26. schôdza

Aby to bolo v pamäti, tak idem od konca. Pán poslanec Muňko, vy ste boli dlhé, dlhé roky šéf Sociálnej poisťovne. Vy keby ste buchli si po stole, dnes sme mohli mať po rómskom probléme. Keď hovoríte, že jediné riešenie je internátne školy a dávate príklad Izrael, skúste sa radšej pozrieť na Kanadu a Austráliu, ktoré naozaj vo veľkom, či to boli Aborigéni, alebo to boli Indiáni v Kanade, kde si mysleli, že to vyriešia cez internátne školy. Aj pre tých z vás, ktorí nie ste v problematike, internátne školy na konci spôsobili to, že na začiatku síce vytrhli niekoho, tie decká z tých, z toho prostredia, ktoré teda povedzme že nebolo sociálne motivačné, chodili niekam na školu, tá väčšinová spoločnosť ich neprijala a tie decká sa vrátili späť do tej svojej komunity, v ktorej boli tie deti ako nejakí votrelci. Jednoducho vytrhli ich odtiaľ, vrátili ich späť akože vzdelaných a ani tá vlastná komunita ich späť neprijala. Na konci sa austrálska vláda a kanadská vláda verejne ospravedlňovali či Indiánom, alebo Aborigénom za tento experiment internátnych škôl, ktoré na nich skúšali.
Čiže poprosil by som vás, pán poslanec Muňko, aby ste, keď budete hľadať nejaké riešenia, aby ste si, keď niekto niekedy v minulosti niečo skúšal na niekom, tak aby ste si pozreli, aké to malo dopady a výsledky. Čiže konkrétne internátne školy mali veľmi zlé výsledky a hlavne je to extrémne drahé. Je omnoho lepšie postaviť školu, ktorá patrí všetkým, to decko tam príde a späť odchádza do domácnosti, to je jedno, už akejkoľvek, kde sa starajú tí rodičia. Ale postaviť internátne školy, zaplatiť 24-hodinovú starostlivosť, 24-hodinovú stravu, 24-hodinovú, neviem čo, bezpečnosť, dovoz a podobne, je drasticky drahšie ako toto jednoduché riešenie.
A keď už teda takto, tak; a, ne, nemá zmysel, potom v rozprave ešte.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, milé pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som v krátkosti, naozaj veľmi v krátkosti vystúpila k predkladanej novele návrhu zákona, školského zákona.
Hneď na úvod by som chcela povedať jednu vec, že zhodou okolností ja som práve dnes ráno mala stretnutie s jednou pani, ktorá je odborníčka na oblasť školstva, v ktorej sa už nejaký piatok pohybujem, a okrem iného dennodenne žije s touto problematikou, rómskou problematikou. My sme to spolu preberali zľava-sprava a ja som si zase raz, nie po prvýkrát, ale zase raz uvedomila, že táto problematika je nesmierne komplexná, široká a keď chceme nájsť nejaké riešenie, tak to nebude jednoduché.
Návrh zákona, ktorý tu teraz analyzujeme, o ktorom rokujeme a ku ktorému ja teraz vystupujem, sa mi zdá byť zmysluplný a v nasledujúcich minútach by som stručne povedala, že prečo. Absolútne sa stotožňujem s tým, čo povedala kolegyňa Verešová, že to je vlastne také, ten bod alebo ten krok A. Úplne je povedané sedliackym rozumom, keď nad tým tak človek uvažuje, tak si uvedomí, že tu by platilo to príslovie "ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko". Čiže keď to podchytíme hneď od začiatku, tak vytvoríme hneď tú elementárnu bázu pre to, aby tie ďalšie kroky boli úspešné.
Ako vyplýva teda z dôvodovej správy, tento návrh zákona rieši deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, pričom zákon jasne definuje, o koho sa jedná, a cieľom je teda začleniť ich do vzdelávacieho systému predškolského, predprimárneho vzdelávania ešte pred piatym rokom života, čiže od troch rokov. Podľa súčasnej právnej úpravy dieťa má povinnosť absolvovať predprimárne vzdelávanie v materskej škole jeden rok pred začatím povinnej školskej výchovy, t. j. od piateho roku veku dieťaťa. To vieme.
