3. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Chcem sa aj z tohto miesta, dámy a páni, osobitne poďakovať JUDr. Kresákovi. Klobúk dolu, pán doktor, pred vašou explikáciou a argumentmi, ktoré zazneli. Veľmi pekne ďakujem aj menom, menom všetkých tých, s ktorými som tých 20 rokov prichádzal do styku, teda myslím teraz rodinu, rodinu zosnulého Remiáša alebo Michala Kováča a ďalších, lebo jedna vec je občianske oduševnenie, ja som sa pokúšal na vás preniesť aj informácie ako svedok tých udalostí, vy ste pomohol veľmi dobrou ústavnou analýzou.
Chcel by som na záver podčiarknuť pre poslancov, ktorí sú na pochybách, že to podstatné, o čom, na čo poukázal zhodou okolností aj pán doktor Kresák, je, že tu hovoríme nie o zrušení milosti. Milosť alebo amnestia je čosi tak, je inštitútom, ktorý má zohľadniť nejaké okolnosti, ľudské, zdravotné a podobne, ktoré z akýchsi príčin nemohol zohľadniť súd. Je to inštitút nápravy nejakej tvrdosti zákona dajme tomu, zákona, ktorý býva z povahy vecí u nás záležitosťou litery, ako sa hovorí, občas aj neľútostnej litery. Toto býva dôvod a toto zrejme bol dôvod, že ani za prvej republiky a ani potom v neskorších časoch sa táto, povedzme si úprimne, trochu feudálna inštitúcia v ústavách nevyškrtla, lebo zákony, najmä u nás v Európe, kde, kde je to poňatie naozaj litery zákona, môžu niekedy neľútostne dopadať aj tam, kde je to nespravodlivé.
My tu nehovoríme teda o milosti pre nejakého vinníka, u ktorého stojí, u ktorého sú nejaké povšimnutiahodné dôvody, prečo by naňho nemala dopadnúť tvrdosť zákona, ale hovoríme jednoznačne o zastavení procesu zisťovania viny, zisťovania vinníka, o zastavení stíhania. O tom, čo odborne sa nazýva abolícia. Čiže úplne zrušenie vyšetrovania a zákaz aj ďalšieho pátrania. Mečiar potom vydal do polroka ďalšiu amnestiu, ktorou zakázal pátrať aj v súvisiacich zločinoch. To vydal práve kvôli vražde Róberta Remiáša a ďalším teda trestným činnom, ktoré súviseli s únosom. Druhá moja poznámka na záver pre pochybujúcich poslancov je, že mnohí hovoria toto: ten či onen politik HZDS je možno podozrievaný neprávom. Áno, ale my nie sme polícia a ani nie sme súd. Tu sa očakáva – a verte, že to verejnosť sleduje –, že prejavíme politický postoj. My nevieme a nesmieme nahrádzať ani políciu, ani súd. My nehovoríme, či je niekto vinný alebo nevinný. My prejavíme svoj politický postoj a ostatné, samozrejme, sa ukáže.
Iní hovoria, že zrušenia amnestie neuzná Ústavný súd. Nevieme, ale my nie sme až na JUDr. Kresáka ústavní sudcovia a ani nie sme povinní byť ústavní sudcovia. JUDr. Kresák je jediný medzi nami, ktorý, pokiaľ viem, na Ústavnom súde aj pôsobil a je uznávanou autoritou, a ako ste ho počuli, on sa nedomnieva, že by zrušenie amnestií bolo retroaktívne alebo že by bolo napadnuteľné na Ústavnom súde. Ale ak by sa to aj stalo, ak by ho napadli a tak ďalej a tak ďalej, to je predsa všetko demokratický proces. Na vás sa pozerá slovenská verejnosť, aká je vaša politická vôľa. 20 rokov zastavované trestné stíhanie, nie milosť vinníkovi. Nie amnestia. Naopak, zastavenie procesuálnej veci, procesu vyšetrovania, procesu, ktorý prakticky len začínal a už bolo tak jasné, hoci vymieňali vyšetrovateľov, ako som vás obťažoval predpoludním celým tým príbehom, aj tak bolo jasné, že po niekoľkých týždňoch, už po niekoľkých týždňoch sa prakticky nebude dať zakryť, že tajná služba v nejakej forme sa na únose zúčastnila. A tak prišlo k tomu, že hneď v prvých chvíľach, keď Vladimír Mečiar získal právomoci prezidenta, tak myslel prv všetkým na to, aby vyhlásil zastavenie vyšetrovania. Nie amnestiu, ale zastavenie vyšetrovania toho trestného činu, z ktorého spáchania začala byť podozrievaná inštitúcia, za ktorú niesol plnú politickú zodpovednosť a jeho jeden z najbližších spojencov, s ktorým, s ktorým zdieľal stranícky príbeh a stranícke záujmy.
Neočakávajme teda od nášho postoja ani to, čosi priveľa, ale ani primálo, ten kľúčový postoj toho siedmeho pokusu, aby sa vrátila a prejavila politická vôľa tejto vrcholnej politickej inštitúcie. Ešte raz to zdôrazním, nie sme ani súdna, ani policajná, ani Ústavný súd nie sme. Toto je vrcholná politická inštitúcia Slovenskej republiky, aby sa jej vôľa vrátila k prirodzenému právu, aby sa vrátila vnímaniu spravodlivosti a aby počúvala, ako ten príbeh už 20 rokov rezonuje v slovenskej verejnosti. A ten príbeh určite dokonca i priaznivcov vtedajších politikov HZDS, ani tí nemôžu povedať, že je správne a spravodlivé veci podozrivé nevyšetriť, zakázať spoznanie pravdy a procesuálnym zákazom dosiahnuť, že sa ani po desaťročiach nenájdu vinníci vraždy alebo únosu.
Niet takého, verím, medzi nami politika, ktorý by povedal, že toto je verejný záujem Slovenskej republiky a že takúto politickú vôľu keď prejavíme, tak na Slovensku zvýšime pocit právneho štátu a spokojnosť Slovenskej republiky s konaním tohto najvyššieho politického orgánu.
Snažil som sa nebyť príliš naliehavý, hoci mi to leží na srdci mimoriadne. Mimoriadne nielen kvôli matke Róberta Remiáša, s ktorou, samozrejme, za tie roky som sa dosť spoznal, a je to mimoriadne čestná a pravdovravná, naozaj svoj život aj so všetkými biedami žijúca skromná žena, ale aj preto, že mi náleží na zmysluplnosti toho príbehu slovenskej slobody a demokracie a strašne by ma trápilo, keby sme odišli odtiaľto a prípadne vôbec prenechali takúto ťarchu generáciám, ktoré s ňou nič nemajú, priatelia.
Toto je škvrna, ktorú zavinili generácie naše, ktorí sme žili v tých 90. rokoch, a žili sme v nich všetci, čo tu sedíme, a ktorí sme v danej chvíli museli byť povedzme iba divákmi tých udalostí, ale teraz máme možnosť preukázať náš osobný politický postoj. Ten záväzok, ktorý na záver vypichol JUDr. Kresák, ja som ho spomínal v tej podobe záväzku voči OSN a má pravdu, že to je taký záväzok skôr morálno-politický, sa medzičasom minulý rok stal záväzkom úplne konkrétnym. A ja som presvedčený, že aj to v kontexte nášho nastávajúceho predsedníctva by zohľadňovať. My naozaj prikročme k tomu s čistým stolom, aby nám nikto nemohol, kto k nám príde, a prídu sem najvyšší predstavitelia Európy, sveta, aby nám nemohol nikto povedať, že v tejto krajine sme sa s touto v celom svete, žiaľ, známou smutnou škvrnou, smutnou udalosťou neboli schopní ani v tejto, v tejto dobe vysporiadať. Ešte raz vám ďakujem za trpezlivosť. Ospravedlňujem sa za dlhé prejavy, to už starým ľuďom musíte niekedy odpustiť. Však niektorí odídu a nepočúvajú, ale verím, že aj tí, čo odišli, si to niekde zvážia a uvedomia si, že toto je jedno z hlasovaní, kedy okolo nás kráča história.
Ďakujem. (Potlesk.)
Rozpracované
Vystúpenia
15:14
Vystúpenie s faktickou poznámkou 15:14
Anna VerešováV to sa úfam a verím. (Potlesk.)
V to sa úfam a verím. (Potlesk.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
28.4.2016 o 15:14 hod.
Mgr.
Anna Verešová
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. 29. mája v 2015. roku bola v tlači titulka: "Matka Roberta Remiáša už 19 rokov zaspáva s pocitom, že jej upálili syna." A chcem veriť, že 29. mája v roku 2016 nájdeme v tlači titulku: "Matka Roberta Remiáša po 20. rokoch zaspáva s pocitom, že vinníci zodpovední za smrť jej syna budú potrestaní."
V to sa úfam a verím. (Potlesk.)
Rozpracované
15:15
Vystúpenie v rozprave 15:15
Peter KresákV podmienkach Slovenskej republiky vlastne sa nachádzame v diskusii, ktorá nemá svojím spôsobom precedens. Nemám na mysli to, že by sa o tom už nediskutovalo, lebo to, čo predložil pán kolega poslanec Budaj, je vlastne už v poradí siedmy pokus o vyriešenie, vyriešenie tohto problému. Musím ale povedať, že Slovensko, aj keď sa ocitlo v tejto situácii, že vlastne zaoberá sa vecou, ktorú predtým neriešilo, žiaľ, žiaľ, neni, neni jediné ani nie je prvé, pretože s podobnými ústavnoprávnymi problémami sa museli zaoberať aj krajiny, ktoré v minulosti riešili následky totalitárnych režimov.
