2. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Žarnay, zaujala ma vo vašom vystúpení poznámka, že aj starostovia ako zriaďovatelia škôl by sa mali vzdelávať s ohľadom na to, že vedú školy, takže mali by vedieť o tých školách a o fungovaní tej školy viac.
Máte určite pravdu, dokonca aj zákon o obecnom zriadení v § 13 predpokladá, že starosta si neustále prehlbuje svoje vedomosti na výkon svojej funkcie. A mal by to robiť. Žiaľ, stretávame sa aj s tým, že starostom môže byť zvolený človek, ktorý nemá skončenú ani základnú školu, možnože tu by sme sa mali zamyslieť ako zákonodarci, aj keď neviem, ako by to narážalo na ústavu, ale keby bola taká podmienka napríklad, že starosta by mohol byť len ten, kto splní, že má úplné stredné, stredoškolské vzdelanie. Už aj to by pomohlo. Lebo tí zodpovední, tí sa určite, určite pripravujú, chodia na rozličné kurzy. Sám som toho svedkom, pretože sa takýchto školení a kurzov zúčastňujem, pretože zvolením za starostu ten človek získa veľké kompetencie, veľké právomoci, ale aj obrovskú zodpovednosť, a v podstate keď nepozná niektoré zákony, a neznalosť zákona neospravedlňuje, tak stále má ten pocit, že jednou nohou je vo väzení, pretože rozhoduje alebo podpisuje veci, o ktorých niekedy nemá ani, ani poňatia, a musí sa spoliehať na svojich spolupracovníkov že to pripravili tak, že sa pod to môže podpísať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tak v prvom rade chcem poďakovať kolegovi za takú krátku informáciu, ako to vnímajú učitelia, bolo cítiť, že naozaj si učiteľ.
V druhom rade chcem povedať takú svoju možno včerajšiu skúsenosť. Stretla som sa s dvoma špeciálnymi pedagogičkami, ktoré vlastne poukazovali na to, že pracujú vo fakultnej nemocnici ako špeciálne pedagogičky, a veľmi ich znepokojovalo kreditné vzdelávanie, pretože im ponúkajú také kreditné vzdelávanie, ktoré nesúvisia s diagnózami detí, ktorým sa venujú vo fakultnej nemocnici, čiže tam ma zaujalo to, čo si povedal, že mnohokrát to možno ani neodzrkadľuje to, čo tí učitelia potrebujú. Už len to, že, že patria pod ministerstvo vnútra ako špeciálne školstvo, je trošku možno nešťastným riešením, a teda vnímajú to takto. No a ten výrok, čo si povedal, si myslím, že odzrkadľuje teda situáciu aj v dnešnej dobe, pretože rodič zápasí s rodičom, zápasí so žiakmi a zápasí teda s orgánmi, ktoré ho platia, takže má to veľmi ťažké.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ďakujem aj pánovi poslancovi za tento hlas, ktorý zaznel, hlas človeka, ktorý je z praxe, ktorý v školstve vsadil na poctivosť, pracovitosť, ale súčasne aj na občiansku odvahu.
Myslím, že práve táto občianska odvaha ohlásila nové časy, ohlásila zmenu, ktorú žijeme. V mnohých verejných službách dnes pracuje tisíce slušných a odborne zdatných ľudí, ale odvážnych nebývalo a nikde asi na svete nebýva veľa. Doba sa ale na Slovensku, ako som už povedal, mení. Včera prišlo niekoľko tisíc učiteľov, ktorí vedia jednak nahlas a odvážne obhajovať potreby nielen svoje, ale aj potreby vzdelávania, podotýkam aj pre predkladateľov, že nie školstva, ale vzdelávania, čo je oveľa širší pojem. Odporúčal by som to opraviť, pretože takto veľa oblastí vzdelávania vôbec akoby vládny program nevnímal. Prišli obhajovať záujmy vzdelávania a prišli aj preto, lebo vedia, že v parlamente je viacero, viacero učiteľov, ktorí stoja za nimi a ktorí už tú občiansku odvahu dokázali prejaviť. V našom klube je to pán Sopko a, samozrejme, vystupujúci pán poslanec, pán Žarnay, ktorý, myslím si, že preukázal, že aj na tomto fóre dokáže pomenovať stručne, ale veľmi jasne pravdu učiteľov, ktorá je zároveň pravdou záujmu, záujmu budúcich generácií.
Ďakujem vám, pán Žarnay.

Ďakujem, pán predsedajúci. Kolega, učiteľ, predtým korektor a teraz poslanec Národnej rady, ja si pamätám, keď sme sa videli prvýkrát v živote, keď vtedajší kolega Ján Mičovský zorganizoval pred školou, ktorá ťa vyhodila za to, že si chcel, vedel a aj, z môjho pohľadu aj mohol ušetriť, resp. zabrániť tomu, aby sa na tvojej škole nekradlo. Stáli sme tam pri tej tvojej škole a tam presne už vtedy sme pomenovávali ten dôležitý faktor, ktorý si hovoril pri začiatku tvojho vystúpenia. Ty si ho nazval atmosférou strachu. Aj to vystúpenie pri tom projekte Spájame statočných a ja ta budem mať za statočného kolegu, budem ťa mať za pána učiteľa s veľkým P a budem ťa mať za pána poslanca, práveže preto, že vtedy, keď bolo veľmi dôležité byť odvážny, tak presne tam sme videli tú atmosféru strachu. Tam boli tí ľudia odvážni, ktorí prišli k nám, prišli k nám, keď si rečnil. A boli tam aj ďalší. A tí boli tak sto metrov inde a dívali sa, čo sa stane možným tvojim kolegom, ktorí ťa prišli podporiť a podobne. Tá atmosféra strachu vtedy nebola len cítiť, ona bola dokonca vidieť, dala sa nafotiť a toto nám stále zostalo.
Ja si myslím, že čo to máme za ministrov, keď nevedia vyriešiť problém, o aké poverenie žiadajú jedného učiteľa, ktorý dokázal ušetriť peniaze svojej vlastnej škole. Ako to, že žiadajú o poverenie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, myslím, že patrí sa, aby zaznel hlas aj z druhej strany.
