31. schôdza

Ďakujem za slovo. Marian, hovoril si pol hodiny o tom, čo je nesmierne závažná téma, o tom, čo môže ohroziť bezpečnosť a stabilitu nielen na Slovensku, ale v celej Európe. O tom, čo sa nám neskôr môže stať osudným. Okrem toho, že to tu počúvalo len pár poslancov, väčšina proste nejaví záujem o tom, čo sa deje, ďalších, kopec ich odišlo rovno domov po hlasovaní, veď predsa nepovažujú takúto tému za dôležitú, tak väčšina vzadu sedí a pozerá hokej, pretože toto je prioritná téma, keď sa rokuje o tom, že malé Slovensko, ktoré na geopolitickej mape naozaj neznamená nič, bude provokovať Ruskú federáciu. Alebo, ako by povedal pán minister Gajdoš, nie provokovať, ale brániť NATO proti akejkoľvek hrozbe od akéhokoľvek agresora, ale na ruských hraniciach. On asi myslel Severnú Kóreu, alebo Irán, alebo ja neviem koho. To mi príde akú hlúpe a také naivné, ako keď Američania stavali tie protiraketové dáždniky a tvrdili, že to je v Európe, v Českej republike, v Poľsku proti Iránu a proti Severnej Kórei. Naozaj iba ten najnaivnejší a najhlúpejší človek by im mohol ešte túto propagandu veriť, mohol by im ju takpovediac papkať jedna radosť a spoliehať sa na to, že tí naši americkí bratia nám hovoria pravdu.
To najlepšie, čo by mohlo Slovensko, ako člen NATO urobiť pre svetový mier je rozostavať vojakov okolo hraníc štátu Izrael, ktorý je najväčším porušovateľom medzinárodného práva a ktorý si útočí na kohokoľvek, kde sa mu len zachce, bombarduje štáty okolo, Libanon, bombarduje Sýriu, proste robí si, čo chce, a nikto to nekritizuje, lebo to je ten vyvolený národ, ktorý kritizovať nesmieme.

Ďakujem za slovo. Marian, povedal si úplnú pravdu. A ja tu vidím ešte jeden prípad choroby, ktorá sa nazýva schizofrénia. Dobre počúvajte, už raz som to vravel v parlamente. Dňa 16. marca, každý rok, pochodujú v Rige veteráni lotyšskej légie Waffen SS spolu s mladým dorastom. Štátne orgány Lotyšska to povoľujú, vláda to toleruje. Nie je to tiež schizofrénia, keď naši predstavitelia slávnostne oslavujú na Slavíne víťazstvo nad fašizmom a posielajú našu armádu do štátu, ktorý podporuje Waffen-SS? To našim ľudomilom zo SaS-ky a s vládou nevadí?
Pán minister prečo neinterpeluje svojho rezortného kolegu? Alebo snáď mladší dorast Waffen SS sa pridá k našim vojakom nacvičovať?
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Budem sa snažiť predísť akýmkoľvek emóciám a na mnohé veci, ktoré pán poslanec Kotleba otvoril vo svojom prvom vystúpení, sa budem snažiť reagovať vo svojom vystúpení. Ale nedá mi predsa len neopýtať sa jednu veľmi dôležitú otázku, ktorú ste opomenuli, pán poslanec. Aká je teda alternatíva pre Slovensko, je to neutralita alebo nejaký iný vojenský spolok s nejakou inou krajinou? Skúste nám, prosím, na toto odpovedať.

Ďakujem za reakcie kolegov. Pán kolega Klus, naozaj tiež bez emócií, vecne, dneska sa tu bavíme nie o tom, aká je alternatíva pre nejakú vojenskú politickú orientáciu alebo začlenenie Slovenskej republiky, ale o tom, či je nutné a nevyhnutné znova posielať ďalších 152 vojačikov na ruské hranice, kde naozaj neznamenajú nič len provokáciu. Takže je to trošku, vaša otázka je možno k veci, ale nie v správnom čase. Môžme si k tomu sadnúť a porozprávať sa. Už sme raz o tom debatovali, kľudne sa môžme podebatiť znova a neodbočovať od tej témy. Myslím si, že či Slovensko 152 vojakov tam pošle alebo nepošle, tak keby tam neposlalo, tak tam nikomu chýbať nebudú. Nikomu chýbať nebudú, len my nemusíme byť za každú cenu tak, tak zapálení a horliví a tí prví, ktorí jednoducho chcú byť, chcú byť v tom zornom pole, poli tých Američanov a tých veliteľov, pretože nie je účasť NATO ako NATO. Môžme byť členmi NATO a môžme sa držať vzadu a môžme byť členmi NATO a môžme byť horliví a ukazovať, že áno, my chceme byť tie štíty, ktoré sa nastavia, keď sa dačo bude diať. A ja si myslím, že o to nikto na Slovensku nemá záujem, ani politici hádam, ale ľudia určite nie.
