31. schôdza

Ďakujem, pán minister. Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci, predsedníčke tohto výboru poslankyni Alene Bašistovej.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, pán minister, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 946. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 997 z 24. apríla 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálnej veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal tri písomné prihlášky, za klub OĽANO pani poslankyňa Silvia Shahzad, potom sú prihlásené: pani poslankyňa Zuzana Zimenová a Soňa Gaborčáková.
Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.

Ďakujem veľmi pekne. Máme pred sebou návrh novely zákona, ktorý bude mať reálny dopad na niekoľko desiatok tisícov občanov Slovenskej republiky. Hovorím ako o ťažko zdravotne postihnutých ľuďoch, tak aj o tých, ktorí sa o nich starajú, pomáhajú im skvalitniť ich život do najlepšej možnej miery.
Ustanovenia zákona, ich zavedenie do praxe, sa odrazia nielen v číslach vo financiách, teda v jednotlivých formách peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ale aj v každodennom živote rodiny, v ktorej človek s takýmto znevýhodnením žije.
Som presvedčená, že adekvátna výška napríklad príspevku na osobnú asistenciu bude nielen spravodlivým ohodnotením naozaj ťažkej práce osobného asistenta, nielen fyzickej, ale do značnej miery i duševnej. Bude pre nich motiváciou túto službu robiť ako povolanie bez potreby inej práce, bez časového i finančného stresu. Čo je nad tým všetkým? Kvalitná starostlivosť o zdravie postihnutého člena rodiny zabezpečí v celej rodine harmóniu a priestor pre realizáciu. O tom, aké postavenie má u nás inštitút osobného asistenta, vieme. Mňa zaujímalo, aké je v krajinách Európskej únie. V tejto súvislosti ďakujem za spoluprácu Parlamentnému inštitútu Národnej rady Slovenskej republiky, oddelenie parlamentného výskumu a vzdelávania, ktorý k tejto téme vypracoval analýzu na základe nami vypracovaných otázok. Budem o nich ešte hovoriť.
V roku 2016 sme deklarovali oficiálny záväzok zvýšiť finančný príspevok na opatrovanie aj v programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky. Vo vyhlásení novej vlády to nie je inak. Do medzirezortného pripomienkového konania k novele zákona sa zapojilo jedenásť mimovládnych organizácií zastupujúcich ťažko zdravotne postihnutých, pričom celkovo bolo na vláde akceptovaných a do novely zákona zapracovaných 27 pripomienok. V tejto podobe ho máte pred sebou. Návrh zákona bol predložený do legislatívnej rady vlády s rozpormi Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím a s rozpormi s Úradom komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím.
Aj po prijatí časti pripomienok mimovládnych organizácií zástupcovia týchto inštitúcií naďalej volajú po dialógu s cieľom nájsť vyhovujúce riešenie pre obe strany. Rovnako podstatný je i reálny dopad na štátny rozpočet. Toto je pre nás, ako a kde financie nájdeme, rozdelíme. Každému je však jasné, že táto oblasť, oblasť pomoci zdravotne znevýhodneným občanom je dlhodobo poddimenzovaná a potrebuje systematické a dlhodobo udržateľné riešenia.
Pred pár dňami sme sa s kolegami z výboru pre sociálne veci stretli za jedným stolom so zástupcami mimovládnych organizácií. Vypočuli sme si niekoľko konštruktívnych návrhov, ktoré sformulovali do niekoľkých zásadných kľúčových oblastí. Toto stretnutie vyvolali oni sami. Mali túto potrebu a ja som ich nemohla odmietnuť. Dôraz bol kladený primárne na odmeňovanie osobných asistentov, stanovenie výšky ich príjmu a jeho výpočet. Aj dnes si našli cestu pred parlament, aby sa uchádzali o podporu poslancov v ich snahe dosiahnuť zmeny v novele s pozitívnym dopadom na ich život. V spoločnom dialógu na pôde výboru budeme pokračovať. Pozdravujem ich.
Vrátim sa do Európy k analýze, ktorú som si dala vypracovať a do ktorej sa zapojilo dvanásť krajín: Rakúsko, Holandsko, Litva, Estónsko, Lotyšsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko, Slovinsko, Portugalsko, Grécko, aj Veľká Británia. Je to približne polovica z oslovených štátov Európskej únie. Spomedzi rôznych oblastí som sa zamerala hlavne na inštitút osobnej asistencie a hľadala prieniky so slovenskou legislatívou. Cieľom bolo zistiť, v ktorých krajinách je tento inštitút osobnej asistencie zavedený a aké sú jeho podmienky. Získali sme odpovede na otázky, či je výkon osobnej asistencie povolaním, tiež či je možné, aby osobnú asistenciu vykonával rodinný príslušník telesne postihnutej osoby, alebo či má výška príjmu alebo majetku telesne postihnutej osoby vplyv na výšku príspevkov poskytnutých týmto osobám.
