, aby toto bol štátny sviatok, a my si nevieme vôbec uvedomiť, že sme v demokratickom poriadku a že tu každý má právo na určitým spôsobom výklad svojej histórie.
A pokiaľ to bude záležitosť politická, nikdy nebudeme so svojou históriou vysporiadaní, lebo s históriou sa dá vypovedať len historickými metódami, a to politici nevedia a nemôžu.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Heger, oceňujem vaše tvrdenie, že vedieme dialóg, tak by to malo vyzerať a byť v parlamente. Cítil som dokonca z vás určitú formu pozitivizmu, čo je tiež dobré. Súhlasím s vami v tom, že sa musíme vyrovnať s našou minulosťou, tak na druhej strane ale začnime hovoriť konkrétne a začnime hovoriť jednou rečou. Sme zajedno aj v tom, že chceme zrušiť amnestie, tak koalícia, ako aj opozícia, meritum veci je teda spoločné. V manažérskej komunikácii platí jedno úžasné pravidlo, volá sa win-win. To znamená, že v komunikácii vyhrávajú obidvaja, nikto nie je porazený.
Tak si prejavme aspoň tú základnú mieru úcty a dôvery voči sebe a úprimnosť, ochotu tento problém riešiť a podporme návrh, ktorý je aj podľa právneho stanoviska právne najčistejší.
Ďakujem.

Ďakujem. Pán Hrnko, ďakujem za vašu faktickú poznámku. Povedali ste si, že si to nevedia predstaviť. Prečo si to nevedia predstaviť politici? Povedali ste, že to dokonca ani nedokážu. To o tom s vami diskutovať nejdem, lebo myslím si, že politici dokážu toho veľa. Ale to, že má niekto odlišné názory, to predsa nie záruka toho, že nemôže dosiahnuť dohodu. Veď mi sa tu nebavíme o tom, aby sme mali rovnaké názory, ale aby sme dosiahli dohodu. Veď aj vy doma máte mnohokrát, predpokladám, s vašou manželkou odlišné názory, ale nakoniec nejakú dohodu dovŕšite. Nie? Trošku som to odľahčil, ale takto na váš štýl.
Pán Farkašovský, ďakujem, áno, myslím si, že tá win-win je veľmi dôležitá, a ja by som k tomu len ešte dopovedal, že je veľmi dôležité, aby sme v tejto diskusii nepotierali názory druhých strán. A myslím si, že my sme sa snažili komunikovať tak, že my počujeme vaše názory a odpovedáme na ne. Z vašej strany nepočujeme tú odpoveď na našu odpoveď. A len možno také tie výzvy, že tak teda čo s tým urobíte, čo s tým urobíte. Naša odpoveď stále stojí, stále platí. A my vám hovoríme, no ale toto vám na to odpovedáme. Kde argumenty vaše na tú našu odpoveď? To je to, na čo čakáme, aby sme sa v tej diskusii mohli pohnúť ďalej.
A ja súhlasím aj s tým manažérskym pravidlom. A myslím si, že zase nebuďme naivní, my tu nemáme nejakú dôveru, ale to neni predpoklad toho, aby sme sa vedeli dohodnúť. Veď tá dôvera sa buduje práve tým, že hľadáme toto spoločné riešenie. Takže nemusíme sa tu spoliehať na dôveru. Spoliehajme sa na to, že ideme za tým jedným cieľom. A to práve aj v tej argumentácii bude vidieť. Ale my tu postrádame tú vašu argumentáciu, v ktorej by sme videli, že vám ide o ten váš cieľ. Tak nás, prosím, ukážte nám, komunikujte snami, hovorte, že čo je to, na základe čoho môžme vidieť, že vám ide o ten istý cieľ ako nám.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vyjadriť svoj názor k Mečiarovým amnestiám, ktoré nás tu strašia už skoro dvadsať rokov. Keď sa Mečiar po odchode zosnulého prezidenta Michala Kováča stal zastupujúcim prezidentom, jedným z jeho prvých rozhodnutí bolo udelenie amnestie vo veci zavlečenia Michala Kováča mladšieho. Konkrétne v jednom článku nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho. To, že mu na tom veľmi, veľmi záležalo, potvrdzuje fakt, že ešte v ten istý deň, a to 3. marca 1998 to bolo publikované v Zbierke zákonov.
