23. schôdza

Ďakujem pekne. Pán poslanec Štarchoň, musím uznať, že vidieť, že ste členom finančného výboru a že sa zaoberáte vecami a že môžme sa baviť o rôznych pohľadoch a rôznych názoroch. To, čo povedal môj predrečník, nebudem naňho reagovať, ale poviem otvorene, ja by som odporúčal strane SME RODINA, aby skutočne namiesto pána Krajniaka radšej posielali do debát o ekonomike pána Štarchoňa, lebo to je aspoň odborné. A tam potom vyvracať všetky tie populistické záležitosti, ktoré tu vytiahol pán Krajniak, mne sa na to ťažko reaguje, lebo na to potrebuje človek skutočne hodinu, aby vyvrátil všetky tie nezmysly.
Dobre, neviem, čo ešte stihnem, ale ešte k tomu poistnému odvodu, ja osobne som tiež skôr za to, aby sa ten poistný odvod nahradil nejakým iným riešením, nejakým, nejakou daňou z poistenia, ale to je, samozrejme, na debatu, môžme o tom debatovať. Mne sa to zdá ako systémovejšie riešenie, aj keď teda to riešenie, ktoré sme zvolili predtým, bolo nejaké iné, ale ja osobne som skôr za tú poistnú daň.
Takže ďakujem pekne.

Páni, srdečná vďaka a budem možno reagovať iba na pána predsedu, ak sa teda neurazí. Môj kolega Milan Krajniak tie veci, ktoré hovorí, hovorí práve preto, že sú najviac problémové. Sú to skutočnosti, ktoré sa dotýkajú predovšetkým ľudí. A kedysi pán premiér povedal, z grafov sa nenajete. Ono je to naozaj pravda. A ak sa máme teda pozrieť na to, prečo sme vlastne tu, tak sme tu hlavne preto, že sa snažíme chrániť predovšetkým práva našich voličov a nielen voličov, ale predovšetkým ich požiadavky, ktoré sa týkajú všeobecne slovenskej verejnosti ako takej a konkrétnych občanov tejto krajiny. To znamená, že za tým, čo hovorí Milan Krajniak, postavím sa za to aj ja a môžeme diskutovať. Každopádne, áno, chápem. Začíname diskutovať už možno teraz takto neverbálne, ale niekedy keď vyberiete konkrétne fakty, tak možno sa bude zdať, že sú vytrhnuté z kontextu, ale nemusia byť. Treba sa pozrieť aj na to cieľové publikum.
Ešte raz vďaka.

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pán minister, máme na stole štátny rozpočet na rok 2018, ktorému zvykneme hovoriť zákon roka. No v skutočnosti by bol priliehavejší názov zákon o zlodejine roka.
Začnem tým, čo je z pohľadu verejných financií, teda z pohľadu peňazí všetkých občanov Slovenskej republiky, najdôležitejšie. A tým je rozdiel medzi príjmami štátneho rozpočtu a výdavkami štátneho rozpočtu. Nie je nič horšie, ako keď chce štát minúť na svoje výdavky viac peňazí, ako má k dispozícii v rozpočte. Teda ak dopredu počíta so schodkom štátneho rozpočtu. A to je aj prípad tejto vlády, Ficovej vlády, ktorá chce minúť v roku 2018 1,9 mld. eur, ktoré jednoducho nemá. A keďže ich nemá, musí si požičať, a teda zadlžiť všetkých občanov Slovenskej republiky a celý náš štát.
No čo je horšie, že toto každoročné zadlžovanie sa deje v situácii, keď je aktuálna výška dlhu Slovenskej republiky už viac ako 44 mld. eur, teda v situácii, keď každý občan Slovenska dlhuje viac ako 8-tisíc euro. Budúci rok plánuje vláda zaplatiť len na splátkach istín štátneho dlhu 5 mld. eur a ďalšiu viac ako miliardu na obsluhu tohto dlhu. Teda 6 mld. eur, ktoré by sme mohli využiť priamo v prospech ľudí, ak by štátny dlh nahromadený nehospodárnym hospodárením všetkých doterajších vlád neexistoval.
Len pre ilustráciu. Takýto objem peňazí by pokryl kompletné ročné výdavky až siedmich ministerstiev. Ministerstva zdravotníctva, ministerstva školstva, ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ministerstva spravodlivosti, ministerstva životného prostredia, ministerstva kultúry a ministerstva hospodárstva. Darmo sa teraz bude vláda oháňať tým, že dlh v pomere k HDP, teda k hrubému domácemu produktu, klesá. Skutočnosť je taká, že hodnotiť dlh z hľadiska pomeru k HDP, teda k štatistickej výkonnosti ekonomiky, nie je nič iné ako spôsob, ako oklamať ľudí, ako spôsob, ako im zalepiť oči a odviesť pozornosť od skutočnosti, že sme katastrofálne zadlžený štát. Od skutočnosti, ktorá znamená, že dlh Slovenskej republiky každou hodinou, každou minútou, či dokonca každou sekundou v absolútnych číslach neustále narastá. Len za posledný rok takto narástol o viac ako miliardu eur.
