40. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. No, pani kolegyňa, ja ako bývalý novinár môžem skonštatovať, že chceli ste byť veľmi chrumkavá pre žurnalistov, ale zabudli ste zrejme na mnohé veci, ktoré súvisia s médiami a s novinármi.
V prvom rade to, že v mediálne prostredie sa radikálne a rapídne mení v porovnaní s rokmi dozadu, nadobúda oveľa väčší priestor, stáva sa oveľa viac širokospektrálnejším a samozrejme ide aj technologický vývoj dopredu. A mení sa to prostredie aj preto, že sa znižuje citlivosť voči etickým novinárskym štandardom a štandardom novinárskej práce, a to zo strany aj novinárov a sčasti aj majiteľov médií, ktorí stále intenzívnejšie uplatňujú svoj vplyv a svoje presvedčenie najmä v komerčných médiách.
Médiá vždy boli a budú siedmou veľmocou. Novinári majú svoje práva a veľmi veľké, ale majú aj svoje povinnosti. Napokon ako všetci ľudia, ktorí sú v pracovnom procese. Poslaním novinárov je v prvom rade informovať. Na toto mnohé médiá na Slovensku momentálne zabúdajú. Sú opojení kontrolnou právomocou, ale kontrolná právomoc je len sekundárna práca novinárskeho poslania alebo sekundárna časť.
Treba povedať aj to, že akýkoľvek novinár nemusí mať patent na pravdu, pani kolegyňa. Právo na odpoveď je legitímnym právom a zverejnenie čohokoľvek nie je len otázkou ľubovôle novinára, ale má mať aj určité mantinely zodpovednosti. A tento návrh zákona smeruje presne k tomu, aby sa stanovili pravidlá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Pani poslankyňa Kaščáková, musím úprimne povedať, že ste ma týmto vystúpením sklamali, lebo som čakal niečo úplne iné od vás ako od členky výboru pre kultúru a médiá, ktorého ste sa stali, ja neviem, ktorého ste členom, no, zopár mesiacov. Toto vaše vystúpenie hodnotím ako tupo politicky nekorektné – obsahovo smerom k zákonu, smerom k predkladateľom, smerom k bývalému ministrovi kultúry, ktorého ste spomínali, smerom k niektorým sudcom, ktorých ste tiež spomínali, totálne tupo politicky nekorektné, pani poslankyňa. Zdôrazňujem to. A už nehovoriac vôbec o proste tej neserióznosti a nekorektnosti voči predkladateľom, lebo nás podozrievate z toho, čo neexistuje jednoducho a čo týmto návrhom nesledujeme.
Politické motívy k tomuto návrhu, pani poslankyňa, neexistujú. My sa tuná bavíme o istom profesnom návrhu a môžeme sa o tom baviť z hľadiska profesnosti, ale z hľadiska tupej politiky, ktorú tu predstierate opozične vy, ja si vyprosím, aby ste z hľadiska tohto návrhu hodnotili tuná vôbec toto, čo my tuná prekladáme. To s tou politikou naozaj nemá nič spoločného. Ideálny stav, keby bol v médiách a medzi občanmi, k takémuto návrhu určite nepríde. My tuná iba týmto zákonom zabraňujeme diskriminácii istej skupiny ľudí a vysvetlím to potom ďalej, keď sa budeme baviť o návrhu a tomto paragrafovom znení konkrétne. Ale na vaše vystúpenie sa nedá inak zareagovať. Tupé politické vystúpenie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. No ja sa priznám, že v tej faktickej rovine s pani Kaščákovou súhlasím, pretože sama mám k tomuto návrhu výhrady a prednesiem ich potom v rámci ústnej rozpravy, ale tých päť vymenovaných bodov, pozorne som počúvala, myslím, že tam tá zhoda je viac-menej stopercentná. Potom rozvediem ďalej. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. No chcem sa poďakovať kolegyni Kaščákovej, ktorá veľmi presne a trefne zhodnotila a akosi vymenovala všetky tie veci, ktoré naozaj sú veľmi dôležité, aby sme hlavne upozornili na nebezpečnosť tejto novely zákona. Mne teda vyplýva z tejto novely zákona posolstvo, že o žiadnom práve na odpoveď by sme sa nemuseli dnes rozprávať, keby sa kompetentní nevyhýbali odpovediam na priame otázky novinárov a hneď, ako prichádzajú tieto otázky, tak by mali priamo a pravdivo odpovedať tak, ako sa v každej slušnej a otvorenej spoločnosti patrí. Čiže vyplýva mi z toho také posolstvo, že ten strach mocných narastá, čoho vlastne dôkazom je aj táto veľmi nešťastná a zlá novela zákona.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pani Kaščáková, že vraj slobodné šírenie informácií, ja však aj na vlastnej koži a aj po skúsenostiach obrovského množstva ľudí môžem potvrdiť, že častokrát je to iba slobodné šírenie urážok, klamstiev a poloklamstiev. Ako povedal jeden predrečník, majú predovšetkým, médiá majú predovšetkým informovať. V súčasnosti však začína prevažovať tupá ideologická masáž v medziach ich svetonázorového presvedčenia, dokonca kombinovaného s ich ekonomickými záujmami.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Aj ja chápem úlohu médií ako jednu nezastupiteľnú úlohu v tom, aby podávali objektívne informácie, aby dbali nad transparentnosťou, nad objektívnosťou. Ale keď hovoríte, pani kolegyňa, že majú stopercentné hodnoverné zdroje, tak potom prečo sa stáva, že mnohokrát sú tie správy klamlivé? Dokonca reportér nemeckého týždenníka Der Spiegel v stredu oznámil, že jeden z jeho viacnásobne ocenených reportérov po celé roky vytváral články s falošným obsahom. Dokonca dostal opakovane, bol vyznamenaný a dostal ocenenia na rôznych fórach a potom sa zistilo, že tie články si vymýšľal. Teda nie je to všetko celkom tak, že všetci novinári a všetky médiá informujú objektívne a majú záujem na objektívnej pravde.
Nuž a ja si vôbec nemyslím, že verejný činiteľ je niekto, ktorý by mal zdržať urážky alebo nepravdy alebo klamstvá. A teda urobiť nejakú rovnováhu medzi tým, čo niekto tvrdí a čo je pravda, by sa malo zákonným spôsobom vyriešiť. Ďakujem.

Pani poslankyňa Kaščáková, myslím, že si veľmi dobre zhrnula problém navrhovanej novely tlačového zákona a upozornila si na jej slabé miesta a na riziká, ktoré sú spojené s tým, ak sa vrátime do roku 2008, ak sa vrátime k tej pôvodnej právnej úprave.
Ja podobne ako pán poslanec Farkašovský, ktorý začal tým, že bol novinár, tak aj ja som bol novinár a podobne ako pán poslanec Farkašovský aj ja má teraz aj skúsenosť politika. A úprava, ako je dnes zadefinovaná v tlačovom zákone, je podľa môjho názoru dostatočná z hľadiska zabezpečenia aj ochrany politikov pred nepravdivými alebo pravdu skresľujúcimi informáciami. Ja osobne keby som to mohol ovplyvniť, tak by som právo na odpoveď úplne vypustil z tlačového zákona. Myslím si, že na ochranu pred nepravdivými informáciami je dostatočné aj právo na opravu, nie je nevyhnutné právo na odpoveď, ale dobre, bola taká politická vôľa za vlády Ivety Radičovej, keď sa tento názor nepresadil, presadilo sa to iba v podobe, že právo na odpoveď nemajú mať politici, čo je podľa môjho názoru v poriadku. Lebo politici sú povinní zniesť oveľa väčšiu mieru kritiky na svoju adresu aj zásahu do svojho súkromia ako, ako bežní občania, a obmedzilo sa to na nepravdivé alebo pravdu skresľujúce alebo neúplne informácie, čo je tiež úplne v poriadku, lebo nevidím dôvod, aby bolo právo na odpoveď v iných prípadoch.

Ďakujem všetkým za faktické pripomienky, tie pripomienky sa trochu opakovali, takže nebudem reagovať na každého konkrétne. Okrem teda pána Jarjabka, ktorý ak chce používať tupý slovník, tak je to jeho vec. A myslím, že občania si urobia názor na to, kto tu robí tupú politiku.
