31. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, pán minister, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 946. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 997 z 24. apríla 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálnej veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem veľmi pekne. Máme pred sebou návrh novely zákona, ktorý bude mať reálny dopad na niekoľko desiatok tisícov občanov Slovenskej republiky. Hovorím ako o ťažko zdravotne postihnutých ľuďoch, tak aj o tých, ktorí sa o nich starajú, pomáhajú im skvalitniť ich život do najlepšej možnej miery.
Ustanovenia zákona, ich zavedenie do praxe, sa odrazia nielen v číslach vo financiách, teda v jednotlivých formách peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ale aj v každodennom živote rodiny, v ktorej človek s takýmto znevýhodnením žije.
Som presvedčená, že adekvátna výška napríklad príspevku na osobnú asistenciu bude nielen spravodlivým ohodnotením naozaj ťažkej práce osobného asistenta, nielen fyzickej, ale do značnej miery i duševnej. Bude pre nich motiváciou túto službu robiť ako povolanie bez potreby inej práce, bez časového i finančného stresu. Čo je nad tým všetkým? Kvalitná starostlivosť o zdravie postihnutého člena rodiny zabezpečí v celej rodine harmóniu a priestor pre realizáciu. O tom, aké postavenie má u nás inštitút osobného asistenta, vieme. Mňa zaujímalo, aké je v krajinách Európskej únie. V tejto súvislosti ďakujem za spoluprácu Parlamentnému inštitútu Národnej rady Slovenskej republiky, oddelenie parlamentného výskumu a vzdelávania, ktorý k tejto téme vypracoval analýzu na základe nami vypracovaných otázok. Budem o nich ešte hovoriť.
V roku 2016 sme deklarovali oficiálny záväzok zvýšiť finančný príspevok na opatrovanie aj v programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky. Vo vyhlásení novej vlády to nie je inak. Do medzirezortného pripomienkového konania k novele zákona sa zapojilo jedenásť mimovládnych organizácií zastupujúcich ťažko zdravotne postihnutých, pričom celkovo bolo na vláde akceptovaných a do novely zákona zapracovaných 27 pripomienok. V tejto podobe ho máte pred sebou. Návrh zákona bol predložený do legislatívnej rady vlády s rozpormi Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím a s rozpormi s Úradom komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím.
Aj po prijatí časti pripomienok mimovládnych organizácií zástupcovia týchto inštitúcií naďalej volajú po dialógu s cieľom nájsť vyhovujúce riešenie pre obe strany. Rovnako podstatný je i reálny dopad na štátny rozpočet. Toto je pre nás, ako a kde financie nájdeme, rozdelíme. Každému je však jasné, že táto oblasť, oblasť pomoci zdravotne znevýhodneným občanom je dlhodobo poddimenzovaná a potrebuje systematické a dlhodobo udržateľné riešenia.
Pred pár dňami sme sa s kolegami z výboru pre sociálne veci stretli za jedným stolom so zástupcami mimovládnych organizácií. Vypočuli sme si niekoľko konštruktívnych návrhov, ktoré sformulovali do niekoľkých zásadných kľúčových oblastí. Toto stretnutie vyvolali oni sami. Mali túto potrebu a ja som ich nemohla odmietnuť. Dôraz bol kladený primárne na odmeňovanie osobných asistentov, stanovenie výšky ich príjmu a jeho výpočet. Aj dnes si našli cestu pred parlament, aby sa uchádzali o podporu poslancov v ich snahe dosiahnuť zmeny v novele s pozitívnym dopadom na ich život. V spoločnom dialógu na pôde výboru budeme pokračovať. Pozdravujem ich.
Vrátim sa do Európy k analýze, ktorú som si dala vypracovať a do ktorej sa zapojilo dvanásť krajín: Rakúsko, Holandsko, Litva, Estónsko, Lotyšsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko, Slovinsko, Portugalsko, Grécko, aj Veľká Británia. Je to približne polovica z oslovených štátov Európskej únie. Spomedzi rôznych oblastí som sa zamerala hlavne na inštitút osobnej asistencie a hľadala prieniky so slovenskou legislatívou. Cieľom bolo zistiť, v ktorých krajinách je tento inštitút osobnej asistencie zavedený a aké sú jeho podmienky. Získali sme odpovede na otázky, či je výkon osobnej asistencie povolaním, tiež či je možné, aby osobnú asistenciu vykonával rodinný príslušník telesne postihnutej osoby, alebo či má výška príjmu alebo majetku telesne postihnutej osoby vplyv na výšku príspevkov poskytnutých týmto osobám.
Analýza odpovedá na to, ako je riešená problematika starostlivosti a príspevkov pre telesne postihnutých v krajinách, kde nie je inštitút osobnej asistencie zavedený. To sa týka Grécka a Litvy. V ostatných spomínaných krajinách inštitút osobnej asistencie existuje a má tieto základné atribúty:
1. Výška príspevku na osobnú asistenciu sa neposudzuje, nezávisí od príjmu či majetku zdravotne postihnutého vo všetkých uvedených krajinách, kde inštitút osobnej asistencie existuje. Výška príjmu majetku môže ovplyvniť výšku príspevku na osobnú asistenciu v Holandsku. Pokiaľ ide o Veľkú Britániu, tak môžeme konštatovať, že ide o špecifický prípad, keďže osoby, ktoré potrebujú starostlivosť a podporné plány, musia prejsť testom prostriedkov, čiže istým, finančného hodnotenia. V Estónsku je služba osobnej asistencie jednou zo sociálnych služieb, ktorý organizuje alebo poskytuje miestna samospráva. Preto má každá miestna samospráva vlastné podmienky, ktoré môžu byť veľmi odlišné vrátane výšky platu osobného asistenta. V niektorých miestnych samosprávach služba môže byť úplne bezplatná pre užívateľov služieb, ale súčasne niektoré miestne samosprávy vytvorili vlastný príspevok používateľa služby na službu osobného asistenta.
2. Osobnú asistenciu ako výkon povolania umožňujú všetky uvádzané štáty okrem Dánska, pričom v Estónsku je to v kompetencii miestnej samosprávy, keďže každá samospráva má vlastné podmienky, ktoré môžu byť veľmi odlišné. Napríklad v susednom Rakúsku majú osobní asistenti štatút zamestnancov asistenčného centra alebo priamo ŤZP osôb na základe zákona o sociálnom zabezpečení. Nepotrebujú špecifické tréningy, pretože aktivity sú orientované na špeciálne potreby ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí môžu samostatne rozhodovať o požiadavkách. Osobná pomoc je pre osoby so zdravotným postihnutím zadarmo a nijako nezávisí od príjmu alebo majetku osoby so zdravotným postihnutím. Asistent dostáva plat dohodnutý na základe kolektívnej zmluvy, ktorý platí federálny štát. Spolkové ministerstvo práce, sociálnych vecí, zdravia a ochrany spotrebiteľa ponúka celý rad ďalších opatrení na začlenenie a integráciu ŤZP osôb do pracovného života, napríklad:
- dotácie na mzdy na kompenzáciu zníženej produktivity zamestnancov so zdravotným postihnutím,
- dotácie pre ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí založili vlastný podnik,
- pomoc pri mobilite pri ceste na pracovisko pre ľudí, ktorí nemôžu používať bežné dopravné prostriedky, náklady na znovuzískanie vodičského preukazu alebo nákup auta a mnohé ďalšie.
3. Rodinný príslušník ako osobný asistent. Táto možnosť je podľa analýzy v Dánsku, Holandsku, Slovinsku, Švédsku a vo Veľkej Británii. Naopak v Estónsku, Fínsku, Portugalsku a Rakúsku to nie je možné. Krajiny toto obmedzenie odôvodňujú napríklad tým, že cieľom služby je zvýšiť nezávislosť osoby v núdzi a znížiť zaťaženie rodiny, umožniť účasť rodinných príslušníkov na trhu práce. Pokiaľ ide o Grécko a Litvu, krajiny, kde nie je inštitút osobnej asistencie zavedený, tak riešia problematiku starostlivosti a príspevkov pre telesne postihnutých nasledovne: v Grécku napríklad existuje program Pomoc pre domácnosti, ktorého cieľom je poskytovať primárnu sociálnu starostlivosť ŤZP občanom prioritne tým, ktorí žijú sami a majú nízke príjmy. V Litve v súčasnosti neexistuje žiadna právna úprava týkajúca sa organizácie a poskytovania služieb osobných asistentov. V roku 2013 začalo ministerstvo sociálneho zabezpečenia a práce implementovať program rozvoja integrovanej pomoci, ktorý sa realizuje pomocou zdrojov európskych štrukturálnych fondov.
Toľko nateraz z uvedenej analýzy, z ktorej som vybrala ako príklad práve inštitút osobnej asistencie, ktorý je predmetom nosných debát aj u nás. Je v nej mnoho zaujímavých foriem inštitútu osobnej asistencie, ktoré môžu byť aj pre našu prácu podnetnými, inšpiratívnymi.
Vrátim sa v krátkosti ešte k nedávnemu stretnutiu s mimovládnymi organizáciami, ktoré zastupujú osoby a rodiny detí so zdravotným znevýhodnením a s úradom komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Ako problém mimovládne organizácie primárne vnímajú fakt, že každý návrh, ktorý predložili v rámci medzirezortného pripomienkového konania a zvyšoval nárok na štátny rozpočet, bol zamietnutý s tým, že to ministerstvo financií neschváli. Vo väčšine vidia zapracované zmeny ako nedostačujúce. Na stretnutí sme sa zamerali najmä na témy súvisiace s peňažným príspevkom na osobnú asistenciu a s ním spojené posudzovanie príjmu. Tak isto sme hovorili o určení výšky peňažného príspevku za opatrovanie. Budem konkrétna, no stručná.