Analýza odpovedá na to, ako je riešená problematika starostlivosti a príspevkov pre telesne postihnutých v krajinách, kde nie je inštitút osobnej asistencie zavedený. To sa týka Grécka a Litvy. V ostatných spomínaných krajinách inštitút osobnej asistencie existuje a má tieto základné atribúty:
1. Výška príspevku na osobnú asistenciu sa neposudzuje, nezávisí od príjmu či majetku zdravotne postihnutého vo všetkých uvedených krajinách, kde inštitút osobnej asistencie existuje. Výška príjmu majetku môže ovplyvniť výšku príspevku na osobnú asistenciu v Holandsku. Pokiaľ ide o Veľkú Britániu, tak môžeme konštatovať, že ide o špecifický prípad, keďže osoby, ktoré potrebujú starostlivosť a podporné plány, musia prejsť testom prostriedkov, čiže istým, finančného hodnotenia. V Estónsku je služba osobnej asistencie jednou zo sociálnych služieb, ktorý organizuje alebo poskytuje miestna samospráva. Preto má každá miestna samospráva vlastné podmienky, ktoré môžu byť veľmi odlišné vrátane výšky platu osobného asistenta. V niektorých miestnych samosprávach služba môže byť úplne bezplatná pre užívateľov služieb, ale súčasne niektoré miestne samosprávy vytvorili vlastný príspevok používateľa služby na službu osobného asistenta.
2. Osobnú asistenciu ako výkon povolania umožňujú všetky uvádzané štáty okrem Dánska, pričom v Estónsku je to v kompetencii miestnej samosprávy, keďže každá samospráva má vlastné podmienky, ktoré môžu byť veľmi odlišné. Napríklad v susednom Rakúsku majú osobní asistenti štatút zamestnancov asistenčného centra alebo priamo ŤZP osôb na základe zákona o sociálnom zabezpečení. Nepotrebujú špecifické tréningy, pretože aktivity sú orientované na špeciálne potreby ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí môžu samostatne rozhodovať o požiadavkách. Osobná pomoc je pre osoby so zdravotným postihnutím zadarmo a nijako nezávisí od príjmu alebo majetku osoby so zdravotným postihnutím. Asistent dostáva plat dohodnutý na základe kolektívnej zmluvy, ktorý platí federálny štát. Spolkové ministerstvo práce, sociálnych vecí, zdravia a ochrany spotrebiteľa ponúka celý rad ďalších opatrení na začlenenie a integráciu ŤZP osôb do pracovného života, napríklad:
- dotácie na mzdy na kompenzáciu zníženej produktivity zamestnancov so zdravotným postihnutím,
- dotácie pre ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí založili vlastný podnik,
- pomoc pri mobilite pri ceste na pracovisko pre ľudí, ktorí nemôžu používať bežné dopravné prostriedky, náklady na znovuzískanie vodičského preukazu alebo nákup auta a mnohé ďalšie.
3. Rodinný príslušník ako osobný asistent. Táto možnosť je podľa analýzy v Dánsku, Holandsku, Slovinsku, Švédsku a vo Veľkej Británii. Naopak v Estónsku, Fínsku, Portugalsku a Rakúsku to nie je možné. Krajiny toto obmedzenie odôvodňujú napríklad tým, že cieľom služby je zvýšiť nezávislosť osoby v núdzi a znížiť zaťaženie rodiny, umožniť účasť rodinných príslušníkov na trhu práce. Pokiaľ ide o Grécko a Litvu, krajiny, kde nie je inštitút osobnej asistencie zavedený, tak riešia problematiku starostlivosti a príspevkov pre telesne postihnutých nasledovne: v Grécku napríklad existuje program Pomoc pre domácnosti, ktorého cieľom je poskytovať primárnu sociálnu starostlivosť ŤZP občanom prioritne tým, ktorí žijú sami a majú nízke príjmy. V Litve v súčasnosti neexistuje žiadna právna úprava týkajúca sa organizácie a poskytovania služieb osobných asistentov. V roku 2013 začalo ministerstvo sociálneho zabezpečenia a práce implementovať program rozvoja integrovanej pomoci, ktorý sa realizuje pomocou zdrojov európskych štrukturálnych fondov.
Toľko nateraz z uvedenej analýzy, z ktorej som vybrala ako príklad práve inštitút osobnej asistencie, ktorý je predmetom nosných debát aj u nás. Je v nej mnoho zaujímavých foriem inštitútu osobnej asistencie, ktoré môžu byť aj pre našu prácu podnetnými, inšpiratívnymi.
Vrátim sa v krátkosti ešte k nedávnemu stretnutiu s mimovládnymi organizáciami, ktoré zastupujú osoby a rodiny detí so zdravotným znevýhodnením a s úradom komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Ako problém mimovládne organizácie primárne vnímajú fakt, že každý návrh, ktorý predložili v rámci medzirezortného pripomienkového konania a zvyšoval nárok na štátny rozpočet, bol zamietnutý s tým, že to ministerstvo financií neschváli. Vo väčšine vidia zapracované zmeny ako nedostačujúce. Na stretnutí sme sa zamerali najmä na témy súvisiace s peňažným príspevkom na osobnú asistenciu a s ním spojené posudzovanie príjmu. Tak isto sme hovorili o určení výšky peňažného príspevku za opatrovanie. Budem konkrétna, no stručná.
Peňažný príspevok na osobnú asistenciu, ktorý v súčasnosti predstavuje sumu 2,78 eur na hodinu, novela navrhuje zvýšiť o 4 centy bez valorizácie do budúcnosti. Mimovládne organizácie žiadajú o skokové navýšenie hodinovej sadzby osobnej asistencie na sumu 140 % hodinovej minimálnej mzdy a jej pravidelnú valorizáciu. Zo stanoviska ministerstva práce vyplýva, že na účely výšky peňažného príspevku na osobnú asistenciu navrhuje stanoviť sadzbu na jednu hodinu osobnej asistencie pevnou sumou a rovnako ako v prípade peňažného príspevku na opatrovanie navýšiť ju prostredníctvom nariadenia vlády, o čom v konečnom dôsledku hovoril už aj pán minister.
