23. schôdza

Ďakujem za slovo. Hovoril ste dobre. Ale keď sa chce niečo riešiť, musí sa vychádzať z minulosti. A problém nastal dávno v procese tzv. privatizácie. Tam je tá historická ryba, čo smrdí od hlavy. Všetko sa sprivatizovalo, to je vytunelovalo, zhumpľovalo alebo predalo do zahraničia. A zahraničný vlastník výrobu utlmil, zrušil alebo hocičo s tým urobil.
Pán Bagačka, ste z môjho regiónu. Príklad. Pivovar v Rimavskej Sobote. Heineken ho zrušil. A prečo? Lebo klesali tržby z predaja piva. A prečo klesali? Lebo je vysoká spotrebná daň a zvyšujúce sa základy, životné náklady ľudí. A už je cirka 150 ľudí bez práce. Zrušila sa konzerváreň, no tak kupujeme lečo zo zahraničia. Ľudia sú zas bez práce.
A, pán Heger, tie dobré časy, o ktorých ste vravel aj predrečníci, podľa mňa to je len bublina a ničím, bublina s ničím nekrytým eurom a tiež bublina automobilového priemyslu. Počkajte chvíľu, môže sa to skončiť ako v Detroite. To znamená mestá a haly duchov. A tieto akčné dotácie a akčné plány sú len potemkinovské dediny, celé zle. Štruktúru hospodárstva je potrebné zmeniť.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem za tvoje také obšírne vystúpenie, ktoré, myslím, že malo hlavu a pätu. A som rád, že vyzdvihuješ tie oblasti, ktoré sú hlavne u nás na východe, kde máme s tým problém. Áno, východ sa vyľudňuje, ale musíme si uvedomiť, že vlastne aj Slovák nebol naučený chodiť za prácou. To si musíme uvedomiť. My sme boli skôr rodinne založení, áno, že sme, sme tu doma, a teraz veľmi ťažko povie, že iď, áno, núdza zdravý rozum prebúdza. Preto aj vy zo Starej Ľubovne, keď sú zodpovední, samozrejme, musia sa postarať o rodinu, tak ide riešiť, keď už mu vláda a štát nedáva možnosti, ako sa zamestnať. No a následne potom, jak si spomínal, máme rozbité rodiny, deti nám vychováva ulica alebo starí rodičia a zisťujeme, že ani otca a matku nepoznajú svoje deti. Myslím si, že takýto spôsob si Slováci nezaslúžia v ďalšej existencii, aby takto sa naše rodiny rozpadávali.
Nie sme hlúpy národ. Jednoznačne treba nás podporiť zo všetkých financií, či už z eurofondov, či štátneho rozpočtu, naši slovenskí podnikatelia, tvrdím, pretože tento má celkom iný vzťah k tejto krajine, celkom iný vzťah ku rodisku, celkom iný vzťah k ľuďom. A pokiaľ toto nepochopí vláda, ktorá tu príde, to je jedno, či to bude modrá, biela, fialová, červená, tak prakticky ide proti vlastným občanom.
Áno, povedal si, je tu veľká byrokracia. Stopercentne je tu veľká byrokracia. Žiaľ, že k tej byrokracii bruselskej, ktorú tu máme, ešte naši úradníci na našich ministerstvách, na našich okresoch dávajú ďalší štós papierov, čo ešte sa musí vyplniť. Sú tu niektoré miestnosti a kancelárie, kde sa iba urobí nový hlavičkový papier, aby ďalšia pečiatka bola tam potrebná, a nejdeme po merite veci.
Spomínal si aj Poliakov, áno, tiež som z Prešova, tiež sem-tam zaskočím do Poľska a musím povedať jedno, Poliaci historicky mali trošku voľnejší spôsob toho socializmu, keď ešte fungovali, aj poľnohospodári tam proste si išli a mohli si gazdovať, ako uznali za vhodné, viac-menej sólo podnikanie, družstvá a štátne majetky, hovorím teraz za náš rezort ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Myslím si, že je dobré, že, že takáto diskusia prebieha. Aj keď možno nie, s niektorými vecami môžme súhlasiť, s niektorými nie. Ešte raz hovorím, súhlasím s tým, že ten proces je, je dlhý, dosť dlhý z môjho pohľadu tiež.
Na druhej strane, viete, keďže sme, sme tu v miestnosti, kde sa, kde sa mieša aj tá politika. Na druhej strane, keby bol veľmi krátky, tak vo svojom príhovore budete mať, že, že sa slabo kontroluje celý ten proces a že tie peniaze sa rýchlo dávajú a podobne. Tak to je vec názoru.