O približne štyri mesiace neskôr, 7. júla 1998 sa však na základe viacerých upozornení právnikov rozhodol zmeniť pôvodnú formuláciu, ktorá bola chybná, a preto vydal ďalšie pozmenené rozhodnutie o amnestii. V čl. 2 nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámením, s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.
To, že tieto amnestie nie sú v poriadku, potvrdili i mnohí právnici, pretože tie by sa, amnestie, tie by sa mali udeľovať len za neúmyselný trestný čin. Zdôrazňujem, neúmyselný. Súhlasí s tým i bývalý prokurátor Michal Serbin, ktorý v roku 2000 obžaloval Ivana Lexu a ďalších 12 spolupáchateľov za zavlečenie prezidentovho syna do zahraničia. (Ruch v sále.) Kolegovci, neruším vás? Ja môžem počkať. (Ruch v sále, zaznievanie gongu a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Páni poslanci!

Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
Všimla som si, celý deň tu bol jeden poslanec, teraz ste tu viacerí. Prišli si sem pokecať? Lebo tam máte kaviareň a bufet. (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, nech sa páči, pokračujte.
Páni poslanci, kľud!

Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
Ďakujem pekne. Lebo ja na rozdiel od vás som sa pripravovala a záleží mi na tom. Buďte takí láskaví. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, pokračujte, nediskutujte.

Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
Áno. Takže sa vrátim na začiatok, aby ste aj vy mohli počuť.
To, že tieto amnestie nie sú v poriadku, potvrdili i mnohí právnici, pretože tie by sa mali udeľovať len za neúmyselný trestný čin. Súhlasí s tým i bývalý prokurátor Michal Serbin, ktorý v roku 2000 obžaloval Ivana Lexu a ďalších 12 spolupáchateľov za zavlečenie prezidentovho syna do zahraničia. Zdôraznil, že, citujem: "Zavlečenie do cudziny je úmyselný trestný čin. V tomto prípade bol dokonca spáchaný organizovanou skupinou, kde je trestná sadzba od päť rokov. Navyše páchatelia boli neznámi a amnestia sa môže aplikovať iba na známych páchateľov." Opäť rozpor. Mečiar dal amnestiu na podozrenie v súvislosti s oznámením o zavlečení, nie na trestný čin, ktorý by bol presne definovaný. Na jeho amnestie od začiatku nemal nikto prihliadať, lebo boli chybne koncipované, ale všetci sudcovia ich akceptovali. To je taká hanba sudcovského stavu, ktorá sa nedá skryť pod právny názor. Sú teda amnestie vôbec platné? Podľa môjho názoru a mnohých právnikov nie sú.
Odhliadnuc od toho, či sú, alebo nie sú platné, už prebehlo niekoľko, bohužiaľ, neúspešných pokusov o ich zrušenie. Spomeňme si na to. 8. december 1998, po parlamentných voľbách nový premiér a zároveň zastupujúci prezident Mikuláš Dzurinda podpísal rozhodnutie o amnestii. Vypustením niektorých článkov z rozhodnutí o amnestii, ktorý udelil jeho predchodca 3. marca a 7. júla ’98, umožnil Dzurinda svojím rozhodnutím konať v kauzách zmarené referendum a únos občana Michala Kováča mladšieho. 4. februára ’99 následne Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že žiadnu amnestiu nemožno ani zrušiť, ani zmeniť.
O rok neskôr, a to 11. februára 2000 podal bývalý poslanec a podpredseda KDH Vladimír Palko v parlamente návrh ústavného zákona, ktorým sa rušia niektoré amnestie Vladimíra Mečiara. Návrh KDH nebol schválený.
29. septembra 2000 predložili na rokovanie parlamentu poslanci KDH návrh ústavného zákona na zrušenie Mečiarových amnestií. Plénum Národnej rady predložený návrh neschválilo.
O to isté sa pokúsili poslanci KDH aj v marci 2002. Opäť plénum Národnej rady predložený návrh neschválilo.
20. decembra 2002 zamietol Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí sťažnosť Generálnej prokuratúry proti zastaveniu trestného stíhania v kauze zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatoval, že prípad podlieha amnestii expremiéra Mečiara z roku ’98. Vychádzal pritom z predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo právoplatné a nebolo možné proti nemu podať odvolanie.
25. apríla 2005 predložili poslanci za KDH do parlamentu po štvrtýkrát ústavný zákon o zrušení amnestií udelených bývalým premiérom Mečiarom, ktorý plénum neschválilo 18. mája 2005. Za hlasovalo iba 65 poslancov.