Dovolím si uviesť iba dva príklady, a to rok 2005 v Argentíne, keď došlo k zrušeniu dvoch zákonov o amnestiách, ktoré vydala predtým vojenská chunta následkom teda toho konfliktu faklandského v 90. rokoch alebo v 80. rokoch. A potom neskôr aj nám dobre známa Snemovňa lordov, keď konala ako najvyšší súdny orgán Veľkej Británie a rozhodovala o tom, či dôjde k vydaniu alebo k nevydaniu bývalého vlastne diktátora generála Pinocheta. Možno si na ten prípad spomínate, pretože tiež neni taký dávny. Pinochet takisto vlastne vydal amnestiu, ktorou amnestoval seba aj ďalších príslušníkov vojenskej chunty. Snemovňa lordov takisto nemala problém zrušiť a vydať generála Pinocheta v tom čase. Takže v medzinárodnom práve verejnom sa s touto problematikou už potýkame pomerne dlhšie a je potrebné, aby sme si možno troška vzali aj vzor z tých našich, by som povedal, starších demokracií.
Na úvod ale môjho príspevku mi dovoľte jednu vec povedať. Ja sa budem snažiť veľmi svoj príspevok, ktorý je pomerne dlhý, a vzhľadom na váš čas budem sa veľmi pokúšať ho skrátiť, ale budem sa snažiť venovať pozornosť nie politickým otázkam, ktoré súvisia s týmto návrhom, ale chcem iba upriamiť pozornosť na ústavnoprávne aspekty tejto problematiky, hlavne chcem polemizovať s námietkami, ktoré v minulosti odznievali v súvislosti s predloženými návrhmi a ktoré vlastne tvrdili, že to, o čo sa predkladatelia pokúšajú, nie je právne možné.
Predtým ale, ako začnem vymenúvať ten svoj prístup, dovoľte mi ešte povedať, že je dobré, že pán predkladateľ Budaj práve vo svojom príspevku pomerne podrobne venoval pozornosť tým historickým a politickým súvislostiam, pretože je to 20 rokov, čo sa udialo to, o čom hovoríme, a mnohí, mnohí z nás, z vás teda, tí mladší, si to asi presne nepamätajú a je to pre nich vzdialená história. Takisto, samozrejme, aj mladá generácia nevie presne, o čo sa vlastne jedná. Preto je dobre, preto je dobre o tom aj pri tejto príležitosti hovoriť aj širšie a politicky.
Je potrebné asi aj tiež povedať, že predkladaný návrh ústavného zákona, to je potrebné zopakovať, nikoho neodsudzuje. Samozrejme, Národná rada, a to tvrdím stále, nebude sudca a nebude vyšetrovateľ, ale tento predložený návrh ústavného zákona, pokiaľ bude prijatý, iba otvorí dvere pre to, aby sa nastolila spravodlivosť. A tá spravodlivosť, to je to, čo podčiarkuje podstatu toho materiálneho prístupu, materiálneho prístupu k právnemu štátu, ktorú už aj moja predrečníčka spomenula práve v súvislosti s profesorom Radbruchom, ktorého si veľmi vážim a na ktorého sa musím aj ja dovolávať, pretože to je jedna z najväčších postáv vlastne 20. storočia v oblasti právnej filozofie a je to najväčší reprezentant vlastne tej prirodzenoprávnej teórie, ktorá nalomila to kelsenovské, normativistické. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Možno je treba tiež, ak sa snažím držať sa tej právnej línie, vlastne vrátiť sa aj troška do histórie. A je o tom potrebné, treba hovoriť, pretože bez toho sa nemôžme správne zhostiť tejto témy. A tá história, vlastne to je história samotného inštitútu, o ktorom sa bavíme. To je vlastne história inštitútu amnestie a milostí. Je treba povedať, že amnestia a milosť je tak stará alebo tieto inštitúty sú tak staré, ako je starý právny poriadok. A to z jednoduchého dôvodu, že ich zmyslom od samého začiatku bolo umožniť potrebnú korekciu právneho poriadku, keď to samotný právny poriadok neumožňuje. Aj preto mi dovoľte iba jednu vetu z viacerých prác filozofa Aristotela teraz tu citovať, ktorú už, už vlastne pred viac ako dvomi tisícmi rokov povedal, že milosť - a teraz ma, prosím, počúvajte - milosť je preto nástrojom nevyhnutnej opravy, korekcie právnej normy alebo zákona v prípadoch, keď tento právny poriadok alebo nástroj práve vďaka svojim všeobecným formuláciám zanechal určité medzery. Inými slovami, už Aristoteles rešpektoval to, že milosť je špeciálny nástroj opravy právneho poriadku. Nie nástroj, ktorým by sa dal ten právny poriadok zneužívať.
A práve tu mi dovoľte preklenúť istý dejinný, dejinný oblúk a vrátiť sa práve k profesorovi Radbruchovi, ktorý je známy v súvislosti s milosťou aj ďalším citátom, keď povedal, že akceptovanie milosti a amnestie v ústavách moderných demokracií je uznanie toho, že svet, ktorý nás obklopuje, nie je iba svetom práva, nie je iba svetom práva, ale existujú aj iné hodnoty, ktoré je niekedy potrebné chrániť aj proti právu samotnému. Zvýrazňujem slovo hodnoty. A medzi tou prvou hodnotou, ktorá sa spája s právom je, samozrejme, spravodlivosť. Teda profesor Radbruch touto filozofiou, samozrejme, dosiahol to, čo tu už bolo povedané, že aj norimberské procesy sa mohli odohrať tak, ako sa odohrali, pretože klasickou obranou osôb, ktoré stáli pred tým, pred norimberským tribunálom, bolo to, že oni vlastne konali v súlade s vtedy platným pozitívnym právom. A teraz je otázka, samozrejme, musela znieť, je možné akceptovať takúto obranu, keď to pozitívne právo bolo zjavne nespravodlivé? Samozrejme, odpoveď moderného sveta je nie. A preto aj v takomto prípade si myslím, že ten záver v prípade zneužitia inštitútu amnestie by mal byť taký, že takúto amnestiu musíme odmietnuť.
Samozrejme, amnestia aj v slovenskom právnom poriadku prešla istým vývojom a mala rôzne podoby. Iste viete, že v zásade mali sme tri druhy milostí, alebo teda tri druhy amnestií vo forme agraciácie, abolície a rehabilitácie. My sa teraz bavíme o tej, by som povedal, najsilnejšej forme, o abolícii, pretože abolícia práve hovorila o tom, že hlava štátu môže rozhodnúť o tom, aby sa trestné stíhanie nezačínalo, alebo ak sa začalo, aby sa ukončilo. Každá ale forma amnestie má jednu spoločnú vlastnosť, je to zásah do súdnej moci. Amnestia ako inštitút teda vlastne predstavuje prekročenie striktnej deľby moci, keď vlastne výkonná moc zosobňovaná tradične najprv monarchami, neskôr hlavami štátov si osobuje funkciu sudcu a vlastne zasahuje do súdneho konania, ale v najsilnejšej forme aboličnej dokonca aj vynecháva súdne konanie, pretože povie, že určitý čin sa nebude stíhať.
Len čo je zaujímavé a čo je tiež z pohľadu právneho treba povedať, je tá skutočnosť, že každá amnestia sa v teórii ústavného práva vždy spája s konkrétnym trestným činom, tak ako sa milosť spája aj s konkrétnym páchateľom. Čo je zaujímavé na tých rozhodnutiach, ktoré vlastne, o ktorých tu dnes diskutujeme, o tých dvoch amnestiách, o tých článkoch tých dvoch amnestií, to je tá skutočnosť, že tieto články ani túto minimálnu, toto minimálne kritérium, ústavné požiadavky na amnestiu nespĺňalo, pretože tie amnestie boli vyhlásené na neurčený počet páchateľov, pre neurčený počet skutkov. Treba povedať, že toto je skutočne niečo, čo prekračuje všetky akceptovateľné hranice amnestie. A dostávame sa potom pomaly k tomu, že vlastne, bolo to už niekoľkokrát spomínané tento týždeň tu, musíme sa pýtať, že čo to je. Vyzerá, vyzerá ako, teda chodí to ako kačka, kváka to ako kačka, je to kačka?
Otázka znie, je možné nazývať amnestiou niečo, čo nespĺňa žiadne ústavné požiadavky na amnestiu? Nuž moja odpoveď je, že asi, asi ťažko. Aj z toho dôvodu teda ako právnik dospievam k záveru, že amnestie, ktoré sú dnes obsahom nášho rokovania, nespĺňajú ten minimálny štandard tej požiadavky, ktoré na obsah amnestií kladie ústavný a právny poriadok. Samozrejme, tých požiadaviek, ktoré tradične sa spájajú aj v našom právnom poriadku s amnestiami, je celý rad.
