31. schôdza

Pán kolega, 2015 bol naozaj začiatok, z ktorého sme vychádzali, ale ten zákon sa tvoril dva roky predtým a bol tam naozaj obrovský objem financií, takže nevidím dôvod, prečo by sme museli čakať ďalšie tri roky na to, aby sme ho upravovali.
Ale k tomu správnemu konaniu ja chcem dať do súvisu dva paragrafy, § 52, vzťah k správnemu poriadku, kde je vyňatie konania a rozhodovania podľa zákona o spôsobnosti správneho poriadku. Podľa tej dôvodovej správy to je kompetencia samosprávnych krajov určovať počet žiakov stredných škôl pre jednotlivé odbory, je vyňatá z pôsobnosti správneho poriadku z dôvodu, že teda je to prenesený výkon. Ale keď to dáte do súvislosti potom s § 29 bodom 6, kde ministerstvo školstva upraví určený počet žiakov 1. ročníka stredných škôl aj z vlastného podnetu, ak sa nedodržia tie záväzné kritériá, je reálne zasahovanie a pre mňa je to, že chcete rozhodovať, ale nechcete niesť tú zodpovednosť, lebo vy rozhodnete, ako to bude, ale ten zriaďovateľ bude niesť tú zodpovednosť.
A toto je možno otázka aj na kolegu Bašku zo župy, že či by sa mu páčilo, že ministerstvo na základe nejakých čísel, o ktorých tu stále rozprávame, zasiahne vlastne do toho plánu výkonu, môže zvýšiť alebo znížiť počet jednotlivých odborov. A tak to v podstate bude. Na základe čoho? Na základe verejného záujmu? Alebo na základe akých ustanovení? A možno, ja viem, že bolo vyslovených veľa otázok, ale ak pani ministerka by v záverečnom slove mohla povedať, aký má názor na to správne konanie a že či vôbec sa uvažuje o tom v druhom čítaní, že by sme to vedeli upraviť nejakými pozmeňujúcimi návrhmi.
Ďakujem.

Pán poslanec Baška, vy ste položili úplne presnú otázku, že čo je lepšie, či lepšie o potrebách trhu práce vie rozhodnúť trh alebo štát, či reálny záujem žiakov, rodičov môže viesť k dobrým výsledkom, alebo tu máme nejakých štátnych plánovačov, ktorí si zoberú nejaké čísla, vypočítajú, vyjdú im nejaké modely a na základe tých modelov namodelujú, že toľkoto teraz treba prijať do takéhoto odboru a hentoľko do hentakého odboru. To je úplne principiálna otázka, či možno plánovať hospodárstvo. Komunisti za predchádzajúceho režimu neverili v schopnosť trhu poradiť si s ekonomickými procesmi a mysleli si, že trh produkuje chaos, že jediný spôsob, ako môže ekonomika dobre fungovať, je, keď ju niekto naplánuje. Vy teraz chcete v školstve urobiť niečo veľmi podobné. A pokúsili ste sa už o to už tým doterajším stavom.
Už to, že kraje prostredníctvom nariadení určujú počet, počet prvých tried, je zásahom, ktorý vychádza z tejto sociálno-inžinierskej predstavy pripomínajúcej plánovanú ekonomiku minulého režimu, a teraz to ešte idete zosilniť, lebo doteraz aspoň tie župy, ktoré nezdieľali túto vašu plánovačskú predstavu, to mohli nechať na trh. Mohli nechať to na reálny záujem detí a rodičov, aby si to sami určili, a neobmedzovať školy v tom, koľko chcú otvoriť prvých ročníkov. Teraz to už nebudú môcť robiť. Teraz to už nebude robiť zastupiteľstvo. Bude to robiť predseda samosprávneho kraja a ani on to nebude robiť autonómne, lebo mu to v podstate nadiktuje štát.
Ďakujem pekne.

Hovorí sa, že aj keď neskoro, ale predsa. Ja som veľmi rád, že Trenčiansky samosprávny kraj je takým priekopníkom za ostatné tri roky, čo sa týka duálneho vzdelávania. Ale musím pripomenúť, že veľkou chybou z minulosti bolo, že pri privatizácii štátnych podnikov sa nedali podmienky týmto privatizérom, že musia pokračovať v prevádzke učňovských zariadení v týchto podnikoch. Bola veľká chyba, tam sa nám vlastne aj vytratilo učňovské školstvo, lebo inak by sme mali dosť odborníkov, či už sa to týka obrábačov kovov, zámečníkov, stolárov, tesárov, murárov, technikov.
A preto je najvyšší čas, aby spolupráca medzi ministerstvom školstva a samosprávnymi krajami naozaj priniesla spolupráca ovocie do systému za pomoci duálneho vzdelávania. A verím, že tomu pomôže aj zvýšenie podielu výkonu praktického vyučovania. A návrh zákona aj uľahčuje vstup stredných odborných škôl a zamestnávateľov do systému duálneho vzdelávania a to je naozaj veľmi dobré.

Ďakujem. Pán kolega, ďakujem, že ste mi ešte pripomenuli jednu vec, na ktorú som zabudol predtým, a to je zvýšenie možnosti pláce alebo odmeny za tzv. produktívnu prácu stredoškolákov. My dnes poznáme cvičnú prax a produktívnu prax a zákon hovorí, že ak sa v podstate študent podieľa na tom, že prináša vlastne firme, v ktorej praxuje, nejaký zisk, tak je to produktívna prax a mal by byť za to odmenený. Drtivá väčšina škôl toto nerešpektuje, obchádza a do tých, ktorých sa nám podarilo dovolať, nám bolo povedané, že veď produktívna prax je iba taká, kde na konci je konkrétny produkt, a teda ľudia ako obsluha v reštauráciách alebo ľudia, ktorí sa podieľajú iba na tom, že vyrábajú nejaký, nejakú súčiastku, ktorá sa potom niekde použije, že to oni vlastne nepraxujú produktívne a tým pádom nemajú nárok na prax.
A teda namiesto toho, aby bola táto definícia urobená lepšie a bola tam, a bol tam zákonitý nárok na plácu zo strany tých študentov, tak my im síce dávame možnosť, že môžu ísť až nad 100 %, ak o tom zamestnávateľ rozhodne, ale to, že drtivá väčšina škôl a zamestnávateľov v produktívnej praxi ten zákon obchádza, sa nijakým spôsobom nerieši. Ja konkrétne s touto vecou budem sa snažiť niečo spraviť potom na výbore prostredníctvom pozmeňováku, tak dúfam, že aj z vašej strany bude potom podpora.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Začnem asi odzadu.