V tých príspevkoch zazneli najmä teda také otázky alebo výhrady, že tie médiá by mali poskytovať objektívne informácie, že teda by to malo byť vyvážené, ale tak ako správne povedal pán kolega Dostál, dnes už máme dostatočné nástroje na to, ako sa brániť proti tomu, ak niekto neuverejní pravdu. Samozrejme, ak ani novinár si nemôže písať, čo chce, ani politik nemôže vznášať nejaké vyslovené teda nepravdy v médiách, ale na to všetko už dnes máme páky a nástroje, ako sa dá brániť, ale o tom tento návrh nie je.
Tento návrh je o tom, ako ešte viac priškrtiť novinárov, ako vydavateľov zastrašiť, ako proste ísť na nich pokutami, vyhrážkami. A to je vlastne zmyslom celého tohto návrhu. Lebo inak sa pýtam vlastne, že komu a načo tento návrh je vlastne dobrý, prečo nám nestačí to, čo už tu je? A myslím, že ak hovoríme, či už som to povedala ja alebo pani Milanová, že je to o tom, že táto proste vládna koalícia sa potrebuje nejakým spôsobom, ako dokázať svoju moc, tak asi tam bude niekde pes zakopaný. Neviem, asi som odpovedala všetkým.
Takže ďakujem ešte raz za faktické a dúfam, že tento návrh neprejde.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja si v zmysle rokovacieho poriadku dovolím upozorniť len na legislatívno-technickú chybu, ktorá nastala pri, po schválení pozmeňovacieho návrhu pánov poslancov Číža a Puciho. Konkrétne v bode 1 je napísané, že v čl. I v 9. bode sa v čl. 2 ods. 1 písm. zc) na konci pripájajú tieto slová "vrátane ich dcérskych spoločností". Dovolím si len upozorniť, vzhľadom na to, že to je ústavný zákon, že žiadny slovenský právny poriadok nepozná pojem dcérske spoločnosti, a preto tento zákon bude v tejto časti nevykonateľný a chcem odporúčať, aby ste ho opravili. Ďakujem.

Vyzerá to trošku ako na perzskom trhu, ale dobre.
Vážená snemovňa, Renáta Kaščáková veľmi pokojne a vyargumentovane zhrnula výhrady, ktoré Sloboda a Solidarita a uvažujúci ľudia môžu mať proti novej verzii zmŕtvychvstaného náhubkového zákona. Je celkom príznačné, že predkladateľ poslanec Jarjabek stihol počas svojho vstupu k jej vystúpeniu trikrát zdôrazniť politickú tuposť a za dve minúty nestihol však celkom tupo politicky povedať jediný argument, v čom to bolo tupé a v čom to bolo politické.
Pokiaľ ide o prácu novinárov, špeciálne v našich podmienkach sa ukazuje, že je zvlášť dôležitá a vklad novinárov do nápravy vecí verejných je na Slovensku dlhodobo veľký. Samozrejme, nie sme v Turecku. Novinárov masovo nezatvárame a zatiaľ nezakazujeme ani vydávanie kritických novín. Ale tento návrh zákona je vo svojej podstate neuveriteľne trápny, ak ho domyslíme do dôsledkov.
Zoberme mediálne známy prípad prezentovaný i v printových médiách, i v rámci videí, v nich starostky Fekišoviec. Starostka Fekišoviec získala nehynúcu slávu, ale nepochybne pripustíte, iste, že jej imidžu tento typ slávy veľmi neprospel. A tak sa pýtam s predkladateľmi práva na opravu a práva na odpoveď, čo má teraz imidžovo poškodená starostka napísať do práva na opravu? Že to nebola ona? Že ten hlas nebol jej hlasom? To má u nás tradíciu. Že to celé bol zostrihaný podvrh. Pretože čo iného by v oprave mohla napísať? A tak isto je zaujímavé, čo by napísala do odpovede, na ktorú by získala právo. Má napísať, že Ďoďu už vie písať? Alebo čo by mala urobiť so svojimi právami?