Ďakujem.

Takže pekný podvečer, ešte raz všetkým prítomným dámam poslankyniam a pánom poslancom prajem a ďakujem veľmi pekne za udelenie slova.
Pán predseda, pán minister, ja by som začal, ak dovolíte, tým, čo to vlastne tá Severoatlantická aliancia je. Je to medzinárodná organizácia, ktorá je okrem iného známa tým, že rozhoduje o svojich krokoch v zmysle jednomyseľnosti. To v praxi znamená, že ktokoľvek chce prijať rozhodnutie v rámci tejto organizácie, potrebuje na to získať súhlas všetkých ostatných členských krajín, ktoré buď súhlasia, alebo prinajmenšom nesúhlasia. To znamená, aj Slovenská republika vstupovala do tejto organizácia v roku 2004 s tým, že môže v podstate kedykoľvek zablokovať akékoľvek rozhodnutie Severoatlantickej aliancie. Aj preto, na rozdiel teda od vstupu do Európskej únie, nebolo potrebné o tejto, o tomto akte urobiť referendum na Slovensku, pretože Slovenská republika, ako som povedal, si svoju plnú suverenitu v tejto organizácii zachovala.
Veľmi dôležitý a ja by som povedal, že až životne dôležitý je čl. 5. Severoatlantickej aliancie, ktorý práve z takej malej krajinky na periférii západnej, resp. strednej Európy robí veľmi zraniteľnú časť sveta, a tento čl. 5 hovorí nasledovné, ja si ho dovolím odcitovať: Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike - to zdôrazňujem, v Európe alebo v Severnej Amerike - bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, alebo ochranu, a to uznanú čl. 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. Akýkoľvek takýto ozbrojený útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, akonáhle Bezpečnostná rada prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
Aj z tohto jasne vyplýva práve tá životná dôležitosť pre Slovenskú republiky, pretože je to práve Severoatlantická aliancia ktorá funguje v režime jeden za všetkých, všetci za jedného. A ja som presvedčený o tom, že kým je Slovenská republika súčasťou tohto obranného paktu, to takisto zdôrazňujem, obranného paktu, ktorá bráni predovšetkým hodnoty, ale aj ciele západnej, ak chceme, atlantickej civilizácie, tak sa o svoju bezpečnosť nemusíme obávať tak zásadne, ako sa musia obávať krajiny, ktoré súčasťou tohto, tohto paktu nie sú. Príkladom je susedná krajina Ukrajina, ktorá dnes čelí bezprecedentnému anektovaniu časti svojho územia a takisto vyprovokovaniu vojny na veľmi dôležitej časti svojho územia. Ale to už je téma sama o sebe, ku ktorej sa neskôr prípadne vrátim.
Keď hovoríme o tzv. posilnenej predsunutej prítomnosti, ktorú nám predstavil pán minister, tak ono to nemá celkom nezmyselne tento názov. Hovoríme o prítomnosti aliančných vojsk. A tu by som sa tiež na chvíľočku pristavil. Treba si uvedomiť, že podpísaním nášho vstupu do Severoatlantickej aliancie sme sa zároveň stali nielen zmluvnou krajinou, ale všetko, čo súvisí s našou bezpečnosťou a obranou je zároveň bezpečnosťou a obranou Severoatlantickej aliancie, čo v praxi znamená, že my sme Severoatlantická aliancia a akékoľvek lotyšské vojská, poľské vojská, dokonca americké vojská v prípade, že sú súčasťou Severoatlantickej aliancie, to takisto by som rád zdôraznil, sú zároveň súčasťou tohto paktu, a teda aj Slovenská republika a slovenskí vojaci sú zároveň vojakmi Severoatlantickej aliancie, čo v praxi znamená, že ak tu niekto dnes, najmä na sociálnych sieťach, veľmi intenzívne kričí o tom, že tu nechceme mať americké základne v rámci Severoatlantickej aliancie, tak si neuvedomuje, že tým zároveň vlastne kričí, že tu nechceme mať žiadne vojenské základne, pretože naše základe sú základne Severoatlantickej aliancie. A toto by bolo dobré si ujednotiť a ujasniť hneď na úvod, keď hovoríme o Severoatlantickej aliancii ako takej.
