46. schôdza

Pán poslanec Dostál.

Pani poslankyňa Grausová, ja by som chcel reagovať na tú počiatočnú časť, úvodnú časť vášho vystúpenia. A keď ste hovorili, že ste sa chceli procedurálnym návrhom spýtať pani podpredsedníčky, či môžete faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Budaja reagovať na predkladateľa pána poslanca Hrnka, tak ja by som vám odpovedal: Nie, nemôžete. Podľa § 33 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku poslanci majú právo v rozprave predniesť jednu faktickú poznámku, ktorou reagujú na vystúpenie ostatného rečníka. Ostatným rečníkom bol pán poslanec Budaj, čiže faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Budaja môžete reagovať iba na vystúpenie pána poslanca Budaja, nie na vystúpenie alebo na čokoľvek iné pána poslanca Hrnka.
A rád by som vám dal do pozornosti, že ani procedurálny návrh nie je tá správna forma, ako položiť otázku predsedajúcemu alebo predsedajúcej. Poslanci majú právo podávať procedurálny návrh, ten sa však má týkať spôsobu prerokúvania veci, časového a vecného postupu rokovania Národnej rady s výnimkou hlasovania o veci samej. A podanie procedurálneho návrhu poslancom sa začína podaním návrhu k spôsobu prerokúvania veci, teda nie položením otázky. Na položenie otázky treba asi použiť iné formy alebo teda si aspoň prečítať zákon o rokovacom poriadku.

Pán poslanec Baránik s faktickou.

Ďakujem. Ja by som, pani kolegyňa Grausová, chcel reagovať skôr na tú neskoršiu časť vášho vystúpenia, kde uvádzate veľmi silné obvinenia, invektívy, ktoré si myslím, že sú z oblasti fake news alebo niečoho podobného o tom, že kto bol doktor Anton Rašla a že čo robil. Ak máte nejaké také poznatky, tak treba vychádzať z nejakých reálií a treba sa podľa toho nejak chovať, ale uvádzať tu tvrdenia, že niekto je vojnový zločinec alebo niečo podobné, alebo že je zločinec, si myslím, že je nemiestne. Predstavte si, že by o niekom, koho vy poznáte ako normálneho, bežného človeka, niekto tu v parlamente začal hovoriť také, takéto veci bez; samozrejme, ja viem, že vy máte nejaké zdroje informácií, ktorými sa riadite, ale to nemá miesto v parlamente. Treba si uvedomiť, že nejaký človek, ktorý žil v nejakom období a tak robil nejakú prácu, ale nerobil ju sám, ak aj bol prokurátor, tak sudca bol niekto iný. A retribučné súdy, pokiaľ viem, boli určite postihnuté tou dobou, ale to neznamená, že to bolo to isté ako súdy v 50. rokoch.
Tak ja o tom niečo viem, lebo môj otec tiež bol sudca, viem, keď ho nabádali na to, aby bol extrémne prísny, ale on povedal, len podľa zákona. Takže pozor na to!

S reakciou na faktické pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem. Ja odpoviem na; pán Dostál, veľmi dôkladne ste ma poučili, už budem poučená, ďakujem.
Pán Baránik, vy teda, to znamená, chcem, keď ste mňa, hovoríte, že do parlamentu niektoré veci nepatria. Vy ste ma onoho času, asi pred rokom, verejne tu v sále rokovacej nahlas pred všetkými poslali do zadku. Podľa vás toto patrí, áno, toto patrí k parlamentnej slušnosti? Nikto vás za to nepokarhal, nikto vás za to nepotrestal. A chcem vám povedať, podľa vás teda retribučné súdy zrejme boli spravodlivé. Ja by som vás len prosila, doplňte si vzdelanie v oblasti histórie! Ďakujem.
A ešte k pánu Budajovi, že je rozdiel, ja si myslím, že tí vojaci na tých hraniciach, áno, je to hrozné, že toľkí ľudia tam prišli o život, ale tí vojaci a dôstojníci plnili svoje prísne rozkazy. To ich neospravedlňuje, ale Rašla bol tým prokurátorom v retribučných súdoch z vlastnej vôle. Ja si myslím, že on rozkaz nedal.
Ďakujem.

