33. schôdza

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Klus, Štefánik nemal nič spoločné s vyhlásením československého štátu 28. októbra, ale Štefánik veľmi ostro protestoval proti vyhláseniu, ktoré 18. októbra 1918 urobil Štefánik a podpísal tam aj, teda Masaryk, a podpísal tam aj jeho, pretože s tými formuláciami, ktoré tam boli, nesúhlasil. Dostal sa do rozporu aj s Benešom, ktorý napríklad napísal svojmu dôverníkovi Markovičovi začiatkom roku 1919, že aby si dávali naňho pozor, že sa s ním definitívne rozišiel, že je už neprijateľný a tak ďalej atď. A práve tento list možno vytvoril aj tú legendu, lebo ľudia vedeli, že Beneš sa so Štefánikom rozišiel. Takže čo sa asi stalo, prečo ten Štefánik spadol. Ale nebudem tu robiť nejaké konšpiračné teórie, táto vec nie je hodná toho.
A či by slovenský národ bol? Odporúčam vám, pán Klus, že by ste si prečítali zopár článkov v Slovenských národných novinách z roku 1914 po balkánskych vojnách. Kde napríklad bol aj taký článok, kde sa píše, doba maďarizmu bola spojená s tým časom, ktorý bol vtedy, keď bolo vyrovnanie. Dnes je iná doba. A dnes už všetko hrá pre nás, my svoje dosiahneme, aj keď nič neurobíme. A viete, prečo to povedali? Pretože prišla doba samourčenia národa. A Rakúsko-Uhorsko, tento žalár národa, národov sa vyhlásilo za ochrancu samourčovacieho práva Albáncov. Viete, ako na to reagovali Slovenské národné noviny? To je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Dostál, ďalší vystupujúci v rozprave.

