2. schôdza

Vážený pán predsedajúci, členovia vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som sa ja pripojila k názorom, ktoré tu zazneli, konkrétne k tej časti, ktorá sa týka rodinnej politiky. Som tu medzi vami nová a vďaka tomu nemám žiadne predsudky. Všetci, čo sme tu, vieme, v akom stave sa nachádzajú rodiny s deťmi, slobodné matky, matky so zdravotne postihnutými deťmi. Žiaden rodič sa nechce dostať do situácie, keď je nútený kvôli nedostatku financií odoprieť svojmu dieťaťu základné potraviny alebo zdravotnú pomôcku, ktorú dieťa potrebuje. Častokrát sme počúvali, ako systém nefunguje, aký je nespravodlivý, ako sa nikto nezaujíma o ľudí, matky, rodičov, ktorí si zaslúžia pozornosť a podporu, lebo sa starajú o deti, vytvárajú hodnoty, platia dane. Zaujímalo nás teda, čo vláda chce pre rodiny urobiť, aké záväzky si dala do svojho programového vyhlásenia.

Za hnutie SME RODINA môžem povedať, že tým, čo vláda predložila k téme o rodine, v zásade môžeme súhlasiť. Citujem. „Vláda bude podporovať rodinu, ktorá je nielen základnou bunkou spoločnosti, ale aj hlavnou nositeľkou základných ľudských, kultúrnych, sociálnych, občianskych a duchovných hodnôt.“ V priebehu doterajšej diskusie k programovému vyhláseniu odznelo, že je v ňom veľmi veľa zámerov a všeobecných vízií a veľmi málo konkrétnych opatrení. Bohužiaľ, je to aj tak v prípade podpory pre rodiny. Vláda hovorí o zvýšení materského či zvýšení opatrovateľského príspevku. Ďalšie, inak dobré veci, sú veľmi všeobecné, napríklad podpora pri vyživovacej povinnosti, zvyšovanie kapacity predškolských zariadení.

Dúfame, že prídu aj konkrétne riešenia. Sme pripravení podporiť dobré zákony. No budeme predkladať aj vlastné návrhy, ktoré v programovom vyhlásení chýbajú, najmä so zameraním na mladé a viacdetné rodiny. Napríklad okrem zvýšenia materského treba postupne zvyšovať aj rodičovský príspevok, budeme podporovať daňové úľavy pre rodiny s deťmi a chceme, aby asistent pri zdravotne postihnutom dieťati mohol byť aj rodič alebo rodinný príslušník. Vieme, že aj zákon o kompenzáciách pre tieto deti nie je dobrý. Všetci by mali vedieť, na čo majú nárok. A mali by to aj dostať.

Veľkú pozornosť si vyžadujú neúplné rodiny. Sú najviac ohrozené chudobou. Sú to matky, ale aj otcovia, ktorí sami vychovávajú deti. Ich príbehy často pripomínajú začarovaný kruh, z ktorého sa nevedia vymaniť, lebo štát im vôbec nepomáha.

Osobitne sa chcem vyjadriť k rodinám so zdravotne postihnutým dieťaťom alebo deťmi. Sú to ťažko skúšané rodiny. A iba vďaka nesmiernej obetavosti a láske rodičov sa darí vracať tieto deti do normálneho života alebo aspoň im zabezpečiť dôstojné prežitie.Za naše hnutie SME RODINA môžem povedať, že podporíme všetky dobré návrhy. No musí ich byť oveľa viac, ako sa hovorí v programovom vyhlásení pri podpore rodiny. A vieme, že návrhy si vyžadujú finančné prostriedky, ktoré sa musia nájsť v rozpočte. No mnohé návrhy sú také, na ktoré peniaze netreba. A môžu výrazne zlepšiť život ľudí, matkám a otcom, ktorí vytvárajú hodnoty, pracujú, starajú sa o deti a vychovávajú ich či už v úplných alebo neúplných rodinách. Túto podporu sme im dlžní. Toto sme ako hnutie SME RODINA sľúbili. Tu na pôde parlamentu sa budeme zo všetkých síl zasadzovať za vytvorenie takých podmienok, aby ľudia cítili svoju hodnotu a dôstojnosť v každej situácii, v ktorej sa ocitnú. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja by som chcel poďakovať kolegyni Petre Krištúfkovej za tento prejav. Som veľmi rád, že máme v parlamente viac žien, viac žien, ktoré majú osobnú skúsenosť zo života, lebo po teoretickej stránke sme tu všetci múdri, ale kto iný ako matka vie, čo potrebujú jej deti?

Netreba asi zdôrazňovať, že práve rodinná politika podpory neúplných rodín alebo rodín so zdravotne ťažko postihnutými deťmi je dosť zanedbávaná posledné roky, respektíve dosť dlhé obdobie. Vedeli by sme vám rozprávať desiatky a desiatky konkrétnych príkladov konkrétnych životných situácií, ktoré tieto rodiny musia prežívať. A mne osobne na margo toho kolegyňa povedala, že v zásade sa dá súhlasiť s programovým vyhlásením vlády v časti podpory rodín. Ja si myslím skôr, že je to dosť všeobecná formulácia v tom texte programového vyhlásenia vlády. A mne osobne tam chýba viac konkrétnych nejakých riešení alebo viac tých viet v tom programovom vyhlásení vlády, ktoré riešia túto rodinnú problematiku.Treba si uvedomiť, že práve rodina je, už to tu bolo spomínané, základná bunka štátu. Nesmieme zabúdať nielen na vzdelanie našich detí, lebo naše deti sú naša budúcnosť. Ja osobne som otcom dvoch detí a, samozrejme, chcem pre svoje deti zabezpečiť nejakú perspektívu do budúcnosti. A dúfam, že práve kolegyne v tomto pléne sa budú tejto problematike venovať, lebo ja osobne síce som chlap, ale ju považujem za nesmierne dôležitú. Ďakujem.