Stotožňujem sa s názorom, ja osobne, že v priebehu roka môže mať dieťa problém začleniť sa do kolektívu, osvojiť si rozličné sociálne návyky a nadobudnúť všetky zručnosti a vedomosti, ktoré sú nevyhnutné na vstup, na úspešný vstup do základnej školy. Pre mnohé deti môže tento jeden rok predstavovať príliš krátke časové obdobie na to, aby tieto kroky boli schopné zvládnuť úspešne, a preto, z tohto dôvodu sú nútené absolvovať tzv. nultý ročník základnej školy.
Vstup do školy je pre dieťa obrovskou zmenou, ktorá prináša značné nároky, napríklad musí, dieťa sa musí naučiť v podmienkach školy zvládnuť viaceré úlohy, musí byť schopné samo cielene zameriavať pozornosť na pomerne dlhší čas, regulovať svoju pohyblivosť, impulzívnosť, osvojiť si množstvo poznatkov z rozličných oblastí, vydržať bez rodičov pomerne dlho, adaptovať sa na skupinu, podvoliť sa pokynom zo strany cudzej autority, čo je tiež častokrát veľký problém a dieťa pri vstupe do školy musí byť zrelé po psychickej, emocionálnej, sociálnej a telesnej stránke. Tieto kritériá však neplatia pre rómske deti.
Tu by som urobila takú vsuvku, také intermezzo krátke, pred chvíľočkou tu boli spomínané napríklad internátne školy. Zhodou okolností, a nebyť toho, že nemám kontakt s človekom, ktorý dennodenne žije touto problematikou, pôsobí a pracuje s nimi a s inými, ďalšími ľuďmi, ktorí sú do toho priamo zainteresovaní, som sa napríklad dozvedela zaujímavú skutočnosť. Donedávna pre mňa osobne riešenie internátnych škôl bolo tiež jedným z riešení, len dnes som sa dozvedela, že je to obrovský problém, pretože, a to vie človek len vtedy, keď tým problémom žije priamo v kontakte s tými ľuďmi, že Rómovia sú extrémne, rodičia, rómski rodičia sú extrémne fixovaní na svoje deti a jednoducho oni dobrovoľne to dieťa nedajú do internátnej školy. Urobiť to zase násilnou formou tiež asi nie je správne z hľadiska ústavy. Čiže tuná oni narážajú pri tejto myšlienke na tento problém.
Nedostatočná predškolská pripravenosť – najmä detí pochádzajúcich zo sociálne znevýhodneného prostredia – má za následok ich nezrelosť v prvých ročníkoch základnej školy a rovnako aj na úrovni učňovských a stredných škôl. Preto ja osobne si myslím, ako aj my ostatní členovia nášho hnutia SME RODINA si myslíme, že predkladaný zákon je dobre pripravený, pretože pomáha deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia sa nejakým spôsobom adaptovať.
Podľa mňa je veľmi dôležité si uvedomiť, že základnou črtou výchovno-vzdelávacieho procesu – v tomto prípade u detí zo sociálne znevýhodneného prostredia – je to, aby sme minimálne eliminovali, ak nie vôbec úplne odstránili isté hendikepy, ktoré sú úzko spojené a nevyhnutne spojené s tým, že niekto pochádza z tohto sociálne znevýhodneného prostredia. Takýmito, pod týmito hendikepmi môžte chápať napríklad narušenú schopnosť komunikovať, problémy s kultúrnym a sociálnym začlenením alebo teda vylúčenie kultúrneho a sociálneho charakteru. A keď tieto hendikepy dokážeme eliminovať, odstrániť, tak potom je väčšia šanca na to, aby tieto deti boli, aby absolvovali úspešný nástup do základnej školy a taktiež aby nejakým spôsobom tieto deti mohli adekvátne a primerane rozvíjať svoje osobnostné predpoklady a vôbec rozvoj intelektu ako takého.