Čo Slovensko získa takouto posilnenou predsunutou prítomnosťou, to je, myslím, celkom jasné aj z iných skúseností, ktoré slovenská armáda z podobných prípadov z minulosti má. Je to výborná, výborný spôsob ako posilniť tzv. interoperabilitu našich vojenských jednotiek, zároveň naši vojaci získavajú skúsenosti a je to aj istá forma najlepšieho možného výcviku, kedy sú nasadzovaní práve v takomto prostredí. Dokážeme vďaka tej interoperabilite byť omnoho lepšie pripravení na akékoľvek situácie z budúcnosti, ktoré by teoreticky mohli prísť a ktoré by potom sa realizovali práve na základe princípu čl. 5 Severoatlantickej zmluvy.
Nevyhnutne treba dodať aj to, že Slovenská republika si takýmto spôsobom posilňuje svoje dobré meno v zahraničí. Ja by som ako príklad uviedol dobré meno, ktoré naše zložky majú napríklad na Cypre, toť nedávno som tam bol osobne. Stretol som sa s našimi vojakmi a musím povedať, že všetci Cyperčania vnímajú, a to myslím rovnako tak tureckú, severnú cyperskú časť, ako aj Cyperčanov na juhu, naše pôsobenie, predovšetkým vo východnej časti Cypru za veľmi dobré, profesionálne a upevňujúce istú mieru stability a mieru na tomto rozdelenom ostrove. A takto by sme mohli, samozrejme, pokračovať aj v rámci iných misií ktoré Slovenská republika v minulosti zrealizovala. A keď už sa bavíme o tom, kto koho provokuje, skúsme si zobrať niekoľko faktov o tom, akým spôsobom prebieha provokácia v Európe za posledné dajme tomu polstoročie. Zoberme si rok 1968, ktorý si prežili naši rodičia, naši starí rodičia a možno aj niektorí z vás, ktorí ste prítomní v tejto sále, ktorý bol podľa môjho názoru jasnou provokáciou na čele s bratským, v úvodzovkách bratským ruským národom, ktorý sa tu dočasne usídlil na dočasných 23 rokov a vnútil nám normalizáciu a totalitu v takom režime, ktorý celé Československo a celý český a slovenský národ odmietali, snáď s výnimkou niekoľkých indivíduí, ktoré sa nebránili vlastizradnej činnosti a túto skupinu na územie Československa v rámci Varšavského paktu pozvali.
Na toto by sme nemali zabúdať, tak ako naši priatelia, partneri a spojenci nezabúdajú na neblahé skúsenosti z histórie, predovšetkým s agresorom v podobe Sovietskeho zväzu a dnes Ruskej federácie. Hovorím o agresii, ako bola napríklad otázka paktu Ribbentrop - Molotov, ktorá rozdelila Poľsko, ale celkom vtipne pôsobilo, keď si sovietski vojaci podávali v rozdelenom Poľsku ruky s nacistickými vojakmi tretej ríše, aby potom o pár rokov neskôr začali spolu títo bojovať. Súčasťou tejto smutnej epizódy, keď hovoríme o Poľsku, je aj vyvraždenie poľských dôstojníkov v Katyni. To je tiež jedna z tém, ktorú akoby náhodou ruská propaganda veľmi aktívne obchádza alebo ju zahmlieva, alebo dokonca ju otáča proti samotnému Poľsku. A asi nikoho neprekvapí, že dlhé roky sa snažila pretlačiť myšlienku, že za touto tragédiou je nacistické Nemecko.
Zoberme si pobaltské krajiny. Pobaltské krajiny, prosím pekne, hovoria o sovietskej invázii do Litvy, Lotyšska, Estónska len ako o prvej fáze okupácie. Tá druhá fáza okupácie bola nacistickým Nemeckom a, bohužiaľ, táto druhá fáza okupácia bola nahradená treťou fázou okupácie, a to opäť Sovietskym zväzom. V týchto krajinách nenájdete nikoho, kto by vám povedal, že ich Červená armáda oslobodila. Naopak, jedlá, jedná sa podľa nich vyslovene len o tretiu fázu okupácie. A preto až do 50. rokov niektoré tieto krajiny alebo, ak chceme, niektorí občania týchto krajín viedli paralegálne vojenské výpady proti sovietskej moci v ich krajine. A boli to práve tieto krajiny, ktoré stáli na čele odboja v 90. rokoch, ktorý nakoniec viedol aj k rozpadu samotného Sovietskeho zväzu.