V krátkosti len, čo sa týka k tým, k tej sume, ktorá sa tak často spomína, vyše miliardy eur. Treba, možno aj ostatní, ale aj verejnosti, ktorá to pozerá, treba povedať, že ako sa, ako sú tie finančné prostriedky naskladané, že naozaj sú to finančné prostriedky z eurofondov, sú to zo štátu a priame peniaze zo štátu tvoria naozaj len menšiu časť celého toho rozpočtu. Nakoniec, nie je to žiadna tajnosť, je to v každom tom akčnom pláne napísané, koľko sú tie prostriedky, koľko ide tých prostriedkov priamych a koľko je možnosť čerpať v rámci, v rámci prostriedkov z Európskej únie.
No a ešte k jednému som. Určite sa zhodneme s tým, že v rámci akčných plánov aj podpory v menej rozvinutých okresoch je, je treba podporovať najmä aktivity našich podnikateľov. Napríklad, keď už sa rozprávame konkrétne, v rámci rimavskosobotského okresu neviem o nijakom takom, že by sme my v akčnom pláne mali podporu nejakého zahraničného partnera alebo zahraničného projektu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, kolegovia, kolegyne, za vaše faktické poznámky. Ako myslím, že práve aj tieto vaše odpovede len tak nádherne doplnili tú celú mozaiku, ktorá sa týka Slovenska, ktorá sa týka tejto, tohto veľkého, pálčivého problému, ktorý tu máme, a to sú nerozvinuté okresy. Ale v konečnom dôsledku sú to práve postihnuté životy ľudí, to je to najdôležitejšie, že za tým sú konkrétni ľudia, ktorí majú ťažký život kvôli tomu, že sa vláde doposiaľ nepodarilo tieto rozdiely nejakým spôsobom ošetriť.
Ale na druhej strane ja tu vidím aj, na jednej strane je to veľká hrozba, na druhej strane je to veľký potenciál. A myslím si, že aj táto diskusia ukazuje na to, že toto je téma, ktorej by mala byť venovaná omnoho väčšia pozornosť, že tu, tu naozaj potrebujeme prísť a priniesť riešenie, ktoré bude dlhšie ako jedno volebné obdobie, a nebude v ňom absolútne žiadny odraz nejakých, nejakého politického marketingu alebo politických chúťok, lebo to je, to je to nebezpečenstvo. Vy sa vyberáte jednou cestou, ktorá, tak ako povedal kolega Jurzyca, keď sa, keby sa na to pozreli kolegovia z Hodnoty za peniaze, tak tam by sme videli najprv tú, tú analýzu toho, že či to je dobrá cesta, keď už sa teda do toho chce veľa investovať.
A na margo tých eurofondov, ktoré ste spomenul, pán kolega Bagačka. Tak viete, ja by som tu chcel možno zadefinovať takú, taký nový pohľad na tie eurofondy, lebo to, to nie sú cudzie peniaze. My sme ich dostali do vienka. A keď povieme, že peniaze zo štátneho rozpočtu a zo štátu tvoria menšiu časť, no nie, ony sa stávajú súčasťou štátneho rozpočtu a sú to peniaze, ktoré nám niekto dal. To, to nemôžme sa tváriť, že a to nevadí, keď tieto minieme menej efektívne, lebo tie sme vlastne dostali. My sme správcami tých peňazí. Ak s nimi naložíme zle, tak možno už ďalšie nedostaneme, ale je to naša hlúposť, že sme sa okradli o efektivitu z tých peňazí, ktoré nám niekto dal. On nám doplnil ten náš rozpočet, ktorý by sme my nemali.
Takže ja by som bol velice nerád, aby sme sa pozerali na eurofondy ako na nejaké peniaze, a ktoré však, ako dopadnú, tak dopadnú. V žiadnom prípade! Sú to peniaze, ktoré spravujeme, a musia byť spravované dobre.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán podpredseda vlády, venovať zvláštnu pozornosť najmenej rozvinutým okresom a snažiť sa podporiť rozvoj je naozaj nevyhnutná potreba. Ja by som si dovolila predniesť svoj príspevok, ktorý je viac vecne zameraný, k predloženej, k predloženému návrhu zákona.
Odhliadnuc od toho, že spúšťanie nového systému podpory bolo spojené s politickým marketingom a nesystémovými výjazdami, výjazdovými rokovaniami vlády, ja osobne som tomuto projektu držala palce. Na konci totiž mal byť dobrý výsledok, ktorý menej rozvinutým regiónom pomôže. Verila som, že tvorba akčných plánov, pri ktorých sa kladie dôkaz na iniciatívu priamo z regiónov, bude mať reálny dopad a prínos pre rozvoj regiónov. Som totiž presvedčená, že pri plánovaní regionálneho rozvoja treba čo najviac stavať na návrhoch tých, ktorí región najlepšie poznajú. Všetko nasvedčovalo tomu, že výsledkom budú preinvestované milióny eur na projekty, ktoré sú v regiónoch potrebné.