Možno by som mohol spomenúť napríklad tú, že tradične od vzniku Československej republiky sa inštitút amnestie spája s výlučným oprávnením pre hlavu štátu. Nebolo možné, aby toto oprávnenie prevzal niektorý iný ústavný činiteľ. Žiaľ, ale treba povedať, že po ukončení platnosti prvej ústavy Československej republiky neskorší socialistický režim v svojich ústavách sa vzdal tejto tradície a vlastne až do roku 1992, keď došlo k rozpadu Českej a Slovenskej federatívnej republiky, platila socialistická ústava, ktorá obsahovala to ustanovenie, ktoré potom paradoxne prevzala slovenská ústava, Česi nešli tou cestou, to ustanovenie, ktoré obsahovalo veľmi široký rozsah amnestií, teda abolíciu, agraciáciu a rehabilitáciu, a neviazala dokonca túto amnestiu iba na výlučné oprávnenie prezidenta. Umožnila výkon amnestie aj osobe predsedu, predsedovi vlády, pokiaľ zastupoval funkciu prezidenta. Takže táto koncepcia bola socialistickou koncepciou. A vy to už asi viete, v roku 1999 sa nám ju podarilo tou prvou ústavnou novelou z nášho ústavného poriadku dostať. Ale medzitým sme už ležali pred problémom, ktoré práve spôsobili amnestie z roku 1998, teda prijaté tesne pred voľbami a tesne predtým, ako sa začalo dariť meniť ten nešťastný ústavný systém Slovenskej republiky podľa pôvodného ústavného textu.
Ďalšia, ale významná právna otázka, ktorá, ktorú sa právnik musí pýtať, ale nie, myslím si, nielen právnik, ale aj každý poslanec v súvislosti s touto nadnesenou témou, je, či existuje vlastne verejný záujem na odstránenie týchto amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky. Nuž moja otázka, moja odpoveď na túto otázku, samozrejme, je pozitívna. Áno, existuje verejný záujem, pretože existuje verejný záujem na tom, aby sa odstránili skrivodlivosti, ktoré vlastne boli vyslovené s rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Totižto prečo to tvrdím, tvrdím to aj pre to, že text týchto, týchto amnestií zasiahol do základných ľudských práv a slobôd. Zasiahol napríklad do práva, ktoré garantuje každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo vyšetrená. Tieto amnestie boli v rozpore aj so základným ustanovením ústavy, ústavným, ktorý hovoril o tom, že základné ľudské práva sú neprenositeľné, nescudziteľné a nezrušiteľné, pretože vlastne právo na riadny súdny proces bolo odňaté a bolo zrušené.
Takže, samozrejme, áno, je tu verejný záujem a musím to povedať preto, pretože, samozrejme, tie reakcie slovenskej verejnosti po vydaní týchto amnestií boli jednoznačne negatívne. To znamená, že verejnosť nepociťovala prijatie týchto amnestií ako niečo, čo upokojuje situáciu, ale skôr ako niečo, čo vyvoláva, vyvoláva vážny morálny konflikt, ale aj politický. A ešte ďalšia významná otázka v tejto súvislosti vzniká a treba k nej zaujať stanovisko. Je aj v záujme bezpečnosti štátu, aby sa tieto amnestie odstránili? Zasa odpoveď je áno, samozrejme. A prečo? Z toho jednoduchého dôvodu, čiže na základe všetkých zverejnených informácií a ja mám tých informácií v počítači skutočne dosť, ale nechcem ich tu opakovať, existujú vážne indície, ktoré hovoria o tom, že vlastne na organizácii a priebehu únosu, vraždy a ďalších trestných činov, ktoré sú spojené s únosom syna prezidenta Kováča, sa podieľali orgány verejnej moci. Jeden z tých orgánov verejnej moci je Slovenská informačná služba. A práve dôveryhodnosť napríklad pre Slovenskú informačnú službu je prvoradým bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky. Takže ďalší podľa môjho názoru veľmi vážny právny argument.
Čo sa tiež veľmi často spájalo s obhajovaním nezrušiteľnosti týchto amnestií, to bola diskusia ohľadne akejsi retroaktivity týchto amnestií. Nuž čo povedať k tejto problematike. Veľmi jednoducho. Ako minimálne právnici, ale som presvedčený, že aj široká laická verejnosť vie, obsahom zásahu retroaktivity je garancia osobe, ktorá sa v minulosti správala súlade s právnym poriadkom, že takéto jej správanie nemôže neskôr v budúcnosti byť označené za protiprávne. Veľmi to zjednodušujem, ospravedlňujem sa, ale to je podstata. Prečo ale tu nemôžme hovoriť o retroaktivite? No z jednoduchého dôvodu, že únos, vražda a množstvo ďalších trestných činov boli trestné v čase predtým, ako boli vydané amnestie, a sú trestné aj po vydaní amnestií.
Naviac treba povedať, že amnestia vo forme abolície, tak ako je teraz napadnutá, nedáva žiadne materiálne právo, je to procesná norma. Ta abolícia iba nariadila orgánom v činnom trestnom konaní, aby nekonali, a ak začali, aby prestali, ale nedávala žiadne materiálne právo niekomu na to, na beztrestnosť. Zastavilo sa procesne iba konanie. Čiže inými slovami, zrušenie týchto amnestií nebude znamenať zásah do subjektívnych práv, ale bude iba vlastne otvorenie, dovolenie orgánom činným v trestnom konaní, aby pokračovali vo svojej činnosti. Aj z toho dôvodu, samozrejme, tento ústavný zákon nemôže mať spätnú účinnosť, pretože je do budúcna, otvára cestu do budúcna.
K medzinárodným aspektom, aspektom amnestií alebo prístupu Slovenskej republiky k týmto amnestiám už povedal niečo predkladateľ, je to aj v návrhu. Ten rozdiel situácií, keď sa diskutovalo o predchádzajúcich šiestich návrhoch a dnešnej situácii, je v jednej veci. Od roku 2015 je Slovensko už priamo viazané Medzinárodným dohovorom o ochrane osôb pred nedobrovoľným zmiznutím. Inými slovami, to, čo bolo doteraz iba akousi všeobecnou povinnosťou medzinárodného práva a čo bolo vlastne, čím sme boli viazaní ako Slovenská republika iba, iba, by som povedal, neformálne, cestou, cestou politickej deklarácie, sa stalo od 14. januára 2015 povinnosťou, pretože Slovensko ratifikovalo, pristúpilo k tomuto medzinárodnému dohovoru, a keďže je to medzinárodný dohovor o ľudských právach a základných slobodách, je to medzinárodný dohovor, ktorý má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Čiže z pohľadu medzinárodného práva je tá situácia taktiež pomerne jednoznačná. Samozrejme, mohol by som ešte uviesť viacero ďalších právnych argumentov, ale vážim si váš čas, a preto mi dovoľte prejsť k záveru.
Nuž ja na základe už toho, čo som konštatoval, aj iných svojich vedomostí a poznatkov zastávam názor, že rozhodnutia o udelení amnestie prezidentom Slovenskej republiky alebo teda predsedom vlády konajúcim ako zastupujúci prezident podľa § 105 Ústavy vo forme abolície je nielen v rozpore so záujmami občanov Slovenskej republiky, ale aj v rozpore s povinnosťou hlavy štátu zachovávať a chrániť Ústavu Slovenskej republiky a princípy, na ktorých je budovaná. To je totižto obsah prezidentského sľubu, ktorý skladá každý prezident. A teda aj prezident a aj zastupujúci prezident, jeho prvou, prvou, prvoradou povinnosťou je riadiť sa ústavnými článkami, ale aj medzinárodnými záväzkami.
Zastávam teda názor, že v tomto prípade je vo verejnom záujme demokratickej spoločnosti - a je to aj nevyhnutné v súlade s Ústavou Slovenskej republiky - vypustiť napadnuté články z obidvoch amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky a nastoliť tam tak priestor pre spravodlivosť.
Z hľadiska formálnoprávneho teda zastávam názor, že ústavným zákonom, ktorý bude na úrovni ústavy, ale ktorým sa zrušia tieto amnestie možno, a na základe uvádzaných dôvodov je to aj potrebné zrušiť, tieto časti rozhodnutí o amnestii, a dosiahnuť tak návrat k podstate a zmyslu ústavného a právneho poriadku Slovenskej republiky. A to, samozrejme, nehovorím o tom, koľkým ľudom na Slovensku to umožní prístup k spravodlivosti, ku ktorému sme sa tak zaviazali, že ho budeme presadzovať.
Ďakujem pekne za vašu pozornosť. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
28.4.2016 o 15:15 hod.
doc. JUDr. CSc.
Peter Kresák
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Vážení pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som sa svojím príspevkom taktiež zapojil do diskusie na tému, ktorá skutočne presahuje, presahuje priestory tohto parlamentu, pretože sa dotýka, bytostne sa podľa môjho presvedčenia dotýka občanov Slovenskej republiky, pretože je to téma, ktorá hovorí o vzťahu a o pokusu o vyriešenie jednej zásadnej právnej otázky. A to je vzťah formálnoprávneho a materiálneho prístupu k právu a k prístupu k štátu.
V podmienkach Slovenskej republiky vlastne sa nachádzame v diskusii, ktorá nemá svojím spôsobom precedens. Nemám na mysli to, že by sa o tom už nediskutovalo, lebo to, čo predložil pán kolega poslanec Budaj, je vlastne už v poradí siedmy pokus o vyriešenie, vyriešenie tohto problému. Musím ale povedať, že Slovensko, aj keď sa ocitlo v tejto situácii, že vlastne zaoberá sa vecou, ktorú predtým neriešilo, žiaľ, žiaľ, neni, neni jediné ani nie je prvé, pretože s podobnými ústavnoprávnymi problémami sa museli zaoberať aj krajiny, ktoré v minulosti riešili následky totalitárnych režimov.
