Ďakujem za možnosť vystúpiť, aby som v podstate po tom, čo svoje pripomienky predložili predstavitelia jednotlivých poslaneckých klubov, veľmi krátko zareagoval. Musím povedať, že hneď v úvode sa chcem poďakovať za veľmi konštruktívny duch tejto debaty. Keď sa dívam na pána Jurzycu, vy ani neviete, ale ja som ho mnohokrát v takej priamej reči oslovil pán profesor Jurzyca. On mi potom povedal, že on profesor nie je. Ale podľa toho, jak sa my poznáme, pán Jurzyca je profesor pre mňa, hej. Takže z tohto pohľadu aj ten príspevok je tak (povedané s úsmevom), tak ho aj vnímam. Ja chcem len jednu vec povedať, že je úplne proste prirodzené, tá deľba, deľba úloh koalície a opozície je úplne prirodzená, legitímna a v podstate sa nikdy nezmení. To znamená, predstaviteľ exekutívy, ktorý za chrbtom, dá boh, má politickú väčšinu garantovanú koaličnou dohodou, dáva nejaké svoje ciele, sny, predstavy na papier a potom je tu proste opozícia, ktorá v tejto nekonečnej hre tieto ciele, sny a pozície spochybňuje alebo sa snaží ich nejakým spôsobom korigovať.
Dnes tu máme takú malú slávnosť, pretože po rokoch, tak jak tu moja predrečníčka povedala, po dvadsiatich piatich rokoch, prvýkrát v histórii našej krajiny sme v situácii, že môžme dať na stôl rozpočet, rovná sa plán, lebo to je plán, ktorý má v svojom návestí samé nuly a prebytky. Z tohto pohľadu to je malá slávnosť, lebo naozaj sa v našej krajine nikdy, nikdy proste nepodarilo takýto proste plán postaviť, a to nie je len, nie je to len technika rezortu financií a ľudí, ktorí za tým stoja. Samozrejme je to výsledok konsenzu na vláde, ale aj v politickej koalícii, ktorá z tohto pohľadu podľa mňa musí byť podporená aspoň potichu aj predstaviteľmi opozície.
Ja očakávam, samozrejme, hodinové debaty o štruktúre výdavkov. To je tu proste ten priestor, ktorý tu je úplne správny a legitímny. A ak som hovoril a mnohokrát vám ešte budem hovoriť, že sa dostávame do situácie, keď sa treba veľmi, veľmi, menej politicky jak prakticky, ale veľmi, veľmi dobre zamyslieť nad tým, ako využiť obdobie, ktoré tu nebude trvať večne, obdobie vyrovnaného a prebytkového hospodárenia na to, aby sa v tejto krajine žilo lepšie. Pretože, a na to môžu byť rôzne názory, lebo keď sledujeme prebytkové hospodárenie, tak niekto môže z jednej strany povedať, tak miňme tie prebytky na to, aby sme znížili zadlženie. Niekto môže povedať, miňme tie prebytky na to, nevytvárajme ich, tak znížme príjmy. Proste niekomu uľahčíme a niekto môže hovoriť - veľký priemysel, niekto bude chcieť uľahčiť fyzickým osobám. To sú úplne normálne volebné sľuby nielen slovenských politikov, ale aj amerických prezidentov. To sú proste postoje, kto komu chce urobiť nejaký benefit v budúcnosti. A niekto môže povedať nie, nie, my nechceme znižovať príjmy, my chceme viac investovať do tých a tých oblastí. V týchto oblastiach chceme mať kvalitnejšie verejné služby, alebo chceme byť vizionári a chceme investovať do budúcnosti našich detí a vnukov.
Takže toto je debata, ktorá, pred ktorou ináč, priatelia, neunikneme, hej? Naozaj pred ňou neunikneme. Obávam sa, pri kvalite politickej debaty v tejto krajine, ktorá sa, bohužiaľ, naším spoločným pričinením zhoršuje, že aj ďalšia predvolebná kampaň do parlamentných volieb akosi toto nebude v jej hlavnom, hlavnom oku nejakého zámeru, lebo to by bola teda, to by bola proste kvalita tej debaty úplne inde a úplne, úplne iná. Ale aspoň tí ľudia, ktorí v politických stranách pracujú na konkrétnych programoch a sa pripravujú úplne legitímne na nejaké proste pozície, lebo každou proste, politická strana každá musí mať ambíciu sa dostať ku kormidlu a mať snahu proste presadiť svoje videnie sveta, tak aspoň títo ľudia by mali o týchto veciach veľmi, veľmi poctivo debatovať.