Žiaľ, správy, ktoré sa objavili v septembri tohto roka, ma naplnili zmiešanými pocitmi. Na jednej strane tu bol dobrý pocit práce, ktorý urobil so svojim tímom splnomocnenec vlády pre podporu najmenej rozvinutých okresov Anton Marcinčin v spolupráci s ľuďmi z regiónov. Akčné plány dobre pomenovávajú problémy a ponúkajú aj veľmi konkrétne návrhy pre riešenie najmenej rozvinutých okresov. Ďalším krokom malo byť poskytnutie regionálnych príspevkov na projekty, ktoré sa v nich spomínajú. A práve tu je kameň úrazu, z ktorej, z ktorého mám zmiešané pocity.
Zaznela totiž informácia, že približne z 20 mil. eur, ktoré boli vyčleňované, vyčlenené na poskytovanie regionálnych príspevkov na rok 2016 a ’17, bolo v septembri takmer 17 mil. eur nevyčerpaných. Ak sa pozrieme na zoznam uzatvorených zmlúv o poskytnutí regionálneho príspevku, ktorý je dostupný na www.uradvlady, je jasné, že od septembra tohto roku sa tempo vôbec výrazne nezvýšilo.
Od začiatku septembra do 27. novembra bola podľa publikovaného zoznamu zazmluvnených len 12 projektov za necelých 1,2 mil. eur. Ak bude Úrad vlády poskytovať príspevky takýmto tempom aj v decembri, na konci roka nám ostanú milióny eur, ktoré sme nedokázali poslať tam, kde sú potrebné.
Splnomocnenec vlády pre najmenej rozvinuté okresy už v septembri upozorňoval na to, že podľa jeho názoru by sa spôsob vyplácania regionálneho príspevku v najmenej rozvinutých okresoch mal urýchlene zjednodušiť. To videl ako jedinú šancu na dosiahnutie čo najskoršieho reálneho očakávania doručenia finančnej podpory do regiónov. V najmenej rozvinutých regiónoch s napätím čakajú na to, že v súčasnej situácii výrazne pomôže práve táto predkladaná novela zákona, o ktorej rokujeme.
Po tom, ako som si ju preštudovala, mám pocit, žiaľ, že prináša len veľmi málo zmien, ktoré reálne urýchlia čerpanie finančných prostriedkov. To, že sa bude tvoriť dokument ročných priorít a akčný plán úradu, možno systém trochu vzpruží, lebo vďaka nim sa nebude pri každom jednom projekte posudzovať, či je formálne odporúčaný vládou. Takisto pomôže aj to, že bude možné z dôvodu hodného osobitného zreteľa poskytnúť príspevok aj vtedy, keď nesplní niektoré určené, určené podmienky.
No zároveň do zákona vláda vkladá ohľadom regionálneho príspevku a jeho oprávneného prijímateľa podstatne viac podrobností, ktoré bude potrebné kontrolovať. Reálne tak ostane na pleciach Úradu vlády prakticky rovnaké množstvo administratívnej práce a komunikácie s prijímateľmi regionálnych príspevkov.
Návrh novely zákona zavádza tzv. ročné priority, to je dokument zameraný na realizáciu cieľov akčného plánu v príslušnom roku, ktorý má obsahovať zoznam aktivít a projektov financovaných alebo spolufinancovaných z regionálneho príspevku. Okresný úrad bude pri tvorbe návrhu ročných priorít postupovať v zmysle metodiky vydanej a schválenej úradom vlády.
Treba však dôrazne upozorniť na to, že od plánovaného nadobudnutia účinnosti zákona k 1. aprílu 2018 budú do prvého predloženia ročných priorít ostávať len dva mesiace, pretože podľa prechodných ustanovení sa majú predložiť do 1. júna 2018. Je preto nevyhnutné, aby sa okamžite po schválení zákona začalo pracovať na metodike, podľa ktorej sa majú tvoriť návrhy ročných priorít, a to tak, aby bola k dispozícii súbežne s termínom nadobudnutia účinnosti zákona. Ak bude metodika meškať, bude to ďalší priestor na zbytočné zdržania. Samozrejme, treba hľadať aj riešenie na urýchlenie vyplácania príspevku podľa zákona, ktorý bude platiť od úvodu apríla, pretože už teraz je jasné, že nová metodika ani nové pravidlá minimálne do apríla, kým bude nový, účinný zákon, vyplácanie príspevkov neurýchlia.