29. septembra 2006 predložil Daniel Lipšic návrh ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií, ktoré plénum opäť neschválili. Snemovňa akceptovala návrh spravodajkyne Kataríny Tóthovej, poslankyne za HZDS, aby sa parlament ďalej týmto návrhom ani nezaoberal. Návrh podporilo iba 78 koaličných poslancov.
26. september 2008, príslušný, príslušný návrh ústavného zákona o zrušení Mečiarovým amnestií podali do parlamentu poslanci za KDH po šiesty raz a opäť bezúspešne.
31. mája 2011 - menší, menší pokrok, pozor, poslanci posunuli do druhého čítania návrh ústavného zákona, ktorý ruší Mečiarove amnestie z roku 1998. Okrem koaličných poslancov kladne zahlasovali aj všetci prítomní poslanci SNS, zo SMER-u ako jediný prispel svojím hlasom Ján Počiatek.
22. júna 2011 - vláda súhlasila s poslaneckým návrhom na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o tzv. Mečiarových amnestiách.
3. februára 2012 - prvýkrát sa návrh dostal do tretieho čítania. A teraz pozor, tu ho stopli poslanci SMER-u. Amnestie vtedajšieho zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara ostali teda vďaka SMER-u - SD v platnosti.
Dnes sa opäť snažíme o zrušenie Mečiarových amnestií. Čo myslíte, podarí sa nám to? Je tu na to politická vôľa? Koľko ešte bude kvôli tým amnestiám pokazených životov, koľko bude obetí? Lebo obeťami sú totiž aj bežní ľudia. Tí, ktorí neveria v spravodlivosť v tieni Mečiarových amnestií. Tí, ktorí sa nevedia spoľahnúť na naše súdnictvo, na našu Slovenskú republiku. Na výber sú dva návrhy, jeden od pána poslanca Budaja, ktorý sa napodiv dostal do druhého čítania, a zároveň vládny návrh. Každý z nich s inými podmienkami a rozdielnym postupom. Venovať sa bližšie návrhu pána Budaja nie je potrebné, pretože doteraz bola možnosť sa s ním oboznámiť, a nakoniec aj mnoho právnikov, ale i ďalších relevantných osobností má za to, že je po právnej stránke v úplnom poriadku.
Ale čo vládny návrh, tiež je v úplnom poriadku? Je intervencia Ústavného súdu opodstatnená? Pán Serbin sa vyjadril k tomu jednoznačne. Citujem: "Prijatý zákon už nemá čo posudzovať Ústavný súd, ten sa nemal do toho starať už ani vtedy, keď senát Tibora Šafárika zrušil uznesenie o stíhaní bývalého námestníka riaditeľa SIS Jaroslava Svěchotu. Uznesenie vyšetrovateľa totiž môže zrušiť iba prokurátor, Ústavnému súdu také právomoci žiadny zákon nedáva."
Čo môže vlastne, čo môže byť vlastne za tým, že Ústavný súd má posudzovať prijatý zákon. Serbin si myslí, že možno to už majú dohodnuté, to citujem, ako sa to má skončiť. V SMER-e podľa neho pristúpili na zrušenie amnestií len preto, lebo cítia silný tlak verejnosti. Aj vo vnútri strany je už veľa smerov a Fico musí robiť nejaké ústupky, aby to udržal pokope. Ale všetky tie reči okolo toho, aké to je komplikované, pre mňa svedčia len o nevôli a strachu. Zároveň netreba i zabúdať na aktuálne zloženie Ústavného súdu. Väčšina z nich, nominanti SMER-u a HZDS.
A nakoniec otázka. Je ich možné zrušiť? Citujem: "Amnestie je možné zrušiť, lebo aj keby boli právne dokonalé, čo nie sú, morálka je nad zákonom. Keby platil opak, nemohli by súdiť ani nacistických pohlavárov."