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, v parlamente pred pár hodinami vystúpil prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska a vo svojej správe o stave krajiny pripomenul tri dôležité vzopätia našich moderných dejín. Povedal: "V roku 1918 sme sa spolu s českým národom prihlásili o vlastnú existenciu postavenú na najmodernejších hodnotách demokratického právneho štátu. V štyridsiatom štvrtom roku sme sa Slovenským národným povstaním vzopreli fašizmu. V roku 1989 sme s kľúčmi v rukách vyprevádzali totalitu a vítali demokraciu a slobodu." (Reakcia z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko, poprosím vás.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
Dve z troch spomínaných vzopätí si dnes pripomíname štátnymi sviatkami. Štátnym sviatkom je 29. august - výročie vypuknutia Slovenského národného povstania, aj 17. november - začiatok demokratickej revolúcie proti komunistickému režimu. Október 1918 si pripomíname len pamätnými dňami, či už 28., alebo 30. októbrom.
Teraz tu budeme mať okrúhle výročie, a tak si aj vláda chce pripomenúť toto výročie štátnym sviatkom.
Hlásim sa k demokratickej tradícii prvej Československej republiky dlhodobo a pripomínam si každý rok výročie vzniku Československa. Viackrát som navrhoval, aby toto výročie bolo štátnym sviatkom. Napriek tomu tento návrh vlády nepodporím, pretože ho považujem za zlý prinajmenšom z troch dôvodov: 1. nesprávny dátum, 2. jednorazový štátny sviatok a 3. technicky zle pripravené riešenie.
Po prvé - dátum. Viackrát sa aj v minulosti už stalo predmetom diskusií, či si máme pripomínať 28. október alebo 30. október, ale tak otázka predsa nestojí. Oba tieto dni sú významnými udalosťami v našich dejinách a oba stoja za pripomenutie. Otázka stojí, v akom kontexte si ich máme pripomínať. Ja nijako nespochybňujem význam Martinskej deklarácie alebo Deklarácie slovenského národa, aby aj pán poslanec Hrnko bol spokojný. Ale čo si ideme pripomínať? Ideme si pripomínať jednorazový akt, jednorazovú deklaráciu? Alebo si ideme pripomínať celú Československú republiku, prinajmenšom tú demokratickú Československú republiku, ktorá nasledovala nasledujúcich 20 rokov?
Priznám sa, že nie celkom rozumiem tomu názoru, ktorý bol prítomný aj vo vystúpení pána poslanca Hrnka, že, zjednoduším to trochu, že deklarácia je dobrá a stojí za to si ju pripomínať a Československo je také zlé, čechoslovakistické, upierajúce slovenskému národu právo na samostatnú existenciu. Ak to bolo také zlé, prečo si potom máme vôbec to 100. výročie pripomínať? Prečo si máme pripomínať udalosť, ktorou sa predstavitelia slovenského národa prihlásili k Československu, k súžitiu v československom štáte, keď to súžitie bolo také zlé?
Ale nie je to tak. Československo bolo veľmi svetlým obdobím v histórii Slovenska, v histórii slovenského národa, v histórii všetkých občanov, ktorí tu žili. Bolo to obdobím rozvoja identity, rozvoja slovenského národa, rozvoja slovenskej kultúry, rozvoja demokratickej politiky, rozvoja občianskeho života. A dátumom vzniku Československa, a teraz sa nebavme Československej republiky, kedy získalo formu republiky, dátumom vzniku Československa, československého štátu je 28. október. Symbolom vzniku a existencie Československa, ktorý sme si dlhodobo pripomínali, je 28. október.
My sa tu na Slovensku tak okúňame, lebo teda odohralo sa to v Prahe, tak ako by to nebolo naše. Spomenul som si na to, aj keď pani ministerka uvádzala návrh zákona, spomenula zásluhy Tomáša Garrigua Masaryka a Milana Rastislava Štefánika a Eduarda Beneša akosi vynechala, lebo my tu na Slovensku máme na Beneša ťažké srdce, tak ho vynecháme aj z vytvorenia Československa, hoci práve z tejto udalosti ho vynechať celkom nejde.
Druhý problém, ktorý mám s vládnym návrhom zákona, je, že to má byť jednorazový štátny sviatok. Čo je naozaj akési čudo. Lebo štátny sviatok nie je štátny smútok, to nie je, čo sa vyhlási jednorazovo a potom pominie a potom zabudneme na to. Štátny sviatok má byť predsa deň, ktorý si máme pripomínať aj v budúcnosti, pretože považujeme ho za tak dôležité výročie, tak dôležitú udalosť v našich národných dejinách, alebo deň symbolizujúci nejakú hodnotu, ktorú sa oplatí pripomínať si každoročne.
To je podstatou štátnych sviatkov a aj pamätných dní. Nie to, že je to deň voľna. A ak je to naozaj tak, ako hovoril pán poslanec Hrnko, že vám ide iba o to, aby bolo voľno na Slovensku alebo jeden deň, jeden deň navyše, tak to naozaj ste mohli urobiť takým spôsobom, ako to navrhuje on, a nehrať sa tu na nejaký jednorazový štátny sviatok. To je nedôstojné, to potom naozaj ste mohli, mohli vyhlásiť jedno jednodňové voľno.
Myslím si, že ten návrh je aj technicky zle alebo prinajmenšom sporne pripravený, urobený úplne narýchlo. Nebolo k nemu, pokiaľ viem, medzirezortné pripomienkové konanie. Hoci dôvod na vynechanie medzirezortného pripomienkového konania naozaj ťažko by som nachádzal, že či sú ohrozené základné práva a slobody alebo bezpečnosť štátu, alebo čo je také vážne, že, že vláda bez, bez normálneho medzirezortného pripomienkového konania pripravila takýto návrh. Možnože netušila, bola zaskočená skutočnosťou, že v roku 2018 si pripomíname 100. výročie vzniku Československa, lebo to sa nedalo dopredu predvídať predsa.
A tomu, ako je návrh pripravený, šitý horúcou ihlou, zodpovedá aj ten výsledok, okrem ustanovenia o účinnosti, je vlastne celý obsah zákona jedno prechodné ustanovenie, § 4 vrátane nadpisu znie:
"§ 4 Prechodné ustanovenie
V roku 2018 je 30. október výročie Deklarácie slovenského národa štátnym sviatkom; § 3 písm. r) sa v roku 2018 neuplatňuje."
No a § 4 tam už dnes je, znie:
"Prechodné ustanovenia"
Doterajší štátny sviatok § 28... "Doterajší štátny sviatok 28. október podľa osobitných predpisov sa v roku 1993 mení na deň pracovného pokoja", keďže to bolo prijaté, prijaté ešte, ešte v tom roku, ktorého sa to týkalo.
Nuž ale keď sa zavádza nové prechodné ustanovenie, tak sa to robí tak, že sa doplní nový paragraf do toho, nie že nahradí pôvodné znenie.
§ 9 ods. 5 legislatívnych pravidiel vlády znie: "Prechodné ustanovenia, zrušovacie ustanovenia, ktoré nadobudli účinnosť, nie je možné novelizovať. To neplatí, ak v prechodných ustanoveniach ešte neuplynula lehota ustanovená na uplatnenie práva alebo na splnenie povinností." To znamená, že legislatívne korektným riešením, ak už to chcete, teraz spomeniem obsah, by bolo pridať tam nový § 42 a nazvať ho "Prechodné ustanovenia k novozavádzanému dátumu", nie nahradiť existujúci § 4. Ale toto je technický detail, ktorý ak sa vám podarí dostať návrh zákona do druhého čítania, tak vám odbor legislatívy, vás na to zrejme upozorní.
Ale to, čo je problém, to, čo vidím ako problém dlhodobo v prístupe väčšiny slovenskej politickej reprezentácie k našej vlastnej histórii, je, a čo sa premieta aj v tomto návrhu zákona, je, že sa k vlastnej histórii nehlásime. Tvárime sa, ako keby našou históriou bola Samova ríša a potom Veľká Morava a potom dlho, dlho nič, tisíc rokov útlaku, najprv Maďari, potom Maďari s Rakúšanmi a potom Češi, a slovenské dejiny, vlastné slovenské dejiny akoby začínali až vznikom samostatného slovenského štátu. Pre niektorých tam z toho hnedého košiara, vznikom fašistického Slovenska v roku 1939, pre iných vznikom Slovenskej republiky v roku 1993.
Myslím si, že je to chyba. Nemali by sme sa vzdávať vlastnej histórie, ani tej uhorskej, ani tej československej. Mali by sme z nej čerpať a byť na ňu hrdí.
Som hlboko presvedčený, že systémovým a správnym riešením nie je vládny návrh vyhlásiť 30. október za jednorazový štátny sviatok, ale vyhlásiť 28. október za štátny sviatok natrvalo.
Príležitosť urobiť to budeme mať aj na tejto schôdzi, pretože s kolegami poslancami sme predložili takýto návrh, a myslím si, že viac zodpovedajúce historickej realite a našej vlastnej úcte voči našej demokratickej minulosti by bolo podporiť nie vládny návrh zákona, ale návrh skupiny opozičných poslancov.
Ďakujem za pozornosť.

