2. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2016 o 16:59 hod.
Mgr. MEconSc.
Martin Fedor
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo.
Mňa upútal práve ten obrovský rozdiel v predstavení toho názoru k programovému vyhláseniu vlády, ktoré sme počúvali v predchádzajúcich dňoch a ako sme to teraz počuli od pani poslankyne, pretože počúvali sme doteraz viac či menej príhovory na osobné témy a tento príhovor mňa osobne upútal práve tým, že bol vecný a bol odborný. Vieme, že je veľa nespravodlivosti práve v sociálnej sfére, na niektoré z nich pani poslankyňa dôsledne upozornila, ale ostáva aj dúfať, že práve pani poslankyňa sa nedá odradiť a s rovnakým zanietením sa bude venovať oblasti sociálnych vecí. A ako ju poznám, okrem popisu neuspokojivého stavu v tejto oblasti, tak bude sa venovať aj konkrétnym riešeniam, pretože viem, že okrem teoretického rozmeru má pani poslankyňa skúsenosti – a bohaté skúsenosti – z terénu, práve skúsenosti od ľudí, ktorí si sociálnu pomoc vyžadujú od štátu. A verím, že práve jej návrhy budú v tejto oblasti mimoriadnym prínosom.
Rozpracované
Vystúpenia
16:31
Vystúpenie s faktickou poznámkou 16:31
Jozef ViskupičTri momenty. Ako nový poslanec si možno časom uvedomíš, že parlamentnú debatu budú ovplyvňovať práve tie firmy a tie veľké debaty o stimuloch, o tom, ako treba zachrániť Váhostav, zachrániť ho na úkor tých malých a stredných podnikateľov, ktorých si veľmi často a veľmi dobre spomínal. Ešte raz pomenujem čísla, ktoré si hovoril. Malé a stredné podnikanie zamestnáva 77,2 % ľudí a tvorí 50 % pridanej...
Tri momenty. Ako nový poslanec si možno časom uvedomíš, že parlamentnú debatu budú ovplyvňovať práve tie firmy a tie veľké debaty o stimuloch, o tom, ako treba zachrániť Váhostav, zachrániť ho na úkor tých malých a stredných podnikateľov, ktorých si veľmi často a veľmi dobre spomínal. Ešte raz pomenujem čísla, ktoré si hovoril. Malé a stredné podnikanie zamestnáva 77,2 % ľudí a tvorí 50 % pridanej hodnoty Slovenska. Mám pocit, že toto sú obrovské čísla, a vzhľadom na vládu kontinuity, ktorá už nachádza skôr taký humorný výraz, ktorá chce asi pokračovať teda, keď to má byť kontinuita s vládou predchádzajúcou, tak naozaj tento stav ostal mimo hlavného záujmu. Áno, kauza Váhostav, kauza zachraňovania veľkej firmy oligarchu na úkor malých a stredných podnikateľov, patrila do veľkej parlamentnej debaty aj tu za minulé volebné obdobie. A ak tá kontinuita má byť myslená v tomto, tak dúfam, že tvoj hlas, ktorý mne znel ako hlas odborníka, bude veľmi dôležitý. Bude veľmi dôležitý hlavne preto, že čím viac vás tu bude, ktorí dokážete malé a stredné podnikanie zastupovať, tým lepšie pre krajinu. Myslím si, že malé a stredné podnikanie je totižto chrbticou našej ekonomiky, a tak by k nemu mala aj budúca vláda prikročiť.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2016 o 16:31 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán predsedajúci.
Tri momenty. Ako nový poslanec si možno časom uvedomíš, že parlamentnú debatu budú ovplyvňovať práve tie firmy a tie veľké debaty o stimuloch, o tom, ako treba zachrániť Váhostav, zachrániť ho na úkor tých malých a stredných podnikateľov, ktorých si veľmi často a veľmi dobre spomínal. Ešte raz pomenujem čísla, ktoré si hovoril. Malé a stredné podnikanie zamestnáva 77,2 % ľudí a tvorí 50 % pridanej hodnoty Slovenska. Mám pocit, že toto sú obrovské čísla, a vzhľadom na vládu kontinuity, ktorá už nachádza skôr taký humorný výraz, ktorá chce asi pokračovať teda, keď to má byť kontinuita s vládou predchádzajúcou, tak naozaj tento stav ostal mimo hlavného záujmu. Áno, kauza Váhostav, kauza zachraňovania veľkej firmy oligarchu na úkor malých a stredných podnikateľov, patrila do veľkej parlamentnej debaty aj tu za minulé volebné obdobie. A ak tá kontinuita má byť myslená v tomto, tak dúfam, že tvoj hlas, ktorý mne znel ako hlas odborníka, bude veľmi dôležitý. Bude veľmi dôležitý hlavne preto, že čím viac vás tu bude, ktorí dokážete malé a stredné podnikanie zastupovať, tým lepšie pre krajinu. Myslím si, že malé a stredné podnikanie je totižto chrbticou našej ekonomiky, a tak by k nemu mala aj budúca vláda prikročiť.
Rozpracované
16:33
Vystúpenie s faktickou poznámkou 16:33
Oto ŽarnayJediná vec, ktorá sa mi možno na tvojom prejave, aj keď bol obsahovo aj vecne veľmi sýty a poučný a dozvedel som sa z neho veci, ktoré – keďže nie som živnostník – ani príliš veľmi, nie že nechápem, ale až tak sa im nevenujem, ten záver prejavu, kde si trošku skĺzol do tých náboženských a kresťanských záležitostí, pretože si myslím, a s tým sa budem stotožňovať s pánom Blahom, že náboženstvo skutočne by nemalo, a kresťanstvo, byť nad politikou a nemalo by v parlamente prevládať. A dobre, že si neskĺzol do takých polôh ako pán Krajniak, tvoj vystupujúci pred tebou, pretože ja si myslím, že deti sa netešia na Vianoce kvôli tým veciam, na ktoré myslel pán Krajniak, ale na to, že vysielajú americké filmy a dostanú darčeky od svojich rodičov.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2016 o 16:33 hod.
Mgr.
Oto Žarnay
Videokanál poslanca
Edo, ja ťa vnímam ako veľmi inteligentného, rozhľadeného a zároveň citlivého, nábožensky založeného človeka a takto aj ten tvoj prejav bol prezentovaný. Vôbec si nemyslím, že by bolo na tebe vidieť, že si mal nejakú trému alebo že vystupoval nováčik, skôr si myslím, že tvoj prejav bol na takej úrovni, ako keby si bol v parlamente už dlhé roky a možno by ti mali závidieť aj niektorí poslanci, ktorí sa tu zabudli už dvadsať rokov a mali by odísť do politického dôchodku.
Jediná vec, ktorá sa mi možno na tvojom prejave, aj keď bol obsahovo aj vecne veľmi sýty a poučný a dozvedel som sa z neho veci, ktoré – keďže nie som živnostník – ani príliš veľmi, nie že nechápem, ale až tak sa im nevenujem, ten záver prejavu, kde si trošku skĺzol do tých náboženských a kresťanských záležitostí, pretože si myslím, a s tým sa budem stotožňovať s pánom Blahom, že náboženstvo skutočne by nemalo, a kresťanstvo, byť nad politikou a nemalo by v parlamente prevládať. A dobre, že si neskĺzol do takých polôh ako pán Krajniak, tvoj vystupujúci pred tebou, pretože ja si myslím, že deti sa netešia na Vianoce kvôli tým veciam, na ktoré myslel pán Krajniak, ale na to, že vysielajú americké filmy a dostanú darčeky od svojich rodičov.
Ďakujem.
Rozpracované
16:35
Vystúpenie s faktickou poznámkou 16:35
Anna VerešováVidieť aj tu v parlamente, akí sme veľmi rôznorodí, aké máme rôzne hodnotové postoje, a ja sa tomu v podstate teším, lebo tak je to v spoločnosti, tak je to aj v tomto parlamente. Ide už iba o rešpekt a úctu jeden k druhému a ja tiež, ja sa stále snažím veriť, že toto tak bude. Teším sa tomu, že tu zazneli aj hlasy alebo postoje kresťanov, konzervatívcov, lebo ja sama som zažila, že aj v občianskom živote verejnom a aj...
Vidieť aj tu v parlamente, akí sme veľmi rôznorodí, aké máme rôzne hodnotové postoje, a ja sa tomu v podstate teším, lebo tak je to v spoločnosti, tak je to aj v tomto parlamente. Ide už iba o rešpekt a úctu jeden k druhému a ja tiež, ja sa stále snažím veriť, že toto tak bude. Teším sa tomu, že tu zazneli aj hlasy alebo postoje kresťanov, konzervatívcov, lebo ja sama som zažila, že aj v občianskom živote verejnom a aj v tom politickom je skutočne ten nejaký kresťanský postoj alebo konzervatívny postoj skôr vytláčaný z verejného života, ale vidno teda, že aj v tom politickom svete, aj v tom občianskom stále je tu miesto, aby zaznieval práve aj tento hlas.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2016 o 16:35 hod.
Mgr.
Anna Verešová
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo.
Vidieť aj tu v parlamente, akí sme veľmi rôznorodí, aké máme rôzne hodnotové postoje, a ja sa tomu v podstate teším, lebo tak je to v spoločnosti, tak je to aj v tomto parlamente. Ide už iba o rešpekt a úctu jeden k druhému a ja tiež, ja sa stále snažím veriť, že toto tak bude. Teším sa tomu, že tu zazneli aj hlasy alebo postoje kresťanov, konzervatívcov, lebo ja sama som zažila, že aj v občianskom živote verejnom a aj v tom politickom je skutočne ten nejaký kresťanský postoj alebo konzervatívny postoj skôr vytláčaný z verejného života, ale vidno teda, že aj v tom politickom svete, aj v tom občianskom stále je tu miesto, aby zaznieval práve aj tento hlas.
Ďakujem.
Rozpracované
16:36
Vystúpenie s faktickou poznámkou 16:36
Jozef LukáčSúhlasím s kolegom Hegerom vo všetkom, čo povedal. Zvlášť by som mu chcel zdôrazniť časť doprava, v ktorej spomínal dostavbu D1, ako je to jedna z priorít vlády. A v podstate každá vláda, ktorá tu bola za posledných šestnásť, dvadsať rokov, posledné štyri volebné obdobia, mala túto prioritu. Ja by som bol najradšej, keby boli voľby každý rok, lebo každý rok by mi otvorili smerom do Prešova 30 km diaľnic. Bohužiaľ, voľby sú raz...
Súhlasím s kolegom Hegerom vo všetkom, čo povedal. Zvlášť by som mu chcel zdôrazniť časť doprava, v ktorej spomínal dostavbu D1, ako je to jedna z priorít vlády. A v podstate každá vláda, ktorá tu bola za posledných šestnásť, dvadsať rokov, posledné štyri volebné obdobia, mala túto prioritu. Ja by som bol najradšej, keby boli voľby každý rok, lebo každý rok by mi otvorili smerom do Prešova 30 km diaľnic. Bohužiaľ, voľby sú raz za štyri roky. Momentálne to vyzerá, že tá diaľnica nebude ani v roku 2028, podľa toho, čo som prepočítal podľa súčasnej situácie, aká je. Je tu ešte jedna veľmi vážna vec, to je mesto Prešov, kde sa vlastne aj tá slabá niť, ktorá spája momentálne Bratislavu s Košicami cez Prešov pretrhne, keďže je tam mimoriadna situácia v doprave, ktorá nie je riešená, napriek tomu, že štátny tajomník Stromček to prisľúbil ešte v novembri.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2016 o 16:36 hod.