Áno, tieto krajiny si prežili svoje so svojím veľkým ruským susedom a aj preto nás požiadali o to, aby sme ako dobrí spojenci, dobrí priatelia im aspoň symbolicky pomáhali naznačiť tomuto svojmu veľkému ruskému susedovi, s ktorým majú túto neblahú, zlú historickú skúsenosť, že akýkoľvek útok nezostane bez odozvy. A je dôležité, aby sme súčasťou toho celého boli aj my, pretože nikdy nevieme, akým spôsobom sa to môže v budúcnosti zísť práve nám.
A tu opäť narážam na svojho predrečníka, ktorý hovoril o tom, že o akej vojne v Európe to tu vlastne rozprávame. Nuž, možno ste si to niektorí nevšimli, ale od roku 2014 tu máme regulérnu vojnu vedenú v našej susednej krajine. Hovorím o Ukrajine, kde jedna veľká krajina posiela dovolenkovať svojich vojakov, kde jedna veľká krajina materiálne a inou logistickou činnosťou podporuje svojich vojakov, aby pomáhali podrývať suverenitu našej susednej krajiny. Nehovoriac už o tom, čo som tu spomínal niekoľkokrát, a to je to, že si anektovala územie inej krajiny v absolútnom rozpore s medzinárodným právom, po ktorom tu môj predrečník tak intenzívne volal. Samozrejme, že očakávam, ale Amerika, ale Amerika, ale teraz sa bavme o tom, kto je skutočnou a reálnou hrozbou pre Slovenskú republiku.
A áno, nebojím sa to povedať nahlas, v tomto geografickom území to boli práve ruskí vojaci a práve sovietske sily na čele s veľkým ruským národom, ktoré vždy znamenali problém. Neboli to Američania, boli to Rusi, pán poslanec Kotleba. Boli to oni, ktorí unášali našich občanov do gulagov v čase, keď nás oslobodzovali. Boli to oni, ktorí pomáhali v 1948. roku nastoliť diktatúru, a boli to opäť oni, ktorí v 1968 prišli brániť výdobytky socializmu a okupovali našu krajinu dočasne 23 rokov. Nebola to ani armáda Spojených štátov, ani francúzska, ani Veľkej Británie ako ďalších spojeneckých mocností z druhej svetovej vojny.
Základným záujmom tejto krajiny by mala byť prosperita, demokracia a sloboda. A s istotou vám viem povedať, že nič z tohto nenájdete na východ od nás a už tobôž nie v Ruskej federácii. Preto je základným strategickým záujmom tejto krajiny, aby sme si jasne určili, kam patríme. A áno, Slovenská republika musí jasne povedať, že patríme na Západ, s čím sú spojené aj naše záväzky, ktoré sú rovnako tak v Európskej únii, ako aj v Severoatlantickej aliancii absolútne jasné. A taká je úlohou aj tých pomyselných 150 vojakov, ktorých posielame v rámci dvojfázovej rotácie do Lotyšska.
Na záver môjho príspevku by som ešte spomenul tú úvahu, ktorú radi rozvíjajú práve sympatizanti Kotlebovej strany Ľudová strana Naše Slovensko, o tom, že Slovenská republika si vystačí ako neutrálny štát. Dovolím si zacitovať z môjho blogu, ktorý som v tejto súvislosti vydal ešte na začiatku roka 2017, kedy som uviedol šesť dôvodov, prečo je sen o neutrálnom Slovensku absolútny nezmysel, a tí, ktorí ho šíria, sa blížia na hranicu vlastizrady. (Reakcia z pléna.)
Možno by vás ten smiech prešiel, páni, keď sa trošičku intenzívnejšie zamyslím, hoci viem, že niektorí z vás nie ste historici, nad tým, ako je s Rakúskom, Švédskom, Švajčiarskom, ktoré radi používate ako príklad ako neutrálne krajiny, prečo by nemohlo byť aj Slovensko. Nuž treba si uvedomiť, že Rakúsko aj Švajčiarsko sú dlhodobo tzv. čierni pasažieri. Sú obklopení krajinami Severoatlantickej aliancie a vďaka tomu sa nemusia nejak intenzívne starať o svoju bezpečnosť, pretože kolektívnu bezpečnosť okolo nich zabezpečuje práve tento pakt. Áno, súhlasím, Švédsko ani Fínsko ako neutrálne krajiny túto výhodu nemajú, ale tam treba zase zvážiť aj to, v akých geografických podmienkach sa tieto krajiny nachádzajú, a sovietska skúsenosť zo Zimnej vojny, kedy Fíni hrdo bojovali proti obrovskej sovietskej presile vo veľmi klimatických podmienkach, hovorí jasnou rečou a možno aj preto to Stalin neskúsil tak ako na Československo a niektoré ďalšie krajiny v snahe o presadenie diktatúry v tejto krajine v roku 1945 a vyššie. Navyše tieto krajiny, hovorím o škandinávskych krajinách, najmä Fínsko, ale aj Švédsko seriózne dlhodobo uvažujú o vstupe do Severoatlantickej aliancie. Táto diskusia vo vnútri týchto krajín prebieha dlhodobejšie.