Peňažný príspevok na osobnú asistenciu, ktorý v súčasnosti predstavuje sumu 2,78 eur na hodinu, novela navrhuje zvýšiť o 4 centy bez valorizácie do budúcnosti. Mimovládne organizácie žiadajú o skokové navýšenie hodinovej sadzby osobnej asistencie na sumu 140 % hodinovej minimálnej mzdy a jej pravidelnú valorizáciu. Zo stanoviska ministerstva práce vyplýva, že na účely výšky peňažného príspevku na osobnú asistenciu navrhuje stanoviť sadzbu na jednu hodinu osobnej asistencie pevnou sumou a rovnako ako v prípade peňažného príspevku na opatrovanie navýšiť ju prostredníctvom nariadenia vlády, o čom v konečnom dôsledku hovoril už aj pán minister.
Z môjho pohľadu je súčasné navýšenie hodinovej sadzby príspevku na osobnú asistenciu o 4 centy nedostačujúce, pričom ako kompromis vidím navýšenie hodinovej sadzby aspoň o jedno euro. Mám za to, že toto riešenie by našlo podporu, ak nie u všetkých, tak u väčšiny mimovládnych organizácií.
Posudzovanie príjmu príspevku na osobnú asistenciu a pri peňažnom príspevku na zvýšené výdavky z pohľadu mimovládnych organizácií nemotivuje človeka s ťažkým zdravotným postihnutím pracovať. Ako uviedli zástupcovia inštitúcií, opatrovateľský príspevok nedostanete, ak presiahnu vaše posudzované príjmy - každý poberateľ je povinný každý rok príjmy dokladovať úradu práce, Ústrediu práce sociálnych vecí a rodiny - trojnásobok životného minima. Naďalej platí, že výška opatrovateľského príspevku sa znižuje o sumu, o ktorú príjem opatrovaného - napríklad starobný dôchodok - presahuje 339 eur, čiže 1,7-násobok životného minima. Násobky životného minima sú rátané ako v roku 2008.
Tejto problematiky sa návrh zákona nedotýka. Myslím, že takéto obmedzenie nie je nevyhnutné. Je do veľkej miery limitujúce až diskriminačné. Ťažko zdravotne postihnutí si hľadajú nižšie platenú prácu, aby im nebol krátený príspevok alebo si nezakladajú rodinu, aby sa im nekrátil príspevok pre príjem napríklad manžela ako spoločne posudzovanej osoby.
Príspevok na opatrovanie. Mimovládne organizácie žiadajú aj zvýšenie príspevku na opatrovanie s ohľadom na rodinných opatrovateľov, ktorí sa dožadujú zvýšenia tohto príspevku na úroveň minimálnej mzdy. Nevidia dôvod na to, aby sa tento príspevok zvýšil len na cca 320 eur, keď už v súčasnosti je finančný príspevok na klientov v stupni 6, ktorí sú umiestnení v pobytových zariadeniach, vo výške päťsto, pardon, 456,75 eur mesačne a od budúceho roka to bude vo výške cca 500 eur.
Z pohľadu ministerstva práce v oblasti opatrovateľského príspevku prichádza novela zákona so zásadnou zmenou. Výška príspevku nebude závislá na vývoji životného minima, ale navrhuje sa všetky základné výšky peňažných príspevkov na opatrovanie stanoviť pevnou sumou, zároveň zvýšiť ich maximálne výšky a umožniť meniť ich výšky každoročne prostredníctvom nariadenia vlády.
Poslednou kľúčovou oblasťou, ktorú sme rozoberali na okrúhlom stole, bolo znižovanie administratívnej náročnosti pri styku občanov s verejnou správou. Mimovládne organizácie nesúhlasia s navrhovanou formou výkazu o odpracovaných hodinách osobnej asistencie. Okrem iného sa obnovuje uvádzanie informácie o čase, v akom bola asistencia vykonaná. Argumentujú tým, že vláda uvádza ako svoj cieľ znižovanie administratívnej náročnosti, ale v prípade osôb s ťažko zdravotne postihnutými ministerstvo navrhuje pravý opak. Vzájomne sme si vymenili cenné informácie a v úsilí nájsť korektný kompromis budeme v rámci okrúhlych stolov či rozhovorov na výbore, ale i na pôde ministerstva pokračovať.
Dovoľte mi v závere podotknúť, že naším cieľom je predovšetkým vytvoriť čo najlepšie podmienky pre poskytovanie osobnej asistencie v domácom prostredí prijímateľa tejto služby. Dôvody sú jasné. Domáce prostredie má na zdravotne postihnutých ten najlepší vplyv. Starostlivosť zo strany príbuzných je pre nich najviac akceptovaná, pretože najmä pri ťažkých stavoch zasahuje do ich intimity, príbuzní majú väčšinou prirodzený záujem opatrovať čo najkvalitnejšie a vysoko nad rámec formálnej povinnosti. Napokon je to aj pre štát lacnejšie, ako umiestňovanie týchto zdravotne znevýhodnených občanov do zariadení sociálnej starostlivosti.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, vážený pán minister, dnes máme na stole ďalší zo série zákonov ministerstva práce, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú život ľudí. V tomto prípade život ľudí so zdravotným postihnutím. Aj preto im treba venovať náležitú pozornosť, lebo zle nastavený systém môže znamenať neudržateľný systém.
Hneď na začiatku musím povedať, že v súvislosti so mnou a týmto zákonom ide o konflikt záujmov, keďže sa ma bezprostredne týka a je v podstate jediným nástrojom, ktorým môžem využívať na plnohodnotné fungovanie v tomto parlamente vďaka osobnej asistencii. V tejto chvíli však môj osobný asistent byť so mnou nemôže, lebo ani poslanci tento nástroj neakceptujú.
Filozofiou zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia by mala byť len a jedine len kompenzácia ťažkého zdravotného postihnutia a nič iné. Vezmime si v zákone zadefinovanú kľúčovú vec v § 1 ods. 2 zákona, kde sa dočítame, že cieľom úpravy právnych vzťahov je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti a zdôrazňujem, za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti. Sú to mimoriadne kľúčové slová v spojitosti s myšlienkami, ktoré na adresu celého zákona alebo návrhu novelizácie poviem a okolo ktorých sa budem točiť celý čas. Ak totiž už raz máte zdravotné postihnutie, obyčajne je to stav trvalý a to, že sa s tým naučíte plnohodnotne žiť, neznamená, že sa zdravotné postihnutie zmierňuje.
Pokiaľ táto spoločnosť nebude na to pripravená, ľudia so zdravotným postihnutím budú musieť vždy vynakladať oveľa viac snahy, ale aj finančných prostriedkov na riadne fungovanie v spoločnosti. To, akým spôsobom sa následky zdravotného postihnutia zmiernia a aj to, ako nás vníma táto spoločnosť, máte do istej miery v rukách práve vy, pán minister. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu potrebuje v mnohých smeroch vylepšiť, tak ako aj iné zákony vášho rezortu. Vy o tom viete, zmeny sľubujete a nakoniec sa nič podstatné neudeje. Tak to bolo napríklad pri zákone o sociálnych službách, kde ste už zlikvidovali denné stacionáre. Dnes sú v problémoch služby krízovej intervencie, zajtra budeme mať problém jaslí a poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo vašich zariadeniach je úplne cudzí pojem, lebo veď vy ste sociálny rezort a so zdravotníctvom nemáte nič spoločné. Tak je to aj s týmto zákonom.
Dlhodobé požiadavky organizácií vašich partnerov, ktoré ste si vy vybrali, ignorujete. Všetko je maximálne nad rámec novely, lebo však príde ďalšia novela, ale zabúdate povedať, kedy, kedy bude ten správny čas to riešiť.
Vaša súčasná novela sa zúžila len na zvyšovanie príspevkov na opatrovanie a osobnú asistenciu, v tom druhom prípade je to naozaj len kozmetická úprava a odpustenie vymáhania príspevkov v dedičských konaniach. Chvalabohu. Kde sú však nejaké poriadne systémové zmeny? Konečne ste sa rozhýbali a príspevok na opatrovanie sa zvýšil a zvyšovať by sa mal aj v júli, ale všetky ďalšie komplikácie ostávajú. Prečo má byť zákon nastavený tak, že jednou rukou dávate a druhou beriete? Na strane jednej ponúkate pomoc cez peňažné príspevky v snahe kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale pomoc je nastavená tak, že akonáhle je sociálne začlenenie na dosah, odstrihnete jednotlivca aj rodinu od pomoci a opätovne padajú na dno odkázanosti. Príspevky majú kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale kompenzáciu podmieňujete nie samotným zdravotným postihnutím, ale vekom žiadateľa, nízko nastavenými príjmovými limitmi, odňatím príspevku, v dôsledku čoho je rodina ešte v horšej finančnej situácii často preto, že bola príliš aktívna, tak, ako sa to hovorí v zákone. Už len pri náznaku sociálneho začlenenia okamžite trestáte za aktivitu. Uvediem príklad.
Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemá nárok na príspevok na auto, lebo nepracuje, ale nemá nárok na tento príspevok ani keď pracuje, pretože okamžite prekračuje príjmový limit. Čo je to za podporu sociálneho začlenenia, keď celý zákon je postavený podľa modelu, že jeden odsek hovorí o podpore a desať v ďalších odsekoch o dôvodoch nepriznania, ktoré však, ako už bolo povedané, nevyplývajú zo zdravotného postihnutia, ale z iných faktorov, ktoré samozrejme nemajú žiadny vplyv na samotnú odkázanosť?
Zvláštnu kapitolu tvorí ľudská dôstojnosť. Tá sa postupne vytráca z aplikačnej praxe zákona. Je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti, keď rodiny s členom s postihnutím ostávajú iba spisovými obalmi, lebo predkladateľ zákona považuje za dôležitejšie zvyšovať administratívnu náročnosť napríklad v spomínaných, napríklad spomínaným zavedením podrobnejších výkazov pri osobnej asistencii? Ale nie je tu ani náznak podpory dostať sociálne pracovníčky k rodinám.