Mgr.
Jozef Lukáč
Videokanál poslanca
Ďakujem.
Súhlasím s kolegom Hegerom vo všetkom, čo povedal. Zvlášť by som mu chcel zdôrazniť časť doprava, v ktorej spomínal dostavbu D1, ako je to jedna z priorít vlády. A v podstate každá vláda, ktorá tu bola za posledných šestnásť, dvadsať rokov, posledné štyri volebné obdobia, mala túto prioritu. Ja by som bol najradšej, keby boli voľby každý rok, lebo každý rok by mi otvorili smerom do Prešova 30 km diaľnic. Bohužiaľ, voľby sú raz za štyri roky. Momentálne to vyzerá, že tá diaľnica nebude ani v roku 2028, podľa toho, čo som prepočítal podľa súčasnej situácie, aká je. Je tu ešte jedna veľmi vážna vec, to je mesto Prešov, kde sa vlastne aj tá slabá niť, ktorá spája momentálne Bratislavu s Košicami cez Prešov pretrhne, keďže je tam mimoriadna situácia v doprave, ktorá nie je riešená, napriek tomu, že štátny tajomník Stromček to prisľúbil ešte v novembri.
Ďakujem.
Rozpracované
16:37
Vystúpenie s faktickou poznámkou 16:37
Eduard HegerVystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2016 o 16:37 hod.
Ing.
Eduard Heger
Videokanál poslanca
Ja sa chcem len poďakovať.
Rozpracované
16:37
Vystúpenie v rozprave 16:37
Alena BašistováProgramové vyhlásenie vlády vnímam ako rámcový dokument, ktorý nemôže detailne riešiť všetky sféry života na Slovensku, ale popisuje priority, na ktoré sa chce exekutíva zamerať. Z môjho pohľadu sú mnohé zadefinované správne. Chcem však podotknúť, že nie málo z nich už riešili aj predchádzajúce vlády, dokonca k nim už boli aj prijaté zákony. Problémom však bolo, že tie neboli vždy uplatňované v praxi tak, aby mohli účinne riešiť problémy spoločnosti. Presnejšie, aby uvoľnili ruky ľuďom, ktorí službu verejnosti myslia vážne, vykonávajú poctivo, profesionálne a s nasadením. Pretože zo svojich skúseností viem, že takýchto špecialistov – či už spomedzi zamestnancov verejnej správy, podnikateľského prostredia, či neziskových organizácií – je viac než dosť. Stačí, aby im neboli hádzané polená pod nohy, alebo aby sa ich iniciatívam vyšlo v ústrety. Aj na tieto príklady sa chcem vo svojom príspevku zamerať.
Politika tvorby pracovných miest. So sociálnou sférou veľmi úzko súvisí zamestnanosť, preto vítam ambíciu vlády znižovať nezamestnanosť a hlavne hľadať uplatnenie pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí sú v dôsledku straty pracovných návykov na hrane vylúčenia zo spoločnosti. Nástroje na riešenie týchto problémov už sú. Potrebujú však doladenie a predovšetkým reálnu medzirezortnú spoluprácu. Chýba zároveň prepojenie s praxou. Teda to, čo som pred chvíľkou spomínala. Riešenia máme, aj ľudí, ktorí sú schopní ich realizovať. Potrebujeme však doladiť dôležité detaily. Podobne je to však aj so zamestnávaním mladých ľudí. Popri rizikovej skupine ľudí nad 50 rokov evidujeme najvyššiu mieru nezamestnanosti aj u mladých do 29 rokov. Preto je potrebné a nevyhnutné sa zamerať práve na túto skupinu a pomôcť im uplatniť sa na trhu práce.
Všetci popritom vieme, že na Slovensku postupne dochádza kvalifikovaná pracovná sila. Kvôli tomu hrozí, že prídeme o investorov, staneme sa montážnou dielňou, mladí budú ďalej navždy odchádzať do zahraničia, nehovoriac o frustrácii tých, ktorí tu ostanú, a v tejto situácii alebo v súvislosti asi budem zbytočne spomínať hrozbu, ktorá nielenže môže, ale už aj viedla ku ich radikalizácii. Aj v tejto oblasti potrebujeme prepojenie školstva s praxou a medzirezortnú spoluprácu. Nehovoriac o potrebe podriadiť schválenie nových študijných odborov analýze uplatnenia absolventov na trhu práce. A opäť aj tentokrát už iniciatívy jednotlivcov v mnohom predstihli štát. A politici a úradníci by sa mali od nich učiť alebo im rozviazať ruky. Uvediem príklad.
V roku 2006 na východnom Slovensku prišla azda najväčšia investícia do znalostnej ekonomiky v podobe nadnárodnej korporácie T-Systems. Manažér, ktorý ju vtedy na Slovensku zastupoval, hneď v čase príchodu investora hovoril o tom, že medzi tým, čo ponúkajú školy, a potrebou praxe, zíva obrovská diera. Manažéri T-Systems tak rozbehli vzdelávanie na školách. Začali vysokými, postupne prešli na stredné a teraz sa venujú aj deťom na základných školách. Aj vďaka ich aktivitám vzniklo niekoľko tisíc pracovných miest a v Košiciach vznikla kritická masa IT špecialistov, ktorá umožňuje rozvoj tohto sektora v regióne. Uznávam, že mnoho z týchto pracovných miest vzniklo aj vďaka dotáciám, no bez vzdelávacích aktivít manažérov by peniaze z verejných zdrojov boli zbytočné.
Ďalší príklad potenciálu, ktorý drieme a nie je dostatočne využitý, sa nachádza tiež na východe Slovenska, v Kechneci. Tamojší starosta Jozef Konkoly tam vytvoril priemyselný park, ktorý priamo a nepriamo dáva prácu zhruba desiatim tisícom ľudí. Už pred niekoľkými rokmi pochopil, že onedlho môže firmám dôjsť kvalifikovaná pracovná sila. Nielen vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ale aj robotnícka profesia. Dal na papier projekt európskej integrovanej školy, ktorá by zastrešovala vzdelávanie od materskej cez strednú až po vysokú školu. Deti by sa už od útleho veku vzdelávali v cudzích jazykoch, osnovy a celý vzdelávací proces by prebiehal v spolupráci s firmami pôsobiacimi v priemyselnom parku. O tento projekt napriek všetkému nebol na jednotlivých rezortoch záujem. Oceňujem preto opäť zavedenie duálneho vzdelávania na školách. Roky však bojuje s byrokraciou a neochotou kompetentných pomôcť. Pýtam sa, prečo nerozviazať ruky takýmto ľuďom, ktorí majú výsledky, a umožniť im realizovať projekt, ktorý v Európe funguje a u nás by bol pilotom, ktorý by slúžil ako príklady iným. Takýchto príkladov existuje viacero aj v iných oblastiach.
Po týchto pozitívnych príkladoch z praxe teraz k niektorým nástrojom znižovania nezamestnanosti v spomínanom programovom vyhlásení. Konkrétne k niektorým ustanoveniam zákona o sociálnom zabezpečení.
Vláda chce znižovať nezamestnanosť tým, že bude stenčovať vankúš pod tými, čo môžu, ale nechcú pracovať. A to sprísňovaním podmienok pri poskytovaní sociálnych dávok pre osoby odmietajúce pracovať. Cieľom opatrení majú byť adresné sociálne opatrenia. Súhlasím s touto ambíciou a chcem upozorniť, že aj keď v poskytovaní sociálnych dávok došlo v posledných rokoch k viacerým významným zmenám, faktom zostáva, že celá oblasť ich normatívnej regulácie je najviac roztrieštenou časťou odvetvia práva a sociálneho zabezpečenia.
Štátne sociálne dávky sú tým nástrojom, ktorými štát prispieva na krytie nákladov na výživu a iné osobné potreby detí, a tiež nákladov spojených s ďalšími sociálnymi udalosťami u rodín s nezaopatrenými deťmi, ako aj bez nich, napríklad príspevok na pohreb. Vzhľadom na to tvoria jednu z ťažiskových súčastí nášho systému sociálneho zabezpečenia. V súvislosti s ich vyplácaním sa najčastejšie skloňujú výrazy ako "príliš plošné vyplácanie", "neefektívne poskytovanie", "zneužívanie" a podobne. Preto zámer vlády prehodnotiť realizáciu a poskytovanie sociálnych dávok považujem za pozitívny. Je však potrebné mať na pamäti, že do niektorých znakov systému sociálnych dávok sa nesmie zasiahnuť, pretože sú preň vlastné z podstaty jeho existencie. Mám na mysli predovšetkým dve veci.
Po prvé, musí ostať nemenná pozícia štátu ako organizátora, koordinátora a poskytovateľa dávok štátnej sociálnej pomoci a podpory. Cieľom jeho pôsobenia má byť, aby životná úroveň rodín s nezaopatrenými deťmi neklesla podstatne nižšie v porovnaní s úrovňou bezdetných detí (pozn. red.: správne má byť zrejme "bezdetných rodín").
Po druhé, zachované musí ostať aj úsilie, aby dávky štátnej sociálnej podpory neslúžili len na uspokojovanie základných potrieb rodiny a nenahrádzali ekonomickú aktivitu jej členov. Životná úroveň rodín sa má aj naďalej zabezpečovať hlavne z pracovných príjmov a dávky štátnej sociálnej podpory majú mať len podpornú funkciu. Naopak, považujem za dôležité, aby došlo k úprave napríklad týchto problémov sociálnych dávok: odstrániť roztrieštenosť inštitucionálneho zabezpečenia dávok, znížiť administratívnu náročnosť agendy danú samotnou roztrieštenosťou právnej úpravy. Každá sociálna dávka, resp. vecne podobné dávky sú upravené v samostatnom zákone.
Ďalšou dôležitou úlohou je venovať sa komplikovanosti tokov finančných prostriedkov určených na výplatu dávok a z nej vyplývajúce riziko ich zneužívania u marginalizovaných skupín.
A teraz k niektorým opatreniam týkajúcim sa sociálnej politiky. Zo svojich skúseností viem, s akými problémami zápasia ľudia odkázaní na pomoc štátu, ako aj tí, ktorí im pomáhajú, či už ako príbuzní, alebo sociálni pracovníci, alebo iné pomáhajúce profesie. Narážajú na množstvo byrokratických prekážok, nespravodlivosti systému. Napríklad štátni poskytovatelia sociálnych služieb sú preferovaní na úkor neštátnych. Preto vítam ambíciu vlády zefektívniť systém viaczdrojového financovania sociálnych služieb, riešiť problematiku odmeňovania pracovníkov v sociálnych službách a hlavne pokračovať v podpore deinštitucionalizácie sociálnych služieb. Práve pri deinštitucionalizácii a transformácii sa chcem pristaviť, pretože tú považujem za mimoriadne dôležitú. Vnímam ju ako zmenu systému sociálnej pomoci, osobitne sociálnych služieb, a to z takých, ktoré sú poskytované v rámci inštitucionálnej podoby, kde prevláda kolektívny prístup, na také, v ktorých prevažujú služby poskytované v prirodzených spoločenstvách, ktoré sú organizačne a kultúrne čo najviac podobné bežnej rodine. Nemôžeme totiž zatvárať oči pred tým, že kolektívny prístup vedie nielen k traumám a negatívnemu vplyvu na zdravie a osobný rozvoj ľudí, ale aj k sociálnemu vylúčeniu, bezmocnosti, pasivite a nemožnosti plnohodnotného začlenenia sa do spoločnosti.