Ja chcem tiež poďakovať pánovi poslancovi za vecný tón, akým viedol svoj monológ. Chcem mu poďakovať za to, že sa nenechal strhnúť nejakými ideologickými hlúposťami, aby tlačil na pílu. A chcem sa mu vôbec poďakovať za to, že takto by malo nejako vyzerať parlamentná debata, preto, lebo je komu vecne oponovať, je na čo oponovať. Proste takto to, takto by to malo vyzerať v parlamente.
Až, ak by som sa mohol čohosi dotknúť v rámci toho, čo ste hovorili, pán poslanec, to je ten strach, o ktorom ste hovorili. Mám taký pocit, že je to trošku prehnané. Aj sa tuná v tomto zmysle trošku tlačí na pílu. Moja mama tiež bola učiteľka za toho bývalého režimu. Nikdy som si neuvedomil, že by mala strach. A nebola partajná, bola normálna učiteľka na strednej škole. Bola to čestná učiteľka, ktorá vždy si vedela povedať to, čo si povedať mohla. Možnože na východe, o ktorom vy hovoríte, je to inak, ja som z Bratislavy, neviem.
Snáď iba otázka, vidíte niečo dobrého na programovom vyhlásení vlády? Lebo zatiaľ ste mali len teda veľmi kritický tón, s ktorým sa, samozrejme, dá polemizovať veľmi slušne, tak ako ste vy hovorili o týchto veciach. No a, máte pocit, že toto programové vyhlásenie vlády je iné, ako bolo programové vyhlásenie vlády napríklad Ivety Radičovej?
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Ďakujem všetkým, ktorí reagovali na môj príspevok, pánovi Laurenčíkovi, pánovi Osuskému, pani Gaborčákovej, pánovi Budajovi, pánovi Viskupičovi za všetky pozitívne a pochvalné slová na moju adresu. Ťažko je sa k tomu vyjadriť, pretože vlastne oni chápu zložitosť tohto problému a pomenovali ho zo svojho, zo svojho hľadiska.
A k pánovi Jarjabkovi, tiež sa chcem poďakovať, že to vidíte, že som sa snažil byť vecný, a nie nejako útočný a nevnášať tu príliš veľa emócií a nenávistných nejakých výrokov. Aj keď... No, dobre.
Čo sa týka, ste sa pýtali, či som videl niečo pozitívne na tom programe. Ja som sa snažil vypichnúť skôr tie veci, kde som našiel nejaký problém. Nie preto, aby som dehonestoval programové vyhlásenie ako celok alebo ako školstvo. Ale skôr nájsť tie veci faktické, kde by sa ešte dalo pohnúť viac dopredu. Čiže nesnažil som sa ho nejako vyvážiť aj tými pozitívnymi stránkami, lebo ani veľmi negatívne som nechcel len hľadať, len čisto negatívne. Len problematické skôr.
A čo sa týka toho, čo ste hovorili na adresu, že ten strach na školách príliš nejako zveličujem. Viete, pán Jarjabek, keby mi nepísali učitelia, ale aj z Banskej Bystrice, aj z Košíc, z Michaloviec, z Bardejova a stretávam sa s nimi, učitelia, ktorí hovoria o tej atmosfére strachu na školách, ako sa vyslovene ľudia boja svojich riaditeľov, boja sa, už ráno idú do práce s roztraseným žalúdkom, čo sa im stane, povedal by som si, že to preháňam. Ale nevyplýva to len z mojich osobných skúseností, ale skúseností tých, ktorí mi o tom píšu aj na facebooku, aj emailovo, aj listami, som tým priam už nieže preťažený, ale je toho naozaj veľa. Takže preto.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený parlament, vážení členovia vlády, keďže je prítomný môj, dá sa povedať, dlhoročný parlamentný kolega, kolega Jarjabek, tak by som začal jedným citátom z jeho vystúpenia včera. Hovoril o vystúpeniach oponujúcich opozičných poslancov, oponujúcich tomuto materiálu ako o kydoch.
No, to máte tak. Mohli by byť takí, ktorí nazvú tých 70 strán kydmi, a iní zas, ktorí nazvú reakciu na tých 70 strán kydmi. Ja by som nebol hádam stotožnený s tým, aby som programové vyhlásenie označil za kyd ako také. I tam sú veci, ktoré, ak by sa, dá Boh, naplnili, boli by krokom dobrým smerom. Samozrejme, skúsenosť nás učí, že je dobré byť primerane skeptický. A preto teda, riskujúc, že kolega Jarjabek, ktorý tu už zrejme za tie dlhé roky obhajoval sem-tam nejaké kydy alebo, naopak, predkladal nejaké kydy, útočiac na iné vyhlásenie vlády, bude tolerantný, a ja budem hľadieť hovoriť veci, o ktorých si myslím, že by mohli tiež tú vec posunúť k dobrému.
Moje zaradenie do zahraničného a eurovýboru ma dáva, dá sa povedať, do blízkosti tých častí programového vyhlásenia, ktoré ležia v kompetencii prítomného pána ministra zahraničných vecí, ktorý ako, dá sa povedať, pomerne široko akceptovane patrí k tej časti osobného obsadenia vlády, ktorá nepatrí k tým, ktoré by boli príliš vystavené prudkým konfrontáciám. Včera sme si s pánom ministrom na výbore pre európske záležitosti vyjasnili, že ani moja oponentúra, lebo taká je náplň opozičného poslanca, je to jednoducho prirodzené, že oponujem, nie je oponentúrou, ako sa na Slovensku pekne vraví, s penou u huby. Nie. Opäť i v tých kritických vystúpeniach na tému zahraničnej politiky som ďaleko menej atakoval samotné prehlásenie - a tobôž nie osobu ministra - ako skôr to, že opäť, predchádzajúca skúsenosť nás učí, že to nie je vždy tak, ako je psáno. Teda že to dáno býva niekedy iné.