Celú dobu, ako tu moji kolegovia rozprávali, som si robila poznámky, zúčastnila som sa verejnej besedy, ktorú organizovala moja kolegyňa Lucia Nicholson s ústavnými právnikmi. Vypočula som si tú besedu vtedy, odchádzala som s jednoznačným názorom, že nebudem hlasovať za koaličný návrh, a vypočula som si ich znova aj teraz. (Reakcia z pléna.) Kolegovia, kto sa potešil, kto povedal, že výborne, že nebudeme hlasovať za váš návrh? Vy ste to boli? O toto vám ide? Práve to toto sú tie pochybnosti. Urobila som si tú námahu a snažila som sa spísať pre a proti návrh, pre a proti pre návrh pána Budaja a pre koaličný návrh. V prvom rade celkovo pre zrušenie Mečiarových amnestií. Aj tu pani Žitňanská povedala dnes, amnestie boli protiústavné. Takisto ste povedali, amnestie porušili práva jednotlivca. Takisto je pravda, že dve tretiny občanov si želajú zrušenie amnestií. Existuje petícia, existuje výzva, signatári prišli do Národnej rady prihovoriť sa nám.
Veľmi dôležité podľa mňa je to, že my sa síce bavíme len o amnestiách a o tom, či majú byť zrušené, ale uvedomme si, že tu ide v prvom rade o konflikt záujmov. Toto nie je bežná amnestia. Veď predsa Mečiar amnestoval sám seba a svojich ľudí! Takýto konflikt záujmov je v práve a kdekoľvek inde nedovolený. Tak sa tu netvárme, že teraz ide len o amnestie. Ony, ony jednoducho nemajú byť platné práve preto, že Mečiar pravdepodobne amnestoval sám seba. Amnestie sú neplatné, povedali viacerí ústavní právnici. Tiež si myslím, že je dôležité amnestie zrušiť preto, aby matka Roberta Remiáša sa dočkala spravodlivosti konečne, ale aj preto, aby sa národ dočkal spravodlivosti, aby národ mohol znova začať veriť v spravodlivosť, a preto, aby sme boli právnym štátom. "Za" pre koaličný návrh, som si napísala, prečo teda, aké môžu byť dôvody voľby "pre" koaličného návrhu. Pani Žitňanská povedala, Národná rada nemôže všetko. Tak ja sa pýtam, či Ústavný súd potom môže všetko. Pretože Národná rada na rozdiel od Ústavného súdu predsa môže, môže písať ústavu, môže schvaľovať ústavné zákony. Nerozumiem preto tomu, prečo má Ústavný súd rozhodovať o ústavnosti ústavy. Môžete mi to vysvetliť? A váš argument je, lebo Národná rada nemôže všetko. To mi chcete povedať, že Ústavný súd sa môže rozhodnúť, že Národnou radou schválený ústavný zákon je protiústavný?
Hovoríte, že vopred spochybňujeme Ústavný súd, ale to po tej diskusie som prišla na to, že ani samotní ústavní sudcovia nerozumejú tomu, prečo má Ústavný súd rozhodovať o ústavnosti ústavy. A sami viete, aké je zloženie Ústavného súdu. To sa nám naozaj čudujete, že máme tieto pochybnosti? Nerozumiem, prečo tento riskantný medzičlánok musí existovať.
Ďalším dôvodom, prečo, prečo niekto môže hlasovať za koaličný návrh, je Ficova ješitnosť a povesť mizerného právnika, všakže, lebo... Áno, pána predseda Fica, pardon. Pretože ja nevidím iný dôvod, prečo vládna koalícia musela podávať svoj návrh až potom, ako pán Budaj podal svoj návrh. Mne to príde iba ako hra na toho lepšieho a šikovnejšieho. Jedine, že by ste, jedine, že by ste zámerne podali taký návrh, ktorý jednoducho vám bude zaručovať, že nebudú potopení tí, ktorí nechcete, aby boli. Napríklad pán Kočner. Keď bola vaša podmienka, keď sme sa bavili o podmienkach a mal sa, mala sa zrušiť aj milosť pre Michala Kováča ml., prečo nie aj pre pána Kočnera a ďalších podozrivých v tejto kauze. Všetci vieme, kým je pán Kočner a na čo slúži. Roky vám slúži ako nejaký vrah politikov na objednávku. Dáte mu zákazku, dáte mu peniaze a on zistí, vyfotí, urobí to, čo iní by neboli schopní. Ale vy ste teraz v úzkych, lebo pán Kočner toho vie až príliš veľa. Vy si nemôžte dovoliť, aby niekto taký bol obžalovaný, aby nebodaj začal spievať. To by sme tu mali šou, že? Takže aj toto, aj toto môže byť problém.