Spochybňovanie. Spochybňovanie je tiež legitímna vec. Tu len musím povedať, že vy ste stále tí istí, ktorí, a to teraz dovoľte mi, aby som bol trošku drsnejší, stále tí istí teoretici, ktorí každý rok spochybňujete nejaký cieľ. A to vaše vnímanie Armagedonu, ktorý má prísť, sa proste nenaplnilo a nenapĺňa. A jediný problém mám s tým, lebo ja som na to zvyknutý trošku, to človeka demotivuje, mám problém s tým, že nikto nikdy nepovie sorry. Proste áno, mýlil som sa. Ako keď som v roku 2016, pán profesor Jurzyca alebo pán Heger, proste trhali ústne tento rozpočet na rok 2017 na kusy, s rizikami, s obavami, proste výsledok je o pol percenta lepší. Jedna celá dva versus nula celá osem v našom svete. Čiže to je dosť výrazný, proste dosť výrazný úspech oproti tomu cieľu. Nikdy v živote som nepočul žiadne "mýlil som sa". Pretože ja nemám problém povedať, že sme sa mýlili v roku 2016 alebo ´15, že sa nám tie ciele proste nepodarilo splniť z rôznych dôvodov a vždycky som ich musel nejakým spôsobom tu proste odôvodniť, ak sme cieľ minuli. To isté platí o roku 2018, kde zatiaľ z hľadiska toho, čo my vidíme, a verte mi, že nikto do tej našej kuchyne nevidí lepšie, ako my, to je proste úplne prirodzené. Vnímame to tak, že rok ´18 dopadne lepšie, ako bol plánovaný. Takže opäť debata spred roka by bola, mohla byť úplne s tou istou výčitkou.
Takže obavy z hľadiska výsledku v roku 2019 a ďalej sú vždycky proste na mieste (rečník sa obrátil na predsedajúceho: "Môžem poprosiť?"), sú vždycky na mieste z pohľadu toho, že riziká tu sú. Ráno vyjdete proste z domu a žijete s nejakými rizikami, či sa večer vrátite domov. Ale otázka je, samozrejme, byť na tieto riziká pripravený, napríklad formovanie nejakých rezerv, ktoré sme, začali sme s nimi v roku 2012 a naozaj tvrdošijne si stojím za tým, že s rezervami pracovať budem aj v ďalšom roku, aj keď sa z hľadiska účelu zmenšujú alebo sú oveľa adresnejšie, lebo ak vás znervózňuje rezerva 400 miliónov eur na legislatívu, ktorej ste účastní tu a napríklad časť z nej aj chválite a sa s ňou stotožňujete. Opakujem, zo 400 miliónov 96 miliónov je napríklad daňový bonus pre maloleté deti do šesť rokov. No tak proste to je len, to je len technicky premietnutie nejakého sľubu, cieľa do legislatívy, ktorá bude prijatá proste následne. Ida, cestou vieme, že sa tá legislatíva koriguje, napríklad pri obedoch zadarmo to bude v budúcom roku menej, pretože pre základné školy po konzultáciách s predstaviteľmi samospráv do tohto projektu ideme až od 1. septembra, čo predstavuje v tej rezerve úsporu hneď 50 miliónov eur.
Takže ja to stále považujem za zodpovedné a nie opak nezodpovedné. Ale to je spôsob, ako reagovať na riziká, ktoré môžu prísť. Samozrejme, iná situácia nastáva, keď sa otočí vietor. Keď sa otočí vietor z hľadiska ekonomického rastu a situácie na trhu práce, tak potom tu ale z hľadiska toho, čo funguje v každej krajine, a to sú takzvané automatické stabilizátory, zo situácie vyrovnaného hospodárenia môže krajina dostať do deficitu radovo v desatinách percenta, čo je pre krajinu, ktorá celé roky hospodárila s niekoľko percentuálnymi deficitmi, ako veľmi, veľmi komfortná situácia. Takže, samozrejme, že ma znervózňuje kritika, alebo keď sa niekto, proste niečo robí a chce to robiť dobre, tak je proste citlivý na výsledky svojej práce. To je podľa mňa úplne prirodzené, ak to človek berie vážne.
Takže ma trochu znervózňujete, to musím proste povedať, takým tým nekonečným spochybňovaním možných výsledkov (povedané s úsmevom). Ale keďže máme niečo odžité a z tohto pohľadu je to naozaj môj siedmy rozpočet, tak mám o tom nejakú vedomosť. Opakujem s plnou zodpovednosťou, s ktorou ma môžete, hocikedy môžete konfrontovať, že naozaj pri dobrom úsilí a šťastí, hej, tú kombináciu proste potrebujete, potrebujete dobrú vôľu realizovať a potrebujete na to mať vytvorené podmienky. Na najbližšie roky sú tieto ciele úplne, úplne reálne dosiahnuteľné. A za tým si, za tým si stojím. Aj možno v konflikte s odhadmi inštitúcií, ktoré ste tu menovali, ale tie sú vždy konzervatívnejšie. A to vieme historicky proste dokázať. A je správne, že sú konzervatívne. Je to úplne proste prirodzené, to je ich pohľad na vec.