Je jedno, akú máme výkonnosť ekonomiky, je jedno, aké máme HDP a aké vykáže Štatistický úrad. Je jedno, čo vám bude vykladať, či už tu prítomný pán minister financií, alebo pán predseda vlády. Jedno je isté, čím vyšší dlh máme, tým väčšmi sme otrokmi všetkých tých veriteľov z radov medzinárodnej bankovej a finančnej mafie, tým viac je náš štát v rukách všetkých tých medzinárodných úžerníkov, ktorým nejde o nič iné ako o to, aby sa Slovenská republika, a nielen ona, čo najviac zadlžovala. Pretože čím väčšie dlhy štáty majú, tým ľahšie sa týmito skupinami nechajú ovládať.
Pri takejto výške dlhu a pri tom, ako každou sekundou narastá, sa nemôžeme diviť, keď sa jedného dňa Slovenská republika finančne zrúti a kedy vyhlási bankrot so všetkými negatívnymi následkami pre ľudí, ktoré si viete len predstaviť. O tom, kedy to bude, však nebude rozhodovať ani tento parlament, ani táto vláda. O tom, kedy to bude, bude rozhodovať ten, komu sme vydaní týmto nezodpovedným, nezodpovednou politikou všetkých doterajších vlád napospas. A to je práve spomínaná medzinárodná banková mafia. Len od nej bude závisieť, kedy náš štát a jeho obyvateľov nechá padnúť alebo čím všetkým nás bude vydierať, aby nás nechala pri živote.
Možno si niekto myslí, že všetko toto zadlžovanie má nejaký význam, že slúži na rozvoj Slovenska a jeho obyvateľov. Poďme sa teda pozrieť na to, na čo všetko plánuje dať vláda peniaze občanov v roku 2018.
Začnem peniazmi, ktoré nielenže nekončia v oblasti, ktoré ľudí trápia najviac, ale ktoré dokonca nekončia ani na Slovensku. Všetci ľudia na Slovensku vedia, že Európska únia nám posiela peniaze vo forme eurofondov. Čo ale zďaleka všetci nevedia, je fakt, že to nie je vôbec zadarmo a že aj Slovenská republika zo svojho štátneho rozpočtu posiela peniaze Európskej únii. Na budúci rok takto do Bruselu, do rozpočtu inštitúcie, ktorá nás obrala o našu národnú suverenitu a nezávislosť, dáme 768 mil. eur. Za to nám Európska únia pošle peniaze z eurofondov, ktoré ale neputujú priamo do nášho štátneho rozpočtu, ale na konkrétne projekty do oblastí, ktoré schvaľuje Brusel, a za podmienok, ktoré schvaľuje Brusel. Na projekty, ktoré musíme v tom lepšom prípade spolufinancovať z nášho štátneho rozpočtu a v tom horšom prípade zaplatiť sami, keď nám dá Európska únia tzv. korekcie.
Kým teda peniaze, ktoré posielame do rozpočtu Európskej únie, sú skutočne reálne a bezpodmienečné peniaze, peniaze z eurofondov sú častokrát len peniazmi na papieri, ktoré môžme, ale nemusíme dostať. A ktoré navyše častokrát putujú do oblastí, resp. na projekty, ktoré sú spoločensky bezvýznamné. Výsledkom potom je, že za každé euro, ktoré dostaneme, zaplatíme každoročne minimálne 68 centov, no v niektorých rokoch to bolo aj viac, napr. v rokoch 2004 až 2010 to bolo každoročne v priemere až 96 centov. A to nehovorím ešte o tom, že veľká časť týchto peňazí z eurofondov sa jednoducho rozkradne a stratí vo všade prítomnej korupcii, v dôsledku čoho sú mnohé projekty totálne predražené.
Uvediem len jeden príklad za všetky. Rekonštrukcia parku v Hnúšti v roku 2013 za 151-tisíc eur z eurofondov. O tomto príklade by nám asi najlepšie mohol rozprávať jej hlavný aktér, primátor tohto mesta a aj poslanec Národnej rady Michal Bagačka. Špecialitou tejto rekonštrukcie boli napríklad nové lavičky v cene 8-tisíc euro za kus. No ani to nebolo všetko. Z eurofondov sa zaplatila aj nová preliezačka za 33,5-tisíca eur, teda za cena, za akú sa dá v tomto meste ešte aj dnes kúpiť kompletne zrekonštruovaný štvorizbový byt. Takže toľko k eurofondom, ktoré mnohí berú ako nejakú spásu Slovenska.
Snáď ešte jedna poznámka pre všetkých nadšencov eurofondov tvrdiacich, že bez nich by sme ako štát neprežili. Po roku 2020 končia v podobe, v akej sme ich poznali. Otázkou je, či vôbec budú, no ak aj budú, bude ich podstatne menej a ich čerpanie bude podstatne ťažšie ako dnes.
Európska únia ale nie je jediná inštitúcia, do ktorej platíme peniaze. Okrem nej vláda plánuje zaplatiť na členských príspevkoch do medzinárodných organizácií ďalších 13 mil. eur. Okrem toho, že si vydržujeme zločinecké organizácie, ako je Severoatlantická aliancia NATO, na ktorú dáme milióny eur ročne, tak financujeme aj tak pre nás mimoriadne dôležité organizácie, ako je napríklad Medzinárodná organizácia pre kakao alebo Medzinárodná organizácia pre kávu.