Pán poslanec Poliačik, áno, tá povinná zložka je tých 1,3 až 2,6 eura za hodinu tej produktívnej práce. Neviem, či to naozaj všetci zamestnávatelia takto dodržiavajú, a ešte môžu, ešte môžu získať teda to štipendium až do výšky tuším nejakých 360 eur. Čiže ono to vychádza celkom zaujímavo, samozrejme, záleží od toho zamestnávateľa, akým spôsobom si naozaj hodnotí toho študenta, ktorý je preňho potenciálny zamestnanec do budúcna.
Pán poslanec Dostál, žiadne sociálne inžinierstvo, v Nemecku to funguje podobne a myslím si, že ani v Nemecku nie je sociálne inžinierstvo. A to, čo vytvárajú samosprávne kraje, to, čo sa snaží vytvárať aj štát, je určitá ponuka, je určitá ponuka pre rodičov a pre tie deti na základe určitých prognóz, štatistík, na základe nejakých čísel. A ja to hovorím vždy, aj to školstvo sa platí z daní nás všetkých a myslím si, že je oveľa lepšie pripraviť také mantinely, takú ponuku na jednotlivých stredných školách v jednotlivých krajoch v rámci celého Slovenska, ktorá zabezpečí to, že ten žiak bude sa učiť naozaj, naozaj to, kde sa aj zamestná, ako potom platiť toho istého žiaka druhýkrát cez rôzne rekvalifikácie, cez rôzne rekvalifikácie zo štátneho rozpočtu. Keď človek, ktorý má už aj remeslo alebo v tomto systéme duálneho vzdelávania môže študovať ďalej, môže si spraviť, ja neviem, maturitu aj dve maturity, môže si spraviť ďalšiu vysokú školu, ale myslím, že je to aj pre ten štát, aj pre tú rodinu, aj toho žiaka, že je samostatný, že nechodí na ďalšie rekvalifikácie a nevie, kedy kde sa zamestná, je to sto razy lepšie, ako keď má takúto prácu a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci a osobitne milí žiaci, dovoľte mi, aby som sa teda vyjadrila, je to prvé čítanie, nebudem úplne detailne reagovať na všetky technické inštitúty zákona, lebo máme pred sebou ešte dlhú, dlhú trať do druhého čítania, ale chcela by som sa teda vyjadriť k takej základnej koncepčnej rovine a reagovať na niektoré konkrétne pripomienky, ktoré tu boli vznesené.
V prvom rade by som chcela začať tým, že viete, že máme v procese Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania, v ktorom stredné odborné vzdelávanie je dôležitou súčasťou a že tento program je inšpirovaný fínskym modelom. Fínsko je pred nami trochu vpredu a to hlavne tým, že tí, ktorí sa vyznáte vo vzdelávaní, poznáte, že máme tzv. Európsky kvalifikačný rámec, že podľa tohto Európskeho kvalifikačného rámca aj na Slovensku deti dostávajú vedomosti, zručnosti a kompetencie. Ale Fíni sú ešte pred nami aj v tom, že rozvinuli ďalšie tri úrovne kvalifikačného rámca, ktorý sa odráža vo vzdelávaní, a to nielenže vedomosti, zručnosti a kompetencie, ale aj postoje, hodnotová orientácia a motivácie. A ja si myslím, že dnešné vystúpenie opozičných poslancov v parlamente bolo dôkazom toho, že na Slovensku sme ešte tieto hodnoty, motivácie a postoje v našom vzdelávacom programe nemali dostatočne zakomponované.
Ide totiž o to a osobitne ma mrzí, že deti musia počúvať veci, ktoré naozaj žonglujú s výrazmi ako "odpad", ktoré naozaj sa snažia izolovane tu vyťahovať tu nejaké veľmi negatívne konotácie, ktoré naozaj nie sú v súlade s tým, čo by sme mali prejavovať aj vo vzťahu k mládeži pri pozitívnom nastavovaní vzdelávacieho systému, pri pozitívnom nastavení mládeže na to, aby jednoducho sami zapadli do tohto, do tohto nového šesťúrovňového Európskeho kvalifikačného rámca, keď my sami dospelí pri prijímaní takejto dôležitej legislatívy žonglujeme naozaj s veľmi negatívnym nastavením, keď sme tu svedkami toho, že na jednej strane sa tieto nové zmeny chvália, ale na druhej strane sa okamžite zatracujú a že v každej sekunde sa kritizuje to, čo sa v ďalšej sekunde svojím spôsobom chváli. Pretože keď na jednej strane sa kritizuje Slovenská republika, nedáva dostatočné prostriedky do systému vzdelávania zo štátneho rozpočtu a nahradzuje ho eurofondami, tak keď tu máme konečne veľký prelom a dávame značné prostriedky do vzdelávania zo štátneho rozpočtu, tak sa to tu prezentuje ako plytvanie prostriedkami štátneho rozpočtu. Keď sa hovorilo o tom, že v systéme nie sú naozaj motivácie pre zamestnávateľov a že teda tie miesta nevznikajú, lebo nie sú dostatočne motivovaní, keď sa tie motivácie pre zamestnávateľov zavedú, tak sa hovorí, že sú to falošné motivácie.
Keď, pán poslanec Poliačik, vy hovoríte, že tento zákonný projekt, to nie je projekt, to je legislatíva. Podľa môjho názoru tam nie je žiadne prechodné ustanovenie, že v roku 2021 sa toto končí. Toto nie je projekt, toto je normálna legislatíva a normálny systém, ktorý bude bežať nad rámec roku 2021. Čiže vy ste povedali, keď sa tento projekt skončí. Tento projekt sa nekončí, toto je normálna legislatíva a my tam nemáme niečo, že 2021 všetko zhasne. Tie inštitúty, samozrejme, aj legislatíva je živý proces, ale tu nikde nevidím, ako to bolo nejaké nepochopenie z vašej strany, prečo by sa toto malo skončiť v roku 2021. Je to legislatíva, nie sú tam prechodné ustanovenia, že by sa niečo skončilo alebo že by sa niečo malo postupne znižovať.