Áno. Ja len chcem na vás nadviazať, pán podpredseda. To ako máme teraz zabezpečiť? Tu je prázdna polovica, tri štvrtiny sály. Tak to nám mali povedať ráno pri zasadaní, aby predsedovia klubov na to upozornili. Niektorí sú možno už odcestovaní. Hlboko popoludní sú tri hodiny. A to je veľmi spozdilá informácia.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, členovia vlády, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, vystupujem už druhýkrát k tomuto programovému vyhláseniu vlády. Teraz to bude kratšie, nebojte sa. Nebudem to naťahovať zbytočne. Ale v tom chvate vecí a v tých problémoch, v ktorých sa pohybuje náš rezort, či už pôdohospodárstvo, rezort životného prostredia, tak vás napadá tisícpäťsto možností. A ja som si bral za povinnosť, že to musím povedať našim ministrom, ktorí nastupujú pre tieto dva rezorty, aby možnože si z toho vzali možnože nejaký návod alebo aspoň upozornenie, aby sme o tom debatovali.

Takže v prvom rade. Stále počúvame, že: „Konštruktívne sa správajte opozícia, budete akceptovaní, dajte návrhy, uvidíte, zapracujeme to.“ Tak chcem tomu veriť, že budem milo prekvapený, lebo ja som za posledné štyri roky počul pri predkladaní mojich s mojimi kolegami 104 pozmeňujúcich návrhov a zákonov, že: „No, nehnevajte sa, je to nekonzistentné, nekorešpondujúce, nekompetentné, nesystematické, neadekvátne.“ Takže keď si vezmem ja môj príklad, viete, akú máte chuť, ale ja chuť mám, ja to budem dávať ďalej. Viete, koľko by z toho prešlo? Môžem to povedať? (Reakcia z pléna.) Dve vety. Takže, dobre, pani kolegyňa, ďakujem. Takže, dúfam, že sa to zmení a že tieto slová zo slovníka terajšej koalície a hlavne ministrov, resp. z našich pozmeňujúcich návrhov sa budú hovoriť, že, áno, zapracujeme ich, a aj s opozičnými návrhmi sa bude pracovať tak, že budú mať konečnú verziu vyjadrenú v zákone.

Chcel by som aj všeckým ministrom možno a zvlášť našej pani ministerke povedať, že u nás hlavne pri pozemkových zákonoch máme veľmi málo vykonávacích predpisov. Neviem, ako je to v rezorte životného prostredia, ale ja som ako štátny zamestnanec veľmi pociťoval tú absenciu. A potom sme museli čakať prakticky na rozhodnutie súdu, judikát nejakého súdu, aby sme sa mohli pohnúť. Ak chceme ďalej pokračovať, tak chcel by som apelovať pokiaľ sa bude niečo prijímať, resp. bude nejaký návrh, aby aj tá vykonávacia vyhláška, lebo to je veľa, to je veľa, bola. Keď máte vykonávaciu vyhlášku, je sa o čo oprieť, to super. Metodické pokyny, usmernenia, to neni ono, na súde vám to nevezmú, to je iba metodický pokyn. Takže chcel by som apelovať tiež, ak sa bude dať, na nejaké tie vykonávacie predpisy, ku tým zákonom, ktoré budú prijímané.

Ďalej by som chcel ešte povedať k odpolitizovaniu štátnej správy, ja som si dal takúto otázku, a už som ju tu asi dvakrát v tomto pléne povedal, odpovedzte mi na ňu a potom vám poviem, že dali mi na ňu aj odpoveď, a poviem aj, aká bola, prečo by mal politický nominant na určitý post čítať a uvádzať do praxe zákon, ktorý je prijatý touto Národnou radou, ináč ako nepolitický nominant, dajme tomu odborník nepolitický nominant. A opýtal som sa vtedy vládnej strany SMER v minulom období. A bola mi daná odpoveď. Kolegu nebudem citovať, keď treba, on vie, o koho ide, bol to jeden z tých vrcholných predstaviteľov. Viete, aká bola na to odpoveď? Ja som dostal k.o., ako by sme ich odvolávali. Keď toto má byť jediná podmienka politických nominácií, tak sa pýtam, že odborná kontrola štátu je kde? Chcete mi povedať, že my sme všeckých tých kontrolórov odborných iba cez politiku mali, odbornosť vôbec chýbala, že, nič, proste ideme kontrolovať kataster a ide to kontrolovať veterinárny lekár? No to je nonsens, ľudia boží. Takže túto odpoveď neberiem, vážení. A myslím si, že preto je potrebné, aby tam boli, lebo on musí vedieť kontrolovať a jeho takisto musí skontrolovať ten minister alebo neviem ktorý ten zamestnanec z toho, ktorý je nadriadeným orgánom kontrolného. Takže, vážení dúfam, že to politizovanie nemyslíte vážne a nebudeme sa potom prekárať o štyri roky, ako sme to mysleli a bolo, nebolo to.