No čo je ešte horšie, je macošský prístup vlády k vlastným občanom prejavujúci sa v tom, že namiesto pomoci chudobným ľuďom na Slovensku pomáhame cudzincom. V rámci takzvanej rozvojovej pomoci im dáme 9,2 mil. eur. Na štipendiá pre zahraničných študentov zaplatíme takmer milión eur a v rámci azylovej politiky nás stoja ďalších 2,1 mil. eur. Za tieto peniaze by pritom viac ako tisíc najchudobnejších slušných rodín na Slovensku mohlo dostať na preklenutie svojich existenčných problémov viac ako 10-tisíc euro. Len včera bol medializovaný prípad štvorčlennej slušnej rodiny s deťmi, rodiny Šusterovcov z obce Radzovce v okrese Lučenec. Hoci otec rodiny celý život pracoval, pre jeho náhlu invaliditu prácu stratil a jeho rodina teraz musí vyžiť z 250 eur mesačne. Namiesto toho, aby vláda pomohla tejto rodine či množstvu iným podobným slušným rodinám na Slovensku, ktoré živoria v ťažkej biede, radšej pošle ako macocha peniaze cudzincom do zahraničia. Cudzí sú jej jednoducho bližší ako vlastní občania v núdzi. Toto je skutočná tvár sociálnej politiky tejto vlády!
No aby toho nebolo málo, cudzincom pomáhajú aj naše ozbrojené sily, naši vojaci. Za záujmy veľmocí, za záujmy vrahov z NATO pracujú v tzv. zahraničných misiách, napr. v Afganistane, kde pomáhajú svojou činnosťou stabilizovať dosadené bábkové vlády a obnovovať krajinu zničenú agresívnou zločineckou politikou Spojených štátov. Na túto politiku, na tieto tzv. zahraničné misie našich vojakov dáme aj budúci rok 27 mil. eur. Pre porovnanie, je to suma prevyšujúca napríklad priame platby pre poľnohospodárov zo štátneho rozpočtu. Ak teda budete uvažovať nad tým, prečo naši poľnohospodári nie sú konkurencieschopní voči zahraničiu, prečo krachujú a prečo náš trh zaplavuje odpad zo zahraničia, tak vedzte, že je to aj preto, že vládu viac zaujíma služba cudzím záujmom veľmocí ako potravinová sebestačnosť vlastného štátu.
No nielen poľnohospodárstvo, doslova prežitie národa zaujíma vládu menej ako služba cudzím záujmom. Vládu zaujíma menej aj celý rad ďalších oblastí. Ešte raz pripomínam, kým na tzv. zahraničné misie našich vojakov, pre misie vojakov, ktorí by mali brániť Slovensko doma a nie v cudzine, pôjde 27 mil. eur, na ochranu prírody a krajiny len 18 mil. eur, na štátne hmotné rezervy, čiže na zabezpečenie nášho štátu, prežitia v čase prírodných či hospodárskych katastrof, len 9 mil. eur, na rozvoj cestovného ruchu, pre ktorý má Slovensko veľký potenciál, len 7 mil. eur, na podporu podnikania len 4 mil. eur a na protidrogovú politiku len smiešnych 114-tisíc eur. Toto všetko, dámy a páni, toto všetko je pre vládu menej dôležité ako služba cudzím záujmom svetovládcov tisícky kilometrov od nášho domova.
A inak to nie je ani s kultúrou. Kým Matica slovenská, celonárodná inštitúcia venujúca sa mnohým oblastiam vedy a kultúry, dostane v roku 2018 podľa návrhu štátneho rozpočtu len 1,4 mil. eur, jedno jediné divadlo zamerané na úzku oblasť tanca, aj to len jednej maďarskej národnostnej menšiny, tanečné divadlo Ifjú Szivek dostane 671-tisíc eur, čiže skoro polovicu rozpočtu Matice slovenskej, a to práve za vlády Slovenskej národnej strany.
To je však ešte nič oproti tomu, čo dáme v roku 2018 na oslavy okrúhleho výročia jednej historickej udalosti. Na oslavy stého výročia vzniku Československej republiky chce Ficova vláda dať 4,8 mil. eur. Teda 4,8 mil. eur na oslavy vzniku štátu, ktorý v mene čechoslovakizmu ani len neuznával slovenský národ, ktorý nám odopieral čo i len autonómiu, ktorá nám bola prisľúbená, ešte aj dohodnutá v Pittsburskej dohode. Na oslavy vzniku tohto protislovenského štátu sa dá dokonca viacej peňazí, ako ide ročne na podporu zachovania identity a kultúry Slovákov v zahraničí. Takýto je teda prístup vlády SMER-u, Slovenskej národnej strany a MOST-u – HÍD ku kultúre väčšinového slovenského národa.