Pri návrhu odznelo z úst zástupcov ministerstva niekoľko poznámok o zneužití systému, ale ani jedno slovo o tom, že úradníčky už nemajú čas spoznať svojich klientov a nieto im ešte cielene pomáhať navrhnutím vhodnej formy kompenzácie.
Podľa výročnej správy ústredia práce za rok 2016 bolo vypracovaných 503 847 výpočtových listov a 203 938-krát ste prehodnocovali príjem na opakované peňažné príspevky. Pri takomto systéme nie je čas ani na kontrolu, ani na zamyslenie sa, či toto má vôbec zmysel. Bránite sa dokonca zmenám, ktoré nemajú vplyv na rozpočet, resp. majú tento vplyv veľmi zanedbateľný. Niekoľko typov vám určite dám, ak mi zvýši samozrejme čas. Najprv sa však budem venovať dvom kľúčovým príspevkom, ktoré sa od tých ostatných v niečom odlišujú. Vy však tú odlišnosť vidíte len pri jednom z nich.
Príspevok na osobnú asistenciu, príspevok na opatrovanie. Sú to príspevky za služby, ktoré poskytujú iní ľudia, teda sú to odmeny za ich prácu, poskytovanú činnosť a nieto vylepšovanie rozpočtu osoby so zdravotným postihnutím. Kým príspevok na opatrovanie takto vnímate, lebo sa priamo vypláca iným osobám a vo vašej správe o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky je odmena za ich prácu vyňatá z celkových kompenzácií, príspevok na osobnú asistenciu vyplácate osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá ho sama vypláca svojim osobným asistentom a preto máte asi pocit, že toto je priame vylepšenie osoby so zdravotným postihnutím. Priame vylepšenie jej situácie.
Keď to však preženiem, všetko toto, opatrovatelia, ale aj osobní asistenti sú vaši zamestnanci, ktorí vám zabezpečujú služby a ako dobrí zamestnávateľ by ste sa o nich mali starať. V opačnom prípade nemajú problém odísť za lepším. Oni nie sú totiž odkázaní na vašu pomoc, vy z nich ďalších ľudí odkázaných na pomoc vyrábate. Pokiaľ si neuvedomíte základný princíp fungovania opatrovateľov a osobných asistentov, ťažko môžete robiť dobré rozhodnutia.
Len pre informáciu, ako to vyzerá v číslach. Napríklad v roku 2016 na peňažné príspevky na kompenzáciu bolo vynaložených 226,5 milióna eur, z toho 92 miliónov bolo určených pre opatrovateľov a 44,5 milióna bolo vyplatených osobným asistentom. Samotné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia tvorili len 40 % z tohto rozpočtu.
A tak by som sa v tomto, a tak by som sa v tomto zmysle chcela venovať predovšetkým postaveniu týchto osôb, osobných asistentov a postaveniu opatrovateľov. Nielen osobám odkázaným na pomoc. Opatrovateľ je v zmysle kompenzácií zväčša rodinný príslušník. Prinajlepšom to môže byť osoba, ktorá s osobou odkázanou na pomoc zdieľa bydlisko, tak je nastavený zákon. Znamená to, že v rodine sa razom ocitajú minimálne dvaja členovia s nízkym príjmom. Ak zoberieme do úvahy, že rodiny s postihnutým členom rodiny sú často neúplné, tak sa stáva, že toto sú jediné zdroje príjmov. Máme približne 55-tisíc opatrovateľov, z toho 32-tisíc je v ekonomicky aktívnom veku. To znamená, že títo, títo opatrovatelia v ekonomicky aktívnom veku majú obmedzený príjem a to znamená, že 32-tisíc ľudí obmedzujete a zakazujete im v podstate prispievať do systému, pretože sú limitovaní napríklad dvojnásobkom životného minima. Ďalších cca 23-tisíc ľudí poberá dôchodkovú dávku. Zjednodušene povedané, veľká väčšina bude v dôchodkovom veku, na svoj dôchodok si odrobila, ale musia sa starať o svojho blízkeho. Na nich sa v systéme nenachádza dosť peňazí a príspevok majú výrazne krátený, hoci vykonávajú tie isté činnosti v rovnakom rozsahu.
Často sa rozprávame o nerovnakom ohodnocovaní mužov a žien. Nie je toto podobné? A potom tu máme toľkokrát opakované krátenia aj z iných dôvodov. Konečne, ako ste spomínali, sa mení krátenie príspevku z dôvodu hospitalizácie dlhšej ako 30 dní, ale ani to sa nebude týkať všetkých. A argument, že nemôžete nahrádzať zdravotnú starostlivosť, neobstojí. Zdravotnú starostlivosť ani nikto nahrádzať nechce. Tu sa rieši sociálna situácia opatrovateľa. Pritom aj každý pacient sa zotavuje oveľa lepšie, keď má dobré podmienky, no osoby so zdravotným postihnutím tieto dobré podmienky mať ešte dlho nebudú a už vôbec nie v nemocniciach, pretože povedzme si rovno, primerané podmienky sú finančne nákladné. Preto by bolo vhodné spoločnými silami rezortov tieto podmienky zmierňovať a nie sa od nich dištancovať. Navyše ak v tomto prípade, prípadov, kedy sa opatrovateľský príspevok kráti z dôvodu hospitalizácie, nie je až taký veľký. Podľa štatistiky asi jedno percento, čiže každý stý opatrovateľ môže prísť o nejaké finančné prostriedky z tohto titulu. Neverím, že váš kolega z ministerstva financií vám túto položku odoprel. Skôr si myslím, že ste mu takúto požiadavku ani nepredložili. Opravte ma, ak sa mýlim. Odhadujem, že náklady budú v sto tisícoch, čo je zanedbateľná položka pre štátny rozpočet, ale významná položka pre ten rodinný. Už som to opakovala niekoľkokrát, opatrovatelia nemajú možnosť na prechodné obdobie sa zamestnať, lebo jednak nevedia, na ako dlho a jednak sa určite starajú o svojho príbuzného, aj keď vy to vidieť nechcete.
A v tej súvislosti tu máme sociálne poistenie ako ďalší problém. Keď im prestávate vyplácať opatrovateľský príspevok, prestávate im vyplácať aj sociálne poistenie? Vedia o tom? Ja viem, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale opäť apelujem na pomoc. Tí ľudia majú aj bez toho dosť starostí, systém by im mal v čo najväčšej miere pomáhať, a to nielen finančne, ale aj informačne. Lebo tu sa stále rozprávame o opatrovateľoch, ktorí sa poctivo a s láskou starajú o svojich príbuzných a nechcú, aby skončili v pobytových zariadeniach. Nepotrebujeme neustále počúvať o pár jedincoch, ktorí systém zneužívajú. Ak bude dobre nastavený systém pre tých, čo ho potrebujú, som presvedčená, že bude dosť času venovať sa aj tým, ktorí by v ňom byť nemali.
V pôvodnom návrhu ste sľubovali opatrovateľom zvýšiť príspevok trikrát. Najprv o 120 eur mesačne, ďalšie dva roky po 35 eur mesačne. Čo sa stalo, že to nevyšlo? Ako je možné, že už to neviete garantovať? Ako je možné, že ste predstavili zvýšenie, na ktoré ste nezískali podporu od ministerstva financií? Aká je šanca, že sa v budúcnosti nariadením vlády bude tento príspevok naozaj zvyšovať? Aj na tieto otázky čakajú odpoveď ľudia vonku.
Osobný asistent. Na rozdiel od opatrovania osobnú asistenciu vykonávajú alebo mali by vykonávať skôr cudzí ľudia, nie rodinní príslušníci, lebo filozofiou osobnej asistencie je, aby sa človek so zdravotným postihnutím stal nezávislým na iných, mohol samostatne existovať bez odkázanosti na pomoc rodiny, aby sa rodina odbremenila, lebo akákoľvek práca, ktorú budete vykonávať 24 hodín, ktokoľvek, je časom vstupenka do pekla. Takto sa môžu sily rozložiť.
Osobný asistent jednak toľko nerobí, lebo má aj vlastný život a jednak ani robiť nemôže, lebo zákon mu umožňuje robiť maximálne 10 hodín denne. Osobná asistencia potrebuje hlavne empatických ľudí, ktorí sú ochotní plniť požiadavky užívateľov osobnej asistencie. Na prvý pohľad jednoduché, no na druhej strane na osobnú asistenciu sú naozaj odkázaní najmä tí s ťažkým zdravotným postihnutím a tak to môže byť aj náročné a nie každý sa na to hodí. Verte mi, komplikovanejšie podmienky a bariéry, ktoré táto spoločnosť má, zvládajú často oveľa emotívnejší osobní asistenti, ako osoby so zdravotným postihnutím. A vedia sa za nás biť oveľa silnejšie, lebo vedia rozlíšiť, čo by mohlo fungovať lepšie.
Len pre informáciu pre tých, čo to stále ešte nevedia, aj keď už som to aj na tejto pôde spomínala, osobná asistencia je založená na štyroch D:
- deinštitucionalizácia - človek dokáže existovať v domácom prostredí a nie je odkázaný na pobytové služby,
- deprofesionalizácia - na vykonávanie tejto činnosti nepotrebuje osobný asistent absolvovať žiadne vzdelávanie či kurz,
- delimitácia - nemalo by byť určené, čo presne má asistent robiť a koľko, lebo každý má individuálne potreby, ale my sme limitovaní činnosťami uvedenými v prílohe zákona,
- demedikalizácia - osobného asistenta potrebujeme v súvislosti s naším životom, nie naším postihnutím.
Neoznačujeme sa za chorých, postihnutie nie je to, čo od rána do večera riešime, ale osobného asistenta potrebujeme na úplne obyčajné činnosti, ktoré by sme robili, keby sme postihnutie nemali a ktoré robíte aj vy a v ktorých sme kvôli postihnutiu obmedzení.