Pre pani ministerku mám tu jeden konkrétny možnože príklad, by som bol veľmi rád, keby sa dal okamžite aj riešiť. A možno sa to týka aj vás všeckých. A my sme si to neuvedomili. Budeme, samozrejme, iniciovať potom aj my nejaký pozmeňujúci návrh. Zmenila sa nám kategorizácia ostatných plôch a následne daňová povinnosť z týchto plôch. Mám tu asi šesť podnetov (urbariáty, ľudia fyzické osoby). A niekedy sme to mali tak, že bola ostatná plocha v poľnohospodárskych pôdach a v iných pôdach. A teraz sa to dalo do jedného, do jednej kategórie. A vyzerá to tak, že daň je vysoká a nerozlišuje to. A predsa je rozdiel, keď máte roklinu k ostatnej ploche a keď máte parkovisko. Toto je podstatný rozdiel. Takže ja by som bol za to, aby sa to okamžite nejakým spôsobom poriešilo a aby sa zjemnil ten dopad. Veď to je nonsens, aby takto boli proste hendikepovaní a mnoho urbárnikov vyslovene kričalo, volalo aj v uliciach možno a prišlo aj sem do parlamentu. Takže to by som dal pani ministerke tak do zreteľa, keď je to možné, legislatívny tím aby sa tomu hneď nejak venoval.

Ďalej, Slovenský pozemkový fond. Ospravedlňujem sa pani ministerke, že som jej rezort, kto mu šéfoval štyri roky, opomenul vo svojom prvom vystúpení. Chcem veriť, že nebude sa opakovať čo sa týka výkonnosti Slovenského pozemkového fondu, obdobie, v úvodzovkách teraz už povedané, Fico jedna (2006 – 2010). Viete, koľko bol vtedy, za to 4-ročné obdobie, to znamená, keď boli ministrami pôdohospodárstva pán Jureňa, pani Kramplová, pán Becík a pán Chovan, Slovenský pozemkový fond funkčný mesačne? Pätnásť mesiacov, aj to prerývane, tu tri, potom štyri nie, potom zase 3 a potom 2 mesiace. Takže chcem veriť, že trend, ktorý bol už teraz nastolený, že konzistentne v celom tomto období „Fico dva“ Slovenský pozemkový fond fungoval, že bude to pokračovať, že nebudeme sa prekárať, že do dozornej rady niekoho nemôžme nominovať a nemáme a čakáme a neviem čo, lebo aj z toho vyplýva to, že tie reštitúcie, ktoré mali byť ukončené, a na Slovenskom pozemkovom fonde ich ostáva okolo 8 200, nie sú ukončené. Takže chcem veriť, že to bude konzistentné a že budeme stále tú latku znižovať. Takže držím palce a prakticky Slovenský pozemkový fond spadá pod vládu. Takže ona má dosah na to, aby to tam všecko fungovalo. A budem robiť všecko pre to, aby som upozornil na to, keď tam niečo fungovať nebude.

Možno ste sa dožili v Čechách toho, že nemajú ako vyplácať náhrady za reštitúcie. Niektorí hovoria, že Slovenský pozemkový fond je realitná agentúra, to je partia, ktorá si hrabe pre seba. A občania by vám ešte aj iné výrazy na Slovenský pozemkový fond povedali. A to si môžete vypočuť v uliciach, alebo medzi vašimi voličmi. A ja by som bol veľmi nerád, aby Slovenský pozemkový fond si nesplnil svoju domácu úlohu, domácu úlohu, ktorá je v prvom rade tá, že má zastupovať ako vlastník pôdu, ktorá je vo vlastníctve Slovenskej republiky, to znamená každého z vás, máme v tomto majetku, ktorého je podľa údajov, aby sme boli presní, 269-tisíc hektárov, to znamená, každý občan má v tomto majetku svoju 1,54 milióntinu, aby tieto pozemky neboli rozpredané kadejakým developerom a neviem komu všeckému možnému, čo mi aj pani terajšia ministerka, predtým, keď nastupovala na post riaditeľky Slovenského pozemkového fondu, sľúbila, že nebudeme ich rozpredávať, musím povedať, že sľub dodržala, ďakujem, pani ministerka, lebo sa ročne nepredávali tisíce hektárov z tohto portfólia pozemkov. Rádovo to bolo, keď si dobre pamätám, teraz neberte ma za slovo, od 110 do 500 hektárov ročne, hovorím, ročne, nehovorím, mesačne, ale ročne. A Slovenský pozemkový fond bol v čiernych číslach, nebol v červených číslach, áno, zisky od 10 mil. do 20 mil. eur sa použijú, musím povedať, čestne, áno, aj na problematiku vysporiadania pozemkových práv delimitáciou do iných kapitol, áno, česť a chvála. Takže chcem veriť, že tento trend udrží, pretože z týchto pozemkov, ktorých je tých 269-tisíc poľnohospodárskej pôdy a ostatnej, teda lesnej je tam tých 59-tisíc, musíme poriešiť reštitúcie, musíme poriešiť záhradkárske osady, musíme poriešiť náhrady za ochranu pôdy, čo som hovoril pánovi ministrovi, že je change, aby ochrana prírody tam bola. A iba v päťke ochrany, keď idem na tú ochranu prírody, iba v piatom stupni ochrany máme okolo 80-tisíc hektárov. To znamená, že ani z toho celého portfólia nebude ani dosť, keď všecko by sme tu mali, lebo ani nevieme, koľko ešte nám treba na záhradky, ani nevieme, na reštitúcie koľko potrebujeme. Takže bol by som veľmi rád, aby sme to tam mali, aby nebolo ďalšie žaloby našich občanov, že: „Štát sa na nás vykašlal a dal si nám iba potom finančnú náhradu.“ A, žiaľ, tá finančná náhrada sa vypočítava podľa starých cien. A keď ste mali ornú pôdu, tak to boli 3 koruny alebo 5 korún za meter štvorcový . Takže, vážení, dúfam, že táto krivda sa v tomto volebnom období cez Slovenský pozemkový fond na občanoch Slovenskej republiky neurobí a keď sa urobí, tak potom sa hanbime, že sme to neustriehli, páni ministri, pani ministerky a celá vláda, aj poslanci Národnej rady.

