Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, existujú dva typy zákonov a návrhov zákonov alebo noviel zákonov, ktoré idú do parlamentu: jedny, ktoré vzbudzujú pozornosť verejnosti, verejnosť sa o ne aktívne zaujíma, píše sa o nich v médiách, hovorí sa o nich v televíziách, poslanci vystupujú v parlamentnej rozprave, a potom je druhý typ zákonov, o ktorých sa veľmi nediskutuje ani v pléne, niekedy ani vo výboroch, médiá o nich nezvyknú informovať a ľudia o nich zväčša ani nevedia. Často je to vecou reálnej dôležitosti tých zákonov, teda toho, aký veľký dopad na akú veľkú skupinu obyvateľov tie zákony alebo novely zákonov majú. Niekedy je to vec symboliky, vec súboja vládnej koalície a opozície alebo prezentácie nejakého politického názoru, ale niekedy naozaj ide o technické záležitosti, a nielen čo sa týka preberania legislatívy Európskej únie, upravujú sa veci, ktoré zaujímajú, zdá sa, iba veľmi úzky okruh adresátov príslušného právneho predpisu, expertov alebo nejaké profesie, ktorých sa to priamo týka.
Pokiaľ ide o novelu zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, ktorý máme teraz na stole, tak podľa všetkého ide skôr o ten druhý typ, ktorý nevzbudzuje až takú širokú pozornosť verejnosti. Ako často sa bežný človek stretne s niečím, čo aspoň súvisí s obsahom tohto zákona, teda s činnosťou znalcov, tlmočníkov a prekladateľov? Väčšina veľmi často zrejme nie. A spomenie si vôbec niekto, kedy naposledy – napríklad v médiách – sa hovorilo alebo písalo o niečom takom? Možno ani to nie a možno áno.
Zrejme jednou z posledných káuz, keď sa hovorilo o činnosti znalcov, bol súdny proces s Vladimírom Jánošom, bývalým poslancom Národnej rady za SMER, o ktorom okresný súd rozhodol, že nie je vinný z týrania svojej bývalej manželky a ich dcéry. A rozhodol tak na základe znaleckého posudku, ktorý hovoril o tom, že exmanželka ani dcéra netrpeli posttraumatickou stresovou poruchou. Napriek iným dôkazom, ktoré potvrdzovali, že dochádzalo k násiliu vrátane nahrávok, tak stačil znalecký posudok, a navyše znalecký posudok týkajúci sa obete. Páchateľ sa vyvinil a súd preklasifikoval jeho konanie na priestupok. Nie je ešte definitívne rozhodnuté, prokuratúra sa odvolala, ale je to dobrý príklad, aby sme si povedali niečo o dôležitosti témy znalcov. A teraz dobrý nie preto, že sú tu nejaké balíčky peňazí zabalené v alobale a dotácie hornonitrianskym baniam a Fico, SMER, klientelizmus, korupcia, to je dôležité, teda je to dôležité, ale môžme sa k tomu vrátiť niekedy, niekedy inokedy.
Táto kauza je dobrým príkladom na to, ako súdy, orgány činné v trestnom konaní a znalci pristupujú k problematike domáceho násilia, násilia páchaného na ženách, na deťoch, násilia v blízkych vzťahoch. Tento prípad je len špička ľadovca, v médiách sa o tom hovorilo, verejnosť to určite zaregistrovala, pretože ide o bývalého poslanca, bývalého poslanca vládnej strany, ktorý je navyše spájaný s bizarnou kauzou bankoviek v alobale. Ale domáce násilie nie je viazané na príslušnosť v politickej strane, na politickú ideológiu či verejnú funkciu. Rozdiel je len v tom, že keď sa také niečo stane Janovi z Očovej alebo Petrovi N. z Košíc, médiá o tom obvykle neinformujú.
