38. schôdza

Pán poslanec Budaj.

Ďakujem. Samozrejme, podporujem túto myšlienku, pretože zmeniť toto, dá sa povedať, feudálne ustanovenie bolo načase. Je potrebné amnestovať vždy konkrétne, konkrétne príbehy. Je potrebné, ak majú vôbec amnestie byť, resp. individuálne milosti, verejnosť získať pre zľutovanie nad nejakými nešťastnými prípadmi, o ktorých tá verejnosť bude podrobne vedieť. Myslím, že návrh kolegov smeruje práve k takémuto transparentnému postaveniu tohoto inštitútu, z ktorého už by nikdy nemal byť nástroj zakrývania zločinu. Už nikdy by nemal byť nástroj kupčenia. Ja viem aj o prípadoch, kedy sa vykupovali amnestiami ľudia, ktorí urobili autonehodu, ktorých príbuzní urobili autonehodu so smrteľným následkom. Aj toto prezidenti, ktorých Slovenská republika mala po roku 1993, boli schopní páchať. Aj preto sa, ako viete, inštitút amnestií potom zmenil a stali sa z nich, stali sa z nich iba, nie zastavenie vyšetrovania, ale iba naozaj odpustenie vykonaného a vyšetreného trestného činu.
Tento návrh ide ešte o krok ďalej. Amnestie alebo osobné milosti by mali byť inštitútom milosrdenstva pred tvárou verejnosti, inštitútom, ktorý napráva tvrdosť zákona vo veľmi zriedkavých, mimoriadnych prípadoch, ktoré osud vie pripraviť. Ničím iným by tento inštitút v rukách prezidenta nemal byť.

Pán poslanec Fecko.

Ďakujem pekne. Pán Goga, správne si povedal, že ako je to u nás, ako to vyzerá opozičný, koaličný návrh. A musím povedať jedno, že tiež za tých osem rokov som vytriezvel, ale naši občania, naši voliči, keď im to poviem na mítingu, oni hovoria, veď je to dobrý návrh, prečo neprešiel, a vtedy je o tej politickej, by som povedal, poslušnosti alebo o tom svedomí, ktorú má daný poslanec. Mnohí občania sa ma pýtajú, načo potom tí ostatní poslanci sú tam, keď stačí jeden, ktorý povie, že má 28 – 30 hlasov poslancov, a ako on rozhodne, tak sa bude hlasovať. A ja im neviem dať na túto otázku odpoveď, pretože na Ústavu Slovenskej republiky hovoríme, že podľa svojho svedomia a presvedčenia budeme hlasovať, nie podľa toho, ako nám ukáže stranícky šéf.
A potom je tu ten veľký problém, ako sa tie naše návrhy dávajú alebo preberajú. Áno, ja tiež už niektoré moje návrhy dávam jedenástykrát, niektoré desiatykrát, ale nesmieme povoliť, lebo ináč by sme povedali, že sme tu zbytočne. A jak si povedal, sú to iba zákony, ktoré si môžme potom iba vybrať, lebo problém riešia, ktorý táto koalícia nerieši, a my iba vytiahneme a zmeníme dátum, predkladateľa a môžme možnože ako vládne návrhy raz ich predložiť v danom rezorte, pokiaľ tie roky, ja už som tu ôsmy rok, nemohli prejsť, pretože si opozičný.
Takže ďakujem pekne, pán kolega, a, pán kolega Klus, ďakujem za tvoju sebareflexiu, že ako politológ si tiež uznal, že tá prax je taká, aká je, a ďalším politológom to hovor, že toto je slovenská realita. Nie aký zákon, ale kto ho dáva, a to je problém.
Ďakujem.

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne všetkým kolegom za faktické poznámky. No áno, teraz, keď hovoríme o individuálnych milostiach a amnestiách, sme zažili moment, v ktorom 79 členov tejto snemovne amnestovalo Mariána Kočnera, lebo od Michala Kováča dostal individuálnu milosť v istých kontextoch a v súvislostiach, čo v reále nič nemenia na tom, že to bolo nedôvodné a bolo to teda porušením toho, ako sa má udeľovať individuálna milosť. Ale teraz to nebolo gesto jednoho prezidenta, teraz to bolo hlasovanie 79 ľudí, ktorí ho amnestovali.
My s kolegom Klusom nepochybne uznávame zmysel individuálnej amnestie. Uznávame, že ak – viď Istambulský protokol – podľa starého folklóru mužský príslušník tohto holubičieho národa mláti manželku opakovane a stále a táto raz, prekypiac a stratiac nervy, ho udrie tĺčikom na mäso a on nešťastne spadne a o roh kachlí si rozrazí spodinu lebečnú a ostanú tri deti, tak je možné zvážiť okolnosti a zbaviť ju aj primerane nižšieho rozsudku, než aký od súdu v takom prípade by dostať mala, v záujme tých detí. Ale je veľký rozdiel teraz s plným vedomím toho, kto je Marián Kočner, mu udeliť takúto masovú, väčšinovú amnestiu. A to je obraz krajiny, s ktorým sa my s pozmeňujúcimi návrhmi a predlohami nových zákonov snažíme bojovať. Veríme... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pýtam sa, či sa chce prihlásiť niekto do rozpravy ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy.
Pán Baránik, vy chcete?
Nech sa páči, pán poslanec Budaj.