Ešte nakoniec som si nechal novodobé výpalníctvo, lebo to už je pre mňa trošku priveľa a to je tiché, to je pri tichosti, lebo tu sa veľa vecí robí pri tichosti, len kľud, ticho, tu sa nech urobí kľud, nič, okej. Vážení, a to hovorím, to sa týka, nechcem povedať, 80 % alebo 90 % národa slovenského. Ak máte poľnohospodársku pôdu alebo lesnú pôdu, alebo záhradu, to je jedno, ste jej vlastníkom a ide cez váš pozemok nejaká elektrická sieť, nejaké elektrické vedenie, čo z toho máte vy ako vlastník pozemku? Takú jednu figu borovú v mnohých prípadoch, máte ťarchu na liste vlastníctva. Áno, od roku 2005, keď vám ju budú budovať, tak už musia vám dať náhradu (v elektrárňach, všeckých podobných ostatných). A ešte aby to bolo už supervýpalníctvo, takže keď máte daktorí hranicu parcely a takto vám iba ide to vedenie, tak ťarchu máte nie na odseknutú časť, na celú parcelu máte ťarchu na liste vlastníctva. (Ukázanie na liste papiera formátu A4.) No ďakujem pekne, vážení, za to. Ťarcha na liste vlastníctva, obmedzenie možností jeho využívania, náhrada za to vo hviezdach, v nekonečnu, za socializmu čo to bolo? Verejný záujem. Pýtam sa, my sme Slovenskú republiku elektrifikovali a plynofikovali po roku 2005, že, my sme dovtedy chodili s fakľami, s vatrou v strede domu a ešte sme si nejaké neviem čo sviečky pálili, že áno? Vážení, my sme občanov hodili cez palubu v tomto bode, pretože ktože to má tie práva podnikať v energetike? Štát, to ide pre všeckých, že. Nie sú tam nejakí ja neviem Taliani, Francúzi, Česi, že? Veď sa spamätajme. A teraz to nikoho nenapadlo, hej, proste je kľud, ticho, pri tichosti, však, samozrejme. Vlastne my sme ich hodili tak cez palubu. A občan ani nevie proste, že čo všecko dostal do vienka v tej našej demokracii. Ja som už trikrát dával zákon v tejto rokovacej sále. Jak som povedal, bolo povedané, že je nekompetentný, nekonzistentný, nesystematický a neviem jaký.

Takže, vážení, ja by som bol veľmi rád, keby sme občanom našej republiky vedeli povedať, že, áno, ctíme si vlastnícke právo, ktoré je deklarované aj ústave. Keď si ho nectíme, tak ho stade vyhoďme a potom poďme debatovať, že môžeme tam ísť ja neviem koľko vedení cez ten pozemok. A keď je už raz dotknutý ten majiteľ, tak čo hovorí ústava? Je to v tom najmenšom možnom obmedzení a za príslušnú náhradu. Tak láskavo keď to neni vo verejnom záujme (štát), ale to má nejaký súkromník, ktorý na vašom majetku so súhlasom štátu ryžuje, tak by som bol veľmi rád, aby sme aj týmto občanom urobili, ja tomu hovorím reštitúcia v energetike, a povedali, že ospravedlňujeme sa, lebo sme čestní a vlastnícke právo neni nad užívacím právom. Žiaľ, v mnohých prípadoch sa znovu dostávame do stavu socialistického, kde užívacie právo bude diktovať vlastníkovi, čo má robiť. Neni to možné, vážení, keď my teraz sa hlásime ku nejakej stredoeurópskej demokracii a neviem akému pokrokovému štátu. Takže budem veľmi rád, keď aj táto téma sa otvorí, či to bude dávať ministerstvo, ja to budem dávať každopádne. A bolo mi povedané: „Pán poslanec, vy to nemáte asi v poriadku, však tam sa zvyšuje cena, ľudia budú nadávať.“ Dá sa to aj ináč, tam tiež nie sú červené čísla, že? Inak by tu asi nepodnikali. No a čo keby sme to takto znížili? Cez ktoré pozemky budete platiť polovičnú cenu za to, lebo, áno, cez váš pozemok to ide? Len to by asi bolo potrebné trošku možnože zbuntovať ľudí, aby možnože prišli do ulíc a povedali, že: „Tak už stačilo a dajte to.“ No len možnože niekto hľadá spôsoby alebo dôvody, ako sa to nedá riešiť, no ja chcem hľadať spôsob, ako sa to dá riešiť. Takže budem veľmi rád, keď aj v tomto mi pomôžete, aj koaliční poslanci a vláda, ktorá momentálne do toho vstupuje, pretože to je veľký biľag. A ja tvrdím, že tiché výpalníctvo pri tichosti, všecko pokračuje ďalej bez mihnutia oka.

No tak aj už to aj zakončím, pretože chcem každému ministrovi popriať ten deklarovaný udržateľný rozvoj. Tu v každej stati je, že chceme udržateľný rozvoj. Udržať znamená nežiť na úkor budúcich generácií, čo som povedal v ten piatok, resp. v ten večer, keď som končil, aby sme nežili z súčasného koristníckeho, by som povedal, spôsobu života na úkor našich budúcich generácií, to je ten udržateľný rozvoj, aby každý minister vedel povedať, že: „Nie, tu je tá hranica v mojom rezorte stropu, lebo už keď nad ňu pôjdem vyššie, budem už brať od mojich detí, od mojich vnúčat, ktoré ešte potrebujú mať takisto túto službu poriešenú.“ Takže chcem držať palce, že nájdu ten udržateľný rozvoj, ktorý má byť v ich rezorte teda podľa programového vyhlásenia vlády udržateľný, a že budú poslúchať ľudí, ktorí budú im dávať takéto podnety a takéto nejaké návrhy.No a končím tak ako stále, že: „Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba. Ďakujem pekne.