Základným cieľom transformácie a deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb má byť vytvorenie a zabezpečenie podmienok pre nezávislý a slobodný život všetkých občanov odkázaných na pomoc spoločnosti v prirodzenom sociálnom prostredí komunity prostredníctvom komplexu kvalitných alternatívnych služieb vo verejnom záujme, ktoré im umožnia slobodný a nezávislý spôsob života s aktívnou podporou komunity, odborníkov, členov rodiny, dobrovoľníkov prechodom z prevažne inštitucionálneho spôsobu poskytovania sociálnych služieb na komunitnú starostlivosť.
Transformácia a deinštitucionalizácia sociálnych služieb prebieha vo svete a v Európe už od 70. rokov 20. storočia. Príkladmi dobrej praxe sa môžeme inšpirovať krajinami, akými sú napríklad Nórsko, Švédsko, USA či Veľká Británia, kde bola deinštitucionalizácia podporená politicky aj legislatívne.
Chcem však v tomto kontexte upozorniť, že ani u nás na Slovensku neexistujú zásadné legislatívne a programové prekážky, ktoré by bránili transformácii a deinštitucionalizácii. V niektorých častiach zákon o sociálnych službách nepriamo preferuje tento proces, nehovoriac o praktických skúsenostiach. V roku 2011 až 2015 bol realizovaný národný akčný plán prechodu z inštitucionálnej starostlivosti na komunitnú starostlivosť. Národný projekt sa pilotne realizoval v šiestich samosprávnych krajoch, za každý kraj bolo určené jedno zariadenie sociálnych služieb. V nich pod odborným vedením metodického tímu expertov pracovali interdisciplinárne transformačné tímy, ktoré po absolvovaní špecializovaných vzdelávacích kurzov individuálne pripravovali podmienky pred presťahovaním sa klientov do komunity a tiež samotných klientov na adaptabilné zvládnutie celého procesu. Realizáciou projektu získali prijímatelia sociálnych služieb, zamestnanci verejných zariadení sociálnych služieb a zriaďovatelia, zamestnanci samosprávnych krajov cenné skúsenosti, ktoré môžu slúžiť ako príklady dobrej praxe pre systémovú deinštitucionalizáciu na Slovensku. Vznikol ľudský potenciál odborníkov pre širšie zavádzanie zmien do budúcnosti.
Z doterajších skúseností vieme aj o slabých stránkach sociálnych služieb, ktorými sú predovšetkým nerozvinutý systém komunitného plánovania, nedostatočne vytvorené podmienky pre zotrvanie v prirodzenom, teda domácom sociálnom prostredí, nedostatočná a regionálne nerovnomerná sieť zariadení sociálnych služieb a terénnych sociálnych služieb, nepostačujúca variabilita sociálnych služieb, absencia štandardov sociálnych služieb, nepostačujúca kapacita terénnych sociálnych služieb a podobne. Takže z uvedeného je jasné, že máme na čom stavať v snažení o kvalitnejšie, spravodlivejšie, humánnejšie a efektívnejšie poskytovanie sociálnych služieb.
Čo ma ešte v rámci stanovených priorít programového vyhlásenia vlády teší, je prehodnotenie možnosti zavedenia jednotnej lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti s cieľom zjednodušiť posudzovanie zdravotného stavu a zefektívniť výkon posudkovej činnosti. Súčasný stav právnej a organizačnej úpravy posudkovej činnosti v praxi okrem iného spôsobuje nadmernú byrokraciu, s ňou spojenú administratívnu záťaž pre občanov, vyššiu nákladovosť a neefektívnosť procesov. Spôsob posudzovania zdravotného stavu hendikepovaných ľudí najviac ponižuje tých, čo trpia, a tým, čo majú pomáhať, dáva priestor na šikanovanie a korupciu. Na tento problém som upozorňovala dlhodobo, vychádzajúc z množstva problémov, ktoré som počas svojej praxe mala možnosť poznať. Uvediem príklad, ktorý som v minulom roku spomínala aj vo svojom blogu venujúcom sa tomuto problému.
Predstavte si, že máte osemnásťročného syna s Downovým syndrómom. Dosiahnutím plnoletosti dieťaťa vás opätovne čaká tortúra návštev u posudkových lekárov, ktorí majú zhodnotiť úroveň jeho postihnutia. Podľa nej bude mať nárok na adekvátnu pomoc od štátu. Aby toho nebolo málo, pribudla ďalšia povinnosť - doteraz ste sa o syna starali s manželom, ale už fyzicky a finančne nezvládate a syna potrebujete dať do denného stacionára. Takže musíte navštíviť aj posudkového lekára samosprávy, v ktorej pôsobnosti sa nachádza zariadenie, kde ho chcete umiestniť. Okrem toho vás čaká už tradičná exkurzia po posudkových lekároch úradu práce, kde žiadate kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, a Sociálnej poisťovne, ktorá prizná alebo neprizná nárok na invalidný dôchodok. Počas niekoľkomesačnej tortúry pobehovania po úradoch príde tragikomický výsledok. Traja rôzni posudkoví lekári skúmali rovnakého pacienta a došli k trom rozdielnym názorom na stupeň jeho zdravotného postihnutia. Rozmenené na drobné to znamená, že váš syn bol v každom hodnotení zaradený do inej kategórie žiadateľov o pomoc. Lekár úradu práce ho považoval za viac postihnutého než v Sociálnej poisťovni, ako relatívne menej chorého, dokonca tak, že nemáte nárok na stacionár, ho videl špecialista samosprávy.
Podotýkam, že nejde o vymyslený prípad. Stal sa mojej priateľke, ktorá mi svoje trpké skúsenosti spolu s detailami nekonečných návštev posudkových lekárov podrobne vyrozprávala. Jej príbeh ma neprekvapil. V rôznych obmenách som ho počula už veľakrát. Môžeme sa len domnievať, prečo aj v tomto prípade prišli lekári, ktorí posudzovali chorého na základe rovnakých medicínskych kritérií, s odlišnými výsledkami. Alibi majú v bujnej stati zákonov a ich príloh, pritom vôbec nemusí ísť len o výhovorky, pretože legislatívny chaos môže skutočne viesť k rozdielnej metodike hodnotenia zdravotného stavu postihnutého. No vylúčiť sa nedajú ani iné dôvody a motívy. Napríklad lekári nemali dobrý deň.
Riešenie nie je nijako zložité. Stačia tri základné opatrenia: zjednotiť všetky výkony posudkovej činnosti pod strechu jednej organizácie, upraviť ju komplexne v jednom zákone pre všetky účely a ustanoviť nezávislosť posudkových činností.
Uvedeným opatrením príde k racionalizácii, transparentnosti, vyššej kompetentnosti rozhodovania, zrýchleniu celého procesu a v konečnom dôsledku aj úspore finančných prostriedkov na oboch stranách. Zredukovanie počtu pracovníkov sa rovná úspora finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, nakoniec aj samotným pacientom minimálne za dopravu a rôzne poplatky.
Pripomínam, že už v roku 2010 bol na stole návrh zákona o lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti, ktorý mal ambíciu túto problematiku riešiť. Hendikepovaní asi neboli natoľko zaujímavou cieľovou skupinou, aby sa jej politici venovali viac, ako je nevyhnutné, teda takmer vôbec.
Vyspelosť spoločnosti sa prejavuje aj v tom, na akej úrovni sú jej sociálne služby a ako sa stará o znevýhodnené skupiny obyvateľov. Verím, že sa táto situácia čoskoro zmení, pretože hendikepovaní a ich rodinní príslušníci si zaslúžia, aby im štát nehádzal polená pod nohy, ale pomáhal.
Na záver by som rada zopakovala to, čo som spomenula na úvod: programové vyhlásenie vlády je rámcový dokument. Nie je nevyhnutne dôležité, koľko viet v ňom bolo popísaných. Jeho kvalitu nepreverí ani kvantum slov, ktoré odznejú na jeho adresu tu v pléne Národnej rady či v médiách. Jediným meradlom, podľa ktorého ho bude raz možné posudzovať, bude miera jeho životaschopnosti. Ak hovorím životaschopnosť, mám tým na mysli najmä mieru, v akej dokáže toto programové vyhlásenie, ako aj z neho vyplývajúce kroky a opatrenia zrkadliť potreby spoločnosti.
Za seba chcem povedať, že hlavne v oblasti sociálnych vecí chcem urobiť všetko pre to, aby bol čo najživotaschopnejším. A to nielen pri riešení problémov, ktoré som tu uviedla, ale aj pri presadzovaní ďalších návrhov na zlepšenie života ľudí. Aj takých, ktoré neboli explicitne spomenuté v programovom vyhlásení. Mnohé z nich už odzneli počas tejto rozpravy, ale aj vo výbore pre sociálne veci. Teším sa na prácu, ktorá nás čaká, a dúfam, že mi tento optimizmus čo najdlhšie vydrží.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
21.4.2016 o 16:37 hod.
doc. PhDr. PhD.
Alena Bašistová
Videokanál poslanca
Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, členovia vlády, milí hostia, do politiky som vstúpila s tým, aby som mohla konkrétne pomôcť riešiť problémy našej krajiny, o ktorých viem a ktorým sa v živote venujem. Mojou špecializáciou je hlavne sociálna práca, v ktorej roky pôsobím ako vysokoškolská pedagogička a sociálna poradkyňa. Preto sa zameriavam na tie časti programového vyhlásenia vlády, ktoré sa venujú práve tejto oblasti.
Programové vyhlásenie vlády vnímam ako rámcový dokument, ktorý nemôže detailne riešiť všetky sféry života na Slovensku, ale popisuje priority, na ktoré sa chce exekutíva zamerať. Z môjho pohľadu sú mnohé zadefinované správne. Chcem však podotknúť, že nie málo z nich už riešili aj predchádzajúce vlády, dokonca k nim už boli aj prijaté zákony. Problémom však bolo, že tie neboli vždy uplatňované v praxi tak, aby mohli účinne riešiť problémy spoločnosti. Presnejšie, aby uvoľnili ruky ľuďom, ktorí službu verejnosti myslia vážne, vykonávajú poctivo, profesionálne a s nasadením. Pretože zo svojich skúseností viem, že takýchto špecialistov – či už spomedzi zamestnancov verejnej správy, podnikateľského prostredia, či neziskových organizácií – je viac než dosť. Stačí, aby im neboli hádzané polená pod nohy, alebo aby sa ich iniciatívam vyšlo v ústrety. Aj na tieto príklady sa chcem vo svojom príspevku zamerať.
