3. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dámy a páni, zákon podľa mojej mienky, tak ako dneska funguje, nás o čosi oberá. Znižuje komfort občana Slovenskej republiky, znižuje jeho možnosti. To je základná vec, ktorú by si Národná rada mala uvedomiť. Neprijímajme zákony, ktoré ľuďom komplikujú život. Neprijímajme zákony, ktoré by delili rodiny. A hlavne neprijímajme, dámy a páni, zákony, ktoré by vyháňali našich mladých a presviedčali ich, aby si nechali občianstvo nejakého, povedzme, zámožnejšieho štátu, v ktorého hlavnom meste sú už cesty vcelku zaplátané a možno majú aj metro. Verte, že pre mnohých mladých, ktorí môžu sa cítiť dnes v Európskej únii prakticky všade doma, ktorí nemajú žiadnu jazykovú bariéru, ktorí cestujú na bežný osobný doklad, môže otázka takto stáť.
Zákon, ktorý dnes máme, má okrem toho aj celý rad takých, by som povedal, faktických nedostatkov. On totiž nebráni tomu, čomu chceli predkladatelia zabrániť. Môžme sa domýšľať, samozrejme, že či aj nechceli zabrániť niečomu ešte celkom inému, ale mňa napadá, že napríklad sa báli iredentistov, ktorí plánujú kradmou rukou zneužiť vlastnenie slovenských štátnych dokladov, slovenského štátneho občianstva. Lenže dobre vieme, že po prijatí zákona aj títo ľudia, ktorí sa tohto obávali, veď ja to nikomu neberiem, zistili, že pokiaľ ide napríklad o iniciatívu maďarského prezidenta, ktorý začal ponúkať štátne občianstvo, maďarské štátne občianstvo ako dvojité štátne občianstvo, že nemajú vôbec žiaden nástroj, ako by si overili, a že zrovna ak je niekto iredentista, tak asi sa nepríde celkom prihlásiť a ukazovať, aké má maďarské alebo iné občianstvo. A zistili sme, že na toto nemáme fakticky žiaden vplyv.
Ale toto som sa len pokúsil akýmsi spôsobom nazrieť do myslí a do hláv tých, ktorí boli autormi tohto nápadu, že ten občiansky komfort, ktorý Slovenská republika po svojom vzniku mala, že mali i jej občania právo na dvojité občianstvo, že ten si sami obmedzíme.
Hovorím, v prvej fáze chápem, maďarská demokracia sa začala vyvíjať istým smerom a chápem, že hľadali cesty. Ale dnes po toľkých rokoch a po niekoľkých novelizáciách by nám malo byť jasné, že tá cesta nebola úspešná. Ten zákon nie je účinný. Ako som povedal, neprináša to, čo si od neho jeho autori sľubovali.
A na záver. Môj názor je teda celkom jasný, podporujem iniciatívu kolegov, ktorí ho navrhujú, jeho platnosť ukončiť. A dodal by som k tomu ešte informáciu, ktorú možno, viaceré kolegyne a kolegovia, neviete, že vlastne Slovenská republika si môže, podľa mňa s veľkým potešením, medzi svojich občanov, aj keď už nebohých, rátať napríklad Karla Kryla. Karel Kryl, a verte, že keď chodieval na Slovensko, aj sme mu hovorievali Karol, čo on komentoval s úsmevom, naozaj pred smrťou bol v Bratislave varený-pečený, takpovediac. Cítil sa tu veľmi dobre. A keď český establishment tiež z takých pohnútok, ktoré im celkom nevyšli, sa rozhodol, že po rozdelení republiky českí občania môžu mať len jedno občianstvo, pamätám si, že vtedy českí nacionalisti hovorili, no, inak by sa nám sem nahrnuli Slováci a mimo mikrofónu hovorili najmä Rómovia. No neviem, či im to celkom vyšlo. To nie je na nás, aby sme to posudzovali. Isté je, že Karel Kryl, ktorý mal vtedy občianstvo nemeckej republiky, kde prežil dlhé roky, a toto občianstvo, ako mi povedal, si vážil. Nemecká republika mu vo chvíľach ťažkých, kedy bol vyhnancom z Československa, mu podala ruku a on nemienil túto ruku opľuť a zbaviť sa nemeckého štátneho občianstva. No a jediný, kto z bývalého Československa, z tej dvojice mu tú ruku, nenútil ho, aby nemeckú ruku opľul, aby za pomoc sa im odvďačil tým, že sa teraz vzdá občianstva, tak bola Slovenská republika. A tak Karel Kryl bol občanom nemeckej republiky a republiky slovenskej. Tak, žiaľ, aj v päťdesiatke predčasne spomedzi nás odišiel.
