17. schôdza

Ďakujem, pán minister.
Teraz dávam slovo spoločnej spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci, pani poslankyni Magdaléne Kuciaňovej.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s ustanovením § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 512. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z ustanovenia § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 533 z 24. apríla 2017 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že do všeobecnej rozpravy sa písomne prihlásili traja. Dve poslankyne, pani poslankyňa Erika Jurinová a Irén Sárközy, a pán poslanec Jozef Mihlál.
Pani poslankyňa Jurinová, máte slovo.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, máme tu návrh zákona, ktorý nám tu vlastne, alebo dôvod, prečo ho máme, je to, že Ústavný súd konštatoval protiústavnosť v tých niektorých bodoch. V podstate ako opoziční poslanci sme sa uzhodli už pri prerokovávaní podobnej novely v roku 2013, že to, čo ste priniesli, pán minister, do parlamentu, je naozaj nad očakávania všetkých normálne alebo racionálne zmýšľajúcich ľudí.
Nielen v tom, že ste sa snažili, aby tie kolektívne zmluvy vyššieho stupňa boli rozširované, boli rozširované, ale vadilo nám najmä to, že boli rozširované bez toho, aby sa práve tí zamestnávatelia, ktorých by sa to dotklo, mali možnosť, aj keď nie sú, aj keď by neboli v nejakých združeniach, voči tomu nejakým spôsobom ohradiť. Proste nám to prišlo ako veľmi nesprávny krok urobený, kde neexistuje žiadny spôsob odvolania sa alebo proste nejakého opravného procesu. Proste, lebo ministerstvo sa tak rozhodlo. Ústavný súd dal za pravdu opozičným poslancom, a teda prichádzate s novelou, ktorá toto teraz rieši alebo našla mechanizmus, ktorým by to malo fungovať oveľa lepšie.
Možnosť rozšíriť kolektívne zmluvy vyššieho stupňa aj bez súhlasu firiem sa v slovenskom právnom poriadku objavovala a opätovne rušila už niekoľkokrát. Zavedená bola už v roku 1992, platila až do roku 2004, keď ju zrušil bývalý minister Dzurindovej vlády pán Kaník. Po nástupe prvej vlády Roberta Fica koncom roka 2007 sa nedobrovoľné rozširovanie zmlúv do zákona opäť vrátilo. Zamestnávateľské združenia preto iniciovali podnet na Ústavný súd, kým však súd stihol prebehnúť, kabinet Ivety Radičovej v decembri roku 2010 zákon o kolektívnom vyjednávaní opäť novelizoval a rozširovanie kolektívnych zmlúv z vyššieho stupňa podmienil súhlasom zamestnávateľa. No zákon v tejto podobe vydržal len tri roky a vy ste ho vlastne tou novelou vrátili opäť do pôvodnej možnosti teda rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa bez súhlasu firiem. Možnože takou kuriozitou bolo, že bolo, že práve vtedy sa proti vášmu návrhu postavil aj samotný prezident Ivan Gašparovič, a tomu isto nemôžete asi vyčítať, že by bol, že by mal s vtedajšou opozíciou nejaké priaznivé vzťahy. Novelu odmietol podpísať a vrátil ju parlamentu. K tomu ešte navrhol, aby sa rozšírenie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa týkalo firiem s aspoň 50 zamestnancami, navyše aby firmy, ktoré už majú vlastné podnikové kolektívne zmluvy, sa nimi naďalej riadili a neboli zahrnuté do rozširovania záväznosti vyšších zmlúv.
Vy ste tieto pripomienky neprijali a zákon ste schválili teda v pôvodnom znení. No a novela opäť putovala na Ústavný súd a minulý rok teda bolo prijaté rozhodnutie, alebo Ústavný súd rozhodol, že v tých niektorých častiach je vaša novela protiústavná. Pritom berieme a berieme, že naozaj v mnohých krajinách Európskej únie je umožnené práve rozširovať alebo mať extenziu práve v týchto kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa. V Nemecku aj v Česku, máte pravdu, ako ste sa, myslím, že vaše ministerstvo sa ohradilo, že majú podmienku reprezentatívnosti. V prípade Nemecka však musí byť pred rozšírením zmluvou pokrytých minimálne 50 % všetkých zamestnancov v oblasti jej pôsobenia. A extenzia musí byť vo verejnom záujme. Takisto dostatočnou reprezentatívnosťou podmieňujú rozširovanie zmlúv aj v Holandsku, Írsku, Fínsku, Maďarsku či Španielsku. Rovnakú podmienku reprezentatívnosti dal aj český ústavný súd, ktorý posudzoval ústavnosť mechanizmu extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa.
Pán minister, predniesli ste nám alebo predstavili novelu, ktorou sa zabraňuje tomu najhoršiemu, aby novela alebo aby zákon samotný bol v rozpore s ústavou. Ja možno teraz nepoviem stanovisko, alebo teda takto, že som rada, že tá protiústavnosť bude odstránená touto novelou, avšak stále si myslím, že v prípade kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa ste išli možno ďalej ako niektoré naše menšie podniky znesú.
Ďakujem pekne.

