2. schôdza

Ďakujem pekne. No ja by som teda poďakovala pani Soni Gaborčákovej naozaj za, za jej príspevok.
Na druhej strane by som chcela povedať pani kolegyni predrečníčke, že čo sa týka sociálnej oblasti, máme veľké dlhy, obrovské dlhy. Ja pracujem 20 rokov s ľuďmi s mentálnym postihnutím, so starými ľuďmi, s ťažko postihnutými ľuďmi na úrovni kultúry, dokonca som sa stala opatrovateľka a môžem povedať, že veľa problémov je 20 rokov neriešených, ignorovaných a zametaných pod koberec, takže ja vravím, buďme realisti, žiadajme nemožné. Čiže iba obyčajný ľudský prístup k ľuďom, ktorí sú najslabší, a to je heslo, heslo revolúcie z Varšavy: "Buďme realisti, žiadajme nemožné", mám dobré uši. Chcem len povedať, že naozaj štát je taký silný, ako sa dokáže postarať o tých najslabších, v tom vidím naozaj úroveň a silu štátu.
Ja by som sa tiež chcela dotknúť centier včasnej intervencie, ktoré sú mimoriadne dôležité, a myslím si, že nie je nereálne ich podporovať a nájsť aj mechanizmus na ich väčšiu podporu, a chcela by som sa prihovoriť aj za naozaj zrušenie krátených príspevkov pre opatrovníkov detí so zdravotným postihnutím. Tí ľudia žijú naozaj často na pokraji chudoby nie vlastnou vinou a to je vlastne aj pripravenie koncepcie v odkázanosti, aby sme ponúkli naozaj komplexný balík aj takýmto ľuďom a takýmto rodinám. No a v neposlednej rade aj ľudské práva osôb s mentálnym postihnutím budem spomínať bližšie v mojom príspevku. Stihla som to, ďakujem. A ďakujem ešte raz Soni Gaborčákovej.

Ďakujem veľmi pekne. Samozrejme, pani kolegyňa, vymenovali ste strašne veľa vecí, ktoré treba zlepšiť. Ja si myslím, že naozaj keď ste počuli, lebo keď si pozrieme programové vyhlásenie vlády, tak nemôžu tam byť konkrétne veci, pretože programové vyhlásenie vlády je dokument, ktorý je takpovediac iba nejakým náčrtom alebo nejakou víziou, ale samotná legislatíva a zákony budú tie, ktoré tu budeme počas štyroch rokov prijímať a na ktorých sa, samozrejme, môžete podieľať aj ty, aj vy. Chcela by som ale jednu vec povedať, že v sociálnej oblasti môžte zlepšovať roky a roky vždycky zákony a vždycky vylepšovať nejaké veci, pretože to bude aj po našej vláde, aj keby vy ste boli vo vláde, pretože sociálny zákon a všetky sociálne zákony sú od začiatku života až po úmrtie a stále sa to v živote mení a stále sú rôzne zmeny.
Ale trošku ma tak milo prekvapilo, že ste spomínali pozitívnu diskrimináciu, pretože keby to počuli liberáli, a keď to počujú podnikatelia, tak túto pozitívnu diskrimináciu odsudzujú, ale ja si myslím, že naozaj na..., čo sa týka Slovenska, sú aj ľudia alebo sú skupiny, ktoré nie sú schopné sa zamestnať, práve preto máme dlhodobo nezamestnaných a práve preto potrebujeme v určitých oblastiach aj pozitívnu diskrimináciu.
Takou pozitívnou diskrimináciou, musím povedať, bolo aj zamestnávanie mladých do 29 rokov, kde možno podnikatelia povedia, že je to umelo urobený pracovný trh, ale povedzme si, že koľko ľudí, 8-tisíc pracovných miest sa vytvorilo, a kde bolo úplne ináč nastavené eurofondy ako predtým, to znamená, že 12 mesiacov ste dostali príspevok, ale 18 mesiacov alebo na dobu neurčitú ten, ten mladý človek zostal zamestnaný. Preto si myslím, že aj toto má, ako ste povedali, možno miesto.
A už iba k sociálnym službám. Sociálne služby nemal nikto odvahu otvoriť okrem roku 2008 pani ministerky Tomanovej, kedy pomenovala všetky štandardy a kedy pomenovala všetky veci, pretože vlády predtým nikdy k tomu odvahu nemali. Tak verím tomu, že aj tie sociálne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Takže ďakujem aj že ste reagovali na mňa. Určite si uvedomujem aj to, že tam bolo zakomponovaných veľa jednak odborných vecí, jednak tých, tá paleta, ktorú som predostrela, bola náročná, ale mala som tú potrebu teda to povedať, lebo keď 16 rokov to dusíte v sebe, tak to musíte aj niekedy povedať. A, samozrejme, ja si myslím, že ak by sme sa naozaj teraz odborne a koncepčne spojili, vieme vytvoriť víziu, ktorá naozaj, ktorou sa naozaj pripravíme na ten, na tú správu OSN, a verím, že to spoločne dokážeme.

