46. schôdza

Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som uviedol novelu zákona o politických stranách, ktorú v tomto volebnom období má parlament na programe už druhýkrát.
Naším cieľom je stanoviť prísnejšie a podrobnejšie podmienky na demokratický charakter politických strán, pokiaľ ide o ich zákonnú úpravu.
Podľa článku 29 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich. Podľa článku 29 ods. 3 ústavy možno toto právo obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Právna úprava ústavného práva združovať sa v politických stranách je obsiahnutá v súčasnosti platnom zákone č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
Po porážke komunistického režimu v novembri ’89 bol v období prechodu k demokratickému systému 23. januára 1990 Federálnym zhromaždením Československej - vtedy ešte - socialistickej republiky schválený zákon č. 15/1990 Zb. o politických stranách, ktorý po štyroch desaťročiach mocenského monopolu komunistickej strany a len formálnej existencie menších politických strán združených v Národnom fronte vytvoril predpoklady pre vznik plurality politických strán. Bola to len veľmi stručná a rámcová úprava, ktorá bola po prvých slobodných voľbách v roku 1990 nahradená zákonom č. 424/1991 Zb., ktorý 2. októbra 1991 schválilo Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Kým v Českej republike tento zákon naďalej platí, novelizovaný niekoľkokrát, pochopiteľne, v Slovenskej republike máme od roku 2005 novú právnu úpravu, spomínaný zákon č. 85/2005 Z. z. Tento zákon stanovuje podmienky vzniku strany, register strán, podmienky zániku strany, práva a povinnosti členov strany, hospodárenie, financovanie strany a tak ďalej, a v § 2 ods. 1 uvádza, že strana nesie, nesmie svojimi stanovami, svojím programom alebo činnosťou porušovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy.
Predchádzajúca právna úprava zo spomínaného roku 1991 ustanovovala podrobnejšie a konkrétnejšie požiadavky na demokratický charakter politickej strany. Podľa vtedajšej právnej úpravy v § 4 boli zakázané politické strany a politické hnutia, ktoré
a) porušujú ústavu a zákony, alebo ktorých cieľom je odstránenie demokratických základov štátu,
b) ktoré nemajú demokratické stanovy alebo nemajú demokraticky ustanovené orgány,
c) ktoré smerujú k uchopeniu a držaniu moci zamedzujúcemu druhým stranám a hnutiam uchádzať sa ústavnými prostriedkami o moc alebo ktoré smerujú k potlačeniu rovnoprávnosti občanov,
d) ktorých program alebo činnosť ohrozujú mravnosť, verejný poriadok alebo práva a slobodu občanov.
Zákon zároveň v § 5 ustanovoval nasledovné:
Strany a hnutia sú oddelené od štátu. Nesmú vykonávať funkcie štátnych orgánov, ani tieto orgány nahrádzať. Nesmú riadiť štátne orgány ani ukladať povinnosti osobám, ktoré nie sú ich členmi.
(2) Strany a hnutia nesmú byť ozbrojené a nesmú zriaďovať ozbrojené zložky. Nie je povolená činnosť strán a hnutí v ozbrojených silách a v ozbrojených zboroch. Osobitné zákony ustanovia, v ktorých orgánoch štátu a miestnej samosprávy sa činnosť strán a hnutí takisto nepovoľuje.
(4) Strany a hnutia sa môžu organizovať zásadne na územnom princípe. Zakladať a organizovať činnosť politických strán na pracoviskách je neprípustné."
Táto úprava nepochybne reagovala na štyri desaťročia komunistickej totality, keď sa demokracia po prakticky piatich desaťročiach rôznych totalitných režimoch, režimov v roku 1989 obnovila, tak sa zdalo, že je potrebné zakotviť prísnejšie podmienky na demokratický charakter politických strán.
V roku 2005 boli tieto konkrétne požiadavky nahradené len všeobecnou podmienkou, že strana nesmie porušovať ústavy, zákony a medzinárodné zmluvy. Zrejme sa v tom čase zdalo, že už sme za vodou, že demokracia je tu raz a navždy, že demokracia definitívne zvíťazila. Avšak aj najnovší vývoj ukazuje, že je to trochu zložitejšie a že veci, o ktorých sme si mysleli možno v roku 2005, že sú definitívne rozhodnuté, otázky, o ktorých sme si mysleli, že sú vyriešené a zodpovedané, sa dnes opäť otvárajú.