Päť faktických poznámok. Pani poslankyňa Milanová.

Tak tentokrát som to stihla.
Ďakujem ti, Ondrej. Ja by som sa chcela vyjadriť v tom zmysle, že keď som prvýkrát počula o tomto návrhu, tak som si ho pracovne pomenovala, že je hybridný, ale zatiaľ napríklad pri automobiloch v tých hybridoch vidím výhodu, v tomto návrhu som, žiaľ, žiadnu výhodu nenašla.
Osobne sa prikláňam k termínu 28. október ako vznik Československa. A taktiež 28. október by sme mohli všetci považovať ešte za významný deň, pretože sa vtedy narodil aj Ľudovít Štúr, takže mali by sme to také dva v jednom.
Navyše ten jednodňový jednorazový teda sviatok, to mi príde také, že vybehneme si teraz na Železnú studničku so svojimi deťmi, poopekáme nejaké špekáčky, ale nikto z nás netuší, že prečo vlastne ten sviatok máme. To znamená, k takýmto sviatkom treba, ak im chceme naozaj dať tú úctu a tú vážnosť, tak ich treba poňať, aby už aj v rámci vyučovania, aj v rámci celej vlastne spoločnosti prebiehala diskusia o, o týchto významných našich dňoch a aby sa konali kultúrne akcie, na školách sa venovalo viac priestoru, vznikli dokumenty práve k tejto téme, aby sme si všetci uvedomovali, čo vlastne oslavujeme. Lebo to je to, čo nám chýba. My koľkokrát nevieme, že k čomu tie štátne sviatky vlastne máme, a to považujem za chybu. Nielen tu by sme sa mali o tom rozprávať, malo by sa o tom rozprávať v celej spoločnosti. Takže máme na čom pracovať, a nielen tu.

