2. schôdza

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán podpredseda vlády Slovenskej republiky, vážení členovia vlády, dámy a páni, dovoľte mi, aby som hneď na úvod skonštatovala, že svoje vystúpenie chcem poňať trošku netradične, najmä teda pokiaľ ide o pojmológiu, ktorú budem používať. Taktiež som sa rozhodla isté pasáže vylúčiť, resp. zredukovať, samozrejme, nie tie nosné tézy, nakoľko moji predrečníci v rámci rozpráv mnohé témy, povedala by som, opísali dosť deskriptívne, vyčerpávajúco, ale cez to všetko, aby som nejako naznačila tú líniu, ktorej sa budem držať, bude mať také dve základné časti. V prvej by som zhodnotila programové vyhlásenie vlády vo všeobecnosti a potom možno na odľahčenie, keďže je už pokročilejšia hodina, a taktiež pre ilustráciu, aby ste mali lepšie pochopili, čo mám na mysli, by som uviedla aj konkrétny príklad.
Takže keď som sa vyjadrila o tom, že budem možno trošku netradičná, tak to bolo v tom zmysle, že celé to moje hodnotenie sa bude niesť trošku v duchu akademickom, čiže zabrúsim tak trošku do toho akademického žargónu, keďže už 14 rokov pôsobím na vysokej škole a nejakým spôsobom to bude asi cítiť ešte nejakú dobu z mojich prejavov.
Takže po prečítaní 77 strán programového vyhlásenia vlády musím povedať, že keby som to hodnotila - a nechcem povedať - ako diplomovú prácu, pretože moja kolegyňa poslankyňa Remišová už použila pojem, že je to nevydarená diplomovka, čím ma svojím spôsobom zacitovala, a ja som veľmi rada, pretože zdieľame zjavne rovnaký názor, čo ma teší. Tak budem hovoriť, že je to povedzme taká veľmi dobre prepracovaná práca doktoranda. Z toho dôvodu, že tá teoretická časť práce, ten úvod je absolútne výstižný, je jasné, že autor alebo autori tohto dokumentu sú veľmi sofistikovaní vo vyjadreniach, majú vo veciach jasno, vedia presne, čo definuje efektívny demokratický štát, štát, ktorý, ľudovo povedané, šľape vo všetkých stránkach prierezovými jednotlivými rezortmi. To je v poriadku.
Po "A" však vždy nasleduje "B" a po teoretickej časti práce nasleduje tá empirická. A toto bolo pre mňa ako občana Slovenskej republiky, ako voliča veľmi podstatná časť a tu práve nastalo to moje sklamanie, ktoré nejakým spôsobom sa budem snažiť naznačiť, že prečo.
Čitateľ tohto dokumentu by hľadal nejaké konkrétne vyjadrenia, riešenia, plány, priority atď. atď. a tie sa nejakým spôsobom, ako postupuje jednotlivými desiatkami strán, nenachádza. Samozrejme, sú tu isté čísla náznakovo, ale tie pre bežného občana nejakým spôsobom nepodávajú výpovednú hodnotu o tom, čo presne je ambíciou vlády a čo presne bude na konci tohto 7. volebného obdobia možné nejakým spôsobom vyhodnotiť a nejakým spôsobom zhodnotiť, či to bolo splnené, nesplnené, inými slovami nejaký explicitný a smerodajný výpovedný odpočet úspechov tejto vlády.
V programovom vyhlásení vlády sa okrem iného, som sa okrem iného dočítala o tom, že vláda upraví a stabilizuje systém rozpisu dotácií zo štátneho rozpočtu vysokým školám so zameraním sa na odstránenie jeho súčasných nedostatkov, a to, mimochodom, sa dotýkam tej druhej časti môjho vystúpenia, ktoré bude trošku konkrétnejšie, a taktiež vytvorí predpoklady pre zvýšenie atraktívnosti povolania učiteľa prostredníctvom jeho finančného ohodnotenia. Toto tvrdenie sa dá chápať ako dlhodobá ambícia našich vládnych predstaviteľov a napriek tomu nebadať žiadne zásadné pokroky v oblastiach, ktoré sú, zúfalo žiadajú zmenu a ozdravenie. Uvedené vyhlásenie z oblasti vysokého školstva vyznieva pre mňa o to smutnejšie, že každý vidí konkrétne problémy, nedostatky, každý súhlasí, že tá situácia je kritická, ktoré sú rizikové oblasti tohto rezortu a cez to všetko súčasný stav školstva stagnuje.
Ak dovolíte, pre ilustráciu uvediem jeden konkrétny príklad, je to príklad, ktorý sa týka bezprostredne mňa a môjho pôsobenia z minulosti, nie však až tak dávnej, aby nikto nemohol povedať, že to bolo vtedy a dnes je to inak.
Dovolila by som si vám zacitovať e-mail, ktorý zasiela tajomníčka katedry jednej verejnej vysokej školy členom katedry, citujem. A odpustite mi, prosím, vážení kolegovia, ak pri čítaní tohto e-mailu sa nezdržím smiechu, pretože skúšala som to 20-krát čítať si to sama, a mne osobne to nejde bez toho, aby som sa nepobavila a v kontexte programového vysielania vlády s tézami, ktoré som tam veľmi dôsledne čítala, tento konkrétny príklad zo života vyznieva tragikomicky. Citujem:
"Ahojte, kolegovia, chcela by som vás poprosiť o príspevok na hygienické potreby. Zohnala som cez e-shop lacný skladaný toaletný papier. Chcela by som vás poprosiť o príspevok 2 eurá do štvrtka, vedúci katedry s tým súhlasil. Na účte externého štúdia máme peniaze na úhradu výučby, nemáme však žiadne zvyšné peniaze. Ďakujem tým, čo už prispeli."
