2. schôdza

Ďakujem. Nech sa páči, pani poslankyňa Gaborčáková.

Ďakujem za slovo. Tak v prvom rade chcem poďakovať kolegovi za takú krátku informáciu, ako to vnímajú učitelia, bolo cítiť, že naozaj si učiteľ.
V druhom rade chcem povedať takú svoju možno včerajšiu skúsenosť. Stretla som sa s dvoma špeciálnymi pedagogičkami, ktoré vlastne poukazovali na to, že pracujú vo fakultnej nemocnici ako špeciálne pedagogičky, a veľmi ich znepokojovalo kreditné vzdelávanie, pretože im ponúkajú také kreditné vzdelávanie, ktoré nesúvisia s diagnózami detí, ktorým sa venujú vo fakultnej nemocnici, čiže tam ma zaujalo to, čo si povedal, že mnohokrát to možno ani neodzrkadľuje to, čo tí učitelia potrebujú. Už len to, že, že patria pod ministerstvo vnútra ako špeciálne školstvo, je trošku možno nešťastným riešením, a teda vnímajú to takto. No a ten výrok, čo si povedal, si myslím, že odzrkadľuje teda situáciu aj v dnešnej dobe, pretože rodič zápasí s rodičom, zápasí so žiakmi a zápasí teda s orgánmi, ktoré ho platia, takže má to veľmi ťažké.
Ďakujem.

Ďakujem, nech sa páči, pán poslanec Budaj.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ďakujem aj pánovi poslancovi za tento hlas, ktorý zaznel, hlas človeka, ktorý je z praxe, ktorý v školstve vsadil na poctivosť, pracovitosť, ale súčasne aj na občiansku odvahu.
Myslím, že práve táto občianska odvaha ohlásila nové časy, ohlásila zmenu, ktorú žijeme. V mnohých verejných službách dnes pracuje tisíce slušných a odborne zdatných ľudí, ale odvážnych nebývalo a nikde asi na svete nebýva veľa. Doba sa ale na Slovensku, ako som už povedal, mení. Včera prišlo niekoľko tisíc učiteľov, ktorí vedia jednak nahlas a odvážne obhajovať potreby nielen svoje, ale aj potreby vzdelávania, podotýkam aj pre predkladateľov, že nie školstva, ale vzdelávania, čo je oveľa širší pojem. Odporúčal by som to opraviť, pretože takto veľa oblastí vzdelávania vôbec akoby vládny program nevnímal. Prišli obhajovať záujmy vzdelávania a prišli aj preto, lebo vedia, že v parlamente je viacero, viacero učiteľov, ktorí stoja za nimi a ktorí už tú občiansku odvahu dokázali prejaviť. V našom klube je to pán Sopko a, samozrejme, vystupujúci pán poslanec, pán Žarnay, ktorý, myslím si, že preukázal, že aj na tomto fóre dokáže pomenovať stručne, ale veľmi jasne pravdu učiteľov, ktorá je zároveň pravdou záujmu, záujmu budúcich generácií.
Ďakujem vám, pán Žarnay.

Pán poslanec Viskupič.