Ale takéto prípady sa dejú a nejde o žiadnu výnimku, prípady typu, že sa zisťuje, či má obeť násilia posttraumatickú stresovú poruchu, a keď nemá, tak sa to považuje za dôkaz, že k násiliu nedochádzalo. Pritom ľudia sú rôzni, nie každé násilné, neprijateľné a z hľadiska trestného práva protizákonné správanie musí obeti spôsobiť traumu. Nie každá trauma má za následok posttraumatickú stresovú poruchu a aj ľudia sú rôzni a s posttraumatickou stresovou poruchou sa dokážu vysporiadať rôzne, v rôznom čase. Ak u obete domáceho násilia v istom čase po ukončení páchania toho násilia absentuje posttraumatická stresová porucha, vôbec, ale vôbec nič to nehovorí o tom, či k násiliu dochádzalo, alebo nie. Ale niektorí znalci to evidentne vidia inak a orgány činné v trestnom konaní a súdy podľa ich znaleckých posudkov v niektorých prípadoch rozhodujú. A opakujem, nejde tu iba o ten jeden medializovaný prípad, nie je to nijako výnimočné, ľudia, ktorí pracujú s obeťami domáceho násilia a s touto témou, by o tom vedeli rozprávať celé hodiny.
Ďalším znaleckým prínosom k riešeniu problému domáceho násilia je syndróm týranej ženy. Znalec pracuje s konceptom akejsi ideálnej alebo správnej obete a túto ideálnu, hoci reálne neexistujúcu obeť hľadá. Má tabuľku a v nej rôzne parametre, kde si odčiarkáva, ak niektorý chýba, obeť nemá všetky znaky syndrómu týranej ženy, nemá teda syndróm týranej ženy, a teda nebola týraná. Sú tam také znaky ako naučená bezmocnosť, cyklus násilia, posttraumatická stresová porucha.
Tá bezmocnosť je teda veľmi, veľmi často rozoberaná v znaleckých posudkoch, pretože správna obeť by mala byť pasívna, nemala by si uvedomovovať, že je vôbec obeť, nemala by sa brániť násiliu, nemala by používať stratégie obrany a prežitia, dokonca ani by o nich nemala uvažovať a pripravovať sa na ne, nemala by chrániť vlastné deti pred násilím a nemala by odporovať násilníkovi. Lebo ak si žena problém uvedomuje, uvažuje o ňom, uvažuje o tom, čo s tým, nebodaj sa bráni násilníkovi, vzdoruje alebo odíde z násilného vzťahu, vyhľadá pomoc, podá trestné oznámenie, už si v tej tabuľke znalec nemôže odfajknúť všetky znaky, a teda potom konštatuje, že syndróm nebol zistený.
Počul som o jednom konkrétnom prípade, keď policajt odbil ženu so slovami, ale, pani, to nebolo domáce násilie, lebo vy ste sa bránili! Je smutné, ak to urobí policajt, ale je to policajt, ktorý zrejme nebol vyškolený a nebol vzdelaný v oblasti domáceho násilia, ale ešte horšie, ako keď to urobí policajt, je, keď podobným spôsobom – opakujem, nie výnimočne – k násiliu páchanému na ženách pristupujú znalci. Znalci, ktorí majú od štátu okrúhlu pečiatku, že tej téme rozumejú a že vedia dávať k nej záväzné stanoviská. A ešte horšie je, ak potom na základe takýchto znaleckých posudkov rozhodujú orgány činné v trestnom konaní alebo súdy. Pani, vy ste sa bránili, nebolo to domáce násilie, je to síce rozpísané na dvadsiatich stranách, je k tomu pridaná okrúhla pečiatka, ale podstata ostáva nezmenená. Skutok sa nestal alebo sa stal, ale nie je trestným činom, maximálne priestupkom. Môžu existovať lekárske správy, môžu existovať svedectvá či dokonca nahrávky, ktoré potvrdzujú, že došlo k páchaniu násilia. Nie je syndróm týranej ženy, tak nestal sa trestný čin.
Pritom aj samotný koncept syndrómov týranej ženy je dávno prekonaný a experti, ktorí pracujú s témou domáceho násilia, o tom dobre vedia. Tie jeho základné komponenty – naučená bezmocnosť, cyklus násilia, posttraumatická stresová porucha – vôbec nemusia byť univerzálne prítomné vo všetkých prípadoch. Domáce násilie má svoju dynamiku a inak ho obeť vníma, uvedomuje si ho a reaguje na začiatku, keď sa s ním stretne prvýkrát, potom, keď si ho začne uvedomovať, keď ho začne vnímať, začne ho pociťovať ako problém, keď sa začne rozhodovať, že by ho mala riešiť, keď odchádza od partnera, podáva trestné oznámenie, keď vyhľadáva pomoc, keď sa to práve deje alebo keď sa to už udialo, keď dostane odbornú pomoc alebo keď ju nedostane, keď dostane podporu od svojho okolia alebo ju nedostane, aký čas uplynie.