A možno pre členov výboru a pre pána ministra to bude čiastočne zopakovanie, ale predsa len by som chcel poukázať na niektoré veci i v súvislosti s tým, že ideme schvaľovať nielen programové vyhlásenie, ale aj vládu pomerne širokej koalície. A vláda širokej koalície, tobôž takejto, ktorá si takmer dáva do vienka historické prímery k SNP a k zápasu s mečiarizmom, na ktorom som sa mal česť sa svojím skromným podielom zúčastňovať, bola vždy vládou, ktorá stála v konfrontácii takmer absolútnemu zlu. Nepochybne takým bolo zlo nemeckej okupácie Slovenska po potlačení Slovenského národného povstania, udeľovanie vyznamenaní na bystrickom námestí. To bolo čisté zlo. To bol vypálený Kľak, Ostrý Grúň, Kalište, vápenka v Nemeckej a tak ďalej. Tam vznikla nečakaná zostava tých, ktorí chceli spolu čeliť fašizmu.
Mečiarizmus síce nehádzal ženy do vápenky, ale ohrozoval budúcnosť krajiny veľmi vážnym, smrteľným nebezpečím. Ak nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ. A ja, ktorý som prežil 37 rokov v totalite a neoslepol ani neohluchol, potom viem presne, čo kedy za môjho života dobrého z Východu prišlo. Odpoveď: nič. Takže som nechcel, aby sme sa obrátili na Východ. A koalícia s SDĽ, ktorá vtedy, ak sa dobre pamätám, obsahovala šesť či sedem čistých stalinistov, bola v tom čase jedinou možnou alternatívou. Neviem presne, autori toho hrdého tvrdenia a porovnávania sa s týmito dvomi prípadmi, o akom nebezpečí hovoria, pretože vo voľbách i podľa mojej mienky občania mali vôľu čeliť jednofarebnej vláde SMER-u. Akokoľvek nemyslím si, že sa dá porovnať s tými dvomi predchádzajúcimi zlami, ale to bolo to, čomu sa v týchto voľbách čelilo. Ale prosím.
Ak už vznikla široká koalícia, hovorím o zahraničnej politike, tak ešte raz, už som to hovoril aj na výbore, jednu z vážnych vecí, ktorú vidím do budúcnosti a ktorá sa stane možno veľmi rýchlo pomerne akútnou, je to, že Európa v svetle budúcej zahraničnej politiky tzv. globálneho policajta, ktorý 70 rokov ručil za bezpečnosť Európy, ručil za bezpečnosť Stalinom nadšeného Jean-Paul Sartra, ručil za bezpečnosť Cohn-Bendita a Rudiho Dutschkeho, ku ktorým nemohli tak ľahko prísť ruské tanky, ako prišli pred Univerzitu Komenského strieľať do Košanovej, Holíka a ďalších, tento svetový policajt je toho času na rekreácii. Peter Schutz napísal jednu neuveriteľne výstižnú vetu do svojho komentára, ktorá stojí za zapamätanie: "Európania majú možnosť vychutnať si to, ako to vyzerá, keď v Bielom dome sedí Európan." Áno. Táto veta je nahou pravdou.
A musím vás ubezpečiť, že i keď si neželám a, pravdupovediac, ani neverím, že najbližším prezidentom Spojených štátov bude Donald Trump, tak nech ním bude ktokoľvek, bude treba počítať s tým, že bohatá Európa, ktorá má rádovo, mnohonásobne, resp. takmer dvojnásobne viac obyvateľov ako Spojené štáty a ktorej národný produkt je taký istý ako Spojených štátov, bude musieť a bude to len spravodlivé a rozumné zo strany Američanov, sa začať o svoj bezpečný zadok starať sama. A to keď nastane, tak zistíme, že to celé, že keď celá Európa, nielen Slovensko – správne namietol včera pán minister, že medzi neplničmi sme tí lepší –, že keď celá Európa a jej politici si už desaťročia od plánovaného konca dejín, ktorý nenastal, kupuje hlasy voličov najrôznejšími vecami, ktoré stoja daňové peniaze – u nás sociálnymi balíčkami –, tak tá celá Európa neinvestuje do svojej bezpečnosti. Neinvestuje do svojej obranyschopnosti. Nestará sa o svoje armády a výzbroj. A stojíme vo svete, kde sa nám to môže zísť.
A ak som teda začal týmto a širokou vládnou koalíciou, tak typickým znakom širokých vládnych koalícií je, že vznikajú v časoch ohrozenia. Ja si nemyslím, že to bude zajtra. Ale jednou z vecí, ktoré robia široké vládne koalície, je to, že sa podujímajú na nepríjemné rozhodnutia. Na rozhodnutia, ktoré nenadchnú voliča, ktorý má radšej cestovanie zadarmo alebo najradšej všetko zadarmo, ale ktoré treba urobiť. A ubezpečujem túto vládu, že ak by sa rozhodla rýchlejším tempom najbližšie štyri roky priblížiť sa k dávno sľúbenej a nikdy nenaplnenej méte investovania do obranyschopnosti krajiny, tak aj keď som opozičný poslanec, budem hlasovať s ňou. My to nerobíme, a hoci nežijeme v čase krízy kruto postihujúcej Slovensko, ešte aj vyrovnaný rozpočet odsúvame, nechcem povedať na svätého Dindy, ale na niekedy. A k tej armádnej povinnej hranici sa blížime síce, ako správne hovorí pán minister, ešte možno rýchlejšie ako iní, ale musíme si uvedomiť, že sme roky rokúce tie záväzky neplnili a blížime sa k nej podľa mňa príliš pomaly. A boli časy, keď len v Nemecku bolo 300-tisíc amerických vojakov. Dneska sa v celej Európe spolu počítajú ich počty na desiatky tisíc. V celej Európe.