Z môjho pohľadu je súčasné navýšenie hodinovej sadzby príspevku na osobnú asistenciu o 4 centy nedostačujúce, pričom ako kompromis vidím navýšenie hodinovej sadzby aspoň o jedno euro. Mám za to, že toto riešenie by našlo podporu, ak nie u všetkých, tak u väčšiny mimovládnych organizácií.
Posudzovanie príjmu príspevku na osobnú asistenciu a pri peňažnom príspevku na zvýšené výdavky z pohľadu mimovládnych organizácií nemotivuje človeka s ťažkým zdravotným postihnutím pracovať. Ako uviedli zástupcovia inštitúcií, opatrovateľský príspevok nedostanete, ak presiahnu vaše posudzované príjmy - každý poberateľ je povinný každý rok príjmy dokladovať úradu práce, Ústrediu práce sociálnych vecí a rodiny - trojnásobok životného minima. Naďalej platí, že výška opatrovateľského príspevku sa znižuje o sumu, o ktorú príjem opatrovaného - napríklad starobný dôchodok - presahuje 339 eur, čiže 1,7-násobok životného minima. Násobky životného minima sú rátané ako v roku 2008.
Tejto problematiky sa návrh zákona nedotýka. Myslím, že takéto obmedzenie nie je nevyhnutné. Je do veľkej miery limitujúce až diskriminačné. Ťažko zdravotne postihnutí si hľadajú nižšie platenú prácu, aby im nebol krátený príspevok alebo si nezakladajú rodinu, aby sa im nekrátil príspevok pre príjem napríklad manžela ako spoločne posudzovanej osoby.
Príspevok na opatrovanie. Mimovládne organizácie žiadajú aj zvýšenie príspevku na opatrovanie s ohľadom na rodinných opatrovateľov, ktorí sa dožadujú zvýšenia tohto príspevku na úroveň minimálnej mzdy. Nevidia dôvod na to, aby sa tento príspevok zvýšil len na cca 320 eur, keď už v súčasnosti je finančný príspevok na klientov v stupni 6, ktorí sú umiestnení v pobytových zariadeniach, vo výške päťsto, pardon, 456,75 eur mesačne a od budúceho roka to bude vo výške cca 500 eur.
Z pohľadu ministerstva práce v oblasti opatrovateľského príspevku prichádza novela zákona so zásadnou zmenou. Výška príspevku nebude závislá na vývoji životného minima, ale navrhuje sa všetky základné výšky peňažných príspevkov na opatrovanie stanoviť pevnou sumou, zároveň zvýšiť ich maximálne výšky a umožniť meniť ich výšky každoročne prostredníctvom nariadenia vlády.
Poslednou kľúčovou oblasťou, ktorú sme rozoberali na okrúhlom stole, bolo znižovanie administratívnej náročnosti pri styku občanov s verejnou správou. Mimovládne organizácie nesúhlasia s navrhovanou formou výkazu o odpracovaných hodinách osobnej asistencie. Okrem iného sa obnovuje uvádzanie informácie o čase, v akom bola asistencia vykonaná. Argumentujú tým, že vláda uvádza ako svoj cieľ znižovanie administratívnej náročnosti, ale v prípade osôb s ťažko zdravotne postihnutými ministerstvo navrhuje pravý opak. Vzájomne sme si vymenili cenné informácie a v úsilí nájsť korektný kompromis budeme v rámci okrúhlych stolov či rozhovorov na výbore, ale i na pôde ministerstva pokračovať.
Dovoľte mi v závere podotknúť, že naším cieľom je predovšetkým vytvoriť čo najlepšie podmienky pre poskytovanie osobnej asistencie v domácom prostredí prijímateľa tejto služby. Dôvody sú jasné. Domáce prostredie má na zdravotne postihnutých ten najlepší vplyv. Starostlivosť zo strany príbuzných je pre nich najviac akceptovaná, pretože najmä pri ťažkých stavoch zasahuje do ich intimity, príbuzní majú väčšinou prirodzený záujem opatrovať čo najkvalitnejšie a vysoko nad rámec formálnej povinnosti. Napokon je to aj pre štát lacnejšie, ako umiestňovanie týchto zdravotne znevýhodnených občanov do zariadení sociálnej starostlivosti.
Ďakujem za pozornosť.

Pani poslankyňa Shahzad.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, vážený pán minister, dnes máme na stole ďalší zo série zákonov ministerstva práce, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú život ľudí. V tomto prípade život ľudí so zdravotným postihnutím. Aj preto im treba venovať náležitú pozornosť, lebo zle nastavený systém môže znamenať neudržateľný systém.
Hneď na začiatku musím povedať, že v súvislosti so mnou a týmto zákonom ide o konflikt záujmov, keďže sa ma bezprostredne týka a je v podstate jediným nástrojom, ktorým môžem využívať na plnohodnotné fungovanie v tomto parlamente vďaka osobnej asistencii. V tejto chvíli však môj osobný asistent byť so mnou nemôže, lebo ani poslanci tento nástroj neakceptujú.