Pokiaľ hovoríme o tom, že sú zavádzané nejaké priame platby pre podnikateľov, tak je to osobitne s cieľom toho, aby sa do tohto systému pomimo tých veľkých firiem, ktoré to doteraz mali, hlavne automobilky, a mali možnosť sa zúčastniť, dostali všetci ostatní, ktorí doteraz nemali možnosť sa tam zúčastniť, čiže najmä malé, stredné podniky a živnostníci. Je to robené naozaj na základe požiadaviek z prostredia zamestnávateľov, ktorí veľmi lobovali za to, aby tieto priame platby boli zavedené. Vy viete, že máme aj tie nepriame motivácie, čiže tie daňové odpočítateľné položky, ale tie opäť nezavádzame, tie tam už dávno sú v tom zákone. To niežeby sme zavádzali aj, aj, tie položky tam už sú, ale samotní zamestnávatelia, sedem sestier, ako viete, aj živnostenská komora dôvodili tým, že bez tých priamych platieb opäť toto ustanovenie a tá motivácia by bola bezzubá, pretože tie daňové odpočítateľné položky nebudú dostatočným stimulom pre malé, stredné firmy a pre živnostníkov.
To znamená, my sme pyšní na to, že zo štátneho rozpočtu Slovenská republika si plní svoje domáce úlohy a že podporuje to, čo je v rámci povinného systému vzdelávania, že to nemusíme suplovať eurofondami, za čo by sme boli okamžite kritizovaní, a že naozaj zamestnávatelia – a hlavne malí a strední – dostanú možnosť sa v systéme zúčastniť. A to je okrem iného aj veľkou manifestáciou toho princípu inklúzie, ktorý sa tu mnohokrát aj v reči pani poslankyne Zimenovej ocitol.
Čo iné je podporou inklúzie, keď sa do systému dostávajú aj tí, ktorí sú znevýhodnení, tí, ktorí sú malí a strední, tí, ktorí sú živnostníci? A dokonca aj títo ľudia majú možnosť aj niekde na dedine a niekde, kde je len jedna kaderníčka, bude mať možnosť zobrať si nejakú učnicu a nebude musieť len táto dievka chodiť do Volkswagenu niekde 500 km ďalej. Toto je podľa môjho názoru veľkou manifestáciou inklúzie v tomto systéme a jednoducho bolo to tu nejakým spôsobom opomenuté alebo dehonestované.
Pokiaľ ide o filozofiu toho systému a o to, že sociálne inžinierstvo, plánovanie, prognózovanie, registrujem tú istú takú posadnutosť tou firmou Trexima. Myslím, že až dvaja poslanci zviditeľňovali toto meno. Ja nevidím nikde v zákone napísané Trexima, my tam robíme referencie na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré v zmysle kompetenčného zákona v tejto republike je zodpovedné za takéto prognózovanie potrieb. To znamená, že do tej miery, do akej oni čerpajú od firmy Trexima, my to ako školstvo nevieme konkrétne ovplyvniť, ale podľa môjho názoru, pokiaľ viete, čo je to firma Trexima, viete, ako sa prognózuje trh práce.
Tá firma Trexima má najväčší panel v republike, panel, to znamená, že oni majú rotujúce údaje o tých istých zamestnancoch, o tých istých firmách a podnikoch počas dlhodobého časového horizontu, a to je to najlepšie, čo existuje, nič lepšie nie je okrem výberových skúmaní. Ale výberové skúmania sa aj tak robia na základe skúmaní Štatistického úradu, takže zdrojový údaj firmy Trexima je úplne v poriadku, je to naozaj aj v súlade s európskymi štandardami, ako sa robia prieskumy a výberové zisťovanie pracovných síl a ďalšie podobné výberové zisťovania sa používajú ako doplnkové zdroje údajov. Z tej firmy Trexima viete napríklad usúdiť o dynamike jednotlivých profesií, to nie je vyčerpávajúci údaj a nikto to nehovorí, že je to vyčerpávajúci údaj, ale je to dynamika jednotlivých profesií, pretože presne nie je možné sociálne naprogramovať všetko a žiadne sociálne inžinierstvo z tohto ani zďaleka nečuhá a ani predtým to tak nebolo, pretože keď poslanci VZN určovali, poslanci krajov, tak to bolo podľa mňa vrcholná demokracia a vrcholné prispôsobenie pomerov na miestne účely a nie, a nie sociálne inžinierstvo.
Takže len toľko k niektorým hlavným princípom, k veľa odpovediam som sa nedostala, ale tak, žiaľbohu, časový limit mi to nedovoľuje, takže budem sa tešiť, že teda... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani ministerka, nemáte časový limit, len som upozorňoval tam hore kolegov...

Lubyová, Martina, ministerka školstva, vedy, výskumu a športu SR
Ahá, ja som sa zľakla, že mám.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
... lebo počujem sem, ako sa bavia. Takže kľudne môžte, nech sa páči.

Lubyová, Martina, ministerka školstva, vedy, výskumu a športu SR
Dobre, čiže k tomu sociálnemu inžinierstvu. Doposiaľ sa tie plány výkonov určovali všeobecne záväzným nariadením poslancov na miestnej úrovni, čiže žiadne ministerstvo, krajské VÚC-ky. To je miestna úroveň oproti centrálnej úrovni, áno, však nebudeme to dávať na 80 okresov. Čiže robili to VÚC-ky, robili to poslanci ako výraz ako demokratického procesu, čiže absolútne najvzdialenejšie od nejakého centrálneho komunistického plánovania, čiže ten stav, ktorý bol doteraz označovaný za sociálne inžinierstvo, je podľa mňa úplne scestný.
Ale problém bol v tom, že jednoducho, ako tu odznelo aj od vás mnohých, je nesúlad medzi ponukou a dopytom, ponukou vzdelávania a dopytom z trhu práce. Takže asi to doteraz nerobili dobre tie VÚC-ky, keď je tu tento nesúlad. Keby tu ten nesúlad nebol, nemusíme nič riešiť.