Nie pre každého je táto služba vhodná, pretože vždy s ňou bude spojených aj niekoľko nevýhod, a to v prvom rade, že si človek musí hľadať a manažovať asistenta sám. Mohli by v tejto chvíli, mohli by v tejto úlohe významne pomôcť agentúry osobnej asistencie, lenže tých je žalostne málo a tiež im chýba podpora a adekvátne ocenenie. Len pripomínam, že ide o sociálnu službu, ktorá má byť poskytovaná zadarmo, ale ich systematické financovanie zabezpečené nie je.
Počula som vás niekoľkokrát, pán minister, ako si prajete, aby opatrovateľky nemuseli chodiť zarábať do Rakúska. Viete o tom, že osobná asistencia je tiež forma, ako ich tu udržať? Keď vedia vykonávať spoľahlivo prácu tam, mohli by ju aj tu. Stačí, ak ich práca bude ocenená. A to je kameň úrazu. Osobná asistencia sa dostáva na chvost záujmu, lebo je neohodnotená. Pritom máme v zákone jednu z najlepších foriem pomoci, ktorá funguje dlhé roky a často nám ju závidia aj v okolitých krajinách. Momentálne sa dostala na svoje dno vďaka nedostatočnej hodinovej sadzbe, kým od začiatku platnosti tohto zákona bola naviazaná na životné minimum, ako to už aj pán minister spomínal, teraz sa situácia mení. Po pokuse naviazať ju na minimálnu mzdu ešte v medzirezortnom pripomienkovom konaní nakoniec skončila s fixne určenou sadzbou a v tomto prípade naozaj veľmi nízkou. Porovnávať totiž príspevok, ktorý v praxi funguje ako živnosť, resp. odmena pre osobného asistenta funguje ako živnosť, sa s minimálnou mzdou takýto príspevok porovnávať nedá.
Čo musí urobiť asistent, aby bol asistent? V prvom rade musí uzatvoriť zmluvu s osobou na základe Občianskeho zákonníka. Zaregistruje sa na daňovom úrade ako osobný asistent, dostane DIČ. Od tohto momentu je povinný si všetky svoje príjmy priznať v daňovom priznaní, musí si hľadať niekoho, kto mu ho spraví. Nestačí požiadať zamestnávateľa. Ak pracuje ako osobný asistent a má odpracovaný akýkoľvek počet hodín, je automaticky poistený štátom, ak nemá zdravotné poistenie z iného titulu. Ak odpracuje viac ako 140 hodín v mesiaci, resp. ak má nastavené takto zmluvy a nemá žiadny iný druh príjmu, môže sa prihlásiť do Sociálnej poisťovne, bude dôchodkovo poistený. Nemá však ani nemocenské poistenie, ani poistenie v nezamestnanosti. Čiže budúce mamičky môžu zabudnúť popri osobnej asistencii na materskú, mamičky na nemocenské či OČR. Žiadne poistenie, žiadne sociálne poistenie nemajú ani rodinní príslušníci, ak dotujú chýbajúce hodiny. Osobní asistenti nemajú žiadny príjem, ak nepracujú. Čiže keď ich osoba so zdravotným postihnutím dočasne nepotrebuje a majú alebo majú nejaké iné vlastné výpadky, napríklad niečo ako dovolenka, nemajú príjem. Ak skončia s osobnou asistenciou, nedostávajú príspevok, alebo resp. podporu v nezamestnanosti.
Osobní asistenti nemajú šancu preukazovať príjem z osobnej asistencie ako príjem pri získavaní hypotéky napriek tomu, že pre nich to príjem naozaj je, pre mnohých pravidelný a zdaňovaný, pre banky je to len sociálna dávka. Aj pre toto všetko sa stáva asistencia maximálne neatraktívna.
A tak ja sa pýtam, na základe čoho prišlo ministerstvo práce na odmenu, ktorá sa má rovnať 102 % minimálnej mzdy? Keď som sa aj chcela dopátrať k odmene, ktorá by bola adekvátna a približovala by sa k hodnote minimálnej mzdy, tak som musela kalkulovať takto: asistent rovná sa živnostník, ale v porovnaní so zamestnancom. Narátala som si hodiny, ktoré môže za mesiac odpracovať pri nejakom bežnom pracovnom, pri nejakom bežnom fonde pracovného času mi to vyšlo, že by mal odpracovať každý mesiac 162 hodín. Ďalších 12 hodín by mohol mať preplatených ako dovolenku, 1/12 z roka. Do nákladov som započítala už len povinné sociálne odvody, ktoré v súčasnosti tvoria 160 eur približne. A započítala som tam aj to, čo bežný zamestnanec dostáva, a to je stravné len vo výške príspevku zamestnávateľa, čiže 1,86 eura na jeden pracovný deň. Žiadne cestovné, žiadne výpadky, musí pracovať každý mesiac, žiadne iné náklady. Pri tejto podobe mi vyšlo, že minimálna suma na osobnú asistenciu je 4,18 tak, aby pokryla všetky náklady a aby osobný asistent bol na úrovni minimálnej mzdy.
Poviete si, ale koľko je takých ľudí, ktorí robia len osobnú asistenciu? No práve, nemusí ich byť veľa práve preto, že sa to neoplatí. Osobná asistencia je často len prechodná stanica, kým si nájdu niečo lepšie. A sme zase pri zle nastavenom systéme. Ak by sme chceli, nemuseli by sme príspevok na osobnú asistenciu počítať len ak výdavok štátu. Môže to byť nástroj zamestnanosti, čo je vaša obľúbená téma, pán minister. Môže tu byť priestor zamestnávať ľudí bez kvalifikácie či iných znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie, napríklad ľudí v preddôchodkovom veku. Mimochodom ja sama osobne mám osobnú asistentku, ktorá je z úradu práce.
Ešte jeden detail. Skúšali ste si pozrieť niekedy inzeráty, koľko si pýtajú ľudia za starostlivosť o seniora, alebo zdravotne postihnutú osobu? Ja áno. So sadzbou 2,78 eura na hodinu, ktorá je teraz platná, ťažko môžeme ohúriť. Na portáli, ktorý je zameraný na podobnú činnosť, inzerát pod 3 eura na hodinu nenájdete. Tri až päť eur nájdete tak v dvadsiatich percentách, za upratovanie si ľudia zvyčajne pýtajú 5-10 eur na hodinu, za starostlivosť o ťažko telesne postihnutú osobu alebo seniora je to 6-10 euro na hodinu. S týmto porovnávajte a nie s minimálnou mzdou, pán minister.
Rovnako prichádzate s výkazom o odpracovaných hodinách s novou podobou. Vy tvrdíte, že keďže je to hradené zo štátneho rozpočtu, je potrebné vykonávať kontrolu jeho účelnosti. Ja to chápem a v podstate, keby to niekomu prospelo, nemala by som problém. No pýtam sa, ako nová forma výkazov pomôže odhaľovať neoprávnené vyplatenie príspevkov, keď výkaz sa vypracováva vždy za mesiac spätne a aj naďalej sa tak bude? Ako budete dokazovať, že asistencia sa vykonávala v inom čase, ako je uvedené? Nebude to opäť odhaľovanie opäť len na základe zlých medziľudských vzťahov, tak ako to deklarujú na ústredí práce, že k týmto odhaľovaniam dochádzalo len v prípadoch, kedy sa vzájomne ľudia udávali?
Jediný výsledok tak bude, že osoby so zdravotným postihnutím budú viac času tráviť ich vyhotovovaním, vyhotovovaním týchto výkazov. Bude to náročnejšie na kontrolu. Na viacerých miestach nielen u užívateľa osobnej asistencie, ale aj na úradoch sa budú kontrolovať výkazy mesiace deň po dni, hodiny sa prepočítavať a výsledok bude, že vy budete v správe o činnosti na ústredí práce deklarovať ďalšie stotisíce úkonov navyše, pretože desaťtisíc príspevkov má desiatky zmlúv osobnej asistencie a to všetko krát dvanásť. Ak by to malo veci pomôcť, opakujem, nemám nič proti, ale zatiaľ to tak nevyzerá. Piateho mája, túto sobotu, sme si pripomenuli Európsky deň nezávislého života. Vy ho chcete osláviť zvláštnym spôsobom. Novelou zákona o kompenzáciách, v ktorej hádžete osobnej asistencii spiatočku.
Pretože už nemám veľa času, ale ja sa určite prihlásim ešte aj do ústnej rozpravy, chcem vám ešte povedať, pán minister, toto. Možno sa vám zdá na prvý pohľad, že tu obhajujem záujmy ľudí len s postihnutím, ale ja som hovorila predovšetkým o asistentoch a opatrovateľoch. Ale berte moje argumenty ako snahu myslieť na každého z vás dnes ešte zdravého občana tohto štátu. Stačí predsa len jeden neuvážený skok do plytkej vody, autonehoda, choroba a, žiaľ, pohľad na tieto požiadavky už môže byť aj pohľadom niekoho z vás.
Tak vás na záver opäť žiadam, predovšetkým vás, pán minister, vezmite si k srdcu slová uvedené na začiatku zákona a poďme spolu budovať systém, ktorý ľuďom so zdravotným postihnutím pomáha, aby tak mohol celej spoločnosti, aby tak pomohol celej spoločnosti vyrovnať sa s rozdielnosťami.
Ďakujem. (Potlesk.)

Chcem ti poďakovať, kolegyňa. Vidno, že máš aj osobnú skúsenosť s tým, čo si predstavila a tí ľudia, ktorí aj hore tlieskajú, ťa dennodenne atakujú s tým, aby si, keďže si sama zdravotne ťažko postihnutá, tak od teba očakávajú, že budeš hájiť záujmy práve tých, ktorí to potrebujú a myslím si, že nemáš sa za čo hanbiť pri svojom vystúpení. Ďakujem ti veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja by som chcela povedať, že tvorca zákona vždy musí mať na zreteli, ako sa povie, že obidve strany mince. Neobstojí jedna záležitosť. Samozrejme, každá skupina ľudí, ktorá je na Slovensku, to je jedno, či sú zdravotne ťažko postihnutí, či sú to mladé matky na materskej, ktokoľvek, samozrejme, že očakáva, že by vždy dostal od štátu viac. Ale nemôžem povedať, lebo ja to považujem za také plagátové výrazy, že neurobili ste nič alebo urobili ste úplne málo. V roku 2016 sme v parlamente presadili novelu, kde sme zvýšili opatrovateľský príspevok z 220 eur na 247 eur. Takisto na ochranu príjmov opatrovanej osoby z 1,4-násobku sumy na 1,7-násobku sumy a odstránili sme dvanásťročné obmedzenie sociálneho poistenia platenom štátom.
