33. schôdza

Ďakujem pekne. Milé kolegyne, kolegovia, tak ešte raz a tentokrát už trošku obšírnejšie uvedenie našej novely zákona o vysielaní a retransmisii.
Cieľom tejto novely zákona, ako som povedal, je obmedziť množstvo vysielanej reklamy v televízii a v rozhlase a zároveň zaviesť vyššie pokuty pre televízie a rozhlasové stanice, ktoré by obmedzenia reklám v budúcnosti nedodržiavali.
Motív, ktorý nás viedol k predloženiu tohto návrhu zákona, je veľmi jednoduchý a veľmi praktický. Každý, kto sleduje trošku televízne vysielanie, prípadne počúva rádiá, tak vie, že množstvo reklamy v televíziách a rádiách už prekročilo únosnú mieru a často človek ani nevie, či pozerá už film prerušovaný reklamou alebo či pozerá reklamu, ktorá je prerušovaná filmom.
Tej reklamy je naozaj veľmi veľa. Nachádza sa úplne všade, kade sa pohnete, kam sa pozriete. Keď šoférujete, popri cestách vidíte stovky, tisíce bilbordov, keď idete vlakom, tam je reklama, idete autobusom, tam je reklama, idete na vlakovú alebo autobusovú zastávku, stanicu, tam je tiež reklama. Dokonca v Bratislave svojho času, keď som ešte chodil na MHD-čke častejšie, tak začali montovať také malé reproduktorčeky. To znamená, že keď sa nepozeráte, aby ste museli počúvať. Keď idete si vybrať poštovú schránku, tam sú reklamné letáčiky. Pozriete sa na internet, samá reklama. Noviny, televízie, časopisy, takisto samá reklama.
Čiže tej reklamy naozaj je v spoločnosti veľmi veľa. Ten reklamný smog sa rozmohol za únosnú mieru a ja si pamätám jednu situáciu z Nitrianskeho samosprávneho kraja, kde som poslancom, kde sa rozhodovalo tiež o tom, či sa obmedzí množstvo bilbordov popri cestách v Nitrianskom samosprávnom kraji, pretože kraj má nejaké plochy, na ktoré, na ktorých sú umiestnené bilbordy, tak poslanci kraja povedali, že tieto plochy neobmedzia, pretože by pripravili kraj o príjem a že túto kompetenciu, obmedzenie množstva reklamy má robiť štát, a nie kraj. To znamená, že jeden sa vyhovára na druhého, ale nikdy sa tým nič nezmení.
Súčasná legislatíva kladie na obmedzenie reklamy nejaké obmedzenia, ale tie obmedzenia sú, bohužiaľ, veľmi malé a tie pokuty, ktoré televízne spoločnosti dostanú za nedodržanie týchto obmedzení, sú veľmi vyslovene smiešne, rádovo len v tisíckach eur, čiže televízne spoločnosti si naozaj nemusia lámať hlavu a tá, ten inzerent, ten objednávateľ reklamy často tú reklamu alebo tú pokutu radšej preplatí, akoby tá reklama nemala byť odvysielaná.
Čo je najsmutnejšie, je, že cieľom väčšiny reklám, a v tom sa asi zhodneme všetci, cieľom väčšiny reklám na Slovensku, bohužiaľ, nie je pozdvihnúť človeka nejak v jeho osobnostnom, vzdelanostnom rozvoji, motivovať ho k športu, k vzdelávaniu, k zlepšeniu jeho kvalitatívnych vlastností. Ale práve naopak, cieľom väčšiny reklám je povzbudzovať ku konzumu, k nákupu kadejakých zbytočností, hlúpostí. Ak nemáte na tieto zbytočnosti a hlúposti peniaze, tak hneď sú tam reklamy na nebankové subjekty, prípadne na pôžičky bankové domy. A ľudia, ktorí sú, povedal by som, menej odolní, často tomuto pokušeniu veľmi ľahko podľahnú, nakúpia veci, ktoré nepotrebujú, zadlžia sa, padnú do dlhovej špirály, ktorá často končí, bohužiaľ, množstvom exekúcií a likvidáciou celých rodín.
Mnoho reklám je zameraných takisto na cigarety, alkohol, rôzne neduhy spoločenské, ktoré existujú, vždy budú existovať, ale určite by nemali byť podporované reklamou v televízii alebo v rádiách.