Ďakujem, pán predsedajúci. Chcem tento návrh dať do kontextu nie dávnej histórie, aj keď má korene v dlhšej minulosti. Pred dvomi rokmi zomrel Michal Kováč, bolo to takto na jeseň, a vlastne jeho pohrebom a rekapituláciami okolo neho vznikla úplne nová atmosféra aj v spoločnosti a začala sa ofenzíva za zrušenie Mečiarových amnestií, ktorých dôsledkom, ako vieme, nemohol byť vyšetrený prípad únosu Michala Kováča ml. a vlastne to zasahovalo aj vyšetrovanie vraždy Róberta Remiáša.
Výhrady vládnucich voči zrušeniu amnestií boli iracionálne, pôsobilo to, ako keby sa cítili spoluvinníkmi týchto odsúdeniahodných činov, v každom prípade sme to mohli vnímať iba tak, že nositeľa týchto amnestií Mečiara a jeho éru akýmsi spôsobom berú na svoje bedrá. Bolo to nezmyselné, nemuseli to robiť, predsa to robili. Argumenty za zrušenie, argumenty proti zrušeniu Mečiarových amnestií boli v zásade dvoch typov. Jedna argumentácia hovorila, že amnestie raz už udelené sa nikdy nedajú zrušiť, aj keď sme stokrát argumentovali, ako je očividné, že Mečiar mal iba prenesené právomoci, že je vôbec diskutabilné, aby mohol takýto bezprecedentný krok robiť pri prenesení právomocí prezidenta. Akokoľvek sme argumentovali morálkou a právnym štátom a, samozrejme, spravodlivosťou, stále sa opakoval argument a hovoril najmä Robert Fico, ktorý ako právnik dával takpovediac ruku do ohňa za to, že amnestie sú nezrušiteľné, je to v rozpore s ústavou, je to v rozpore vôbec s právnymi možnosťami parlamentu.
Druhou kategóriou sa ukázalo, že sú, je ten argument, že no dobre, "naši", čiže mečiarovci, dali amnestiu na trestné činy Lexu a SIS povedzme, ale Michal Kováč dal amnestiu v kauze Technopol. Amnestiu, ktorá sa týkala jeho syna. A akokoľvek boli tieto dve, dva prípady nezlučiteľné a ani neporovnateľné, tak pre ich voličov to bola silná argumentácia: My nezrušíme Mečiara, lebo vy bránite zrušeniu rovnako amorálnych amnestií Michala Kováča ako prezidenta.
No neboli to rovnaké amnestie najmä z jedného dôvodu, na jednej strane bol únos a vražda, a tuná bola nejaká sprenevera. Druhý dôvod bol ten, že Michal Kováč ml. sa nijako nechcel vyhýbať vyšetrovaniu, ale tie amnestie potreboval práve na to, aby sa dostal pred nemeckých vyšetrovateľov, keďže Mečiarova vláda mu upierala pas a možnosť vycestovať. Ako vieme, neskôr v Nemecku aj súd prebehol a Michal Kováč nebol obvinený a nebol, nebol považovaný za žiadneho kriminálnika. Čiže toto je veľký, veľký rozdiel: na jednej strane mŕtvy Remiáš a únos, na druhej strane tento príbeh, kde vlastne Mečiarova garnitúra nastrážila na Michala Kováča pascu, do ktorej v istej, v istom zmysle aj padol, pretože, pretože vlastne získal teda od otca amnestiu, ale keď mal už ju využiť a vycestovať do Nemecka, aby sa postavil pred vyšetrovateľov, tak bol unesený. Ten únos priamo súvisel s tým, že o pár dní mal Michal Kováč už ísť do toho Nemecka. Čiže príbeh, keď si takto porozprávame, je očividne boj dobra a zla, je očividné, kto kde stojí.
Predsa ale opakovali predstavitelia koalície, ak nechcete zrušiť, pomôcť zrušiť amnestie Michala Kováča, my nepomôžeme zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara. Ako viete, pod tlakom verejnosti sa napokon, napokon Robert Fico kapituloval. Uznal, že celý čas zavádzal a že amnestie sa veru zrušiť dajú.