Predstava, že nám bezpečnosť prídu zabezpečovať chlapci z Michiganu a z Texasu, sa stáva nebezpečnou ilúziou. A my sa musíme o svoju bezpečnosť starať sami. Budeme veľmi radi, ak sa v kolektíve členských zemí NATO o seba postaráme, ale ilúzia, že so sľubmi typu európske bezpečnostné sily rýchleho nasadenia - okrem popísaného papiera, neviem, či niekedy niečo podobné vzniklo - je nebezpečná. A preto volám po tom, aby sme napríklad v zahranično-politickej oblasti, isteže na kase nesedí pán minister Lajčák, ani pán minister obrany, ale bolo by dobre, aby oni dvaja hlasom spojeným žiadali, aby Slovensko začalo lepšie plniť tento záväzok, pretože verbálne sa prihlásenie v slohovej úlohe k transatlantickému spojenectvu a partnerstvu je výborná vec, ale proti hrozbe je málo platné.
Opätovne sme hovorili o potrebe zabrániť dichotómii v zahraničnej politike, akú dnes stretávame na vysokých ústavných postoch. Bude veľmi dobré, ak si i premiér, i, verím tomu, vládnuca koalícia, uvedomí, že akékoľvek, čo i len vzdialené prirovnávanie sovietskych okupačných vojsk k..., dočasne umiestnených na území Československej socialistickej republiky, resp. vojsk Wehrmachtu, ktoré prišli zachrániť svojho spojenca, Slovenský štát, sa nesmie a nedá porovnávať s akoukoľvek účasťou spojeneckých vojsk NATO. Či sem príde Bundeswehr, či sem prídu Francúzi, Taliani alebo ktokoľvek, zobrať v jednej vete do úst tieto protikladné vojenské účasti je nemravné, nehovoriac o tom, že je to nehorázne. To znamená, debaty o tom, či môže vo Vajnoroch byť niečo a či niečo môže byť v Poprade, a vytĺkanie politického kapitálu z normálnych povinností člena nejakého zoskupenia, je nehorázne.
A som presvedčený, že toto riziko nehrozí ani zo strany pána ministra, ani zo strany prezidenta republiky. Bolo by dobré, aby si to uvedomili i všetci ďalší. Bolo by dobré, aby, keď po anexii Krymu, a to sme sa s pánom ministrom iste dohodli a nebolo ho treba vôbec presvedčovať, že sa jednalo o porušenie medzinárodného práva veľmi flagrantné a v dlhých desaťročiach v Európe bezprecedentné, ak by niekto chcel vykrikovať o Kosove, tak sa pýtam, ktorá krajina zabrala Kosovo, nech sa zamyslí a potom nech odpovie. Tak teda, ak toto sa stalo a Európa na to odpovedá sankciami, tak nie je dobré, ak premiér, ktorý v európskom fóre nehovorí veľmi proti sankciám, ale doma v honbe za hlasmi hovorí o tom, že sú nanič, že sú hlúpe, že sú zbytočné a neviem čo všetko. Ak sa porušenie medzinárodného práva civilizované spoločenstvo dohodne trestať sankciami, tak sa drží lajna. A to nie je žiadna hanba, držať lajnu proti zlu, proti otvorenému agresívnemu zlu. Takže bolo by dobré v takom čase sa nevytrepať ako na klavír dvakrát za tri mesiace do Moskvy, pretože lídri civilizovaných krajín sveta, ak nerátam Miloša Zemana, sa tam nepromenádovali. Tak toľkoto k skutočnému súzneniu textu a konania. Teda sľubov a činov. Nemám, ešte raz, nijaký ďalší dôvod kriticky sa vyjadrovať k tomu, čo je prezentované ministrom Lajčákom a v čo by sme iste radi verili, ak by sa napĺňalo.
A keďže som mal taký akýsi osud byť dlhý kus svojho života učiteľom, tak budem ešte hovoriť k dvom kapitolám, ktoré sa ma nejako dotýkajú. Tou prvou je ministerstvo zdravotníctva, resp. zdravotníctvo. Nie je teraz prítomný, ale bol tu pán minister, ktorý, a nevidím v tom nič zlého, nepochádza z medicínskeho prostredia. Ku cti riaditeľa Národného ústavu srdcových chorôb je treba povedať, že je absolventom Slovenskej technickej univerzity, obor elektrotechnika. Všecka česť. Kto zvládne náročné štúdium na tejto univerzite v tomto obore, je dobrý a dokonca aj manažérsky sú výsledky tohto ústavu veľmi dobré. Preto som nevidel nijaký problém v tom, že sa ako kandidát na ministra objavil tento človek. Je zrejme tým, čom sa v anglicky hovoriacich krajinách hovorí troubleshooter. Troubleshooter je človek, ktorý príde a rieši prúšvih. Samozrejme, nominácia troubleshootra, dá Boh, aby sa mu darilo, je priznaním toho, že sme v prúšvihu. Troubleshootrom zahraničnej politiky Spojených štátov bol človek menom William Holbrooke, toho posielali tam, kde horelo. A osvedčil sa. Ja želám ministrovi, aby sa osvedčil tiež. Ale zároveň mu radím, aby dobre počúval tých, ktorí do vecí vidia, tak ako v oblasti, v ktorej celý život pracoval, vidí pán učiteľ Žarnay, bolo by dobré, aby ho počúvali.