Pán poslanec Číž.

Ďakujem pekne. No, vyčítali ste, pán Dostál, pánovi Hrnkovi, že teda podľa, podľa vás nevedeli, čo chcel povedať. Ja som tiež vás pozorne počúval a tiež mi celkom ten leitmotív jasný, jasný nie je.
Je faktom, že je nás tu niekoľko, ktorí sme vnímali veľmi intenzívne a osobne obdobie rokov 1990, 1992, čo bolo obdobie, kde, ktoré vyústilo potom vznikom samostatnej Slovenskej republiky. A pamätám si teda veľmi dobre úlohu pána Hrnka, ktorý bol teda jeden z významných iniciátorov vzniku samostatnej Slovenskej republiky. A pamätám si aj vašu, pán Dostál, ktorý ste boli principiálnym odporcom vzniku Slovenskej republiky, boli ste jedným z tých 830 osobností, ktorí teda podpísali veľkú petíciu, aby Slovensko nevzniklo. Čo bolo veľmi zaujímavé, ako vnímate sebaurčovacie právo Slovenska, zvlášť keď potom ste zase nesmierne náruživo navštevovali mítingy zrejme občianskeho typu, ktoré robila vtedy SMK v Dunajskej Strede a inde, a nikdy ste nevynehali príležitosť ten väčšinový národ slovenský provokovať a robíte to náruživo doteraz, čo nie je dôležité.
Pretože naozaj ja Slovákov a Čechov považujem za dva bratské národy, ktoré majú spoločnú históriu, aj Tono Hrnko si to myslí, som presvedčený, ktoré prežili spolu dobré aj zlé časy, aj dnes sa veľmi teším z toho, že máme nadštandardné vzťahy so všetkým.
Len vnímanie tej histórie na Slovensku je diferencované. Je časť historikov, ktorí to vidia ako vy, ktorí proste slovenské sebaurčovacie právo principiálne neuznávajú, a sú takí, ktorí ho možno nadužívajú.
Teraz vláda nájde nádherný kompromisný návrh, že chceme osláviť to spoločné užívanie, zatiaľ jednorazovo, pri 100. výročí s tým, že zvážime aj slovenské hľadiská, aj tie, v úvodzovkách, národniarske, aj tie vaše povedzmeže kozmopolitnejšie a nájdeme riešenie.
Výsledok je, že sa postavíte a začnete to degradovať. Nerozumiem tomu. Naozaj som presvedčený, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Jarjabek.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Dostál, začnem tou jednou vetou, ktorú vy ste tuná položili dosť tak ako sám pre seba, alebo teda pre plénum, vy ste sa pýtali, že čo si to vlastne ideme pripomínať. No tak začnem odzadu.
Ideme si pripomínať súčasnosť v kontexte minulosti. Ideme si pripomínať tie dobré vzťahy, ktoré máme s Českou republikou, ktoré máme nadštandardné. Ideme si pripomínať, čo tomu historicky predchádzalo. Ideme si pripomínať aj to rozdelenie Československa, s ktorým vy ste, pán Dostál, nesúhlasili a ktoré prispelo k tomu, že dnes máme také vzťahy nadštandardné, aké máme. Ideme si historicky pripomínať časy federácie, časy totality, časy slovenského štátu, ale aj časy protektorátu. Ideme si pripomínať časy prvej republiky. Všetko to, prečo máme po 100 rokoch tie vzťahy s Čechmi, ešte raz, také dobré, aké máme. Ideme si pripomenúť našu minulosť v kontexte našej súčasnosti, to treba povedať.
Bez toho všetkého, čo sa po tých 100 rokov stalo, by sme sa jednoducho nedostali do tých vzťahov nadštandardných, ktoré máme dnes. Ja sa veľmi teším z toho, že vláda si to uvedomuje a predložila tento návrh zákona, aby sme o tom mohli hovoriť, aby sme o tom všetkom mohli hovoriť a nie, aby sme to takýmto spôsobom zhadzovali, ako ste to spravili vy.

Pán poslanec Klus.