Riešením je podľa môjho názoru operatívne prehodnotiť požiadavky na detailnosť rozpočtov a kontrolu verejného obstarávania, ktorá podľa mojich informácií často ide nad rámec zákona o verejnom obstarávaní. Návrh novely zákona podmieňuje poskytnutie príspevku preukazovaním, či prijímateľ nie je v likvidácii, či neporušil zákon nelegálneho zamestnávania, či nemá nedoplatky na poistnom. Kto bude všetko toto povinný preukazovať? Prijímateľ? Alebo bude situácia taká ideálna, že úrad vlády s dokladovaním podrobných náležitostí nebude príjemcu zaťažovať a preverí si ich operatívne prostredníctvom orgánov štátnej správy a verejne dostupných registrov? Obávam sa, že táto zvýšená administratívna záťaž zostane na pleciach prijímateľa, ktorý bude musieť najprv posielať listy na súdy, inšpektoráty, poisťovne, aby získal požadované potvrdenia.
Kto niekedy kolotoč získavania dokladov k žiadosti absolvoval, vie, o čom hovorím. Text zákona znie, ako by vypadol zo štandardného manuálu niektorého poskytovateľa dotácie, napr. ministerstva. Nebudí dojem toho, že je riešením, vďaka ktorému sa poskytovanie regionálneho príspevku zjednoduší. Zdôrazniť treba, že ide o riešenie pre najmenej rozvinuté regióny, v ktorých je hľadanie personálnych kapacít na prerokovávanie, prekonávanie byrokracie ešte väčším problémom ako kdekoľvek inde.
Čerešničkou na torte v návrhu novely je ustanovenie o tom, že z dôvodu hodného osobitného zreteľa je možné poskytnúť príspevok aj vtedy, ak prijímateľ nesplní zákonom určené podmienky. Teda výsledkom skúmania doručenej žiadosti bude, že síce príjemca niektorý z bodov nespĺňa a má na to aj potvrdenie, ale že vlastne až to tak nevadí. Ukladá potom nejaký predpis, aby príjemca spĺňal všetky požadované náležitosti, ak zákon pripúšťa poskytnutie dotácie aj v tom prípade, že ich nesplní? Na čo tam potom takéto podmienky dávame?
Áno, práve v najmenej rozvinutých okresoch by sme mali, ak je možné, hľadať také riešenia, ktoré pomôžu aj tým, ktorí v minulosti mali nejaké problémy. Niektoré chyby z minulosti sa jednoducho opraviť nedajú. Otázka je, kto bude rozhodovať o tom, komu bude udelená výnimka zo zákona. To je nový priestor na voľnosť v rozhodovaní a vytváraní rôzneho prístupu k príjemcom, čo uberá na transparentnosti procesu. Minimálne to, kto bude o tom rozhodovať, čo je a nie je dôvod hodný osobitného zreteľa, by v zákone určite v zákone uvedené byť malo.
Myslím si, že ak budú chcieť úradníci všetko, čo sa uvádza ohľadom prijímateľa príspevku, detailne skontrolovať ešte pred jeho poskytnutím, na tom, ako dlho potrvá poskytnutie príspevku sa, bohužiaľ, veľa nezmení. A keďže vyplatenie príspevkov rádovo v hodnotách niekoľko tisíc eur je pre prijímateľov behom na dlhé trate, je jasné, že strácajú motiváciu a strácajú záujem. Prestávajú veriť, že táto forma podpory bude fungovať.
Myslím si, že toto sme na začiatku tohto procesu určite nechceli. Určite nie je dobré, ak regióny, ktoré dostali impulz a začali veriť v zmenu, vo finále demotivujeme prebujnelou byrokraciou a tým, že príspevok, ak vôbec dostanú, tak ho dostanú po veľmi dlhej dobe. Nehovoriac o prirodzenom strachu, že ak sa im niečo nepodarí a ak nebude všetko, ako je na papieri, budú to musieť komplikovane meniť a absolvovať komunikáciu s úradom vlády znovu.
Bolo by preto dobré v rámci legislatívneho procesu ešte raz zodpovedne prehodnotiť, či nedokážeme byrokraciu a detailné podmienky zjednodušiť a nájsť taký spôsob vyplácania príspevku, aby sme urobili to, čo žiadajú v najmenej rozvinutých regiónoch. Aby sme zároveň presne vedeli, na čo sa má regionálny príspevok použiť, no zároveň aby poskytnutie niekoľko tisíc eur na menšie projekty netrvalo niekoľko mesiacov. A tiež aby sme našli dostatočne flexibilné riešenie, ktoré umožní realizovať aj mierne pozmenené projekty bez ďalšej obrovskej úradníckej tortúry.