Dobrý deň, dúfam, že ma je počuť. Lebo mi dali, pardon, dali takéto náhradné riešenie. Ja som za neho vďačná. Priznám sa, že nechcela som vystupovať z toho miesta tam na kraji, tak ako mi bolo ponúkané, pretože takisto vás chcem všetkých vidieť a aspoň takto na diaľku spoznať.
Ako je, pardon, ako je už na prvý pohľad jasné, ja tu budem určite celé obdobie zastupovať a hájiť záujmy ľudí so zdravotným postihnutím. Kvalita týchto ľudí sa od revolúcie mierne zlepšila, no nie až do takej miery, ako by sme očakávali a ako by sme si všetci želali. Riešenia v prospech ľudí so zdravotným postihnutím prichádzajú veľmi pomaly. Musím pripomenúť, že, že jeden zo šiestich ľudí v rámci Európskej únie trpí zdravotným postihnutím. To predstavuje asi 80 mil. ľudí v rámci Európskej únie, ktorí sú nejakým spôsobom limitovaní a ktorí, ktorí potrebujú špeciálne podmienky na to, aby sa mohli začleniť a uplatniť v našej spoločnosti.
Musím sa priznať, že niekedy tie riešenia, ktoré sa pre ľudí so zdravotným postihnutím hľadajú a objavujú, je skôr niekedy čakanie na zázrak. A rovnako zázrakom je pre mňa, že som v tomto programovom vyhlásení dokázala nájsť niečo aj v prospech ľudí so zdravotným postihnutím. Predovšetkým sa to týka jednotnej lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti, ktorá, po ktorej už všetci tak netrpezlivo voláme a ktorá už je dlhé roky pripravená, ale stále sa nič nedeje. Tak pevne verím, že tentokrát sa to už naozaj podarí. Bolo by to nielen v prospech občanov, ktorí, ktorí by mali vlastne zjednodušený proces, a vlastne ušetril by sa im čas i financie a možno aj stres hlavne, ale takisto je to aj v prospech verejnej správy, pretože na posudzovanie bude stačiť menej personálnych kapacít, oveľa jednoduchšie materiálne zabezpečenie týchto posudkových komisií.
Druhou vecou, druhou pozitívnou vecou, ktorá, ktorá v tomto programovom vyhlásení vlády je, je zvýšenie opatrovateľského príspevku pre rodičov starajúcich sa o postihnuté dieťa do výšky minimálnej mzdy. Pripomínam, čistej minimálnej mzdy. Toto je tiež jedna veľmi silná skupina ľudí a veľmi početná skupina ľudí, ktorí si zaslúži našu pozornosť, pretože táto skupina ľudí žije na hranici biedy, a musím povedať, že v mnohých prípadoch ten rodinný život tam nefunguje a ľudia sú naozaj odkázaní len na túto pomoc. A práve takíto ľudia najviac trpia práve zásahmi štátu do ich príjmov aj na základe toho, ako už bolo spomínané, že napríklad pri hospitalizácii sa im tieto príspevky krátia. A napríklad aj tak, ako už aj pani podpredsedníčka spomínala, napriek tomu, že ten rodič sa, sa o takto ťažko postihnuté dieťa stará a sedí pri ňom. Dokonca posledná skúsenosť, ktorú mám, ten rodič, ktorý tam zabezpečuje v podstate zdravotnú sestru alebo teda pracovníka zdravotnej starostlivosti v nemocnici, nedostane ani..., nemá ani nárok na lôžko, aby mohol pri tom dieťati zostať aj počas noci, je, je z takéhoto prostredia vyhodený a proste nevytvárajú sa mu tie podmienky, aby tam naozaj tento personál mohol zastúpiť. A myslím, že týmto bodom som s programovým vyhlásením v prospech ľudí so zdravotným postihnutím skončila.