Na záver spomeniem ešte niekoľko veľkých výdavkov, ktoré na prvý pohľad vyzerá ako dobre investované peniaze, no v skutočnosti sú nafúknuté len preto, že slúžia účelom, ktoré nemajú nič spoločné s prácou pre ľudí. Prvou z nich je oblasť väzenstva, na ktorú sa plánuje vynaložiť budúci rok 164 mil. eur. To je viac ako 15-tisíc eur na jedného väzňa. Tieto výdavky by zďaleka nemuseli byť také veľké, keby si svoj pobyt vo väzení museli všetci väzni povinne odpracovať. Namiesto toho živia týchto kriminálnikov slušní ľudia, dokonca i obete, zo svojich daní.
Druhou oblasťou je oblasť podpory rodiny a pomoci v hmotnej núdzi, na ktoré sa plánuje podľa návrhu štátneho rozpočtu dať 913 mil. eur. Otázkou ale je, koľko z týchto peňazí pôjde do vreciek asociálov, do vreciek príživníkov, ktorí len zneužívajú náš sociálny systém a ktorí si z plodenia detí urobili zárobkovú činnosť. Koľko miliónov eur z tohto balíka sa využije na podporu tých, čo nikdy nič neurobili ani nechcú urobiť pre túto spoločnosť, ale svojou kriminalitou ju len ničili. Pri totálne nespravodlivom sociálnom systéme, ktorý nie je nastavený na princípe zásluhovosti a na biblickom princípe, kto nepracuje, nech ani neje, sú to peniaze z veľkej časti vyhodené do vetra, vyhodené celkom zbytočne.
Treťou oblasťou je oblasť medzirezortného programu pod honosným názvom Informačné technológie financované zo štátneho rozpočtu. Na tie má ísť budúci rok 230 mil. eur. No čo sa skrýva pod týmto názvom? To nie sú len nejaké počítače v štátnej správe, to nie sú len nejaké technológie uľahčujúce náš život. Pod týmto programom sa skrýva aj financovanie techniky, ktorá neslúži na nič iné ako na systematické sledovanie a monitorovanie všetkých slovenských občanov. Elektronické čipové občianske preukazy, vodičské preukazy, cestovné pasy a iné osobné doklady či elektronická zdravotná karta, to všetko v ostatných rokoch zahŕňal tento program. Ja sa pýtam, kam ešte zájdeme s takzvanou informatizáciou spoločnosti, na ktorú dávame toľké milióny eur. Budeme najbližšie dávať milióny eur na čipovanie ľudí či na nejaký iný totalitný program?
Dámy a páni, toto nie je nejaká konšpiračná teória. Toto je krutá realita, ktorú už čoskoro zažijeme, ak to pôjde takto ďalej, ak tento trend nezastavíme. Spomeňte si na moje slová o pár rokov. Ja len pripomeniem tým, ktorí vidia v týchto technológiách nejaký zásadný pokrok v zľahčení života na Slovensku, že tento program ide skoro, že na tento program ide skoro raz toľko peňazí ako napríklad na podporu bývania. Teda na podporu, bez ktorej nemôžme počítať ani s tým, že mladí ľudia si budú zakladať rodiny, a bez ktorej nemôžme ani vyriešiť súčasnú demografickú krízu, ktorá je vlastne aj hlavnou príčinou krízy dôchodkového systému.
Takto by som mohol pokračovať a rozoberať do detailov tisíce ďalších položiek, na ktoré vynakladáme obrovské peniaze neefektívne alebo na ktoré idú desiatky či stovky miliónov eur len preto, aby sa na nich nabalila vláda a s ňou spriaznené firmy, skupiny či jednotlivci.
Dámy a páni, schválne som sa nevenoval príjmovej časti návrhu štátneho rozpočtu, pretože som presvedčený, že peňazí v našom štáte je viac než dosť. To, čo ale Slovenskej republike chýba, je zodpovedná vláda pracujúca v prospech národných záujmov, v prospech ľudí. Vláda, ktorá nekradne, nekorumpuje a neslúži cudzím záujmom. Ak túto vládu raz budeme mať, bude dostatok peňazí na všetko.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Rasťo, zhodnotil si to dobre. Spomínal si všetky jednotlivé časti rozpočtu, zlodejiny, plytvanie peňazí na úplne nezmyselné projekty, neúmerné zadlžovanie, ktoré nás nakoniec privedie ku krachu, a všetky detaily, ktoré by ľudí mohli zaujímať, ako napríklad tie zlodejiny z eurofondov pána poslanca SMER-u Bagačku a podobne.
Čo ma ale najviac zarazilo, bolo to, že sa počas tvojho vystúpenia pán minister Kažimír naozaj hlúpučko usmieval a krútil hlavou celý čas, pretože jemu je to jednoducho jedno. Jemu je to jedno, on sa z toho smeje, jemu to nevadí, veď on má svojich, jeho kolegovia majú nakradnuté už také veľké množstvá peňazí, že aj keby sa stalo čokoľvek, on je za vodou, on utečie, on sa zbalí. A pri pohľade na tie slovenské rodiny, na tých ľudí, ktorí skáču pod vlak, pretože nemajú z čoho platiť svoje účty, nemajú z čoho platiť exekúcie, tak im to je jednoducho jedno, oni sa z toho výslovne vysmievajú. To sú tak neľudské hyeny, že si to normálny, radový, bežný občan nedokáže, jednoducho nedokáže predstaviť. A ja verím tomu, alebo dúfam v to, že sa slovenský národ raz zobudí a že na týchto ľudí, ako je pán Kažimír, príde spravodlivosť. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem za slovo. Vážený pán... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pardon, ešte vás preruším. Dovoľte mi, aby som na balkóne privítal študentov zo stredných škôl z Nového Mesta nad Váhom a zo Starej Turej. (Potlesk.)