Ďakujem pánovi kolegovi Feckovi, dneska mal naozaj vynikajúci prejav. Nevravím, že včera ho mal horší, len je škoda, že si ho vypočulo málo ministrov alebo teda budúcich ministrov a skoro žiadni koaliční poslanci. Chcem povedať, že dne otvoril tú tému, ktorá je aj často bola dokonca aj ešte medzi opozíciou tabuizovaná, že u nás celé desaťročia, to nie je len otázka Ficovej vlády uplynulej, sa peniaze používali tak, že išli najradšej takým smerom, kde tie peniaze našli korupčné prostredie, prostredie, z ktorého sa dá urobiť nejaká vratka. Išli málokedy takým smerom alebo išli len veľmi neochotne takým smerom, z ktorého z povahy veci vratka možná nie je. V zdravotníctve sa rado nakupuje technik, no ale čo už ti vráti, keď veľké peniaze dáš sestričkám, kde ide o stovky miliónov korún? Koľko by sa predražených cétečiek dalo kúpiť? A preto je taký problém dať na platy, taký problém dať na dlhodobé investície, do vzdelania, do zdravia, do kvality života, a preto tak rado sa stavia, nakupuje, hotové veci, a podporujú sa peniaze tam, kde sú rýchle vratky. Aj o tom je to veľmi dobré, keď pripomenul pán kolega poslanec, že takýto mechanizmus existoval aj v tej sfére pôdohospodárstva a hospodárenia s pôdou.

Ďakujem. Tak mi treba, keď tu poctivo sedím, tak tak mi treba. Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené panie poslankyne, páni poslanci a milí hostia, dobrý deň, keďže pred necelými dvomi hodinami ja som sa prihlásil do rozpravy a predpokladal som, že vystúpim budúci týždeň, tak, samozrejme, nemám nič pripravené, tak sa budem snažiť byť čo najstručnejší, nebudem vás zdržovať viac ako dve hodiny.
Skúsim takto začať. Čo sa týka programového vyhlásenia vlády, čo mne aj vzhľadom na doterajšiu diskusiu tam chýba, tak je to vec, už to tu bolo dnes spomínané, nejaká rodinná politika. Osobne si myslím, že práve rodinná politika je nesmierne dôležitá vo vzťahu k budúcnosti tohto štátu, pretože už, ako som spomínal skôr, deti sú perspektívou tejto krajiny... (Ruch v sále.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Páni poslanci, nevyrušujte, ešte k tomu vlastného. No, nech sa páči, pán poslanec, vyrušujú vás.