Žiaľ, márne som hľadala riešenie otázky bezbariérovosti. Keď som si vyhľadala slovo bezbariérovosť, v programovom vyhlásení vlády sa nachádza presne jedenkrát. Dokonca sa nachádza v časti, v ktorej je spomenutý len okrajovo, a týka sa železničnej dopravy. Presne tej železničnej dopravy, ktorá roky tento problém bezbariérovosti vôbec nerieši, resp. riešenie už aj máme napríklad v podobe mobilných zdvíhacích zariadení na vlakových staniciach, ale my toto riešenie vôbec nevieme využívať. A toto je rovnako príklad z praxe, možno ste mali možnosť vidieť medializovaný prípad, ako cestuje skupina vozičkárov z..., myslím, niekde z Oravy do Bratislavy, a oni týchto vozičkárov pravidelne nakladajú do vlaku ručne. Kde sú všetky tie bezpečnostné predpisy, ktoré sa snažíme dodržiavať, kde je nejaká ľudská dôstojnosť, keď v prípade Bratislavy v tom čase už mobilné zdvíhacie zariadenia na staniciach boli? Chcem pripomenúť, že ako máme zadefinovanú bezbariérovosť. Bezbariérovosť znamená, že ľudia so zdravotným postihnutím majú rovnako ako iní ľudia prístup k fyzickému prostrediu, doprave, informáciám a komunikačným technológiám a systémom, ako aj k iným prostriedkom a službám. Zdôrazňujem, mali by mať k tomu prístup vo chvíli, keď to naozaj potrebujú. Nie na objednávku. A toto je momentálne aj môj problém.
Nechcem byť veľmi osobná, ale, žiaľ, asi sa to inak nebude dať. Ja viem, že je vždy nákladné niečo debariérizovať. Ja viem, že to je problém. Ale keď ten problém budeme hádzať na konkrétneho človeka, naozaj sa cíti trápne. Je to, je to smutné, že nevieme zabezpečiť takéto základné veci ešte predtým, ako situácia nastane. A to nie je len, momentálne sa, sa už rieši otázka na školách, čo sa týka bezbariérovosti. Mnohé školy, možno vysoké, skôr mám skúsenosti s vysokými, kde prebehol projekt monitoringu, sa už snažia sprístupňovať tieto školy aj študentom so zdravotným postihnutím. No väčšinou sa naráža na, na, povedala by som, väčšinou je tam personálny problém, kde, kde každý zvažuje, že všetko je zbytočné, pretože sa to robí len pre jedného človeka. Lenže pokiaľ tie školy nebudú dostupné, pokiaľ tie zariadenia nebudú dostupné, pokiaľ tie inštitúcie nebudú dostupné, tí ľudia tam chodiť nebudú.
Ďalšia vec je, že školou sa to len, len nekončí. Ak niekto vyštuduje, sami to dobre poznáte, ak, ak chce ďalej napredovať, potrebuje sa ďalej vzdelávať, potrebuje, potrebuje navštevovať, ja neviem, školenia, semináre, to znamená, že potrebuje navštevovať, žiadne špeciálne prostredie, potrebuje si hľadať sám individuálne nejaké nové formy. A znova narážať na tento istý problém, že nemá príležitosť.
Otázka bezbariérovosti, si myslím, nepatrí pod rezort ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Rovnako otázka zdravotne postihnutých nepatrí len pod tento rezort. Zahŕňa okrem ministerstva práce aj ministerstvo školstva, ministerstvo zdravotníctva, ministerstvo dopravy. Týmto spôsobom by sa všetky tieto problémy mali riešiť. A mám pocit, že práve preto, že je problém otázky zdravotne postihnutých medzirezortným problémom, tak ho neriešil nikto a vôbec.
Chcela by som pripomenúť, že problémy ľudí so zdravotným postihnutím sa netýkajú len ich samotných. Zväčša sa týkajú aj ich rodinných príslušníkov. Ovplyvňuje to do veľkej miery každý jeden deň celej rodiny. Títo, títo ľudia by si zaslúžili samostatnú kapitolu, no zdá sa, že stále nie je dostatočná vôľa. Národný program rozvoja životných podmienok ľudí so zdravotným postihnutím síce existuje a hľadá riešenia, ale časový harmonogram je neurčitý. My nemáme stanovené termíny, dokedy majú byť nastavené nejaké pravidlá, my nemáme vytvorenú jednotnú koncepciu, napr. na odstraňovanie bariér, my nemáme termín, dokedy tak má byť urobené. Vláda síce tvrdí, že pre zvyšovanie kvality ľudí so zdravotným postihnutím zapojí reprezentatívne organizácie do monitorovania Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, no z dôvodov nedostatočnej a finančnej podpory týchto organizácií a z dôvodu, že nemajú, nevedia si vybudovať dostatočné odborné zázemie z nedostatku financií, nedokážu takéto organizácie fungovať. Mnohé organizácie zanikajú, mnohé organizácie živoria. Potom je problém presadzovať práva ľudí so zdravotným postihnutím.
Vláda vo svojom programovom vyhlásení si tiež stanovila ako jeden zo spôsobov prezentácie v prípade predsedníctva v Európskej únii, že Slovensko zatraktívni z hľadiska turistiky. Ja som zvedavá, ako to chce spraviť, keď stále hovoríme o tom istom probléme, nie je zabezpečená bezbariérovosť, nie sú zabezpečené služby a myslím si, že veľké množstvo turistov tvoria práve ľudia vo vyššom veku a práve ľudia zo zdravotne postihnutím, ktoré takéto služby budú vyhľadávať.