Konsolidačné úsilie, že nebolo nikdy nižšie. No áno, pretože sme v cieli, respektíve my sme v cieľovej rovinke. Konsolidačné úsilie z hľadiska povinnosti je viazané na štrukturálny deficit a s tým vás tu vôbec nechcem obťažovať, s touto kategóriou, ale tam sme v cieľovej rovinke z hľadiska strednodobého cieľa, ktorý ak dosiahneme, tak vlastne ďalej konsolidovať nepotrebujeme, hej? To je, dobre, v duchu nejakej filozofie môžme, ale to je otázka toho väčšinového rozhodnutia spoločnosti, či sa pokračuje ďalej, alebo sa ten potenciál použije nejakým iným spôsobom.
Ešte jedna malá zmienka. Daň z nehnuteľnosti. Tiež bez toho, aby som upriamoval pozornosť na to, že by som tu chcel nejak bilancovať. Reforma v oblasti dane z nehnuteľností, tak tu musím povedať, že toto ja považujem za asi jedno z najväčších zlyhaní fungovania za posledných siedmich rokov, keď môžem na toto, na túto tému vplývať, že sa nám nepodarilo urobiť v tejto oblasti zásadné zmeny. A tu musím povedať, že moje presvedčenie smeruje k tomu, že to sa, že túto tému nevieme prelomiť, a to je môj odkaz aj všetkým politickým spektrám bez toho, že by sme to urobili proti samosprávam, hej? To znamená proti záujmom, politickým záujmom, a to je, tie politické záujmy sú v tisícoch, lebo máme tu skoro tritisíc predstaviteľov starostov a primátorov a máme tu desaťtisíce obecných zastupiteľov, tak proste, ak sa v tejto oblasti niečo chce naozaj urobiť, tak to jednak bude trvať desaťročie, aspoň také sú najlepšie skúsenosti z cudziny, že reformy v oblasti zdaňovania majetku, osobitne nehnuteľností, môžu byť úspešné len vtedy, ak trvajú nejaký dlhší čas a tam musí byť konsenzus politický. To sa proste nedá robiť bez politického konsenzu veľkých politických strán.
A musí sa to, a to hovorím o mojej skúsenosti, hovoriť proti krátkodobým záujmom, proste predstaviteľov samospráv. Pretože proste je to ohromne nepopulárne pre predstaviteľov. Aj tu sedíte niektorí proste zastupitelia z mestských častí, z miest a z obcí. Rozhodnutie o tom, že niekomu zvýšite daň z nehnuteľnosti, je, môže byť v niektorých situáciách proste smrteľné z hľadiska cieľa opätovného zvolenia. Takže áno, v našej krajine sú strašne nízke v porovnaní, z medzinárodného porovnania nízke dane z nehnuteľností a ak, a k tomu dáta už máme, ak si porovnáte polohu rentu, to znamená kvalitu alebo hodnotu majetku, v ktorom človek býva, verzus daň, tak z dát, ktoré máme, ktoré sme analyzovali, tak relatívne vyššie dane z nehnuteľností platia ľudia napríklad v Revúcej alebo v Gelnici a menej v Bratislave a v Košiciach. A toto je proste problém vo vzťahu k majetku. Vo vzťahu k majetku. A toto je proste problém, na ktorý sa zatiaľ, zatiaľ iba dívame, ale je to aj následok fiškálnej decentralizácie ako cieľ, cieľ presadiť daňový mix pri financovaní samospráv je skvelý, absolútne s ním súhlasím, ale proste pogratulujem to hocikomu, komu sa to proste podarí presadiť, pretože to opäť, ZMOS to nechce. ZMOS chce byť zavesený a visieť na jednom lane, ktoré sa volá daň z príjmov fyzických osôb a z podnikania, pretože je to daň, ktorá z hľadiska podstaty našej ekonomiky dobiehania aj cenovej úrovne, aj platovej úrovne, má najväčší proste dynamický rast a s tým platom tie príjmy rastú najrýchlejšie. Keby sme išli na daňový mix, tak tá dynamika je oveľa, oveľa menšia a ZMOS sa, samozrejme, vždycky môže spoľahnúť, že síce visí na jednom lane, ale ak sa to lano pretrhne, tak pomôže kto? Pomôže štát, pretože tá ruka proste potom bude vystretá aj s vyhrážkami, ktoré proste, s ktorým neviete proste sa, neviete sa im proste brániť.
Takže toto je vec, ktorá musí byť predmetom konsenzu budúceho roku, budúcich rokov a pri dani z nehnuteľnosti máme aj zúfalo málo dát, hej, a to je zase možno trochu hanebný výsledok fungovania niektorých našich verejných inštitúcií, hlavne čo sa týkajú katastra a podobne z hľadiska dát, ktoré sme tu dávno mohli mať za posledných dvadsať rokov, ale s veľkou mierou rezistencie ich v podstate stále, stále nemáme.
Dobre. Toľko asi z pohľadu, z pohľadu môjho priebežného komentára k tejto diskusii.
Ďakujem.