To znamená, že bolo treba nejakým spôsobom pristúpiť k zmene tohoto systému a my nešli sme na opačný extrém, to znamená, že aby ministerstvo centrálne alebo nejaký štátny orgán určoval tie plány výkonov, my sme ich ponechali na tej krajskej úrovni, to znamená stále na úrovni VÚC-ky, ale odpolitizovali sme toto rozhodovanie, pretože v súčasnom systéme často tým, že to bolo poslanecké rozhodnutie, lobizmus, politické tlaky jednoducho na tej miestnej úrovni prevládli a tie nastavenia tých tried neboli jednoducho optimálne, nezodpovedali potrebám trhu práce.
Tí z vás, ktorí chodia, napríklad pán poslanec Gröhling bol na krajskej rade, na rade vlády pre odborné vzdelávanie, videli ste, že samotné kraje, samotné rezorty tam často poukazujú na to, že máme stovky a tisícky absolventov škôl, ktorí nie sú potrební. Posledným príkladom boli konzervatóriá, pretože prečo by si každá VÚC-ka neotvorila konzervatórium, však každá VÚC-ka má talentované deti a chce mať takýto druh školy. Ale jednoducho v našej republike, keď máme tisícky absolventov konzervatórií, z nich niekoľko desiatok sa môže zamestnať v nejakej filharmónii, čo s tými ďalšími? Ale pokiaľ sa to nechávalo na politické rozhodnutia poslancov VÚC-ky, oni nikto nepovedal, že my nepotrebujeme takéto školy. Samozrejme, príde niekto, prelobujú si, takže jednoducho tam nebola tá zodpovednosť a existoval ten nesúlad.
Čo my sme urobili, dali sme to do stredu ako kompromisné riešenie, nechali sme to na VÚC-kách, čiže na krajskej úrovni, a dali sme to na prenesený výkon štátnej správy, čiže z politickej úrovne to prechádza na odbornú úroveň. Ministerstvo tam nerobí žiadneho diktátora, ministerstvo len určuje všeobecné pravidlá. To neznamená úplné konkrétnosti, ale všeobecné metodické pravidlá, ktoré platia pre všetky VÚC-ky rovnako. Čiže toto sa nedá považovať tiež za žiadne sociálne inžinierstvo alebo diktát, je to normálna všeobecná miera usmernenia, aby sa predsa len nejaké kritériá zohľadňovali. Predtým tie kritériá neboli žiadne, v praxi neboli žiadne, po zalobovaní v poslaneckom zbore proste mohlo z toho vyjsť hocičo.
Pokiaľ ide o to správne konanie, my sme ani doteraz vo vzťahu k tým VZN-kám nevstupovali ako štát cez správne konanie, čiže to tam nejde o odstránenie správneho konania, ale vnímam tu od viacerých poslancov záujem o to správne konanie, samozrejme, ešte sa môžeme k tomu vrátiť a prejsť si to, ale my tam máme alternatívny mechanizmus, ktorý akoby alternatíva správneho konania v opravnom mechanizme, lebo nejaký opravný mechanizmus existovať musí, a, lebo napríklad aj tá VÚC-ka nemusí dodržať záväzné kritériá, až vtedy nastupuje to ministerstvo s tým, že nie hocikedy, ale len v prípade nedodržania záväzných kritérií nastupuje opravný mechanizmus. Otázka je, či ten opravný mechanizmus musí byť v režime správneho konania. Podľa nášho názoru to môže vyústiť do toho, že to bude zbytočne dlhé a byrokratické rozhodovanie, že jednoducho, že sa ten proces predĺži a bude zbyrokratizovaný. Takže túto otázku, samozrejme, nechávame otvorené, ale máme za to, že ten alternatívny mechanizmus je tam dostatočne exaktne popísaný a že to správne konanie by mohlo byť zbytočne byrokratickým a zdĺhavým.
Pokiaľ ide o tie plány výkonov a štátnych plánovačov a neprepojenosť s praxou, asi ste zaregistrovali, že sa tam objavili krajské rady pre odborné vzdelávanie. To znamená, že tie plány výkonov sa určujú úradom, županom, čiže naozaj sa posunie veľmi kompetencia županov, nie je to ministerstvo, a že tieto plány výkonov sa určujú až po prerokovaní s krajskou radou pre odborné vzdelávanie. V tej krajskej rade sú zástupcovia všetkých zriaďovateľov, súkromných, cirkevných, štátnych škôl. Doteraz to nebolo v praxi tak, doteraz často tie VÚC-ky uprednostňovali len svoje školy, to znamená, že naozaj aj z hľadiska opäť participatívnosti nejde o žiadne sociálne inžinierstvo, ide, naopak, o zdemokratizovanie tohto inštitútu a prehĺbenie participatívnosti, pretože v tých krajských radách predtým, než župan určí tie plány výkonov, naozaj sa bude musieť poradiť so všetkými reprezentantmi zriaďovateľov a tých ďalších subjektov vo svojej župe.
Pokiaľ ide o nejaké tie kritériá, pani poslankyňa Zimenová spomínala nejaké odporúčanie OECD. V prvom rade my sme naozaj zavesení na indikátori Európa, stratégie Európa 2020. OECD je veľmi dobrý debatný klub, v súčasnosti už má okolo, neviem, 36 členských štátov, pretože po tom, ako sa na globálnej scéne začala inflácia tých všetkých medzinárodných organizácií a z G8 vznikla G10, G20, tak všetky organizácie sa začali nadúvať. OECD, ktoré nie je Organizácia Spojených národov, sa rapídne zvýšila na asi 36 členských krajín a sú tam krajiny typu Brazília, Turecko, Japonsko, Spojené štáty americké a slovenské hodené do jedného mechu, to znamená, akékoľvek priemery a odporúčania OECD treba brať naozaj s veľkou rezervou, pretože treba brať ohľad na inštitucionálnu krajinu tých jednotlivých štátov a až potom sa pozerať, či sa dá niečo, nejaké slepé transakcie tých odporúčaní OECD k nám aplikovať.
Pokiaľ ide napríklad o to, že sa bavíme o programoch vyššieho odborného vzdelávania, ak ste si všimli, my reagujeme práve na to a na žiadosť zamestnávateľov, ktorí majú záujem o profesijných bakalárov. Reagujeme na to posilnením inštitútu profesionálnych bakalárov, to nie je v tomto zákone, ale zavádzame profesijných bakalárov a dokonca už akreditačná komisia na náš podnet schválila kritériá na akreditovanie profesijných bakalárov. Čiže cesta podľa môjho názoru je skôr týmto smerom, keď všetky decká sa dnes hrnú na vysokú školu, tak neizolovať ich ešte v nejakom ďalšom strednom prúde vzdelávania a potom si urobiť bakalára, ale rovno robiť profesijných bakalárov, ktorí budú viacej previazaní na systém praxe. A to už teda je obsahom tých ďalších zákonov, o ktorých sa bude neskôr rozprávať.