Verte mi, keď komentujete pána Sulíka, verte mi, ten o tých nahrávkach nevedel. Ak by pán Sulík niekedy niečo robil (smiech v sále), tak na tej nahrávke to je... (Ruch a smiech v sále. Potlesk.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Páni poslanci, páni poslanci.

Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
To, že o tom nevedel a nie je na tom žiadny obchod, to znamená, že na rozdiel od vás tie obchody nerobí. (Ruch v sále.) Ja sa vás chcem opýtať, či naozaj chcete riskovať to, že Mečiarove amnestie budú naozaj navždy pochované. Pre návrh pána Budaja hovorí alebo skôr pýtam sa, prečo sa vôbec chceme dobrovoľne vzdať vlastnej kompetencie, my, ktorí sme volení. Ako vieme, moc pochádza, pochádza z ľudu. My našimi ústami hovoríme to, čo si ľud praje alebo nepraje. Dve tretiny národa chcú zrušiť amnestie. My našimi ústami toto hovoríme. A zrazu tu má byť nejaký medzičlánok, ktorému chceme odovzdať naše kompetencie od volených zástupcov k tým nevoleným. K tým, ktorí neriskujú nič, ktorí nemajú v podstate žiadnu zodpovednosť. Im sa nič nemôže stať. Bolo by férovejšie postaviť sa k tomuto problému rovno a zodpovedať si za svoje rozhodnutie a zodpovedať sa občanom, pretože poslanec na rozdiel od, od sudcu Ústavného súdu môže byť národom odvolaný, keď sklame národ.
Takisto je tu riskantný pomer v Ústavnom súde, to už som hovorila a hovorila to aj kolegyňa Lucia Nicholson. To nie je tak že, že sedem ku tri, ale je tu, je tu pomer šesť plus jedna plus tri, a pritom na definitívne pochovanie Mečiarových amnestií stačí len sedem sudcov.
Ďalšia otázka. Pán premiér Fico bol 17 rokov proti, zrazu je za? Podozrivá to zmena. Tiež sa chcem spýtať, či sa nebojíte. Čo sa stane s nádejou ľudí, ak Ústavný súd pochová Mečiarove amnestie? Čo sa stane s povesťou Ústavného súdu? Tým sudcom, ako som hovorila, to môže byť jedno. Vy si možno umyjete ruky: "To my nie, to predsa oni." Ale chceme si toto zobrať na triko? Prečo sa k tomu nepostaviť čelom? Keď naozaj chcete zrušiť amnestie, tak to povedzte priamo a na rovinu. Pán Kresák povedal, je tu príliš veľa špekulácií. Samé, hovoril to tuším o kolegovi Beblavom, samé, čo bude, ak..., čo by bolo, keby... No chcela by som podotknúť, práve pri návrhu pána Budaja nie je žiadne, čo by bolo ak, ani čo by bolo keby. Tam sa zrušia amnestie a hotovo.
Opozícia mala päť podmienok. Zastupovanie pred Ústavným súdom, to mal byť pán Kresák, pán Kubina, že budú vláda a prezident účastníkmi na Ústavnom súde, že sa neuplatní tzv. premlčanie, zrušenie milosti nech neplatí iba na mladého Kováča, ale aj na všetkých ostatných a nech Ústavný súd nekoná automaticky, iba na podnet 30 poslancov. Akékoľvek z týchto podmienok, ak nebude akceptovaná, tak ja sa pýtam na dôvod. Jednu po druhej.
Je jedna pravda, pán ústavný právnik Kubina povedal, čím viac článkov v reťazci, tým väčšia pravdepodobnosť, že nejaký článok zlyhá. Tak prečo ďalší článok pridávame? Práve preto meníme zákon, silu ústavného, silou ústavného zákona, aby sme nepotrebovali Ústavný súd. Jasné, že v minulosti Ústavný súd urobil výklad ústavy, že amnestie nie je možné meniť, pretože vtedy nebolo. Ale ak zapíšeme do ústavy, že je to možné, že Mečiarove amnestie je možné zrušiť, tak nový výklad ústavy by mal byť jasný, preto je Budajov návrh lepší.
No, teraz ma stopnú. (Povedané so smiechom.) Dobre, posledná veta. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

No, filozof by skričal: "O tempora, o mores!" alebo, lepšie povedané: "Si tacuisses, philosophus mansisses!"