Ešte v septembri splnomocnenec vlády pre podporu najmenej rozvinutých okresov Anton Marcinčin uviedol, že má v návrhu zákona tri oblasti, ktoré považuje dôležité, za dôležité. Prvou je, bolo zníženie koeficientu z 1,6-násobku priemernej miery evidovanej nezamestnanosti na 1,5-násobok. To tu je zahrnuté a vďaka teda tejto predkladanej, predkladanému návrhu zákona by sa počet okresov, ktorým sa bude venovať zvýšená pozornosť, zvýšil. To je možné vnímať pozitívne.
No treba upozorniť aj na potrebu primerane navýšiť kapacity a kompetencie pre prípravu a realizáciu akčných plánov. Je pomerne, je treba povedať, že kapacita je momentálne veľmi malá. Niekoľko ľudí na sekcii regionálneho rozvoja, pár ľudí na sekretariáte splnomocnenca, pár špičkových odborníkov, to je všetko. Chýbajú kapacity, ale aj spolupracujúci na ministerstvách, ktorí tému regionálneho rozvoja berú ako niečo cudzie. Posilnenie kapacít je zásadná otázka pre akékoľvek uvažovanie o urýchlení vyplácania príspevkov.
Druhým dôležitým bodom novely podľa pána splnomocnenca bolo, aby sa príjemcami regionálneho príspevku mohli stať aj fyzické osoby podnikatelia. Aj toto je v návrhu novely zahrnuté a vnímam pozitívne, že po schválení bude môcť takýmto spôsobom získať podporu napríklad samostatne hospodáriaci roľník či živnostník. Koniec koncov išlo o požiadavku práve z regiónov a niektoré riešenia stáli na tom, že táto podpora doposiaľ, podľa doposiaľ platného zákona teda možná nebola.
Tretím dôležitým prvkom novely, o ktorom v septembri hovoril pán Marcinčin, bolo zásadné zjednodušenie poskytovania príspevku. Ako som už uviedla, v tejto oblasti vidím veľký priestor na tom, aby sme v ďalšom legislatívnom procese tento návrh ešte dopracovali. Treba sa na vec podľa mňa pozrieť koncepčne, vecne a skutočne do druhého čítania pripraviť návrh, ktorý tento problém bude riešiť.
Takže na záver ja si myslím, že regióny si zaslúžia zvláštnu pozornosť a hlavne prioritnú pomoc. Bohužiaľ, mám pocit, že súčasná vláda toto nepovažuje za svoju prioritu a za to si zaslúži kritiku. Na druhej strane si myslím, že ostatní – aj teda vládni, aj opoziční poslanci – by sme sa mali spojiť a skutočne bez ohľadu na politickú príslušnosť hľadať riešenia pre regióny a navrhovať riešenia, ktoré týmto regiónom pomôžu.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Zareagujem na tú časť tvojho vystúpenia, Katka, o tom, že peniaze tečú k ľuďom do regiónov veľmi pomaly. A naozaj nevieme, ako vlastne tieto výzvy celé budú vyzerať, ako sa budú posudzovať žiadosti, ako sa budú vyúčtovávať. Vieme, ako to chodí, ten systém je veľmi ťažkopádny. A práve z toho dôvodu sa veľmi obávam o výsledok.
Chcela by som aj z tohto miesta ale povedať, že si veľmi vážim ľudí ako Anton Marcinčin a všetkých všetci šikovní ľudia v jeho okolí, ktorí robia túto prácu priamo v teréne úprimne, s nasadením všetkých síl, komunikujú s lokálnymi hráčmi, podnecujú stretnutia, robia prieskumy, pomáhajú s vytváraním akčných plánov a tak ďalej. Ja viem, že sú to proste desiatky, stovky hodín práce, a chcem, aby tu odznelo, že verím ich snahe odviesť dobrú a poctivú prácu.
Ale to, čomu neverím, je to, že sa ich mravenčia práca stretne s úprimným, naozaj úprimným záujmom vlády rozprúdiť skutočný trvalo udržateľný rozvoj v regiónoch, lebo ak by sa totiž táto vláda o regióny skutočne zaujímala, tak by ich za 12 rokov svojho pôsobenia nenechala dôjsť na psí tridsiatok, ak by využívala tie mechanizmy, ktoré ako, ako vláda dnes má vo svojich vlastných rukách.
A nič ma nepresvedčí, nič ma nepresvedčí, že teraz, keď vláde už tečie do topánok, lebo aj slepý vidí, že regionálny rozvoj zlyhal, že teraz to už bude lepšie, že teraz sa to už podarí, už tam nalejeme len týchto pár miliónov a už to bude fajn. Zavedený systém je veľmi centralistický a na to, že ide naozaj skutočne, úprimne podporovať riešenia zdola, sa iba tvári.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, tiež ste spomenuli, sú tam výnimky v zákone, kedy už nemusia platiť vžité pravidlá. Ja tiež som proti takýmto výnimkám, pretože výnimka znamená možnosť ďalšej korupcie a ďalších možností niekoho uprednostniť pred niekým. Takže s tým ja budem mať tiež stále problém. A myslím si, že by nemali by byť nejaké výnimky. Buď je pravidlo dané, alebo neni dané.