Ďakujem, pán predsedajúci. Kolega, učiteľ, predtým korektor a teraz poslanec Národnej rady, ja si pamätám, keď sme sa videli prvýkrát v živote, keď vtedajší kolega Ján Mičovský zorganizoval pred školou, ktorá ťa vyhodila za to, že si chcel, vedel a aj, z môjho pohľadu aj mohol ušetriť, resp. zabrániť tomu, aby sa na tvojej škole nekradlo. Stáli sme tam pri tej tvojej škole a tam presne už vtedy sme pomenovávali ten dôležitý faktor, ktorý si hovoril pri začiatku tvojho vystúpenia. Ty si ho nazval atmosférou strachu. Aj to vystúpenie pri tom projekte Spájame statočných a ja ta budem mať za statočného kolegu, budem ťa mať za pána učiteľa s veľkým P a budem ťa mať za pána poslanca, práveže preto, že vtedy, keď bolo veľmi dôležité byť odvážny, tak presne tam sme videli tú atmosféru strachu. Tam boli tí ľudia odvážni, ktorí prišli k nám, prišli k nám, keď si rečnil. A boli tam aj ďalší. A tí boli tak sto metrov inde a dívali sa, čo sa stane možným tvojim kolegom, ktorí ťa prišli podporiť a podobne. Tá atmosféra strachu vtedy nebola len cítiť, ona bola dokonca vidieť, dala sa nafotiť a toto nám stále zostalo.
Ja si myslím, že čo to máme za ministrov, keď nevedia vyriešiť problém, o aké poverenie žiadajú jedného učiteľa, ktorý dokázal ušetriť peniaze svojej vlastnej škole. Ako to, že žiadajú o poverenie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Prosím, ďakujem teda. Poprosím pána poslanca Jarjabka.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, myslím, že patrí sa, aby zaznel hlas aj z druhej strany.
Ja chcem tiež poďakovať pánovi poslancovi za vecný tón, akým viedol svoj monológ. Chcem mu poďakovať za to, že sa nenechal strhnúť nejakými ideologickými hlúposťami, aby tlačil na pílu. A chcem sa mu vôbec poďakovať za to, že takto by malo nejako vyzerať parlamentná debata, preto, lebo je komu vecne oponovať, je na čo oponovať. Proste takto to, takto by to malo vyzerať v parlamente.
Až, ak by som sa mohol čohosi dotknúť v rámci toho, čo ste hovorili, pán poslanec, to je ten strach, o ktorom ste hovorili. Mám taký pocit, že je to trošku prehnané. Aj sa tuná v tomto zmysle trošku tlačí na pílu. Moja mama tiež bola učiteľka za toho bývalého režimu. Nikdy som si neuvedomil, že by mala strach. A nebola partajná, bola normálna učiteľka na strednej škole. Bola to čestná učiteľka, ktorá vždy si vedela povedať to, čo si povedať mohla. Možnože na východe, o ktorom vy hovoríte, je to inak, ja som z Bratislavy, neviem.
Snáď iba otázka, vidíte niečo dobrého na programovom vyhlásení vlády? Lebo zatiaľ ste mali len teda veľmi kritický tón, s ktorým sa, samozrejme, dá polemizovať veľmi slušne, tak ako ste vy hovorili o týchto veciach. No a, máte pocit, že toto programové vyhlásenie vlády je iné, ako bolo programové vyhlásenie vlády napríklad Ivety Radičovej?
Ďakujem za pozornosť.

Reagovať na faktické poznámky bude pán poslanec Žarnay.
Nech sa páči.

Ďakujem. Ďakujem všetkým, ktorí reagovali na môj príspevok, pánovi Laurenčíkovi, pánovi Osuskému, pani Gaborčákovej, pánovi Budajovi, pánovi Viskupičovi za všetky pozitívne a pochvalné slová na moju adresu. Ťažko je sa k tomu vyjadriť, pretože vlastne oni chápu zložitosť tohto problému a pomenovali ho zo svojho, zo svojho hľadiska.
A k pánovi Jarjabkovi, tiež sa chcem poďakovať, že to vidíte, že som sa snažil byť vecný, a nie nejako útočný a nevnášať tu príliš veľa emócií a nenávistných nejakých výrokov. Aj keď... No, dobre.
Čo sa týka, ste sa pýtali, či som videl niečo pozitívne na tom programe. Ja som sa snažil vypichnúť skôr tie veci, kde som našiel nejaký problém. Nie preto, aby som dehonestoval programové vyhlásenie ako celok alebo ako školstvo. Ale skôr nájsť tie veci faktické, kde by sa ešte dalo pohnúť viac dopredu. Čiže nesnažil som sa ho nejako vyvážiť aj tými pozitívnymi stránkami, lebo ani veľmi negatívne som nechcel len hľadať, len čisto negatívne. Len problematické skôr.
A čo sa týka toho, čo ste hovorili na adresu, že ten strach na školách príliš nejako zveličujem. Viete, pán Jarjabek, keby mi nepísali učitelia, ale aj z Banskej Bystrice, aj z Košíc, z Michaloviec, z Bardejova a stretávam sa s nimi, učitelia, ktorí hovoria o tej atmosfére strachu na školách, ako sa vyslovene ľudia boja svojich riaditeľov, boja sa, už ráno idú do práce s roztraseným žalúdkom, čo sa im stane, povedal by som si, že to preháňam. Ale nevyplýva to len z mojich osobných skúseností, ale skúseností tých, ktorí mi o tom píšu aj na facebooku, aj emailovo, aj listami, som tým priam už nieže preťažený, ale je toho naozaj veľa. Takže preto.
Ďakujem.