Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa. Kolega Dostál predložil ako spolupredkladateľ návrh zákona, ktorý sa na dosky, ktoré možno neznamenajú svet, ale znamenajú, ako hovoril pán poslanec Mičovský, to, čo má znieť v sále zákonnosti, sa vracia tretíkrát za ostatné tri a pol roka.
Prvýkrát bol predložený v tomto istom znení mnou a bol, tak ako zvyšných 31 mojich návrhov, odoslaný palcom pani Laššákovej do nebytia. Získal podporu, dá sa povedať, väčšiny vtedajšej opozície a očividne signalizoval, že opozícia ctí ústavu, pretože, ako je napísané v dôvodovej správe, "nikomu nemožno odňať občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli". To je základná vec, o ktorú opierame náš návrh návratu k stavu, ktorý napĺňal toto znenie ústavy.
Keď o šesť mesiacov uplynula doba umožňujúca opätovne predložiť neprijatý návrh, ujal sa ho kolega Gábor Gál a takým, pripusťme trochu pokútnym spôsobom, bez toho, aby sa spýtal pôvodného predkladateľa, či s tým súhlasí, ten návrh predložil ako svoj, taký, aký je. I vtedy som zaň hlasoval, pretože dobrá vec je to, prečo treba prípadne prežrieť akú-takú drobnosť a lapáliu, ako je nespýtanie sa predkladateľa na to, či si môžem osvojiť a predložiť jeho návrh. Pretože som bol pevne presvedčený, že je to dobrý návrh.
A tak zase po uplynutí istého času ten návrh tu je. Myslím si, že je stále dobrý a stále férový a ústavný. To je to najdôležitejšie. Pretože, a tu sa zopakujem, ale je tu veľa nových poslancov, ktorí to nepočuli, tento náš demokratický štát nemôže a neodníme občianstvo ani Rigovi, ktorý umlátil šesť či sedem žien lešenárskou trubkou a potom na nich vykonal súlož. Dostal doživotie, trávi ho v Ilave, ale zomrie ako občan Slovenskej republiky. Občan Polgári podrezal na úteku z leopoldovskej väznice štyroch väzenských dozorcov. I on zomrie ako občan Slovenskej republiky. Ale tá, ktorá našla zaľúbenie v štedrom Škótovi a dnes žije ako Slovenka rodom v Edinburghu a prijala z istých príčin britské občianstvo, tej ho odnímeme. Zvláštny prístup k svojim občanom.
Sám, respektíve moja rodina je dôkazom iného prístupu. Keď moja manželka, ktorá je Bulharka, ktorá je to najlepšie, čo som v živote dostal od osudu, si ma brala, tak ak chcela slovenské občianstvo, vtedajšie bulharské zákony trvali na tom, že sa musí vzdať bulharského. Vzdala sa ho, pretože už 38. rok lieči slovenských pacientov tak, ako som ich liečil roky ja. Ale bulharský štát, demokratické Bulharsko, nahliadlo, že toto nebolo dobré rozhodnutie a po niekoľkých rokoch zmenilo právny stav a umožnilo občanom Bulharskej republiky, ktorí takýmto činom prišli o svoje občianstvo nútene, návrat do toho občianstva.
Uvediem extrémny príklad. Ak by mne dal bulharský štát, ktorému vďačím za to svoje najväčšie šťastie v živote, možnosť získať paralelne jeho občianstvo, pretože mám vzťah k tej krajine, k jej ľuďom i k tým x-Bulharom, ktorí žijú už desaťročia v Bratislave – čo desaťročia? – pomaly sto rokov mnohí, že by som kľudne to občianstvo prijal a hádam by ma nikto nepodozrieval z vlastizrady alebo toho, že nebudem ďalej hájiť záujmy Slovenskej republiky. Musím teda povedať, že či to je hlas srdca tej Slovenky vydatej za Škóta a žijúcej v Edinburghu alebo akýkoľvek iný prípad, nemyslím si, že by Slovenská republika vo vzťahu k svojim občanom mala byť menej veľkorysá, ako je Bulharská republika k svojim občanom a môže nám byť akokoľvek v tomto bode príkladom.
Myslím teda, že ak chceme návrat do status quo ante, a pripusťme, že okrem iného ante Orbánovho zákona, tak si nemyslím, že nabádame Slovákov k vlastizrade, k opusteniu vernosti Slovenskej republike alebo k čomukoľvek podobnému. Nemyslím si, že ten prijatý zákon bol dobrý. Ale akokoľvek, občas sa, domnievam sa, že netreba nastavovať druhé líce, napriek kresťanskej viere, tak sa nedomnievam, že presne v tomto prípade sa bolo treba riadiť starozákonným: oko za oko, zub za zub. Myslím si, že výsadou demokracie, a pripusťme, že liberálnej, nie neliberálnej, je ukázať veľkorysosť k nikomu menšiemu, ako sú naši občania.
Preto sa domnievam, že návrat do pôvodného stavu je dobrým krokom, je férovým krokom voči mnohým našim občanom, ktorých sme pripravili o občianstvo, a je krokom k normalite, pretože, a to už poviem nakoniec, my tu máme historicky neblahé skúsenosti s odnímaním občianstva. My sme odňali občianstvo, občianske práva, majetok desiatkam, tisícom občanov Slovenskej republiky. Potom ich naložili do dobytčích vagónov a vyviezli v ústrety tragickému osudu. Ešte predtým, v čase Viedenskej arbitráže sme z niektorých miest, priľahlým k arbitrážnej hranici, vyviezli do zóny nikoho Židov z tej oblasti a zbavili ich občianstva a nechali ich tam, asi na tej úrovni, ako zlí ľudia, ktorí si ako krátku hračku kúpia psa a potom ho priviažu na špagát o strom v lese a nechajú ho zdochnúť. Toto bol prístup, na ktorý nemôžme byť hrdí. A myslím si, že táto tradícia je neblahá. Tá tradícia je typická pre totality. Alexander Solženicyn bol zbavený občianstva Zväzu sovietskych socialistických republík tak, že vkročil do odbavovacieho priestoru letiska a tam mu bolo toto občianstvo odňaté. Iste by tí, ktorí sme si zapamätali niečo z výuky ruštiny na strednej škole, mohli napadnúť slová Majakovského básne stichatvarenie o krasnom pasporte: "Čitájte i zavídujte, ja graždanin Sovétskovo sajúza." No, Solženicyn o túto česť a radosť, čo mu mali podľa Majakovského závidieť, prišiel. My v skromných pomeroch sme Pavla Kohouta neposlali k železnej rude na česko-nemeckej hranici na Šumave do leteckého odbavovacieho priestoru, pretože táto oblasť nemá letisko. Len sme ho proste vyšupli za rampu, za ktorou končil tábor mieru a socializmu, a zbavili sme ho občianstva Československej socialistickej republiky. Musím teda povedať, že zbavovanie občianstva má u nás všetku možnú tradíciu, len nie na nasledovaniahodnú.
Ďakujem za pozornosť.