Spomenuli ste aj čerpanie eurofondov. No, žiaľ, ja už tu sedím nejaký ten siedmy rok, Pánboh dal, a keď sme končili programovacie obdobie 2007 - ’13, tak sa konštatovalo, že sme nedočerpali, a dva roky ešte boli ďalšie, ktoré sa ako išli, a sme si hovorili, že musíme sa poučiť z týchto našich, by som povedal, nedostatkov, ktoré sa pri čerpaní týchto eurofondov vyskytli. No, žiaľ, vyzerá, že asi to poučenie z krízového vývoja (povedané so smiechom), asi nám tu ešte nenastalo. A v ’68., keď prišlo to Poučenie z krízového vývoja, tak proste sa poučili tak, že ešte 20 rokov to tu fungovalo v ich režime.
Ja by som veľmi rád, keby sme sa z toho poučili, pretože ako sa hovorí, múdry sa učí na chybách iných, no hlúpy na vlastných, tak nechcem veriť tomu, že sme až takí hlúpi, že sa nevieme poučiť z tých chýb, ktoré sme urobili pri čerpaní eurofondov. Stále budem hovoriť, že eurofondy by mali sa zamerať na to, aby sme vyrábali, aby sme tu vyrábali, vytvárali pridanú hodnotu, lebo iba tak budeme môcť dať nádej našim ľuďom, že sa tu niečo pohne. To, že tu budujeme rôzne nákupné centrá, zamestnáme tam 100 alebo 50 predavačiek, neporieši našu nezamestnanosť, takže musíme tu tlačiť na výrobnú kapacitu, aby sme vyrábali a potom to aj spotrebovali. A najlepšie, keby to bolo všetko na Slovensku.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Až na tú, možno na záver tú poslednú vsuvku by som povedal, že to bolo naozaj racionálne vystúpenie a naozaj s väčšinou vecí súhlasíme, lebo však žijeme, žijeme v týchto regiónoch, takže vieme to naozaj aj porovnať.
Niekoľko takých otázok, ktoré, ktoré mi z tohto vyplynuli. Súhlasím aj s tým, možnože v rámci toho celého procesu je menšia kapacita ľudí, jednoducho nemôžu stíhať celý ten nápor, pokiaľ, pokiaľ tých projektov je naozaj veľa.
Zaujalo, zaujalo ma napríklad možná, až mi, viete mi odpovedať, že kontrola verejného obstarávania ide nad rámec zákona. Neviem v čom napríklad. V ktorých, ktoré je, lebo to je dobré pomenovať. Nepovedať len túto všeobecnú vetu, ale povedať. Verejné obstarávanie nám káže toto, ale my ešte robíme aj toto, aj toto, aj toto. A to je trebárs možno zbytočné.
A, a obidvaja dobre vieme, že v rámci toho schvaľovacieho procesu sa k tomu vyjadruje množstvo inštitúcií, Protimonopolný úrad a podobne, a vieme dobre, že sa to nesmie biť s inými zákonmi. A tam sa mnohokrát možno stretávame, dostávame do tejto časovej tiesne.
Zatiaľ tak, ďakujem.

Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, máme na stole vládny návrh novely zákona o podpore najmenej rozvinutých okresov, v ktorého v dôvodovej správe sa uvádza:
„Cieľom návrhu zákona je rozšíriť počet okresov, v ktorých sa umožní koncentrácia nástrojov, opatrení a peňažných zdrojov na akceleráciu hospodárskeho a sociálneho rozvoja a zvyšovania zamestnanosti za účelom odstraňovania regionálnych rozdielov a zvyšovania konkurencieschopnosti najmenej rozvinutých regiónov a tým aj kvality života.“
Ešte než vláda prostredníctvom svojho výkonného orgánu parlamentu, ako sa to javí vo svetle udalostí posledného týždňa, rozšíri záber tohto zákona, ktorý bol prijatý ešte za druhej Ficovej vlády, je vhodné pozrieť sa na to, ako sa podpora najmenej rozvinutých regiónov realizuje v praxi dnes alebo, ako to tu zaznelo, ako tečú peniaze, pričom najväčší problém nevidím v tom, ako rýchlo tečú peniaze, ale akým spôsobom a ku komu tie peniaze tečú.