Dovolím si uviesť iba dva príklady, a to rok 2005 v Argentíne, keď došlo k zrušeniu dvoch zákonov o amnestiách, ktoré vydala predtým vojenská chunta následkom teda toho konfliktu faklandského v 90. rokoch alebo v 80. rokoch. A potom neskôr aj nám dobre známa Snemovňa lordov, keď konala ako najvyšší súdny orgán Veľkej Británie a rozhodovala o tom, či dôjde k vydaniu alebo k nevydaniu bývalého vlastne diktátora generála Pinocheta. Možno si na ten prípad spomínate, pretože tiež neni taký dávny. Pinochet takisto vlastne vydal amnestiu, ktorou amnestoval seba aj ďalších príslušníkov vojenskej chunty. Snemovňa lordov takisto nemala problém zrušiť a vydať generála Pinocheta v tom čase. Takže v medzinárodnom práve verejnom sa s touto problematikou už potýkame pomerne dlhšie a je potrebné, aby sme si možno troška vzali aj vzor z tých našich, by som povedal, starších demokracií.
Na úvod ale môjho príspevku mi dovoľte jednu vec povedať. Ja sa budem snažiť veľmi svoj príspevok, ktorý je pomerne dlhý, a vzhľadom na váš čas budem sa veľmi pokúšať ho skrátiť, ale budem sa snažiť venovať pozornosť nie politickým otázkam, ktoré súvisia s týmto návrhom, ale chcem iba upriamiť pozornosť na ústavnoprávne aspekty tejto problematiky, hlavne chcem polemizovať s námietkami, ktoré v minulosti odznievali v súvislosti s predloženými návrhmi a ktoré vlastne tvrdili, že to, o čo sa predkladatelia pokúšajú, nie je právne možné.
Predtým ale, ako začnem vymenúvať ten svoj prístup, dovoľte mi ešte povedať, že je dobré, že pán predkladateľ Budaj práve vo svojom príspevku pomerne podrobne venoval pozornosť tým historickým a politickým súvislostiam, pretože je to 20 rokov, čo sa udialo to, o čom hovoríme, a mnohí, mnohí z nás, z vás teda, tí mladší, si to asi presne nepamätajú a je to pre nich vzdialená história. Takisto, samozrejme, aj mladá generácia nevie presne, o čo sa vlastne jedná. Preto je dobre, preto je dobre o tom aj pri tejto príležitosti hovoriť aj širšie a politicky.
Je potrebné asi aj tiež povedať, že predkladaný návrh ústavného zákona, to je potrebné zopakovať, nikoho neodsudzuje. Samozrejme, Národná rada, a to tvrdím stále, nebude sudca a nebude vyšetrovateľ, ale tento predložený návrh ústavného zákona, pokiaľ bude prijatý, iba otvorí dvere pre to, aby sa nastolila spravodlivosť. A tá spravodlivosť, to je to, čo podčiarkuje podstatu toho materiálneho prístupu, materiálneho prístupu k právnemu štátu, ktorú už aj moja predrečníčka spomenula práve v súvislosti s profesorom Radbruchom, ktorého si veľmi vážim a na ktorého sa musím aj ja dovolávať, pretože to je jedna z najväčších postáv vlastne 20. storočia v oblasti právnej filozofie a je to najväčší reprezentant vlastne tej prirodzenoprávnej teórie, ktorá nalomila to kelsenovské, normativistické. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
Možno je treba tiež, ak sa snažím držať sa tej právnej línie, vlastne vrátiť sa aj troška do histórie. A je o tom potrebné, treba hovoriť, pretože bez toho sa nemôžme správne zhostiť tejto témy. A tá história, vlastne to je história samotného inštitútu, o ktorom sa bavíme. To je vlastne história inštitútu amnestie a milostí. Je treba povedať, že amnestia a milosť je tak stará alebo tieto inštitúty sú tak staré, ako je starý právny poriadok. A to z jednoduchého dôvodu, že ich zmyslom od samého začiatku bolo umožniť potrebnú korekciu právneho poriadku, keď to samotný právny poriadok neumožňuje. Aj preto mi dovoľte iba jednu vetu z viacerých prác filozofa Aristotela teraz tu citovať, ktorú už, už vlastne pred viac ako dvomi tisícmi rokov povedal, že milosť - a teraz ma, prosím, počúvajte - milosť je preto nástrojom nevyhnutnej opravy, korekcie právnej normy alebo zákona v prípadoch, keď tento právny poriadok alebo nástroj práve vďaka svojim všeobecným formuláciám zanechal určité medzery. Inými slovami, už Aristoteles rešpektoval to, že milosť je špeciálny nástroj opravy právneho poriadku. Nie nástroj, ktorým by sa dal ten právny poriadok zneužívať.
A práve tu mi dovoľte preklenúť istý dejinný, dejinný oblúk a vrátiť sa práve k profesorovi Radbruchovi, ktorý je známy v súvislosti s milosťou aj ďalším citátom, keď povedal, že akceptovanie milosti a amnestie v ústavách moderných demokracií je uznanie toho, že svet, ktorý nás obklopuje, nie je iba svetom práva, nie je iba svetom práva, ale existujú aj iné hodnoty, ktoré je niekedy potrebné chrániť aj proti právu samotnému. Zvýrazňujem slovo hodnoty. A medzi tou prvou hodnotou, ktorá sa spája s právom je, samozrejme, spravodlivosť. Teda profesor Radbruch touto filozofiou, samozrejme, dosiahol to, čo tu už bolo povedané, že aj norimberské procesy sa mohli odohrať tak, ako sa odohrali, pretože klasickou obranou osôb, ktoré stáli pred tým, pred norimberským tribunálom, bolo to, že oni vlastne konali v súlade s vtedy platným pozitívnym právom. A teraz je otázka, samozrejme, musela znieť, je možné akceptovať takúto obranu, keď to pozitívne právo bolo zjavne nespravodlivé? Samozrejme, odpoveď moderného sveta je nie. A preto aj v takomto prípade si myslím, že ten záver v prípade zneužitia inštitútu amnestie by mal byť taký, že takúto amnestiu musíme odmietnuť.
Samozrejme, amnestia aj v slovenskom právnom poriadku prešla istým vývojom a mala rôzne podoby. Iste viete, že v zásade mali sme tri druhy milostí, alebo teda tri druhy amnestií vo forme agraciácie, abolície a rehabilitácie. My sa teraz bavíme o tej, by som povedal, najsilnejšej forme, o abolícii, pretože abolícia práve hovorila o tom, že hlava štátu môže rozhodnúť o tom, aby sa trestné stíhanie nezačínalo, alebo ak sa začalo, aby sa ukončilo. Každá ale forma amnestie má jednu spoločnú vlastnosť, je to zásah do súdnej moci. Amnestia ako inštitút teda vlastne predstavuje prekročenie striktnej deľby moci, keď vlastne výkonná moc zosobňovaná tradične najprv monarchami, neskôr hlavami štátov si osobuje funkciu sudcu a vlastne zasahuje do súdneho konania, ale v najsilnejšej forme aboličnej dokonca aj vynecháva súdne konanie, pretože povie, že určitý čin sa nebude stíhať.
Len čo je zaujímavé a čo je tiež z pohľadu právneho treba povedať, je tá skutočnosť, že každá amnestia sa v teórii ústavného práva vždy spája s konkrétnym trestným činom, tak ako sa milosť spája aj s konkrétnym páchateľom. Čo je zaujímavé na tých rozhodnutiach, ktoré vlastne, o ktorých tu dnes diskutujeme, o tých dvoch amnestiách, o tých článkoch tých dvoch amnestií, to je tá skutočnosť, že tieto články ani túto minimálnu, toto minimálne kritérium, ústavné požiadavky na amnestiu nespĺňalo, pretože tie amnestie boli vyhlásené na neurčený počet páchateľov, pre neurčený počet skutkov. Treba povedať, že toto je skutočne niečo, čo prekračuje všetky akceptovateľné hranice amnestie. A dostávame sa potom pomaly k tomu, že vlastne, bolo to už niekoľkokrát spomínané tento týždeň tu, musíme sa pýtať, že čo to je. Vyzerá, vyzerá ako, teda chodí to ako kačka, kváka to ako kačka, je to kačka?
Otázka znie, je možné nazývať amnestiou niečo, čo nespĺňa žiadne ústavné požiadavky na amnestiu? Nuž moja odpoveď je, že asi, asi ťažko. Aj z toho dôvodu teda ako právnik dospievam k záveru, že amnestie, ktoré sú dnes obsahom nášho rokovania, nespĺňajú ten minimálny štandard tej požiadavky, ktoré na obsah amnestií kladie ústavný a právny poriadok. Samozrejme, tých požiadaviek, ktoré tradične sa spájajú aj v našom právnom poriadku s amnestiami, je celý rad.
Možno by som mohol spomenúť napríklad tú, že tradične od vzniku Československej republiky sa inštitút amnestie spája s výlučným oprávnením pre hlavu štátu. Nebolo možné, aby toto oprávnenie prevzal niektorý iný ústavný činiteľ. Žiaľ, ale treba povedať, že po ukončení platnosti prvej ústavy Československej republiky neskorší socialistický režim v svojich ústavách sa vzdal tejto tradície a vlastne až do roku 1992, keď došlo k rozpadu Českej a Slovenskej federatívnej republiky, platila socialistická ústava, ktorá obsahovala to ustanovenie, ktoré potom paradoxne prevzala slovenská ústava, Česi nešli tou cestou, to ustanovenie, ktoré obsahovalo veľmi široký rozsah amnestií, teda abolíciu, agraciáciu a rehabilitáciu, a neviazala dokonca túto amnestiu iba na výlučné oprávnenie prezidenta. Umožnila výkon amnestie aj osobe predsedu, predsedovi vlády, pokiaľ zastupoval funkciu prezidenta. Takže táto koncepcia bola socialistickou koncepciou. A vy to už asi viete, v roku 1999 sa nám ju podarilo tou prvou ústavnou novelou z nášho ústavného poriadku dostať. Ale medzitým sme už ležali pred problémom, ktoré práve spôsobili amnestie z roku 1998, teda prijaté tesne pred voľbami a tesne predtým, ako sa začalo dariť meniť ten nešťastný ústavný systém Slovenskej republiky podľa pôvodného ústavného textu.