Ja som mal to šťastie mať jedného veľmi bystrého študenta, ktorý keď bol tretiak na lekárskej fakulte, ja som bol jeho prodekan, tak som si vtedy povedal na prvé videnie po desiatich minútach, že tento chlapec v hlave má a vie s tým hádam aj narábať. Dnes je to ten, ktorý povedal pred dvoma dňami, že ak sa má zdravotníctvom pohnúť, bude striekať krv, Tomáš Szalay, Health Policy Institute. Musím povedať, že keď nebude rovno krv na každú nohu striekať, tak bude vrieť, ak bude minister robiť to, čo robiť má. Lebo krv vrie vtedy, keď ťa nahnevajú, keď ti siahnu na kšefty, na zlodejiny, na výsady, na krivosti. A v tomto zmysle opäť to nebude kompetencia ministra, lebo nie je orgánom činným v trestnom konaní, ale sprostosť, na základe ktorej si trúfol vyšetrovateľ zastaviť vyšetrovanie kauzy piešťanského cétečka, je tak donebavolajúca, že v monokratickom podniku zvanom prokuratúra by..., a štát, ktorý hladí byť the lawful, by ten človek mal vyletieť a byť zamestnaný, keď dobre pôjde, pri vchode do kafilérie. Pretože v krajine, ktorá sa hrdo hlási k tomu, a to náhodou bolo pozitívne, že kótujeme, už som to dnes hovoril vo faktickej, ceny lieku na základe priemeru druhej najnižšej ceny v Európe, porovnávame teda ceny daného lieku firmy Ciba-Geigy alebo Pfizer medzi Holandskom, Švédskom, nami a neviem kým. Nikoho nenapadlo, že je to nehoráznosť, len blbečka vyšetrovateľa napadlo, že porovnávanie Uherského Hradišťa a Piešťan je niečo zo šiestej galaxie. Ako tento primitívny spôsob argumentácie, človek by povedal, že sa zastavuje rozum, pretože normálny človek predsa chápe, že, počínajúc bavorákmi a končiac mikroskopmi Carl Zeiss Jena, sa proste tieto v Európe predávajú za nejaké ceny a firma Carl Zeiss ich vyrába za nejaké ceny a porovnať sa kľudne môže jej cena v Drážďanoch, vo Varšave a v Hnúšti-Likieri.
Takže to, samozrejme, nemá minister zdravotníctva v kompetencii. Takéto veci má v kompetencii monokratický spolužiak. Ak sa rozhodneme neprikročiť k zrušeniu prokuratúry ako takej a zavedeniu štátneho zastupiteľstva a iným ďalším reformám, ktoré sú v portfóliu iných ministrov a nás, ktorí o tom budú môcť, ak by to niekto navrhol, hlasovať, tak je jednou z dôležitých vecí pre ministra zdravotníctva, aby urobil rozhodnutia aspoň v rámci svojich možností, ktoré nebudú hrubými čiarami, ktoré ak, tak budú hrubými škrtmi cez zlodejiny.
A musím povedať, že v programovom prehlásení vlády, aby sa kolega Jarjabek trošku potešil, nachádzam nepochybne veci, ktoré môžem takmer považovať za opísané zo zdravotného volebného programu SaS. Je to dobré, bude fajn, ak sa začne nasadzovať elektronické trhovisko, centrálne transparentné obstarávanie, zavedenie DRG a e-Helthu, možno trošku neskoro, ale to sú všetko kroky, ktoré sme mali v našom zdravotníckom programe vyhodnotenom, mimochodom, ako najlepší zo všetkých. Bude dobré, ak sa ministrovi podarí toto dodržať, a je tu pekná jedna veta, ktorá znamená víťazstvo zdravého rozumu a debakel hlúposti. Tá veta znie: "Aj prostredníctvom obmedzenia zisku zdravotných poisťovní." Teda nie zoštátnenia, zakázania a podobne, čo si teda zaplatíme. Takže občas nad hlúposťou aj zdravý rozum víťazí.
Pokiaľ ide to obmedzenie, ono je to s tým tak, v našom programe sme hovorili, že musia byť veľmi presne vymedzené nároky pacienta, ktorý bude musieť poisťovňa, tieto nároky, plniť, ber, kde ber, a až keď ich všetky všetkým svojím poistencom splní, bude môcť tvoriť zisk, na ktorom, na čom nie je nič zlého, samozrejme. Takže želám zdravotníctvu, pánu ministrovi pevné nervy a hlavne pevné kramfleky. Pretože si viem predstaviť, že sekanie chápadiel chobotníc nebude prechádzka Boulonským lesíkom.
Poslednou kapitolou, ku ktorej poviem pár slov, je školstvo. Vonkoncom si netrúfam fušovať do problematiky základného školstva, ktorým som pred mnohými rokmi prešiel, ale napriek tomu ako rodič kedysi detí školou touto povinných, musím povedať, že je neuveriteľný rozdiel medzi tým, čo je, ako zmienil pán učiteľ Žarnay, chlebom každodenným dnes, to znamená, nie veľmi kvalitné učebnice, Planéta vedomostí ako viac-menej zrejmý odrb, a realitou, ktorú som napríklad zažil na tej škole, kde sme boli na návšteve vo Fínsku, a predpokladám, že Fíni nepotrebovali Potemkinovu dedinu, aby ukazovali zahraničnému delegátovi jedinú školu, ktorú majú nakreslenú naružovo. Ten učiteľ tam mal päť učebníc fyziky, ktoré boli pre daný vek, pre danú triedu, pre danú kategóriu k dispozícii pánovi učiteľovi na výber. Päť uznaných učebníc, o ktorých si Fínsko myslí, že sú dobré na vzdelávania ich dietok, a z tých piatich si pán učiteľ bez zásahu kohokoľvek mohol vybrať a používať. To je presne to, k tomu sme veľmi ďaleko, jednak tou kvalitou, ktorá tam je, jednak tou slobodou. Už som to hovoril kedysi v dávnejšom volebnom období, že Fínsko je krajina, v ktorej neexistuje školská inšpekcia. Ako taká tam neexistuje, ako inštitúcia. Proste neexistuje tam, ako neexistuje kanibalizmus ako stravovacia norma. Jednoducho, dôvera preosiatych učiteľov, ktorí prechádzajú ťažkým štúdiom a ťažkým výberom, je taká, že si fínsky štát nemyslí, že ich majú kontrolovať inšpektori. Iste, odtiaľ sme zrejme tiež ďaleko. Sme odtiaľ ďaleko po všetkých možných stránkach.