Pčolinský, Peter, poslanec NR SR
Ďakujem. Čiže bolo by naozaj dobré, toto plénum aby nerozhodovalo politicky, ale aby rozhodovalo v prospech ľudí.
Skúsme sa pozrieť lepšie na to, v akom stave sú dnešné slovenské rodiny. Ja vám to poviem z vlastnej skúsenosti. Už tu tiež dnes odznelo, že dnes pojem mladá rodina, to je pojem, ktorý už pomaly mizne, pretože dnes sa nám rodia deti manželským párom, kde muž a žena majú vek 30 a viac rokov. Viete veľmi dobre, že niekedy to bol ten priemerný vek, kedy mali rodičia deti, podstatne nižší. Ale skúsme si povedať, že prečo je tomu tak. Z môjho pohľadu je preto tomu tak, pretože štát dlhé roky, a je úplne jedno, či to boli Ficove vlády alebo Dzurindove vlády, dokonca aj vláda Ivety Radičovej, zanedbávali podporu mladých. Veď si zoberte situácia mladých je taká, že skončíte strednú školu, vysokú školu a obzeráte sa, čo ďalej, tak napríklad na východnom Slovensku sa obzeráte ešte mnoho rokov, pretože máte obrovský problém nájsť si prácu. Preto nám nastáva fenomén, keď v zahraničí podľa odhadov, a teraz nehovorím naschvál o štatistikách, pretože tie nie sú veľmi presné, máme státisíce mladých ľudí najmä z chudobnejších regiónov. Spýtajme sa, prečo je to tak. Na to odpoveď je jednoduchá, pretože na Slovensku mladí ľudia nemajú žiadnu perspektívu. Preto si myslím, že práve podpora mladých ľudí, mladých rodín je veľmi dôležitá, aby nám ľudia neodchádzali do zahraničia, lebo neodchádza nám len „pracovná sila“, ale aj častokrát vysokovzdelaní a kvalifikovaní odborníci, ktorí, samozrejme, dostanú príležitosť v zahraničí. Ja osobne poznám mnoho rodín, mnoho ľudí, ktorí museli takto vycestovať, pretože nemali žiadnu perspektívu vo svojom kraji, ale nie je to o tom, že sa nedá žiť na východe, ale skôr jednak o nedostatku príležitostí a zlých životných podmienkach práve týchto mladých ľudí.
Mladé rodiny častokrát odkladajú sobáše. Odkladajú sobáše preto, lebo uvedomujú si jednu vec: „Čo budeme robiť? Kde budeme bývať? Aká je naša budúcnosť?“ Ja to poznám sám na sebe. Prvýkrát som sa ženil, keď som mal 21 rokov. Druhýkrát som sa ženil, keď som mal 32 rokov. Tretíkrát už nemienim sa ženiť. Problém bol v tom, viete, s terajšou manželkou sme odkladali sobáš kvôli tomu, lebo zvažovali sme, vezmeme sa, čo nám to pomôže. Samozrejme, rozmýšľate vtedy o ekonomickej stránke. Chceli by ste mať deti. Lenže zase tu príde ekonomika a rozmýšľate, z čoho tie deti uživíte, rozmýšľam: Budem mať prácu? Dokážem sa postarať teraz ako chlap o ženu s dieťaťom na materskej dovolenke, keď veľmi dobre vieme, že podpora žien na materskej dovolenke, ktoré poberajú 203 eur rodičovský príspevok mesačne, a nemusíme si hovoriť, že je to nejaká úžasná suma, z ktorej sa dá vyžiť, samozrejme pokryje to tak základné potreby dieťaťa, nieto ešte matky, problém mladých rodín je práve v tomto, nechcú mať deti, pretože sa boja, že ich nebudú môcť uživiť.
A teraz poďme k bývaniu. Čo myslíte, kde bývajú mladé rodiny? Mladé rodiny spravidla bývajú u rodičov, buď jedných, alebo druhých. V tom ideálnom prípade, ak nebývate u svokry, tak ste vyhrali, teraz trošku s nadsázkou, ja mám inak super svokru, aj tá prvá bola super. Čiže obrovský problém, čo ja vnímam, je, že mladé rodiny nemajú kde bývať. Chcete si zobrať hypotéku? Prosím vás, na východnom Slovensku zo 400-eurovým platom, čo myslíte, akú hypotéku dostanete? No žiadnu, pretože nie ste bonitný klient. Takže problémami mladých ľudí sú nízke mzdy, nástupné platy. Určite mi kolegovia Jofo Viskupič, Jano Budaj a ďalší potvrdia, že z nástupného platu učiteľa v školstve, no z toho akože si byty nekupujú. A veľmi vyskakovať nemôžu ani pri žiadaní o hypotekárny úver. Takže obrovskými problémami sú nástupné platy mladých ľudí, nedostatok tých príležitostí. No a, samozrejme, z toho nám vyplývajú ďalšie problémy.
Už tu dnes bolo spomínané, aká je pôrodnosť na Slovensku. No, bohužiaľ, nezachráni to Boris Kollár, to je nám všetkým jasné, ale, pozrite sa, niekedy bolo úplne bežné, že rodiny mali tri deti, štyri deti a boli horšie časy, mali menej peňazí, nemali takéto výdobytky dnešnej doby a takéto príležitosti cestovať a rozvíjať nejaký svoj spoločenský a kultúrny život. Dnes už je to úplne len o číslach. Mám peniaze, nemám peniaze, jedno dieťa, druhé dieťa môžem si dovoliť, nemôžem si dovoliť? Ja som minule mal s manželkou takú polemiku trošku s nadsázkou, či chceme ďalšie dieťa. Samozrejme, moja manželka reagovala otázkou, dokážeme uživiť to ďalšie dieťa? A tam sme skončili. To znamená, problémami slovenskej pôrodnosti sú jednak tie nízke mzdy a jednak, že tá krajina je v takom stave, že mladí ľudia nemajú žiadnu motiváciu si zakladať rodiny. Žijú v neuzavretých zväzkoch, žijú v neúplných rodinách a potom sa to odzrkadľuje na celkovom stave tohto štátu a na celkovom stave situácie mladých ľudí.
Drvivá väčšina mojich rovesníkov z nášho mesta dnes pracuje v zahraničí. Samozrejme, v zahraničí, viete, taký východniar no on si nechce zobrať nejakú Indku alebo Angličanku, lebo tie sú vraj škaredé. Jednoducho on sa chce vrátiť naspäť na Slovensko. On by sa tu chcel usadiť, chcel by si postaviť dom, chcel by normálne fungovať a sem aj príde. A čo myslíte, koľko tu vydrží? No zhruba tri mesiace, keď veľmi rýchlo pochopí, že tu nemá absolútne žiadnu perspektívu. Tak odchádza naspäť. Konkrétny príklad vám môžem uviesť. Môj kamarát, ktorý má 34 rokov, je slobodný, bezdetný, po jedenástich rokoch s vrátil zo zahraničia, kde pracoval, a povedal si, že už sa chce usadiť. Bol tu osem mesiacov. Minulý týždeň vycestoval naspäť.
Tak, prosím vás, čo mi chýba v tom programovom vyhlásení vlády, je to, akým spôsobom chceme riešiť túto situáciu. Odchádzajú nám mladí ľudia do zahraničia, klesá nám pôrodnosť a potom, samozrejme, tu počúvame pre mňa ideologické argumenty: „Tak si sem musíme navoziť migrantov, tí nás zachránia, lebo to je lacná pracovná sila.“ Čiže je logika, že na miesto toho, aby sme podporili našich ľudí, našich občanov, tak ideme vyhadzovať peniaze na dovoz, doslova, na dovoz cudzích štátnych príslušníkov, ktorí, bohužiaľ, sa ukazujú v celej Európe ako veľký problém. Takže to je jedna vec, ktorú ja osobne postrádam nejak trošku viac ako v dvoch riadkoch rozobratú v programovom vyhlásení vlády.