Ďalší dôležitý bod, ktorý hovorí v neprospech neutrality. Viete, čo majú spoločné neutrálne krajiny ako sú Ukrajina, Gruzínsko alebo Moldavsko? No nie je náhoda, že práve tieto krajiny čelili agresívnym aktom svojho veľkého ruského suseda. O Ukrajine som už hovoril, to len tak na margo toho, ako je to s tým slovanskom, slovanstvom a všeslovanskou vzájomnosťou, ktorý sa, ktorými sa radi niektorí kolegovia tu v parlamente zastrašu-, zastrešujú. A zároveň treba povedať aj to, že rovnako tak Gruzínsko ako aj Moldavsko dodnes majú obrovské problémy, najmä pokiaľ ide o Abcházsko, Južné Osetsko alebo tzv. Podnestersko. To sú práve neutrálne krajiny, ktoré však neboli chránené dáždnikom spoločnej obrany a bezpečnosti, akou je práve Severoatlantická aliancia.
Druhá vec, čo hovoria o neutralite v Európe historické skúsenosti. Niektoré z nich som už spomenul, dokonca aj z nedávnej histórie najmä z 90. rokov, ale aj z roku 2008, o čom by dlho vedeli rozprávať, najmä naši priatelia z Gruzínska. Ale zoberme si aj takú historickejšiu skúsenosť, ako je to s neutralitou. V minulosti napríklad Belgicko, Dánsko, Nórsko, ale aj spomínané Fínsko či Holandsko, dokonca Spojené štáty americké boli neutrálnymi krajinami. Čo myslíte, ako to takému Belgicku, Dánsku alebo Nórsku v minulosti pomohlo? No nepomohlo. Darmo, že boli neutrálne krajiny, keď si nacistický vodca Adolf Hitler robil zálusk na to, že tieto krajiny obsadí z rôznych dôvodov, najmä vojensko-strategických, ale aj surovinových.
Podobne to dopadlo aj s Fínskom. Už som spomínal Zimnú vojnu v tejto krajine, ktorá vošla do histórie ako potupná. Síce výhra, ale predsa len potupná výhra Sovietskeho zväzu nad svojím omnoho menším susedom, ktorý sa statočne bránil, ako som povedal až desaťnásobnej presile.
No, a práve tieto príklady z minulosti hovoria jasnou rečou, že spoľahnúť sa na akúkoľvek formu neutrality nemalo žiadny zmysel, a ak sa veľmoci alebo superveľmoci v budúcnosti rozhodnú, tak sa aj my môžme stať hračkou v ich rukách, pokiaľ nebudeme dostatočne dôsledným spojencom.
A ako by to potom bolo s garantom slovenskej neutrality, čo je tiež téma sama o sebe, o ktorej nechcú niektorí snílkovia, ktorí o neutralite radi rozprávajú, ani len počuť, pretože neutralitu vám, prosím pekne, niekto musí aj garantovať. A napríklad také Rakúsko ju má garantované štátnou zmluvou z roku 1955. Odporúčam doštudovať históriu v tejto súvislosti. A napriek tomu, že majú takúto garanciu, aj dnes Rakúsko diskutuje o prípadnom zmene štatútu svojej krajiny z neutrálnej na súčasť v Severoatlantickej aliancie, hoci uznávam, že táto diskusia na rozdiel od škandinávskych krajín nie je až taká intenzívna.
Iné krajiny, ktoré túto garanciu v minulosti nemali, dopadli, ako som už spomínal v podobe Fínska, Belgicka, Dánska alebo Nórska. Neviem o tom, že by akákoľvek krajina sveta dnes bola ochotná garantovať neutralitu Slovenskej republike. Pamätám si ešte z čias blúznenia o neutralite Vladimíra Mečiara, ktorý povedal, že keď nás nechcú na Západe, tak sa obrátime na Východ, a začal hovoriť otvorene o tom, že spochybní naše smerovanie do Severoatlantickej aliancie, tak sa začal pýtať vtedy ešte Borisa Jeľcina, ak si dobre pamätám, na to, že či bola Ruská federácia ochotná garantovať nám neutralitu. Nepamätám si, aký bol výsledok tohto dopytovania sa, ale každopádne viem s istotou, že ostatné super veľmoci povedali jasné nie. Koncept neutrality je v súčasnom svete prekonaný. A bolo aj v našom vlastnom záujme, aby nás primäli k tomu, že by sme sa pridali k ostatnými našim najbližším susedom a stali sa súčasťou Severoatlantickej aliancie.