Politika tvorby pracovných miest. So sociálnou sférou veľmi úzko súvisí zamestnanosť, preto vítam ambíciu vlády znižovať nezamestnanosť a hlavne hľadať uplatnenie pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí sú v dôsledku straty pracovných návykov na hrane vylúčenia zo spoločnosti. Nástroje na riešenie týchto problémov už sú. Potrebujú však doladenie a predovšetkým reálnu medzirezortnú spoluprácu. Chýba zároveň prepojenie s praxou. Teda to, čo som pred chvíľkou spomínala. Riešenia máme, aj ľudí, ktorí sú schopní ich realizovať. Potrebujeme však doladiť dôležité detaily. Podobne je to však aj so zamestnávaním mladých ľudí. Popri rizikovej skupine ľudí nad 50 rokov evidujeme najvyššiu mieru nezamestnanosti aj u mladých do 29 rokov. Preto je potrebné a nevyhnutné sa zamerať práve na túto skupinu a pomôcť im uplatniť sa na trhu práce.
Všetci popritom vieme, že na Slovensku postupne dochádza kvalifikovaná pracovná sila. Kvôli tomu hrozí, že prídeme o investorov, staneme sa montážnou dielňou, mladí budú ďalej navždy odchádzať do zahraničia, nehovoriac o frustrácii tých, ktorí tu ostanú, a v tejto situácii alebo v súvislosti asi budem zbytočne spomínať hrozbu, ktorá nielenže môže, ale už aj viedla ku ich radikalizácii. Aj v tejto oblasti potrebujeme prepojenie školstva s praxou a medzirezortnú spoluprácu. Nehovoriac o potrebe podriadiť schválenie nových študijných odborov analýze uplatnenia absolventov na trhu práce. A opäť aj tentokrát už iniciatívy jednotlivcov v mnohom predstihli štát. A politici a úradníci by sa mali od nich učiť alebo im rozviazať ruky. Uvediem príklad.
V roku 2006 na východnom Slovensku prišla azda najväčšia investícia do znalostnej ekonomiky v podobe nadnárodnej korporácie T-Systems. Manažér, ktorý ju vtedy na Slovensku zastupoval, hneď v čase príchodu investora hovoril o tom, že medzi tým, čo ponúkajú školy, a potrebou praxe, zíva obrovská diera. Manažéri T-Systems tak rozbehli vzdelávanie na školách. Začali vysokými, postupne prešli na stredné a teraz sa venujú aj deťom na základných školách. Aj vďaka ich aktivitám vzniklo niekoľko tisíc pracovných miest a v Košiciach vznikla kritická masa IT špecialistov, ktorá umožňuje rozvoj tohto sektora v regióne. Uznávam, že mnoho z týchto pracovných miest vzniklo aj vďaka dotáciám, no bez vzdelávacích aktivít manažérov by peniaze z verejných zdrojov boli zbytočné.
Ďalší príklad potenciálu, ktorý drieme a nie je dostatočne využitý, sa nachádza tiež na východe Slovenska, v Kechneci. Tamojší starosta Jozef Konkoly tam vytvoril priemyselný park, ktorý priamo a nepriamo dáva prácu zhruba desiatim tisícom ľudí. Už pred niekoľkými rokmi pochopil, že onedlho môže firmám dôjsť kvalifikovaná pracovná sila. Nielen vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ale aj robotnícka profesia. Dal na papier projekt európskej integrovanej školy, ktorá by zastrešovala vzdelávanie od materskej cez strednú až po vysokú školu. Deti by sa už od útleho veku vzdelávali v cudzích jazykoch, osnovy a celý vzdelávací proces by prebiehal v spolupráci s firmami pôsobiacimi v priemyselnom parku. O tento projekt napriek všetkému nebol na jednotlivých rezortoch záujem. Oceňujem preto opäť zavedenie duálneho vzdelávania na školách. Roky však bojuje s byrokraciou a neochotou kompetentných pomôcť. Pýtam sa, prečo nerozviazať ruky takýmto ľuďom, ktorí majú výsledky, a umožniť im realizovať projekt, ktorý v Európe funguje a u nás by bol pilotom, ktorý by slúžil ako príklady iným. Takýchto príkladov existuje viacero aj v iných oblastiach.
Po týchto pozitívnych príkladoch z praxe teraz k niektorým nástrojom znižovania nezamestnanosti v spomínanom programovom vyhlásení. Konkrétne k niektorým ustanoveniam zákona o sociálnom zabezpečení.
Vláda chce znižovať nezamestnanosť tým, že bude stenčovať vankúš pod tými, čo môžu, ale nechcú pracovať. A to sprísňovaním podmienok pri poskytovaní sociálnych dávok pre osoby odmietajúce pracovať. Cieľom opatrení majú byť adresné sociálne opatrenia. Súhlasím s touto ambíciou a chcem upozorniť, že aj keď v poskytovaní sociálnych dávok došlo v posledných rokoch k viacerým významným zmenám, faktom zostáva, že celá oblasť ich normatívnej regulácie je najviac roztrieštenou časťou odvetvia práva a sociálneho zabezpečenia.
Štátne sociálne dávky sú tým nástrojom, ktorými štát prispieva na krytie nákladov na výživu a iné osobné potreby detí, a tiež nákladov spojených s ďalšími sociálnymi udalosťami u rodín s nezaopatrenými deťmi, ako aj bez nich, napríklad príspevok na pohreb. Vzhľadom na to tvoria jednu z ťažiskových súčastí nášho systému sociálneho zabezpečenia. V súvislosti s ich vyplácaním sa najčastejšie skloňujú výrazy ako "príliš plošné vyplácanie", "neefektívne poskytovanie", "zneužívanie" a podobne. Preto zámer vlády prehodnotiť realizáciu a poskytovanie sociálnych dávok považujem za pozitívny. Je však potrebné mať na pamäti, že do niektorých znakov systému sociálnych dávok sa nesmie zasiahnuť, pretože sú preň vlastné z podstaty jeho existencie. Mám na mysli predovšetkým dve veci.
Po prvé, musí ostať nemenná pozícia štátu ako organizátora, koordinátora a poskytovateľa dávok štátnej sociálnej pomoci a podpory. Cieľom jeho pôsobenia má byť, aby životná úroveň rodín s nezaopatrenými deťmi neklesla podstatne nižšie v porovnaní s úrovňou bezdetných detí (pozn. red.: správne má byť zrejme "bezdetných rodín").
Po druhé, zachované musí ostať aj úsilie, aby dávky štátnej sociálnej podpory neslúžili len na uspokojovanie základných potrieb rodiny a nenahrádzali ekonomickú aktivitu jej členov. Životná úroveň rodín sa má aj naďalej zabezpečovať hlavne z pracovných príjmov a dávky štátnej sociálnej podpory majú mať len podpornú funkciu. Naopak, považujem za dôležité, aby došlo k úprave napríklad týchto problémov sociálnych dávok: odstrániť roztrieštenosť inštitucionálneho zabezpečenia dávok, znížiť administratívnu náročnosť agendy danú samotnou roztrieštenosťou právnej úpravy. Každá sociálna dávka, resp. vecne podobné dávky sú upravené v samostatnom zákone.
Ďalšou dôležitou úlohou je venovať sa komplikovanosti tokov finančných prostriedkov určených na výplatu dávok a z nej vyplývajúce riziko ich zneužívania u marginalizovaných skupín.
A teraz k niektorým opatreniam týkajúcim sa sociálnej politiky. Zo svojich skúseností viem, s akými problémami zápasia ľudia odkázaní na pomoc štátu, ako aj tí, ktorí im pomáhajú, či už ako príbuzní, alebo sociálni pracovníci, alebo iné pomáhajúce profesie. Narážajú na množstvo byrokratických prekážok, nespravodlivosti systému. Napríklad štátni poskytovatelia sociálnych služieb sú preferovaní na úkor neštátnych. Preto vítam ambíciu vlády zefektívniť systém viaczdrojového financovania sociálnych služieb, riešiť problematiku odmeňovania pracovníkov v sociálnych službách a hlavne pokračovať v podpore deinštitucionalizácie sociálnych služieb. Práve pri deinštitucionalizácii a transformácii sa chcem pristaviť, pretože tú považujem za mimoriadne dôležitú. Vnímam ju ako zmenu systému sociálnej pomoci, osobitne sociálnych služieb, a to z takých, ktoré sú poskytované v rámci inštitucionálnej podoby, kde prevláda kolektívny prístup, na také, v ktorých prevažujú služby poskytované v prirodzených spoločenstvách, ktoré sú organizačne a kultúrne čo najviac podobné bežnej rodine. Nemôžeme totiž zatvárať oči pred tým, že kolektívny prístup vedie nielen k traumám a negatívnemu vplyvu na zdravie a osobný rozvoj ľudí, ale aj k sociálnemu vylúčeniu, bezmocnosti, pasivite a nemožnosti plnohodnotného začlenenia sa do spoločnosti.
Základným cieľom transformácie a deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb má byť vytvorenie a zabezpečenie podmienok pre nezávislý a slobodný život všetkých občanov odkázaných na pomoc spoločnosti v prirodzenom sociálnom prostredí komunity prostredníctvom komplexu kvalitných alternatívnych služieb vo verejnom záujme, ktoré im umožnia slobodný a nezávislý spôsob života s aktívnou podporou komunity, odborníkov, členov rodiny, dobrovoľníkov prechodom z prevažne inštitucionálneho spôsobu poskytovania sociálnych služieb na komunitnú starostlivosť.
Transformácia a deinštitucionalizácia sociálnych služieb prebieha vo svete a v Európe už od 70. rokov 20. storočia. Príkladmi dobrej praxe sa môžeme inšpirovať krajinami, akými sú napríklad Nórsko, Švédsko, USA či Veľká Británia, kde bola deinštitucionalizácia podporená politicky aj legislatívne.
Chcem však v tomto kontexte upozorniť, že ani u nás na Slovensku neexistujú zásadné legislatívne a programové prekážky, ktoré by bránili transformácii a deinštitucionalizácii. V niektorých častiach zákon o sociálnych službách nepriamo preferuje tento proces, nehovoriac o praktických skúsenostiach. V roku 2011 až 2015 bol realizovaný národný akčný plán prechodu z inštitucionálnej starostlivosti na komunitnú starostlivosť. Národný projekt sa pilotne realizoval v šiestich samosprávnych krajoch, za každý kraj bolo určené jedno zariadenie sociálnych služieb. V nich pod odborným vedením metodického tímu expertov pracovali interdisciplinárne transformačné tímy, ktoré po absolvovaní špecializovaných vzdelávacích kurzov individuálne pripravovali podmienky pred presťahovaním sa klientov do komunity a tiež samotných klientov na adaptabilné zvládnutie celého procesu. Realizáciou projektu získali prijímatelia sociálnych služieb, zamestnanci verejných zariadení sociálnych služieb a zriaďovatelia, zamestnanci samosprávnych krajov cenné skúsenosti, ktoré môžu slúžiť ako príklady dobrej praxe pre systémovú deinštitucionalizáciu na Slovensku. Vznikol ľudský potenciál odborníkov pre širšie zavádzanie zmien do budúcnosti.