Pokiaľ ide o to, že chceme sflexibilniť ten systém pre malých a stredných podnikateľov, my tam zavádzame, alebo to, čo ste vraveli, že kto nevie, ten učí. Opäť je to možno trochu také generalizovanie, dehonestujúce vyjadrenie na adresu našich učiteľov, ale práve na toto reagujeme tým, že ak ste tým chceli povedať, že nemáme dostatok kvalifikovaných odborníkov, ktorí by učili na týchto školách, my zavádzame práve hlavného inštruktora, inštitút v tomto zákone, aby takýto človek mohol pôsobiť v tej škole a na toho hlavného inštruktora sú kladené oveľa nižšie kvalifikačné požiadavky ako na tých majstrov odbornej prípravy, ktorí doteraz boli nedostatkoví. To znamená, ľudia z praxe, ktorí vedia, lebo v tej praxi robili, sa môžu dostať do týchto škôl a môžu jednoducho tam učiť. Takže sú to naozaj, sú to naozaj ľudia z praxe a upravuje sa, ak ste si všimli, aj kvalifikačné predpoklady, uvoľňujú sa tie predpoklady, aby nebolo príliš byrokratické získavanie tých majstrov odbornej prípravy. Takže naozaj reagujeme na flexibilitu.
Pokiaľ ide o to, že v súčasnosti ten systém bol uzavretý preto, lebo niektorí zamestnávatelia nemali možnosť komplexne toho žiaka vzdelávať, reagujeme tam tým, že umožňujeme zamestnávateľom, aby tých žiakov, aby tých žiakov vzdelávali v spolupráci s inými zamestnávateľmi. To znamená, oni môžu kombinovať možnosti svojich pracovísk a nemusí každý jeden zamestnávateľ na svojich bedrách niesť ťarchu vzdelávania toho žiaka. Čiže opäť sflexibilníme ten systém a naozaj umožňujeme, aby oveľa väčší počet zamestnávateľov sa zapojil, aby to bolo naozaj inkluzívne aj pre malých, stredných a pre živnostníkov.
Pokiaľ ide o tie kvóty, tých 12-tisíc študentov. Tieto kvóty boli určované v hlbokej minulosti pri vzniku projektu a tie kvóty boli určované aj na základe toho, že samotní zamestnávatelia dávali vyjadrenie, že budú generovať 8-tisíc pracovných miest ročne. Čiže na základe aj vyjadrenia samotných zamestnávateľov sa tieto kvóty nastavili tak, ako sa nastavili. Potom zamestnávatelia začali dodávať okolo 1 600 – 2 000 študentov ročne, čiže tam je veľká diskrepancia v tom, čo oni teda sľubovali a ako nakoniec ten systém sa napĺňa. Čiže naozaj toto je, ak si všímate, veľký trojuholník medzi zamestnávateľmi, školami a rodinami s deťmi a to ministerstvo, nie je možné nás aj obviňovať z toho, keď zamestnávatelia nakoniec na začiatku ak nejakým spôsobom predimenzovali tú ponuku pracovných miest, ktoré tam budú mať. Napriek tomu si myslím, že pri zvýšenom úsilí, ak si budeme všetci vychádzať v ústrety konštruktívne, tie ciele sa budú dať naplniť.
A určite si nemyslím, ako to bolo prezentované pánom poslancom Poliačikom, že tam je nejaký záujem ušetriť nejaké prostriedky eurofondov, pretože, ako ste si všimli, naozaj prostriedky štátneho rozpočtu sa dávajú do systému vzdelávania, ktorý je povinný, čo je naozaj domáca úloha Slovenskej republiky a my to tu veľkým spôsobom robíme. Čiže za to treba naozaj tlieskať a byť šťastní, že sa to takýmto spôsobom dá urobiť, a nie vyhovárať sa, že takto je to zase len záplata a ideme šetriť nejaké eurofondy. To je to, po čom všetci volajú, aby sa prvoplánovo v rámci štátneho rozpočtu podporoval rozvoj vzdelávacieho systému. Eurofondy majú hrať komplementačnú úlohu a keď sa toto urobí, že sa tu prvoplánovo používajú prostriedky štátneho rozpočtu, tak je to zlé, lebo sa majú šetriť nejaké eurofondy.
Ja tam naozaj nevidím, nevidím motiváciu otvorenia systému duálneho vzdelávania s tým, aby sa niekde ušetril nejaký eurofond z nejakého projektu, to naozaj mi odpusťte, to je úplne ako scestné. Čiže keby sme boli používali na toto eurofondy, tak sme kritizovaní, že eurofondy suplujú štátne funkcie. Keď použijeme štátne peniaze, tak sme kritizovaní, že nešetríme eurofondy alebo že míňame peniaze navyše, alebo že sú to falošné motivácie, alebo že vôbec si dovolíme míňať, že však akože je to príliš drahé.
Čiže vychádzame z toho, že naozaj slovenský vzdelávací systém je poddimenzovaný, že je potreba motivovať všetky strany, aby do toho systému vstupovali, a že to robíme naozaj transparentným spôsobom, že zapájame a ponechávame rozhodovanie v plánoch, výkonoch na tých županov, na tých VÚC-kach, a dokonca silne posilňujeme inštitút župana. To znamená, že taká kritika, že teraz, ja neviem, jedna politická strana nemá župy, takže zoberme im to preč, to vôbec nie je pravda.
My, naopak, týmto posilňujeme inštitút župana, jeho vlastného úradu, prenesený výkon štátnej správy, ktorý to už môže robiť na základe teda tých kritérií podľa svojej úvahy a podľa miestnych pomerov na trhu práce, aj usmernil všeobecnými kritériami. To znamená, nie nejakým rozkazom, že v jednej župe toľko a v druhej župe toľko. Tie kritériá budú mať charakter všeobecného predpisu pre všetky župy, župy rovnaké.
Takže toľko by som chcela teda na oddémonizovanie niektorých tých pojmov, ktoré tu boli takto v negatívnej konotácii pretraktované.