Takže toto je, vážení, tá realita okrem iného, ja by som tých príkladov vedela, samozrejme, v rámci nejakej konkrétne zameranej debaty uviesť omnoho viac. A nielen takých zo života, ale aj takých odbornejšie ladených. Toto je teda realita vysokých škôl a ja sa pýtam, že v programovom vyhlásení vlády zaznel pojem ako dôstojnosť učiteľa, hej. Tak ja sa pýtam, kam až ďaleko alebo ako hlboko musí ten učiteľ, ten vedecko-pedagogický pracovník v tomto prípade klesnúť, alebo dá sa klesnúť ešte nižšie, aby človek, ktorý prednáša, má predstavovať elitu tejto spoločnosti, čo sa týka vedomostí, výskumu, hej, pôsobenia a pretransformovania tých vedomostí do praxe, toho všetkého honosného, čo sa skrýva pod vysokou školou, kam až musí klesnúť. A potom kde je tá jeho dôstojnosť, keď sa musí skladať na toaletný papier. Je to také veľmi prízemné, ale pravdivé.
S predkladaným programovým vyhlásením vlády, ktoré by malo byť pomyslenou vlajkovou loďou konkrétnych, jasných, pre občana zrozumiteľných priorít a cieľov vlády, mám teda problém. To iste dokážete pochopiť. Namiesto 70 strán rafinovaných verbálnych elaborátov, ktoré sú, ale teda sú naozaj veľmi dobre naformulované, to sa musí nechať, by asi každý jeden občan tohto štátu radšej privítal možno 20 strán programového vyhlásenia, najmä čo sa týka teda tej empirickej časti práce, ak ju tak môžem nazvať, ktoré by obsahovalo stručné vyjadrenia vlády k jej programovým prioritám, pričom poznámka pre mňa osobne, ako ja to chápem, priorita je prioritou preto, že je to výber, výber zo všetkých existujúcich možností, v tomto prípade rezortov. A následne by malo byť explicitne a taxatívne uvedené, ktoré konkrétne a čiastkové kroky budú uskutočnené v rámci všetkých rezortov. Ich formulácia v rámci PVV, čiže programového vyhlásenia vlády má byť veľmi konkrétna a adresná tak, aby občan, ktorého sa predmetný krok alebo opatrenie vlády dotkne, mohol urobiť na konci volebného obdobia odpočet v zmysle buď splnené, alebo nesplnené.
Veľmi často tu už v priebehu dneška a včerajšieho dňa zaznel pojem vata, ja ho používam tiež, ale myslím si, že je dostatočne deskriptívny a trefný na to, aby som sa opakovala po mojich predrečníkoch. Čiže je tu množstvo vaty, ktorá vytvára ideálny priestor pre alibizmus a populizmus, i keď populizmus, to je tiež také slovo, ktoré v našich končinách je už dosť sprofanované v tom zmysle, že na začiatku volebného obdobia môže vláda povedať, že pokryla všetky pálčivé otázky a problémy fungovania tohto štátu, na konci volebného obdobia však z vaty odpočet urobí len veľmi ťažko a v tom ja osobne vidím problém.
Ako som začala svoje vystúpenie, tak ho aj uzavriem. Opäť použijem prirovnanie z akademického prostredia, že každá kvalifikačná práca akéhokoľvek charakteru má právo na obhajobu a tým pádom šancu dostať známku lepšiu ako FX.
Musím však konštatovať, že to, čo tu doposiaľ zaznelo, ma nepresvedčilo o tom, že vláda má jasno v prvom rade v prioritách, a že vláda si stanovila konkrétne, to slovíčko konkrétne by som veľmi rada zdôraznila na tomto mieste, merateľné a splniteľné ciele, a preto predkladané programové vyhlásenie vlády nemôžem podporiť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, no, s pozornosťou som si vypočul vaše vystúpenie. Ani nechcem zneužívať, že teda o nejaký čas som tu dlhšie, len hovoríte, že diplomová práca a podobne. Veď to je dramaticky nevhodné prirovnanie.
Názov toho dokumentu je vyhlásenie. Vyhlásenie nie je žiadna ucelená, to je nie je plán. Pokiaľ, pani kolegyňa, možno viete, možno ešte zistíte, že programové vyhlásenie je náčrt cieľov, hodnotové portfólio vlády, identifikácia problémov v krajine, v ktorej sú, a ďalšie smerovanie. S tým, že úplne logicky toto musí doplniť následne nejaký typ ďalšej, dokumentov, ktoré majú konkrétnu podobu. Jeden z nich býva, doteraz bývalo, v minulosti, plán vecných úloh vlády, ktorý, kde sa rozpracuje, kde sa rozpracuje takéto vyhlásenie, a plán legislatívnych úloh, to sú potom návrhy zákonov, ktoré budú sprevádzať potrebu doplniť vecné ciele definované všeobecnejšie. Veď k tým cieľom príde veľký typ konzultácií následne, bude sa diskutovať s odbornou verejnosťou, bude sa diskutovať v tripartite, v rade pomoci, pokiaľ zostane, so záujmovými organizáciami. Čiže tu a teraz naznačuje vláda, čo chce.
Je dosť možno zaujímavé, by bolo aj pozrieť sa, ako vyzerajú programové vyhlásenia, ako majú formu v iných ústavách, v iných, v iných krajinách. Ja napríklad poznám teoreticky, ako vyzerá povedzme že v Anglicku, kde je ale väčšinový volebný systém, kde dokonca sú iné kánony, že musí byť v programovom vyhlásení vlády a vo volebných programoch, čo je, iba to sa tam môže dať iné nie. Lebo k tomu akože voliči dali súhlas vo voľbách. Ale to je väčšinový systém. U nás pri vyskladaných koalíciách to nejde. Musíte zlaďovať ciele, ktoré mali viaceré politické stany, v mnohých veciach možno aj protichodné, pretože potreba vytvorenia vlády tu je.
Čiže v danom prípade to programové vyhlásenie nemôže mať formu plánovacieho dokumentu a už vôbec nie vedeckej práce, je vyhlásením, demonštrovaním niečoho. Ale hovorím to veľmi korektne, rešpektujem, čo, čo ste povedali, len naozaj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Ja len využijem teda ešte raz príležitosť, i keď súhlasím s vaším uhlom pohľadu, ja chápem, čo chcete povedať, a preto som tam trošku nejakým spôsobom zjemnila, že som to pretransformovala z tej roviny diplomovej na doktorandskú prácu.