Osobitnú kapitolu tvoria detské reklamy. To sú reklamy, v ktorých buď vystupujú deti, nevinné detské tváričky, napríklad v reklamách na mobilné telefóny, šťastné rodinky, ktoré sú šťastné len asi vďaka tomu, že majú telefón od nejakej telekomunikačnej spoločnosti, alebo šťastné rodinky, šťastné deti, ktoré, ktorých rodičia si zobrali hypotéku a tak ďalej a tak ďalej. To je jedna forma detských reklám, že deti sú zneužívané na predaj vecí pre dospelých. Alebo druhá forma detských reklám sú reklamy zamerané priamo na deti, to znamená, že reklamy na rôzne hračky, rôzne filmy, rozprávky, podobné nezmysly, ktorým zase deti tým, že si nedokážu držať od televízie nejaký racionálny odstup, tak veľmi ľahko podľahnú. Potom, samozrejme, otravujú svojich rodičov a tí rodiča im niektoré veci jednoducho musia kúpiť, pokiaľ nechcú mať doma ródeo.
My teda navrhujeme v rámci predloženej novely zákona plošne obmedziť množstvo reklamy, tak v televízii, ako aj v rádiu, na maximálne 5 % z každej hodiny, to znamená šesť minút z každej jednej hodiny, pričom celkové množstvo odvysielanej reklamy za jeden deň by nemalo presiahnuť 10 %, pardon, 5 % z celkového vysielacieho času, to znamená 72 minút.
Takisto navrhujeme, aby počas vysielania reklamnej prestávky musela televízia povinne vysielať akési počítadlo, nejaký časovač, ktorý bude zobrazovať čas zostávajúci do konca reklamnej prestávky, pretože mnoho ľudí si cez reklamu vypĺňa ten priestor inak, a keď nevedia, ako dlho tá reklamná prestávka potrvá, tak si jednoducho ten čas nevedia naplánovať, nevedia, či si môžu spraviť kávu, čaj, prípadne niektorí aj zapáliť. Čiže navrhujeme, aby televízie museli počas reklamnej prestávky zobrazovať hodiny s časom zostávajúcim do konca reklamnej prestávky, aby ľudia si vedeli ten čas lepšie využiť.
Ako som povedal, navrhujeme takisto zvýšenie pokút pre prevádzkovateľov televíznych a rozhlasových staníc za nedodržanie ustanovení zákona, pretože súčasná výška pokút je veľmi, veľmi smiešna, veľmi symbolická. Navrhujeme zvýšiť pokuty pre televízne spoločnosti, vysielateľov televíznej programovej služby z pôvodných 3 319 eur na maximálne 33 190 eur a pri vysielateľoch rozhlasovej programovej služby z pôvodných 497 eur na 4 970 eur. No len sa pozrite na to, rozhlas za nedodržanie limitov na reklamu, nejaká rozhlasová spoločnosť, rádio komerčné, dostane pokutu 497 eur maximálne podľa súčasnej legislatívy. To je naozaj smiešne. To je naozaj smiešne, a to sa im oplatí tú legislatívu porušovať, pretože jednoducho lebo sa im to, je to rentabilné.
Je pravda, že tento návrh zákona bude mať možno - možno - mierne negatívne vplyvy na podnikateľské prostredie, a to v tom zmysle, že keďže toho reklamného priestoru bude menej, každú hodinu maximálne šesť minút, tak pravdepodobne cena za jednotku reklamy stúpne. To znamená, že spoločnosti, ktoré majú vyčlenený nejaký rozpočet na reklamné, marketingové účely, tak si za tie isté peniaze môcť objednať, kúpiť menej vysielacieho času, ale na druhej strane ten vysielací čas bude lukratívnejší, bude vzácnejší a tých svojich divákov si nájde tak či tak.
No, ale čo je veľmi dôležité a najdôležitejšie, tento návrh zákona bude mať jednoznačný pozitívny, jednoznačne pozitívne sociálne vplyvy, pretože naozaj nepoznám človeka, neviem ako vy, ale ja naozaj nepoznám človeka, ktorý by sa vyžíval v pozeraní alebo počúvaní reklám. Nepoznám takého.
My sme poslanci Národnej rady Slovenskej republiky volení občanmi. Ja viem, niektorí môžu argumentovať, že by sme nemali zasahovať do podnikateľského prostredia a určovať televíznym spoločnostiam, koľko majú vysielať reklamy, že to predsa diváci, poslucháči hodnotia sami a keď budete reklamy pridávať, tak prestanú to rádio alebo tú televíziu pozerať. Ale ako som povedal, my sme poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, nás volia občania, obyvatelia Slovenskej republiky, my sa zodpovedáme im, nie majiteľom televízií a rozhlasov. Volia nás ľudia, nevolia nás finančné skupiny ani firmy, a preto vždy musíme uprednostňovať záujmy ľudí pred záujmami súkromných spoločností. Ďakujem pekne.