V týchto rôznych fázach aj samotná obeť vníma inak násilie, inak sa k nemu stavia, inak naňho reaguje a znalecké posudky v niektorých prípadoch toto vôbec nezohľadňujú. Máme syndróm týranej ženy, máme nejaké znaky. Odfajkneme si alebo si neodfajkneme.
Problém je, že sa skúma dôveryhodnosť obete a v oblasti trestných činov domáceho násilia, ale povedzme aj sexuálneho násilia sa obeť a jej dôveryhodnosť skúma výraznejšie ako v iných typoch trestnej činnosti. Je samozrejmé, že ide o trestné právo, aj páchateľ má svoje práva a vina musí byť nezvratne preukázaná, samozrejme. Ale keď existujú jasné dôkazy, samotné spochybnenie dôveryhodnosti obete prostredníctvom súdnoznaleckého posudku by nemalo stačiť na to, aby sme odhliadli od iných dôkazov, ktoré o vine svedčia.
Zvykne sa rozlišovať všeobecná dôveryhodnosť, vierohodnosť svedka alebo obete a špecifická vierohodnosť. Zjednodušene povedané, tá všeobecná hovorí o schopnosti alebo psychickej stránke a spôsobilosti svedka alebo obete plniť rolu svedka, teda vierohodne vypovedať o tom, čo sa udialo, a tá špecifická sa vzťahuje na konkrétnu výpoveď. A prostredníctvom tej všeobecnej vierohodnosti dochádza neraz k spochybňovaniu vierohodnosti a dôveryhodnosti obetí a nie na základe najnovších vedeckých poznatkov v oblasti domáceho násilia, ale bez nich, na základe voľných úvah, na základe starých, už prekonaných teórií alebo dokonca na základe mýtov, ktoré sú s oblasťou a s témou domáceho násilia spojené. A ak aj existujú pri skúmaní dôveryhodnosti obete alebo svedka nejaké odchýlky od normy, od štandardu, tak častokrát môžu byť spôsobené napríklad vplyvom dlhodobého týrania zo strany blízkej osoby.
Ide tu o prenášanie viny alebo zodpovednosti za obeť násilia. Sú to veci typu, že žena je spoluzodpovedná za znásilnenie, lebo si dala krátku sukňu, lebo išla v noci sama cez park, lebo páchateľa pozvala sama, dobrovoľne k sebe domov. V domácom násilí zasa veci typu, že sa nebránila, že od násilníka neodišla, ale dlhé roky počas páchania násilia s ním žila, že sa ho snažila ospravedlňovať pred okolím, zatajovať to, že sa deje násilie, že jeho vinu sa snažila zľahčovať alebo si ju pripisovala sama sebe, že mení výpovede, že stiahne trestné oznámenie, že nechce, aby bol páchateľ, ktorý je jej blízkou osobou, potrestaný a podobne.
Toto všetko je absolútne neprípustné! Za násilie nie je zodpovedná obeť, za násilie je vždy zodpovedný a plne zodpovedný agresor. Ak tvrdíme niečo iné, dochádza tým k spochybňovaniu obetí a k ich sekundárnej viktimizácii. Po agresorovi v podstate v násilí pokračujeme my, spoločnosť, okolie, štátne orgány. A opäť, ak je to zo strany laickej verejnosti, tak je to smutné, ale treba pracovať na tom, aby sa to zmenilo. Ale je absolútne neprípustné, ak si takéto veci neuvedomujú orgány činné v trestnom konaní, súdy a dokonca znalci s okrúhlou pečiatkou.