Ďalší silný argument, ktorý odznieva voči neutralite Slovenska, alebo teda v prospech neutrality Slovenska a voči nášmu členstvu v Severoatlantickej aliancii, ktorý sme si vypočuli aj od kolegu predrečníka, je, že Slovensko nemôže byť predsa v jednom pakte s celosvetovým agresorom, ako sú Spojené štáty americké. Toto sú veľmi časté slová, ktoré počúvame. My, ale, páni a dámy, v tejto sále, hájime záujmy občanov Slovenskej republiky, nie Spojených štátov amerických. A toto by sme si mali uvedomiť, aj keď hovoríme o našom členstve v Severoatlantickej aliancii. To, čo robí prezident Trump, čo robia Spojené štáty americké, je jedna vec. A určite sa nikto z nás pod mnohé z týchto vecí nechce podpísať. Na druhej strane sme súčasťou nejakej aliancie, ktorá ako som povedal, funguje na princípe jeden za všetkých, všetci za jedného. A ak chceme mať zabezpečenú kolektívnu obranu a bezpečnosť, tak musíme dokázať, že sme adekvátnymi spojencami. A práve vyslaním našich vojakov do Posilnenej predsunutej prítomnosti máme možnosť to urobiť.
A áno, treba zdôrazniť ešte jednu dôležitú vec, aká je európska skúsenosť a konkrétne slovenská skúsenosť s Ruskou federáciou, alebo keď chceme z minulosti, Sovietskym zväzom. Čo-to som už spomínal, ale rád to zopakuje opäť.
Táto skúsenosť jasnou rečou. Sloboda, demokracia a prosperita prichádzajú takmer výhradne s angažovanosťou Spojených štátov amerických v európskom priestore, zatiaľ čo totalita, invázie, nesloboda spoločne s čižmami vojakov Červenej armády a ich nasledovníkov. A som zvedavý na historické fakty, ktorými by ste chceli toto prípadne vyvrátiť. Ak dnes máme k dispozícii luxus, ktoré generácie pred nami nemali, a môžme si vyberať, či chceme patriť na Východ alebo Západ, tak ja osobne si jednoznačne vyberám Západ. A zároveň si vyberám naše aktívne pôsobenie v Severoatlantickej aliancii.
A nakoniec, hovorí sa, že všetko je vždy o peniazoch. Nesúhlasím s týmto výrokom, ale predsa len v súvislosti s bezpečnosťou má zmysel sa opýtať všetkých tých hrdinov, ktorí si myslia, že neutralita Slovenska je lepšie riešenie, z čoho si ju chceme zaplatiť. Dnes nie sme schopní splniť ani len naše záväzky v Severoatlantickej aliancii, ktoré hovoria o 2 % hrubého domáceho produktu. Určite o tom budem môcť porozprávať viacej, pán minister, akým spôsobom sa blížime k napĺňaniu týchto záväzkov vrátane modernizácie našej armády, ako by sme chceli financovať samostatnú armádu. Tú hrdú, o ktorej hovoril aj môj predrečník. Hrdú a silnú.
Zoberme si príklady zo Švajčiarska, z Fínska alebo z Rakúska. Koľko tieto krajiny dávajú na svoju obranu a bezpečnosť, ak chcú zabezpečiť svoju domobranu, resp. ak chcú zabezpečiť schopnosť brániť sa, aj to asi len v krátkodobom horizonte voči akejkoľvek vojenskej presile, ktorá by stála proti nim. Áno, o takej vojenské presile by sme museli hovoriť aj v prípade Slovenska, keďže uvedomme si, že sme najmenšia krajina, nemáme žiadneho menšieho suseda a navyše neďaleko od nás prebieha vojna vyprovokovaná 150-miliónovou krajinou, navyše jadrovou veľmocou. A toto by sme mali mať na pamäti, keď rozhodujeme o posilnenej predsunutej prítomnosti a našom pôsobení v ňom.