Viem, že pán minister chystá jednoznačne zvýšenie opatrovateľského príspevku na minimálnu mzdu. Samozrejme musí to ísť postupne. V roku 2018 by to malo byť o 120 eur v júli a od júla 2018 o 92 eur. Ja viem, že každému sa zdá, že je to málo. Keď si pozrieme vplyv na štátny rozpočet, tak v roku 2018 je to plus 34 617 968. V roku 2019 to bude 83 482 558. Ja to úplne chápem a viem, každý chce viac.
Čo sa týka toho výkazu, poviem ako primátorka mesta. Samozrejme, musí byť nejaký, nejaký výkaz alebo nejaký doklad alebo nejaký dokument. Ale už aj pre toho opatrovaného, pretože naozaj sa niekedy môže stať, že sa tieto veci, my aj tú ochranu, aj mne sa stáva, že si podávajú ľudia, že chce ich niekto z rodiny opatrovať. Sám je ťažko postihnutý a nemôže ho zamestnať a to opatrovanie naozaj potom je také, že nie je to profesionálne. Nie preto, že niekoho chceme šikanovať, ale ja to vidím aj z mesta, aj my chceme vidieť, kedy tam ten opatrovateľ bol, či naozaj bol, či si splní nejakú povinnosť. Nemyslím si, že je to o šikane, myslím si, že je to o nejakej profesionalite a o tom, že a keď štát aj niekoho platí, tak má mať aj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem vám, pani kolegyňa Vaľová. Neviem, či ste už skúšali niekedy odkontrolovať aj takéto výkazy. Práve v tom je ten problém, že je to veľmi ťažké a tí pracovníci, pretože sú zahltení množstvom ďalšej práce, tak na to nemajú čas. Ja som za to, aby sa naozaj kontrolovali činnosti, ktoré, ktoré sa kontrolovať majú, ale v tomto prípade si myslím, že bude aj ministerstvo práce a úrady práce ťahať za kratší koniec a tých odhalení nebude tak veľa. Čo sa týka pomoci ministerstva, áno, v minulosti zdvihli príspevok na opatrovanie, zvýšila sa tam tá hranica, aj tie ďalšie veci, ktoré ste uviedli, ale, bohužiaľ, vy idete tiež len tou populistickou cestou, že meníte sumy a zabúdate riešiť systémové požiadavky, ktoré tu sú a ktoré vám organizácie dávajú. Tak skúste, skúste aj niektoré iné veci zmeniť, nielen také, ktoré ovplyvňujú veľkú skupinu a teraz dáte im hurá systémom veľa peňazí. Lebo na jednej strane im dávate, ako som spomínala, a na druhej strane im ale beriete, a to už potom nehovoríte.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni. Dovoľte mi na úvod zarámcovať môj príspevok do trochu širšieho kontextu. Je dôležitý pre pochopenie filozofie návrhu tohto zákona a ja sa ju pokúsim osvetliť.
Pán poslanec Robert Fico ako predseda strany SMER - sociálna demokracia predstavil v marci tohto roka veľký sociálny balíček s nasledovnými slovami: "Ideme veľmi rázne ďalej. Po Veľkej noci sa stretneme s ministrom financií a ideme hovoriť o obrovskom sociálnom balíku pre slovenskú verejnosť. Budú to veci, ktoré budú vyplývať z faktu, že tejto krajine sa darí." Toto rozdávanie v duchu hesla "ľudia si zaslúžia" zdôvodnil predseda strany SMER - sociálna demokracia tým, že jeho strana chce do vládnej koalície vnášať silný sociálny rozmer. Zároveň sme od neho na tej istej tlačovej konferencii počuli, že koaličná vláda bude naďalej znižovať deficit verejných financií, citujem: "Sme na ceste ďalšieho poklesu deficitu." - povedal vtedy predseda strany SMER - sociálna demokracia, aby súčasne vzbudil v ľuďoch dojem veľkej zodpovednosti.
Už na prvý pohľad ide o dva ťažko zlúčiteľné sľuby. Najmä pod taktovkou SMER - SD, keďže máme dlhoročnú skúsenosť s tým, ako v skutočnosti smeráci s verejnými financiami hospodária a ako vyzerajú ich sociálne balíčky. Peniaze lejú zásadne len tam, kde je to či už v strane ako celku alebo jej jednotlivcom na prospech a skutočné potreby ľudí v mnohých oblastiach ignorujú. Doteraz každá vláda pod vedením SMER - SD škrtila prísun peňazí z verejných zdrojov tam, kde zúfalo chýbajú na zabezpečenie aspoň ako tak dôstojného života ľudí a rozhadzovala v oblastiach, ktoré sú ďaleko za čiarou napĺňania základných potrieb obyvateľov Slovenska, najmä ľudí odkázaných na sociálne dávky. Predkladaná novela je dobrým príkladom toho, že aj táto vláda na čele so SMER-om - SD uvažuje presne takto a nie je ochotná sa z tohto pokriveného mentálneho nastavenia vymaniť.
Najnovší takzvaný sociálny balíček sľubuje rozdať v objeme 600 miliónov eur. Ľuďom sľubuje napríklad dovolenkové šeky v sume 500 eur či štátnu podporu štartovacích pôžičiek pre mladé rodiny. Na toto peniaze má.
Poďme sa teraz pozrieť, na čo vraj táto akože sociálna vláda peniaze nemá. Pred sebou máme návrh vládneho zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a tak sa poďme pozrieť na to, ako vláda napĺňa potreby ľudí v tejto oblasti. Alebo lepšie povedané, pozrime sa na to, na čo peniaze opäť nenašla, hoci opakuje, že sa krajine darí a preto si ľudia zaslúžia prilepšenie.
V medzirezortnom pripomienkovom konaní k navrhovanej novele bolo vznesených veľmi veľa pripomienok, konkrétne 371, z toho 257 zásadných. Pripomienky prišli najmä od organizácií, v ktorých sú združení ľudia so zdravotným postihnutím. Zdôvodnili ich kompetentne, opisujúc podrobne svoje každodenné problémy. Preto sa mi veľmi zle čítali odôvodnenia, ktorými ste, pán minister, zamietali tieto pripomienky jednu po druhej. Dôvodom boli zväčša financie. Práve preto som začala svoj príspevok tak zoširoka. Na jednej strane SMER sľubuje ľuďom ohromné sociálne balíčky, aby získali dojem, že sa o nich dokáže vo vláde postarať, na druhej strane smerácky minister financií v medzirezortnom pripomienkovom konaní upozorňuje smeráckeho ministra sociálnych vecí, aby v sociálnej oblasti príliš nerozhadzoval. Nieže by ste boli, pán minister, nejaký veľký ľudomil, ale ešte aj z toho mála, o ktoré ste pôvodne plánovali ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím navýšiť kompenzácie, ste si nechali ministrom Kažimírom odkrojiť poriadny kus. Takto vyzerá vami toľko ospevovaná súčinnosť ministrov vraj prosociálnej vlády? Jeden citát za všetky. Takto sa vyjadrilo ministerstvo financií k predkladanej novele ako celku: "V analýze vplyvov na rozpočet verejnej správy na zamestnanosť vo verejnej správe a financovanie návrhu je kvantifikovaný vplyv na výdavky kapitoly ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny v roku 2018 v sume 34,6 milióna eur, v roku 2019 v sume 92,7 milióna eur, v roku 2020 v sume 116,8 milióna eur a v roku 2021 v sume 139 miliónov eur. Upozorňujeme, že z realizácie navrhovaných zmien vyplýva rozpočtovo nekrytý vplyv v roku 2019 v sume 7 miliónov, v roku 2020 v sume 27 miliónov a v roku 2021 v sume 49 miliónov eur." Takže 600 miliónov na rozhadzovanie v rámci populistických sociálnych balíčkov vláda má, ale necelých 84 miliónov pre ľudí, ktorí sú na sociálne dávky odkázaní, nemá?
Pozrime sa teraz, do čoho v prípade ľudí odkázaných na kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vláda odmietala investovať. Odmietla navýšiť odmenu za osobnú asistenciu na 140 % sumy hodinovej minimálnej mzdy. Pripomienkujúce subjekty navrhovali vychádzať zo 70 % priemernej hodinovej mzdy, čo zodpovedá úrovni 1,4-násobku minimálnej hodinovej mzdy. Odôvodnili to tým, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu je de facto mzdou pre osobného asistenta a táto práca je mimoriadne náročná. Argumentácia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny znela: "Navrhované predstavuje zvýšený dopad na štátny rozpočet."
Po druhé. Vláda odmietla poskytovať peňažný príspevok na opatrovanie vo výške, ktorou štát prispieva poskytovateľom sociálnych služieb v kamenných zariadeniach. Navrhovatelia argumentovali nasledovne: "Považujeme za spravodlivé, aby štát pristupoval k opatrovateľom v domácom prostredí a v zariadeniach porovnateľne. Opatrovatelia v domácom prostredí zabezpečujú nielen pomoc pri úkonoch sebaobsluhy, ale aj pomoc pri starostlivosti o domácnosť a pri vykonávaní sociálnych aktivít. Na toto v zariadeniach sociálnych služieb často nie sú peniaze. Ak budú terénni opatrovatelia lepšie zaplatení, prispeje to k naplneniu cieľov deklarovaných štátom v oblasti deinštitucionalizácie, k dlhšiemu zotrvaniu osoby odkázanej na pomoc v domácom prostredí a tým v konečnom dôsledku aj k úsporám verejných prostriedkov vynakladaných na inštitucionálnu starostlivosť." Odpoveď ministerstva: "Navrhované predstavuje výrazný vplyv na štátny rozpočet."