Filozofiou zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia by mala byť len a jedine len kompenzácia ťažkého zdravotného postihnutia a nič iné. Vezmime si v zákone zadefinovanú kľúčovú vec v § 1 ods. 2 zákona, kde sa dočítame, že cieľom úpravy právnych vzťahov je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti a zdôrazňujem, za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti. Sú to mimoriadne kľúčové slová v spojitosti s myšlienkami, ktoré na adresu celého zákona alebo návrhu novelizácie poviem a okolo ktorých sa budem točiť celý čas. Ak totiž už raz máte zdravotné postihnutie, obyčajne je to stav trvalý a to, že sa s tým naučíte plnohodnotne žiť, neznamená, že sa zdravotné postihnutie zmierňuje.
Pokiaľ táto spoločnosť nebude na to pripravená, ľudia so zdravotným postihnutím budú musieť vždy vynakladať oveľa viac snahy, ale aj finančných prostriedkov na riadne fungovanie v spoločnosti. To, akým spôsobom sa následky zdravotného postihnutia zmiernia a aj to, ako nás vníma táto spoločnosť, máte do istej miery v rukách práve vy, pán minister. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu potrebuje v mnohých smeroch vylepšiť, tak ako aj iné zákony vášho rezortu. Vy o tom viete, zmeny sľubujete a nakoniec sa nič podstatné neudeje. Tak to bolo napríklad pri zákone o sociálnych službách, kde ste už zlikvidovali denné stacionáre. Dnes sú v problémoch služby krízovej intervencie, zajtra budeme mať problém jaslí a poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo vašich zariadeniach je úplne cudzí pojem, lebo veď vy ste sociálny rezort a so zdravotníctvom nemáte nič spoločné. Tak je to aj s týmto zákonom.
Dlhodobé požiadavky organizácií vašich partnerov, ktoré ste si vy vybrali, ignorujete. Všetko je maximálne nad rámec novely, lebo však príde ďalšia novela, ale zabúdate povedať, kedy, kedy bude ten správny čas to riešiť.
Vaša súčasná novela sa zúžila len na zvyšovanie príspevkov na opatrovanie a osobnú asistenciu, v tom druhom prípade je to naozaj len kozmetická úprava a odpustenie vymáhania príspevkov v dedičských konaniach. Chvalabohu. Kde sú však nejaké poriadne systémové zmeny? Konečne ste sa rozhýbali a príspevok na opatrovanie sa zvýšil a zvyšovať by sa mal aj v júli, ale všetky ďalšie komplikácie ostávajú. Prečo má byť zákon nastavený tak, že jednou rukou dávate a druhou beriete? Na strane jednej ponúkate pomoc cez peňažné príspevky v snahe kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale pomoc je nastavená tak, že akonáhle je sociálne začlenenie na dosah, odstrihnete jednotlivca aj rodinu od pomoci a opätovne padajú na dno odkázanosti. Príspevky majú kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale kompenzáciu podmieňujete nie samotným zdravotným postihnutím, ale vekom žiadateľa, nízko nastavenými príjmovými limitmi, odňatím príspevku, v dôsledku čoho je rodina ešte v horšej finančnej situácii často preto, že bola príliš aktívna, tak, ako sa to hovorí v zákone. Už len pri náznaku sociálneho začlenenia okamžite trestáte za aktivitu. Uvediem príklad.
Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemá nárok na príspevok na auto, lebo nepracuje, ale nemá nárok na tento príspevok ani keď pracuje, pretože okamžite prekračuje príjmový limit. Čo je to za podporu sociálneho začlenenia, keď celý zákon je postavený podľa modelu, že jeden odsek hovorí o podpore a desať v ďalších odsekoch o dôvodoch nepriznania, ktoré však, ako už bolo povedané, nevyplývajú zo zdravotného postihnutia, ale z iných faktorov, ktoré samozrejme nemajú žiadny vplyv na samotnú odkázanosť?
Zvláštnu kapitolu tvorí ľudská dôstojnosť. Tá sa postupne vytráca z aplikačnej praxe zákona. Je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti, keď rodiny s členom s postihnutím ostávajú iba spisovými obalmi, lebo predkladateľ zákona považuje za dôležitejšie zvyšovať administratívnu náročnosť napríklad v spomínaných, napríklad spomínaným zavedením podrobnejších výkazov pri osobnej asistencii? Ale nie je tu ani náznak podpory dostať sociálne pracovníčky k rodinám.
Pri návrhu odznelo z úst zástupcov ministerstva niekoľko poznámok o zneužití systému, ale ani jedno slovo o tom, že úradníčky už nemajú čas spoznať svojich klientov a nieto im ešte cielene pomáhať navrhnutím vhodnej formy kompenzácie.
Podľa výročnej správy ústredia práce za rok 2016 bolo vypracovaných 503 847 výpočtových listov a 203 938-krát ste prehodnocovali príjem na opakované peňažné príspevky. Pri takomto systéme nie je čas ani na kontrolu, ani na zamyslenie sa, či toto má vôbec zmysel. Bránite sa dokonca zmenám, ktoré nemajú vplyv na rozpočet, resp. majú tento vplyv veľmi zanedbateľný. Niekoľko typov vám určite dám, ak mi zvýši samozrejme čas. Najprv sa však budem venovať dvom kľúčovým príspevkom, ktoré sa od tých ostatných v niečom odlišujú. Vy však tú odlišnosť vidíte len pri jednom z nich.