Pán Hrnko, chcete v rámci rozpravy alebo záverečné slovo? Dobre, takže týmto vyhlasujem rozpravu za skončenú a, samozrejme, máte možnosť vystúpiť teraz v rámci záverečného slova ako navrhovateľ.
Nech sa páči.

Vážené dámy, vážení páni, nechcem vám tu dávať historické prednášky, lebo by to bolo zbytočné, treba jasne rozdeliť retribučné súdnictvo, ktoré bolo na základe nariadenia Slovenskej národnej rady 33/1946 alebo ´5, teraz neviem to presne, a súdnictvo, ktoré vzniklo na základe; to bol už tretí, lebo prvý bol zákon na ochranu republiky v ´23., potom za slovenského štátu prijali v ´40. roku zákon na ochranu slovenského štátu a v ´49. alebo kedy bol prijatý zákon na ochranu socialistického zriadenia alebo podobné, ale v princípe boli tie zákony namierené proti politickým odporcom. Aj v prvej republike sa robili politické procesy a na rozdiel od tých ďalších režimov politickí väzni vtedy chodili v civile do väznice a mali iný režim ako kriminálnici.
No, čo sa týka pána Rašlu, ja som svoj názor naňho vyjadril vis-a-vis 31. januára 1990 v relácii. Je to veľmi rozporuplná osoba, pretože robil prokurátora v slovenskej armáde na východnom fronte, potom robil prokurátora v Povstaní, potom robil prokurátora v retribučnom súdnictve a potom robil prokurátora aj v 50. rokoch. Jeho, myslím, postihli až neskôr. Čo sa týka tých troch mladíkov, ktorých hovorila, o ktorých hovorila pani Grausová, tak tí boli súdení, myslím, v roku 1950 a krajským súdom boli odsúdení na doživotie a prokurátor Rašla sa odvolal na Najvyšší súd a ten im udelil trest smrti až. Takže aby sme vedeli, aby sme vedeli súvislosti.
Keď tu hovorí pán Budaj o ľuďoch, ktorí boli s tým režimom nejakým spôsobom spojení, tak myslím si, že treba komu česť, tomu česť a netreba nejakým spôsobom rozlišovať, že niekto sa nám viac páči, niekto sa nám ináč páči. Myslím si, že prokurátor Böhm chcel ešte začiatkom 90. rokov otvoriť retribučné súdnictvo a tie procesy dať na riadne súdy, ale vtedajšia Čarnogurského vláda dala do parlamentu návrh zákona, že sa táto vec uzatvára, pretože presne podľa toho Machiavelliho hesla, ktoré som hovoril, je vec, ktorá by pravdepodobne urobila iné, ako by sa od nej očakávalo. Ale treba povedať, že tieto veci musí riešiť história, musia to riešiť historici a musia to riešiť sine ira et studio, teda bez hnevu a zaujatia. Len žiaľbohu, na Slovensku sa od roku 1945 dodnes nevytvorila situácia, že by historici mohli našim najnovším dejinám a pravdepodobne sa to týka aj prvej republiky a možno aj Uhorska, pristupovať sine ira et studio. Možno si niektorí pamätáte, ako zrazu sa stal kontraverznou osobou Svätopluk, ktorý nijakým spôsobom priamo nezasiahol do našich dejín.
Takže ešte tá jedna otázka, my nenovelizujeme zákon v posune dátumov, ale len v časti, kde sa navršuje príspevok. Takže ten zákon má nejaký začiatok platnosti a ten je v tom pôvodnom zákone a myslím, že to je 22. február 1948.
Ďakujem.