Ďalšia, ale významná právna otázka, ktorá, ktorú sa právnik musí pýtať, ale nie, myslím si, nielen právnik, ale aj každý poslanec v súvislosti s touto nadnesenou témou, je, či existuje vlastne verejný záujem na odstránenie týchto amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky. Nuž moja otázka, moja odpoveď na túto otázku, samozrejme, je pozitívna. Áno, existuje verejný záujem, pretože existuje verejný záujem na tom, aby sa odstránili skrivodlivosti, ktoré vlastne boli vyslovené s rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Totižto prečo to tvrdím, tvrdím to aj pre to, že text týchto, týchto amnestií zasiahol do základných ľudských práv a slobôd. Zasiahol napríklad do práva, ktoré garantuje každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo vyšetrená. Tieto amnestie boli v rozpore aj so základným ustanovením ústavy, ústavným, ktorý hovoril o tom, že základné ľudské práva sú neprenositeľné, nescudziteľné a nezrušiteľné, pretože vlastne právo na riadny súdny proces bolo odňaté a bolo zrušené.
Takže, samozrejme, áno, je tu verejný záujem a musím to povedať preto, pretože, samozrejme, tie reakcie slovenskej verejnosti po vydaní týchto amnestií boli jednoznačne negatívne. To znamená, že verejnosť nepociťovala prijatie týchto amnestií ako niečo, čo upokojuje situáciu, ale skôr ako niečo, čo vyvoláva, vyvoláva vážny morálny konflikt, ale aj politický. A ešte ďalšia významná otázka v tejto súvislosti vzniká a treba k nej zaujať stanovisko. Je aj v záujme bezpečnosti štátu, aby sa tieto amnestie odstránili? Zasa odpoveď je áno, samozrejme. A prečo? Z toho jednoduchého dôvodu, čiže na základe všetkých zverejnených informácií a ja mám tých informácií v počítači skutočne dosť, ale nechcem ich tu opakovať, existujú vážne indície, ktoré hovoria o tom, že vlastne na organizácii a priebehu únosu, vraždy a ďalších trestných činov, ktoré sú spojené s únosom syna prezidenta Kováča, sa podieľali orgány verejnej moci. Jeden z tých orgánov verejnej moci je Slovenská informačná služba. A práve dôveryhodnosť napríklad pre Slovenskú informačnú službu je prvoradým bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky. Takže ďalší podľa môjho názoru veľmi vážny právny argument.
Čo sa tiež veľmi často spájalo s obhajovaním nezrušiteľnosti týchto amnestií, to bola diskusia ohľadne akejsi retroaktivity týchto amnestií. Nuž čo povedať k tejto problematike. Veľmi jednoducho. Ako minimálne právnici, ale som presvedčený, že aj široká laická verejnosť vie, obsahom zásahu retroaktivity je garancia osobe, ktorá sa v minulosti správala súlade s právnym poriadkom, že takéto jej správanie nemôže neskôr v budúcnosti byť označené za protiprávne. Veľmi to zjednodušujem, ospravedlňujem sa, ale to je podstata. Prečo ale tu nemôžme hovoriť o retroaktivite? No z jednoduchého dôvodu, že únos, vražda a množstvo ďalších trestných činov boli trestné v čase predtým, ako boli vydané amnestie, a sú trestné aj po vydaní amnestií.
Naviac treba povedať, že amnestia vo forme abolície, tak ako je teraz napadnutá, nedáva žiadne materiálne právo, je to procesná norma. Ta abolícia iba nariadila orgánom v činnom trestnom konaní, aby nekonali, a ak začali, aby prestali, ale nedávala žiadne materiálne právo niekomu na to, na beztrestnosť. Zastavilo sa procesne iba konanie. Čiže inými slovami, zrušenie týchto amnestií nebude znamenať zásah do subjektívnych práv, ale bude iba vlastne otvorenie, dovolenie orgánom činným v trestnom konaní, aby pokračovali vo svojej činnosti. Aj z toho dôvodu, samozrejme, tento ústavný zákon nemôže mať spätnú účinnosť, pretože je do budúcna, otvára cestu do budúcna.
K medzinárodným aspektom, aspektom amnestií alebo prístupu Slovenskej republiky k týmto amnestiám už povedal niečo predkladateľ, je to aj v návrhu. Ten rozdiel situácií, keď sa diskutovalo o predchádzajúcich šiestich návrhoch a dnešnej situácii, je v jednej veci. Od roku 2015 je Slovensko už priamo viazané Medzinárodným dohovorom o ochrane osôb pred nedobrovoľným zmiznutím. Inými slovami, to, čo bolo doteraz iba akousi všeobecnou povinnosťou medzinárodného práva a čo bolo vlastne, čím sme boli viazaní ako Slovenská republika iba, iba, by som povedal, neformálne, cestou, cestou politickej deklarácie, sa stalo od 14. januára 2015 povinnosťou, pretože Slovensko ratifikovalo, pristúpilo k tomuto medzinárodnému dohovoru, a keďže je to medzinárodný dohovor o ľudských právach a základných slobodách, je to medzinárodný dohovor, ktorý má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Čiže z pohľadu medzinárodného práva je tá situácia taktiež pomerne jednoznačná. Samozrejme, mohol by som ešte uviesť viacero ďalších právnych argumentov, ale vážim si váš čas, a preto mi dovoľte prejsť k záveru.
Nuž ja na základe už toho, čo som konštatoval, aj iných svojich vedomostí a poznatkov zastávam názor, že rozhodnutia o udelení amnestie prezidentom Slovenskej republiky alebo teda predsedom vlády konajúcim ako zastupujúci prezident podľa § 105 Ústavy vo forme abolície je nielen v rozpore so záujmami občanov Slovenskej republiky, ale aj v rozpore s povinnosťou hlavy štátu zachovávať a chrániť Ústavu Slovenskej republiky a princípy, na ktorých je budovaná. To je totižto obsah prezidentského sľubu, ktorý skladá každý prezident. A teda aj prezident a aj zastupujúci prezident, jeho prvou, prvou, prvoradou povinnosťou je riadiť sa ústavnými článkami, ale aj medzinárodnými záväzkami.
Zastávam teda názor, že v tomto prípade je vo verejnom záujme demokratickej spoločnosti - a je to aj nevyhnutné v súlade s Ústavou Slovenskej republiky - vypustiť napadnuté články z obidvoch amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky a nastoliť tam tak priestor pre spravodlivosť.
Z hľadiska formálnoprávneho teda zastávam názor, že ústavným zákonom, ktorý bude na úrovni ústavy, ale ktorým sa zrušia tieto amnestie možno, a na základe uvádzaných dôvodov je to aj potrebné zrušiť, tieto časti rozhodnutí o amnestii, a dosiahnuť tak návrat k podstate a zmyslu ústavného a právneho poriadku Slovenskej republiky. A to, samozrejme, nehovorím o tom, koľkým ľudom na Slovensku to umožní prístup k spravodlivosti, ku ktorému sme sa tak zaviazali, že ho budeme presadzovať.
Ďakujem pekne za vašu pozornosť. (Potlesk.)
Rozpracované
15:35
Uvádzajúci uvádza bod 15:35
Ján BudajChcel by som na záver podčiarknuť pre poslancov, ktorí sú na pochybách, že to podstatné, o čom, na čo poukázal zhodou okolností aj pán doktor Kresák, je, že tu hovoríme nie o zrušení milosti. Milosť alebo amnestia je čosi tak, je inštitútom, ktorý má zohľadniť nejaké okolnosti, ľudské, zdravotné a podobne, ktoré z akýchsi príčin nemohol zohľadniť súd. Je to inštitút nápravy nejakej tvrdosti zákona dajme tomu, zákona, ktorý býva z povahy vecí u nás záležitosťou litery, ako sa hovorí, občas aj neľútostnej litery. Toto býva dôvod a toto zrejme bol dôvod, že ani za prvej republiky a ani potom v neskorších časoch sa táto, povedzme si úprimne, trochu feudálna inštitúcia v ústavách nevyškrtla, lebo zákony, najmä u nás v Európe, kde, kde je to poňatie naozaj litery zákona, môžu niekedy neľútostne dopadať aj tam, kde je to nespravodlivé.
My tu nehovoríme teda o milosti pre nejakého vinníka, u ktorého stojí, u ktorého sú nejaké povšimnutiahodné dôvody, prečo by naňho nemala dopadnúť tvrdosť zákona, ale hovoríme jednoznačne o zastavení procesu zisťovania viny, zisťovania vinníka, o zastavení stíhania. O tom, čo odborne sa nazýva abolícia. Čiže úplne zrušenie vyšetrovania a zákaz aj ďalšieho pátrania. Mečiar potom vydal do polroka ďalšiu amnestiu, ktorou zakázal pátrať aj v súvisiacich zločinoch. To vydal práve kvôli vražde Róberta Remiáša a ďalším teda trestným činnom, ktoré súviseli s únosom. Druhá moja poznámka na záver pre pochybujúcich poslancov je, že mnohí hovoria toto: ten či onen politik HZDS je možno podozrievaný neprávom. Áno, ale my nie sme polícia a ani nie sme súd. Tu sa očakáva – a verte, že to verejnosť sleduje –, že prejavíme politický postoj. My nevieme a nesmieme nahrádzať ani políciu, ani súd. My nehovoríme, či je niekto vinný alebo nevinný. My prejavíme svoj politický postoj a ostatné, samozrejme, sa ukáže.