Ja nechcem polemizovať o tom, že tam to programové vyhlásenie vlády je napísané fundovane, a taktiež chápem aj to, čo ste povedali, že nedá sa byť až tak detailný, hej, to, čo som naznačovala, lebo musíme zohľadniť tú dynamiku všetkých tých činiteľov, ktoré budú vstupovať do procesu rozhodovania a nejakým spôsobom kreovania zákonov medzičasom, lebo je to dlhé obdobie, ale cez to všetko ja som sa snažila na to pozerať, keďže som tu prvé volebné obdobie a celkom mám, myslím si, dovolím si povedať, živý kontakt so životom reálnym ľudí, ktorí ma obklopujú, a predtým, ako som išla do politiky, som mala tento kontakt a som sa rozprávala a konzultovala, tak ich očami tu teraz som si dovolila to tlmočiť a oni práve hovoria, že veď my chápeme, že to, čo by sa teraz dalo na papier, sa nemusí na 100 % a do bodky splniť, hej.
Len vychádzajúc z tých predchádzajúcich skúseností, z tých nenaplnených markantne a zásadne nenaplnených sľubov by očakávali trošku, ak teda už budem úplne že zmierlivá a snažiaca sa o kompromis, trošku hmatateľnejšie naformovanie toho, aby vedeli si predstaviť, áno, tak teda môžeme čakať aspoň výraznejšie zlepšenie alebo teda O. K., niečo sa naznačí, ale vo finále to nebude žiadna sláva.
Ale ja znova opakujem, ja chápem to čo chcete povedať, len sa snažím nejakým spôsobom tu druhú stranu sem dopraviť názorovú a nájsť nejaký ten kompromis, aby tí ľudia z toho mali programového vyhlásenia, čo sa týka tej praktickej časti, lepší dojem, že teda bude sa robiť pre nich.
To je všetko, ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, milé kolegyne, milí kolegovia, dovoľte mi, aby som sa vyjadrila aj ja k programovému vyhláseniu vlády.
Dúfam, že aj pán Číž bude súhlasiť, že programové vyhlásenie vlády bolo napísané. Ja pojmem trošku, pani Pčolinská, nič som tým asi nepokazila, ďakujem, ja si ale predsa len, nakoľko je tu tak veľa prázdnych stoličiek, napriek tomu, že bolo niečo napísané, napriek tomu, že ľudia sa k niečomu chcú vyjadriť, bolo napísané a teraz, či budete aj vypočutí vy napravo, tak ja si zoberiem k sebe na pomoc tak pomyselne takých dvoch-troch ľudí od nás z regiónu, z vidieka, z dediny, z vaľala. Zoberiem si chalana, ktorý má 18 rokov, je z Veľkého Krtíša, žije na sídlisku Písecká, a ja mu budem trošku predstavovať to napísané programové vyhlásenie vlády, aby aj on vedel, v akej krajine žije, akí ľudia sú tu, kto ho počúva, nepočúva, kto chce pripomienkovať, nepripomienkovať. A tuto pri mne bude také, také malé dievčatko nejakej tmavšej farby pleti, bude možno z Rudnian a jej budem vysvetľovať, pretože to programové vyhlásenie platí aj pre ňu, aby vedela, kde sa narodila, v akej krajine, akí ľudia tu vládnu, akí ľudia počúvajú, nepočúvajú, píšu programové vyhlásenia. Takže ja budem hovoriť vlastne o programovom vyhlásení a o občianskom sektore, o ľudskom sektore, o ľuďoch, ktorí žijú v tejto krajine, ktorí sa svojím každodenným životom vlastne podpisujú pod ten obyčajný beh, kolobeh a kolorit tohto života.
Začala by som, nezačnem vládou kontinuity ani pokračovaním kontinuity, nezačnem ani veľkým a rýchlym napredovaním diaľnic, lebo to by sa ten chlapec z Veľkého Krtíša asi zasmial, pretože som zistila, že napriek tomu, že má 18 rokov, ešte v živote nebol v Bratislave a nevidel Bratislavský hrad, je to maturant. Takže budem, budem rozprávať možno o občianskom sektore, ktorý tu vznikol niekedy v začiatkoch 90. rokov, volal sa tak šialene, že tretí sektor.
Tretí sektor je sektor ľudí a občanov, ktorí sa rozhodli zmeniť a skvalitniť život v tejto krajine pre všetkých tých, ktorí to potrebujú. Úprimne, keby tretí sektor fungoval aj v tomto parlamente, tak moja kolegyňa, ktorá dnes prichádza po mojej ľavej strane, by sa v parlamente orientovala rýchlejšie, chýba vám tu ľudský tretí sektor, vážení kolegovia. Chýba vám tu pohľad na ľudí, ktorí sú iní, ktorí sú iní ako väčšinová spoločnosť. Mojej kolegyni som merala čas, keď sme prišli prvýkrát do parlamentu, kým prišla z prízemia sem, trvalo to 20 minút. Milí kolegovia, kolegyne, vážení členovia vlády, 20 minút išla kolegyňa, ktorá teda je odkázaná so svojím hendikepom na ten svoj dopravný prostriedok, do tejto sály. Ako jej to vyrovnáme? Ako sme jej dokázali za tie roky od revolúcie vyrovnať ten jej hendikep? Niekto tu dnes spomenul, že pre ľudí s postihnutím nemôžeme urobiť zázraky. Bohužiaľ, stačí málo, nepotrebujeme zázraky v tejto vláde, stačí viac ako ten malý odstavček, ktorý pre týchto ľudí v tomto programovom vyhlásení, ktoré bolo napísané, treba venovať. Je veľmi dôležité vnímať a počúvať každého človeka, chcela by som poukázať na aktivistov a dobrovoľníkov, na ľudí, ktorí sú roky ignorovaní a ktorí zlepšujú a skvalitňujú život nám všetkým, a musím povedať, že aj vašim deťom, vašim starým rodičom, vašim kamarátom, postihnutým deťom vašich kamarátov. Je to sektor ľudí, ktorí sa venujú sociálnej téme, environmentálnej téme, ktorí sa venujú téme, ľudským právam, ktorí sa venujú téme občianskej, demokratickej.