Na záver len toľko, že verím, že zdravý rozum v tejto sále zvíťazí a že všetkým je jasné, kam Slovenská republika patrí, snáď s výnimkou štrnástich ľudí, ktorí sa sem, verím, dostali len nedopatrením v tomto funkčnom období.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Klus (povedané so smiechom), raz keď bude Ľudová strana Naše Slovensko zostavovať vládu – verím tomu, že to bude čoskoro –, ja vás navrhnem ako nejakého funkcionára štátneho aparátu. Dúfam, že kolegovia nebudú proti, lebo takého lokaja a takého poslušníka systému, ako ste vy, to, to ani v Severnej Kórei nezoženú. (Smiech v sále.) Skutočne. Nerozumiem, ako napríklad môžte vo vašej hlave vytvoriť takú konštrukciu, že sme, vstúpili sme do Severoatlantickej aliancie, tým pádom sa naše základne stali základňami NATO, a pokiaľ ich tu nechceme, tak tu vlastne nechceme slovenské základne. To ako ste, ako môžete vôbec takto rozmýšľať, takto uvažovať? Potom tie vaše citáty z Washingtonskej alebo Severoatlantickej zmluvy, kde ste spomínali čl. 5. Áno, v tom čl. 5 sa vyslovene hovorí, že ostatné strany alebo zmluvné strany sú povinné, resp. musia vykonať len takú akciu, akú budú považovať za nutnú vrátane použitia ozbrojenej sily s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť v severoatlantickej oblasti, to znamená: a akciu, ako budú považovať za nutnú vrátane použitia... Oni môžu považovať za nutné aj pomoc vankúšmi, dekami, teplými, hrejivými slovami, tak ako sa to stalo niekoľkokrát v histórii, vlastne vždy v histórii, keď sa spojenci, papieroví spojenci na menšie krajiny vykašľali.
Čiže, pán Klus, ja vyslovene nemôžem súhlasiť. A vy keď hovoríte o našich spojencoch zo Severoatlantickej aliancie, Európskej únie, hovorte o vašich spojencoch. To nie sú, nie sú naši spojenci napríklad. Moji spojenci to určite nie sú. Môžu to byť partnerské štáty, môžme s nimi rokovať, ale rozprávať sa o nejakých spojencoch a takto, takto ponížene sa k nim a z takej poníženej pozície sa k nim vzhliadať, tak to je naozaj, naozaj už priveľa.

Ja by som chcel privítať vystúpenie pána poslanca Klusa na túto tému. Obdivujem zároveň jeho trpezlivosť, ktorou dokáže vysvetľovať veci, o ktorých som si myslel, že máme už dávno za sebou, že sú to veci, ktoré už sme dávno prediskutovali v rámci nejakej politickej diskusie na Slovensku a že už sme sa dávno rozhodli, kde asi chceme patriť. A myslel som si tiež, že každému musí byť jasné, že neutralita nie je žiadnou alternatívou, pretože to je cesta, ako vydať Slovensko do rúk silnejších, ktorí sú aj naokolo. Aliancia poskytuje ochranu, Aliancia poskytuje aj znásobenie našich vlastných síl a tí, ktorí volajú po neutralite, chcú Slovensko nechať bez akýchkoľvek bezpečnostných garancií, a teda nechať ho na holičkách ako nahého v tŕní. O to možno niektorým ide.
Zároveň by som rád povedal, že to je presne ten typ materiálu a diskusie, ktorý, som presvedčený, by nemal byť a doposiaľ ani nikdy nebol predmetom nejakých opozično-koaličných naťahovačiek. Preto chcem aj podporiť vládu v tomto rozhodovaní a pri podpore tohto materiálu, pretože každý z nás si uvedomuje, ako dôležité je pre našich spojencov na severe, našich spojencov na severe je uvedomenie si faktu, že nie sú v tom sami, že nie sú v tom sami ani v prípade problémov.
V rámci kolektívnej bezpečnosti je mimoriadne dôležité, aby sme ukázali aj tým najmenším a najslabším, že všetci stojíme za nimi v dobrom aj v zlom. A je to presne ten typ rozhodnutia, ktorý drží systém kolektívnej obrany pohromade. Aj keď je to celkovo asi teda 4-tisíc spojeneckých vojakov a je to symbolická účasť, je to mimoriadne dôležitá.