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslankyňa Sárközy.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážený pán minister, vážené poslankyne, vážení páni poslanci, možnosť rozšíriť platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa existuje v právnych poriadkoch väčšiny členských štátov Európskej únii, ako to spomenula vo svojom prejave aj moja kolegyňa. Len 6 štátov existuje v Európskej únii, je to Cyprus, Dánsko, Taliansko, Malta, Švédsko a Veľká Británia, kde takýto mechanizmus nemajú, avšak treba poznamenať, že v troch týchto štátoch, Dánsko, Švédsko, Taliansko, je vysoké pokrytie kolektívnymi zmluvami zabezpečené inou formou. V krajinách, kde existuje možnosť extenzie kolektívnych zmlúv, sa tak deje zvyčajne na základe rozhodnutia ministerstva práce, ktoré tak môže učiniť na žiadosť jedného alebo oboch sociálnych partnerov. V niektorých štátoch sú extenzie automatické, v iných je daná požiadavka reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy. V niektorých štátoch sú využívané často, napr. v Belgicku, vo Francúzsku, a v iných krajinách skôr zriedkavo, napr. Nemecko a štáty strednej a východnej Európy.
V Rakúsku extenzie kolektívnych zmlúv, hoci sú možné, ale nie sú bežné. Nakoľko však rakúske firmy majú povinné členstvo v zamestnávateľských komorách a tieto komory majú uzavreté kolektívne zmluvy s odbormi, tak je v Rakúsku vysoké, takmer 100 % pokrytie zamestnancov sektorovými a lokálnymi kolektívnymi zmluvami.
V Belgicku je možné rozšíriť platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa kráľovským dekrétom, pričom ide o bežnú prax.
V Bulharsku môže ministerstvo práce rozšíriť platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na celé odvetvie na žiadosť zmluvných strán.
V Chorvátsku môže ministerstvo práce rozšíriť platnosť kolektívnej zmluvy na spoločnú žiadosť zmluvných strán za podmienky, že ide o verejný záujem a kolektívna zmluva je uzavretá najväčšími organizáciami v danom odvetví tak na strane odborov, ako aj na strane zamestnávateľov.
Tak ako som spomínala, na Cypre extenzia kolektívnych zmlúv možná vôbec nie je.
V Českej republike je možná extenzia kolektívnych zmlúv na základe rozhodnutia ministerstva práce, ktoré tak môže učiniť na základe žiadosti oboch zmluvných strán. Táto prax však nie je ani v Českej republike veľmi bežná.
V Dánsku extenzie nepoznajú, avšak veľmi vysoký stupeň odborovej angažovanosti v Dánsku, ktorý dosahuje dve tretiny všetkých zamestnancov, má za následok, že pokrytie kolektívnymi zmluvami je približne 80 %. To znamená, že 80 % zamestnancov v Dánsku má mzdu stanovenú kolektívnou zmluvou.
V Estónsku je možné dobrovoľné rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, táto prax však nie je celkom bežná. Približne len 20 % zamestnancov tam má kolektívnu zmluvu.
Fínsko patrí ku krajinám s najvyššou mieru odborovej angažovanosti, takmer 70 % zamestnancov, aj najvyšším pokrytím kolektívnymi zmluvami, 90 % zamestnancov. Na rozdiel od iných škandinávskych krajín tu existuje mechanizmus extenzie, ktorý je podmienený reprezentatívnosťou a schválením ministerskou komisiou. Tento nástroj je vo Fínsku veľmi rozšírený a kolektívne zmluvy majú vo Fínsku zvyčajne celonárodnú platnosť.
Vo Francúzsku kolektívne zmluvy pokrývajú viac než 90 % zamestnancov napriek veľmi nízkemu členstvu v odboroch. Tu je členstvo v odboroch len 7 % zo zamestnancov. Dôvodom sú extenzie, ktoré sú využívané veľmi často, pričom rozhoduje ministerstvo práce na žiadosť zmluvných strán.
V Nemecku sú extenzie možné na základe rozhodnutia ministerstva práce, ak je extenzia vo verejnom záujme a zmluvné strany spĺňajú podmienku reprezentatívnosti. Avšak táto prax nie je veľmi bežná. Len malé percento kolektívnych zmlúv je rozširované, pričom vo východnom Nemecku je to ešte menej než v západnom Nemecku. Nemecko má však silnú tradíciu spolurozhodovania zamestnancov v podnikoch, približne 60 % zamestnancov má podnikovú alebo sektorovú kolektívnu zmluvu.
Grécko, v Grécku bolo rozširovanie platnosti kolektívnych zmlúv zrušené v roku 2011 v priebehu dlhovej krízy.
V Maďarsku je možné rozšíriť platnosť sektorových kolektívnych zmlúv na celonárodnú úroveň rozhodnutím ministerstva práce na základe žiadosti zmluvných strán, pričom sociálni partneri majú právo konzultácie a žaloby na súde.
V Taliansku nie je možné rozširovať platnosť kolektívnych zmlúv legislatívou, túto právomoc majú de facto súdy, ktoré považujú sektorové kolektívne dohody za indikátor spravodlivej mzdy, na ktorú ma zamestnanec podľa talianskej legislatívy právo.
V Lotyšsku sa rozširuje platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na celý sektor, ak táto zmluva zahŕňa spoločnosti počítajúce minimálne 50 % zamestnancov alebo 60 % obratu celého sektora. Napríklad v Litve možno, môže ministerstvo práce rozhodnúť o extenzii na základe žiadosti zamestnávateľov alebo odborov. Pokrytie kolektívnymi zmluvami v Lotyšsku a na Litve je približne len 10 %.
Na Malte extenzie, tak ako som spomínala, možné nie sú. V Holandsku je vďaka extenziám vyše 80 % pokrytie zamestnancov kolektívnymi zmluvami. Výpoveď pracovnej zmluvy na dobu neurčitú je možné len so súhlasom zamestnanca, úradu práce alebo súdu.
V Poľsku existuje legálna možnosť rozšíriť kolektívne zmluvy uzavreté viacerými zamestnávateľmi na celý sektor. Táto možnosť sa však veľmi nevyužíva, keďže takéto multilaterálne dohody nie sú bežné. Celkovo patrí Poľsko ku krajinám s najslabšou tradíciou kolektívneho vyjednávania v EÚ. Len približne 10 až 15 % zamestnancov má kolektívnu zmluvu.
Veľká Británia nemá vzhľadom na odlišnosť právnej tradície legálnu definíciu kolektívnych dohôd. Kolektívne dohody nie sú samé osebe právne vymáhateľné, pretavujú sa však do pracovných kontraktov, ktoré už vymáhateľné sú. Extenzie teda možné nie sú. Odbory združené na podnikovej úrovni však v rámci sektora spolupracujú, takže kolektívne zmluvy v niektorých podnikoch plnia funkciu benchmarku pre celé odvetvie.
Vo Švédsku extenzie zo strany vlády nie sú možné. Avšak dobrovoľné extenzie sú bežné, neorganizovaní zamestnávatelia sa môžu pridať ku kolektívnej zmluve dohodnutej odbormi. Vo Švédsku je takmer 70 % zamestnancov v odboroch a 90 % zamestnancov má mzdu stanovenú kolektívnou zmluvou. Švédsky zákonník práce je pritom veľmi flexibilný. Trh práce vo Švédsku nie je regulovaný centrálne štátom, ale sociálnymi partnermi.
Toľko teda, dámy a páni, k regulácii rozširovania platnosti, alebo ak chceme, extenzii kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v štátoch EÚ. Ako vidíme, regulácia trhu práce v krajinách EÚ sa značne líši od štátu k štátu, avšak extenzie sú pomerne bežným nástrojom a Slovensko nebude nijakou výnimkou, ak budeme mať mechanizmus extenzie kolektívnych zmlúv. Funkciou extenzií kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je stanoviť isté minimálne mzdové štandardy v rámci iného sektora... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pani poslankyňa Sarközy. A na vaše vystúpenie registrujem jednu faktickú poznámku.
Nech sa páči, pán poslanec Blanár.