Z doterajších skúseností vieme aj o slabých stránkach sociálnych služieb, ktorými sú predovšetkým nerozvinutý systém komunitného plánovania, nedostatočne vytvorené podmienky pre zotrvanie v prirodzenom, teda domácom sociálnom prostredí, nedostatočná a regionálne nerovnomerná sieť zariadení sociálnych služieb a terénnych sociálnych služieb, nepostačujúca variabilita sociálnych služieb, absencia štandardov sociálnych služieb, nepostačujúca kapacita terénnych sociálnych služieb a podobne. Takže z uvedeného je jasné, že máme na čom stavať v snažení o kvalitnejšie, spravodlivejšie, humánnejšie a efektívnejšie poskytovanie sociálnych služieb.
Čo ma ešte v rámci stanovených priorít programového vyhlásenia vlády teší, je prehodnotenie možnosti zavedenia jednotnej lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti s cieľom zjednodušiť posudzovanie zdravotného stavu a zefektívniť výkon posudkovej činnosti. Súčasný stav právnej a organizačnej úpravy posudkovej činnosti v praxi okrem iného spôsobuje nadmernú byrokraciu, s ňou spojenú administratívnu záťaž pre občanov, vyššiu nákladovosť a neefektívnosť procesov. Spôsob posudzovania zdravotného stavu hendikepovaných ľudí najviac ponižuje tých, čo trpia, a tým, čo majú pomáhať, dáva priestor na šikanovanie a korupciu. Na tento problém som upozorňovala dlhodobo, vychádzajúc z množstva problémov, ktoré som počas svojej praxe mala možnosť poznať. Uvediem príklad, ktorý som v minulom roku spomínala aj vo svojom blogu venujúcom sa tomuto problému.
Predstavte si, že máte osemnásťročného syna s Downovým syndrómom. Dosiahnutím plnoletosti dieťaťa vás opätovne čaká tortúra návštev u posudkových lekárov, ktorí majú zhodnotiť úroveň jeho postihnutia. Podľa nej bude mať nárok na adekvátnu pomoc od štátu. Aby toho nebolo málo, pribudla ďalšia povinnosť - doteraz ste sa o syna starali s manželom, ale už fyzicky a finančne nezvládate a syna potrebujete dať do denného stacionára. Takže musíte navštíviť aj posudkového lekára samosprávy, v ktorej pôsobnosti sa nachádza zariadenie, kde ho chcete umiestniť. Okrem toho vás čaká už tradičná exkurzia po posudkových lekároch úradu práce, kde žiadate kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, a Sociálnej poisťovne, ktorá prizná alebo neprizná nárok na invalidný dôchodok. Počas niekoľkomesačnej tortúry pobehovania po úradoch príde tragikomický výsledok. Traja rôzni posudkoví lekári skúmali rovnakého pacienta a došli k trom rozdielnym názorom na stupeň jeho zdravotného postihnutia. Rozmenené na drobné to znamená, že váš syn bol v každom hodnotení zaradený do inej kategórie žiadateľov o pomoc. Lekár úradu práce ho považoval za viac postihnutého než v Sociálnej poisťovni, ako relatívne menej chorého, dokonca tak, že nemáte nárok na stacionár, ho videl špecialista samosprávy.
Podotýkam, že nejde o vymyslený prípad. Stal sa mojej priateľke, ktorá mi svoje trpké skúsenosti spolu s detailami nekonečných návštev posudkových lekárov podrobne vyrozprávala. Jej príbeh ma neprekvapil. V rôznych obmenách som ho počula už veľakrát. Môžeme sa len domnievať, prečo aj v tomto prípade prišli lekári, ktorí posudzovali chorého na základe rovnakých medicínskych kritérií, s odlišnými výsledkami. Alibi majú v bujnej stati zákonov a ich príloh, pritom vôbec nemusí ísť len o výhovorky, pretože legislatívny chaos môže skutočne viesť k rozdielnej metodike hodnotenia zdravotného stavu postihnutého. No vylúčiť sa nedajú ani iné dôvody a motívy. Napríklad lekári nemali dobrý deň.
Riešenie nie je nijako zložité. Stačia tri základné opatrenia: zjednotiť všetky výkony posudkovej činnosti pod strechu jednej organizácie, upraviť ju komplexne v jednom zákone pre všetky účely a ustanoviť nezávislosť posudkových činností.
Uvedeným opatrením príde k racionalizácii, transparentnosti, vyššej kompetentnosti rozhodovania, zrýchleniu celého procesu a v konečnom dôsledku aj úspore finančných prostriedkov na oboch stranách. Zredukovanie počtu pracovníkov sa rovná úspora finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, nakoniec aj samotným pacientom minimálne za dopravu a rôzne poplatky.
Pripomínam, že už v roku 2010 bol na stole návrh zákona o lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti, ktorý mal ambíciu túto problematiku riešiť. Hendikepovaní asi neboli natoľko zaujímavou cieľovou skupinou, aby sa jej politici venovali viac, ako je nevyhnutné, teda takmer vôbec.
Vyspelosť spoločnosti sa prejavuje aj v tom, na akej úrovni sú jej sociálne služby a ako sa stará o znevýhodnené skupiny obyvateľov. Verím, že sa táto situácia čoskoro zmení, pretože hendikepovaní a ich rodinní príslušníci si zaslúžia, aby im štát nehádzal polená pod nohy, ale pomáhal.
Na záver by som rada zopakovala to, čo som spomenula na úvod: programové vyhlásenie vlády je rámcový dokument. Nie je nevyhnutne dôležité, koľko viet v ňom bolo popísaných. Jeho kvalitu nepreverí ani kvantum slov, ktoré odznejú na jeho adresu tu v pléne Národnej rady či v médiách. Jediným meradlom, podľa ktorého ho bude raz možné posudzovať, bude miera jeho životaschopnosti. Ak hovorím životaschopnosť, mám tým na mysli najmä mieru, v akej dokáže toto programové vyhlásenie, ako aj z neho vyplývajúce kroky a opatrenia zrkadliť potreby spoločnosti.
Za seba chcem povedať, že hlavne v oblasti sociálnych vecí chcem urobiť všetko pre to, aby bol čo najživotaschopnejším. A to nielen pri riešení problémov, ktoré som tu uviedla, ale aj pri presadzovaní ďalších návrhov na zlepšenie života ľudí. Aj takých, ktoré neboli explicitne spomenuté v programovom vyhlásení. Mnohé z nich už odzneli počas tejto rozpravy, ale aj vo výbore pre sociálne veci. Teším sa na prácu, ktorá nás čaká, a dúfam, že mi tento optimizmus čo najdlhšie vydrží.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Rozpracované
16:57
Vystúpenie s faktickou poznámkou 16:57
Oto ŽarnayČiže moja otázka je, ako vy sa chcete podieľať na tvorbe sociálneho programu pre Slovensko za stranu SIEŤ, keď vo svojom príhovore ste nepodali žiadne konkrétne riešenia, len hovoríte všeobecné, všeobecné frázy, ako by to asi malo byť.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2016 o 16:57 hod.
Mgr.
Oto Žarnay
Videokanál poslanca
Pani poslankyňa Bašistová, ja som veľmi pozorne počúval váš prejav. Považujem vás za fundovanú odborníčku v danej oblasti, ste vysokoškolská učiteľka, ktorá sa touto témou zaoberá celé roky, čiže ja ani sa neodvážim posudzovať to, ako ste to odprezentovali, respektíve obsahovo čo ste hovorili, len poviem svoj osobný pocit. Ja som sa cítil ako na nejakej prednáške na vysokej škole, kde vyučujúci porozpráva žiakom informácie odtrhnuté od života, naštudované z kníh, z encyklopédií. Tu pred vami vystupovali v predošlých dňoch dve moje kolegyne, ktoré sa zaoberajú tou istou tematikou, pani Petruchová a pani Soňa Gaborčáková, ktoré dokázali vo svojich prejavoch ďaleko obsiahlejšie, ďaleko detailnejšie popísať nielen vedecké informácie a encyklopedické vedomosti, ale dokázali priblížiť život sociálne znevýhodneného človeka na Slovensku. Vy ste okrem jedného príkladu, ktorý ste použili, že ste ho počuli od nejakej svojej známej lekárky alebo koho, nespomenuli nič z vlastnej nejakej praxe alebo praktického života, s čím sa stretávate a ako to chcete riešiť. Pred vami vystupoval poslanec Heger, ktorý tiež je nováčikom ako vy v parlamente, a jeho reč bola ďaleko, musím povedať príťažlivejšia, ďaleko úprimnejšia a nie je vládnym poslancom ako vy.
Čiže moja otázka je, ako vy sa chcete podieľať na tvorbe sociálneho programu pre Slovensko za stranu SIEŤ, keď vo svojom príhovore ste nepodali žiadne konkrétne riešenia, len hovoríte všeobecné, všeobecné frázy, ako by to asi malo byť.
Ďakujem.
Rozpracované
16:59
Vystúpenie s faktickou poznámkou 16:59
Martin FedorMňa upútal práve ten obrovský rozdiel v predstavení toho názoru k programovému vyhláseniu vlády, ktoré sme počúvali v predchádzajúcich dňoch a ako sme to teraz počuli od pani poslankyne, pretože počúvali sme doteraz viac či menej príhovory na osobné témy a tento príhovor mňa osobne upútal práve tým, že bol vecný a bol odborný. Vieme, že je veľa nespravodlivosti práve v sociálnej sfére, na niektoré z nich pani...
Mňa upútal práve ten obrovský rozdiel v predstavení toho názoru k programovému vyhláseniu vlády, ktoré sme počúvali v predchádzajúcich dňoch a ako sme to teraz počuli od pani poslankyne, pretože počúvali sme doteraz viac či menej príhovory na osobné témy a tento príhovor mňa osobne upútal práve tým, že bol vecný a bol odborný. Vieme, že je veľa nespravodlivosti práve v sociálnej sfére, na niektoré z nich pani poslankyňa dôsledne upozornila, ale ostáva aj dúfať, že práve pani poslankyňa sa nedá odradiť a s rovnakým zanietením sa bude venovať oblasti sociálnych vecí. A ako ju poznám, okrem popisu neuspokojivého stavu v tejto oblasti, tak bude sa venovať aj konkrétnym riešeniam, pretože viem, že okrem teoretického rozmeru má pani poslankyňa skúsenosti – a bohaté skúsenosti – z terénu, práve skúsenosti od ľudí, ktorí si sociálnu pomoc vyžadujú od štátu. A verím, že práve jej návrhy budú v tejto oblasti mimoriadnym prínosom.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2016 o 16:59 hod.
Mgr. MEconSc.
Martin Fedor
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo.
Mňa upútal práve ten obrovský rozdiel v predstavení toho názoru k programovému vyhláseniu vlády, ktoré sme počúvali v predchádzajúcich dňoch a ako sme to teraz počuli od pani poslankyne, pretože počúvali sme doteraz viac či menej príhovory na osobné témy a tento príhovor mňa osobne upútal práve tým, že bol vecný a bol odborný. Vieme, že je veľa nespravodlivosti práve v sociálnej sfére, na niektoré z nich pani poslankyňa dôsledne upozornila, ale ostáva aj dúfať, že práve pani poslankyňa sa nedá odradiť a s rovnakým zanietením sa bude venovať oblasti sociálnych vecí. A ako ju poznám, okrem popisu neuspokojivého stavu v tejto oblasti, tak bude sa venovať aj konkrétnym riešeniam, pretože viem, že okrem teoretického rozmeru má pani poslankyňa skúsenosti – a bohaté skúsenosti – z terénu, práve skúsenosti od ľudí, ktorí si sociálnu pomoc vyžadujú od štátu. A verím, že práve jej návrhy budú v tejto oblasti mimoriadnym prínosom.