Po tretie. Vláda ďalej odmietla požiadavku poskytovať peňažný príspevok na opatrovanie bez ohľadu na to, v akom sociálnom postavení sa nachádza fyzická osoba, ktorá zabezpečuje opatrovanie. To znamená, či ide o osobu v produktívnom veku alebo o poberateľa dôchodkovej alebo výsluhovej dávky. Navrhovatelia zdôvodnili túto požiadavku tým, že dôchodková dávka nie je štátna sociálna dávka v pravom slova zmysle, keďže na jej výplatu si dotyčná osoba prispievala formou sociálneho poistenia, preto niet dôvodu, aby sa z tohto dôvodu poberania riadneho dôchodku krátil peňažný príspevok na opatrovanie. A zdôvodnenie ministerstva, prečo aj túto požiadavku zamietlo, je úplný cukríček. Počúvajme: "Peňažný príspevok na opatrovanie je nástroj sociálnej pomoci plne hradený zo štátneho rozpočtu a z tohto dôvodu si štát môže určiť podmienky na jeho priznanie." Samozrejme, že k tomu bolo pripojené, že to predstavuje výrazný vplyv na štátny rozpočet.
A teraz prejdem k deťom so zdravotným postihnutím, teda k tej najzraniteľnejšej skupine. V navrhovanej novele vláda odmietla vyriešiť nezmyselné krátenie príspevku na opatrovanie v prípade, že dieťa so zdravotným postihnutím navštevuje školu alebo ambulantné zariadenie viac ako 20 hodín týždenne. Na tento nezmysel upozornila aj komisárka pre osoby so zdravotným znevýhodnením Zuzana Stavrovská a to nielen v medzirezortnom pripomienkovom, ale aj pri prezentácii správy o činnosti jej úradu na ľudskoprávnom výbore a verím, že tak urobí ešte aj v pléne na tejto schôdzi. Stotožňujem sa s názorom pani komisárky, ako aj s názorom stoviek rodičov detí so zdravotným znevýhodnením, že podpora vzdelávania týchto detí by mala byť jednou z priorít nášho štátu a som rovnakého názoru, že krátením príspevku na opatrovanie dochádza k umelému a nežiaducemu skracovaniu hodín vzdelávania detí v školách. Ak si totiž napríklad rodič, ktorý vykonáva opatrovanie svojho dieťaťa s postihnutím, nevie nájsť prácu iba na pár hodín denne, čo je na Slovensku, pán minister, stále veľký problém, stojí pred ťažkou voľbou. Buď znížiť počet hodín, ktoré trávi jeho dieťaťa vo vzdelávaní, alebo nemať z čoho žiť.
A aká bola odpoveď ministra Richtera na túto požiadavku? Krátenie peňažného príspevku považujeme v tomto prípade za správne. Bodka. Ministerstvo ďalej v odpovedi pokračovalo vysvetlením v tom zmysle, že predsa nebude platiť niekomu za službu, ktorú v zariadení či už v škole alebo v DSS-ke za neho vykonáva niekto iný.
No tak sa poďme pozrieť na to, ako sa táto služba poskytuje deťom so zdravotným postihnutím v školskom prostredí. V súčasnosti nijako. To, že v školách nemôžu pôsobiť osobní asistenti, na to som upozorňovala už v tomto pléne dvakrát, keď som predkladala návrhy, aby mohla byť osobná asistencia vykonávaná aj v školách, pretože dnes tam nie je nikto, kto by deťom so zdravotným postihnutím pomáhal, doma, pomáhal so sebaobslužnými činnosťami, s presunom po chodbách či s aktivitami popoludní v školskom klube. A to sa týka, žiaľbohu, a to stále pripomínam a budem to pripomínať, aj špeciálnych škôl. Odpoveď ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ako aj koaličných poslancov vtedy na môj návrh znela, že veď všetko toto má deťom zabezpečiť asistent učiteľa.
A čuduj sa svete, rovnaká požiadavka aj argumentácia týkajúca sa umožnenia osobnej asistencie v školách zaznela teraz v medzirezortnom pripomienkovom konaní od samotného rezortu školstva. Citujem: "Osobný asistent dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím nemôže poskytovať osobnú asistenciu v materskej, základnej a strednej škole.". Dieťa však potrebuje pomoc pri úkonoch aj v čase strávenom v škole a na tento typ asistencie nemajú pedagogickí zamestnanci alebo odborní zamestnanci kompetenciu ani kapacitu. Ide o sebaobslužné úkony, ako napríklad vstávanie, obliekanie, podávanie jedla, podávanie liekov, dorozumievanie, dohľad, preprava a premiestňovanie pri vzdelávacích aktivitách a voľnočasových aktivitách. Cieľom pripomienky je docieliť, aby bola osobná asistencia umožnená dieťaťu aj v škole a aby sa do nej započítavali aj hodiny vykonané v škole. Týmto sa naplní zámer dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, zvýšiť ich prístup k vzdelávaniu. Túto pripomienku považovalo ministerstvo školstva za zásadnú. Váš rezort, pán minister, odmietol aj v tejto veci vyhovieť.
Dámy a páni, v tejto vraj sociálnej vláde sa totiž jednotlivé rezorty nevedia dohodnúť na tom, kto z nich túto službu zaplatí. Minister Richter tvrdí, že na tieto činnosti je v škole asistent učiteľa a preto by mala táto služba byť zaplatená zo zdrojov ministerstva školstva. Ministerka školstva Lubyová dôvodí, že pracovná náplň kvalifikovaných asistentov učiteľa je iná, ako pracovná náplň osobných asistentov a preto chce otvoriť dvere škôl osobným asistentom s tým, že by ich mal platiť rezort sociálnych vecí. A kým sa handrkujú, deti aj učitelia v školách si nevedia rady. Absurdná situácia, ktorú nechce riešiť nielen táto vláda, ale ktorú dodnes nevedela rozťať žiadna doterajšia vláda na čele so SMER-om - sociálnou demokraciou. Výsledok takéhoto doslova antisociálneho prístupu vlády je ten, že školy v praxi odmietajú prijímať deti so zdravotným postihnutím na vzdelávanie, lebo im pri práci s nimi chýbajú nielen osobní asistenti, ale ako vieme, ešte aj tých asistentov učiteľa odmieta smerácky minister financií zaplatiť v potrebnom počte.
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť ešte jeden širší kontext. Pán poslanec Andrej Danko, predseda koaličnej Slovenskej národnej strany rád baví novinárov svojimi predstavami o obsadení vládnych postov opozíciou. Mne sa vtipné nezdajú, preto ich nebudem komentovať. Som však presvedčená, že toto divadlo, kedy sa jednotliví ministri vo vláde nevedia dohodnúť ani len na riešení pre tie najbezbrannejšie deti, je oveľa trápnejšie. Verte, že keď bude na vašom mieste, pán minister, sedieť v ďalšej vláde buď opätovne Jozef Mihál zo SPOLU alebo Soňa Gaborčáková z OĽANO, alebo Silvia Shahzad alebo Natália Blahová zo SaS, tak nájdeme v rezorte školstva spoločné riešenie. My tu totiž na potrebných riešeniach už teraz hľadáme konsenzus.
Na záver chcem zopakovať už len toľko, že na príklade tejto novely vidno, ako táto vláda nieže nevie, ale nechce hospodáriť tak, aby verejné zdroje, ktoré má v rukách, nasmerovala k ľuďom, ktorí ich nutne potrebujú. Predkladaná novela z dielne rezortu, ktorý v súčasnej koalícii, ako jej predstavitelia tak radi vravia, patrí SMER-u - sociálnej demokracii, je praktickou ukážkou, s akou ľahkosťou na jednej strane smeráci sľubujú naliať peniaze tam, kde je to ľúbivé a kde to môže z hľadiska marketingu osloviť veľkú masu ľudí, ale ako im je zaťažko pustiť chlp do opatrení pre tých najzraniteľnejších, ktorí nie sú v spoločnosti až tak početní a preto je ich hlas slabo počuť. Takéto počty s verejnými zdrojmi sú neľudské a nechutné. Preto nemôžem podporiť túto novelu, ale navrhujem, aby ju rezort práce, sociálnych vecí a rodiny stiahol a urýchlene dopracoval tak, aby boli akceptované spomínané pripomienky a aby boli uspokojené nároky ľudí, ktoré vláda v procese pripomienkového konania odignorovala. Peniaze na to evidentne sú.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani kolegyňa, úplne súhlasím so všetkým, čo tu bolo povedané a rovnako by som chcela apelovať na jednu z tých vecí, ktoré ste spomínala, a to je krátenie príspevku na opatrovanie z titulu, že dieťa navštevuje školské zariadenie viac ako 20 hodín. My sme niekoľkokrát predkladali tento zákon a niekoľkokrát sme sa to pokúšali zmeniť a je naozaj smiešne práve to odôvodnenie, v ktorom sa hovorí, že je to z dôvodu toho, že si to želali iné osoby, ktoré takúto formu služby nevyužívajú. Ja sa pýtam, ukážte mi tých, ktorí by toto chceli. Obávam sa, že takýchto ľudí nájdeme len v radoch ministerstva. Je úplne jasné, že odmena 25 eur, ktorá, o ktorý, o ktorú sa kráti príspevok na opatrovanie každý mesiac takýmto rodinám, odmena 25 eur v peňaženke je viac, ako dávať dieťa do školy na dlhšie, pretože tieto rodiny väčšinou žijú z podvyživeného rozpočtu. Odmena za opatrovanie nie je plnohodnotný príjem, ako už názov napovedá, je to príspevok. To znamená, že z toho sa reálne žiť nedá. A na ministerstve sa snažia tvrdiť aj svojím odôvodnením, že rodičia majú byť zodpovední. No oni zodpovední sú. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Najprv sa vyjadrím k tomu, aby sme tu teda hovorili takú skutočnú pravdu, lebo aj na jednej strane je pravda, aj na druhej strane je pravda. Na jednej strane je to, že je to 2,80 za hodinu, ale na druhej strane nikto nepovie, že sú tam odvody a sú to do zdravotnej poisťovne a rovnako sú to odvody do zdravotnej poisťovne. To znamená, ak osobný asistent má 2,80, odrobí maximum 10 hodín denne za 30 dní je to, je to suma 846 eur. Ak k tomu pripočítame odvody, je to 1 101,04 eur, aby to bolo každému jasné, aby sme sa bavili o pevných sumách a o pevných číslach.