Ešte by som chcela na margo poznámky pána poslanca Poliačika, že sa bojím niečoho ako čert kríža. Ja viem, že keď sme sa tu rozprávali pred sálou s pani redaktorkou z Markízy, tak ste tam odpočúvali, že sa rozprávame o slove, že reforma alebo rozvoj, a že som povedala, že NPRV podľa programového vyhlásenia vlády, to R znamená rozvoj a že sa, že my akcentujeme tú dimenziu rozvoja. Ale aby ste z toho urobili vy záver, že sa bojím niečoho ako čert kríža, neviem, ako si osvojujete vôbec právo hovoriť o tom, čoho sa ja bojím. Takže to by som naozaj veľmi rada poprela.
Už to, že tu dávame dneska tri veľmi zásadné zákony, svedčí o tom, že reformy sa robia, ale keďže národný program rozvoja vzdelávania má desaťročnú dimenziu, my nechceme uviaznuť v desaťročnej reforme, my hovoríme o desaťročnom programe rozvoja. Takže uznáte, že desaťročná reforma by bola asi veľmi zaťažujúca pre republiku, pre učiteľov, pre všetkých. Čiže mýlenie pojmov "reforma" a "rozvoj", naozaj reforma v desaťročnom horizonte podľa môjho názoru nie je namieste. Je to živý systém, on sa bude reformovať, on sa bude prispôsobovať, ale ide o program rozvoja.
Takže toľko snáď na záver. Ja myslím, že ešte budem mať možnosti sa v ďalších čítaniach k tomuto vyjadrovať. Takže ďakujem pekne za pozornosť a vraciam slovo pánovi predsedajúcemu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Dámy, páni, naozaj len v krátkosti chcem povedať, že vystúpili štyria páni poslanci ku správe, a chcem oceniť, že tá rozprava bola vysoko odborná, že sa tu nepolitizovalo. Preto chcem poďakovať kolegom a vyzdvihnúť aj ten fakt, že okrem tých teórií, ktoré tu boli povedané kolegami z našej opozície, vystúpil pán župan Jaro Baška, ktorý z praxe poukázal na veci, ktoré sú naozaj z tej praktickej časti veľmi, veľmi zjavné. A to, čo povedal, s tým súhlasím, že ten zákon, ktorý sa tvoril v roku 2015 bol živým materiálom, a živý materiál zostane aj teraz po prijatí tohto zákona v odbornom vzdelávaní.
Treba a chcem vyzdvihnúť aj ten fakt, že sa poukazuje aj na tie benefity, ktoré malí a strední podnikatelia či veľkopodnikatelia môžu naozaj získať pri vstupe do odborného vzdelávania, ako aj na ten fakt, že do tohto systému sa zapojili viaceré organizačné zložky. Už boli spomínané krajské rady pre odborné vzdelávanie, komisie pri VÚC-kach, ako aj zamestnávatelia a podobne. Takže to je len vítané. A ako som naznačil, za tri roky neodsudzujme nejaký materiál, ktorý je stále vo vývoji a musí sa prispôsobiť aj dobe a spoločnosti.
A ešte možno jednu pripomienku a trochu ma tak zaujal ten fakt, ktorý povedal zase pán Poliačik, ale vždycky také témy pekné hodí do placu, teším sa z toho, ale trochu ma mrzí, že ak sú to indície o tom ľudskom odpade, čo si, pán poslanec, naznačil, že sú takí učitelia. Tak ja si myslím, že to by sa malo riešiť potom už trošku iným spôsobom a vysporiadaním sa s takýmito učiteľmi, pretože nechcem byť vulgárny, ale ak takýto učiteľ svoj vlastný materiál nazve ľudským odpadom, je to smutné a s tým by sa mali vysporiadať, samozrejme, učitelia, resp. žiaci.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladám na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania.
Tento návrh zákona predstavuje komplexnú reformu akreditačného procesu v oblasti vysokého školstva, ktorá nadväzuje na prijatie štandardov a usmernení na zabezpečovanie kvality v európskom priestore vysokoškolského vzdelávania ministrami školstva v roku 2015. V ďalšom sa o tom budem zmieňovať ako ESG 2015. Čiže sú to európske štandardy kvality, ku ktorým sa to týmto činom Slovenská republika prihlásila.
Navrhujeme, aby extrémne posudzovanie vykonávala akreditačná agentúra. Oproti súčasnému stavu je podstatným rozdielom, že agentúra bude samostatnou právnickou osobou, ktorá bude priamo rozhodovať. Doteraz totiž akreditačná komisia v súčasnosti k žiadostiam dáva len poradné vyjadrenia, o ktorých rozhoduje samotné ministerstvo.
Akreditačná komisia je teda len poradným orgánom a nemá samostatné rozhodovacie právomoci. Zavedením novej akreditačnej agentúry sa dosiahne nezávislosť rozhodovania od štátnej správy. To znamená, akreditačná agentúra nebude poradná, ale bude v konečnom dôsledku aj rozhodovať.
Zároveň spôsob kreovania orgánov je do významnej miery nezávislý od štátnej správy na rozdiel od súčasnej akreditačnej komisie, ktorých členov vymenúva vláda na návrh predložený ministerstvom. Čiže ide opäť o posilnenie inštitútu nezávislosti hodnotenia a odpútanie od ústredných orgánov štátnej správy a štátnej správy ako celku, keďže podľa tej normy ESG 2015 by agentúry hodnotiace vzdelávanie vo vysokom školstve mali byť nezávislé, mali by konať autonómne a mali by prebrať plnú zodpovednosť za svoje činnosti a ich výsledky bez vplyvu tretích kraj; tretích strán.
Naša súčasná akreditačná komisia nie je pokladaná za rovnocennú alebo plnoprávnu akreditačnú agentúru v zmysle týchto medzinárodných štandardov a v dôsledku toho ani Slovenská republika nie je plnoprávnym členom v medzinárodnej organizácii ENQA, kde teda naša akreditačná komisia je len ako v roli nejakého prísediaceho člena.
Vzhľadom na povahu činnosti akreditačnej agentúry bola zvolená forma verejnoprávnej inštitúcie. To znamená, že je zriadená zákonom a zákonom je potrebné upraviť aj ustanovenia v orgánoch financovaní či hospodárení tejto agentúry.
