18. schôdza

Pán poslanec Krajňák, čudujem sa, že vy ako intelektuál ste schopný takéhoto výkladu dejín. Nuž aj tak sa dajú vykladať dejiny. Musím konštatovať, že moja mama bola úplne jednoduchá tkáčka a mala na to názor, ktorý bol v súlade s geopolitickou danosťou, v ktorej sa vtedajšie Československo nachádzalo, a o Dubčekovi sa vyjadrila nasledovne: Toto bol len Dubček a ako sa národ pri ňom pozdvihol, ale keď tu bude "Dub", potom sa až budeme mať dobre. Ale vy tým "Dubom" asi nebudete. Prepáčte.

Pán poslanec Jarjabek.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Pán poslanec Krajniak, ja s vami súhlasím s jednou vecou, ktorú ste povedali, a to je podstata tohto návrhu tejto štátnej ceny. Dubček bol istým symbolom. Preto Dubček. Aj táto štátna cena je istým symbolom, malým symbolom práce, aká tu doteraz nebola. Od ´90., respektíve, áno, od ´93. roku takáto cena tuná nebola, preto lebo všetky, táto cena je symbolicky spojená aj s istou finančnou odmenou, preto lebo je to za istú prácu. Ja tam vidím tých akademikov, vedeckých pracovníkov, lekárov, koho chcete. Proste ľudia, ktorí tuná robia isté veľké činy, o ktorých táto spoločnosť nevie. A toto možno je isté symbolické zviditeľnenie ich práce. Dubček je symbol, cena je symbol.
Avšak ja by som si vás dovolil poprosiť, prestaňte kádrovať ľudí do minulosti, v súčasnosti a vy ste zrejme schopný ich kádrovať aj do budúcnosti. Toto naozaj neprináleží v tejto chvíli nikomu z nás a nikto proste, vy keď začnete kádrovať, tak uvedomte si jednu vec, že to je váš absolútne subjektívny názor, ktorý vôbec nemusí byť všeobecne platný, tak ako ste ho tuná predviedli. Proste to kádrovanie v tejto chvíli mi navodzuje iba jednu jedinú myšlienku – neberte to, prosím, osobne –, ako odvaha zlacnela.
Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec Čaplovič.

Strašne odmietam kádrovanie a každý jeden máme svoje malé dejiny a sú tie dejiny v podstate kostrbaté a treba naozaj stavať na istých dominantách a tieto vlastne symbolizovať pre dnešok. Winston Churchill je osobnosť par excellence a Briti ho nikdy nespochybnili, ani nemali prečo. Nedávno som čítal ďalšiu knihu od Johna Lukacsa o Winstonovi Churchillovi a bol som aj v Afrike južnej a chodil som po miestach, kde sa uskutočnili vojny známe búrske a Winston Churchill tam pôsobil nielen ako vojak, ako aj novinár a nikdy neprotestoval proti tomu, že sa tam zriaďujú prvé koncentračné tábory. Tam sa zriadili prvé koncentračné tábory pre Búrov a pre domorodé obyvateľstvo. To boli prvé koncentračné tábory, o ktorých sa v histórii vie a napriek tomu to bol mladý Churchill a potom tu bol starší Churchill alebo starý Churchill, ktorý dokázal v druhej svetovej vojne svoje významné postavenie a po, najmä po roku ´45, ´46.
A chcel by som naozaj pri tejto príležitosti pripomínať, že tie malé dejiny osobností sú rôznorodé, ale my Slováci máme nejakú zvláštnu vlastnosť vyťahovať to zlé a nepoukazovať na to dobré pri týchto osobnostiach pre súčasnosť a budúcnosť našej krajiny.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Pán poslanec Budaj.

Ďakujem. No, pán Krajniak povedal, trochu sa povozil na Alexandrovi Dubčekovi, pripomenul Goliana, aby napokon celkom zmierlivo súhlasil, že veď nech aj vláda teda udeľuje tento nový Rad práce Alexandra Dubčeka. A to isté hovorím aj ja. Nech udeľuje a je to, je to vaša panská vôľa. Ale tá otázka je oprávnená a znovu ju opakujem: Ktorý Alexander Dubček to je? Ten nehodnoverný, ktorého sochu ste pomohli osadiť – strana SMER – na námestí, ktoré nie je námestím, ale parkoviskom, ktoré, teda socha sa naozaj na Alexandra Dubčeka veľmi zdarilo nepodobá. Ako keby aj vy ste si vykreslili Dubčeka, ktorý nemá nič s normalizáciou ani s okupáciou. Taký Dubček nie je. Ak sa, jednou rukou chcete udeľovať cenu, nemôžte zaprieť Dubčeka, prenasledovaného disidenta normalizačného režimu, ktorý bol mužom 21. augusta a stal sa mužom 21., aj 21. júla, kedy sovietske vojská museli z Československa odísť. Prihláste sa ku skutočnému Dubčekovi. Nie k tomu nehodnovernému, umelo vytvorenému na politické a stranícke účely.

Pán poslanec Číž.

Ďakujem pekne.
No, pán poslanec, ja chcem oceniť, že nakoniec predsa len po tom celom exkurze sme zistili, že ten Dubček je človek, ktorý je významnou postavou Slovenska. Na túto tému už hovorili viacerí, že ten problém, že každý žijeme ten svoj život z mäsa a kostí a že neexistuje velikán prakticky, o ktorom sa nevedú spory. Je tam jeden zásadný moment. Historické reálie sú predmetom častokrát politického zápasu a objavujú sa dramaticky odlišné pohľady na veci. Problém je, či sme skutoční demokrati a vieme vnímať tento rozmer, že teda ten pluralizmus ako esencia demokracie predstavuje, že musím rešpektovať tých pohľadov na veci viac. A to, o čom sa bavíme, je, že napriek tomu, že tie pohľady na historické osobnosti sú diferencované, sa vieme kdesi zhodnotiť, lebo jednoducho ten jedinec prečnieva. A stáva sa, stáva sa ikonou presne, osobitne, keď si zoberieme, tak kontroverznejšiu osobu, ako bol pán britský premiér Churchill s jeho mladosťou, s jeho rasistickými výrokmi, s všetkým tým, búrskymi vojnami a podobne, napriek tomu ten historický rozmer, druhá svetová vojna.
Evidentne vrcholom ľudským bytia Dubčekovho bol práve rok ´68. V čase toho obrovského zápasu, ktorý sa tu viedol o slobodu myslenia, na druhej strane ale aj o to udržať sociálne spravodlivý štát a fungujúci štát. Viete, dneska aj 50. roky, veď predsa sa nedajú posudzovať inak ako v dobových reáliách po vojne a zápasy o budúce fungovanie, kde každá zo strán nadužívala častokrát také a onaké mocenské prostriedky. Tie dejiny sú naše, musíme s nimi žiť a môžme hľadať esenciu týchto dejín spoločne, ale v konečnom dôsledku nesmieme stratiť schopnosť dohodnúť sa na niečom, čo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Krajniak, nech sa páči, môžte reagovať.