Dodnes z iniciatívy nezávislých výtvarníkov je drobná pripomienka na Námestí slobody, ale najmä v mysliach mojej generácie a, hádam sa nemýlim, že aj tých mladších generácií, zostávajú jeho pesničky, zostáva táto tvár, zostáva postava Karla Kryla, ktorý zhodou okolností aj na novembrové námestie prvýkrát predstúpil tu v Bratislave. Českí colníci mali ešte komunistické predpisy, ale v Bratislave sa podarilo aj zrušiť vedúcu úlohu, aj železnú oponu o pár dní skôr, a tak Karel Kryl, ktorý, žiaľ, išiel na pohreb, nielen na námestie, ale v tých dňoch mu zomrela mamička a potreboval sa dostať na pohreb, bol zahnaný colníkmi na Šumave, tak obišiel to Československo, vystúpil v Bratislave na tribúnu, stihol sa rozlúčiť s mamičkou a vzápätí teda, samozrejme teda prežíval s nami tie hviezdne chvíle slobody. Aj táto spomienka na to, že dvojité občianstvo môže znamenať aj takéto udalosti, by nás mohla viesť k tomu, aby sme si uvedomili.
Ale bola tu spomenutá aj oveľa závažnejšia spomienka, a to je, na to, že naši predkovia sa zahrali s časťou obyvateľstva, ktorej zobrali to občianstvo. A nielen, nielen našim židovským spoluobčanom, ale takisto bolo občianstvo na dlhé roky zobraté Maďarom a Nemcom po vojne. Nesmeli hlasovať, nesmeli mať doklady a mnohí starší ľudia na to spomínajú ako naozaj na ťažké časy, kedy tí ľudia neboli si istí, hoci nič nespáchali, ale patrili, padala na nich takzvaná kolektívna vina. Karpatskí Nemci boli odsunutí, ale väčšina maďarských spoluobčanov sa trápila v takom poloprávnom stave, boli presúvaní na Šumavu, kade-tade.
Toto všetko, nielen teda, nielen teda holokaust, ale aj komunistické alebo povojnové, povojnové udalosti, ktoré sa týkali občianstva, a po tomto, ako sa odnímalo občianstvo nám, keď sme emigrovali. Spomeňte si vy, ktorí ste možno mali príbuzných, že iba Československo bolo absolútne krutým trestajúcim štátom. Poliaci, Maďari zniesli, že keď niekto získal občianstvo, mohol aspoň prísť na územie toho štátu, ktorý opustil. Mohol sa stretnúť s rodičmi. Samozrejme, že niekedy to trvalo desaťročie, boli štáty, ktoré dávali za päť rokov. My, ktorí sme s tou železnou oponou zápasili, ja si dodnes pamätám, ktorý štát, už by som to hádam aj mohol zabudnúť, ktorý štát koľko rokov vydával občianstvo. Predsa ale jediný štát z týchto, z týchto podrobených okupovaných štátov, Československo bolo také kruté, že nielen vám zobralo všetok majetok, odmietlo vám uznať diplomy, potrestalo vás všetkým, čo mali, čo mali v rukách, ale ešte aj ste boli teda vlastizradcom a bolo vám odňaté občianstvo.
Toto je faktor, ktorý sa po revolúcii naprával. Až do chvíle, a zdalo sa, že máme naozaj európske zákonodarstvo, až do chvíle, keď sme začali trpieť obavou, čo sa týka dvojitého občianstva. Nadýchnime sa, kolegyne a kolegovia, v tejto chvíli slobodnejšie. Vidíme, že Slovenská republika podľa mojej mienky napriek všetkým udalostiam, ktoré sa v okolitej Európe dejú, má stále pokojnú cestu, dobré spolunažívanie s menšinami. Aj naši českí susedia, ale aj, čo ma mimoriadne teší, aj Maďarská republika potvrdzuje, že sú veľmi dobré vzťahy, ak nemáme hovoriť, že jedny z najlepších v dejinách. Ak tento zákon má mať len tento zmysel, že má preventívne vysielať signály, že sa bojíme toho, žeby nejaký slovenský občan mal iné občianstvo kvôli týmto susedom, tak naozaj si myslím, že môžme otvoriť mysle a byť sebavedomejší. Inak sa nám totiž stane to, že o tie občianstva nebude nikto prichádzať, alebo budú sa ich dobrovoľne vzdávať tí naši mladí.
