2. schôdza

Ďakujem.
Myslím, že to nie je náhoda, možnože sa veci takto vyvinuli, lebo chcem hovoriť o korupcii, spravodlivosti a o súdnictve v súvislosti s programovým vyhlásením vlády, ktoré považujeme za pekné literárne dielko, pokiaľ ide o túto oblasť. Myslím si, že páni Široký, Haščák, Výboh, Brhel, Baštrnák a ostatní, ktorí realizujú svoje biznisové plány prostredníctvom súdov, prokuratúry a polície, môžu byť spokojní.
Základnou, i keď nevyslovenou tézou programového vyhlásenia vlády v tejto oblasti je toto: Verte nám, dúfajte, že to bude lepšie, buďte trpezliví, a to napriek tomu, že spravodlivosť za všetkých našich predchádzajúcich vlád nikdy neexistovala pre všetkých, nikdy neexistovala pre bežného občana, existovala len občas a hlavne pre vyvolených, napriek tomu, že rozhodujúcu časť sudcov a prokurátorov v kľúčových postaveniach tvoria komunisti a sociopati. Napriek tomu, že sudcovia a prokurátori majú majetky, ktoré si nemôžu zadovážiť čestne, a majú deti tak geniálne, že v obrovskej konkurencii sa dostali na súdy v Bratislave, v Košiciach a všade inde, kam sa dostať chceli, a tým pokračujú v ceste nastolenej ich rodičmi. Inými slovami, programové vyhlásenie vlády sa nás snaží presvedčiť, že zmenou zákonov sa dá zabezpečiť to, že sudcovia a prokurátori to vo vysokých postoch, kde majú reálnu moc, a to aj nad slušnými sudcami, odrazu začnú právo rešpektovať a prestanú ako šibnutím čarovného prútika právo porušovať.
Poďme si povedať len k niektorým myšlienkam z programového vyhlásenia vlády v tejto oblasti zopár slov, lebo pán Lipšic program v tejto oblasti zhodnotil veľmi podrobne a trefne. Jedna z takých myšlienok programového vyhlásenia vlády je táto: "Súdna rada je primárne orgánom sudcovskej legitimity."
Veľká väčšina sudcov, ktorí sú členovia Súdnej rady, ale aj iných členov Súdnej rady, sa za sudcov dostala nie pre ich výnimočné morálne a intelektuálne kvality, ale vďaka svojmu členstvu v Komunistickej strane. Teda v organizácii, ktorá je zákonom stanovená ako zločinná. Títo členovia Súdnej rady svojimi životnými postojmi potvrdili, že nemajú morálku, ktorú spoločnosť spája s vrcholovými predstaviteľmi súdnej moci, a teda s elitou národa. Zároveň títo členovia Súdnej rady nikdy nepreukázali, že by svoje minulé morálne zlyhania odčinili prácou pre dobro, dobro spoločnosti, dobro nás všetkých. Naopak, sú to často rôzne Harabinove pravé ruky, vykonávači jeho právnych zverstiev a bývalí komunistickí prokurátori a podobné kreatúry. Aj je potom na vážne zamyslenie, aký význam má zdôraznenie v programovom vyhlásení vlády toho, že legitimita súdov je taká, aká je legitimita Súdnej rady, teda jej členov. Každopádne takýto postulát neveští nič dobré pre občana, ktorý je odkázaný na súdnu ochranu. Naopak, svedčí to o tom, že programové vyhlásenie vlády nepočíta s reálnymi zmenami v súdnictve v tomto volebnom období.
Ja pod reálnou zmenou v súdnictve rozumiem takú zmenu, ktorá zabezpečí sudcom takú všeobecnú vážnosť, akú majú v Nemecku alebo v Rakúsku, alebo aspoň akú majú v Čechách. Nič menej nesmie byť cieľom vlády, ktorá chce, aby jej voliči uverili, že chce mať funkčnú justíciu.
Ďalším, v úvodzovkách, zaujímavým výrokom v programovom vyhlásení vlády je toto: "Súdna moc musí byť vykonávaná efektívne." V čom je táto téza iná ako už existujúce nespočetné právne predpisy vrátane Občianskeho súdneho poriadku, zákona o súdoch, zákona o sudcoch a prísediacich, ktoré právne záväznou formou stanovujú, že súdy majú takto efektívne konať?
Poviem za všetky jedno ustanovenie predpisu, ktorým sa riadia alebo majú riadiť všetky súdy v občianskoprávnych konaniach. Občiansky súdny poriadok hovorí, súd má povinnosť pojednávanie pripraviť tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.