Takže to je vlastne tá výška, o ktorej sa naozaj bavíme, o ktorej naozaj rozprávame. Samozrejme, ja vždycky poviem áno, matky s deťmi, postihnutým a tak ďalej, určite zaslúžia si viac a ešte jednu vec chcem urobiť, viete, je to také trošku, že vy ste neurobili nič, my to urobíme najlepšie. Tak ja som tu stála pred pánom Mihálom, kedy som mu povedala, že ustúpil zo všetkých svojich zámerov. Viete, čo pán Mihál napísal vo svojom blogu? Že nedostal som peniaze od ministra financií, predstavoval som si, že to urobím ináč. Škoda, že tu nie je. Prečítam vám ďalšie z jeho vyhlásenia, minister, ktorý musel najviac ustúpiť premiérke. Často narazil na odpor od samej premiérky, ako to bolo napríklad pri zjednocovaní rodičovského príspevku, minister ho chcel pôvodne úplne zjednotiť, napokon ako zvyšovať dôchodky, ako zvyšovať sociálnu nespravodlivosť, valorizáciu dôchodkov, od všetkého pán minister Mihál ustúpil. Vy si myslíte, že vy nebudete mať ministra financií? Vy si myslíte, že keď nastúpite do vlády, že to je ako na ulici? Veď ja mám tak isto rozpočet. A jednoducho máte rozpočet, ktorý máte daný. Ja som za, ako povedala pani Bašistová, skúsme ísť na to jedno euro, ale nerozprávajme o nejakej, že zrazu nastúpi minister Mihál. Však minister Mihál priznal, že neurobil ani... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobrý deň, kolegovia, kolegyne, pán minister, pán predsedajúci, pomerne dosť tu už odznelo a teda v prvom rade chcem povedať jednu dôležitú vec. Ak chceme riešiť problematiku chronicky chorých, teda zdravotne ťažko postihnutých, musíme vidieť veci v takých dvoch rovinách. Jedna rovina je zvyšovanie príspevku a druhá rovina je reforma starostlivosti o chronicky chorých a o ľudí, ktorí potrebujú dlhodobú starostlivosť.
To znamená, ak chcem hodnotiť v týchto dvoch dimenziách aj návrh zákona z dielne pána ministra, musím povedať, že v tom jednom bode, v ktorom hovorí o tom, že výrazne zvýši príspevky, tak zvýšil ich výrazne oproti tomu, ako on zvyšuje príspevky posledné roky, ale na druhej strane musím povedať, vždy v tej rovine, že sa mi nezdalo fér, že ste to oznámili pred voľbami do VÚC, v lete ste avizovali, že teda podporíte opatrovateľov v domácom prostredí, ale keď sa pozrieme na rozpočet, tak v rozpočte to bolo naplánované až od septembra 2018, takmer až o rok.
To znamená, že skutočne sľubujeme ľuďom niečo, čo dostanú pomerne strašne, strašne neskoro a tí ľudia sú vonku tak znechutení a skeptickí, že všetci politici klamú. Teraz, keď navrhnete nejakú sumu, tak samozrejme aj s tou sumou sa bude narábať, či je veľa, či je málo a tak ďalej. To znamená, že vnímam, že nesmiete robiť marketing pred voľbami a potom to dať až takmer pred ďalšími voľbami do samosprávy, pretože po prvé, ľudia sú nešťastní a čakajú na to, že tie peniaze dostanú a keď vidia toho politika, čo má reálnu moc v televízore a vidia, že hovorí, že teraz zvýši sa im ten príspevok, tak oni reálne rátajú, že to bude o niekoľko mesiacov. Potom je čestné povedať, že áno, budeme sa o tom baviť, ale, ľudia, reálne to dostanete o rok. To by bolo fér a to by som povedala, že nebol by to marketing.
Druhá vec, čo sa týka toho financovania. Ja verím aj ministrovi Kažimírovi na druhej strane, že kedy dostáva tak marketingovo rýchlo informácie, že má zmeniť vlastne financovanie na výšku čistej minimálne mzdy, tak jednoducho z tých celkových výdavkov sa to nedá urobiť. On to vie urobiť len systémom, ak by sme povedali, kde, čo, kde čo zoberieme, ušetríme, alebo čo investujeme. To znamená, urobiť určité reformy v oblasti dlhodobej starostlivosti, kde rátame aj zdravotnú starostlivosť, aj sociálnu starostlivosť.
Ak sa pozeráme systémovo na to, tak tieto príspevky budeme vždy vnímať, že sú slabo nastavené, aj keď ich minister dá do výšky čistej minimálnej mzdy. Ale ktorej? Keď každý polrok hovoria o inej čistej minimálnej mzde, lebo hovoria, že chcú mať do takej sumy a do takej sumy, či sa budú odvolávať na to, že to bolo podľa toho, v akom roku to povedali, alebo ideme naozaj do reformy, kde povieme, kde na to peniaze v rámci percenta HDP nájdeme, čo sa tam napočíta a akým spôsobom vyriešime reformu starostlivosti, kde ľudia reálne budú vedieť, že keď je odkázaný na III. stupeň, dostane toľko peňazí, na IV., na V., na VI. Bude vedieť, s akým badžetom môže rátať, a to, že ste to nedali do, s viazanosťou na minimálnu mzdu, to presne svedčí o tom, že ak nemáme urobenú reformu, tak samozrejme nemôžeme sľubovať naviazanosť na minimálnu mzdu, pretože tá minimálna mzda bude vždy iná a teda prognózujete, že bude vyššia. A tým pádom rozbíja to celé, celé rozpočtovanie vlastne aj rezortu financií, aj ministerstva práce.
Čiže vašou úlohou je robiť reformy a nielen z jednej časti navyšovať príspevky, ktoré aj tak ľudia vnímajú vonku, že je to slabo ohodnotené, lebo ak sa pozrú na to, že by mohli ísť do práce, tak samozrejme by zarobili viac peňazí. Ale keďže my sme zlikvidovali ambulantné služby a jedinou možnosťou pre tých ľudí, ak chcú ísť pracovať a chcú mať zo zárobkovej činnosti plat, tak jednoducho musia toho človeka dať do pobytovej formy a tá je zase nenormálne drahá pre štát aj pre daňových poplatníkov.
Čiže je to úplne neskutočne veľký problém, ktorý my nevyriešime tým, že len zvýšime nejaký príspevok, pretože nie sú spokojní ani ľudia, aj v systéme tie peniaze budú chýbať. Je potrebné na túto problematiku sa nachystať, pretože v rámci V4 sme najrýchlejšie starnúce obyvateľstvo. A toto je časovaná bomba pre našu krajinu. Jednoznačne potrebujeme reformu.
Druhá oblasť je nastavenie systémových zmien. Pán minister, touto novelou fakt sa iba tvárime, že ideme robiť zmeny, pretože viac- menej ich garantujeme na tej - A keď ich garantujeme? Ani ich negarantujeme. - na tom zvyšovaní toho príspevku. Na druhej strane filozoficky a reformne opäť nezasahujeme do problémov, ktoré sa každý deň týkajú tých zdravotne ťažko postihnutých. Poviem ako. Napríklad ten opatrovateľský príspevok nedostane opatrovateľ alebo teda človek, ktorý opatruje opatrovaného, keď nemá trvalý pobyt v mieste, kde je opatrovaný. To znamená, že sú to len ľudia, ktorí sú príbuzní. Ak tam nemáte trvalý pobyt, zabudnite na opatrovateľský príspevok. To znamená, tá možnosť, že sa, že si tam nenahlásite trvalý pobyt, pre vás tento príspevok vôbec nie je aktuálny.
Osobná asistencia. Zase ak by ju chcela robiť rodina a vykonávať ju viac ako 120 hodín, nemôže, lebo je to viazané v zákone. To znamená, že v podstate ten príbuzný, ktorý sa doma stará o toho svojho, dajme tomu bratranec o toho svojho príbuzného, tak ten nie je zase dôchodkovo poistený.
To znamená, že my reálne, reálne nenastavujeme reformu, kedy ten človek pocíti, že sa nemusí dostať do nejakých pomykov, či sa dostane na príspevok na opatrovanie alebo na osobnú asistenciu, striktne, kde niečo platí. Preto tú reformu treba nastaviť tak, že to pôjde za tou odkázanosťou, za tým stupňom, aký ten človek má a tak sa navrhujú jednotlivé formy riešení, ktorý tento človek potrebuje.
Odkázanosť dieťaťa na pomoc inej fyzickej osoby v školskom prostredí je obrovský problém. Je to problém pre ministerku školstva, ktorá hovorí, že školský asistent má asistovať pri vzdelávacom procese, nie pri úkonoch hygieny alebo teda odkázanosti na inú fyzickú osobu. Naozaj je potrebné povedať, že sa tu delíme na ministerstvá, ale problém je taký, že ani školstvo, ani sociálna oblasť ho nevyriešia, ak nebudú spolu diskutovať. Čiže opäť v tej reforme musí vyjsť nástroj, ktorý bude platný a ktorý dofinancuje ako použitie služby v jednom rezorte, tak aj v druhom rezorte.