Jediné, čo v tejto celej oblasti možno funguje, je letecká doprava. Tu sme si museli osvojiť smernice Európskej únie a tým pádom, čuduj sa svete, v tejto oblasti nemáme problém. No ostatné, ktoré si máme vypracovať sami, a pravidlá, ktoré máme si vytvoriť, je ťažké, ťažké presadiť.
Centrá včasnej intervencie. A tu už boli spomenuté niekoľkokrát, takže k tomuto sa ja už nebudem momentálne už veľmi vyjadrovať, ale neznamená to, že to nemá význam. Chcela by som ešte sa vyjadriť predovšetkým k problémom zdravotne postihnutých v iných oblastiach. Okrem bezbariérovosti, ktorá, samozrejme, myslím si, že je kľúčová, pretože v mnohých prípadoch riešia aj iné oblasti a ovplyvňujú aj iné oblasti, je to napríklad problém bývania, samozrejme, je to problém nielen finančný, ale opäť aj problém bytovej politiky, kde bezbariérové byty okrem nejakých miestnych samospráv žiadne neexistujú. Ak si predstavíte, koľkí z vás by ma mohli pozvať k sebe domov, tak možno prídeme k percentu 10.
Ďalší problém pre ľudí so zdravotným postihnutím je hľadanie si zamestnania. Táto vláda medzi svojimi základnými prioritami si stanovila za cieľ vytvorenie 100-tisíc pracovných miest. No nikde sa nepíše, koľko ľudí so zdravotným postihnutím medzi nimi bude. Ja by som dúfala, že, že tento, tento problém vyriešený majú. Pán minister na výbore spomínal, že je pripravený návrh zákona, nový návrh zákona o službách v zamestnanosti. Vzhľadom na to, že viem, ako fungujú chránené pracoviská a chránené dielne, tak sa trošku obávam, že tento návrh zákona znovu pôjde len proti ľuďom zo zdravotným postihnutím a o zvýšenie zamestnanosti v tomto smere nepôjde.
Žiaľ, pán minister na výbore prezentoval rôzne problémy, ktoré táto vláda chce v sociálnej oblasti riešiť, ale zdravotne postihnutých nespomenul vôbec. Na otázku ohľadom, ohľadom krokov smerom k zdravotne postihnutým odpovedal jedine, že najväčšie zneužívanie je z radov chránených dielní a chránených pracovísk. A ja sa pýtam, nie je to tak trošku vina práve ministerstva a úradov, ktoré tie podmienky nastavili tak, že sa dajú využívať len na papieri a tým pádom ich dokážu zneužívať ľudia, ktorí si dokážu dať na papier tieto veci, ale neriešia skutočné problémy ľudí zo zdravotným postihnutím?
Tiež by som chcela k tomuto povedať osobitný príklad. Keď, keď vás úradník presviedča, aby ste využívali v rámci chráneného pracoviska pracovného asistenta len na činnosti spojené s prácou, ktorú tam máte robiť, hoci v zákone sa píše, že pracovný asistent, v zákone sa píše, zdôrazňujem, že pracovný asistent môže vykonávať služby aj osobného charakteru, môže vykonávať činnosti aj osobného charakteru, a pracovník vás presviedča, že na činnosti osobného charakteru potrebujete mať asistenta osobného. Myslíte si, že je možné skĺbiť tieto dve, týchto dvoch ľudí naraz? Pretože presne toto po vás tí pracovníci chcú. A myslím si, že je to len z jediného dôvodu, a to preto, že existuje oddelenie kompenzácií a existuje oddelenie zamestnanosti a tieto dve oddelenia sú na sebe nezávislé, majú, hospodária s vlastnými prostriedkami a každý potrebuje v tej svojej sfére ušetriť, tak vás odkazujú na tých druhých. Žiaľ, v praxi to potom takto funguje. Ja si neviem predstaviť, že by som mohla si najať pracovného... a jedného pracovného asistenta na 15 minút, druhého na pol hodinu a potom to takto dávať do kopy. V obidvoch prípadoch, zdôrazňujem, že sú to ľudia v prípade samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorá takéhoto človeka dostane, ktorí sa takisto stávajú alebo dostávajú do pozície samostatne zárobkovo činnej osoby, resp. vzťahujú sa na nich pravidlá ako by samostatne zárobkovo činné osoby boli, a teda platia v prípade pracovného asistenta za seba odvody v plnej miere. A nielen za tých 15 minút, na ktoré môžu mať povedzme zmluvu.