Pani poslankyňa, ja sa vás nechcem dotknúť osobne, ale pýtam sa, aj ste rozumeli tomu, čo ste čítali? (Ruch v sále.) Podľa môjho názoru sotva. Sotva.
A keď už tak hovoríme o tých veciach, ktoré tu dávate ako príklady, že amnestie by sa nemali dávať tým, ktorí spáchali trestné činy úmyselne, tak z tohto pohľadu Mečiarova amnestia je absolútny šuvix oproti tomu, čo zapríčinila amnestia z roku 1990 prezidenta Havla, ktorá bez akejkoľvek prípravy vrhla medzi náš ľud tisícky kriminálnikov, ťažkých kriminálnikov, ktorí sa za dva, za tri mesiace vrátili, ale za obrovskej útrap, obrovských útrap ďalších a ďalších ľudí. Viete, ešte v Ilave sedia tí, ktorí znásilnili dojčatá! Nie chlapcov alebo nie nejaké dievčatá, ktoré od 12 rokov sexuálne žili, dojčatá znásilnili! Ešte sú, choďte sa na nich pozrieť do Ilavy. Tam vidíte tie výsledky.
A potom Norimberský súd. Pani poslankyňa, Norimberský súd nebol retribučným tribunálom. Norimberský súd súdil nacistických zločinov na základe existujúceho práva bez porušenia, bez retribúcie. To boli základ..., to boli práva, ktoré nacisti pošlapali, a existujúce, nie tie, ktoré si vymysleli potom. Takže nešírte tu klamy a bludy a rozmýšľajte nad tým, čo hovoríte.
A keď tomu nerozumiete, tak tam, prosím vás, nechoďte. Robíte hanbu sebe aj všetkým poslancom. (Potlesk.)

Áno, chcela som povedať práve to, čo pán Hrnko, že si pani poslankyňa šliape na jazyk, keď hovorí o tých amnestiách, že majú byť len za neúmyselný. Chcela som spomenúť tie bandy kriminálnikov, ktoré Havel vypustil z Leopoldova a ktorí potom vraždili a presne tieto trestné, hrozné činy sa diali.
Ale chcela by som aj odpovedať na otázku. Tvrdí tu, že dve tretiny národa žiadajú, že si žiadajú zrušenie amnestií. Ja som presvedčená, že dve tretiny z národa na Slovensku má úplne iné starosti, a myslím, že ich, čo má, že je to posledné, zrušenie amnestií, že je to to posledné, čo ľudí zaujíma. A keď sa tie amnestie, keď by sa nezrušili, myslím si, že ani dve tretiny, ani tretina, ani celé Slovensko že by asi nezomrelo od hladu.

Ďakujem veľmi pekne. Ja si myslím, pani kolegyňa, že to naozaj... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Do mikrofónu, lebo nepočuť.

Vaľová, Jana, poslankyňa NR SR
... že to naozaj bola slohová práca, ktorú ste vypísali z médií alebo vám ho dali vaši kolegovia poslanci, pretože naozaj to boli také strašné útržky. A už nehovorím o tom, ako ste vytrhávali veci z kontextu, čo povedala pani ministerka, čo povedal Fico, čo povedal ten a ten, a ste to pozliepali a pospájali do jedného celku. Potom ste vyjadrili akýsi právny názor, aj keď neviem, že by ste bola právnička. Ale poúčate nás tu o histórii, čo bolo, ako bolo. Koľko ste mali, pani kolegyňa, rokov, keď boli Mečiarove amnestie? Štrnásť? (Reakcie z pléna.) Áno, máte právo, osem, kolega hovorí. Ja si myslím, že asi štrnásť. Tak naozaj máte právo nás tu poúčať o histórii, o tom všetkom, čo bolo.
A garantujem vám, že Robert Fico je veľmi dobrý a uznávaný právnik. A ak si myslí, že amnestie sú problematické, tak si nemyslí, že sú to amnestie problematické z dôvodu minulosti, ako to myslíte si vy, ale myslí si, že sú problémové z dôvodu budúcnosti, a to preto, že právny štát, alebo štát bude ďalej pokračovať a tieto amnestie môžu mať určitý trvalý následok do budúceho pôsobenia. Preto si myslím, že spokojne môžte hlasovať za tento návrh, ktorý sme predložili, ak to s amnestiami myslíte vážne. A určite urobíte dobre. Takže iba toľko môžem poradiť.
Ďakujem.