Príspevok na osobnú asistenciu, príspevok na opatrovanie. Sú to príspevky za služby, ktoré poskytujú iní ľudia, teda sú to odmeny za ich prácu, poskytovanú činnosť a nieto vylepšovanie rozpočtu osoby so zdravotným postihnutím. Kým príspevok na opatrovanie takto vnímate, lebo sa priamo vypláca iným osobám a vo vašej správe o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky je odmena za ich prácu vyňatá z celkových kompenzácií, príspevok na osobnú asistenciu vyplácate osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá ho sama vypláca svojim osobným asistentom a preto máte asi pocit, že toto je priame vylepšenie osoby so zdravotným postihnutím. Priame vylepšenie jej situácie.
Keď to však preženiem, všetko toto, opatrovatelia, ale aj osobní asistenti sú vaši zamestnanci, ktorí vám zabezpečujú služby a ako dobrí zamestnávateľ by ste sa o nich mali starať. V opačnom prípade nemajú problém odísť za lepším. Oni nie sú totiž odkázaní na vašu pomoc, vy z nich ďalších ľudí odkázaných na pomoc vyrábate. Pokiaľ si neuvedomíte základný princíp fungovania opatrovateľov a osobných asistentov, ťažko môžete robiť dobré rozhodnutia.
Len pre informáciu, ako to vyzerá v číslach. Napríklad v roku 2016 na peňažné príspevky na kompenzáciu bolo vynaložených 226,5 milióna eur, z toho 92 miliónov bolo určených pre opatrovateľov a 44,5 milióna bolo vyplatených osobným asistentom. Samotné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia tvorili len 40 % z tohto rozpočtu.
A tak by som sa v tomto, a tak by som sa v tomto zmysle chcela venovať predovšetkým postaveniu týchto osôb, osobných asistentov a postaveniu opatrovateľov. Nielen osobám odkázaným na pomoc. Opatrovateľ je v zmysle kompenzácií zväčša rodinný príslušník. Prinajlepšom to môže byť osoba, ktorá s osobou odkázanou na pomoc zdieľa bydlisko, tak je nastavený zákon. Znamená to, že v rodine sa razom ocitajú minimálne dvaja členovia s nízkym príjmom. Ak zoberieme do úvahy, že rodiny s postihnutým členom rodiny sú často neúplné, tak sa stáva, že toto sú jediné zdroje príjmov. Máme približne 55-tisíc opatrovateľov, z toho 32-tisíc je v ekonomicky aktívnom veku. To znamená, že títo, títo opatrovatelia v ekonomicky aktívnom veku majú obmedzený príjem a to znamená, že 32-tisíc ľudí obmedzujete a zakazujete im v podstate prispievať do systému, pretože sú limitovaní napríklad dvojnásobkom životného minima. Ďalších cca 23-tisíc ľudí poberá dôchodkovú dávku. Zjednodušene povedané, veľká väčšina bude v dôchodkovom veku, na svoj dôchodok si odrobila, ale musia sa starať o svojho blízkeho. Na nich sa v systéme nenachádza dosť peňazí a príspevok majú výrazne krátený, hoci vykonávajú tie isté činnosti v rovnakom rozsahu.
Často sa rozprávame o nerovnakom ohodnocovaní mužov a žien. Nie je toto podobné? A potom tu máme toľkokrát opakované krátenia aj z iných dôvodov. Konečne, ako ste spomínali, sa mení krátenie príspevku z dôvodu hospitalizácie dlhšej ako 30 dní, ale ani to sa nebude týkať všetkých. A argument, že nemôžete nahrádzať zdravotnú starostlivosť, neobstojí. Zdravotnú starostlivosť ani nikto nahrádzať nechce. Tu sa rieši sociálna situácia opatrovateľa. Pritom aj každý pacient sa zotavuje oveľa lepšie, keď má dobré podmienky, no osoby so zdravotným postihnutím tieto dobré podmienky mať ešte dlho nebudú a už vôbec nie v nemocniciach, pretože povedzme si rovno, primerané podmienky sú finančne nákladné. Preto by bolo vhodné spoločnými silami rezortov tieto podmienky zmierňovať a nie sa od nich dištancovať. Navyše ak v tomto prípade, prípadov, kedy sa opatrovateľský príspevok kráti z dôvodu hospitalizácie, nie je až taký veľký. Podľa štatistiky asi jedno percento, čiže každý stý opatrovateľ môže prísť o nejaké finančné prostriedky z tohto titulu. Neverím, že váš kolega z ministerstva financií vám túto položku odoprel. Skôr si myslím, že ste mu takúto požiadavku ani nepredložili. Opravte ma, ak sa mýlim. Odhadujem, že náklady budú v sto tisícoch, čo je zanedbateľná položka pre štátny rozpočet, ale významná položka pre ten rodinný. Už som to opakovala niekoľkokrát, opatrovatelia nemajú možnosť na prechodné obdobie sa zamestnať, lebo jednak nevedia, na ako dlho a jednak sa určite starajú o svojho príbuzného, aj keď vy to vidieť nechcete.