Rozpracované
17:01
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:01
Alena BašistováĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2016 o 17:01 hod.
doc. PhDr. PhD.
Alena Bašistová
Videokanál poslanca
Pán poslanec, ďakujem veľmi pekne za váš názor. Viete, ono, ja by som mohla rozprávať o tom, ako 15 rokov vykonávam prax, že som človek, ktorý robí s klientami – či už individuálne, alebo na úrovni skupinovej alebo komunitnej sociálnej práce – a tých príkladov som mohla naozaj uviesť niekoľko. Ale mojou úlohou je byť šéfkou výboru pre sociálne veci a budem sa snažiť, aby aj koalícia, aj opozícia hľadali také pojítka, hlavne pri legislatívnych záležitostiach, aby všetky tie príklady, ktoré povedali vaše kolegyne, a ja ich uznávam ako odborníčky, sa pretavili potom aj do legislatívnej podoby.
Ďakujem.
Rozpracované
17:02
Vystúpenie v rozprave 17:02
Ondrej DostálProgramové vyhlásenie vlády je okrem iného, okrem predstavenia zámerov vlády v jednotlivých oblastiach, možné využiť aj na deklarovanie toho, ako vláda vidí samu seba, či na akési zdôvodnenie alebo v našom prípade dokonca ospravedlnenie svojho vzniku, ak ide o vládu koaličnú a zloženú zo subjektov, ktoré pred voľbami nevyjadrovali jasne vôľu vytvoriť po voľbách spoločnú vládu a prinajmenšom niektorých zo svojich voličov rozhodnutím ísť spolu po voľbách prekvapili a zaskočili.
Tretia vláda Roberta Fica to vo svojom programovom vyhlásení robí najmä týmito slovami, ktoré tu už v rámci rozpravy boli citované: "V časoch spoločenských búrok a vášní bola krajina v dejinných zlomoch Slovenského národného povstania alebo naposledy pri odmietnutí autoritárskej politiky na konci 20. storočia schopná vytvoriť široký spoločenský a politický konsenzus ľavicových a pravicových síl. Dnešná vláda je pokračovateľom a nositeľom tejto myšlienky stojacej na premise nevyhnutnosti historického kompromisu štandardných politických síl v záujme krajiny." Toto zdôvodnenie však kríva a kríva na obe nohy. Tretia vláda Roberta Fica sa hlási k spolupráci demokratov a komunistov počas Slovenského národného povstania a pravice s ľavicou v opozícii proti tretej Mečiarovej vláde a neskôr vo vládnej koalícii počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu.
Nemám ani v najmenšom úmysle bagatelizovať zlo, ktoré predstavuje fašizmus. Či už fašizmus Tisovho slovenského štátu, spojenca nacistického Nemecka Adolfa Hitlera, alebo fašizmus jeho súčasných pohrobkov, ktorí v marcových voľbách prvýkrát organizovane napochodovali do slovenského parlamentu. Fašizmus je zlo, je nebezpečný, je chybou ho podceňovať, je nesprávne relativizovať jeho nebezpečenstvo. Považujem za, aby som citoval klasika, psiu povinnosť všetkých slušných a demokratických politikov sa voči fašizmu jasne a jednoznačne vymedziť a bojovať proti nemu. Ja som tak urobil prihlásením sa k iniciatíve Stop fašizmu a k záväzkom v nej obsiahnutým, ktoré sú založené na dôslednom odmietnutí fašizmu a dištancovaní sa od fašistov. Spolu so mnou tak urobilo aj niekoľko ďalších poslancov z radov demokratickej opozície, ale aj vládnej koalície. Budem rád, ak nás časom bude viac. Rešpektujem však, ak sa niektorí kolegovia rozhodnú vymedzovať voči fašizmu a fašistom a bojovať proti nim iným spôsobom.
Čo však rešpektovať nemôžem, je zdôvodňovanie potreby vzniku tejto vládnej koalície hrozbou posilňovania fašistických tendencií v spoločnosti. Pretože efekt takéhoto spojenia môže byť presne opačný. Politici ním smerom k voličom vysielajú odkaz, že na ich hlase až tak veľmi nezáleží. Volíte zmenu a dostanete kontinuitu. Toto je tiež nebezpečné a obávam sa, že podporu extrémistov v spoločnosti to môže skôr posilniť ako oslabiť. A to teraz hovorím pokojne, bez emócií, bez toho, aby som mal potrebu hovoriť o zrade či používať nejaké iné silné slová. Ale naozaj to vidím práve takto. A naozaj sa obávam, že to veci skôr zhorší, ako by ich zlepšilo.
Ak sa vrátime k textu programového vyhlásenia, tak analógia so Slovenským národným povstaním kríva. Počas druhej svetovej vojny sa demokratický Západ zoči-voči smrteľnej hrozbe agresie nacistického Nemecka spojil s komunistickým Sovietskym zväzom. Komunizmus pritom nie je o nič menej zločinným ako nacizmus alebo fašizmus. A Stalin nebol o nič menším zločincom ako Hitler. Sú však chvíle, keď nemáte inú možnosť, ako vyháňať čerta diablom. Preto aj spojenie demokratov s komunistami proti fašizmu počas SNP bolo logickým a správnym krokom.
Spojenie až do volieb opozičných strán MOST-u a SIET-e s predvolebne vládnym SMER-om a jeho pridruženou firmou SNS ničím podobným nebolo. Nespochybňujem právo vedení politických strán rozhodnúť sa pre také alebo onaké spojenectvo. Či už to bolo správne alebo nie, nech si riešia so svojím svedomím a so svojimi voličmi, ja nie som ani jedno, ani druhé. Ale celkom určite to nebola historická nevyhnutnosť, ako sa nám to snažia nahovoriť a ako nám to podsúva aj programové vyhlásenie vlády. Určite vstup do vlády s Ficovým SMER-om nebol nevyhnutný, určite mali MOST a SIEŤ pred sebou aj iné možnosti.
A ako to už pri analógiách býva, aj táto kríva aj na druhú nohu. Tú, ktorou je odvolávanie sa na spoluprácu pravice a ľavice zoči-voči mečiarizmu. Pravicové a ľavicové strany v 90. rokoch v slovenskom parlamente naozaj spolupracovali. Spoločne čelili autoritárskym tendenciám tretej Mečiarovej vlády, spoločne ho vo voľbách v roku 1998 porazili a spoločne v roku 1998 vytvorili vládnu koalíciu a prvú vládu Mikuláša Dzurindu. Bol to však práve Robert Fico, líder súčasnej vlády, koalície a jej dominantnej strany, ktorý už v roku 1999, teda po jednom roku od vzniku tejto vlády širokého politického a spoločenského konsenzu pravice a ľavice ako prvý odskočil a spojil sa s Vladimírom Mečiarom, predstaviteľom tej autoritárskej politiky, proti ktorej bola spolupráca pravice a ľavice namierená. A neskôr s ním dokonca štyri roky vládol. Je preto nedôveryhodné, ak sa dnes tradície spolupráce pravice a ľavice proti autoritárskej politike dovoláva vo svojom programovom vyhlásení vláda, ktorej predseda svoju politickú kariéru založil na tom, že spoluprácu pravice a ľavice opustil a spojil sa s predstaviteľmi autoritárskej politiky, proti ktorej tá spolupráca bola namierená. (Potlesk.)
Ešte perfídnejšie vyznieva téza o premise nevyhnutnosti historického kompromisu štandardných politických síl v záujme krajiny. Zrejme sme už za dve desaťročia zabudli, čo slová štandardný a neštandardný znamenajú. Dovolím si to pripomenúť. V 90. rokoch sa za štandardné označovali politické strany, ktoré boli schopné sa zadefinovať v rámci štandardného politického spektra a nájsť si partnerov v rodinách demokratických politických strán západného sveta, teda napr. konzervatívne, kresťanskodemokratické KDH, liberálno-konzervatívna Demokratická strana, liberálna Demokratická únia, tri maďarské menšinové strany, z ktorých dve sa hlásili do liberálnej, jedna do konzervatívnej rodiny, socialistické či sociálnodemokratické strany ako SDĽ alebo Sociálnodemokratická strana Slovenska. Termínom neštandardné strany sa vtedy označovali populistické a v štandardnom spektre nezaraditeľné subjekty ako Mečiarovo HZDS alebo Ľuptákovo ZRS, či extrémistické strany ako KSS alebo vtedajšia nacionalistická SNS Jána Slotu.
Robert Fico v roku 1999 opustil vtedy už relatívne štandardnú stranu SDĽ a založil SMER, ktorý sa zaradil medzi neštandardné strany, a to nielen z hľadiska nejakého hodnotenia politológov či publicistov. Z hľadiska toho, ako sám seba v prvých rokoch svojej existencie prezentoval a definoval. Denník SME uverejnil 16. septembra 1999 článok, v ktorom informoval, že Robert Fico vystúpil z SDĽ a v článku sa uvádzalo, "avizuje, že založenie jeho politickej strany bude niečím neštandardným, nezvyčajným a predstaví to o niekoľko týždňov". A aby sme sa nevyhovárali na to, že to len zlí novinári zo SME prekrútili slová budúceho premiéra, tak môžeme použiť aj jeho vlastné slová. Robert Fico v rozhovore nazvanom Slovenská cesta do pekla, ktorý bol uverejnený v týždenníku Extra 23. septembra 1999, uviedol: "Budem sa snažiť o maximálne korektné vzťahy s opozíciou i koalíciou. Je tu priestor na niečo iné, neštandardné." Čiže politická strana, ktorá v roku 1999 programovo a premyslene vznikla ako neštandardná politická sila, sa dnes dovoláva nevyhnutnosti historického kompromisu štandardných politických síl. To jsou ale paradoxy.
"Nastupujúca vláda je vládou kontinuity a pokroku," tak znie prvá veta jej programového vyhlásenia. A žiada sa dodať, že viac kontinuity ako pokroku. Maximálne tak totižto onoho Haškovského mierneho pokroku v medziach zákona, ako to tu už spomenul včera Peter Osuský.
Vláda tvrdí, že občania vyjadrili podporu programu, ktorý je založený aj na štrukturálnych reformách a systémových zmenách v relevantných oblastiach spoločnosti. Ani toto, žiaľ, nie je pravda. Jednak preto, že asi málokto z voličov v deň volieb tušil, že sa jeho vôľa pretransformuje do takto zloženej vládnej koalície, ale hlavne preto, že od tejto vlády žiadne skutočné štrukturálne reformy ani žiadne skutočné systémové zmeny očakávať nemožno a ani text programového vyhlásenia nedáva dôvod si myslieť, že by nejaké skutočné reformy či zmeny boli na obzore.