Pán Klus, vy ste to rozobrali skutočne do detailov. To znamená, podľa vašich slov tých 4-tisíc aliančných vojakov z USA, Kanady, Slovenska, Česka a tak ďalej na ruských hraniciach nie sú provokatéri. V skutočnosti sú provokatérmi tí ruskí vojaci na ruskom území. Toto ste jednoducho povedali, pretože podľa vás Rusko nemôže mať svojich vlastných vojakov na svojom vlastnom území. Keby malo Rusko nejakú vojenskú základňu niekde v Tijuane v Mexicu a blížilo sa svojimi, malo tam vojenskú posádku povedzme 4-tisíc vojakov rovno pri americkej hranici, ja si neviem predstaviť, ako by ste tu skákali ako na trampolíne pajác a kričali o tom, že to je neuveriteľná provokácia, čo to má znamenať, agresor a tak ďalej a tak ďalej. Hovorili ste napríklad aj o tom, že Gruzínsko si užilo ruskú vojenskú agresiu. Ja naozaj, pán Klus, neviem, ale už zrejme každý chápe, že Gruzínsko bolo v tom konflikte agresor a dostalo len to, čo, o čo si reálne koledovalo.
A najviac sa mi páčilo na vašom vystupovaní, tá cesta do minulosti, ako ste išli. Najprv ’68., potom ste premostili do 40. rokov, Katynský masaker, dokonca pakt Ribbentrop - Molotov, bolo to, veď ja som si všimol, že vy absolútne nerozlišujete medzi dnešným Ruskom a Sovietskym zväzom. Pre vás je to stále to isté. Vy máte stále to pôvodné zmýšľanie zo studenej vojny, kedy títo sú naši a títo sú tí zlí, proste agresívni Sovieti a neviem, čo všetko. Veď už sa preberme, pán Klus, je rok 2018, Sovietsky zväz už neexistuje a Rusko, ako vidíte sám, je dnes v defenzívne a vy podporujete toto vojenské štvanie voči jednému suverénnemu národu. A mne by sa naozaj páčilo, keby ste tie svoje slová podporili skutkami, lebo takto ste len taký, viete, ja neviem, 60-70-kilový chlapík v parlamente, ktorý kričí: „Poďme do vojny, poďme do vojny.“ Ale choďte tam, naozaj choďte tam a ukážte nám, ako to treba robiť.

Ďakujem za slovo. Pán Klus, vy ste zašli... (povedané so smiechom), naozaj spomenuli ste rok 1968. Pretože, a prosím vás, keby ste si doplnili naozaj vedomosti z histórie a nezavádzali, pretože nás zapredal a odovzdal boľševickému Sovietskemu zväzu vojnový zločinec a masový vrah Edvard Beneš dávno pred koncom II. svetovej vojny. Sympatiami k boľševizmu sa netajil ani vierolomný Tomáš Redlich Masaryk a o našom osude po II. svetovej vojne rozhodli veľmoci a ich predstaviteľmi boli okrem Stalina Roosevelt a Churchill.
Tak, prosím vás pekne, nezavádzajte a doplňte si, prosím, vzdelanie, lebo vám zrejme veľmi chýba.

Pán poslanec Klus, vy ste politológ, ale asi aj polyhistor a vyznáte sa do všetkého, poučujete všetkých naokolo. Spomínali ste tie výlety do histórie, 68. rok, to nikto z nás, samozrejme, neschvaľuje a nikto normálny to schvaľovať ani nemôže, ale ja sa vás chcem spýtať, že vy ako politológ by ste mohli aspoň nejako v obrysoch vnímať rozdiel medzi Sovietskym zväzom a Ruskou federáciou. Ak to pokladáte za jeden a ten istý štát, tak potom asi v tej politológii na Slovensku je niekde hrubý skrat a bolo by potrebné to vyriešiť. Takisto aj sovietski vojaci, ktorých ste spomínali, a v mnohom, samozrejme, s vami musíme súhlasiť, ale sovietski vojaci nie sú ruskí vojaci.
Ale keď už, keď už, keď už hovoríte o tom výlete do histórie, tak ja keby som použil analogicky váš, vašu metódu, tak by som išiel do histórie teda tých milovaných a ospevovaných Spojených štátov amerických, o ktorých neviem, či viete, ale niekedy tam boli otrokárske štáty. Oni boli otrokári. A my teraz ideme byť ako spojenci otrokárov? Pán Klus, takto hlboko SaS-ka klesla? Vy podporujete otrokárstvo? Toto som si naozaj nemyslel. No, žiaľ, to je analógia k vášmu zmýšľaniu.
No a teraz ešte k samotnej takej formálnej otázke, Severoatlantická aliancia. Vy si naozaj myslíte, že Slovenská republika ako vnútrozemský štát patrí do severoatlantického priestoru? Áno? Áno, povedzte áno, áno, patríme do severoatlantického priestoru, prekreslíme mapu, vzor SaS, lebo inak si to neviem predstaviť, a to, že tam nepatríme, je jasný dôkaz toho, že po páde Varšavskej zmluvy ide o expanzívny, militantný pakt.