A v tej súvislosti tu máme sociálne poistenie ako ďalší problém. Keď im prestávate vyplácať opatrovateľský príspevok, prestávate im vyplácať aj sociálne poistenie? Vedia o tom? Ja viem, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale opäť apelujem na pomoc. Tí ľudia majú aj bez toho dosť starostí, systém by im mal v čo najväčšej miere pomáhať, a to nielen finančne, ale aj informačne. Lebo tu sa stále rozprávame o opatrovateľoch, ktorí sa poctivo a s láskou starajú o svojich príbuzných a nechcú, aby skončili v pobytových zariadeniach. Nepotrebujeme neustále počúvať o pár jedincoch, ktorí systém zneužívajú. Ak bude dobre nastavený systém pre tých, čo ho potrebujú, som presvedčená, že bude dosť času venovať sa aj tým, ktorí by v ňom byť nemali.
V pôvodnom návrhu ste sľubovali opatrovateľom zvýšiť príspevok trikrát. Najprv o 120 eur mesačne, ďalšie dva roky po 35 eur mesačne. Čo sa stalo, že to nevyšlo? Ako je možné, že už to neviete garantovať? Ako je možné, že ste predstavili zvýšenie, na ktoré ste nezískali podporu od ministerstva financií? Aká je šanca, že sa v budúcnosti nariadením vlády bude tento príspevok naozaj zvyšovať? Aj na tieto otázky čakajú odpoveď ľudia vonku.
Osobný asistent. Na rozdiel od opatrovania osobnú asistenciu vykonávajú alebo mali by vykonávať skôr cudzí ľudia, nie rodinní príslušníci, lebo filozofiou osobnej asistencie je, aby sa človek so zdravotným postihnutím stal nezávislým na iných, mohol samostatne existovať bez odkázanosti na pomoc rodiny, aby sa rodina odbremenila, lebo akákoľvek práca, ktorú budete vykonávať 24 hodín, ktokoľvek, je časom vstupenka do pekla. Takto sa môžu sily rozložiť.
Osobný asistent jednak toľko nerobí, lebo má aj vlastný život a jednak ani robiť nemôže, lebo zákon mu umožňuje robiť maximálne 10 hodín denne. Osobná asistencia potrebuje hlavne empatických ľudí, ktorí sú ochotní plniť požiadavky užívateľov osobnej asistencie. Na prvý pohľad jednoduché, no na druhej strane na osobnú asistenciu sú naozaj odkázaní najmä tí s ťažkým zdravotným postihnutím a tak to môže byť aj náročné a nie každý sa na to hodí. Verte mi, komplikovanejšie podmienky a bariéry, ktoré táto spoločnosť má, zvládajú často oveľa emotívnejší osobní asistenti, ako osoby so zdravotným postihnutím. A vedia sa za nás biť oveľa silnejšie, lebo vedia rozlíšiť, čo by mohlo fungovať lepšie.
Len pre informáciu pre tých, čo to stále ešte nevedia, aj keď už som to aj na tejto pôde spomínala, osobná asistencia je založená na štyroch D:
- deinštitucionalizácia - človek dokáže existovať v domácom prostredí a nie je odkázaný na pobytové služby,
- deprofesionalizácia - na vykonávanie tejto činnosti nepotrebuje osobný asistent absolvovať žiadne vzdelávanie či kurz,
- delimitácia - nemalo by byť určené, čo presne má asistent robiť a koľko, lebo každý má individuálne potreby, ale my sme limitovaní činnosťami uvedenými v prílohe zákona,
- demedikalizácia - osobného asistenta potrebujeme v súvislosti s naším životom, nie naším postihnutím.
Neoznačujeme sa za chorých, postihnutie nie je to, čo od rána do večera riešime, ale osobného asistenta potrebujeme na úplne obyčajné činnosti, ktoré by sme robili, keby sme postihnutie nemali a ktoré robíte aj vy a v ktorých sme kvôli postihnutiu obmedzení.
Nie pre každého je táto služba vhodná, pretože vždy s ňou bude spojených aj niekoľko nevýhod, a to v prvom rade, že si človek musí hľadať a manažovať asistenta sám. Mohli by v tejto chvíli, mohli by v tejto úlohe významne pomôcť agentúry osobnej asistencie, lenže tých je žalostne málo a tiež im chýba podpora a adekvátne ocenenie. Len pripomínam, že ide o sociálnu službu, ktorá má byť poskytovaná zadarmo, ale ich systematické financovanie zabezpečené nie je.
Počula som vás niekoľkokrát, pán minister, ako si prajete, aby opatrovateľky nemuseli chodiť zarábať do Rakúska. Viete o tom, že osobná asistencia je tiež forma, ako ich tu udržať? Keď vedia vykonávať spoľahlivo prácu tam, mohli by ju aj tu. Stačí, ak ich práca bude ocenená. A to je kameň úrazu. Osobná asistencia sa dostáva na chvost záujmu, lebo je neohodnotená. Pritom máme v zákone jednu z najlepších foriem pomoci, ktorá funguje dlhé roky a často nám ju závidia aj v okolitých krajinách. Momentálne sa dostala na svoje dno vďaka nedostatočnej hodinovej sadzbe, kým od začiatku platnosti tohto zákona bola naviazaná na životné minimum, ako to už aj pán minister spomínal, teraz sa situácia mení. Po pokuse naviazať ju na minimálnu mzdu ešte v medzirezortnom pripomienkovom konaní nakoniec skončila s fixne určenou sadzbou a v tomto prípade naozaj veľmi nízkou. Porovnávať totiž príspevok, ktorý v praxi funguje ako živnosť, resp. odmena pre osobného asistenta funguje ako živnosť, sa s minimálnou mzdou takýto príspevok porovnávať nedá.