Iní hovoria, že zrušenia amnestie neuzná Ústavný súd. Nevieme, ale my nie sme až na JUDr. Kresáka ústavní sudcovia a ani nie sme povinní byť ústavní sudcovia. JUDr. Kresák je jediný medzi nami, ktorý, pokiaľ viem, na Ústavnom súde aj pôsobil a je uznávanou autoritou, a ako ste ho počuli, on sa nedomnieva, že by zrušenie amnestií bolo retroaktívne alebo že by bolo napadnuteľné na Ústavnom súde. Ale ak by sa to aj stalo, ak by ho napadli a tak ďalej a tak ďalej, to je predsa všetko demokratický proces. Na vás sa pozerá slovenská verejnosť, aká je vaša politická vôľa. 20 rokov zastavované trestné stíhanie, nie milosť vinníkovi. Nie amnestia. Naopak, zastavenie procesuálnej veci, procesu vyšetrovania, procesu, ktorý prakticky len začínal a už bolo tak jasné, hoci vymieňali vyšetrovateľov, ako som vás obťažoval predpoludním celým tým príbehom, aj tak bolo jasné, že po niekoľkých týždňoch, už po niekoľkých týždňoch sa prakticky nebude dať zakryť, že tajná služba v nejakej forme sa na únose zúčastnila. A tak prišlo k tomu, že hneď v prvých chvíľach, keď Vladimír Mečiar získal právomoci prezidenta, tak myslel prv všetkým na to, aby vyhlásil zastavenie vyšetrovania. Nie amnestiu, ale zastavenie vyšetrovania toho trestného činu, z ktorého spáchania začala byť podozrievaná inštitúcia, za ktorú niesol plnú politickú zodpovednosť a jeho jeden z najbližších spojencov, s ktorým, s ktorým zdieľal stranícky príbeh a stranícke záujmy.
Neočakávajme teda od nášho postoja ani to, čosi priveľa, ale ani primálo, ten kľúčový postoj toho siedmeho pokusu, aby sa vrátila a prejavila politická vôľa tejto vrcholnej politickej inštitúcie. Ešte raz to zdôrazním, nie sme ani súdna, ani policajná, ani Ústavný súd nie sme. Toto je vrcholná politická inštitúcia Slovenskej republiky, aby sa jej vôľa vrátila k prirodzenému právu, aby sa vrátila vnímaniu spravodlivosti a aby počúvala, ako ten príbeh už 20 rokov rezonuje v slovenskej verejnosti. A ten príbeh určite dokonca i priaznivcov vtedajších politikov HZDS, ani tí nemôžu povedať, že je správne a spravodlivé veci podozrivé nevyšetriť, zakázať spoznanie pravdy a procesuálnym zákazom dosiahnuť, že sa ani po desaťročiach nenájdu vinníci vraždy alebo únosu.
Niet takého, verím, medzi nami politika, ktorý by povedal, že toto je verejný záujem Slovenskej republiky a že takúto politickú vôľu keď prejavíme, tak na Slovensku zvýšime pocit právneho štátu a spokojnosť Slovenskej republiky s konaním tohto najvyššieho politického orgánu.
Snažil som sa nebyť príliš naliehavý, hoci mi to leží na srdci mimoriadne. Mimoriadne nielen kvôli matke Róberta Remiáša, s ktorou, samozrejme, za tie roky som sa dosť spoznal, a je to mimoriadne čestná a pravdovravná, naozaj svoj život aj so všetkými biedami žijúca skromná žena, ale aj preto, že mi náleží na zmysluplnosti toho príbehu slovenskej slobody a demokracie a strašne by ma trápilo, keby sme odišli odtiaľto a prípadne vôbec prenechali takúto ťarchu generáciám, ktoré s ňou nič nemajú, priatelia.
Toto je škvrna, ktorú zavinili generácie naše, ktorí sme žili v tých 90. rokoch, a žili sme v nich všetci, čo tu sedíme, a ktorí sme v danej chvíli museli byť povedzme iba divákmi tých udalostí, ale teraz máme možnosť preukázať náš osobný politický postoj. Ten záväzok, ktorý na záver vypichol JUDr. Kresák, ja som ho spomínal v tej podobe záväzku voči OSN a má pravdu, že to je taký záväzok skôr morálno-politický, sa medzičasom minulý rok stal záväzkom úplne konkrétnym. A ja som presvedčený, že aj to v kontexte nášho nastávajúceho predsedníctva by zohľadňovať. My naozaj prikročme k tomu s čistým stolom, aby nám nikto nemohol, kto k nám príde, a prídu sem najvyšší predstavitelia Európy, sveta, aby nám nemohol nikto povedať, že v tejto krajine sme sa s touto v celom svete, žiaľ, známou smutnou škvrnou, smutnou udalosťou neboli schopní ani v tejto, v tejto dobe vysporiadať. Ešte raz vám ďakujem za trpezlivosť. Ospravedlňujem sa za dlhé prejavy, to už starým ľuďom musíte niekedy odpustiť. Však niektorí odídu a nepočúvajú, ale verím, že aj tí, čo odišli, si to niekde zvážia a uvedomia si, že toto je jedno z hlasovaní, kedy okolo nás kráča história.
Ďakujem. (Potlesk.)
Chcem sa aj z tohto miesta, dámy a páni, osobitne poďakovať JUDr. Kresákovi. Klobúk dolu, pán doktor, pred vašou explikáciou a argumentmi, ktoré zazneli. Veľmi pekne ďakujem aj menom, menom všetkých tých, s ktorými som tých 20 rokov prichádzal do styku, teda myslím teraz rodinu, rodinu zosnulého Remiáša alebo Michala Kováča a ďalších, lebo jedna vec je občianske oduševnenie, ja som sa pokúšal na vás preniesť aj informácie ako svedok tých udalostí, vy ste pomohol veľmi dobrou ústavnou analýzou.
Chcel by som na záver podčiarknuť pre poslancov, ktorí sú na pochybách, že to podstatné, o čom, na čo poukázal zhodou okolností aj pán doktor Kresák, je, že tu hovoríme nie o zrušení milosti. Milosť alebo amnestia je čosi tak, je inštitútom, ktorý má zohľadniť nejaké okolnosti, ľudské, zdravotné a podobne, ktoré z akýchsi príčin nemohol zohľadniť súd. Je to inštitút nápravy nejakej tvrdosti zákona dajme tomu, zákona, ktorý býva z povahy vecí u nás záležitosťou litery, ako sa hovorí, občas aj neľútostnej litery. Toto býva dôvod a toto zrejme bol dôvod, že ani za prvej republiky a ani potom v neskorších časoch sa táto, povedzme si úprimne, trochu feudálna inštitúcia v ústavách nevyškrtla, lebo zákony, najmä u nás v Európe, kde, kde je to poňatie naozaj litery zákona, môžu niekedy neľútostne dopadať aj tam, kde je to nespravodlivé.
My tu nehovoríme teda o milosti pre nejakého vinníka, u ktorého stojí, u ktorého sú nejaké povšimnutiahodné dôvody, prečo by naňho nemala dopadnúť tvrdosť zákona, ale hovoríme jednoznačne o zastavení procesu zisťovania viny, zisťovania vinníka, o zastavení stíhania. O tom, čo odborne sa nazýva abolícia. Čiže úplne zrušenie vyšetrovania a zákaz aj ďalšieho pátrania. Mečiar potom vydal do polroka ďalšiu amnestiu, ktorou zakázal pátrať aj v súvisiacich zločinoch. To vydal práve kvôli vražde Róberta Remiáša a ďalším teda trestným činnom, ktoré súviseli s únosom. Druhá moja poznámka na záver pre pochybujúcich poslancov je, že mnohí hovoria toto: ten či onen politik HZDS je možno podozrievaný neprávom. Áno, ale my nie sme polícia a ani nie sme súd. Tu sa očakáva – a verte, že to verejnosť sleduje –, že prejavíme politický postoj. My nevieme a nesmieme nahrádzať ani políciu, ani súd. My nehovoríme, či je niekto vinný alebo nevinný. My prejavíme svoj politický postoj a ostatné, samozrejme, sa ukáže.