Takže ešte na okraj by som spomenula vlastne vec, ktorá veľmi úzko s týmto súvisí. Dnes keď vysvetľujem tomuto môjmu kamarátovi z tej Píseckej ulici, ktorý volil ľudí, ktorých volil, pretože prestal dôverovať v túto inštitúciu, prestal dôverovať, že niekedy niekto vymôže právo v našej krajine, prestal dôverovať v najvyššiu inštitúciu, právo vo vymožiteľnosť práva v tejto krajine, chcela by som mu vysvetliť, že aj mne táto budova a táto atmosféra tu pripadá, ako keby sa vonku tam za múrmi tejto spoločnosti nič nedialo. Ako keby ľudia neinklinovali k jednoduchým riešeniam, neinklinovali k ľuďom, ktorí hľadajú jednoduché riešenia, a to je veľmi zlé. Zlé je, ak vnímate našu spoločnosť z tohto pohľadu, z pohľadu budovy, v ktorej uprostred akoby zastal čas, akoby sa nič nedialo, akoby vlastne všetko bolo veľmi, veľmi v poriadku.
Programové vyhlásenie je napísané, my vlastne viac-menej tu vyzeráme, že budeme riešiť to, čomu asi tak rozumieme a čo vnímame, cítime. Ja by som z tohto pohľadu povedala, tak veľa slov, a tak málo lásky a úcty k ľuďom. To je môj dojem. Napriek tomu, že nie je zle napísané to programové vyhlásenie, je napísané tak, napriek tomu by básnik povedal, tak veľa slov, a tak málo lásky, tak málo lásky ku krajine, tak málo lásky k prostrediu, k životnému prostrediu v tejto krajine, tak málo lásky k ľuďom, k postihnutým ľuďom, k inším, k ľuďom, ktorí sú iní, ako je väčšinová spoločnosť, tak málo úcty k deťom, ktorí si zaslúžia vzdelanie, ktorí si zaslúžia vedieť, odkiaľ pochádzajú, kam patria, ktorí si zaslúžia pravdu od nás, od dospelých, od všetkých, ktorí si zaslúžia, naozaj aby mali v škole vzdelanie, ktoré je dôstojné ich života, pretože to, čo je najvyššie a čo tu má najvyššiu hodnotu, je ľudský život. A k tomu, ak sa pozriem, ak sa pozriem, ak sa pozriem tým Šalamúnovým pohľadom cez to dobré srdce, tak naozaj chýba tomu rozmer, veľký rozmer ľudskosti.
A ja by som sa teda chcela venovať špeciálne ľudským právam. Ľudské práva, ako keby súviseli s tým človečím tretím sektorom, s pohľadom na každého jedného z nás, ako tu sedíme, ako vnímame spoločnosť, ako vnímame seba navzájom. Už kedysi dávno ktosi múdry napísal, že charakter muža sa stáva jeho osudom. Ako by túto krajinu viedli poväčšine muži, ich charakter sa stal, bohužiaľ, osudom tejto krajiny. U nás je naozaj extrémizmus, mladí ľudia sa naozaj uchyľujú k tým najjednoduchším riešeniam.
Ja sama som založila pred 20 rokmi divadlo s mentálne postihnutými ľuďmi. Stojím tu dnes preto, že napriek tomu, že som túžila robiť divadlo celý život len s inými ľuďmi, ako je väčšinová spoločnosť, a nedalo sa. nedalo sa prejsť zákonmi, nedalo sa vymôcť si aspoň svoje miesto pod slnkom so žiadnou vládou, a tak som dnes tu, pretože dnes si myslím, že keby bolo viac divadiel s mentálne postihnutými ľuďmi na svete, v každom meste, tak dnes je tá spoločnosť ľudskejšia, pretože umenie okrem iného poľudšťuje, poľudšťuje, poľudšťuje nás, poľudšťuje naše deti. Pani podpredsedkyňa parlamentu, pani Nicholsonová vravela príklad, ako jej dieťa pomáhalo vonku, a bolo s postihnutým dieťaťom. To postihnuté dieťa dá vášmu dieťaťu taký rozmer, že keby raz z neho bol minister financií, verte, že on ako súčasť vlády už nikdy nedopustí, aby tá vláda nebola sociálna, ako málo stačí v škole, prispôsobiť, prispôsobiť len jeden schodík, prispôsobiť jednu, aha, ešte ju nemáš prispôsobenú, nevadí, stoličku, aby človek nesedel bokom. Viete, čo je to ľudské právo? Viete si predstaviť, že hocikto z vás sedí bokom na tejto stoličke? Už týždeň moja kolegyňa, ja vedľa nej to tam znášam a neviem, na koho sa mám obracať, je to nedôstojné, je to veľmi nedôstojné, hanbím sa. Naozaj ak by ste pocítili, ak by ste chvíľu pocítili len pocit človeka, ktorý je pod vami, a vy sa na neho z výšky pozeráte a potom tak blahosklonne všetci povieme, áno, vitaj, ahoj. Ale ona tu je a my sme neboli schopní za týždeň jej pripraviť miesto, dôstojné. A takýchto ľudí u nás sú desaťtisíce. Môj kolega Peter Vrťo, ktorý prišiel do Divadla z Pasáže ako pedagóg herectva, je nepočujúci, skončil v Brne, pretože v Brne majú vysokú školu, výchovnú dramatiku "pro neslyšící", prišiel do Divadla z Pasáže učiť herectvo mentálne postihnutých ľudí. A viete čo? Ja im častokrát nerozumiem a on im rozumie a učí ich. Je to pedagóg, nepočuje a oni zle artikulujú a rozumejú si.