Pod tlakom verejnej mienky a demonštrácií, pod tlakom filmu, ktorý veľmi ilustratívne opisoval, čo sa to vlastne v tých 90. rokoch stalo, sme začali rokovať o ústavnom zákone, ktorým by sa zrušili amnestie, kde boli potrebné aj hlasy opozície, bez opozície to možné nebolo. Vtedy sa ale vyskytol zádrhel. Áno, my chceme zrušiť Kováčove amnestie z Technopolu, ale tak, aby sa nič nestalo Kočnerovi. Meno Kočner vtedy pre mňa a pre mnohých z nás tu v parlamente nijako nie často frekventované, meno Kočner sa zrazu ukázalo byť absolútnou prekážkou a koalícia alebo jej niektorí politici boli ochotní za Kočnera takpovediac dušu dať. Tie rokovania trvali dlho a napokon skončili absurdným výstupom, kedy sa zrušili Mečiarove amnestie, zrušili sa aj amnestie na Technopol s jedinou výnimkou – v konečnom texte zákona, ako ho predložila skupina poslancov SMER-u, MOST-u a SNS nebola, nebolo zrušenie amnestií, ktoré by sa týkalo Mariána Kočnera.
Odvtedy uplynulo jeden a pol roka a dnes táto snemovňa meno Mariána Kočnera pozná už oveľa lepšie. Skloňuje sa skoro celý tento rok, skloňuje sa v tých najdesivejších súvislostiach. Ak bolo teda obskúrne a podivuhodné, že táto osoba mala takú mimoriadnu ochranu, požívala takú mimoriadnu imunitu v očiach poslancov tejto koalície v dobách, keď sa rušili Mečiarove amnestie, ako máme rozumieť, že požíva takú mimoriadnu imunitu dnes? Dnes, keď sa pertraktuje, aké záznamy o Gorile sa našli v jeho trezore, čo naznačuje, že Marián Kočner bol naozaj šéf akejsi mafie alebo sám bol vydieračom, ktorý zbieral materiály, ktorými mohol účinne vydierať tých najvýznamnejších politikov tejto republiky. Tento človek, ktorý je vyšetrovaný pre podvody na zmenkách, pre ďalšie a ďalšie podvody, ku ktorým patrí napokon aj ten Technopol, kde jednoznačne podľa toho, čo o tom viem, bol on tým, kto vťahoval do vecí mladého Kováča a bol on tým organizátorom tejto akcie. No a dnes sme svedkom okrem týchto desivých správ a okrem tohoto obrazu pána Kočnera, ktorý, ktorým dnes ale už disponuje každý z nás, dnes sme svedkom, že ten, v tomto parlamente je väčšina, ktorá bráni zrušeniu tejto umelej ochrany v kauze Technopol pána Mariána Kočnera. Čiže Michal Kováč už druhý rok nemá žiadnu ochranu, ten, ktorý bol vtiahnutý a nakoniec nemeckým súdom aj zbavený viny, ale Marián Kočner je stále nedotknuteľný.
Ako je to možné, kolegovia? Vy veríte naozaj, prihováram sa teraz hypotetickým poslancom koalície, pretože tu aj nesedia, ale predsa len, k inému sa nemôžem. Vy, páni a dámy, vy veríte, že toto si nikto nevšimne? Že toto sa v tomto predvianočnom období a prijatí rozpočtu a tak ďalej naozaj zametie pod koberec? Vy dnes ste vystavili svoju zmenku, že vystavujete sa za ochrancov a držiteľov imunity Mariána Kočnera. Vy sa hlásite k ochrane tejto osoby a tým aj jeho činom.
Ja som presvedčený, že mnohí z vládnej koalície to urobili len pod nejakým tlakom politickej objednávky svojej strany, ale potom sú tieto strany na strane zločinu? Alebo ste na strane spravodlivosti?
Ukončím svoj prejav tým, že chcem dúfať, že iba ste závideli poslancom opozície, že predložili takýto náležitý návrh, lebo je naozaj najvyšší čas napraviť to nedorozumenie, v úvodzovkách, kedy ste ochránili Mariána Kočnera pri rušení amnestií Mečiara a Kováča a vtedy jediná výnimka mal byť, mal byť tento muž, pán Marián Kočner, že chcete sami to napraviť, len ste závideli, že to predkladá opozícia, a v priebehu najbližších dní sa dozvieme všetci, že ste prišli s vlastným návrhom na zrušenie imunity a ochrany Mariána Kočnera prostredníctvom tohoto parlamentu. On sa vie chrániť, ako vidíme, najrôznejšími, možno aj nezákonnými formami. Nepridávajte sa, prosím vás, k tomu ešte aj, nepridávajte k tomu ešte aj Národnú radu Slovenskej republiky.

Jedna faktická poznámka, pán poslanec Baránik.

V krátkosti odpoviem na otázku, ktorú tu pán kolega položil. A teda otázku, že či ste tu vy, kolegovia, zločinci. Moja odpoveď je, samozrejme, že sú.