Ďalší problém je aj problém práve osobnej asistencie. Alebo ešte ak sa vrátim k problémom chránených pracovísk a chránených dielní, je to podobné ako s tým krátením príspevkov pri opatrovateľských príspevkoch. Ak máte na chránenom pracovisku pracovného asistenta, ktorého zamestnávate pre ľudí so zdravotným postihnutím, vy neviete predvídať, či ten človek so zdravotným postihnutím, koľko bude môcť robiť, v akej miere, koľko hodín odrobí, ale váš príspevok na tohto pracovného asistenta je obmedzený len tým, kedy ten človek tam v skutočnosti je. Žiaľ, pracovný asistent môže vykonávať činnosť aj pre iných ľudí. To znamená, na tom pracovisku musí byť, no vy príspevok na neho nedostanete. Takto nezmyselne sa krátia príspevky v mnohých oblastiach a potom naši kompetentní majú pocit, že sa príspevky zneužívajú.
Ak sa vrátim teda k osobnej asistencii, rovnako je to tam s posudzovaním limitov na výšky príjmov. Ak ten človek je aktívny, aktivizuje sa, jeho, jeho príspevky na kompenzáciu, predovšetkým príspevok na osobnú asistenciu sa kráti, pretože presahuje limity trojnásobku-štvornásobku životného minima, podľa toho, na čo sa to vzťahuje. Myslím si, že ľudia zo zdravotným postihnutím nie sú dostatočne motivovaní na to, aby si, aby si prácu hľadali, aby, aby prácu, aby prácu mohli dostať, nie sú motivovaní ani zamestnávatelia a, a myslím si, že ľudia zo zdravotným postihnutím by mali, by mali byť považovaní za človekov, ľudí, ktorí sú schopní, alebo teda v mnohých, v mnohých momentoch sú schopní za istých podmienok začleniť sa do normálneho života.
Čo sa týka osobnej asistencie, sú napríklad obmedzovaní aj ľudia s vyšším vekom. My staviame do pozície, my sa staviame do pozície, že rozhodujeme o tom, či človek vo vyššom veku je alebo nie je schopný samostatne o sebe rozhodovať, pretože ak už presiahne istú hranicu, nemá nárok na osobnú asistenciu a je vlastne odkázaný len opatrovanie. Ale ten človek môže byť stále schopný, tá hranica veku, ktorého sa, teda veku, vek, ktorého sa dožívajú ľudia, sa stále zvyšuje, čiže aj tá produktivita ľudí - aj ľudí so zdravotným postihnutím - je vyššia.
Chcela by som ešte tiež zdôrazniť dôležitú úlohu agentúr práve pri pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím. To je to, o čom sme sa bavili včera s pani podpredsedníčkou Nicholsonovou. Agentúry sú práve jediné schopné poskytovať adekvátnu pomoc ľuďom so zdravotným postihnutím. Ľudia so zdravotným postihnutím potrebujú predovšetkým individuálny prístup a tú im úrady práce ani žiadne úrady nedokážu postihnúť práve preto, že tieto úrady sú zaťažené i veľkou byrokraciou. Medzi agentúry, ktoré by mali zabezpečovať pomoc, by mali patriť agentúry podporovaného zamestnávania, ktoré sú definované v zákone, a teda existujú, ale aj agentúry osobnej asistencie. Agentúry osobnej asistencie reálne neexistujú, hoci v zákone definované sú. Problém je, že prostriedky, ktoré sa poskytujú, sú viazané na užívateľa, a teda agentúra nevie získavať prostriedky na služby osobných asistentov priamo. Agentúry môžu jedine sprostredkovať nejakú činnosť, resp. asistenta, resp. môžu, môžu vykonávať činnosti, ktoré sú spojené s agendou osobnej asistencie.
Tiež by som chcela ešte apelovať na udržateľnosť projektov. V mnohých prípadoch máme dobré projekty, ktoré sa zaviedli, ale ktoré sú len na určité obdobie. Zväčša po dvoch rokoch končia a pokračovanie je v nedohľadne. Niekedy to nie je len o pokračovaní, chcela by som, chcela by som podotknúť, že bolo to už toľkokrát spomínané, slovo kontinuita, tak presne táto kontinuita by mala byť aj v projektoch. Napríklad v projektoch prepravných služieb. Už niekoľkokrát vznikli, niekoľkokrát zanikli, vznikajú v jednotlivých mestách, ale znovu, nie je to pomoc, ktorá by bola dlhodobá a na ktorú by sa mohli zdravotne postihnutí spoliehať a na ktorú by si v prvom rade mohli zvyknúť.