Ale ak som hovoril o tom zbavení sa strachu, tak je to niečo veľmi dôležité a to, že postavenie učiteľa, ak čítal pán učiteľ Žarnay Otokara Březinu, tak napriek tomu mám dojem, že to mali moji učitelia s našou triedou ľahšie, ako to majú dnešní učitelia. Lebo ešte stále doznieval ten duch učiteľa ako autority, v mojom živote ho nikto ani nespochybňoval, keď som ja bol žiakom, a myslím i prístup rodičov, ktorí dávali za pravdu učiteľovi, neboli drzí a arogantní a ctili si učiteľa svojich detí, hoci som chodil do triedy, kam chodila vtedy i zostava detí z horšieho sociálneho prostredia, z bývalej Vysokej ulice. To nebola len legendárna "44", vináreň a krčma, ale kde boli i obydlia chudobných a sociálne, dnes by sme povedali, znevýhodnených. I čiernych, i bielych, neboli to teda len Cigáni, moji spolužiaci. Ale napriek tomu rodičovské združenia neboli atakmi a učitelia to mali ľahšie. O to viac si treba ctiť tých, čo presne v duchu toho Březinovho citátu prichádzajú po piatich hodinách zo školy so zošitmi v igelitke, ktoré budú opravovať. Takže toľkoto k tejto kapitole školstva.
A teraz by som sa dovolil obrátiť ku kapitole vysokého školstva. Opäť nachádzam v programovom vyhlásení body, ktorých naplnenie by bola dobrá vec. Hovorí sa tam na dvoch miestach o zvýšení významu a poeurópštení Akreditačnej komisie vysokých škôl. Pod zvýšením významu rozumiem to, že ak dobrá akreditačná komisia, ktorá bude obsahovať i zahraničných a neovlyvnených členov, príde k akémusi hodnotiacemu záveru, tak by jej hlas nemal byť pre ministra školstva ani tento parlament hlasom poradným. Mal by byť hlasom rozhodujúcim.
Inými slovami, akreditačná komisia, a tam sa o tom pekne píše ako o tom, čo budeme musieť urobiť, zmeny v oblasti akreditácie, inštitucionálnu reformu, aby sa urýchlene mohla stať riadnym členom Európskej asociácie pre zabezpečovanie kvality vo vysokom školstve. Sme 25 rokov po páde totality a my musíme mnohé zmeniť, aby sme sa vôbec mohli stať členom takéhoto spolku. To je, samozrejme, obraz biedy. Celkom jednoznačne. A jedna z vecí, ktorú som sa vo Fínsku dozvedel, bolo to, že hoci účasť zahraničných odborníkov nie je lacná, tí zahraniční odborníci v týchto akreditačných komisiách, ktoré nežerú tony papiera, z Univerzity Komenského to bolo viacero pick-upov po strechu napchatých šanónmi, ale sú to odborníci, ktorí sú európskou kapacitou a ktorí nie sú lacní. Lietajú business classom, bývajú v päťhviezdičkových hoteloch, a nie od Boha bohatému Fínsku, ktoré by malo ropu pod zadkom, ako má Kuvajt, sa proste toto Fínsko rozhodlo, že si to dovolí, že si ich zaplatí, pretože má len päť miliónov obyvateľov, a aj keď to nie je skorumpovaná krajina bratských nahrávok "já na bráchu, brácha na mně", tak považovali za dobré, aby ich univerzity akreditovali ľudia, ktorí na ne nie sú naviazaní. U nás existujú vedecké odbory, ktoré sa pestujú na dvoch školách. Páni profesori sa poznajú posledných štyridsať rokov.
Takže predstava zaviesť do týchto vôd zahraničných, nestranných a neovlyvnených expertov, i keby to malo niečo stáť, je dobrá cesta. Pamätám sa, že keď sa toto pred rokmi objavilo ako úvaha, tak to boli i členovia akreditačnej komisie, ktorí povedali, že toto treba nie je. To musím povedať, že to je svedectvo viac o nich, ako o tom, čo je treba.
Takže ak sa po tom ďalšom hovorí o podporení zvyšovania obojsmernej mobility študentov a pracovníkov vysokých škôl medzi Slovenskom a zahraničím, tak sa opäť dostávame do niečoho, čo je veľmi potrebné a čo niežeby tu celkom nebolo. Ku cti musím povedať, že Česká republika, ku cti Českej republiky, v čase, keď som bol osem rokov prorektorom Univerzity Komenského pre - okrem iného - zahraničné vzťahy a mobilitu študentov a pracovníkov, tak prispievala každému svojmu v rámci programu Socrates, Erasmus vyslanému študentovi k tomu, čo dostával z európskych zdrojov, teda nie z našich peňazí rozpočtových, ešte nejakou čiastkou, pretože, samozrejme, je veľký rozdiel, či ide študent Univerzity Komenského do Brna na Masaryčku na Erasma alebo na londýnsku Law Economics. Tam je ten život trošku drahší. A to Česká republika chápala už pred 12 rokmi a tým študentom prispievala. Slovensko nie, nikdy.
Tak to len tak na margo, že mobilita je dobrá vec, ale talentovaný chlapec, hovorím predovšetkým o talentovaných, na ktorých by mal byť štátny záujem, ktorý je z nie celkom ideálneho sociálneho prostredia, sotva, hoci by možno na to mal, aby strávil semester v Edinburghu alebo v Uppsale, by mal dostať pomoc od štátu. I ďalší takíto. To znamená, tá podpora by bola dobrá, aby nekončila tou bodkočiarkou na konci odseku zahraničím, ale sa nakoniec akosi prejavila v tom starom fenickom vynáleze, ktorým my toho študenta vyzbrojíme.