A my všetci v tejto spoločnosti rozprávame častokrát artikulovane a ľudia vravia, nevládzeme, nevládzeme platiť vysoké dane. "Som stolár zo Šumiacu a pri vašom daňovom zaťažení už nemám ani na to, aby som zaplatil svojím dvom synom" – to hovorím o konkrétnom Ferovi –, aby som zaplatil svojím dvom synom vzdelanie, aby mohli chodiť na vysokú školu, jeden z nich do Banskej Bystrice, nemám na to. Robím ako hovädo." Artikuluje a my mu nerozumieme. To je zvláštne, mali by sme sa asi naučiť posunkovú reč takú ľudskú. Ľudia tu už nevládzu žiť. Nemajú z čoho. Je zlé to odvodové zaťaženie aj pre týchto malých a stredných podnikateľov. Ja poznám desiatky kaderníčok, ktoré chcú uživiť svoje deti a nemajú ako, pretože platia nájom, odvody a požičiavajú si na, požičiavajú si na šampóny, na fény a neustále sa zadlžujú. Je, je to, to je príbeh tejto krajiny.
Príbeh tohto chlapca vedľa mňa z toho Veľkého Krtíša je ten, že jeho otec je nezamestnaný, pretože bol baník, žije v dvojizbovom byte na sídlisku a možno túži naozaj aspoň po normálnom živote. Jeho vreckové týždenne nie je ani dve eurá. Šialené. Chodí, brigáduje, pomáha. Ale nemôže ísť študovať, pretože má ešte brata a tá matka z tých 400 euro neuživí otca nezamestnaného a brata a jeho. Ja si viem predstaviť, že títo ľudia majú dostatok predstavivosti, a keď vidia film, nejakú telenovelu a tam vidia bohatých, lebo v tých telenovelách chodia tí bohatí ľudia, viete, oni majú tak od tisíc euro vyššie, pre nich sú to už bohatí ľudia a oni ich vidia aj na jachtách, aj na dovolenkách a on si zatvorí oči a vie si to predstaviť. Predstavte si, akú obrazotvornosť majú tieto decká. My keď si zatvoríme oči, vieme si predstaviť ten byt, ten život, ten Veľký Krtíš, tá beznádej? Chlapec ide a volí to najhoršie, čo voliť môže. A vôbec ho nezaujíma, že nebol v Osvienčime, lebo mu nikto o tom nehovoril. Lebo ani pani učiteľka na škole nehovorila o tom, kde bolo Slovensko v ’39., čo sa tu dialo, koľko ľudí odišlo do koncentračného tábora, koho prisluhovači sme boli, pretože ani toto sa tie deti nenaučia. Oni sa dokonca nenaučia, ani čo sa udialo v ’68., ani kto bol Ján Palach, ani v ’89., im je možno aj jedno, že tu sme.
Je to veľmi smutné, je to smutný obraz a vďaka tomu vznikol tretí sektor. Sektor ľudí, dobrovoľníkov, angažovaných ľudí, ktorí sa rozhodli zmeniť svoj malý svet, zmeniť svoje okolie, rozhodli sa pomôcť tejto spoločnosti, rozhodli sa obetovať svoj život a povedali si, tak teraz idem, idem sa venovať postihnutým deťom. Idem sa venovať deťom z detských domovov. Idem, ukončím prácu v svojom zamestnaní, odišla som z divadla, narodil sa mi syn v ’93. - vravím vám môj príklad - a ja som si vravela, ja nechcem, aby môj syn vyrastal v takejto konzumnej spoločnosti, ktorá má klapky na očiach a ide iba za konzumom. Ja chcem, aby, aby ho vnímali v škole, nešikanovali, aby ho učili dobrí učitelia, aby boli dobre zaplatení, aby sa naučil všetko, čo môj syn potrebuje, empatie, aby dostal vedomosti, aby mal vysokú emočnú inteligenciu, ale to už nebolo možné, a tak som si vravela, ale ja tomu chcem pomôcť, tak, tak ja urobím predstavenie s postihnutými, ja ukážem tomuto svetu, že aj takíto ľudia tu žijú, sú to mentálne postihnutí ľudia, ktorí sú v tejto krajine. Čudujte sa, všetci rodičia mojich mentálne postihnutých hercov – až na dvoch – žili na pokraji chudoby. Veľa z nich, z tej mužskej časti opustilo rodinu, zostali ženy samé. Pretože ten chlap to ani nezvládol, častokrát sa hanbí, že nedokáže udržať takúto rodinu, kde manželka nemôže pracovať, lebo sa musí starať o to dieťa, a keď, tak ho dajú potom do ústavu. Na 70% detí bolo vzdelávateľných, ale skončili v ústave pre nevzdelávateľné, lebo nemali sme vzdelávací systém, a tak aj Peťo, ktorý ako päťročný vedel čítať a písať, skončil v ústave pre nevzdelávateľné deti, pretože učiteľke vadil v Brezne, lebo vyplazoval jazyk, a napriek tomu, že čítal a písal, jej to veľmi vadilo a nebol ten systém, ktorý by ju prinútil, aby tam ten chlapec zostal, že vie čítať a písať.
A tak my vlastne máme neskutočne veľa problémov, s ktorými sa dnes rodičia, ľudia potýkajú, ale aj my, pretože nám títo ľudia v školách chýbajú, nás nemá kto učiť. A toto je dôležité, je dôležité hovoriť, že ten tretí sektor, ktorý nazývate "tak aktivisti". A dokonca... (povedané so smiechom) ja som počula aj takú smiešnu vec a to vraveli takí, že aj bystrickí komunisti a potom aj extrémisti, že tretí sektor je platený Amerikou. No, panebože! Toľká sranda. Ja sa len čudujem, že tí ľudia a ten tretí sektor odchádza pomaly, pretože už nevládze žiť, pretože aj 2 % dane, aj 2 % dane si niektorí ľudia vo firmách dávajú sami sebe a vyrábajú si vlastnú nadáciu a vlastný tretí sektor. Nevadí, že vedľa robí niekto pre siroty z detských domovov, nevadí, že spoločná zodpovednosť, my nemáme, socializmus nám zobral spoločnú zodpovednosť. Každé jedno dieťa, každá sirota v tejto spoločnosti je vašou aj mojou dcérou, mojím synom. Ten socializmus nám zobral spoločnú zodpovednosť, lebo súdruhovia nám vraveli, o čo sa máme starať a o čo sa starať nemáme. Siroty v jednom chlieviku, postihnutí v druhom, nepočujúci v treťom, nevidiaci v štvrtom, neposlušní v piatom. Alebo kúrili. Čo bolo horšie, bolo, že my sme to vlastne ani potom nechceli vidieť. Nechceli sme prebrať spoločnosť, zodpovednosť za spoločnosť na vlastné plecia, a tak ja ani dnes to nehľadám, len hľadám to vzdelávanie k tomu, k spoločnej zodpovednosti. Dnes už nie je o päť minút dvanásť, je päť minút po dvanástej. Už tu nie sme sami. A môžeme sa tváriť akokoľvek. To je fakt.