Slovenská republika s jej rozlohou a jej početnosťou totiž je práve z tej kategórie štátov, ktoré by mali na toto pamätať. Chápem, že nejaká veľmoc si môže hovoriť, že všetci naši obyvatelia buď sa uplatnia s naším občianstvom na našom území, tu sa aj oženia, tu si nájdu svoje príbehy, alebo nech teda sa vzdajú občianstva a odídu z nášho kontinentu alebo z našej veľmoci. Ale my sme štát v takej veľkosti a s takou ľudnatosťou, že by pre nás malo byť výhodou môcť našim mladým povedať, že ak by si aj chcel žiť v Británii, ak by si aj chcel žiť v Nemecku alebo v Austrálii, vždy pamätaj, že tu si doma, že tu si občanom Slovenskej republiky, že my ťa nevyháňame, my ti, my ťa netresceme za to, že teraz ťa práca alebo láska alebo iné záujmy vedú k tomu, aby si prijal občianstvo ďalšieho štátu.
Dámy a páni, odporúčam, aby sme vyhoveli predkladateľom a aby sme aj týmto gestom ukázali, že vieme zhodnotiť, dokedy nejaké obavy majú opodstatnenie, že vieme zhodnotiť aj to, kedy nejaká legislatíva je uplatniteľná pre prospech Slovenskej republiky, a že máme aj isté, istý pocit suverenity a sebavedomia, ktorý nám takýto zákon umožňuje už opustiť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega Dostál, ďakujem, že ste predložili tento návrh. Ja si myslím, že odnímať občianstvo občanom Slovenskej republiky proti ich vôli je nemiestne, nehumánne a vôbec do tejto krajiny asi nepatrí. Zaviedla ho politická strana SMER so SNS preto, lebo v tom čase prevládol v nich pocit nacionalizmu, ohrozenia a báli sa o existenciu Slovenska. Vidíme, že zo Slovenska mnoho mladých odišlo. A len preto, lebo pracujú v zahraničí, lebo doma nemajú prácu, tak my ich ešte za to potrestáme, lebo zbavíme občianstva.
Som nesmierne rád, že tento návrh tu je a ja ho budem môcť podporiť. Už v strane MOST – HÍD som zastával názor ako, a všetci moji kolegovia vtedy, že sme za to, aby tento zákon tu nebol. Dnes som rád, že v tejto Národnej rade budem môcť hlasovať tak, ako mi káže moje svedomie, tak ako som to pociťoval stále a nie tak, ako to odo mňa očakáva politický partner SMER a SNS. A pokiaľ by SMER a SNS prekonali svoj tieň, tak by dnes pristúpili a zrušili tento zákon, aby prestali trestať občanov, ktorí sú občanmi Slovenska, ale život ich zavial aj niekde inde.
Mimozákonné riešenie, ktoré prijal SMER a jeho minister vnútra, že môže dať nejakú výnimku, to nie je obsiahnuté v zákone. To nie je riešenie. Riešenie je zrušiť zákon. Charakterný človek takýto zákon nikdy nepodporí, nebude za ním stáť a ja som rád, že môžem hlasovať za to, aby takýto zákon, ktorý trestá občanov, tu nebol.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Budaj, ďakujem za slová podpory, aj za ten širší historický kontext. A máte úplnú pravdu, ten zákon nebráni tomu, čomu mal brániť podľa predstavy jeho tvorcov. Nie sú na to štatistiky, ale myslím si, že tie oficiálne štatistiky, ktoré hovoria o tom, že 68 osôb alebo slovenských občanov nadobudlo od účinnosti tohto zákona maďarské občianstvo, a preto stratili slovenské občianstvo, celkom nesedí, že tých, ktorí získali maďarské občianstvo, bude o čosi viac, nevieme, o koľko a zrejme sa to ani nedozvieme.
A zaujímavý bol aj ten postreh s Karlom Krylom. A to poukazuje na ďalšiu absurdnosť súčasnej právnej úpravy spočívajúcej v tom, že slovenský zákon nevylučuje dvojité občianstvo. Sú krajiny, ktoré vylučujú dvojité občianstvo a dávajú ľuďom na výber, buď budete mať naše občianstvo alebo občianstvo iného štátu. Je to možno tvrdé, ale to je korektný prístup, lebo je to rovný meter voči všetkým. Ľudia, ktorí dnes majú dvojité občianstvo, oňho neprídu. Ľudia, ktorí majú iné občianstvo a nadobudnú slovenské občianstvo, môžu mať dvojité občianstvo. Akurát, chudáci, tí ľudia, ktorí doteraz mali iba slovenské občianstvo a nadobudnú nejaké iné občianstvo, tak o slovenské občianstvo prídu.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Aj ja ďakujem, kolega Budaj, za podporné slová a presne tak ako Ondro i za pozoruhodnú epizódu zo života Karla Kryla.