Ďalšia vec, ktorú teda ja kritizujem, je určite, ak je dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím a má školské vyučovanie viac ako 20 hodín, tak jednoducho trestáme rodičov tým, že chcú, aby to dieťa do budúcnosti malo vyššiu kvalifikáciu, bolo viac pripravené na to sa presadiť, byť na chránenom pracovisku alebo teda na voľnom trhu práce. A keďže trestáme aktivitu, tak čo urobíme? Podporujeme pasivitu. Tú pasivitu, to znamená, že či, či sa to dieťa rozvíja alebo nerozvíja, v podstate nemáme kontrolné mechanizmy, či ako, ako hodnotiť tú pasivitu. To znamená napreduje, nenapreduje to dieťa, atď. K tomu je tiež potrebné nastaviť novú reformu, ktorá by nám tieto oblasti hodnotila.
Posledná je osobná asistencia, ktorú ja osobne vidím, ako keby išla do úpadku. Bolo tu povedané, ako je financovaná a z toho všetkého v podstate sa mi javí aj podľa tých čísiel, že snažíme sa schváliť tým ľuďom menší objem hodín, ale v podstate nenavýšiť ten badžet, ktorý ročne prečerpáme na osobnú asistenciu, čo je veľká škoda, lebo aj v rámci reformy tej starostlivosti o chronicky chorých by práve tento nástroj som využila na sprofesionalizovanie domácej starostlivosti, kde by som využila práve to, že tie opatrovateľky z Rakúska, ak by spĺňali kvalifikačné predpoklady, alebo každý iný, tak by som zreformovala tento nástroj, nazvala ho iným spôsobom, stanovila iné podmienky a vedeli by sme tých ľudí udržať v rámci profesionálneho opatrovateľstva na Slovensku.
Na druhej strane by sme mali podmienku takú, že tí ľudia musia byť kvalifikovaní a teda je veľký predpoklad, že nám budú rozvíjať do najvyššieho možného stupňa práve toho človeka, ktorému asistujú. Ale, samozrejme, musí byť adekvátne zaplatený. Preto hovorím, že aj zaplatenie toho človeka by bolo postavené na, z môjho pohľadu a z mojej reformy, ktorú pripravujem, na takých troch pilieroch.
Čo sa týka vlastne tých pripomienok, tak osobne si myslím, že nie je dobré, že odôvodňujete, že ak má človek mieru funkčnej poruchy nad 70 %, tak nemal by, nemá nárok na 10 hodín osobnej asistencie. Odôvodňujete to vlastne zdravotníckym modelom, pričom ak sa pozrieme na vyhodnocovanie, keď hodnotíte človeka v sociálnych službách, tam presne poviete, na aký stupeň je odkázaný a koľko hodín denne sa treba o neho starať. To znamená, je to úplne rovnaký princíp, len iné nástroje. Čiže hovoriť o tom, že tamto nie je zdravotnícky model a tuto už je zdravotnícky model, je minimálne neštandardné a z môjho pohľadu poviem, že ani nekonzistentné.
Čo sa týka znižovania príspevku za opatrovanie alebo osobnú asistenciu len preto, že sa zvýši dôchodok pre bezvládnosť, mi príde tiež, tu dám, tu zoberiem. To znamená, že budeme strácať tých domácich opatrovateľov, lebo ak valorizujeme dôchodky alebo majú nejakým spôsobom zvýšený príplatok za bezvládnosť, tak jednoducho okamžite tomu človeku, tomu opatrovateľovi sťahujeme peniaze a tým pádom vlastne ich ako keby vyháňame z tej formy starať sa o tých ľudí v domácom prostredí. Zle nastavené, koncepčne nám to nebude dobre vychádzať do budúcnosti, pretože nám bude pribúdať ľudí nad 80 rokov, kde je veľký predpoklad, že budú častejšie hospitalizovaní. A teda naozaj tá rodina si rozmyslí, či sa o neho bude starať za tie peniaze alebo nie, alebo pôjde do práce. A tým, že nie sú ambulantné služby a nie je to na komunitnom princípe kombinované s ADOS-om, tak jednoducho ich bude presúvať do kamenných zariadení, ktoré sú veľmi, veľmi drahé pre štát a nehovoriac o tom, ja som tu mala také vystúpenie, že teda odtrhnete ich od citových väzieb rodiny a potom tie problémy, aj popisovala vlastne komisárka so ZŤP, kde v niektorých seniorských domoch ho v podstate nechajú použiť toaletu rovno medzi ostatnými klientmi. Je to nedôstojné. Prebaľujú ich tak, že nie je nijaký záves. Absolútne v starobe strácajú ľudskú dôstojnosť. A to len preto, že nechceme reformovať systém starostlivosti o chronicky chorých a odkázaných.
Takže je toho pomerne dosť, ktoré by som veci napravila, ale teda určite jednou z nich je aj to, že nechcete dávať asistentov do škôl. Vraj je to nesystémové, ale ja vám chcem len pripomenúť, že máme tzv. jasličkový zákon, kde bežne to platí pre zdravé deti do troch rokov, ale pre zdravotne ťažko postihnuté do šiestich rokov, čiže my už v systéme máme zdravotne ťažko postihnuté dieťa, ktoré sa nám takýmto spôsobom môže dostať do jaslí. Ostatné do troch rokov, toto dieťatko tam môže ísť do šiestich rokov. To znamená, že nie je to, nie je to výhovorka, ktorou sa argumentuje, že jednoducho, čo s tými deťmi do šesť rokov, nepatria do kompetencie, atď. Tu hovorím, že patria do tej našej kompetencie.
Treba sa zmýšľať aj nad tým, že downickí športovci, teda športovci, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie a ktorí dochádzajú do športovej organizácie, sa nezaraďujú v zákone do kategórií zariadení, ktoré sa rátajú do toho, že máte nárok na teda individuálnu prepravu. A naozaj minimálne, že ich nevieme zaplatiť, nevieme im vytvoriť podmienky, je štandardné, že keď nechodia do školy, lebo tam patria také zariadenia, že centrum voľného času napríklad, alebo školy, alebo nejaké ambulantné zariadenie, tak by tam mali spadať aj športoviská, kde títo zdravotne ťažko postihnutí športovci dochádzajú a teda na denný tréning a trénujú. Minimálne to by sme mali pre nich spraviť.
Určite je úplne neštandardné, že krátime príspevok dieťaťu 20 hodín, keď je viac ako 20 hodín týždenne. Ale je podľa mňa úplne absurdné, že mu ho krátime aj v čase letných prázdnin, keď tá matka je celé prázdniny s tým dieťaťom doma. To je úplná absurdnosť. Len preto, že školský rok trvá vlastne do augusta a od septembra začína nový školský rok. Takže ministerstvo si to vykladá tak, že aj júl, aj august patria teda do školského roku a tým pádom vlastne nemajú nárok tí rodičia na plný príspevok. Čiže nekrátia mu len preto, že chodí do školy, ale ešte mu ho krátia aj v rámci júla a augusta, lebo školský rok je aj júl - august. Čiže totálna hovadina, s prepáčením. Neviem to ináč nazvať. Proste som z toho, ak nerobíme systémové zmeny, tak aspoň také hlúposti. Však nerobme tým ľuďom problémy. A zase sa to vlastne neodstraňuje.
Ja chcem povedať, že napríklad k 31. januáru 2018 mali navrhnutú ako kompenzačnú, ako kompenzáciu formu práve príspevok na opatrovanie, ale keďže nespĺňali nejakú podmienku, tak 10 122 ľudí ostalo bez príspevku. To je len opatrovanie, hej? To znamená, splnili to, že sú invalidní, že sú odkázaní, ale nesplnili nejakú formálnu podmienku, napríklad ten príjem alebo niečo, a tým pádom na Slovensku mali sme k tomu januáru 10 122 ľudí, ktorí sa starajú o nejakého príbuzného, ale my im na to nedávame ani cent. Nieže ešte ako poistenie.
Ďalší sú to osobní asistenti takto schválení. Dvetisíc dvesto šesťdesiatpäť. To znamená k januáru takmer 13-tisíc máme ľudí, ktorí nedostali vôbec nič. Ako dlho to vydržia? Povedzte, ako dlho vy by ste to vydržali? Ja? Vôbec by som to nevydržala. Jednoducho je to ťažké, je to nespravodlivé a naozaj, ak neurobíme aj reformu nielen tých príspevkov, ktoré aj, ja aj verím tomu Kažimírovi, že jednoducho nedá sa na všetko dávať peniaze, že potrebuje mať v ruke, že je to zreformované, že je to tak, že to bude takto nastavené, hej? Ale na druhej strane musím povedať, že my musíme ísť do systémových zmien, aby tí ľudia cítili, že jednoducho áno, patria do tej sociálnej pomoci.
Patria tam ľudia, ktorým treba pomôcť. Áno, môžme sa debatiť o tom, do akého príjmu, či sa nestaráme o bohatých ľudí rovnako, ako o chudobných. Poďme debatovať o týchto veciach. Komu, naozaj, kto to nezneužíva. Poďme o tom debatovať. Ale jednoznačne sa nemôžme držať tých starých pravidiel, ktoré platili niekedy pred desiatimi rokmi, keď sme mali úplne inú demografickú krivku, keď sme nemali deti s autizmom. Naozaj je potrebné nastavovať nový systém, nové videnie sveta a jednoducho pre mňa je dôležité, aby netrpeli tí ľudia. Ja vidím, ako trpia.
Celý svoj život som zasvätila starostlivosti o týchto ľudí a nie preto, že som nemala čo robiť, alebo že som nemala inú prácu, ale že ma napĺňala tá práca. A preto, keď som tu, tak či sa pán minister na mňa hnevá, alebo sa na mňa nehnevá, ale jednoducho budem hovoriť o tých veciach, na to som tu. Takže prepáčte, trošku som sa na konci tak rozohnila, ale ide mi naozaj o vec.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)