Drobný, Stanislav, poslanec NR SR
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, budem stručný vzhľadom na to, že kolega Schlosár predo mnou tu všetko podrobne vysvetlil.
Za návrh takéhoto rozpočtu nemôžem hlasovať, veď je tam deficit takmer 2 mld. eur. Dobrý a zodpovedný správca vecí verejných takto hospodáriť nemôže. Vláda pri každej príležitosti hovorí, ako sa nám na Slovensku dobre žije, ako sa nám všetkým darí. Kedy má potom nastať čas na vyrovnaný rozpočet, ak nie v časoch dobrých?
Ešte upozorňujem, že nemáme vyrovnaný ani len primárny rozpočet. Náš deficit je oveľa vyšší ako naša dlhová služba. V tomto smere aj také Grécko hospodári lepšie. Je mi na druhej strane jasné, že pri takomto štýle riadenia štátu, ako je Slovenská republika dnes riadená, sa vyrovnaný rozpočet postaviť ani nedá. Predkladaný rozpočet je len dôsledkom tohto katastrofálneho štýlu riadenia. Všetci vieme alebo aspoň tušíme, kde všade unikajú štátu peniaze, niekde po tisícoch, inde po miliónoch a nakoniec sumár neefektívnosti štátnych výdavkov je možno práve o tých dvoch chýbajúcich miliardách.
Menej nákladný štát potrebuje nielen štátny rozpočet, ale predovšetkým občania Slovenska. Potrebujú nižšie dane, ako aj zrušenie rôznych poplatkov. To si, samozrejme, vyžaduje opatrenia na strane výdavkov, predovšetkým redukciu veľakrát zbytočnej a v konečnom dôsledku drahej byrokracie.
Je potrebné zastaviť mnoho iných výdavkov, z ktorých radový občan nemá žiadny osoh. Občania nepotrebujú zo svojich daní financovať špeciálne policajné útvary, aby im čítali a hodnotili statusy na Facebooku. Nepotrebujú dotované divadelné predstavenia z odhalenými telami. Kto na také chce ísť, je jeho voľba, ale nech si náklady hradí v plnej výške zo svojho. Pretože euro k euru a máme tu 2 mld. deficitu.
Čo je to za štátnu moc, keď boj proti korupcii si obstaráva dodávateľsky u mimovládnych organizácií? Na čo je vlastne taká vláda? To je len malý príklad z mnohých vecí, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú do života občanov zvýšené náklady a následne extrémne nízky životný štandard. Občania Slovenska naozaj potrebujú v mnohých oblastiach menej zasahovania štátu prostredníctvom politikov. Ak už príde k zásahom, tak by mali zlepšiť život občanov Slovenska v takých oblastiach ako zdravotníctvo, sociálne veci, školstvo, verejná správa. A to všetko by sa malo dosiahnuť v zdravej spoločnosti pri vyrovnanom štátnom rozpočte. Ak vláda nevie alebo nemôže riadiť efektívne tento štát, na čo ukazuje aj predkladaný návrh štátneho rozpočtu, nech uvoľní miesto tomu, kto to vie.
Ďakujem za pozornosť.

Stano, musím s tebou súhlasiť, že keby došlo k skutočnej racionalizácii štátnych výdavkov, nie o tom, čo tu hovoria páni ministri zo SMER-u, ale o reálnej racionalizácii, tak by veľmi rýchlo všetci pochopili, že tých peňazí v štátnom rozpočte je skutočne dostatok. Ukázalo sa to napríklad v Banskobystrickom kraji pri pôsobení župana Mariana Kotlebu, ktorý výdavky kraja naozaj racionalizoval tak, že sa nielen prijal vyrovnaný rozpočet bez toho, aby sa kraj musel zadlžovať, ale naopak, sa dokázalo splatiť rekordných 39 mil. eur dlhu, čo nepoznáme v histórii všetkých samosprávnych krajov ako takých.
A som si istý, že keby sa do vedenia štátu dostali normálni, rozumní a hlavne čestní ľudia, to znamená ľudia, ktorí sú opakom pána Kažimíra, tak by dokázali racionalizovať tieto výdavky takým spôsobom, že by štát mohol hospodáriť efektívne a nemusel každý rok všetkých ľudí, aj tých mladých ľudí, ktorí sedia hore na tom balkóne, zadlžovať o 2 mld. eur, pretože práve vy to budete platiť. Vy budete platiť za neschopnosť a zlodejiny pána Kažimíra a jeho kolegov.

Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, milí hostia, hneď v úvode poviem, že mám svoje vystúpenie alebo vystúpenia rozdelené do dvoch častí. V tej prvej časti ako prihlásený písomnou formou by som bol skôr všeobecnejší a hovoril o trendoch a veciach, ktoré pôjdu možno dosť do hĺbky, pretože hlavným predmetom celého môjho príspevku alebo všetkého, čo budem hovoriť, je predovšetkým oblasť vzdelávania. Áno, jednoznačne vyhlasujem, že tejto oblasti sa najlepšie rozumiem a k tej sa aj mienim vyjadrovať.