A tam je jedna taká drobnosť, ktorá opäť vo mne, v starom pamätníkovi, vyvoláva spomienky nie na budúcnosť, ale na minulosť. A síce hovorí sa o podpore inojazyčného vzdelávania na našich vysokých školách. No, pravdupovediac, lekárska fakulta, ktorej som bol v tom čase prodekanom, bola prvá, ktorá začala u nás s vyučovaním zahraničných študentov v angličtine. Aj na začiatku ich bolo štrnásť, sedemnásť a tak ďalej, potom ich počty rástli, vynikajúco sa toho ujala Jeseniova lekárska fakulta v Martine a potom aj ďalšie školy. Ale minister Fronc blahej pamäti kedysi zauvažoval o tom, že by sa malo podporovať to vzdelávanie v cudzom jazyku. Ale viete, ako to je so vzdelávaním univerzitným, to nie je materská škola vcelku, božechráň, že by som sa dotkol materských škôl, ale to znamená pripraviť si prednášky, pripraviť si prezentácie, pristaviť si komplexné semestre výuky v cudzom jazyku. V tom čase, keď sa o tom začalo hovoriť, ešte na univerzitách dominovala generácia, ktorá z podstaty veci lámala ruštinu, a potom podľa privátnej iniciatívy, teda ex privata industria, aj prípadne nemčinu, sem-tam niekto francúzštinu, ak to nejako s tým súviselo. Ale nebola to garda profesorov, ktorá bola v stave na druhý deň sa postaviť do prednáškovej siene a pohovoriť fluently english o niečom, čomu síce rozumeli, lebo to celý život slovenský robili, ale ten anglický tréning nie je taký jednoduchý. We will be there. Ja sa na to pamätám. To znamená, že túto vec kedysi Martin Fronc navrhol. Nakoniec z toho nebolo nič.
U nás sme to udržali preto, lebo z príjmu, ktoré poskytovalo vzdelávanie v angličtine, a ku cti 36 kliník a katedier lekárskej fakulty musím povedať, že sa našli ľudia, ktorí boli v stave začať výuku, samozrejme, nie všetci členovia katedry alebo kliniky, ale aspoň ten jeden-dvaja – lebo študentov bolo málo, nebolo treba veľmi viac –, ktorí mohli od septembra, keď sme v máji s dekanom rozoslali dotazníky, mali sme v troch týždňoch odpovede a škola nabehla vzdelávať anglicky. Na iných fakultách bola ešte menšia možno motivácia, neviem prečo, ale keď o tomto Fronc hovoril, tak sa to nenaplnilo. A dnes sme tam, že tí, ktorí s tým, chvalabohu, začali, dobre urobili, a akokoľvek trpíme brain drain-om a bystré deti od nás študujú buď v Českej republike a tí najbystrejší z nich potom odchádzajú najprv na Erasma a potom, ak sa dobre uvedú, tak odchádzajú na magisterské štúdium na západné univerzity, ktoré sú rady hlavne v predmetoch, kde ani im nestoja davy pred dvermi talentovaných matfyzákov a podobných. To znamená, že tak, ako od nás odtekajú múdre hlavy, mohli by sme prípadne takýmto spôsobom získavať múdre hlavy. Tak ako raz budeme vďační ukrajinským lekárom za svoje zdravie, tak by sme mohli byť vďační i talentovaným študentom z Užhorodskej univerzity, ktorí prídu k nám na lepšie a nahradia tých, ktorí odišli od nás na lepšie.
Tá posledná vec, o ktorej by som ešte chcel povedať pár slov, a to je tak na pomedzí pána ministra zahraničných vecí, skôr v takom duchovne gestorskom ministra financií, lebo to stojí peniaze, a ministra školstva, ktorý to má asi v portfóliu, je jedna vec. Pán minister včera hovoril o tom, že sa mení štruktúra a skladba našich zahraničných Slovákov. Áno, nadšenci starého spolkového pekného života v Chicagu a všelikde, kde boli bašty Čechov a Slovákov, vymierajú, vo Švajčiarsku, všelikde inde, emigranti, prví emigranti, druhí, tretí, tridsiati piati. Dnes nastupujú mladá generácia, o ktorých sa vraj máme tiež starať, umožniť im kontakt so slovenským jazykom. Toto, sa priznám, mi nejde celkom vždy do hlavy, lebo mám švagrovú, ktorá je internistkou v Bavorsku, a muža jej, ktorý je takisto klavirista, Bulhar, teda ako aj ona v Bavorsku, ale nedostali od bulharského štátu žiadnu podporu na to, aby ich syn vedel bulharsky, ktorý tam prišiel ako dvojročný a teraz má úspešne 25 a vie stále bulharsky a stále si číta bulharské knižky, ktoré si obstarajú. To znamená, že to, či dieťa si udrží kontakt s jazykom, je psia povinnosť rodičov, menej štátu. To len tak na margo toho, že čo by kto od nás chcel, na čo vynakladať prostriedky.
Ak ale by som teda na záver mohol navrhnúť ešte jedno drobné míňanie peňazí, tak je to to, že by sa na, že by sme sa mali ako štát starať o to, aby na univerzitách západnej Európy sa pestovali, udržali, aspoň udržali pre začiatok, ale ešte lepšie aspoň trochu rozšírili katedry súvisiace a venované slovenskému jazyku, slovenským reáliám, resp. na katedrách slavistiky, káder, ktorý v našich farbách, a pripusťme, že i dokonca za naše peniaze, bude v Paríži, v Madride či v Štokholme učiť vysokoškolsky zaujatých študentov o tom, že existujeme. My nie sme národ Shakespeara, nie sme národ Goetheho, nie sme ani národ Dostojevského, nie sme dokonca ani národ čo i len Strindberga alebo Ibsena. Nie je veľa motivácií venovať sa slovenčine a Slovensku. Ale je dobré, nie, samozrejme, že to rozhojníme na sto katedier a sto fakúlt a sto univerzít, ale aby sme neškrtili a cielene ako krajina sa rozhodli, že budeme podporovať štúdium slovenského jazyka, slovenských reálií, slovenskej literatúry a kultúry na vehlasnejších univerzitách. Niečo to stojí. Viem, že Univerzita Komenského o svojej ujme udržovala takéto katedry, a viem, že sme každý rok z nášho rozpočtu odhlasúvali prídely nových knižiek, ktoré lektor alebo pedagóg potreboval, požiadal o ne a vyhoveli sme mu. Nemali sme na to žiadne mimorozpočtové, naše zdroje, robili sme to zo záujmu o vec. Bolo by dobré, aby sa takýto drobný výdavok, lebo proti sláve Božej je to ozaj drobný výdavok, stal súčasťou toho, o čom sa hovorí, teda aby sme internacionalizovali svoje vysokoškolské vzdelávanie, a to i týmto krokom.