Nechcem generalizovať, nechcem tvrdiť, že všetci znalci postupujú takýmto spôsobom. Napriek tomu mám informácie, že takéto veci sa nedejú len výnimočne a je to problém. Znalecké posudky založené nie na najnovších vedeckých poznatkoch, ale na mýtoch, znalecké posudky vypracované po neprimerane krátkom čase, 20-stranový znalecký posudok spracovaný na základe trištvrtehodinového rozhovoru s poškodenou, s obeťou domáceho násilia. Znalecké posudky spracované systémom Ctrl C, Ctrl V, prekopírované jeden do druhého. Znalecké posudky, v ktorých odôvodnení chýba, o aké vedecké poznatky, o aké vedecké teórie, nebodaj literatúru sa opierajú, len úvahy a názory znalca. Znalecké posudky, ktoré skúmajú schopnosť obete znášať násilie, ako keby rôzna miera odolnosti obete voči násiliu niečo menila na zodpovednosti páchateľa za násilie. Akonáhle sa žena násiliu bráni alebo chráni deti, argumentuje a podobne, niektorí znalci tvrdia, že to nie je násilie v blízkom vzťahu, ale situačné párové násilie a zodpovednosť a vina sa v takom prípade vraj rozkladá na oboch. Hoci zranenia, a častokrát veľmi vážne zranenia, a len žena alebo deti a jediný, kto bol fyzicky násilný, je páchateľ. Sú o tom dôkazy, ale žena sa bránila, takže znalecký posudok vydá o tom iný obraz.
Čo s tým? Je potrebné venovať téme domáceho násilia, násilia páchaného na ženách a deťoch dostatočnú pozornosť, je potrebné vzdelávať a dovzdelávať a trénovať policajtov, prokurátorov aj znalcov a vyžadovať od nich odbornosť nielen v oblasti všeobecnej psychológie, ale špeciálne aj v oblasti domáceho násilia. Je potrebné trvať na tom, aby znalecké posudky boli odôvodňované a podopreté najnovšími vedeckými poznatkami z danej oblasti, je potrebné podľa môjho názoru uvažovať o samostatnom znaleckom odbore týkajúcom sa domáceho násilia, je potrebné vyžadovať vedomosti z tejto oblasti od znalcov, ktorí sa k tomu majú vyjadrovať, kontrolovať evidentné pochybenia pri vypracúvaní znaleckých posudkov a vyvodzovať voči autorom takýchto znaleckých posudkov zodpovednosť.
Skoro záverom osobná skúsenosť, nie z tejto oblasti, ale týka sa znalcov, týka sa aj inej oblasti, týka sa územného a stavebného konania, kde som sa ako účastník zapojil do pripomienkovania alebo do územného konania jednej pripravovanej stavby a spoločne s kolegom sme upozornili na to, že tá stavba nespĺňa normy, ktoré sa týkajú hluku, ktoré sa týkajú výjazdu vo vzdialenosti od križovatky a ktoré sa týkajú vzdialenosti od inej budovy, ale stavebník mal na všetko znalecké posudky. Znalecké posudky, ktoré vo vecnej stránke uvádzali údaje, ktoré si stačilo porovnať s príslušnými právnymi predpismi alebo s príslušnými technickými normami a bolo zjavné, že tie normy alebo právne predpisy sú porušené, ale my sme to iba tvrdili na základe toho, že sme vychádzali z údajov stavebníka. Znalec na základe tých istých údajov dospel k záveru, že je to v poriadku, dal na to okrúhlu pečiatku. A stavebný úrad iba alibisticky konštatoval, no, oni majú na to okrúhlu pečiatku, vy na to nemáte okrúhlu pečiatku, takže my musíme rozhodnúť podľa okrúhlej pečiatky. Hovorím za klub, takže ešte môžem hovoriť.
Tak už iba dokončím, že v tom prípade, ktorý sme my riešili a ktorý teda skončil neúspešne z našej strany ako zo strany účastníkov konania, tam išlo o stavbu, pomerne veľkú stavbu, ale stále iba o stavbu, o budovu. V prípade domáceho násilia ide o ľudské životy, o fyzické aj duševné zdravie živých ľudí a jeho vážne a dlhodobé ohrozovanie a poškodzovanie, a teda ide o oveľa vážnejšiu vec.
Uvedomujem si, že nie všetko je vecou zákona, nie všetko sa dá ošetriť schválením novely, nejakých pozmeňujúcich návrhov, pripomienok alebo nadväzujúcich právnych predpisov nižšej právnej sily. Ale keď na pôde parlamentu otvárame tému znalcov, je potrebné hovoriť aj o problémoch, o ktorých som hovoril, a hlavne je potrebné začať s nimi niečo robiť.
Ďakujem za pozornosť.