A potom v tej druhej, keď príde možnosť na ústne prihlásenia, pôjdem už konkrétnejšie aj po jednotlivých veciach a položkách, aj s niektorými inováciami a návrhmi, ktoré verím, aj keď som realista a skeptik, ako som to už skôr vyhlásil, že predsa len môžu padnúť na úrodnú pôdu a oslovia zodpovedných, aby určité veci zmenili.
Ale na začiatok vám poviem jeden príbeh. Aj keď nás tu nie je veľa, verím, že si to vypočujú aj tí, ktorí nie sú momentálne v tejto sále, pretože tento príbeh hovorí najmä o tom, ako sa dívame na veci nesúvisiace možno len so vzdelávaním, ako sa dívame na veci, ktoré súvisia aj s našou budúcnosťou. Je to starý príbeh. Poznám niekoľko jeho verzií, tak vám poviem tú modernejšiu.
V pekle sa rozhodli usporiadať vedecké sympózium. To znamená pod vedením najvyššieho, Lucifera, si museli všetci pripraviť príspevky, vedecké príspevky o tom, ako získavať čo najefektívnejšie, to je také populárne slovo, ľudské duše do pekla, ako ich dostať do zatratenia. A samozrejme, čerti sa predháňali jeden cez druhého, každý mal svoje riešenia, podopieral to grafmi, tabuľkami, ukazoval to i ono a Lucifer ani s jedným z nich nebol nikdy spokojný. Vždy si niečo našiel. Raz sa mu nepáčilo, že tu niekto hovorí o tom, že netreba veriť, potom sa mu nepáčilo, že ďalším riešením je neustále nabádanie len k hriechu a k hriešnemu životu. Skrátka už začal zúriť a s každým, s ktorým nebol spokojný, ho poslal až na najsamotnejšie dno pekla. Všetci sa mu začali vyhýbať, báť, utekať pred ním a on tak zúrivo tam pobehoval, až mu odrazu zrak padol na jedného starého čerta, veľmi škaredého, s krivými rohami. A ten pred ním necúvol. Pozrel sa mu do očí a pýta sa ho: Čo, ty predo mnou neutekáš? Počkaj, moment. Veď ty máš veľmi dobré výsledky. Ako to ty robíš? Ako je to vôbec možné? Nič si nám tu neprezentoval, nič si nám tu nehovoril, máš výsledky. Nože, prezraď svoj postup. Prezraď svoj recept! A ten čert sa len usmial a povedal: To, čo robím ja, je úplne jednoduché. Ja len stále človeku hovorím: Máš čas, neponáhľaj sa, odlož si to na neskôr. Máš ísť do kostola, odlož si to na neskôr. Máš sa pomeriť so svojím blížnym, odlož si to na neskôr. A tak ďalej a tak ďalej. Veď nie je koniec sveta, neutečie to, máš čas. A potom, keď nastane jeho posledná hodina, jeho duša je moja. Vtedy Lucifer ožil a povedal: Toto je perfektná stratégia. Presne takto to treba robiť. Počuli ste ho ostatní? Treba ísť medzi ľudí a začať ich presviedčať. Neponáhľajte sa, ľudia, s dobrými vecami, máte predsa čas!
A, bohužiaľ, musím konštatovať, že nielen v rôznych procesoch vzdelávania a v rôznych dôležitých veciach v našom živote postupujeme asi podľa tohto našepkávania, ktoré prichádza a nás presviedča. Je to mimoriadne nebezpečné pre našu budúcnosť, neustále sa spoliehať na to, že máme ešte čas.
A ako to súvisí s návrhom štátneho rozpočtu? Tak ako sme všetci zachytili, mali sme tu mať najväčšiu reformu za 25 rokov. Odborný tím zasadol a vypracoval určitý dokument Učiace sa Slovensko. A tak ako aj v minulosti sa našli kuvičie hlasy, ktoré hovorili, ó, áno, fajn, len si píšte. Dopadne to ako duch školy v 90. rokoch alebo projekt Konštanty, alebo projekt Milénium a ďalšie dokumenty, ktoré tu boli doteraz napísané a sú pekne uložené v archívoch, alebo kto ich má vytlačené, tak ich má niekde v zásuvkách. Obrovské množstvo myšlienok, postupov, opatrení, ktoré ľudský um vymyslel, aby čosi s naším vzdelávaním urobil. Vyzerá to, že ostane zabudnuté.
Ako som povedal v úvode a mnohokrát predtým, som skeptik. Nemal som veľké očakávania a prehnané optimistické očakávania, že sa niečo na tomto našom postupe zmení. Veď to šepkanie, že máme ešte čas, netreba ísť do nejakých radikálnych zmien, do skutočných systémových zmien; tu musím nadviazať na jednu veľmi trefnú poznámku z jednej odbornej konferencie pred pár rokmi, kde vysokoškolský profesor vyhlásil: Akéže systémové zmeny, veď my stále robíme len zmeny v systéme. My stále len ho upravujeme a robíme, tak ako sa častokrát hovorí, kozmetické úpravy.