Dotknem sa ešte jedného takého špecifického problému, o ktorom som sa bavil na chodbách s kolegami aj z opozície aj z koalície. Taktiež sa o ňom zmieňuje programové vyhlásenie vlády. A to je riešenie hazardu. Bolo mi totižto povedané kolegami z koalície, že: „Do toho sa ani nepúšťaj, pretože tu sú také lobistické skupiny a tu sú také tlaky, že minister Kažimír odmieta vôbec otvárať hazard, pretože zase z toho bude búrlivá diskusia.“ Viete, čo je problémom hazardu na Slovensku? V takom strednom alebo malom okresnom meste nájdete 40 – 50 herní. Nie je problém, že tie herne sú, ale problém je, že koľko je tých herní. Dnes je hazard dostupný úplne všade, ale úplne všade. Mladí ľudia na východnom Slovensku prepadajú hazardu vo veľkej miere. Prečo je to tak? Viete, keď nemáte prácu, teraz hovorím, ako rozmýšľajú tí mladí ľudia, nemáte čo robiť, poflakujete sa po krčmách, po parkoch, po herniach. Potom mladí ľudia prepadajú hazardu. Čo nastáva? Nastáva páchanie kriminality, páchanie trestných činov, najmä ekonomických a majetkových, a nastáva fakt, že ak to dospeje do štádia, že rodina dotlačí toho mladého do toho, aby sa liečil, tak zase sú to výdavky štátu. Čo ja si myslím, že by sa malo urobiť s hazardom na Slovensku? Zoberme si veľké firmy, nebudem ich menovať. Jedna veľká firma má v Bratislave pomaly 60 herní, 60 herní. A teraz otázka je, čo z toho má štát. Áno, štát má zhruba 3-tisíc, 4-tisíc eur z každého hracieho prístroja, výherného prístroja a štát má z toho aj nejakú zábezpeku, ktorú prevádzkovateľ, resp. majiteľ týchto zariadení musí zložiť štátu. A teraz si skúste predstaviť situáciu, ktorá, si myslím, by vyriešila tento problém, že dnes máme vyše 20 tisíc týchto prístrojov na Slovensku. Teraz si predstavte, že za každú novú herňu, ktorú chcete mať, alebo za každú herňu, ktorá existuje, tak tu zaplatíte štátu kauciu 100-tisíc eur. A zrazu zistíme, že nám klesne počet herní, klesne nám počet herní, resp. prevádzok, kde sú dva stroje, to nie je herňa, dnes to máte pomaly všade. Ak si spomínate, na benzínových čerpadlách boli takéto stroje jeden čas, čo už bol úplne nonsens., dobre, že do potravín to nedali. Štát s tým, samozrejme, nerobil nič. Čiže skúste si predstaviť, že by každá herňa, resp. jej majiteľ musel zložiť zábezpeku 100-tisíc eur. Klesne nám potom počet herní, avšak tie veľké firmy, tie najväčšie firmy, ktoré na to peniaze majú, tak ich nebudú mať v Bratislave 50, ale 120, ale krát 100-tisíc eur, ja vám potom niekedy donesiem aj analýzu, vychádza to zhruba vyšší výber, resp. vyšší príjem pre štát zhruba o 120 milión eur v rámci Slovenska. Čiže vyriešili by sme obrovský počet herní , zvýšili by sme príjem do štátneho rozpočtu.
A teraz sa poďme baviť ďalej, čo ja si myslím, že by malo byť na každé dve zariadenia hracie výherné jeden zamestnanec. Teraz si predstavte herňu kde je 20 zariadení a pracujú dve dôchodkyne, ktoré sa striedajú na 12-hodinové služby, a tieto dôchodkyne, samozrejme, dostanú nejakú minimálnu mzdu. Prosím vás, viete, aké sú náklady na prevádzku takejto herne? Zaplatiť nájom, ktorý je spravidla smiešny, zaplatiť dvoch ľudí s minimálnou mzdou a zaplatiť nejaké energie, pomer príjmu takejto herne a nákladov na takúto herňu, to je obrovský nepomer, čiže na každé dve zariadenia jeden zamestnanec, minimálna plocha herne 400 metrov štvorcových napríklad, aby sme nemali v okresnom meste 40 – 50 herní, kde máte v každej krčme, ktorá má 15 metrov štvorcových, dva-tri stroje.
Čiže potrebujeme znížiť počet takýchto zariadení, takýchto, by som povedal, ničiteľov rodín, potrebujeme ale vybrať viac peňazí, čo, si myslím, že kauciou 100-tisíc eur na herňu to dokážeme. A, samozrejme, čo ja považujem za najdôležitejšie, dnes viete, kto sú najčastejší návštevníci na takýchto zariadeniach? Sú to ľudia s najnižšími príjmami, prípadne ľudia, ktorí sú na sociálnych dávkach. Nemusíme tu ísť po skupinách, ale vieme, o čom hovoríme.
Teraz si predstavte, že prevádzkovatelia by mali povinnosť, tak ako je to v kasínach, zaevidovať človeka, vystaviť mu nejakú čipovú kartu, aby mali údaje hráča, ale zároveň ich nejaký informačný systém aby bol prepojený napríklad so Sociálnou poisťovňou. To znamená, aby človek, ktorý na to nemá a príde do takéhoto zariadenia a zrazu sa zistí, že tento človek má dlh v Sociálnej poisťovni alebo tento človek poberá sociálne dávky, tak automaticky bol vykázaný von. Obmedzili by sme tým práve zúfalé situácie mnohých žien v rodine, kde ich manželia prepadli hazardu, kde poberajú sociálne dávky a kde jednoducho tie rodiny sú úplne zničené, hej, lebo ten patologický hráč sa správa potom kriminálne, rozpredáva majetok, rozpredáva zariadenie a, bohužiaľ, potom dochádza k páchaniu trestných činov.
Čiže toto sú len také moje nápady, ktoré, si myslím, by sa mohli zrealizovať. Takže myslím si, že vzhľadom aj na počet kolegov asi nemá význam nejak ďalšie témy rozoberať. Čiže ja ďakujem za pozornosť a som rád za tie tri faktické poznámky. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja sa chcem vyjadriť v tom zmysle, že ja si myslím, že mali by sme na tom pracovať, aby sme tie herne úplne zakázali. Keď niektoré tie herne sa zrušia, budú vrešťať, že sú diskriminované. A nie je všetko len o peniazoch, to sú špinavé peniaze, tak ako sú výnosy a dane z drog, ako aj z nájomnej vraždy keby boli dane, to sú špinavé peniaze. A špinavé peniaze sú aj z herní. Pre chudobných ľudí je to zruinovanie rodín, zruinovanie životov. A bohatí ľudia, ktorí si to môžu dovoliť, nech chodia hrať do zahraničia. Jednoducho si myslím, že nie sú vhodné tieto špinavé peniaze (Radšej sa snažme peniaze zarobiť inde.), to isté sa týka aj drog a akejkoľvek špinavosti. Ďakujem.