Tri faktické poznámky.
Mazurek.

Tak ako si hovoril, Milan, predovšetkým reklamu považujem za inštitucionalizovanú lož. Je síce pravdou, že mnoho ľudí televíziu, rádio, internetové nejaké denníky a podobne nečíta, nesleduje a nie, nie je tak priamo dotýkaná tou reklamou, ako napríklad aj ja, ja jednoducho televíziu, rádio, to jednoducho nemôžem ani pozerať, počúvať, pretože tá reklama ma neuveriteľne otravuje. Nedá sa to. A potom o kvalite tých jednotlivých relácií a podobne, ktoré tam chodia, o tom by sme mohli, samozrejme, debatovať ešte dlho. Ale každopádne reklama je neuveriteľne otravná a v drvivej väčšine prípadov absolútne klamlivá, zveličujúca skutočnosti, ktoré sa ani len nestretávajú s realitou, a obmedzenie, obmedzenie množstva tejto reklamy vo verejnom priestore, ktorá otravuje život v podstate úplne každého, lebo ako si hovoril, nedá sa jej vyhnúť, je jednoducho na bilbordoch, v autobusoch, úplne všade, kde sa len jednoducho pohneme, tak obmedzenie tejto reklamy musí byť vnímané jednoznačne iba ako pozitívny krok.
To, že sa to dotkne nepriaznivo finančne nejakých korporácií a obrovských firiem a spoločností, ktoré už dnes majú zisky v hodnote stoviek miliónov, prípadne miliárd, nepovažujem za relevantný argument, ktorý môže v diskusii tú misku váh posunúť na stranu neprijatia tohto návrhu zákona.
Jednoznačne obmedziť reklamu je v záujme slušných ľudí, ktorí si, podľa mňa, nezaslúžia, aby ich tieto spoločnosti brali len akési, ako akési čísielka, ako akýchsi spotrebiteľov, ako nejakú robotickú masu ľudí, ktorí sú určení iba na to, aby konzumovali, spotrebovávali a hltali všetko, čo im tieto spoločnosti naservírujú.

Pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem. Ďakujem ti, kolega Uhrík, aj predkladateľom tohto zákona. Najviac mne prekáža najmä reklamy, ktoré propagujú pôžičky. Sugestívne navádzajú a vnucujú ľuďom, aby si požičiavali. Hovoria, požičiavajte si, požičiavajte si, nech sa páči, takým spôsobom, ako by to bolo zadarmo, ako keby stačilo len siahnuť ,a už máte, už ste bohatí. Hovoria to tak, ako by to nebolo treba ani splácať, a nie, a to ešte s vysokými úrokmi, ako by to bolo úplne zadarmo. A potom sa nám hromadí zadlženosť u našich ľudí a hromadia sa exekúcie.
Takže naozaj toto je, toto je, podľa mňa takáto reklama hraničí s trestným činom. Navádzania ľudí, aby sa sami zruinovali.
Ďakujem.

Pán poslanec Pčolinský.