A preto si myslím a chcem spolupracovať. Vecne, jednoducho. Budem veľmi rada spolupracovať na zmene systému, na zmene pohľadu na to, aby v každej dedine, v každom meste boli aktivisti, aby sme im rozviazali ruky, aby sme im pomáhali, aby sme vysvetľovali aj podnikateľom, ktorí si vytvárajú vlastné nadácie, aby, aby ešte išli ďalej ako do Karibiku, alebo si už šetria na Mesiac, aby pomohli aj tomu osemnásťročnému chalanovi uvidieť Bratislavský hrad. Prepáčte, ja keď som sa to dozvedela, ja som tam naozaj išla, bola som, bola som na gymnáziu v Revúcej, v Jelšave, behala som, dva roky chodím po mestách, po dedinách, robíme programy, pracujem s nimi, robím divadlá, robím divadlo s dôchodcami, s nevidiacimi, som tam, kde je najväčšia chudoba, chcem to vidieť, chcem to zažiť, chcem ísť do tých domácností, chcem vidieť, čo si varíte na večeru. Chcem vedieť, koľkokrát tie deti jedli mäso, chcem vedieť, či majú každý deň desiatu. A toto všetko by nás malo veľmi zaujímať. My tu by sme nemali byť za týmito múrmi tejto budovy ako, ako za hrošou kožou. My sme predsa všetci ľudia. Všetci bez rozdielu sme ľudia a pred Bohom sme si všetci rovní. Možno medzi nami sú rozdiely len v kontách a v tom, aké máme topánky na sebe, alebo jeden má veci z Humany a jeden ich má z nejakej inej značkovej predajne. Ale nie je medzi nami žiaden rozdiel. Všetci máme deti a všetci svoje deti milujeme a máme starých rodičov a všetci si želáme, aby môj otec nemal 400 euro a neživoril. Pretože tu celý život robil, pretože tu oddrel svoje. Pretože mu je na smiech, keď dostane nejaké 2 eurá alebo 50 euro, pretože to platí mesačne za lieky.
Jednoducho chcela by som a bola by som veľmi rada, keby sme naozaj našli spoločnú reč, keby sme naozaj uznali, že všetci títo ľudia za dverami a za múrmi tejto budovy potrebujú našu pomoc a my ich, pretože bez nich sme aj my tu stratení a vykorenení. Bez nich stráca aj naša práca zmysel. Ja by som iba chcela povedať pár slov k oblasti ľudských práv. Pretože je veľmi dôležité v tejto veľmi komplikovanej dobe spomenúť a spolupracovať na zlepšenie vlastne zákonov pre ľudské práva, a tak by som chcela zakotviť do Ústavy Slovenskej republiky princíp nemennosti materiálneho jadra týkajúceho sa základných princípov demokracie, právneho štátu a ľudských práv zakotvených v medzinárodných dohovoroch. V podmienkach nárastu extrémistických hnutí sa nám takýto krok javí ako nevyhnutný a potrebný. Aj v uvedenom kontexte ďalej je treba rozpracovať v podobe legislatívnych i praktických opatrení návrh Akčného plánu na posilnenie Slovenskej republiky ako právneho štátu, prijatý vládou v júli 2015 vrátane zásadného zlepšenia prístupu k spravodlivosti a vymáhateľnosti práva.
Pretože nech si vravíme čokoľvek, ale prepáčte, ak ľudia tam vonku nebudú vidieť, že ľudia, ktorí konajú zlo, budú potrestaní, tak toto nemá zmysel. Ak nebudú potrestaní ľudia za cétečko, tak toto tu nemá zmysel a môžeme napísať najlepšie programové vyhlásenie a môžeme zaňho dostať jednotku v OSN. Ale bez toho, aby nebol potrestaný vinník, ktorý je preukázateľný, to nemá zmysel a tí ľudia vravia, že je to šaškárina.
Ďalej. Mali by sme sa prihlásiť k obsahovým zámerom a prioritám celoštátnej Stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike, ktorú schválila vláda uznesením č. 71 z 18. 02. 2015. V tejto súvislosti je nutné vypracovať, resp. dopracovať a schváliť aj chýbajúce akčné plány, hlavne akčný plán vzdelávania k demokratickému občianstvu a ľudským právam a akčný plán pre národnostné menšiny. Osobitnú pozornosť je veľmi dôležité venovať prierezovej oblasti osôb žijúcich na hranici chudoby a pod ňou. Vo vzdelávacích politikách je dôležité reflektovať Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady z 18. decembra 2006 o kľúčových kompetenciách pre celoživotné vzdelávanie, ktoré prízvukuje potrebu venovať adekvátnu pozornosť rozvoju občianskych, sociálnych, kultúrnych kompetencií a kultivácie európskeho povedomia a hodnôt, rovnako reflektovať Chartu Rady Európy o vzdelávaní k demokratickému občianstvu a ľudským právam a tretiu fázu Svetového programu ľudskoprávneho vzdelávania vyhlásenú OSN.
Princípy a odporúčania z týchto dokumentov sa musia nutne odraziť v rozvoji demokratického ducha a inkluzívneho charakteru školy a školského systému a následne v príprave a kontinuálnom vzdelávaní pedagógov a pedagogičiek a ostatných osôb zamestnaných v rezorte školstva, ako aj zásadnej kurikulárnej reforme.
