2. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec, pravdupovediac povediac neviem, kde sa vo vás vzala tá dramatická prísnosť za tých posledných niekoľko dní odvtedy, ako sme sedeli s ministrom kultúry. Chcem pre všetkých len povedať jednu poznámku, že programové vyhlásenie na výbore pre kultúru a média prešlo ústavnou väčšinou a pán Viskupič nebol proti nemu. Podľa tohto, čo tu dnes čítal, ja s tým, samozrejme, nebudem polemizovať, hoci mám na množstvo vecí úplne odlišný názor ako on, budem o tom hovoriť trošku vo svojom príhovore, nebol proti nemu. Tam vládla jedna priateľská atmosféra, ba až nadštandardná. Pán poslanec Viskupič, prečo ste toto všetko nepovedali pánovi ministrovi kultúry do očí a tak dramaticky, ako ste to tuná hovorili pred touto... (Ruch v sále.) Nevykrikujte, pán poslanec Viskupič z miesta, nepatrí sa to, pán poslanec Viskupič, pán podpredseda. Prečo ste to nepovedali pánovi ministrovi kultúry do očí? Prečo to hovoríte tuná v pléne a takýmto spôsobom, úplne neprístojne dramaticky. Preto, nehnevajte sa, potom to vyznieva celé ako veľmi falošne z vašej strany. Ja mám na to svedkov na tom výbore. A neboli ste proti programovému vyhláseniu, tak ste to aj prezentovali tam na tom výbore. Tie dopyty, čo ste mali ohľadne programového vyhlásenia, to nebolo ani nič z toho, čo ste tuná dneska rozprávali. Škoda, mohli ste si to s pánom ministrom vyjasniť zoči-voči a určite by to bolo korektnejšie, preto, lebo takto to vyše vystúpenie vzhľadom na výbor, na ktorom sme skutočne všetci boli, no aby som sa vyjadril veľmi zmierlivo, vyznieva tak trošku falošne. Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec Hrnko.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Viskupič, ja som vás počul na výbore pre európske záležitosti, kde ste sa odvolávali aj na najvyššieho. No po vypočutí aj tohto vášho prejavu, aj ďalších prejavov ako veriaci človek musím povedať, že verím v to, že Pán Boh nikdy nepotrestá túto krajinu tým, že strana, akú reprezentujete vy, by ju niekedy spravovala. Za to sa budem aj modliť. Ale nie k tomu som chcel hovoriť.

Váš prejav v niektorých záležitostiach bol skutočne taký, že sa dalo nad tým zamyslieť, nebol taký sadomasochistický, ako, som si to vypočul, iný prejav, kde rečník hovoril, že do tejto krajiny nič nikdy pozitívne z východu sem nedošlo. Nuž to je sadomasochizmus, pretože aj naši predkovia sem prišli z východu, aj predkovia Maďarov sem prišli z východu. Takže neviem inak sa to nedá pomenovať. A je to aj neúcta k tým 6-tisíc alebo koľko vojakom, ktorí ležia na Slavíne, ktorí sem tiež podľa tohto rečníka nič pozitívneho nedoniesli. Ale v podstate de gustibus non est disputandum, ako sa hovorí u nás na Záhorí.Len jedna vec. A teraz ide o česť tých ľudí, ktorých som mal tú možnosť jeden rok ako generálny riaditeľ pamiatkového úradu, vtedy sa to ináč volalo, zastupovať. Keď rozprávate o hrade, aj to vyjadrenie, ktoré ste tu pred chvíľou prečítali, to je znôška klamstiev, neprávd a nehoráznych lží. Ja som túto otázku ako odborník prediskutoval nielen s pamiatkarmi, ale aj s archeológmi, nielen červenými, ale aj modrými, aj iných politických orientácií. Všetci povedali, že nič sa tým pamiatkam, ktoré sú tam nestalo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Heger.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Viskupič, ja som veľmi vďačný za tento príhovor. A myslím, že si hovoril mnohým občanom z duše. I počet faktických poznámok ukazuje, že si trafil klinec po hlavičke. Ja by som to nazval takou parádnou bodkou za rozpravou práve písomne prihlásených.Moji rodičia celý život pracovali v kultúre a naozaj súhlasím, veľmi som sa tešil tomu, čo si hovoril, že bolo to naozaj z duše, že je tu veľký potenciál práve v tomto rezorte, pretože tento rezort môže ovplyvňovať atmosféru v našej krajine a je veľmi dôležité, ako je riadený. Tak ja by som len povedal možno také povzbudenie na záver, že týmto prejavom si naozaj ukázal, že ti to veľmi leží na srdci. A ja ti veľmi v tom fandím a rozvíjaj tento mandát a pracuj na tom, lebo práve takých ľudí jak si ty v tejto Národnej rade potrebujeme. Ďakujem.