My potrebujeme, my všetci, celá krajina, celé Slovensko potrebujeme sa k tejto veci už postaviť raz a navždy zodpovedne. Povedať si naprieč celým politickým spektrom, naprieč celou spoločenskou diskusiou, že nastáva čas už prestať veci odkladať. Má to byť spoločným úsilím nás všetkých, nás všetkých, aby sme tlačili na zodpovedných a zároveň aj sami na seba, aby sa naštartovali systémové zmeny, aby došlo možno až ku kopernikovskému obratu, pretože len toto je prostriedok, ako sa pripraviť na budúcnosť. Na budúcnosť, ktorej, podľa jednej analýzy vyše 60 % súčasných žiakov základných škôl, ktorí si myslia o tom, že budú mať nejaké povolanie, kým dospejú, to povolanie už nemusí ani existovať. Tak rýchlo ide vývoj dopredu a tak pomalý a skostnatený je náš vzdelávací systém. Sú to zmeny, ktoré je potrebné urobiť a nedajú sa teda urobiť za štyri roky. Sú to zmeny, ktoré budú trvať podstatne viac. A to bude chcieť od všetkých nás silnú politickú vôľu na dohodu, že ak sa to urobí, tak sa v tomto pláne bude ďalej aj pokračovať. Že si nebudeme vyberať len drobné, čiastkové veci, ktoré budú vyzerať navonok pekne a verejnosť nám za ne zatlieska, ale že sa budú robiť na základe plánu, mapy opatrení, z ktorých nikto neuhne. Táto dohoda, jednoducho k nej musí dôjsť. A pre túto dohodu je potrebné získať, no, možno poviem prehnane, že všetkých, ale maximálne množstvo ľudí, ktorí tieto veci ovplyvňovať môžu, pretože potom môžeme riešiť jednotlivé položky v rozpočtoch a prelievať len z jednej strany do druhej. Neustále budeme narážať na to, že nie vždy bude každý spokojný. Pre túto zmenu je potrebné získať aj pána ministra financií.
Pán minister, už viackrát som zachytil, ako aj včera, že váš osobný názor na vzdelávací systém nie je práve lichotivý. Beriem, každý má právo a povinnosť aj hovoriť o svojich názoroch, ale z tohto miesta si vás dovolím pozvať napríklad na vzdelávaciu konferenciu do Popradu, ktorá býva v marci, budúci rok. Príďte medzi ľudí, ktorí to so vzdelávaním myslia naozaj úprimne. Nájdete tam najviac inovatívnych pedagógov na meter štvorcový. Budete možno prekvapený, ako ľudia za svoje vlastné peniaze, bez nároku na to, aby im to niekto preplatil na kreditoch, obetujú svoj voľný čas, odídu od rodín a pracujú na svojom sebazdokonaľovaní. My týchto ľudí máme. My týchto ľudí ešte máme. Nie je ich dosť na to, aby sme mohli urobiť nejaké prevratné obraty, ale ešte ich máme a potrebujeme ich mať stále viac. To sú ľudia, do ktorých musíme investovať nielen finančne, musíme do nich investovať aj svoju pozornosť, prichádzať s opatreniami, ktoré týchto ľudí budú vyzdvihovať.
Celá diskusia, bohužiaľ, ako to sledujeme v médiách, často skĺzava len na boj o tie platy. Je to boj. Každá strana si háji svoje pozície, ale ak chceme prestať alebo ak chceme odolávať tomu našepkávaniu, že máme ešte čas odložiť dôležité zmeny v procese vzdelávania, ak máme ešte na to čas a čakať, že čo bude a čo príde, tak už to bolo aj včera povedané, toto je cesta do pekla.
To zaostávanie sa nezastaví. Ale aké zaostávanie? To zaostávanie vnímame my sami i subjektívne a vidíme ho a počúvame okolo seba. Ale dokazujú nám to aj medzinárodné merania. Včera zverejnený PIRLS výskum, ktorý ukazuje, áno, na prvom stupni čitateľská gramotnosť sa približuje k priemerom, ale tie výsledky, ktoré máme z predchádzajúcich meraní, nám ukazujú, že na druhom stupni, tam sa to začína všetko vytvárať.
Veľmi sa pochvalne musím vyjadriť k tomu, že na ministerstve školstva existuje Inštitút vzdelávacej politiky a zároveň pripravili aj revíziu výdavkov na vzdelávanie. Čiže my už máme konkrétne riešenia a konkrétne kroky, ktorými môžeme veci ovplyvňovať a môžeme ich meniť. Ale čo s tým, ak Učiace sa Slovensko sa oddiaľuje, opatrenia v prvom akčnom pláne budú až niekedy okolo januára 2018 a ešte ani nevieme, aké opatrenia dostanú tú prioritu, keďže nevidíme v rozpočte, že by na to boli vyhradené finančné zdroje, najmä na opatrenia, ktoré si ich naozaj budú vyžadovať. Ak vidíme aj v tejto revízii, že sa napríklad nezamýšľa nad tým, čo je uvedené aj v programovom vyhlásení vlády. A ja som nepostrehol diskusiu aj o tom, či nie je lepšie mať školstvo pod jednou strechou. Veď dnes je rozdiel medzi rozpočtom pre vzdelávanie na ministerstve vnútra a samotným rozpočtom celkovým ministerstva školstva necelých 200 miliónov. Čiže máme tu dva ako keby systémy. Budeme riešiť iba jeden? Alebo budeme riešiť oba?