A pán poslanec Bagačka vo faktickej poznámke povedal, že žijeme z regiónov, žijeme z týchto regiónov, čo bolo také milé prerieknutie. Asi ste chceli povedať, že žijeme v týchto regiónoch, ale niektorí vaši kolegovia to ponímajú inak. Oni naozaj z týchto regiónov, z týchto najmenej rozvinutých regiónov doslova žijú. A dovolím si to ilustrovať na prípade okresu Rožňava, o ktorom tu ešte zatiaľ nikto nehovoril, pokiaľ som, pokiaľ som zaregistroval.
Akčný plán okresu Rožňava bol vládou schválený v septembri 2016 s cieľom podporiť vznik 1 345 pracovných miest do roku 2020. Nechajme teraz bokom, že väčšina z jeho priorít na roky 2016 a ’17 ostala nesplnená, čo potvrdzuje aj správa o jeho plnení z októbra 2017. Jedna z prvých vecí, ktoré v rámci realizácie akčného plánu splnená bola, bolo založenie centra podpory regionálneho rozvoja, ktoré vzniklo 31. marca 2017 v Rožňave ako nezisková organizácia s názvom Koordinačné centrum pre rozvoj okresu Rožňava. V správe o realizácii akčného plánu sa uvádza, že v súčasnosti nemá žiadnych zamestnancov, nakoľko jeho činnosť okres podmieňuje podpisom zmluvy o poskytnutí regionálneho príspevku s úradom vlády. To sa zrejme čoskoro zmení, keďže na základe už podpísanej zmluvy o poskytnutí regionálneho príspevku koordinačné centrum získalo od úradu vlády dotáciu vo výške takmer 162-tisíc eur.
Koordinačné centrum pre rozvoj okresu Rožňava je zaujímavé z viacerých dôvodov. Napríklad z dôvodu, že ho nezaložili samosprávy okresu Rožňava, ktoré by mali byť hlavnými aktérmi regionálneho rozvoja. Nezaložili ho, hoci obe mestá okresu, teda Rožňava a Dobšiná, o to mali záujem a pripravili i návrh na jeho založenie. Mestské zastupiteľstvo v Rožňave odsúhlasilo založenie neziskovej organizácie Koordinačné centrum pre rozvoj okresu Rožňava, n. o., so spoluzakladateľom mestom Dobšiná na svojom zasadnutí 23. februára 2017. Nezaložili ho však, pretože ich niekto predbehol. Konkrétne pán Babič, rožňavský akčný hrdina SMER-u. Ten ako fyzická osoba spoločne s ďalšími tromi fyzickými osobami, ďalšími miestnymi smerákmi koncom marca založili Koordinačné centrum pre rozvoj okresu Rožňava ako neziskovú organizáciu, ktorá sa má zaoberať realizáciou akčného plánu rozvoja okresu Rožňava schváleného vládou Slovenskej republiky.
Kto je pán Babič? Niektorí ho možno poznáte. Ide o člena strany SMER - sociálna demokracia, predsedu Okresnej rady strany SMER - sociálna demokracia v Rožňavskom okrese, v minulosti po tri volebné obdobia poslanca Národnej rady, rovnako po tri volebné obdobia poslanca Košického samosprávneho kraja. Aktuálne je prednostom Okresného úradu v Rožňave.
Takže mestá Rožňava a Dobšiná spoločne spoločné, spoločné koordinačné centrum nezaložili, hoci chceli, lebo zasadla rozvojová rada, ktorá funguje na základe § 5 zákona, ktorého novelu máme dnes na programe. Zasadla rozvojová rada, na ktorej prednosta okresného úradu a zároveň už menovaný tajomník rozvojovej rady okresu Rožňava Ing. Ján Babič zo SMER-u - sociálnej demokracie z titulu funkcie predsedu okresného úradu proti tomuto ostro vystúpil a vyjadril svoj nesúhlas s takýmto postupom založenia neziskovej organizácie. Následne na to dal hlasovať za svoj vlastný návrh, aby neziskovú organizáciu založili členovia rozvojovej rady, nie mestá. Podpora regionálneho rozvoja v okrese Rožňava je tak fakticky sprivatizovaná skupinkou vedenou Jánom Babičom, prednostom okresného úradu, predstaviteľom strany SMER - sociálna demokracia. A účty za prácu tejto skupinky platia, alebo teda budú platiť daňovníci tejto krajiny.
Keď to teda zhrnieme. Najprv sa za druhej Ficovej vlády realizovala tzv. reforma štátnej správy ESO, na základe ktorej opätovne vznikli okresné úrady na čele s prednostami. Potom prišiel zákon o podpore najmenej rozvinutých okresov, ktorý dáva okresným úradom a ľuďom ako Ján Babič do rúk nielen právomoci realizovať regionálny rozvoj, ale dáva im aj peniaze. Dáva im možnosť rozhodovať o tom, ktoré projekty podporia a ktoré nie. A samosprávy, ktoré by mali byť prirodzeným aktérom regionálneho rozvoja, hrajú v tomto druhé husle.