Pani poslankyňa Remišová.

Ja by som sa chcela poďakovať kolegovi Viskupičovi, ktorý sa dlhodobo a systematicky zastáva kultúry. A je to veľmi dôležité, pretože kultúra na rozdiel napríklad od športu veľa zástancov a obhajcov nemá. Veď ktože už len chodí do divadla alebo na koncerty? Ale veľmi často zabúdame na to, že kultúra nie je len nejaká luxusná nadstavba pre tých, čo od dobroty už nevedia, čo majú robiť. Kultúra je, skrátka, to, čo robí národ národom, čo buduje jeho históriu, čo určuje jeho budúcnosť. A za seba môžem povedať, že som veľmi hrdá na našich umelcov, či už sú to divadelníci, tanečníci, výtvarníci, spisovatelia. A títo ľudia často vyrástli nie vďaka, ale napriek podpore štátu. A aj v porovnaní so zahraničím sú špičkoví a som na nich veľmi hrdá.
Takisto ďakujem kolegovi, že spomenul výchovno-vzdelávaciu funkciu pre deti a mládež verejnoprávnej televízie, plne podporujem jeho návrh. A kto iný už má vytvárať hodnotný vzdelávací obsah, ak to nemá byť práve verejná televízia.
Ku kultúre patrí aj vzdelávanie našich detí, tu urobím presah do oblasti školstva. A nedávno sme sa stretli na konferencii s učiteľmi a riaditeľmi ZUŠ-iek, ktorí hovorili na veľkú podvyživenosť a zlé podmienky. A sú to práve ZUŠ-ky, ktoré sú nástrojom, cenným nástrojom rozvoja potenciálu našich detí.
Ďakujem kolegovi, že spomenul aj predsedníctvo, pretože mám pocit, že kultúrna diplomacia v našej krajine je úplne na okraji záujmu. Naše kultúrne inštitúty sú podvyživené, často je to len jeden človek, ktorý robí úplne všetko. A na rozdiel od porovnateľne veľkých krajín akoby my sme si neuvedomovali cenný potenciál kultúrnych spojenectiev.
A na záver už len. Kultúru naozaj potrebujeme ako soľ aj vzhľadom na vystúpenia niektorých kolegov v tomto pléne.

Pán poslanec Budaj.

Ďakujem. Ten prejav bol veľmi obsiahly, naveľa by sa dalo pritakať, doplniť a rozšíriť. Naozaj kolega Viskupič ukázal dôkladné vyjadrenie jedného opozičného politika, ktorý pripomína vláde to, čo vláda zanedbala, a to, čo verbálne tvrdí, ale neprenáša vždy do praxe.Pripomínam ešte k tomu všetkému, čo bolo povedané, že kultúru treba vidieť v rovnakej kríze a v rovnakých problémoch, v akých je školstvo, iba že kultúrnici sú doslova vazali verejných alebo štátnych inštitúcií, v ktorých pracujú. Ťažko môžu začať štrajkovať, ťažko hľadajú cesty, ako upozorniť štátnu správu, ako na jednej strane zanedbáva kultúrne dedičstvo o tom, či je to múzejníctvo, galerijníctvo a tak ďalej, a ako na druhej strane málo podnetov poskytuje kultúrnemu rozvoju. My sa roky hýčkame predstavou, že my sme predovšetkým kultúrny národ. A táto povera nám zostala z čias, keď sme naozaj okrem kultúry alebo vtedy možno folklóru skoro nič iné v rukách nemali. Nemali sme štát, nemali sme podnikateľské vrstvy a tak ďalej. A toľko si túto ilúziu pestujeme, že si vládne garnitúry po novembri neuvedomujú, ako nesmierne zaostávajú investície do kultúry, tvorivé investície, podnetné investície, oproti tým, ktoré dávajú štáty, ktoré existujú desiatky alebo stovky rokov dlhšie než Slovensko. O nás málokto vedel do nášho vzniku a aj dnes sa len ťažko prebíjame do vedomia Európskej únie a sveta a aj tak pokračuje aj ekonomická, aj koncepčná ignorácia a nedostatok reformnej vôle a finančnej vôle pre oblasť kultúry. Hlas ako Viskupičov je potrebný.

Pani poslankyňa Kaščáková.