Dovolím si jeden citát: "Ficova vláda chce výrazne rozširovať pôsobenie štátu v ekonomike. Chce viac regulovať, viac prerozdeľovať, viac selektívne podporovať vybrané podnikateľské subjekty či odvetvia, viac prognózovať a plánovať, viac organizovať a koordinovať hospodárstvo, dokonca aj viac priamo podnikať prostredníctvom štátom vlastnených podnikov." Týmito slovami hodnotila Občianska konzervatívna strana v roku 2012 programové vyhlásenie druhej Ficovej vlády a z tohto hľadiska naozaj na tom hodnotení niet veľmi čo meniť, lebo tretia Ficova vláda bude vládou kontinuity s druhou Ficovou vládou. Miesto vytvárania priestoru pre slobodné konanie, súkromné podnikanie a súkromnú iniciatívu opäť sľubuje spoliehanie sa na to, že štát niečo zariadi, podporí, zorganizuje a pod. a zaplatia to, samozrejme, občania.
Z vyrovnaného rozpočtu sa už pomaly stáva niečo ako diaľnica do Košíc. Má byť dosiahnutý vždy až za horizontom práve aktuálne prebiehajúceho volebného obdobia. Najnovšie je to rok 2020. Ak tu po ďalších voľbách vznikne opäť vláda, ako je táto, tipol by som si, že najbližšou métou, keď Slovensko bude mať vyrovnaný rozpočet, bude rok 2024. Vláda nemá v pláne šetriť, nemá v pláne znižovať verejné výdavky, práve naopak. Stanovuje si také ciele, na ktorých realizáciu bude potrebné verejné výdavky zvyšovať. Neplánuje prebujnelú štruktúru verejných inštitúcií redukovať a aspoň niektoré z nich rušiť, zlučovať, zoštíhľovať či privatizovať, naopak, plánuje vytvárať nové. A aby mohla míňať viac, otvára si k tomu dvierka tým, že už v programovom vyhlásení signalizuje snahu hľadať ústavnú väčšinu pre zmenu ústavného zákona o dlhovej brzde, napr. zohľadňovaním strategických verejných investícií pri uplatňovaní sankcií. Na to by sme si ako opozícia mali dávať pozor.
Ak by bol rok 2016 bodom nula, tak niektoré z proklamovaných, vládnych zámerov idú dobrým smerom. Napríklad zámer zrušiť daňové licencie alebo povinnú zdravotnú službu. Rok 2016 však nie je bodom nula, a teda ťažko hodnotiť ako pozitívum, že súčasná Ficova vláda ide rušiť nejakú problematickú alebo zlú vec, ktorú iná Ficova vláda v minulosti zaviedla. A to ani nie hneď, ale len niekedy neskôr ako v prípade daňových licencií právnických osôb, alebo nie úplne ako v prípade daní z príjmu právnických osôb. Tie druhá Ficova vláda zvýšila z 19 na 22 % a tretia Ficova vláda ich ide znížiť z 22 na 21 percent. To nie je ani to povestné pol na pol, ale len tretinová náprava škody, ktorú táto vláda, keďže sa hlási ku kontinuite s predchádzajúcou vládou, v minulosti spravila.
Plánované zmeny v oblasti daní a odvodov sú doslova len kozmetické. V niektorých aspektoch dokonca hrozí zhoršenie, napr. vo forme zvýšenia špeciálnych daní či odvodov, či rozširovania okruhu subjektov, na ktoré sa majú vzťahovať. Zámery v oblasti zlepšovania podnikateľského prostredia sú zväčša nekonkrétne a dá sa povedať, že tiež odrážajú ľavicový pohľad na svet. Miesto odbúravania regulácií vláda sľubuje pripraviť nový zákon o malom a strednom podnikaní. Miesto toho, aby štát nechal podnikateľov na pokoji, chce im pomôcť tým, že bude spracovávať opatrenia, podporovať rozvoj centier, identifikovať zlyhania trhu a podobne. Zámer znižovať administratívne zaťaženie pri podnikaní si nepochybne zaslúži podporu aj od opozície, ale vyvoláva úsmev, ak sa nachádza vo formulácii "vláda bude pokračovať v prijímaní komplexných riešení na znižovanie administratívneho zaťaženia pri podnikaní". Aké pokračovanie v znižovaní administratívneho zaťaženia pri podnikaní? A kto ho tu doteraz zvyšoval? Nie náhodou osem rokov z uplynulého desaťročia práve tie Ficove vlády, ku kontinuite s ktorými sa súčasná Ficova vláda hlási?
Vláda si kladie za cieľ podporou hospodárskeho rastu vytvoriť ďalších 100-tisíc pracovných miest. Nie je to však vláda, kto pracovné miesta vytvára, pracovné miesta vytvára súkromný sektor a vláda mu v tom môže najviac pomôcť tým, že sa doňho bude starať čo najmenej. To však súčasná vláda, žiaľ, nemá v úmysle robiť.
Ľavicový charakter tejto vlády je zrejmý aj z toho, že predstavy, podľa ktorých je potrebné čo najviac funkcií štátu zrušiť alebo sprivatizovať, označuje za zjednodušené. Táto vláda sa otvorene hlási k silnejšiemu štátu. Z pohľadu ľavicovej politiky je to určite legitímny cieľ, zvláštne je len to, že táto vláda má štyroch členov, z ktorých traja sa sami situujú niekde od stredu doprava. Na programovom vyhlásení vlády to však vidieť nie je ani najmenej. Je to pochopiteľne ich vec a je to napokon vláda kontinuity, kontinuity s ľavicovou vládou. Viem, že aj na Slovensku sú ľavičiari, ktorí nepovažujú SMER za skutočne ľavicovú stranu, akú by si predstavovali, ale inú tu, žiaľ, nemáme a z pohľadu mňa ako pravičiara liberálno-konzervatívnej orientácie SMER nepochybne ľavicový je, je ľavicový z hľadiska rozsahu zasahovania štátu do ekonomiky a do životov občanov a z tohto hľadiska je ľavicové aj programové vyhlásenie tretej vlády Roberta Fica a ja zaň ako pravičiar preto hlasovať nemôžem.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
21.4.2016 o 17:02 hod.
Mgr.
Ondrej Dostál
Videokanál poslanca
Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, členovia vlády, kolegyne, kolegovia, po prvom dni prebiehajúcej schôdze parlamentu, po pondelku, boli niektorí ľudia rozčarovaní z hádok, ktoré si v parlamente vypočuli. Iných ľudí sme zasa vystrašili tým, čo sa dozvedeli z priebehu tejto schôdze v nasledujúcich dňoch. Konkrétne ich vystrašila informácia o tom, že tretia vláda Roberta Fica chce byť vládou kontinuity. Pri tom všetkom, čo je známe o spôsobe vládnutia druhej a tretej Ficovej vlády, to berú ako nebezpečné vyhrážanie.
Programové vyhlásenie vlády je okrem iného, okrem predstavenia zámerov vlády v jednotlivých oblastiach, možné využiť aj na deklarovanie toho, ako vláda vidí samu seba, či na akési zdôvodnenie alebo v našom prípade dokonca ospravedlnenie svojho vzniku, ak ide o vládu koaličnú a zloženú zo subjektov, ktoré pred voľbami nevyjadrovali jasne vôľu vytvoriť po voľbách spoločnú vládu a prinajmenšom niektorých zo svojich voličov rozhodnutím ísť spolu po voľbách prekvapili a zaskočili.
Tretia vláda Roberta Fica to vo svojom programovom vyhlásení robí najmä týmito slovami, ktoré tu už v rámci rozpravy boli citované: "V časoch spoločenských búrok a vášní bola krajina v dejinných zlomoch Slovenského národného povstania alebo naposledy pri odmietnutí autoritárskej politiky na konci 20. storočia schopná vytvoriť široký spoločenský a politický konsenzus ľavicových a pravicových síl. Dnešná vláda je pokračovateľom a nositeľom tejto myšlienky stojacej na premise nevyhnutnosti historického kompromisu štandardných politických síl v záujme krajiny." Toto zdôvodnenie však kríva a kríva na obe nohy. Tretia vláda Roberta Fica sa hlási k spolupráci demokratov a komunistov počas Slovenského národného povstania a pravice s ľavicou v opozícii proti tretej Mečiarovej vláde a neskôr vo vládnej koalícii počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu.
Nemám ani v najmenšom úmysle bagatelizovať zlo, ktoré predstavuje fašizmus. Či už fašizmus Tisovho slovenského štátu, spojenca nacistického Nemecka Adolfa Hitlera, alebo fašizmus jeho súčasných pohrobkov, ktorí v marcových voľbách prvýkrát organizovane napochodovali do slovenského parlamentu. Fašizmus je zlo, je nebezpečný, je chybou ho podceňovať, je nesprávne relativizovať jeho nebezpečenstvo. Považujem za, aby som citoval klasika, psiu povinnosť všetkých slušných a demokratických politikov sa voči fašizmu jasne a jednoznačne vymedziť a bojovať proti nemu. Ja som tak urobil prihlásením sa k iniciatíve Stop fašizmu a k záväzkom v nej obsiahnutým, ktoré sú založené na dôslednom odmietnutí fašizmu a dištancovaní sa od fašistov. Spolu so mnou tak urobilo aj niekoľko ďalších poslancov z radov demokratickej opozície, ale aj vládnej koalície. Budem rád, ak nás časom bude viac. Rešpektujem však, ak sa niektorí kolegovia rozhodnú vymedzovať voči fašizmu a fašistom a bojovať proti nim iným spôsobom.
Čo však rešpektovať nemôžem, je zdôvodňovanie potreby vzniku tejto vládnej koalície hrozbou posilňovania fašistických tendencií v spoločnosti. Pretože efekt takéhoto spojenia môže byť presne opačný. Politici ním smerom k voličom vysielajú odkaz, že na ich hlase až tak veľmi nezáleží. Volíte zmenu a dostanete kontinuitu. Toto je tiež nebezpečné a obávam sa, že podporu extrémistov v spoločnosti to môže skôr posilniť ako oslabiť. A to teraz hovorím pokojne, bez emócií, bez toho, aby som mal potrebu hovoriť o zrade či používať nejaké iné silné slová. Ale naozaj to vidím práve takto. A naozaj sa obávam, že to veci skôr zhorší, ako by ich zlepšilo.
Ak sa vrátime k textu programového vyhlásenia, tak analógia so Slovenským národným povstaním kríva. Počas druhej svetovej vojny sa demokratický Západ zoči-voči smrteľnej hrozbe agresie nacistického Nemecka spojil s komunistickým Sovietskym zväzom. Komunizmus pritom nie je o nič menej zločinným ako nacizmus alebo fašizmus. A Stalin nebol o nič menším zločincom ako Hitler. Sú však chvíle, keď nemáte inú možnosť, ako vyháňať čerta diablom. Preto aj spojenie demokratov s komunistami proti fašizmu počas SNP bolo logickým a správnym krokom.
Spojenie až do volieb opozičných strán MOST-u a SIET-e s predvolebne vládnym SMER-om a jeho pridruženou firmou SNS ničím podobným nebolo. Nespochybňujem právo vedení politických strán rozhodnúť sa pre také alebo onaké spojenectvo. Či už to bolo správne alebo nie, nech si riešia so svojím svedomím a so svojimi voličmi, ja nie som ani jedno, ani druhé. Ale celkom určite to nebola historická nevyhnutnosť, ako sa nám to snažia nahovoriť a ako nám to podsúva aj programové vyhlásenie vlády. Určite vstup do vlády s Ficovým SMER-om nebol nevyhnutný, určite mali MOST a SIEŤ pred sebou aj iné možnosti.