Ďalšia otázka je otázka kompenzačných pomôcok. Prístup ku kompenzačným pomôckam rieši predovšetkým, teda čo sa týka sociálnych zákonov, zákon o kompenzačných príspevkoch, samozrejme, máme aj z hľadiska ministerstva zdravotníctva nárok na pomôcky, ale problém je, že postihuje znovu ľudí s nízkymi príjmami, pretože, pretože v mnohých prípadoch si musia na tieto pomôcky doplácať aj tí, ktorí sú na hranici chudoby.
Ak sa bavíme o zdravotne postihnutých, tak ako som už na začiatku spomínala, na zdravotne postihnutých sú naviazané ešte aj ďalšie osoby. A to nie sú len tí rodinní príslušníci, ale aj pracovníci sociálnych služieb, ktorí sú nedostatočne ohodnotení. A keď už sa bavíme aj o deinštitucionalizácii, tak sú to aj príspevky pre opatrovateľov a osobných asistentov. Tieto príspevky sú tak nízke, že nezabezpečujú dôstojný život ani týmto ľuďom.
Na záver by som chcela ešte vypichnúť jeden problém, možno menej dôležitý, ale tiež zabezpečuje ľuďom so zdravotným postihnutím ich základné ľudské právo. Sme občania Európskej únie a voľný pohyb ľudí v rámci Európskej únie by mal platiť aj pre ľudí so zdravotným postihnutím. Aj ľudia so zdravotným postihnutím by sa mali mať šancu rozhodnúť, kde a ako budú žiť, kde a ako budú využívať prístup ku kultúrnym, rekreačným, športovým aktivitám. No, žiaľ, v tomto prípade takisto nemajú na výber. Chcela by som dúfať, že, že budeme mať spoločný záujem riešiť aj problémy ľudí so zdravotným postihnutím, že, že to nebude len diskriminácia, lebo, lebo často sa stáva, že, že ľudia so zdravotným postihnutím sú diskriminovaní na základe práve tohoto faktu, ale musím poznamenať, že sú diskriminovaní ešte aj na základe iných skutočností, a to napríklad na základe rasy, na základe pohlavia, a ten prístup je vždy diametrálne odlišný.
Chcela by som dúfať, že ten postoj nás všetkých sa, sa zmení. Že ten prístup, že to budú, že to bude, že to budú naozaj činy, ktoré, ktoré bude vidno a ktoré budú cítiť najmä ľudia so zdravotným postihnutím. Pevne verím, že, že nájdeme spoločnú reč a že, že aj tí, ktorí ste v koalícii, budete počúvať nás a naše skúsenosti, tých, ktorí sme v opozícii.
Veľmi pekne vám ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Pani kolegyňa, v prvom rade by som chcela veľmi úprimne pochváliť vašu odvahu a silu, vďaka ktorej ste tu dnes medzi nami. Máte môj naozaj úprimný , úprimný obdiv. Je veľmi dobré, že tu s nami ste a že tu budete bojovať a hovoriť ústami tých, ktorí sú častokrát, častokrát na našu pomoc odkázaní.
Vravíte, že v programovom vyhlásení vlády sa o ľuďoch ako vy, o ľuďoch so zdravotným hendikepom hovorí veľmi, veľmi málo. Ja vás chcem poprosiť, aby ste pri každej jednej norme, ktorú tu budeme upravovať, schvaľovať a prerokovávať, aby ste nám týchto ľudí, prosím, pripomínali. S mojím pochopením - a som si istá, že s pochopením väčšiny z nás - môžete rátať. A verím, že vďaka tomu, vďaka vám sa zdravotne postihnutí ľudia budú mať v tejto krajine naozaj lepšie.
Priznávam sa osobne, že som sa považovala za chápavého a empatického človeka. Ale keď vás tu vidím a počúvam, zisťujem, že moja pozornosť a ohľaduplnosť na zdravotne postihnutých občanov sa zatiaľ dá zúžiť na to, že im nezaparkujem na parkovacom mieste a nie veľmi nadávam, koľko ich majú veľa hneď pri vchode, kým ja neviem zaparkovať. Som veľmi rada, že ste moju nedostatočnú všímavosť a možno aj bezohľadnosť, že ste mi ju pomáhali, pomohli uvedomiť si, a robte tak smelo v každej rozprave.
Vraví sa, že reťaz je tak pevná, ako jej najslabší článok. Ja budem robiť všetko preto a rozhodovať tak, aby tá slovenská reťaz, slovenská spoločnosť bola čo najpevnejšia a jej najslabšie články, ľudia so zdravotnými problémami, mali možnosť stať sa čo najsilnejšími, aby sa mohli - a s radosťou aj chceli - vzdelávať, pracovať, žiť čo najkrajší život.
Ešte raz, ďakujem vám, a to najmä za seba, že ste sa na tento boj dali.