Vzdelávacie prístupy využívané v školách musia podporovať kritické myslenie. Poskytnúť žiakom a žiačkam adekvátne kompetencie vedúce k tomu, aby si vážili slobodu, demokraciu, rozmanitosť, rovnosť, aby dokázali aktívne vystupovať proti akejkoľvek forme diskriminácie a hlavne násilia. Je dôležité posilniť aj Radu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny vrátane organizačnej podpory a zefektívnenia jej práce. Vytvoriť osobitný výbor pre občianske politické práva, ktorý sa bude zaoberať prierezovými otázkami demokracie, právneho štátu, ľudských práv, tak ako to vyplýva aj z autentickej interpretácie štatútu Rady Európy a Európskeho dohovoru o ľudských právach, kľúčového medzinárodného dokumentu zaväzujúceho Slovenskú republiku k ochrane a podpore občianskych a politických práv a práv ľudskej dôstojnosti. Vytvoriť osobitný výbor pre otázku integrácie cudzincov a azylantov. Dôsledne uplatňovať právo na rovnosť. Rekonštituovať a systémovo nastaviť Slovenské národné stredisko pre ľudské práva tak, aby mohlo reálne plniť funkcie vyplývajúce z medzinárodných záväzkov, antidiskriminačných smerníc EÚ a legislatívy Slovenskej republiky. Ratifikovať Opčný protokol k Dohovoru OSN proti mučeniu a Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu a implementovať z nich vyplývajúce záväzky v praxi. Zaviesť nezávislý mechanizmus na podávanie a prešetrenie sťažností na činnosť orgánov činných v trestnom konaní v súlade s normami Rady Európy a posilniť tak najmä nezávislosť kontroly bezpečnostných zložiek a polície. Stanoviť nulovú toleranciu rétorike, prejavom a správaniu, ktoré priamo podnecujú príklon k skupinám nabádajúcim na porušovanie ľudských práv a popieranie fundamentálnych princípov pluralitnej demokracie. Ide o súčasť politickej zodpovednosti a kultúry, ako aj o zachovanie a prehĺbenie úcty k demokratickému, protifašistickému, rýdzo humanistickému odkazu našich novodobých dejín. Spolu zo systematickým ľudskoprávnym vzdelávaním a vzdelávaním k demokratickému občianstvu je kultivovaný verejný prejav politických a spoločenských autorít kľúčovým predpokladom účinnej prevencie nežiaducich spoločenských javov vážne ohrozujúcich demokraciu na Slovensku.
Ja, milí kolegovia, si dovolím len na záver povedať slová, citovať slová Konrada Adenauera, ktorý nastúpil v Nemecku v čase povojnovom, a tie jeho slová, si myslím, že patria aj pre dnešok:
"V každom človeku uctievame jednotlivca, ktorého stvoril Boh. Ľudská dôstojnosť a sloboda sú základom každej činnosti v štátnom aparáte, v oblasti hospodárstva i kultúry. V prvom rade je človek a potom štát. V prvom rade je človek a potom hospodárstvo."
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Pani poslankyňa Dubačová, počúval som váš príhovor, škoda, že sa to na konci zvrhlo na takú ideologickú tortúru, už keď tam začali tie slová rýdzo humanistické princípy a podobné veci.
Ja sám som absolvoval stáž v Turecku, možno to neuveríte, ale bolo to práve práca s postihnutými ľuďmi, kde sme sa týždeň starali o postihnutých ľudí. V tomto máte pravdu, musím uznať je to vizitka krajiny, vizitka charakterov, ako sa dokážu správať k ľuďom, ktorí sú od nich slabší a ktorí sú odkázaní na pomoc. Treba si však ale dávať pozor, aby takéto niečo neprešlo k citovému vydieraniu, napríklad skrz tých hendikepovaných ľudí, citovému vydieraniu, ktoré povedie k podpore nejakých zahraničných mimovládnych organizácií alebo ploštíc, nazvime to, ktoré sem importujú ideológiu, hovoria nám, čo máme robiť, ako máme myslieť, ako keby sme my sami boli nejaké opice, ktoré nedokážu ani rozmýšľať.
Vaša premisa o jednoduchých riešeniach je čisto z dialektického hľadiska, samozrejme, nesprávna. Neviem, prečo všetci majú akúsi averziu voči jednoduchým riešeniam. Isteže, dajú sa veci robiť aj zložito, aby sme dokázali našu vzdelanosť, ale nemyslím si, že to je správna cesta, za každú cenu robiť všetko zložito. Koniec koncov tak sa to robí teraz a vidíte, kam to smeruje, kam to ide.
A úplne na záver si dovolím na vás otázku, môžete, nemusíte odpovedať zaujímalo by ma, koho volil ten váš kamarát z Píseckej ulice, či mu teda máme poďakovať, alebo nie.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani poslankyňa, ja vám ďakujem veľmi pekne, lebo to, čo ste hovorili, ešte nezaznelo.
Na jednej strane by som mal byť nahnevaný, lebo som s tým chcel začať ja, ale tak je to vec, o ktorej určite nemusíme byť malicherní, a je potrebné ju opakovať aj viackrát. A je to veľká výzva, ktorá sa nedala napísať do programového vyhlásenia vlády veľkými písmenami, ale stojí pred nami všetkými a to je výzva vrátiť dôveru v štát občanom. Dôveru v štát, že dokážeme zabezpečiť práva aj pre tých slabších, nielen pre tých silných, dôveru v štát, že dokáže byť zabezpečená zdravotnícka starostlivosť bez toho, aby sa cez cétečká a podobné projektíky vykrádali nemocnice a zdravotnícke zariadenia. Dôveru v štát, že deťom bude ponechaný priestor na slobodné rozhodovanie a že sa naučia myslieť, triediť informácie, že budú mať aj dejiny podané v kontexte a že to, čo nám bolo v tomto štáte dané v zásade zadarmo, to jest demokracia, liberálna demokracia a princípy právneho štátu, si začneme vážiť ako niečo, za čo ľudia umierali v tisícoch a čo bolo vybojované v niekoľkých revolúciách.