Čiže summa summarum by som rada teda povedala, že tento návrh zákona chápeme ako prvý krok k tomu, aby sme dokázali v týchto deťoch, ktoré pochádzajú z týchto pomerov, zakoreniť to, čo je pre nás bežných iných ľudí z tej majoritnej časti obyvateľstva samozrejmosť. Toľko z mojej strany.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Pčolinská, ja by som si dovolil nesúhlasiť, ale to budem ďalej rozoberať v rozprave, ktorá bude hneď nasledovať. Ale takú jednu poznámku k jednému detailu z vášho prejavu. A keď ste hovorili o tom, že cigánski rodičia sú veľmi naviazaní na svoje deti a nezvládli by to, keby tie boli poslané do nejakých internátnych táborov a podobne. Tak ono tam ten dôvod je vskutku trošku iný, a to je ten, že by im následne odobrali sociálne dávky a to je jediný problém, prečo by oni tieto deti nechceli do týchto internátnych táborov púšťať. To je stále len a len o tom istom. A keby ste s tými ľuďmi žili, rozprávali s nimi pravidelne, lebo ja na tom východe naozaj žijem a nevymýšľam si tu, keď to tu opakujem 350-krát do roka, že tí ľudia vám to aj povedia rovno, otvorene do očí, áno, urobím si desať detí, lebo chcem mať sociálne dávky a baví ma to proste ležať celý deň pred chatrčou, opíjať sa, hrať automaty, proste zabávať sa, žiť si život a čakať zase na tie sociálne dávky, medzitým chodiť po kontajneroch, hrabať sa v odpadkoch. Proste ich životný štýl im takto vyhovuje, takže oni moc k tým deťom jednoducho vzťah nemajú.

Hovorí sa tomu preto transgeneračný proces, prenos. Naozaj tieto deti sú v pasci chudoby, sú v uzli, nemôžu sa vyňať z takej budúcnosti, aká je im, aká je im akosi určená. Prosím vás pekne, všetkých poslancov a poslankyne, o podporu tohto dobrého zákona. Je to dobrý návrh zákona. Týka sa nielen detí z rómskej komunity. Týka sa všetkých detí a rodín, ktoré sú sociálne znevýhodnené. Školský zákon hovorí o tom, že za sociálne znevýhodnené prostredie považuje, keď spĺňa aspoň tri z nasledovných kritérií, a je to tu presne taxatívne vymenované, od chudoby, keď si neplní základné funkcie, keď je vyučovací jazyk školy iný ako jazyk, ktorým dieťa hovorí v domácom prostredí, sociálne vylúčená rodina, osamelí rodičia a podobne. Ja som presvedčená, že títo rodičia to nakoniec privítajú. Stretla som mnoho takýchto rodín, ktoré si nevedeli dať rady a nemohli sa vymaniť z pasce chudoby a z pasce vylúčenia z majoritnej spoločnosti. A poznám deti, ktoré chodili do škôlky z takýchto rodín, ktoré už teraz, a mám priamo pred očami toho, toho Ela, o ktorom vám teraz hovorím, ktorý sa, ktorý teraz už pracuje, má 19 rokov, z práce vo fabrike teraz mu povedali, že už nechcú, aby bol len agentúrny zamestnanec, ale že ho chcú prijať za kmeňového zamestnanca. Je to chalan zo štvordetnej rodiny, osamelej matky z cigánskej osady, ktorá takýmto spôsobom sa pätnásť rokov snažila dostať, naozaj integrovať do spoločnosti a nakoniec sa jej to s pomocou mnohých dobrých ľudí typu, ako tu bol spomenutý Kuffa a Maslák a ďalší, sa im to nakoniec podarilo. Len treba nám chcieť, to je celé.

Ďakujem za slovo. No, k tým nultým ročníkom. Nulté ročníky sú vysoko rizikové pre učiteľov. Čo by ste, pani Pčolinská, urobili ako učiteľka, keby do triedy vbehla stokilová príšera s dvoma zubami, škriekala a vrieskala, ani by ste nevedeli čo a ešte by vás aj udrela. A o tej naviazanosti. To je naozaj problém, častokrát aj taký, aký pomenoval kolega Mazurek.

Ďakujem za jednotlivé príspevky v rámci faktických. Tak ja len veľmi stručne.