Ďakujem.

Ďakujem. Pani poslankyňa, nechcem, aby to vyznelo nejako hlúpo, ale ja som veľmi rada, že ste medzi nami a že je vás vidieť, lebo ľudí so zdravotným postihnutím musí byť vidieť o to viacej, že sme vás 40 rokov schovávali na Mokrohájskej.
A ja sa priznám, že ja som žila nejaký čas v Kanade. A ja keď som do tej Kanady prišla, ja som mala pocit, že tam sú všetci postihnutí. Tam boli samí vozíčkari, všetci boli postihnutí. A potom mi bolo vysvetľované, že to je tak jednoducho, to je proste ich zastúpenie v spoločnosti a oni sú všade, lebo oni sa všade dostanú. To boli ľudia, ktorí pracovali na úradoch. Vítali tam na sociálnych úradoch. Boli, pracovali v nemocniciach ako lekári alebo zdravotný personál. Mne sestra, zdravotná sestra mi brala krv, ktorá bola na vozíčku. Môj syn chodil do škôlky, ktorá integrovala deti s ťažkým zdravotným postihnutím. Dve zdravé deti sa starali vždy o jedno hendikepované. Môj syn sa napríklad staral o chlapca, ktorý bol natoľko ochrnutý, že mal joystick na ústa, aby mohol chodiť so svojím vozíkom. A tie deti to po istom čase to chápali ako úplne normálnu a samozrejmú vec. Nie ako deti u nás, ktoré keď vidia v obchodnom dome vozíčkara, tak sa za nim otáčajú a, a zmrzlinu si pichnú do oka. Tak to je.
Viete, mňa strašne mrzí, a to je proste, to je, o tom je naša antidiskriminačná legislatíva, že máme tam napísané všetko, lebo sme to opajcli od škandinávskych krajín napríklad, ale nedodržiava sa to. U nás ani niektoré základné školy nie sú schopné integrovať ani deti nieže so zdravotným postihnutím, ale ani s poruchami správania. Moje dieťa chodí na takúto školu v Bratislave, v centre Bratislavy, kde matke takého dieťaťa s poruchou správania odporučili, aby dieťa dala zo školy preč, lebo škola ho nie je schopná integrovať.
Takže toto je tá smutná realita... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Ja len chcem nadviazať na teba, Silvia, že teda na to ručné zdvíhanie vozíkov. Nám sa to stáva často, keď ideme s deťmi teda do nejakých prístupných budov, napríklad ich učíme, že si majú vybaviť občiansky preukaz, ale keď ideme na okresný úrad, tak sa tam nemôžme dostať. Príde..., traja-štyria ľudia, ktorí idú dvíhať, ale nakoniec nám povedia: "A nemôžte rozmontovať ten vozík invalidný?" - "No nije, lebo ho potom nedáme spolu, hej."
Čiže niekedy je to tak, že naozaj sú tam tie schodolezy, ale nie sú funkčné. A je to také niekedy nedôstojné, keď musíte napríklad takého osemnásť-devätnásťročného mladého človeka nechať niesť vrátnikmi, a viete, predstavme si sami seba v tej roli, hej, že si proste bezvládny, ja neviem, zlomíš nohu a niekto ťa ťahá, je ti dosť trápne. Čiže naozaj mali by sme na tie veci ako pozerať.
A ešte chcem podotknúť, hovorila si vlastne o tom bývaní. No problém je, Silvia, v tom, že ja som to nespomínala vo svojom príspevku, ale v podstate ani podporované bývanie ako sociálna služba nie je dobre prepracovaná a v rámci Slovenska má teda byť nositeľom toho, že predpripraví ľudí na bývanie samostatné, a teda keď, keď sociálna služba nie je prepracovaná a nevieme, ako tých ľudí potom dostať do samostatného bývania, tak asi ťažko teda uvidíme tých ľudí v samostatnom bývaní.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. No čo sa nedá uprieť tomuto vystúpeniu, tak to je autenticita. Myslím si, že naozaj nikto nikdy v živote ťa, Silvia, nebude môcť, nebude môcť povedať, že, že politikárčiš a že proste... Určite to tak nie je. Najsilnejšie je, že je to všetko tvoja vlastná skúsenosť.
Tak úsmevne si spomínam ešte, keď sme prvé stretnutia pokope s tebou mali, a ako sme viacerí mali ochotu, že veď ťa odnesieme alebo veď ti pomôžeme. A veľmi som bola vtedy zarazená tvojím prístupom, že, že nie. Že skrátka nie. Až fakt možnože pri druhom-treťom raze som pochopila, keď si mi to aj vysvetlila, že, naozaj že človek proste chce mať zachované svoje súkromie, svoju intimitu a že proste tak to nemá byť. Že áno, pomôžte mi otvoriť dvere, ale prečo by mal niekto cudzí mňa nosiť. Úplne chápem a stotožňujem sa s tým a verím, že ty naozaj budeš takým, takým strážcom možno práve aj stráženia legislatívy v oblasti bezbariérovosti.