Iní hovoria, že zrušenia amnestie neuzná Ústavný súd. Nevieme, ale my nie sme až na JUDr. Kresáka ústavní sudcovia a ani nie sme povinní byť ústavní sudcovia. JUDr. Kresák je jediný medzi nami, ktorý, pokiaľ viem, na Ústavnom súde aj pôsobil a je uznávanou autoritou, a ako ste ho počuli, on sa nedomnieva, že by zrušenie amnestií bolo retroaktívne alebo že by bolo napadnuteľné na Ústavnom súde. Ale ak by sa to aj stalo, ak by ho napadli a tak ďalej a tak ďalej, to je predsa všetko demokratický proces. Na vás sa pozerá slovenská verejnosť, aká je vaša politická vôľa. 20 rokov zastavované trestné stíhanie, nie milosť vinníkovi. Nie amnestia. Naopak, zastavenie procesuálnej veci, procesu vyšetrovania, procesu, ktorý prakticky len začínal a už bolo tak jasné, hoci vymieňali vyšetrovateľov, ako som vás obťažoval predpoludním celým tým príbehom, aj tak bolo jasné, že po niekoľkých týždňoch, už po niekoľkých týždňoch sa prakticky nebude dať zakryť, že tajná služba v nejakej forme sa na únose zúčastnila. A tak prišlo k tomu, že hneď v prvých chvíľach, keď Vladimír Mečiar získal právomoci prezidenta, tak myslel prv všetkým na to, aby vyhlásil zastavenie vyšetrovania. Nie amnestiu, ale zastavenie vyšetrovania toho trestného činu, z ktorého spáchania začala byť podozrievaná inštitúcia, za ktorú niesol plnú politickú zodpovednosť a jeho jeden z najbližších spojencov, s ktorým, s ktorým zdieľal stranícky príbeh a stranícke záujmy.
Neočakávajme teda od nášho postoja ani to, čosi priveľa, ale ani primálo, ten kľúčový postoj toho siedmeho pokusu, aby sa vrátila a prejavila politická vôľa tejto vrcholnej politickej inštitúcie. Ešte raz to zdôrazním, nie sme ani súdna, ani policajná, ani Ústavný súd nie sme. Toto je vrcholná politická inštitúcia Slovenskej republiky, aby sa jej vôľa vrátila k prirodzenému právu, aby sa vrátila vnímaniu spravodlivosti a aby počúvala, ako ten príbeh už 20 rokov rezonuje v slovenskej verejnosti. A ten príbeh určite dokonca i priaznivcov vtedajších politikov HZDS, ani tí nemôžu povedať, že je správne a spravodlivé veci podozrivé nevyšetriť, zakázať spoznanie pravdy a procesuálnym zákazom dosiahnuť, že sa ani po desaťročiach nenájdu vinníci vraždy alebo únosu.
Niet takého, verím, medzi nami politika, ktorý by povedal, že toto je verejný záujem Slovenskej republiky a že takúto politickú vôľu keď prejavíme, tak na Slovensku zvýšime pocit právneho štátu a spokojnosť Slovenskej republiky s konaním tohto najvyššieho politického orgánu.
Snažil som sa nebyť príliš naliehavý, hoci mi to leží na srdci mimoriadne. Mimoriadne nielen kvôli matke Róberta Remiáša, s ktorou, samozrejme, za tie roky som sa dosť spoznal, a je to mimoriadne čestná a pravdovravná, naozaj svoj život aj so všetkými biedami žijúca skromná žena, ale aj preto, že mi náleží na zmysluplnosti toho príbehu slovenskej slobody a demokracie a strašne by ma trápilo, keby sme odišli odtiaľto a prípadne vôbec prenechali takúto ťarchu generáciám, ktoré s ňou nič nemajú, priatelia.
Toto je škvrna, ktorú zavinili generácie naše, ktorí sme žili v tých 90. rokoch, a žili sme v nich všetci, čo tu sedíme, a ktorí sme v danej chvíli museli byť povedzme iba divákmi tých udalostí, ale teraz máme možnosť preukázať náš osobný politický postoj. Ten záväzok, ktorý na záver vypichol JUDr. Kresák, ja som ho spomínal v tej podobe záväzku voči OSN a má pravdu, že to je taký záväzok skôr morálno-politický, sa medzičasom minulý rok stal záväzkom úplne konkrétnym. A ja som presvedčený, že aj to v kontexte nášho nastávajúceho predsedníctva by zohľadňovať. My naozaj prikročme k tomu s čistým stolom, aby nám nikto nemohol, kto k nám príde, a prídu sem najvyšší predstavitelia Európy, sveta, aby nám nemohol nikto povedať, že v tejto krajine sme sa s touto v celom svete, žiaľ, známou smutnou škvrnou, smutnou udalosťou neboli schopní ani v tejto, v tejto dobe vysporiadať. Ešte raz vám ďakujem za trpezlivosť. Ospravedlňujem sa za dlhé prejavy, to už starým ľuďom musíte niekedy odpustiť. Však niektorí odídu a nepočúvajú, ale verím, že aj tí, čo odišli, si to niekde zvážia a uvedomia si, že toto je jedno z hlasovaní, kedy okolo nás kráča história.
Ďakujem. (Potlesk.)
Rozpracované
17:03
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 17:03
Lucia NicholsonováBugár, Béla, podpredseda NR SR
73.
Prosím vás, kľud v rokovacej sále.
Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
74.
Toto bolo spôsobené zlým výkladom rokovacieho poriadku. Za mňa sa vám určite ospravedlňujem. Pevne verím, že nejakým spôsobom spoločne vykorčuľujeme... (Prerušenie vystúpenia časomerom a potlesk.)
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
28.4.2016 o 17:03 hod.
Lucia Nicholsonová
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. Vážené plénum, kolegyne, kolegovia, ja by som sa chcela v mene, keď nie celého vedenia parlamentu, tak v mene svojom určite, ospravedlniť pani poslankyni Simone Petrík, ktorej dnes bolo znemožnené vstúpiť do rokovacej sály s jej päťmesačnou dcérou. Ja si vôbec nemyslím na rozdiel od toho pána, ktorý stál pred miestnosťou a dovolil si vykladať rokovací poriadok, že rokovací poriadok to explicitne zakazuje, lebo každý normálny človek pri elementárnej logike pochopí, že päťmesačné dieťa nemôže byť mimo svojej matky na miesta určené pre verejnosť. Táto schôdza je predsa verejná a ja si osobne myslím, že toto bolo spôsobené zlým výkladom rokovacieho... (Ruch v sále.) Ak dovolíte, dokončím! Toto bolo spôsobené zlým výkladom... (Reakcie z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
73.
Prosím vás, kľud v rokovacej sále.
Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
74.
Toto bolo spôsobené zlým výkladom rokovacieho poriadku. Za mňa sa vám určite ospravedlňujem. Pevne verím, že nejakým spôsobom spoločne vykorčuľujeme... (Prerušenie vystúpenia časomerom a potlesk.)
Rozpracované
17:04
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 17:04
Daniel LipšicBugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Galko, nevykrikujte, hovorí váš kolega, hovorí váš...
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Galko, nevykrikujte, hovorí váš kolega, hovorí váš kolega pán poslanec Lipšic.
Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
Ale nech ma nechajú hovoriť, pán predsedajúci, nech ma nechajú vaši poslanci dohovoriť. Nech ma nechajú vaši poslanci dohovoriť.
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Lipšic, nech sa páči.
Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
To je môj návrh. Keby som mohol dostať čas, lebo... (Reakcie z pléna.) A zdôvodňujem to tým, že, že podľa mňa to nie je jasné. V tejto sále, do tejto sály chodia aj neposlanci. Chodia sem novinári, zamestnanci Národnej rady. Nie je pravdou výklad, že v sále môžu byť len poslanci. Veď o 11.00 hod., za chvíľku sem príde, o pár sekúnd celý štáb novinárov. To by asi tiež potom rokovací poriadok zakazoval. Že? Čiže nie je to asi také jednoznačné, a preto vás žiadam a myslím, že je to celkom konštruktívna vec, aby o tejto veci celkom aj ľudskej mohol rokovať ústavnoprávny výbor. Ak to je niekomu zaťažko... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
28.4.2016 o 17:04 hod.
JUDr. LL.M.
Daniel Lipšic
Videokanál poslanca
Pán predsedajúci, ja by som, ja by som dal návrh, aby, aby v tejto veci mohol nejaké odporučenie prijať ústavnoprávny výbor. (Smiech v sále.) Vidím, že pre niekoho je to dosť zábavné. Neviem kvôli čomu. Dosť vecne sa vyjadrujem. Neviem, či už je neskoro... (Reakcie z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Galko, nevykrikujte, hovorí váš kolega, hovorí váš kolega pán poslanec Lipšic.
Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
Ale nech ma nechajú hovoriť, pán predsedajúci, nech ma nechajú vaši poslanci dohovoriť. Nech ma nechajú vaši poslanci dohovoriť.
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Lipšic, nech sa páči.
Lipšic, Daniel, poslanec NR SR
To je môj návrh. Keby som mohol dostať čas, lebo... (Reakcie z pléna.) A zdôvodňujem to tým, že, že podľa mňa to nie je jasné. V tejto sále, do tejto sály chodia aj neposlanci. Chodia sem novinári, zamestnanci Národnej rady. Nie je pravdou výklad, že v sále môžu byť len poslanci. Veď o 11.00 hod., za chvíľku sem príde, o pár sekúnd celý štáb novinárov. To by asi tiež potom rokovací poriadok zakazoval. Že? Čiže nie je to asi také jednoznačné, a preto vás žiadam a myslím, že je to celkom konštruktívna vec, aby o tejto veci celkom aj ľudskej mohol rokovať ústavnoprávny výbor. Ak to je niekomu zaťažko... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Rozpracované
17:06
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 17:06
Simona PetríkTakže ja som to chcela s vami riešiť ako v prvom rade, len, bohužiaľ, som sa nedostala do pléna.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
28.4.2016 o 17:06 hod.
Mgr.