Dnes máme na programe novelu, ktorá miestnym akčným hrdinom SMER-u - sociálnej demokracie, ako je pán Babič, chce umožniť, aby sa, citujem z dôvodovej správy: „rozšíril okruh subjektov aj o fyzické osoby podnikateľov, ktorým bude možné poskytnúť podporu s cieľom efektívnejšieho využívania prostriedkov určených pre regionálny rozvoj“. Miestni akční hrdinovia budú mať teda ešte širšiu právomoc dotovať vybraných spriatelených podnikateľov. Už je to pomaly ako za Mečiara, aj vtedy sme mali okresné úrady a v okresoch pôsobili tzv. akčné päťky. Dnes máme okresné úrady opäť a v okresoch pôsobia Babičovia ako miestni akční hrdinovia SMER-u a rozhodujú o tom, ako a pre koho sa použijú peniaze daňových poplatníkov.
Tento piatok uplynie šesť rokov od prijatia uznesenia Národnej rady, podľa ktorého mala vláda vykonať komplexný audit výkonu kompetencií podľa jednotlivých úrovní verejnej správy a zabezpečenia ich financovania a predložiť ho v súlade s daným uznesením Národnej rady, Národnej rady Slovenskej republiky. Dodnes sa tak nestalo a zaujímavé je, že prijatie tohto uznesenia iniciovali a presadili poslanci SMER-u - sociálnej demokracie, ktorí odvtedy šesť rokov vládnu už ako ministri a napriek tomu svoje vlastné, sebou presadené uznesenie nepovažujú za potrebné zrealizovať.
Kvalitne spracovaný komplexný audit verejnej správy by mal byť základom pre identifikáciu toho, kde vláda mrhá verejnými zdrojmi, a, naopak, kde výdavky verejnej správy sú podhodnotené a chýbajú. Chýbajú na to, aby príslušná úroveň verejnej správy dokázala poskytovať kvalitne služby občanom. Takýto audit by ukázal, prečo samosprávy nie sú schopné realizovať rozvoj svojich území. Ukázal by, že na to nemajú dosť zdrojov, a zákon, ktorý máme dnes, nie je vhodným nástrojom na zvýšenie kvality života v regiónoch. Tento zákon rieši možno vyššiu kvalitu života Babičom ako vybraným miestnym akčným hrdinom, nerieši však problémy, ktoré bránia samosprávam stať sa reálnymi aktérmi rozvoja regiónov. A preto si takýto zákon ani jeho novela, rovnako ako Babičovia našu podporu nezaslúži.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Samozrejme, dobré vystúpenie, Ondro Dostál, a výborný postreh k tomu klientelizmu. Tak mi to pripadá, že je to troška podobné ako duálne vzdelávanie, kde sa vyčlenilo a vydalo niekoľko desiatok miliónov eur, ktoré spotrebovali nie žiaci, ale, ale tí podnikatelia, ktorí sa dohodli v ’14. roku s vládou, že to nejako spolu urobia, tak na, na rôzne, rôzne ich stretnutia a analýzy sa tam minuli peniaze a žiakov sa prihlásilo len menej než 4 % do tohto systému, čiže nemá význam. Toto je veľmi podobný projekt, kde sa chcú dohodnúť vláda s miestnymi podnikateľmi.
Akurát sa ťa chcem opýtať, ja som si všimol tiež tento problém, že v dôvodovej správe sa hovorí, že podnikatelia budú môcť rozhodovať. Potom som to ale v paragrafovom znení nenašiel. Ak naozaj toto dali aj do paragrafového znenia, že o peniazoch nebudú rozhodovať zvolení ľudia, ale podnikatelia, ktorí ich prijímajú, tak to je teda problém a asi aj ústavný.
Potom som chcel ešte povedať, že v celej tejto hre ide už od toho prvého Ficovho zákona aj o vzdelanie detí. Aj to sľuboval v roku 2009. Teraz keď sa pozrieme na testovanie 5, to je novinka, tak vidíme priepastné rozdiely vo výsledkoch detí v Bratislavskom kraji a niektorých regiónov na východnom Slovensku. Čiže ani to vzdelanie sa nepodarilo.
A keď, znova poviem niečo o riešeniach, podľa OECD máme najviac centrály, tzv. fiškálne centralizovanú samosprávu. Keby sa decentralizovalo, to je opak toho, čo vláda robí, tak máme najväčší potenciál hospodárskeho rastu zo všetkých krajín OECD.