Pán kolega Mazurek a zároveň pán Mizík, ja súhlasím s tým, že ten problém je a že je pre, momentálne pre rómsku časť obyvateľstva je hlavná motivácia vykazovať akú-takú formálnu starostlivosť o dieťa, hlavne peňažná, peňažná dotácia alebo teda tie príspevky. Na strane druhej ale je tu potom ešte iný fenomén, ktorý funguje nad úrovňou starostlivosti o dieťa, že predsa tá rómska komunita má nejaké zvyklosti, tradície a sú tam isté elementy súdržnosti, ktoré sú pre nás častokrát možno ťažko pochopiteľné. O tých som hovorila a tie mi boli odtlmočené. Samozrejme, ja túto priamu skúsenosť nemám, tak ja môžem len počúvať a zobrať si z toho čo-to.
Na margo ešte tej príšery, no keby prišla, ja by som sa určite zľakla, ale aby neprišla, tak tu máme takéto zákony. Tak hádam, že sme na správnej ceste.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Téma toho, že by sme mali deti už od troch rokov do nástupu do základných škôl pripravovať, nie je v parlamente nová. V rôznych podobách som v podstate spolupredkladal podobné veci s pani poslankyňou Nicholsonovou v minulosti a takisto aj z klubu OĽANO sem tento motív prichádza v rôznych, v rôznych variantách. Nemám problém zahlasovať za tento zákon, mám však niekoľko technických výhrad.
Tá prvá výhrada je, že nie som si úplne istý, či predkladatelia si uvedomili, v akom krátkom čase chcú naplniť aké veľké množstvo miest v materských školách. Ak vychádzame z údajov o, z rómskeho, z Atlasu rómskych komunít, tak tam sa hovorí, že nejakých 60 až 70 % rómskych detí do škôlok už chodí, ale ak by sme tam chceli podľa tých kritérií, ktoré sú v návrhu novely zákona menované, umiestniť aj tie ostatné, tak by sme hovorili približne o 20- až 30-tisícoch detí. Zároveň hovoríme, že ak by neboli umiestnené do týchto škôlok prostredníctvom splnomocnenej autority, že by to ani neboli vlastne rodičia alebo že by to bola samospráva v pozícii kurately, že ak by sa to nestalo, tak rodičia by boli stíhaní, a zároveň hovoríme, že deti zo sociálne vylúčeného prostredia majú byť uprednostnené, tak si myslím, že pri technickej realizovateľnosti už niekedy na budúci rok by sme sa dostali do dvoch typov problémov.
Ten prvý by bol, že tie škôlky by tam jednoducho neboli a deti by nebolo kam zapísať. Ten druhý by bol, že v škôlkach, kde dnes chodia z väčšej časti deti prislúchajúce k majorite obyvateľstva, mimo sociálne vylúčených spoločností, by mohlo dôjsť k tomu, že by tieto deti boli vytláčané a kvôli tomuto prístupu by tam boli zapisované deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, čo by k budúcemu zmieru medzi majoritou a vylúčenými spoločnosťami celkom určite neprispelo. Preto nemám problém s myšlienkou nastaviť také pravidlá, aby deti z málo podnetného prostredia v čo najväčšej miere chodili do škôlok už od troch rokov, ale musí to byť technicky realizovateľné, to znamená, musí to byť len tam, kde už existujú alebo môžu byť vytvorené kapacity. Koniec koncov program kontajnerových škôlok kombinovaných s nejakou formou komunitných centier, ktoré boli rozbehnuté za Petra Polláka, by mohli byť sľubným štartovacím procesom, ale tieto kapacity dnes ešte neexistujú všade. A teda v druhom čítaní, ak by sme sa k nemu dostali, dúfam, že príde k zmene, a to takej, ktorá bude rešpektovať daný stav.