Simona Petrík
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Pán kolega, ja za vami chcela ísť. Ja som mala otázku, ktorú som mala na pána ministra Richtera. Bola som tu pred dverami a dokonca pani kolegyňa poslankyňa Jurinová mi hovorila, aby som za vami šla, lebo ona bola vonku. A ja som naozaj za vami chcela ísť, ale ja som nebola pustená. Čiže ja som to najskôr išla riešiť s pánom kancelárom Guspanom, kde som sa dozvedela, že skrátka zákon je taký, o rokovacom poriadku, že sem deti nesmú ísť. A teraz dajme bokom, dajme bokom to, že som dnes nebola pustená do pléna. Teraz sa zamyslime nad tým, prečo tento parlament, hovoríte zvykové právo, O. K., je na čase to zmeniť, pretože máme viacero, máme viacero parlamentov, v ktorých takáto vec nie je absolútne žiaden problém. Tak nevidím, nevidím problém, prečo by to nemohlo byť aj u nás tak.
Takže ja som to chcela s vami riešiť ako v prvom rade, len, bohužiaľ, som sa nedostala do pléna.
Rozpracované
17:08
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 17:08
Igor MatovičBugár, Béla, podpredseda NR SR
Páni kolegovia, prosím vás, kľud.
Matovič, Igor, poslanec NR SR
Veľmi...
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Páni kolegovia, prosím vás, kľud.
Matovič, Igor, poslanec NR SR
Veľmi obdobný problém má naša poslankyňa, zdravotne ťažko postihnutá kolegyňa Petruchová. Ani raz to neriešila verejne. Ale pri tejto príležitosti, keďže ste povedali, že hovoríte, že ak sa to rieši normálne, a nie cez médiá, tak sa to vyriešiť dá, tak vás upozorním na ten problém, lebo už treba to riešiť aj mediálne. Má osobných asistentov ako zdravotne ťažko postihnutá a nemôže sa bez nich pohybovať, nemôže chodiť cez vstup do parlamentu. Stále ich šikanujú. Keď idú bokom, ochrankári ich omakávajú, tie osobné asistentky, striedajú sa títo ľudia každý druhý deň a nie ste schopní vybaviť pre ňu, aby normálne s ňou mohli prechádzať cez vrátnicu. Čiže tu sú takéto problémy, aj keď sa neriešia mediálne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
28.4.2016 o 17:08 hod.
Mgr.
Igor Matovič
Videokanál poslanca
Pán predsedajúci Bugár, ja by som chcel upozorniť, že toto nie je jediný problém a nie je pravda to, čo hovoríte, že keď niekto príde za vami, tak potom sa problém rieši. (Reakcie z pléna.) Neviem, prečo ma vyrušujú vaši poslanci... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Páni kolegovia, prosím vás, kľud.
Matovič, Igor, poslanec NR SR
Veľmi obdobný problém má naša poslankyňa, zdravotne ťažko postihnutá kolegyňa Petruchová. Ani raz to neriešila verejne. Ale pri tejto príležitosti, keďže ste povedali, že hovoríte, že ak sa to rieši normálne, a nie cez médiá, tak sa to vyriešiť dá, tak vás upozorním na ten problém, lebo už treba to riešiť aj mediálne. Má osobných asistentov ako zdravotne ťažko postihnutá a nemôže sa bez nich pohybovať, nemôže chodiť cez vstup do parlamentu. Stále ich šikanujú. Keď idú bokom, ochrankári ich omakávajú, tie osobné asistentky, striedajú sa títo ľudia každý druhý deň a nie ste schopní vybaviť pre ňu, aby normálne s ňou mohli prechádzať cez vrátnicu. Čiže tu sú takéto problémy, aj keď sa neriešia mediálne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Rozpracované
17:10
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 17:10
Jozef ViskupičPán predseda kultúrneho výboru určite potvrdí...
Pán predseda kultúrneho výboru určite potvrdí to, že v maďarskom parlamente sme zažili pri rokovaní výboru pre médiá a kultúru, že predsedníčka, v tom čase matka dvojmesačného dieťaťa, rokovala s nami na medzinárodnej úrovni s tým, že jej dieťa bolo prítomné v rokovacej miestnosti výboru. Čiže nie je to nič nové. Parlamentná prax... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
28.4.2016 o 17:10 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Budem mať dva procedurálne návrhy. Prvý je, aby ste umožnili zmeniť zvykové právo, že matka s malým dieťaťom sa môže dostať do rokovacej sály parlamentu. Odôvodňujem svoj návrh, je prvý, odôvodňujem svoj návrh tým, že argument, že tu niečo funguje dvadsať rokov, nie je argumentom. Je nová situácia a myslím si, že by sme mali túto situáciu zmeniť. Odvolávam sa aj na prax z iných parlamentov.
Pán predseda kultúrneho výboru určite potvrdí to, že v maďarskom parlamente sme zažili pri rokovaní výboru pre médiá a kultúru, že predsedníčka, v tom čase matka dvojmesačného dieťaťa, rokovala s nami na medzinárodnej úrovni s tým, že jej dieťa bolo prítomné v rokovacej miestnosti výboru. Čiže nie je to nič nové. Parlamentná prax... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Rozpracované
17:11
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:11
Simona PetríkBugár, Béla, podpredseda NR SR
No tak ale... Prepáčte.
Petrík, Simona, poslankyňa NR SR
Tam bola faktická napísaná, tak neviem.
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No ale faktickú nemôžte. Na čo? Vystúpil niekto v rozprave? Hovorím, že...
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No tak ale... Prepáčte.
Petrík, Simona, poslankyňa NR SR
Tam bola faktická napísaná, tak neviem.
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No ale faktickú nemôžte. Na čo? Vystúpil niekto v rozprave? Hovorím, že...
Petrík, Simona, poslankyňa NR SR
Tak ja neviem, ale mám slovo, tak môžem?
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No procedurálny návrh musíte podať. To je rokovací poriadok.
Nech sa páči.
Petrík, Simona, poslankyňa NR SR
Tak v podstate môžem sa vyjadriť veľmi podobne ako kolega Viskupič, pretože ja... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nevyjadrujte sa, procedurálny návrh musíte podať.
Petrík, Simona, poslankyňa NR SR
O. K., môj procedurálny návrh je zmeniť zvykové právo v tejto oblasti. To znamená, ja určite minimálne podám návrh na zmenu zákona o rokovacom poriadku, pretože toto je normálna vec v iných parlamentoch. Prečo by to nemohla byť normálna vec v tomto slovenskom? A keď už ma nepustíte s dieťaťom do pléna vykonávať svoju robotu, tak potom prečo tu nemáme aspoň detský kútik, kde by som to dieťa mohla dať? Čo je takisto normálna vec v iných parlamentoch.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
28.4.2016 o 17:11 hod.
Mgr.
Simona Petrík
Videokanál poslanca
Nemám procedurálny návrh ja. Ja, ja som tam bola s faktickou. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No tak ale... Prepáčte.
Petrík, Simona, poslankyňa NR SR
Tam bola faktická napísaná, tak neviem.
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No ale faktickú nemôžte. Na čo? Vystúpil niekto v rozprave? Hovorím, že...
Petrík, Simona, poslankyňa NR SR
Tak ja neviem, ale mám slovo, tak môžem?
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No procedurálny návrh musíte podať. To je rokovací poriadok.
Nech sa páči.
Petrík, Simona, poslankyňa NR SR
Tak v podstate môžem sa vyjadriť veľmi podobne ako kolega Viskupič, pretože ja... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nevyjadrujte sa, procedurálny návrh musíte podať.
Petrík, Simona, poslankyňa NR SR
O. K., môj procedurálny návrh je zmeniť zvykové právo v tejto oblasti. To znamená, ja určite minimálne podám návrh na zmenu zákona o rokovacom poriadku, pretože toto je normálna vec v iných parlamentoch. Prečo by to nemohla byť normálna vec v tomto slovenskom? A keď už ma nepustíte s dieťaťom do pléna vykonávať svoju robotu, tak potom prečo tu nemáme aspoň detský kútik, kde by som to dieťa mohla dať? Čo je takisto normálna vec v iných parlamentoch.
Rozpracované
17:13
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 17:13
Silvia PetruchováNapríklad kým vy sa všetci ponáhľate do rokovacej sály, a ste tu behom minúty, ja musím stráviť okrem toho, že musím prechádzať tými obchádzkami všetkými, ktoré tu sú, a mám sťaženú situáciu, tak musím...
Napríklad kým vy sa všetci ponáhľate do rokovacej sály, a ste tu behom minúty, ja musím stráviť okrem toho, že musím prechádzať tými obchádzkami všetkými, ktoré tu sú, a mám sťaženú situáciu, tak musím prechádzať ešte aj týmito kontrolami. A myslím si, že to nemá vôbec žiadne opodstatnenie, pretože či tašku budem držať ja alebo môj asistent, je úplne jedno.
Ďakujem.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
28.4.2016 o 17:13 hod.
Mgr.
Silvia Petruchová
Videokanál poslanca
Ja by som chcela dať návrh, pretože sa ma to osobne týka, aby osobní asistenti, ktorí teda, ktorých využívam, mohli do tejto budovy vstupovať bez kontroly, pretože sú, sú mojou súčasťou. Ja ich potrebujem veľmi nutne a mňa to brzdí.
Napríklad kým vy sa všetci ponáhľate do rokovacej sály, a ste tu behom minúty, ja musím stráviť okrem toho, že musím prechádzať tými obchádzkami všetkými, ktoré tu sú, a mám sťaženú situáciu, tak musím prechádzať ešte aj týmito kontrolami. A myslím si, že to nemá vôbec žiadne opodstatnenie, pretože či tašku budem držať ja alebo môj asistent, je úplne jedno.
Ďakujem.
Rozpracované