No teraz očakávam priateľské hodnotenie kolegu Jarjabka, ak to vôbec tých 37 minút vydržal. Nevydržal. Nedočkám sa.
Milí priatelia, ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán kolega Osuský, ďakujem za prejav, ktorý bol bohatý na múdre slová, a ja sa vyjadrím len k jedinej z vecí, ktoré ste spomínali v troch oblastiach alebo v troch rezortoch, a tým je obrana.
Ja osobne veľmi oceňujem, že v programovom vyhlásení vlády sa nachádza jasný záväzok orientácie Slovenska smerom na Európsku úniu a na NATO, a zároveň deklarujem prítomnému pánovi ministrovi obrany, že zo strany SaS napriek tomu, že sme opozičná strana, tak dostanete plnú podporu pri akejkoľvek možnosti navyšovať rozpočet ešte aj rýchlejším tempom, ako sa zaviazal prezident Kiska na samite vo Wallese. Myslím si, že v dnešnej dobe je to kľúčové. Myslím si, že váš rezort je dlhodobo podceňovaný a Slovensko musí okamžite začať konať, tak ako povedal kolega Osuský, môžeme mať rôzne názory na Spojené štáty americké, ale faktom je, že USA dnes stále platí viac ako 70 % rozpočtu Severoatlantickej aliancie a je to dlhodobo neúnosné a oni to neustoja doma. Politicky to neustoja. Ktorýkoľvek z tých štyroch kandidátov na prezidenta bude zvolený, tak bude mať veľký problém obhajovať, prečo USA ešte toľkoto rokov po druhej svetovej vojne v takej veľkej miere prispieva na rozpočet NATO.
Takže za stranu SaS, a viem, že poznáte aj názor Ľuba Galka, ktorý je u nás za túto kapitolu zodpovedný, tak myslím si, že žiadny odpor u nás nenájdete, práve naopak, podporu.

Ďakujem. Ja by som, pán poslanec, nadviazal na kauzu, ktorú ste spomínali vo svojom vystúpení, a to je kauza piešťanského CT, lebo som mal možnosť si doobeda prečítať uznesenie Generálnej prokuratúry, ktoré mi príde, že je, že je absurdné, mne, tam sú dokonca niektoré nezákonné veci, ktoré sú v rozpore s doterajšou judikatúrou, poviem možnože technickú vec.
Jeden z kľúčových argumentov pre zrušenie obvinení bola skutočnosť, že znalec si mal zaobstarávať sám z vlastnej iniciatívy dožiadaním z nemocníc dôkazy, za akú cenu boli tomografy v iných nemocniciach zakúpené. Konštantná trestnoprávna judikatúra je, že znalec si nemôže z vlastnej iniciatívy zaobstarávať žiadne dôkazy. Zaobstarávajú ich orgány činné v trestnom konaní, a keď znalec potrebuje nejaké dôkazy, tak si ich vyžiada cez vyšetrovateľa. Nehovorím už o tom, že, že celé to rozhodnutie založené len na obhajobe a na obhajobných tvrdeniach jednotlivých obvinených o tom, že tomograf z roku 2014 bol iný ako v roku 2012, čo aj pád doktor Suchánek vyvrátil, že je lož. Boli to úplne totožné tomografy. Už nehovorím o tom, že, že operuje Generálna prokuratúra vo svojom tlačovom vyjadrení termínom, že na vznesenie obvinenia je potrebná rozumná istota, čo nie je dôkazné bremeno na vznesenie obvinenia, a to konštatuje len obhajoba v tom uznesení, ale tlačové vyhlásenie Generálnej prokuratúry, no.
Tým chcem povedať, má niekto v tejto sále, ak áno, tak nech zdvihne ruku. Má niekto v tejto sále naozaj presvedčenie, že táto vláda bude bojovať proti korupcii? Ak áno, nech zdvihne ruku! Pán minister Gajdoš a jeden pán poslanec, dvaja, traja, sedem poslancov, pán poslanec Adamčík. (Ruch v sále.) Skvelé!
Držím vám palce a potom pánovi poslancovi Adamčíkovi poviem o tom stretnutí v Eurovei, lebo sa na to pýtal pán minister kultúry, že kde boli tí oligarchovia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Kolega Osuský prišiel na návštevu, viete, prišiel na návštevu z čias, kedy utilitarizmus ešte nezožral. Nezožral a nevysmial politiku verejnej služby, politiku, čo sa nevezie len na populizme, nerozdáva z budúcnosti, ale verejne a poctivo sa prihlasuje k nejakej vízii, obrannej, vzdelávacej, zdravotnej politike. To všetko si vyžaduje aj niekedy odvahu k nepopulárnym krokom a vyžaduje si to odvahu využiť to, že teraz je relatívne naozaj čas lepších príjmov, nižšej nezamestnanosti a že Európska únia a najmä náš hlavný obchodný partner Nemecko nás nesú na vlne relatívne dobrej hospodárskej situácie. Teraz by vaša koalícia mala mať odvahu k takýmto slovám, k takýmto víziám. Žiaľ, teda musel poukázať aj na to, že v programe táto ašpiratívnosť chýba. Preto o nej hovoril on sám.
Zároveň kolega Osuský prišiel na návštevu z čias, kedy sme všetci verili, že demokratické strany postupne presvedčia aj tých, ktorí zostali po komunistickej strane, aby sme spoločne posúvali politickú kultúru Slovenska z tej postkomunistickej, neskôr potom premenenej na bahno mečiaristickej politiky, aby sme ju posúvali k politike, aká je vo vyspelých západných kultúrach, politike otvorenosti, potláčania, naozajstného potláčania korupcie, politike spoločne zdieľaných tých základných hodnôt. A to je posolstvo, ktoré je takisto kľúčové a ktoré sa týkalo tých jeho pasáží, kde hovoril o kultúre.
Na konci dňa je to rozhodnutie, či chcete stáť na mieste, dokonca sa vracať alebo sa pohnúť dopredu.