Ako je toto ustanovenie dodržiavané? Koľkokrát sa komu stalo, že toto pravidlo, v úvodzovkách, bolo dodržané? Kto má dodržiavať zákon, ak nie sudcovia? Alebo je to tak, že programovým vyhlásením vlády sa stanoví, že sudcovia, ktorí zákon dosiaľ nedodržiavali, ho odteraz dodržiavať budú? Takže takéto postuláty v programovom vyhlásení vlády síce vyzerajú dobre, ale len dokiaľ sa nad nimi nezamyslíme a dokiaľ nepoznáme realitu.
V rozpore s tým, čo sa v programovom vyhlásení vlády naznačuje a čo sa nám aj vedenie súdnej moci a všetky doterajšie vlády snažili nahovoriť, prieťahy v súdnom konaní sú len z menšej časti dôsledkom preťaženosti sudcov, nedostatku podporných systémov a podobne. Drvivá väčšina prieťahov je spôsobená sudcami, ktorí sú buď neschopní, a teda ktorí sudcami nikdy nemali byť, alebo tým, čo je ešte horší prípad, že sudcovia sú pod vplyvom kriminálnych elementov, ktoré de facto ovládajú súdnictvo a rozhodujú o tom, ako ten-ktorý spor má dopadnúť. Jedna z taktík takýchto sudcov je odďaľovanie rozhodnutia, ktoré je z právneho hľadiska neprijateľné a nezdôvodniteľné. Preto máme prieťahy a tiež preto, že ak schopný a slušný sudca na prvom stupni rozhodne správne a včas a tak ako má, zločinci na krajskom súde majú svojich sudcov, ktorí toto rozhodnutie zvrátia. Vec potom ide na Najvyšší súd alebo dokonca na Ústavný súd alebo do Štrasburgu a takto vznikajú prieťahy. To je realita.
Ale najjasnejším znakom toho, že sa v súdnictve nič podstatné nezmení, okrem toho, že vieme, aká je história vývoja v tejto oblasti, je zarážajúca takmer úplná absencia čo i len sľubov reálneho zlepšenia stavu v oblasti prokuratúry.
Prokuratúra na Slovensku bola a je totálne uzavretou organizáciou stalinistického typu, ktorá sa stala ešte uzavretejšou vďaka poslednej novele z dielne Národnej rady kontrolovanej tým istým vládnym SMER-om ako teraz. Programové vyhlásenie vlády sa bojí čo i len začať niečo robiť s prokuratúrou, ktorá slúži záujmom oligarchov a politickým či iným kriminálnikom. Jej vedúci predstavitelia sú len nedotknuteľní pajáci, ktorí vykonávajú príkazy svojich reálnych bossov.
Priamym dôsledkom činnosti prokuratúry je spoločenská mentalita nerešpektovania práva okrem práva silnejšieho. Programové vyhlásenie vlády nijako nereflektuje to, že prokuratúra má na rováši okrem iného aj to, že viac ako 8 rokov trvajúce psychické týranie slovenskej občianky formou nekonečného, celkom vykonštruovaného trestného stíhania spusteného len preto, že táto bola v priamom televíznom prenose obvinená predsedom a ministrom tejto vlády z čisto politických dôvodov.
Ďalej to, že extrémne urážlivé chovanie špeciálneho prokurátora voči Národnej rade ako dôsledok toho, že tento si absolútne neplní svoju zákonom predpokladanú funkciu a že takmer 100 % všetkých káuz politikov spoľahlivo zametá pod koberec. No a potom personálne prepojenia vysokopostavených prokurátorov na jednej strane a politikov a osôb s pochybným pozadím na strane druhej.
Inými slovami, programové vyhlásenie vlády v oblasti justície dáva jasne najavo nasledujúce: Budeme navrhovať a realizovať zmeny, ale len také, ktoré nijako neohrozia podstatu slovenskej justície a prokuratúry, a tá podstata je nasledujúca. Právo patrí oligarchom a domôcť sa práva môže len ten, u koho je to politickým kriminálnikom jedno, ktorým to nevadí. A týmto ľuďom transparentnosť, ktorá je floskulou v programovom vyhlásení vlády, nevadí vôbec. Pretože o tom, aké budú právne dôsledky transparentnosti v súdnictve a prokuratúre, rozhodujú najvyššie justičné orgány a Generálna prokuratúra a tých sa toto sólové cvičenie zvané programové vyhlásenie vlády nedotýka. Programové vyhlásenie vlády je potvrdením toho, že musíme očakávať pokračovanie doterajšej podstaty justície a prokuratúry, pričom nová vláda bude prezentovať túto nezmenenú podstatu v novom šate.
Ďakujem.