Chcel by som povedať, že tá vďačnosť krajiny, ktorá mi umožnila žiť v slobode, čo sa stalo Karlovi Krylovi v prípade Spolkovej republiky Nemecka, vlastne bola takým istým obrazom i toho, čo prežil môj prastrýc, signatár Trianonskej dohody v mene Československa, ktorý sa po konci svetovej vojny a nástupe komunizmu nikdy nevrátil zo Spojených štátov ako občan Spojených štátov. Žil v Pensylvánii. A podľa tejto logiky, odhliadnuc od toho, aké má ktorá krajina pravidlá, by presne vzaté za status quo nemohol, odhliadnuc od teda vekového, ba časového posunu, získať slovenské občianstvo, hoci mu ešte aj SNS rozvesuje a stavia pamätníky. Neviem, čo by hovoril na túto veľkorysosť zo strany SNS on ako osoba, ako sme ho poznali.
Ale chcem povedať ešte jednu vec. Ak som tu citoval čl. 2 odsek, teda čl. 5 odsek ústavy, "nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli", tak tam v zátvorke nie je nič napísané o Orbánovi. Neexistujú rôzne kategórie občanov. Ústava nezmieňuje tých, na ktorých neplatí čl. 5. To znamená, každý, kto strpí status quo, vedome v sieni zákonnosti trpí porušovanie ústavy. A ak sa nepletiem, podaktorí z nás, hádam všetci stopäťdesiati sme tu na tú ústavu toť nedávno prisahali.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Ja sa chcem tiež poďakovať pánovi poslancovi Budajovi za ten konštatačný jeho prejav, ktorý povedal v tomto pléne, prejav plný kľudu, konštatovania a životných skúseností, ktoré zažil. Ale chcel by som sa pristaviť pri tej vedľajšej myšlienke tohto prejavu, nie pri tej hlavnej myšlienke, práve kvôli ktorej vystúpil. A tá vedľajšia myšlienka je asi v tom, že ako jeden z mála poslancov skonštatoval, že vlastne príbeh Slovenskej republiky od roku 1993 je úspešným príbehom. Cez tie všetky peripetie, cez tie všetky zložitosti, ktorými Slovenská republika od roku 1993 prešla, je to naozaj úspešný príbeh, o tom sme presvedčení všetci. A ja som strašne rád, že to zaznelo aj z úst opozičného poslanca takým spôsobom, ako to zaznelo.
Čiže ešte raz, pán poslanec Budaj, ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Už som rozmýšľal o tom, že sa prihlásim s faktickou poznámkou po vystúpení predkladateľa tohto legislatívneho návrhu, ale teraz sa už skutočne nezdržím a budem reagovať na to, čo povedal aj pán kolega Budaj a čo sa tu úspešne rozvíja v diskusii. Pred chvíľočkou tu odznelo, že všetci sme dali sľub na to, že budeme rešpektovať ústavu. A tak ju, prosím vás, neprekrúcajme. Článok 5 hovorí o tom, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti svojej vôli. Vy tu všetci stále hovoríte o odňatí štátneho občianstva a pritom k žiadnemu odňatiu nedochádza. Nezavádzajte občanov Slovenskej republiky!
Novela zákona, ktorá priniesla stav, ktorý teraz sa snažíte zmeniť, na to môžeme mať, samozrejme, rozličné politické názory, ale ja teraz musím sa baviť v ústavnej rovine. Tá novela nezaviedla odňatie občianstva, tá zaviedla zrušenie, zánik občianstva. Medzi odňatím a zánikom je podstatný právny rozdiel, čo dúfam, že všetci kolegovia právnici budú vedieť, nemusím to objasňovať. Možno iba poviem, že s odňatím sa spája jednostranný individuálny právny akt, ktorým sa odníma. Toto neni súčasný stav, ktorý sa kolegovia snažia zmeniť.