Ďakujem pekne. Ja osobne tento návrh nepodporím. Mne tiež vadí reklama v takom rozsahu, v akom je.
Ale treba si uvedomiť jednu vec, tu sa bavíme o súkromných firmách, o súkromných spoločnostiach. Keď nechcem pozerať reklamu, tak si to prepnem, keď nechcem počúvať reklamu v rádiu, tak si preladím rádio. Ja neviem, či vy si uvedomujete, ale reklama je jediný zdroj príjmov týchto spoločností. A treba si lepšie pozrieť ziskovosť slovenských televízií a slovenských rádií a zistíte, že bez rok..., bez reklamy zajtra môžu kľudne zavrieť všetci. (Reakcia z pléna.) Áno, je vám to možno jedno, ale týmto spôsobom akože ja to porušujem, tento, tento návrh ja považujem za, za hrubý zásah do podnikania súkromných firiem, ktoré v podstate, ešte raz, jediným príjmom je reklama.
Ak by sme sa bavili o obmedzení vysiel..., o obmedzení reklamy vo verejnoprávnych, bez problémov, kľudne, je to z našich peňazí. Ale obmedzovať podnikanie súkromných firiem len preto, že sa nám nepáči, koľko tej reklamy je, no ešte raz, tak však si prepnite, prelaďte si tie rádiá a nie je problém. Ja viem, že sa vám nepáči aj obsah tých reklám, a s tým súhlasím. Mne, mne tiež robia reklamy na pôžičky, ale to sa dá riešiť úplne iným zákonom. My ste takýto zákon mali, ak si spomínate, a chceli sme to tam riešiť.
Ale toto je podľa mňa absolútny nezmysel. To máte to isté, jak keby teraz obmedzili počet obedov vo vývarovni zo 100 na 50 len preto, lebo ľudia stoja v rade. To je čo za blbosť?!
Ďakujem.

Pán poslanec Drobný.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tí, čo ma lepšie poznáte viete, že som za menej byrokracie, za menej regulácií. Avšak v oblasti reklamy vysielanej v televíznom a rozhlasovom vysielaní nastal stav, že tu je regulácia naozaj potrebná. Oprávnene môžeme hovoriť o reklamnom smogu, ktorý zahlcuje naše domácnosti. Je to svojím spôsobom aj klamanie spotrebiteľa, ktorým je televízny a rozhlasový divák. Ak v televízii ide upútavka na zaujímavý film, nespomína sa v nej, že divák dostane film rozkúskovaný reklamami na niekoľko častí. Neuvádza sa, že popri hereckých hviezdach filmového priemyslu bude počas filmu predstavených neskutočné množstvo nových výrobkov, spotrebného materiálu a tovaru.
Samozrejme, že na príjmy z reklamy sú odkázané tie televízne a rozhlasové stanice, ktoré nemajú zaistený príjem z koncesionárskych poplatkov. 5 % z celkového vysielacieho času a max. 10 % počas hodiny je dostatočná doba na to, aby reklamný čas priniesol požadované príjmy. Zákonitosti ekonomiky hovoria, že so zmenšením ponuky reklamného priestoru by mal prísť zvýšený dopyt, ktorý by sa mal prejaviť vo vyšších cenách za reklamu. Nakoniec ceny reklamy majú v roku 2018 výrazne rásť aj pri súčasnej legislatíve. Portál Mediálne, Trend, odhaduje medziročný nárast cien okolo 15 % a viac. Vyššie ceny budú motivovať zadávateľov reklamy ku kratším reklamným šotom, v ktorých poskytnú dostatočnú informáciu za kratší čas.
Zaujímavým prvkom návrhu zákona je povinnosť zobrazovať vo vysielaní čas zostávajúci do skončenia práve bežiacej reklamy alebo telenákupu. Asi ani samotný zadávateľ reklamy by nechcel, aby na ním ponúkaný produkt hľadel divák s túžbou, aby mu ten produkt čo najskôr zmizol z očí, pretože ten divák si chce pozrieť film a nie napríklad reklamu prerušovanú filmom. Internetové médiá zobrazovanie času do konca reklamy využívajú často už dnes. Neraz je to vec, ktorá presvedčí diváka neprekliknúť sa na stránku inú. Ak je čas do konca reklamy dlhší, divák, ktorý o to nemá záujem, by si odbehol na chvíľu od prijímača vybaviť svoje veci, prípadne prepol na iný kanál. Na iný kanál spravidla prepne aj dnes. Len keďže netuší koniec reklamy, tak je to o sústavnom prepínaní, ktoré svojho času majstrovsky zobrazila humorná filmová postava Fantozzi.
V konečnom dôsledku by prijatím tejto novely zákona mohol nastať stav, v ktorom je aj vlk sýty, aj ovca celá. Divák získa svoju pohodu a televízie s rádiami na tom tratiť nebudú.
Ďakujem za pozornosť.

Štyri faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Uhrík.