A ako to už pri analógiách býva, aj táto kríva aj na druhú nohu. Tú, ktorou je odvolávanie sa na spoluprácu pravice a ľavice zoči-voči mečiarizmu. Pravicové a ľavicové strany v 90. rokoch v slovenskom parlamente naozaj spolupracovali. Spoločne čelili autoritárskym tendenciám tretej Mečiarovej vlády, spoločne ho vo voľbách v roku 1998 porazili a spoločne v roku 1998 vytvorili vládnu koalíciu a prvú vládu Mikuláša Dzurindu. Bol to však práve Robert Fico, líder súčasnej vlády, koalície a jej dominantnej strany, ktorý už v roku 1999, teda po jednom roku od vzniku tejto vlády širokého politického a spoločenského konsenzu pravice a ľavice ako prvý odskočil a spojil sa s Vladimírom Mečiarom, predstaviteľom tej autoritárskej politiky, proti ktorej bola spolupráca pravice a ľavice namierená. A neskôr s ním dokonca štyri roky vládol. Je preto nedôveryhodné, ak sa dnes tradície spolupráce pravice a ľavice proti autoritárskej politike dovoláva vo svojom programovom vyhlásení vláda, ktorej predseda svoju politickú kariéru založil na tom, že spoluprácu pravice a ľavice opustil a spojil sa s predstaviteľmi autoritárskej politiky, proti ktorej tá spolupráca bola namierená. (Potlesk.)
Ešte perfídnejšie vyznieva téza o premise nevyhnutnosti historického kompromisu štandardných politických síl v záujme krajiny. Zrejme sme už za dve desaťročia zabudli, čo slová štandardný a neštandardný znamenajú. Dovolím si to pripomenúť. V 90. rokoch sa za štandardné označovali politické strany, ktoré boli schopné sa zadefinovať v rámci štandardného politického spektra a nájsť si partnerov v rodinách demokratických politických strán západného sveta, teda napr. konzervatívne, kresťanskodemokratické KDH, liberálno-konzervatívna Demokratická strana, liberálna Demokratická únia, tri maďarské menšinové strany, z ktorých dve sa hlásili do liberálnej, jedna do konzervatívnej rodiny, socialistické či sociálnodemokratické strany ako SDĽ alebo Sociálnodemokratická strana Slovenska. Termínom neštandardné strany sa vtedy označovali populistické a v štandardnom spektre nezaraditeľné subjekty ako Mečiarovo HZDS alebo Ľuptákovo ZRS, či extrémistické strany ako KSS alebo vtedajšia nacionalistická SNS Jána Slotu.
Robert Fico v roku 1999 opustil vtedy už relatívne štandardnú stranu SDĽ a založil SMER, ktorý sa zaradil medzi neštandardné strany, a to nielen z hľadiska nejakého hodnotenia politológov či publicistov. Z hľadiska toho, ako sám seba v prvých rokoch svojej existencie prezentoval a definoval. Denník SME uverejnil 16. septembra 1999 článok, v ktorom informoval, že Robert Fico vystúpil z SDĽ a v článku sa uvádzalo, "avizuje, že založenie jeho politickej strany bude niečím neštandardným, nezvyčajným a predstaví to o niekoľko týždňov". A aby sme sa nevyhovárali na to, že to len zlí novinári zo SME prekrútili slová budúceho premiéra, tak môžeme použiť aj jeho vlastné slová. Robert Fico v rozhovore nazvanom Slovenská cesta do pekla, ktorý bol uverejnený v týždenníku Extra 23. septembra 1999, uviedol: "Budem sa snažiť o maximálne korektné vzťahy s opozíciou i koalíciou. Je tu priestor na niečo iné, neštandardné." Čiže politická strana, ktorá v roku 1999 programovo a premyslene vznikla ako neštandardná politická sila, sa dnes dovoláva nevyhnutnosti historického kompromisu štandardných politických síl. To jsou ale paradoxy.
"Nastupujúca vláda je vládou kontinuity a pokroku," tak znie prvá veta jej programového vyhlásenia. A žiada sa dodať, že viac kontinuity ako pokroku. Maximálne tak totižto onoho Haškovského mierneho pokroku v medziach zákona, ako to tu už spomenul včera Peter Osuský.
Vláda tvrdí, že občania vyjadrili podporu programu, ktorý je založený aj na štrukturálnych reformách a systémových zmenách v relevantných oblastiach spoločnosti. Ani toto, žiaľ, nie je pravda. Jednak preto, že asi málokto z voličov v deň volieb tušil, že sa jeho vôľa pretransformuje do takto zloženej vládnej koalície, ale hlavne preto, že od tejto vlády žiadne skutočné štrukturálne reformy ani žiadne skutočné systémové zmeny očakávať nemožno a ani text programového vyhlásenia nedáva dôvod si myslieť, že by nejaké skutočné reformy či zmeny boli na obzore.
Dovolím si jeden citát: "Ficova vláda chce výrazne rozširovať pôsobenie štátu v ekonomike. Chce viac regulovať, viac prerozdeľovať, viac selektívne podporovať vybrané podnikateľské subjekty či odvetvia, viac prognózovať a plánovať, viac organizovať a koordinovať hospodárstvo, dokonca aj viac priamo podnikať prostredníctvom štátom vlastnených podnikov." Týmito slovami hodnotila Občianska konzervatívna strana v roku 2012 programové vyhlásenie druhej Ficovej vlády a z tohto hľadiska naozaj na tom hodnotení niet veľmi čo meniť, lebo tretia Ficova vláda bude vládou kontinuity s druhou Ficovou vládou. Miesto vytvárania priestoru pre slobodné konanie, súkromné podnikanie a súkromnú iniciatívu opäť sľubuje spoliehanie sa na to, že štát niečo zariadi, podporí, zorganizuje a pod. a zaplatia to, samozrejme, občania.
Z vyrovnaného rozpočtu sa už pomaly stáva niečo ako diaľnica do Košíc. Má byť dosiahnutý vždy až za horizontom práve aktuálne prebiehajúceho volebného obdobia. Najnovšie je to rok 2020. Ak tu po ďalších voľbách vznikne opäť vláda, ako je táto, tipol by som si, že najbližšou métou, keď Slovensko bude mať vyrovnaný rozpočet, bude rok 2024. Vláda nemá v pláne šetriť, nemá v pláne znižovať verejné výdavky, práve naopak. Stanovuje si také ciele, na ktorých realizáciu bude potrebné verejné výdavky zvyšovať. Neplánuje prebujnelú štruktúru verejných inštitúcií redukovať a aspoň niektoré z nich rušiť, zlučovať, zoštíhľovať či privatizovať, naopak, plánuje vytvárať nové. A aby mohla míňať viac, otvára si k tomu dvierka tým, že už v programovom vyhlásení signalizuje snahu hľadať ústavnú väčšinu pre zmenu ústavného zákona o dlhovej brzde, napr. zohľadňovaním strategických verejných investícií pri uplatňovaní sankcií. Na to by sme si ako opozícia mali dávať pozor.
Ak by bol rok 2016 bodom nula, tak niektoré z proklamovaných, vládnych zámerov idú dobrým smerom. Napríklad zámer zrušiť daňové licencie alebo povinnú zdravotnú službu. Rok 2016 však nie je bodom nula, a teda ťažko hodnotiť ako pozitívum, že súčasná Ficova vláda ide rušiť nejakú problematickú alebo zlú vec, ktorú iná Ficova vláda v minulosti zaviedla. A to ani nie hneď, ale len niekedy neskôr ako v prípade daňových licencií právnických osôb, alebo nie úplne ako v prípade daní z príjmu právnických osôb. Tie druhá Ficova vláda zvýšila z 19 na 22 % a tretia Ficova vláda ich ide znížiť z 22 na 21 percent. To nie je ani to povestné pol na pol, ale len tretinová náprava škody, ktorú táto vláda, keďže sa hlási ku kontinuite s predchádzajúcou vládou, v minulosti spravila.
Plánované zmeny v oblasti daní a odvodov sú doslova len kozmetické. V niektorých aspektoch dokonca hrozí zhoršenie, napr. vo forme zvýšenia špeciálnych daní či odvodov, či rozširovania okruhu subjektov, na ktoré sa majú vzťahovať. Zámery v oblasti zlepšovania podnikateľského prostredia sú zväčša nekonkrétne a dá sa povedať, že tiež odrážajú ľavicový pohľad na svet. Miesto odbúravania regulácií vláda sľubuje pripraviť nový zákon o malom a strednom podnikaní. Miesto toho, aby štát nechal podnikateľov na pokoji, chce im pomôcť tým, že bude spracovávať opatrenia, podporovať rozvoj centier, identifikovať zlyhania trhu a podobne. Zámer znižovať administratívne zaťaženie pri podnikaní si nepochybne zaslúži podporu aj od opozície, ale vyvoláva úsmev, ak sa nachádza vo formulácii "vláda bude pokračovať v prijímaní komplexných riešení na znižovanie administratívneho zaťaženia pri podnikaní". Aké pokračovanie v znižovaní administratívneho zaťaženia pri podnikaní? A kto ho tu doteraz zvyšoval? Nie náhodou osem rokov z uplynulého desaťročia práve tie Ficove vlády, ku kontinuite s ktorými sa súčasná Ficova vláda hlási?
Vláda si kladie za cieľ podporou hospodárskeho rastu vytvoriť ďalších 100-tisíc pracovných miest. Nie je to však vláda, kto pracovné miesta vytvára, pracovné miesta vytvára súkromný sektor a vláda mu v tom môže najviac pomôcť tým, že sa doňho bude starať čo najmenej. To však súčasná vláda, žiaľ, nemá v úmysle robiť.
Ľavicový charakter tejto vlády je zrejmý aj z toho, že predstavy, podľa ktorých je potrebné čo najviac funkcií štátu zrušiť alebo sprivatizovať, označuje za zjednodušené. Táto vláda sa otvorene hlási k silnejšiemu štátu. Z pohľadu ľavicovej politiky je to určite legitímny cieľ, zvláštne je len to, že táto vláda má štyroch členov, z ktorých traja sa sami situujú niekde od stredu doprava. Na programovom vyhlásení vlády to však vidieť nie je ani najmenej. Je to pochopiteľne ich vec a je to napokon vláda kontinuity, kontinuity s ľavicovou vládou. Viem, že aj na Slovensku sú ľavičiari, ktorí nepovažujú SMER za skutočne ľavicovú stranu, akú by si predstavovali, ale inú tu, žiaľ, nemáme a z pohľadu mňa ako pravičiara liberálno-konzervatívnej orientácie SMER nepochybne ľavicový je, je ľavicový z hľadiska rozsahu zasahovania štátu do ekonomiky a do životov občanov a z tohto hľadiska je ľavicové aj programové vyhlásenie tretej vlády Roberta Fica a ja zaň ako pravičiar preto hlasovať nemôžem.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Rozpracované