Vážená pani kolegyňa, chcem vám poďakovať za tento výpočet príkladov krajín Európskej únie a rovnako aj poukázanie na výnimky, ktoré sú tam. Napriek tomu, že extenzia vyšších kolektívnych zmlúv sa tam uplatňuje iným spôsobom, lebo výsledok je v podstate taký istý.
Pred vami bola námietka, že Ústavný súd o niečom rozhodol, ja si myslím, že je to správne, a ctíme rozhodnutie Ústavného súdu a tento návrh, ktorý je predložený, z dielne ministerstva práce a sociálnych vecí všetky veci dostatočne podľa môjho názoru popisuje, pretože sú tu splnené podmienky na to, akým spôsobom môžu navrhovať tí, ktorí sa dohodnú na vyššej kolektívnej zmluve, aby mohla byť záväzná pre ostatných. Zriaďuje sa tu tzv. tripartitná komisia, na ktorú môžu predložiť tieto združenia svoje stanovisko, a mohol by som ešte menovať aj ďalšie veci, ktoré s ohľadom na nález Ústavného súdu konštatuje vo svojej novele ministerstvo práce a sociálnych vecí. Myslím si, že Slovensko je vyspelou krajinou Európskej únie z tohto pohľadu tým, že bude mať aj riešenie tejto vyššej kolektívnej zmluvy, ktorá sa môže rozšíriť s tým, že každý, ktorý bude mať nejaký problém, či už to bude zamestnávateľ, alebo viacero zamestnávateľov, má právo sa v zmysle tohto zákona obrátiť aj na súd a svoje námietky predniesť. Dôležité je, že je mechanizmus, ktorým sa to dá urobiť, a ja som presvedčený, že je dobrý, preto chcem poďakovať aj ministerstvu, pánovi ministrovi za spracovanie tohto návrhu a určite budem zaň hlasovať.
Ďakujem.

S reakciou na faktickú poznámku, pani poslankyňa Sárközy, nech sa páči.

Ďakujem pekne pánovi poslancovi za podporu.