Samozrejme, vy ste spomínali jedno rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré z procesných dôvodov sa nezaoberalo prípadom, pán kolega-predkladateľ. Ale ak by sme chceli byť objektívni, tak by sme si mali povedať, že týmto prípadom sa vecne zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva. Ale to ste zabudli spomenúť. Mali by ste povedať, že v prípade Fehér a navrhovateľ Fehér a Erzsébet Dolník 21. mája 2013 Európsky súd pre ľudské práva sa veľmi podrobne zaoberal podaním, ktoré namietalo práve tento stav, ktorý vy spomínate, a jednomyseľne vyhlásil sťažnosť obidvoch sťažovateľov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ďakujem za reakcie pánovi Dostálovi aj Osuskému. Samozrejme, potešilo ma, že kolega Jarjabek, ktorý je človekom kultúry, teda aj kultúrne vystúpil v kontexte naozaj toho, že Slovensko ide dopredu, a my, ktorí sme uvítali jeho vznik, a to je aj on, aj ja, si nemôžme dnes priať nič iné, aby to bol nezakomplexovaný štát, sebavedomý štát, ktorý si je vedomý svojej váhy aj svojej príťažlivosti pre svojich občanov. Ale samozrejme zároveň si je vedomý aj všetkých rizík a tak ďalej. Preto som presvedčený práve ako patriot a stúpenec Slovenska, že v danej chvíli tento zákon nerieši alebo neodstraňuje žiadne významné ohrozenie štátu, ale môže komplikovať život, alebo môže odrádzať od občianstva mladých ľudí, ktorí z rôznych praktických alebo ideových dôvodov chcú mať aj občianstvo niektorej inej krajiny. A to je z mesiaca na mesiac, z roka na rok častejší a rozšírenejší fenomén, pretože Európska únia, hoci sa stále skladá zo suverénnych štátov, je pre našich mladých jedným otvoreným kontinentom. A vlastne nie iba Európska únia. Cítia sa, pokiaľ sa na svete uchová mier a aká-taká prosperita, budeme všetci radi, ak sa budú aj naši mladí cítiť doma vo svete takisto, ako sa cítia doma u nás na Slovensku.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, kolegyne, v niektorých liberálnych hlavách možné je žiť každý s každým, každý, kde chce, každý, ako chce, ale v normálnom svete to takto proste nefunguje a normálny svet má isté pravidlá, ktoré hovoria, že nedá sa sedieť na dvoch stoličkách. Ľudia, ktorí majú dvojité občianstvo, povedzte mi, ako by sa zachovali v prípade nejakého možnože konfliktu? Niežeby sme si to priali. Ako by sa zachovali, keby si majú vybrať medzi tým, či zostanú v Anglicku, alebo tým, či sa vrátia naspäť na Slovensko k nám?
Občania, ktorí za bývalého stavu odišli do zahraničia, sa vzdali slovenského občianstva vedome. Oni vedeli, že o to občianstvo prídu, vedeli, že keď prijmú iné občianstvo, tak slovenské im zanikne, napriek tomu uprednostnili to cudzie občianstvo pred tým slovenským. Nebolo to žiadne proti ich vôli, nebolo to žiadne donútenie, urobili to sami, urobili to dobrovoľne, urobili to s plným vedomím dôsledkov. Preto nepovažujem za správne, aby sme im vracali teraz v podstate nasilu občianstvo, ktorého sa oni de facto dobrovoľne svojím vlastným činom vzdali. Vzdali sa ho pri prvej šanci žiť niekde inde, vzdali sa ho pri prvej šanci žiť lepšie. Áno, aj mňa osud zavial do zahraničia, žil som takisto istých pár mesiacov, pol roka v zahraničí, kde som pracoval, ale ani ma nenapadlo vzdávať sa kvôli tomu slovenského občianstva. Podľa mňa občianstvo nie je nejaká zákaznícka kartička, ktorú získam tam, kde mi bude lepšie, tam, kde mi ponúkne niekto viac výhod. Občianstvo má reprezentovať predsa istý vzťah k tej krajine, kde sa človek narodil, odkiaľ pochádza.
Ja osobne odporúčam legislatívny návrh jednoznačne nepodporiť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja by som len chcela, je ťažko vás nevidieť jak nejakú takú – ako to povedať slušne? – zakomplexovanú obmedzenú bandu. Koľkí z vášho klubu sedia zároveň tu a zároveň na stoličkách úradu banskobystrického kraja? Koľkí? Hm?
Ďakujem pekne.

V rozpore s tým, čo pán kolega tu uviedol, si myslím, že predovšetkým o tom, že či sme Slováci, rozhoduje naše srdce. Myslím si, že v srdci sme Slováci. A to, že či máme občianstvo alebo nemáme, je vedľajšie. Poznám ľudí, ktorí majú tri občianstva, a nejedná sa o nejaký vojnový konflikt, ale na majstrovstvách sveta držia tímu slovenskému. Preto by sme sa mali snažiť, aby táto krajina robila všetko pre to, aby sme si ten vzťah, ktorý máme k tejto zemi a k tomuto národu, udržali v srdci, a nie v dôsledku nejakých limitácií daných zákonom a daných ľuďmi, ktorí si myslia, že Slováci neobstoja v konkurencii iných štátov a že by, keby sa zbavili slovenského občianstva, že by prestali byť v srdci Slovákmi.