Čo musí urobiť asistent, aby bol asistent? V prvom rade musí uzatvoriť zmluvu s osobou na základe Občianskeho zákonníka. Zaregistruje sa na daňovom úrade ako osobný asistent, dostane DIČ. Od tohto momentu je povinný si všetky svoje príjmy priznať v daňovom priznaní, musí si hľadať niekoho, kto mu ho spraví. Nestačí požiadať zamestnávateľa. Ak pracuje ako osobný asistent a má odpracovaný akýkoľvek počet hodín, je automaticky poistený štátom, ak nemá zdravotné poistenie z iného titulu. Ak odpracuje viac ako 140 hodín v mesiaci, resp. ak má nastavené takto zmluvy a nemá žiadny iný druh príjmu, môže sa prihlásiť do Sociálnej poisťovne, bude dôchodkovo poistený. Nemá však ani nemocenské poistenie, ani poistenie v nezamestnanosti. Čiže budúce mamičky môžu zabudnúť popri osobnej asistencii na materskú, mamičky na nemocenské či OČR. Žiadne poistenie, žiadne sociálne poistenie nemajú ani rodinní príslušníci, ak dotujú chýbajúce hodiny. Osobní asistenti nemajú žiadny príjem, ak nepracujú. Čiže keď ich osoba so zdravotným postihnutím dočasne nepotrebuje a majú alebo majú nejaké iné vlastné výpadky, napríklad niečo ako dovolenka, nemajú príjem. Ak skončia s osobnou asistenciou, nedostávajú príspevok, alebo resp. podporu v nezamestnanosti.
Osobní asistenti nemajú šancu preukazovať príjem z osobnej asistencie ako príjem pri získavaní hypotéky napriek tomu, že pre nich to príjem naozaj je, pre mnohých pravidelný a zdaňovaný, pre banky je to len sociálna dávka. Aj pre toto všetko sa stáva asistencia maximálne neatraktívna.
A tak ja sa pýtam, na základe čoho prišlo ministerstvo práce na odmenu, ktorá sa má rovnať 102 % minimálnej mzdy? Keď som sa aj chcela dopátrať k odmene, ktorá by bola adekvátna a približovala by sa k hodnote minimálnej mzdy, tak som musela kalkulovať takto: asistent rovná sa živnostník, ale v porovnaní so zamestnancom. Narátala som si hodiny, ktoré môže za mesiac odpracovať pri nejakom bežnom pracovnom, pri nejakom bežnom fonde pracovného času mi to vyšlo, že by mal odpracovať každý mesiac 162 hodín. Ďalších 12 hodín by mohol mať preplatených ako dovolenku, 1/12 z roka. Do nákladov som započítala už len povinné sociálne odvody, ktoré v súčasnosti tvoria 160 eur približne. A započítala som tam aj to, čo bežný zamestnanec dostáva, a to je stravné len vo výške príspevku zamestnávateľa, čiže 1,86 eura na jeden pracovný deň. Žiadne cestovné, žiadne výpadky, musí pracovať každý mesiac, žiadne iné náklady. Pri tejto podobe mi vyšlo, že minimálna suma na osobnú asistenciu je 4,18 tak, aby pokryla všetky náklady a aby osobný asistent bol na úrovni minimálnej mzdy.
Poviete si, ale koľko je takých ľudí, ktorí robia len osobnú asistenciu? No práve, nemusí ich byť veľa práve preto, že sa to neoplatí. Osobná asistencia je často len prechodná stanica, kým si nájdu niečo lepšie. A sme zase pri zle nastavenom systéme. Ak by sme chceli, nemuseli by sme príspevok na osobnú asistenciu počítať len ak výdavok štátu. Môže to byť nástroj zamestnanosti, čo je vaša obľúbená téma, pán minister. Môže tu byť priestor zamestnávať ľudí bez kvalifikácie či iných znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie, napríklad ľudí v preddôchodkovom veku. Mimochodom ja sama osobne mám osobnú asistentku, ktorá je z úradu práce.
Ešte jeden detail. Skúšali ste si pozrieť niekedy inzeráty, koľko si pýtajú ľudia za starostlivosť o seniora, alebo zdravotne postihnutú osobu? Ja áno. So sadzbou 2,78 eura na hodinu, ktorá je teraz platná, ťažko môžeme ohúriť. Na portáli, ktorý je zameraný na podobnú činnosť, inzerát pod 3 eura na hodinu nenájdete. Tri až päť eur nájdete tak v dvadsiatich percentách, za upratovanie si ľudia zvyčajne pýtajú 5-10 eur na hodinu, za starostlivosť o ťažko telesne postihnutú osobu alebo seniora je to 6-10 euro na hodinu. S týmto porovnávajte a nie s minimálnou mzdou, pán minister.
Rovnako prichádzate s výkazom o odpracovaných hodinách s novou podobou. Vy tvrdíte, že keďže je to hradené zo štátneho rozpočtu, je potrebné vykonávať kontrolu jeho účelnosti. Ja to chápem a v podstate, keby to niekomu prospelo, nemala by som problém. No pýtam sa, ako nová forma výkazov pomôže odhaľovať neoprávnené vyplatenie príspevkov, keď výkaz sa vypracováva vždy za mesiac spätne a aj naďalej sa tak bude? Ako budete dokazovať, že asistencia sa vykonávala v inom čase, ako je uvedené? Nebude to opäť odhaľovanie opäť len na základe zlých medziľudských vzťahov, tak ako to deklarujú na ústredí práce, že k týmto odhaľovaniam dochádzalo len v prípadoch, kedy sa vzájomne ľudia udávali?