Druhá vec, ktorá by tu mohla byť problém, je, že vlastne sa nám teraz cez definíciu týchto detí, dostávame k tomu istému problému, ktorý už sa dnes rieši. Na tú istú definíciu sme mali v minulosti naviazané dávky a podporu a už dnes máme problém s jej čerpaním, pretože jednak sa ťažko tieto deti vyhodnocujú a jednak technicky nie je možné pre nich, ku nim tie peniaze a príspevky dopraviť, konkrétne ide o príspevky na vzdelávanie detí, ktoré platia od 1. 9. 2016. A teda keď vidíme, že dnes už kapacity na vymáhanie a urobenie, čo zákon káže, nemáme, tak nemyslím si, že je dobré nabaľovať na to ešte ďalšie povinnosti, skôr by som najprv nejakým spôsobom vyživil ten podporný aparát, či už je to ministerstvo sociálnych vecí, ministerstvo školstva a všetky riadené organizácie pod nimi, na to, aby to bolo reálne urobiteľné, a až potom by som zavádzal to, že v podstate tie podmienky a čo zákon určuje, sa začne reálne plniť.
Medzistupňom medzi povinnou škôlkou od troch rokov, ktorú sme tu tiež kedysi riešili, a v podstate nulovou reguláciou, ktorá je dnes, je, samozrejme, to, čo sa tu spomínalo a čo, myslím, hovorila aj pani kolegyňa Verešová, a to je povinný nultý stupeň na všetky; povinný nultý ročník na všetkých základných školách. Štatistiky nám ukazujú, že aj jeden rok pred nástupom do základnej školy nám významne prispieva k tomu, že sa zlepšujú výsledky detí v meraní PISA. Tri roky, samozrejme, nám pomáhajú viac, dokonca to vyzerá tak, že všetky aj rómske deti, ktoré absolvovali tri roky pred nástupom do základnej školy, sa dostali až k ukončeniu strednej. To znamená, že ono im to nezabezpečí len ako keby cestu k tomu deviatemu ročníku, ono ich to posúva až k tomu, že sa dokážu reálne pripraviť na vstup na trh práce, a tým pádom, samozrejme, že sa sleduje stále dobrá myšlienka a to je, že čo najviac detí, zvlášť detí z málo podnetného prostredia, by sme mali dostať minimálne na rok, ideálne na dva a viac do prostredia, kedy sú schopné pripraviť sa na nástup do školy, lebo potom nepotrebujú dobiehať ten obrovský hendikep. Ten nultý ročník, ktorý by bol povinný a viazal by sa na školy, to znamená, že by nešiel do kapacít materských škôl, ale do kapacít škôl a vlastne by sme iba nabalili ďalšiu vrstvu na už existujúcu sieť školských zariadení, pre túto chvíľu vyzerá byť realizovateľnejší než trojročná príprava pre každé dieťa. A tie dve veci sa navzájom nevylučujú, len možnože by sme mali vzhľadom na to, že sa pozeráme na možnosti aj finančné, aj organizačné, aj inštitucionálneho zabezpečenia, pozrieť na to, čo nám viacej ako keby plní úlohy, ktoré máme pred sebou. A zatiaľ z tých dát, ktoré ja som mal možnosť vidieť, to vyzerá, že jeden rok pred školou je lepšia štartovacia čiara plošne, pre všetky deti – aj z marginalizovaného prostredia, ako snaha zabezpečiť tri roky pre každé jedno dieťa.
Čo sa týka škôlok samotných, tam je, samozrejme, potrebné pracovať s celou komunitou. Veľmi dobre tu zaznelo a som rád, že aj Igor Matovič si osvojil tú rétoriku, že internátne školy nie sú riešením. Tie príklady sme videli všelikde po svete, nemôžme celú jednu generáciu detí vytrhnúť z jedného prostredia a zároveň nebyť schopní ju začleniť do toho nového, lebo ony ostanú zaseknuté niekde medzi, ich vlastná komunita už ich nebude vnímať ako vlastné, to znamená, že aj tie korene, ktoré majú, stratia, ale ak ich majorita neprijme medzi seba, tak ostanú stratené niekde na pomedzí a ostanú zaseknuté v systéme a koniec koncov budú na príťaž len štátu.