Tieto otázky sú mimoriadne dôležité, aby sa otvárali. Lebo nám opozícii často vytýkate, že vylievame vedrá špiny. Ale my nikdy nehovoríme o tom, aby sa niekde vylievali vedrá peňazí len tak navnivoč. My si plne zodpovedne uvedomujeme, že pri konkrétnych vyjednávaniach je potrebné vždy dve strany. Ideálny stav je, ak sú obe spokojné. Ale pokiaľ bude dochádzať len k sporom, ktoré môžu viesť možno v budúcnosti k ďalším štrajkom, ak sa bude situácia radikalizovať, ak sa nenájde naozaj tá celospoločenská dohoda na to, aby sme považovali vzdelávanie na Slovensku za top prioritu, už musím hovoriť top prioritu, lebo o prioritách počúvame často v mnohých položkách, ale skutočná priorita musí byť len jedna. A v tomto, tak ako je napísané v analýzach, vzdelaný človek je veľkým, hlavným ťahúňom, tým, čo vyprodukuje, idol verejných financií. Je to kľúč k tomu, aby sme naozaj postavili na nohy celú našu krajinu. Tak potom sa nepohneme nikam. Budeme stále len čakať a počúvať to našepkávanie, že máme čas. Budeme sa tu vybíjať v politických bitkách a bez tejto dohody krajina bude stagnovať a upadať.
Končím teraz túto časť svojho písomného prihlásenia – a budem ďalej pokračovať potom pri ústnom prihlásení – so záverečnou vetou: Prosím vás, nepočúvajte to pokúšanie. My už nemáme čas!
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Pán Sopko, áno, je potrebné robiť opatrenia a je potrebné robiť ich včas. Ale s tým učiacim Slovenskom ste ma šokoval. Učiace Slovensko je jeden slobodomurársky pamflet. Dobre, že je niekde v šuflíku a dúfam, že poriadne hlboko pod celým štósom ďalších nezmyselných dokumentov. Hovorili ste rozprávočku o čertoch. No toto bol naozaj čertovský pamflet. Dal ho urobiť nominant SNS Plavčan, ktorý musel s hanbou odísť. A je zaujímavé, že tento pamflet sa páčil ultraliberálovi Poliačikovi, ktorému už chýbajú len krivé rožky ako čertíkovi z vašej rozprávky. Keď ste hovoril o pekle, tak viete, čo je to znamenie šelmy? V súčasnosti sú to čipy, kódy aj vami milovaná elektronizácia školstva. S tým, že školstvo má byť priorita, to máte stopercentnú pravdu. Ale nie s jogínskym výmyslom Učiace sa Slovensko.
Ďakujem za slovo.

Pán kolega, celkom dobre ste rozprávali až na pár teda detailov, ktoré aj kolega skritizoval. Ale to je, samozrejme, vecou vždy názoru a nejakého subjektívneho pohľadu. Hovorili ste tam o tých platoch, že všetko je to o platoch. Bohužiaľ, ja musím podotknúť k tejto časti, že najmä v kapitole ministerstva vnútra, v návrhu rozpočtu pre ministerstvo vnútra sa počíta s rastom platov pre policajtov, teda pre represívne zložky štátu, ale vôbec sa nepočíta s rastom platov pre hasičov. Pre hasičov, chlapov, ženy, ktorí zachraňujú životy, ktorí obetujú často svoje životy na to, aby zachránili iných. Pre tých sa nepočíta s ničím, ale pre policajtov sa počíta s navýšením platov.
Ja tým policajtom, samozrejme, doprajem, zaslúžia si, mnohí vykonávajú riskantnú prácu, často v noci, často v zime, nikto ich neľutuje. Tie platy majú zaslúžené, ale myslím si, že rovnako si ich zaslúžia práve hasiči a hasičky. A dôvod, prečo sa hasičom asi nezdvíhajú platy, je podľa mňa jednoduchý a to ten, že jednoducho nepredstavujú takú výraznú voličskú základňu ako práve policajti, a preto ministerstvo vnútra na nich zabudlo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dovoľte mi, aby som oznámil, kto tu dnes nie je a kto bude za nich hovoriť.
Neprítomný je podpredseda vlády a minister vnútra Robert Kaliňák, ktorý je na zahraničnej pracovnej ceste. Zastúpi ho podpredseda vlády pre investície a informatizáciu pán Pellegrini. Ďalej je neprítomná z dôvodu choroby podpredsedníčka vlády a ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Zastupuje ju ministerka školstva, vedy, výskumu a športu pani Lubyová.
Otázky nie sú na podpredsedníčku vlády a ministerku spravodlivosti pani Žitňanskú, na ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Jána Richtera, na ministra obrany Petra Gajdoša, na ministra zdravotníctva Tomáša Druckera ani na ministra hospodárstva Petra Žigu.
Pán predsedajúci, som pripravený v časovom limite odpovedať na otázky, ktoré predložili členovia parlamentného zboru.