Jediný výsledok tak bude, že osoby so zdravotným postihnutím budú viac času tráviť ich vyhotovovaním, vyhotovovaním týchto výkazov. Bude to náročnejšie na kontrolu. Na viacerých miestach nielen u užívateľa osobnej asistencie, ale aj na úradoch sa budú kontrolovať výkazy mesiace deň po dni, hodiny sa prepočítavať a výsledok bude, že vy budete v správe o činnosti na ústredí práce deklarovať ďalšie stotisíce úkonov navyše, pretože desaťtisíc príspevkov má desiatky zmlúv osobnej asistencie a to všetko krát dvanásť. Ak by to malo veci pomôcť, opakujem, nemám nič proti, ale zatiaľ to tak nevyzerá. Piateho mája, túto sobotu, sme si pripomenuli Európsky deň nezávislého života. Vy ho chcete osláviť zvláštnym spôsobom. Novelou zákona o kompenzáciách, v ktorej hádžete osobnej asistencii spiatočku.
Pretože už nemám veľa času, ale ja sa určite prihlásim ešte aj do ústnej rozpravy, chcem vám ešte povedať, pán minister, toto. Možno sa vám zdá na prvý pohľad, že tu obhajujem záujmy ľudí len s postihnutím, ale ja som hovorila predovšetkým o asistentoch a opatrovateľoch. Ale berte moje argumenty ako snahu myslieť na každého z vás dnes ešte zdravého občana tohto štátu. Stačí predsa len jeden neuvážený skok do plytkej vody, autonehoda, choroba a, žiaľ, pohľad na tieto požiadavky už môže byť aj pohľadom niekoho z vás.
Tak vás na záver opäť žiadam, predovšetkým vás, pán minister, vezmite si k srdcu slová uvedené na začiatku zákona a poďme spolu budovať systém, ktorý ľuďom so zdravotným postihnutím pomáha, aby tak mohol celej spoločnosti, aby tak pomohol celej spoločnosti vyrovnať sa s rozdielnosťami.
Ďakujem. (Potlesk.)

Dve faktické poznámky.
Nech sa páči, pani poslankyňa Gaborčáková.

Chcem ti poďakovať, kolegyňa. Vidno, že máš aj osobnú skúsenosť s tým, čo si predstavila a tí ľudia, ktorí aj hore tlieskajú, ťa dennodenne atakujú s tým, aby si, keďže si sama zdravotne ťažko postihnutá, tak od teba očakávajú, že budeš hájiť záujmy práve tých, ktorí to potrebujú a myslím si, že nemáš sa za čo hanbiť pri svojom vystúpení. Ďakujem ti veľmi pekne.

Pani poslankyňa Vaľová.

Ďakujem pekne. Ja by som chcela povedať, že tvorca zákona vždy musí mať na zreteli, ako sa povie, že obidve strany mince. Neobstojí jedna záležitosť. Samozrejme, každá skupina ľudí, ktorá je na Slovensku, to je jedno, či sú zdravotne ťažko postihnutí, či sú to mladé matky na materskej, ktokoľvek, samozrejme, že očakáva, že by vždy dostal od štátu viac. Ale nemôžem povedať, lebo ja to považujem za také plagátové výrazy, že neurobili ste nič alebo urobili ste úplne málo. V roku 2016 sme v parlamente presadili novelu, kde sme zvýšili opatrovateľský príspevok z 220 eur na 247 eur. Takisto na ochranu príjmov opatrovanej osoby z 1,4-násobku sumy na 1,7-násobku sumy a odstránili sme dvanásťročné obmedzenie sociálneho poistenia platenom štátom.
Viem, že pán minister chystá jednoznačne zvýšenie opatrovateľského príspevku na minimálnu mzdu. Samozrejme musí to ísť postupne. V roku 2018 by to malo byť o 120 eur v júli a od júla 2018 o 92 eur. Ja viem, že každému sa zdá, že je to málo. Keď si pozrieme vplyv na štátny rozpočet, tak v roku 2018 je to plus 34 617 968. V roku 2019 to bude 83 482 558. Ja to úplne chápem a viem, každý chce viac.
Čo sa týka toho výkazu, poviem ako primátorka mesta. Samozrejme, musí byť nejaký, nejaký výkaz alebo nejaký doklad alebo nejaký dokument. Ale už aj pre toho opatrovaného, pretože naozaj sa niekedy môže stať, že sa tieto veci, my aj tú ochranu, aj mne sa stáva, že si podávajú ľudia, že chce ich niekto z rodiny opatrovať. Sám je ťažko postihnutý a nemôže ho zamestnať a to opatrovanie naozaj potom je také, že nie je to profesionálne. Nie preto, že niekoho chceme šikanovať, ale ja to vidím aj z mesta, aj my chceme vidieť, kedy tam ten opatrovateľ bol, či naozaj bol, či si splní nejakú povinnosť. Nemyslím si, že je to o šikane, myslím si, že je to o nejakej profesionalite a o tom, že a keď štát aj niekoho platí, tak má mať aj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)