Tak ako som aj povedala vo svojom vystúpení, nám sa zdá, tým, ktorí nemáme problém s chôdzou, so zrakom, že urobia, urobí sa jedna rampa a vec je vyriešená, lebo dostaneš sa. Ale nikto si už nevšime, že tam je ešte ďalší schodík, aj keď je maličký, ale proste je úplnou prekážkou alebo ten zvonček je v takej výške, že naň nedosiahnem z toho vozíčka; alebo že zabudli urobiť, ja neviem, držiak, a takisto nebudem môcť nejakým spôsobom sa posunúť. A nevraviac o tom, už to niekto spomenul, ako to na našich štátnych úradoch vyzerá. Tu mám veľa skúseností, že človek sa vôbec nedostane na náš úrad, aj keď sa hrdíme bezbariérovosťou.
A čo sa týka tých škôl. Mám teraz... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Krásny prejav, ktorý sme tu počuli, ktorý bol veľmi pokojný aj vecný, ale zároveň bol zovšeobecňujúci v tom zmysle, že nám pripomínal, že slovenský politický spor, ktorý nakoniec sa odohráva práve, domnievam sa, že je to aj primerané, v tejto sále, je stále ešte do veľkej miery kultúrnym sporom. Nie je len sporom ľavice, pravice, liberálov, konzervatívcov. Ale stále nad ním, ešte stále prevláda kultúrny spor.
A musím povedať ako jeden zo starších poslancov, že je to takto, žiaľ, v slovenskom živote už desaťročia. Akoby sme sa ešte nerozhodli medzi spoločnosťou, ktorej vládnu vybrané elity, a spoločnosťou, ktorá vie dať šancu ženám, ľuďom na vozíku, vie dať šancu všetkým talentovaným, schopným ľuďom a uvedomuje si, že v tejto veľkorysosti a pomoci všetkým ľuďom je ukryté hlavné bohatstvo všetkých vyspelých komunít, všetkých vyspelých demokracií.
Pred rokmi, ešte k slovu čin, pred rokmi tu existovali aktivisti, ktorým sa vtedy hovorilo disidenti, rozvratníci a podobne. Títo aktivisti si uvedomovali vylúčenosť vozíčkarov, pretože komunistický režim, tiež si myslím, že sám nevedel, prečo ich vlastne utajoval a nechcel, aby o nich sa vedelo. Všetko bolo bariérové, výťahy a tak ďalej. My sme robili akcie, že sme rozbíjali čakanmi okraje chodníkov tam, kde boli prechody. Neboli to slová, boli to činy.
A o to ide aj pri práci na programovom vyhlásení. Mnohí - a pani poslankyňa to urobila - sa preniesli cez všeobecnosť, ale čakajú činy.

Ďakujem za slovo. Naša kolegyňa Silvia spomenula aj chránené pracoviská, chránené dielne. Ja sama som stála v našej neziskovej organizácii pri založení troch chránených pracovísk, na ktorých doteraz už osem rokov zamestnávame šesť zdravotne znevýhodnených, a dovolím si povedať, mladých ľudí, pretože sú vo veku, a to dobre počúvajte, od 25 do 43 rokov. Takže sú to ľudia, ktorí v určitej chvíli svojho života stratili zdravie. A skutočne mám k nim veľkú úctu za to, ako chcú bojovať. Len problém je, že my im nedávame dostatočný priestor, aby prácu získali. Viem, ako sa pri novele o zákone o službách zamestnanosti znížil finančný príspevok na týchto zamestnancov, ktorí sú zdravotne znevýhodnení. Znížil sa o polovicu, znížil sa veľmi sofistikovane, nie priamo v zákone, ale v interných smerniciach, v interných postupoch, znížil sa tak, znížil sa podľa fondu pracovného času tohto zamestnanca. Samozrejme, že invalidi robia na polovičné úväzky, a práve preto sa znížil na polovicu. Dnes prevádzku chránených dielní držia na svojich pleciach úplne nadšenci, ktorí ešte stále sa úfajú, že sa niečo zmení.
Prosím vás, zmeňme v tomto niečo. Ak niekto zneužíva chránené pracoviská, chránené dielne a zneužíva týchto zamestnancov, poďme na kontrolu. Kontrolný mechanizmus je dobrý. Zrušme konkrétne pracovisko, ale nekosme tento nástroj en bloc a nerušme a nehaňme chránené dielne, chránené pracoviská, tých, ktorí ich zriadili.