Pán Pčolinský poukázal naozaj na kontext rodinných situácií, populačnej situácie Slovenska s vládnym programom. To je téma presne k veci. Totiž vládny program by sa mal starať predovšetkým o vitálnu stránku republiky. Tá stránka súvisí do veľkej miery s tým, ako sa vyvíja natalita, nakoľko odchádzajú mladí ľudia do zahraničia, aké je takpovediac to základné zdravie obyvateľstva Slovenskej republiky. Pán Pčolinský spomenul, samozrejme, aj tie známe, nazvime to, sociálne infekcie, ktoré priniesla sloboda, akými sú napríklad gamblerstvo alebo ďalšie a ďalšie, ktoré by sme mohli uviesť. Môžeme my ako jednotlivci alebo aj poslanci Národnej rady nad nimi prejavovať, dajme tomu, morálne pohŕdanie alebo dožadovať sa, aby zanikli, ale je faktom, že sú to neresti a sklony, ktoré nepriniesla iba naša doba, boli ľudstvu a životu spoločenstiev známe dlhé desaťročia. A preto znovu a znovu si tí, ktorí riadili spoločnosť, kládli otázku, ako ich dostať na okraj, ako zo srdca sídlisk napríklad v našom prípade tie gamblerské brlohy naozaj dostať tam, kde je to únosné a kde je to znesiteľné. Celá skúsenosť západnej spoločnosti, ktorá žije v slobode oveľa viac desaťročí než my, nakoniec hovorí, že bez rozumnej politiky štátu sa nedajú vytlačiť tieto sklony, tieto neresti a sociálne deviácie, že sa nedajú nikdy úplne zakázať, lebo oni si nájdu svoju skulinku, a že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Čiže, na tvoju minulú výčitku že som sa nestihol prihlásiť na tvoje prvé vystúpenie, sa aj týmto ospravedlňujem, pretože som naozaj dobehol naozaj troška neskôr. A keďže si ma aj teraz priamo oslovil v rozprave, áno, potvrdzujem tvoje slová a tvoje slová o nástupných platoch mladých učiteľov. A veľmi dôležité je v tejto otázke spomenúť to, že ani nie je možno dôležité, či svedčíme o tom my tu, ale či už atmosféra posledného roku alebo vygradovaná atmosféra v zime začiatkom štrajku, ale aj to, čo sa dialo tu v parlamente, a to bolo najprv zasadnutie školského výboru a potom podľa mňa absolútne dehonestujúce prijaté uznesenie tohto pléna pri konci funkčného obdobia minulého parlamentu, hovorí o tom, že niekto má stále zalepené oči, nechce počúvať.A keďže v ústnej rozprave si sa vyjadroval aj k tej časti, ktorú budeme volať Vzdelávanie, je to presne tak. Učitelia chceli tri základné veci, my sme na výbore v minulom volebnom období chceli, aby tie tri základné veci sa dostali do uznesenia. Čiže peniaze, ktoré potrebovali pre školy, a teda pre deti, zrušenie kreditného sedemročného cyklu a rast platov sa nedostali vtedy do uznesenia, prijala sa taká tá všeobecno-politická vágna vec. A dúfam, že tým, že si upozornil pri ústnom prihlásení, že toto je najmä to dôležité, že nielen uznesenia, ale aj reálne činy budeme čakať od vlády. To, koľko peňazí a akým spôsobom dajú na tie platy, uvidíme.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem, lebo vy nás znovu vraciate do reality aj vašimi vystúpeniami. Musím povedať, stále nám ich pripomínajte, lebo ja už som tu šiesty rok a musím povedať, že sa potom už doslova pracovne deformujete. (Reakcia z pléna.) Áno, pán Bugár to má ešte horšie. Takže pokiaľ to nebudeme pripomínať, tak budeme žiť v sklenenej guli. A hlavne musíme tam chodiť. Samozrejme, ja tiež sa snažím chodiť medzi ľud. A jedného starostu z Bardejovského okresu som sa opýtal, že, pán starosta, kedy máte najhorší deň v týždni? A keď povedal, že to je nedeľa poobede. Tak ja som neveril vlastným ušiam, reku: „Prosím? Veď v nedeľu poobede neviem ideme na rande, ideme do cukrárne, ideme do kina a neviem kde, do lesa.“ A viete, čo mi vtedy povedal, vtedy na jeho námestie príde päť autobusov a berú jeho chlapov a ženy na práce mimo obce, deti ostávajú so starými rodičmi alebo neviem kde a začína ich vychovávať ulica. A to je preňho najväčšia trauma. A ja som vtedy pochopil, že čo znamená pre starostu takýto stav. A preto myslím si, že každý program, ktorý bude teraz o päť, o desať rokov v tejto republike, mal by si dať v prvom rade tento cieľ, aby sme tých našich ľudí tu vedeli udržať, tu vedeli zamestnať a aby to nebolo iba o udržaní miesta, ale o vytváraní miest. A ja som aj chodil medzi tých živnostníkov malých, jednočlenných, maliarov, klampiarov, som sa ich opýtal, počúvajte, sem keď vám teraz dá štát 10-tisíc takto tu na ruku (Ukázanie dlane.), vezmete si ku sebe jedného zamestnanca? „No vezmem si ho, 5-tisíc jemu, 5-tisíc je mojich, nemám o čom debatovať.“ Myslím si, že keď tu budeme spoločne hľadať hlavne ako ekonómovia, nájdeme cestu, ako to zvrátiť. Ďakujem pekne.