Samozrejme, poškodenie imidžu dovedené do dôsledkov by napríklad mohlo viesť k tomu, že právo na opravu a odpoveď bude žiadať občan Marián Kočner, sused predsedu SMER-u v budove Bonapartu, ktorý má nepochybne mierne poškodený imidž. To pripusťme. Neviem, čo z toho bude chcieť opraviť, ale dovedené do dôsledkov je poškodenie imidžu i to, keď tlač prinesie správu o tom, ako väzeň Polgári podrezával strážcov a väzenských dozorcov v Leopoldove. Nepochybne mu to poškodilo imidž. A ak by pani poslankyňa Rošková, dlhoročná opora SMER-u, nebola odišla z politiky, mohla by ako politička žiadať opravu, že to parkovisko bolo trávnaté, alebo že vôbec tam žiadne parkovisko nie je napriek tomu, že naň dostala peniaze.
Takže samozrejme, že je celkom pochopiteľné, že má existovať právo na opravu, ak bola uvedená nepravdivá skutočnosť, a samozrejme, že občas iste vnímame, že či na počiatku spravodajstva televízneho alebo v tlači je oprava nepravdivého faktu zväčša i s omluvou redakcie uvedená.
Chcem teda len povedať, že tento pomerne úbohý pokus by samozrejme mohol i neprospieť tým, ktorých úmysel je zazubadliť, aby som použil klasický výrok Augustína Mariána Húsku, zazubadliť médiá. Pretože vo veľkej väčšine prípadov ak by som bol ako šéfredaktor prinútený uverejniť opravu i odpoveď, tak by som nad ňou uverejnil to tvrdenie, aby bolo zrejmé, k čomu sa vzťahuje oprava a odpoveď. A nemyslím si, že by v drvivej väčšine prípadov z tohto mal opravár a odpovediak priveľkú radosť.
Takže nepochybne je tento úmysel v krízovom období, aby som to tak povedal, pre vládnucu koalíciu politicky úplne jasný. Pripusťme, že dokonca ani nie je tupý, ale tupé sú jeho dôsledky. A platí, že topiaci sa aj britvy a i náhubkového zákona chytá. Ale pripusťme, že straníci človeka, ktorý hovorí o novinároch ako o prostitútkach, a ktorí v každých novinách vidia zaplatených redaktorov, ktorí za mrzký peniaz oligarchov útočia na naše predsedníctvo a všetky ostatné triumfy, majú jeden problém. Ten problém je v tom, že v bežnej konkurenčnej praxi, pokiaľ vnímame ešte stále médiá ako strániace nejakej strane alebo niekomu, je bežné, že pravica má svoje noviny, ľavica by mohla mať svoje noviny, liberálne noviny by mohli existovať.
Už Vladimír Mečiar sa snažil čeliť svojim kritikom tým, že pomerne štandardne obsadzoval posty riaditeľov televízie, takže sme zažili darmovíziu, stadtruckerovíziu i kubišvíziu, jedna lepšia ako druhá. A pokiaľ ma pamäť neklame, tak sa pokúšal i o printové médiá. Slávna bola La Republika, ale tiež Nový deň. Pravda je, že zdochli na neprosperitu. Problémom elektorátu, ktorému boli určené, bolo to, že noviny nečíta a nekupuje.
A tak sa divím, pretože nedá sa povedať, že by okrem tých zlých oligarchov, ktorí stoja za denníkmi SME či Denníkom N, nie sú nejakí dobrí oligarchovia, ktorí by sa postavili za médium, v ktorom by nebolo treba žiadať právo na odpoveď, lebo tam by pani poslankyňa Rošková mohla uverejniť nie ako odpoveď, ale ako súbor faktov, ako je nevinne obviňovaná. Ctený kolega, profesor Plavčan by tam mohol nepochybne napísať, ako výborne sa rozdelili tie peniaze a všetko ďalšie by v nich mohlo byť pre nadšené publikum vysvetlené. Očividne sa oplatí oligarchom z koaličného brehu investovať do lukratívnejších vecí než do politického školenia mužstva. A tak je jediným riešením, ako sa vraví, ultimum refugium, že si osvojíme plochu novín, ktoré vďaka práci novinárov, ako bol Kuciak, ale ako je Vagovič a iní, dokážu ukázať to, čo sa veľmi ťažko odškriepi, čo sa veľmi ťažko dá zaprieť, pretože ak sedí slečna Trošková na stretnutí s Merkelovou, tak sa zamyslime všetci, kolektívny mozog, čo by ste si predstavili ako opravu, ak médium vytlačí stanovisko skúseného diplomata a protokolistu o tejto veci. O tomto je tento zákon.