Procesne sa prakticky upúšťa od komplexnej akreditácie a pravidelného akreditovania jednotlivých študijných programov a namiesto toho sa bude pravidelne posudzovať vnútorný systém zabezpečovania kvality vysokoškolského vzdelávania. Ale neznamená to, že sa úplne nechávajú posudzovania tejto kvality len v rukách škôl, pretože nóvum je v tom, že keďže v súčasnosti akreditačná komisia musí posudzovať zavedenie každého nového študijného programu a je to zbytočne zdĺhavé a byrokratické, v budúcnosti akreditačná agentúra už bude posudzovať zavedenie nových študijných programov len v tom prípade, že daná akreditovaná vysoká škola bude otvárať nové študijné odbory. Čiže sa viaže to nové vstupovanie a nové akreditovanie do programov len vtedy, ak daná vysoká škola vstupuje do nového študijného odboru. Pokiaľ vysoká škola je akreditovaná v danom študijnom odbore, to znamená, má akoby svojím spôsobom výraz inštitucionálna akreditácia, hoci v zákone tento terminus technicus neni definovaný, tak takáto škola v rámci daného študijného odboru si môže vytvárať a zavádzať nové študijné programy aj bez toho, aby každý jeden program nanovo musela akreditovať cez akreditačnú komisiu. To je ten stav, ktorý je dnes, a každý jeden program si tie vysoké školy musia nanovo akreditovať, čo na jednej strane je zdĺhavé, byrokratické a na druhej strane akoby nedôverovali tým vysokým školám, že keď vedia v rámci nejakého študijného odboru komplexne niečo garantovať, tak že ďalší nejaký študijný program by mal byť zrejme tiež takto isto kvalitne garantovaný.
V zmysle ESG 2015 sa ďalej návrhom zákona realizuje požiadavka, že za kvalitu poskytovaného vzdelávania je primárne zodpovedná vysoká škola. Ale to neznamená, že sa tej vysokej škole dáva možnosť nejakým spôsobom znižovať latku, je to opäť tým, že preberáme tie štandardy ESG, to znamená, my štandardy ESG plne transponujeme do znenia tohto zákona. Tie školy nebudú mať možnosť nejakým spôsobom si znižovať latku a začať nejakým spôsobom vyrábať nekvalitných, nekvalitné programy alebo nekvalitné odbory.
Nóvum je aj to, že do procesu tvorby a monitoringu študijných programov sa budú po novom zapájať relevantné subjekty, ktorými sú najmä študenti, absolventi a zamestnávatelia. V súčasnosti do akreditačnej komisie nevstupujú z týchto, od týchto strán a subjektov žiadne inštitúcie, čo je teda aj do istej miery v rozpore s európskymi štandardami, a preto my povoľujeme a zavádzame tieto prvky účasti ďalších dotknutých skupín obyvateľstva a najmä študentov a zamestnávateľov v hodnotiacom procese.
Návrh zákona mierne modifikuje udeľovanie štátneho súhlasu pre súkromné vysoké školy, pričom okrem iného sa začiatok konania presúva z ministerstva na agentúru.
Myslím, že na začiatok by som asi povedala toľkoto, budem potom ďalej reagovať na rozpravu. Ďakujem pekne za úvodné slovo k tomuto zákonu.
A teda si dovolím povedať hneď aj úvodné slovo k ďalšiemu zákonu, čiže to je k bodu 18. Ide o novelu vysokoškolského zákona, čiže predkladám návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. A zmeny, ktoré navrhujeme, do veľkej miery súvisia práve s tým, že bude prijatý alebo prerokovaný zákon o kvalite vysokoškolského vzdelávania, čiže zmeny vysokoškolského zákona reflektujú prijatie tohto nového zákona.
Okrem toho sa zavádza ešte niekoľko nových zmien, ktoré priamo so zákonom o kvalite vzdelávania nesúvisia, a to je konkrétne zvýšenie otvorenosti vysokoškolského systému tým, že pri obsadzovaní miesta vysokoškolského učiteľa vo funkcii profesora, docenta sa školám umožňuje upustiť od požiadavky na predchádzajúce udelenie titulu docent alebo profesor. To znamená, že školy si budú môcť zamestnať na funkčných miestach docentov a profesorov dočasne, nie navždy, ale dočasne na obdobie niekoľkých rokov, momentálne je navrhované obdobie 6 rokov, aj takých ľudí, pedagógov, ktorí neprešli formálne habilitačným alebo inauguračným konaním, a to s cieľom otvoriť ten školský systém aj odborníkom z praxe, o ktorých sa tu už hovorilo aj v súvislosti so stredným odborným vzdelávaním, aj ľuďom zo zahraničia, aj ľuďom, ktorí mali profesné mobility, dajme tomu v rámci Slovenska menili inštitúcie, menili školy a z toho titulu boli istým spôsobom hendikepovanými v tom, napríklad habilitačnom a inauguračnom konaní. Pretože viete, že habilitačné, inauguračné konania v ponímaní doterajšom boli do veľkej miery závislé od interných kritérií, ktoré si definovali jednotlivé vysoké školy, a keď má človek nejakú mobilitu alebo prerušenie tej akademickej kariéry, tak v konečnom dôsledku nebol schopný si ten titul získať napriek tomu, že mohol mať vynikajúce skúsenosti zo zahraničia, vynikajúce vedecké výsledky a možno väčší rozhľad ako niekto, kto na tej škole 30 rokov odsedel na zadku, a preto prešiel konzistentne všetkými kritériami, stal sa docentom, profesorom. A práve takýchto ľudí chceme umožniť zaviesť do toho systému, aby sa systém rozšíril, aby sa viacej priblížil praxi, aby sa viacej zmedzinárodnil.