Toto všetko je obrovskou výzvou na nasledujúce štyri roky a je to jediná výzva, v ktorej akékoľvek delenie na opozíciu – koalíciu nedáva absolútne žiadny zmysel. Pred touto výzvou stojí každý civilizovaný človek v tomto štáte, každý kultúrny človek v tomto štáte a každý človek, ktorý nebude pomeriavať zlodejiny a fašizmus ako horšie a menšie zlo, ale ktoré obidva tieto zlá bude chápať ako rovnocenné.

Ďakujem. Vierka Dubačová je naozaj obohatením tejto, ak mi, ak sa neurazíte, poslaneckej posádky, ktorá sa vydala na štyri roky. Je obohatením, pretože pripomína ten rozmer politiky, ktorý tá bežná politická prevádzka, do ktorej práve sme už vkĺzli, tak rýchle stratí zo zreteľa. Keď sú voľby, tak sme zoči-voči voličom a tam si uvedomujeme, že aký to je rozmer, že nemáme v parlamente holdovať iba ilúzii, že pravdou a legitimitou je to, čo my odhlasujeme. Že pravdou a legitimitou dneška a zajtrajška sú, ako to hovorieval jeden predseda Národnej rady v minulosti, že sú to len tie žetóny, tie počty poslancov, ktoré tomu odhlasovaniu dodajú legalitu. Legitimita je trošku iná kategória.
Pravda a legitimita sa vo sfére politiky netvorí v minulosti, ale sa dennodenne obnovuje a sa tvorí pre budúcnosť. Formálne nástroje sú v skutočnej politike ničím voči emóciám, voči pocitu spravodlivosti, voči hľadaniu dobra a voči potrebe nádeje. Tieto pojmy, ak sú nefalšované, dávajú verejnému dianiu to pravé opodstatnenie a robia z demokratúry, ktorú, žiaľ, väčšinou prežívame, robia z nej naozaj demokratickú kultúru.
Ďakujem, že tu Vierka je, a teším sa, že nám bude pripomínať, že politika sa deje tu a teraz a nezávisí len od minulosti a len od čísiel a mechanizmov.

Ďakujem. Chcem sa ja tiež poďakovať pani poslankyni Dubačovej za to, že sem vniesla to, čo tu ešte doteraz nebolo.
Pani kolegyňa, vytrvajte v tomto svete, kde zatiaľ vládnu ľudia, ktorí žiadneho Boha nemajú, a my sa budeme snažiť nejakým čo i len malým spôsobom vám v tom pomáhať.
Chcel som ešte na margo toho, čo ste uvádzali, uviesť jednu moju životnú skúsenosť z toho, z toho, ako som žil v nejakej inej krajine, ktorú zase niektorí iní členovia tejto, tohto parlamentu považujú nejako za nevhodné a dokonca menejcenné. Postihnuté deti sú v školách v týchto krajinách objektom starostlivosti asistentov, ktorí sa starajú rovnako o postihnuté deti ako o mimoriadne nadané deti. To znamená, že celá škála detí sa učí v jednej triede, pričom tieto deti, ktoré sa označujú za deti, ktoré majú špeciálnu, teda mimoriadnu potrebu alebo mimoriadne potreby, tak sa im venuje asistentka, ktorá rovnako je vycvičená na to, aby sa starala o deti, ktoré sú geniálne, tak ako o deti, ktoré sú nejako hendikepované. To mi veľmi zarezonovalo.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Ja sa chcem možno spýtať pri tomto prejave, či ste to, kolegyne a kolegovia, cítili. Cítili ste ten, odrazu ten závan takej tej odžitej, nazvem to, že človečiny, ktorý ja tým, že som tu už šiesty rok, sa tu neprejavuje často. A počas celej rozpravy, ktorá sa deje k programovému vyhláseniu vlády, sú tu mnohé prejavy, ktoré sú vecné a odborné, a bolo ich menej, ktoré boli opradené týmto ľudským a zažitým príbehom, že odrazu v tejto mocenskej a politickej najvyššej inštitúcii tohoto štátu príde príklad. Príklad odžitého života, ktorý aj na vlastnom odžitom živote chce dokumentovať to, že to ide. Že asi najdôležitejšie, čo pre poslanca a jeho výbavu môže byť, je to, že plní poslanie. To, čo bolo, Vierka, najdôležitejšie pre mňa, bolo, že v tvojom prípade to poslanie napĺňaš úplne do bodky a prišla si o ňom svedčiť aj do Národnej rady Slovenskej republiky. V tvojom prípade si myslím, že poslancovať a plniť poslanie dobrého človeka s charakterovými vlastnosťami, ktoré tu do tejto snemovne patria, sa nikto nepomýlil a držím ti hrozné palce v tom, že kultúrnosť a slušnosť túto republiku zachránia, a dúfam, že sa ti táto misia podarí.

Pani poslankyňa Dubačová, aj ja ti ďakujem. Všimla si si niečo, čo doteraz nikto z diskutujúcich, prinajmenšom z tých, ktorých som mal možnosť počuť, si nevšimol, povedala si, že niečo tomu dokumentu chýba, srdce, ale tak možno mu chýba niečo viac, niečo ako svedomie, ľudskosť, demokracia, humanizmus nielen čisto deklarovaný, ale aj prežitý, tak ako si to podala ty. Nie všetko sa asi dá napísať na papier, nie všetko sa dá vložiť do dokumentu typu programového vyhlásenia vlády, ale špeciálne v tejto situácii, v situácii, keď sa na Slovensku posilňuje extrémizmus a keď aj slušní ľudia sú schopní dať hlas vo voľbách tomu najhoršiemu nie z dôvodu, že by sami boli najhorší, ale z dôvodu, že tej spoločnosti niečo chýba, je potrebné, aby sa tam objavili aj takéto slová. Škoda, že sa neobjavili. A je potrebné, aby, ak sa tam tie slová neobjavili, aby sa objavili činy, ktoré zodpovedajú tým slovám, o ktorých si ty hovorila, bude dobré, ak sa o to bude usilovať vláda, bude dobré, ak sa budeme o to usilovať my všetci, ktorí tu sedíme nielen dnes.
A je potrebné, aby ten hlas niekto niesol, a ďakujem, že si ten hlas vniesla do tejto snemovne práve teraz ty.