Preto je oveľa lepšie a systémovo priaznivejšie pre tieto decká vytvárať cez kombináciu komunitných centier, vzdelávacích centier a terénnej práce aj s rodičmi, aj so samosprávou, pracovať plošne tak, aby sa zvyšovalo jednak povedomie o možných budúcich cieľoch na úrovni komunity, osady, rodiny a aby vlastne to komunitné centrum v kombinácii so škôlkou dajme tomu a potom so školou, pričom kontajnerové riešenia vlastne vychádzajú v ústrety tomu, že sa dajú pristavovať k tým komunitným centrám, tak vlastne dieťa nám ráno odíde z osady, ide do škôlky pri komunitnom centre, ostatné deti staršie idú do školy, keď sa vrátia naspäť, môžu si v komunitnom centre spraviť úlohy, strávia nejaký čas aj so škôlkarmi a na večer sa, áno, aj s rodičmi a navečer sa vracajú do osady vyspať. A tým pádom tie prirodzené väzby rodinné ostávajú zachované, ale to, čo tým deťom potrebujeme nejakým spôsobom vštepiť, to je, to sú hodnoty, základné a občianske veci, hygienické návyky a takisto pripraviť ich nejakým spôsobom na vstup do reálneho života, dokážeme napĺňať bez toho, aby sme kvôli tomu museli budovať obrovské internáty.
Takže ja tento návrh zákona podporím, ale ako hovorím, ak by mal v tejto podobe prejsť aj druhým čítaním, nebol by som schopný zaň zahlasovať vo finálnej podobe. Dúfam, že v druhom čítaní bude priestor na to, aby sa mnohé veci technicky zmenili, aby sa aj časovo, aj organizačne vytvoril priestor na to, aby dobrá myšlienka nebola stratená v zlej realizácii.
Ďakujem veľmi pekne.

Tak, pán poslanec Poliačik, ja to hovorím síce nerád, ale vy ste mi doslova že vzali vietor z plachiet, lebo ja som práve niečo podobné plánoval povedať pánovi Matovičovi z istej časti, a to je to, keď on hovoril, doslova toto povedal, že 95 % detí v cigánskych osadách nechodí do škôlok. A ja som mu na to hovoril, že v podstate každá druhá cigánska osada už teraz má to centrum voľného času, komunitné centrum, škôlku a tak ďalej, všetko a vy ste to teraz zaklincovali totálne, že skoro viac než 70 %, 75 % alebo 75 % detí v cigánskych osadách už do tých škôlok chodí. To znamená, buď sa Igor Matovič nepripravil dostatočne na to, aby predkladal vlastný návrh, alebo účelovo klamal a snažil sa vyhrocovať situáciu, aká je jednoducho zlá, aby nejakou emotívnou reakciou získal ľudí na svoju stranu. To je všetko.

Ďakujem za slovo.
Pán Poliačik, vyslovili ste počas svojej rozpravy slovo "rešpekt". Myslím si, že vy liberáli, slniečkari alebo ako vás nazvať, chcete, aby majorita rešpektovala minoritu a vychádzala jej v ústrety. Vy ste tu rozobral svoje myšlienky, ale na to je jeden háčik. Musíte naučiť, naopak, minoritu, aby rešpektovala majoritu, lebo nikdy nebude pokoj. A nenapadá vás, keď ste hovorili o komunitách, taká analógia medzi komunitou v moslimskej, v no-go zóne a v našej osade? Poviem vám to, väzby v týchto komunitách sú silné, silnejšie ako všetko a všetko a všetci mimo týchto komunít sú nepriatelia, nepriateľ a potencionálna obeť.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo. Áno, tiež sa dá všetko zlepšiť, vylepšiť.
Dovolím si teraz z tejto pozície, pán poslanec, to povedať trošku jednoduchšie, čo ste správne popisoval ten stav, skutkový stav, aký v súčasnosti máme. Ono nemáme na to dosť peňazí. Jednoducho bude to treba zafinancovať, a preto si dovolím do pozornosti všetkých dať pár čísiel. V súčasnosti schválený normatív pre dieťa v špeciálnej materskej škole je 4 075 eur a 99 centov. Alebo iné číslo. Pre študenta odborného učilišťa a praktickej školy 4 675 eur 45 centov, špeciálnej strednej odbornej školy 4 360 eur 54 centov, špeciálnej základnej školy normatív je 2628,67. Tu môžem dať paralelu základnej školy, je to 1 650 aj 4 centy. Jednoducho pre tých, ktorí sa chcú na to pozerať len z hľadiska rozumu, nech si uvedomia, že táto investícia sa do týchto detí naozaj oplatí.
Ďakujem.