Ďalej ponúkame zavedenie interdisciplinárnych štúdií ako nového druhu bakalárskeho študijného programu, ktorý umožňuje vysokým školám novú formu organizácie štúdia a umožňuje študentom vytvoriť si jedinečný profil výberom absolvovaných predmetov. Reagujeme na to, že v súčasnosti už veľká väčšina vedeckých poznatkov vzniká aj na pomedzí medzi jednotlivými vednými disciplínami. To znamená, uzatvárať sa len v rámci niektorých vedných disciplín by mohlo byť kontraproduktívne a výzvy súčasného sveta vrátane európskeho vedeckého priestoru, vrátane vízie horizontu sú formulované vždy v interdisciplinárnom poňatí. To znamená, že neobjednáva sa, aby sa posunulo základné poznanie v nejakom, v nejakej oblasti vedy, ale aby sa riešili konkrétne problémy, ktoré treba vždy uchopiť z interdisciplinárneho pohľadu. Preto aj, aj s úmyslom umožniť študentom lepšie fungovanie v tomto komplexnom svete a umožniť im ešte nejakým spôsobom si flexibilnejšie zvoliť profil štúdia počas prvého stupňa, zavádzame tieto interdisciplinárne štúdie s tým, že študent si bude môcť vybrať, bude môcť kombinovať dva odbory alebo dva programy a bude si môcť nastaviť nejaký profil, ktorý bude jedinečne spĺňať jeho vlastné ďalšie uplatnenie.
Ďalej navrhujeme zmenu systému pre komplexné hodnotenie tvorivej činnosti vysokých škôl, ktorým je hodnotenie excelentných tímov či jednotlivcov, ktorý bude vykonávať výskumná hodnotiteľská komisia zložená najmä zo zahraničných odborníkov. Pokiaľ ide o hodnotenie tvorivej a výskumnej činnosti, treba si uvedomiť, že tento zákon sa nazýva a má v názve slovo "vzdelávanie". Treba si uvedomiť, že tá agentúra sa prioritne zaoberá hodnotením kvality vzdelávania. Treba si uvedomiť, že tie európske štandardy ESG, podľa ktorých je táto agentúra nastavená, hovoria o hodnotení kvality vzdelávania. Čiže nejedná sa tu koncepčne o hodnotenie kvality vedy alebo výskumnej činnosti. Pokiaľ by sme my nejakým spôsobom ponechali na tejto agentúre hodnotenie výskumnej činnosti, tak by sme docielili taký stav, že veda a výskum, ktoré sú na vysokých školách, by boli vytrhnuté z celkového kontextu vedy a výskumu v Slovenskej republike, pretože vedu a výskum v Slovenskej republike nerobia len vysoké školy, ale robia ju aj Slovenská akadémia vied, robia ju rezortné výskumné pracoviská, robí ju súkromná sféra.
To znamená, vedu a výskum treba chápať ako oveľa širší pojem než vysokoškolské vzdelávanie a z toho titulu nemôže byť nejaké komplexné hodnotenie tvorivej činnosti vedy a výskumu na vysokých školách ponechané len v gescii tohto zákona. Preto, preto je vyňaté spod agentúry a je tam zakotvený mechanizmus, ktorý tam je navrhnutý pre komplexné hodnotenie tvorivej činnosti, a toto je už ako krok progresívny, ktorý anticipuje, že v budúcnosti by na úrovni Slovenska malo dôjsť k zjednoteniu hodnotenia tvorivej činnosti a vedy ako celku. To znamená, nieže každá inštitúcia alebo každý rezort bude mať svoje vlastné hodnotiace mechanizmy, že školáci jedni, Slovenská akadémia vied druhé, nejaké výskumne ústavy v rezortoch prakticky žiadne a priemysel nejaké svoje vlastné, ale malo by dôjsť k premosteniu hodnotenia vedy a výskumu v republike ako celku. A preto sa, je, nie je možné systémovo komplexne ponechať hodnotenie výskumu a vedy na školách v gescii zákona, ktorý sa zaoberá primárne hodnotením kvality vzdelávania.
Zároveň ale treba povedať, že hodnotenie tvorivej a vedeckej činnosti a jej prítomnosť sú veľmi dôležité pre kvalitu vzdelávacieho procesu a toto sa reflektuje v zákone tým, že sú tam určité požiadavky na tvorivú činnosť a vedeckú činnosť aj inštitúcií, aj pedagógov, ktorí sa zúčastňujú v procese, ale tieto požiadavky sú tam flexibilne odstupňované v závislosti od stupňa vzdelávacieho procesu. To znamená, nižšie požiadavky budú kladené na pedagóga alebo programy, ktoré vzdelávajú bakalárov, a najvyššie požiadavky budú kladené na pedagógov a programy, ktoré vzdelávajú PhD. študentov. Pretože zjavne, aj keď sa teda bavíme o profesných bakalároch, o priblížení potrebám praxe, tak nie je žiaduce, aby človek, ktorý vzdeláva bakalárov, mal také isté vedecké výsledky, karentované publikácie v zahraničných časopisoch ako človek, ktorý vzdeláva PhD. študenta. Čiže opäť zavádzame určitú flexibilitu do toho systému a približujeme ju potrebám praxe.
Zároveň školám umožňujeme, aby nemusel byť každý pedagóg alebo každý človek, ktorý pracuje na vysokých školách v súčasnosti trojjediný, to znamená, že musí byť skvelý pedagóg, základný vedec so zahraničnými karentami a musí vedieť chodiť v európskych projektoch, ale umožňujeme určitú stratifikáciu profilácie tých ľudí podľa toho, v ktorom stupni budú učiť.
No a na záver ide o opustenie od formálneho začleňovania vysokých škôl medzi univerzitné vysoké školy a odborné vysoké školy.
Návrh zákona upravuje aj niektoré okruhy, ktoré považujeme za zmeny technického charakteru, ako napríklad spracovanie osobných údajov v nadväznosti na nové všeobecné nariadenie o ochrane údajov a nový zákon o ochrane osobných údajov či používanie štátnych symbolov.
Návrh zákona sa nezaoberá zmenami v rámci riadenia vysokých škôl, zmenami financovania vysokých škôl alebo zmenami pracovnoprávnych vzťahov, pretože tieto okruhy si vyžadujú komplexnejšiu prípravu a úpravu a na základe aj dohody s vysokoškolskými reprezentáciami sa takéto veci, tieto okruhy budú komplexnejšie riešiť novelou vysokoškolského zákona potom v budúcom roku. Čiže rozsah tejto novely je do veľkej miery determinovaný zákonom o kvalite vysokoškolského vzdelávania plus tie asi tri body, ktoré som teraz uviedla, ktoré slúžia na sflexibilnenie systému, jeho otvorenie sa praxi a priblíženie medzinárodnému prostrediu.
Ďakujem pekne za pozornosť a toľko úvodných slov k tomu druhému materiálu, bodu 18.