Demokratický charakter politických strán a ich rešpekt k demokratickému právnemu štátu a k základným právam a slobodám sú podmienkami zachovania pluralitného demokratického systému. Z histórie 20. storočia sú známe viaceré príklady, keď extrémistické politické strany využili možnosť fungovať v rámci demokratického politického systému na likvidáciu tohto demokratického politického systému. Dostali sa demokratickou cestou k moci a nastolili na dlhé roky alebo dlhé desaťročia, ako to bolo v prípade komunistického režimu, totalitu.
V záujme upevnenia demokratického charakteru politického systému a ochrany základných práv a slobôd preto navrhujeme podrobnejšie a konkrétnejšie v zákone vymedziť požiadavky na demokratický charakter politických strán. Rovnako navrhujeme obnoviť zákaz ozbrojovania politických strán a vydáva..., vytvárania ich ozbrojených zložiek. Ozbrojené zložky boli v minulosti spájané s extrémistickými a totalitne orientovaný politickými stranami, nacistická NSDAP a jej SS a SA, Hlinkova slovenská ľudová strana a Hlinkova garda, Komunistická strana Československa a Ľudové milície. Tieto politické strany zneužívali svoje ozbrojené zložky na útoky proti demokratickému systému i pri uplatňovaní svojej totalitnej moci po likvidácii demokratického systému. Je evidentné, že demokra..., že ozbrojené zložky politických strán sú nezlučiteľné s demokratickým politickým systémom, a preto ich navrhujeme priamo v zákone explicitne zakázať. Rovnako navrhujeme zakázať, aby politické strany využívali príspevky, ktoré dostávajú zo štátneho rozpočtu na podporu akýchkoľvek ozbrojených zložiek.
Vychádzame z právnej úpravy zákona o politických stranách z roku 1991, nad rámec tejto pôvodnej úpravy je navrhovaná úprava, ktorá zakazuje strany, ktoré podnecujú národnostnú, rasovú a etnickú nenávisť. Toto ustanovenie je inšpirované neschváleným pozmeňujúcim návrhom vtedajšieho poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia a neskoršieho prvého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča, ktorý pre prerokúvaní návrhu zákona navrhol, aby boli zakázané aj strany, ktoré hlásajú národnostnú, rasovú a náboženskú neznášanlivosť.
Návrh zákona vychádza z návrhu, ktorý sme spolu s kolegami predložili už v roku 2016. Bol to jeden z prvých návrhov, ktorými sa tento parlament zaoberal, dostal sa do druhého čítania, vďaka čomu sme k nemu dostali aj stanovisko odboru legislatívy Kancelárie Národnej rady a tie pripomienky, ktoré boli legislatívnotechnického charakteru, sme do návrhu zákona zapracovali.
Dovolím si vás, kolegyne a kolegovia, požiadať o podporu tohto návrhu zákona, ktorý je dôležitý, pretože demokracia nie je samozrejmá.
Ďakujem.

Vážená snemovňa. Na úvod tohto zákona by som rád predoslal, že takýto návrh, ktorý je pre každého, kto si prečíta dôvodovú správu a zdôvodnenia zásahov zákona o štátnom jazyku celkom logicky pochopiteľný a hladko zdôvodniteľný. Samozrejme, že všetci tí, ktorí nečítajú viac ako nadpis, ktorí sa nechajú ovlyvniť titulkom v bulvárnej tlači, ktorá sa vyvíja tým smerom, že i v mienkotvornej tlači nájdeme už bulvarizované titulky, potom cítia príležitosť ukázať svoje pravé vlastenectvo. Na diskusných fórach prispievajú hejterskými príspevkami zväčša na nevysokej úrovni použitého štátneho jazyka. Prvý pád množného čísla prídavných mien je signifikantný. Slovo hanba napísané s „m“ rovnako. Ale niekedy človek má pocit, že by nad tým všetkým mohol byť plagát: „Hejteri celej krajiny, spojte sa!“ My ale nevyrábame stravu pre hejterov a trolov, ale hľadíme racionalizovať platné zákony.
Pred pár chvíľami tu kolegyňa Irén Sárközy hovorila o tom, ako často opozícia predložila návrhy zákonov, ktoré ona alebo MOST predkladal. A uviedla dobré príklady, kde sme za koaličné návrhy hlasovali aj my. Naša skúsenosť, opozičná skúsenosť, je opačná. I tento návrh zákona je z tých, za ktoré by mohla i Irén Sárközy, ale aj iní hlasovať, ak si dajú tú prácu a venujú 20 či 25 minút prečítaniu dôvodovej správy. Nerobím si ilúzie, pretože v čase, keď som za týmto pultom spolu s Ondrom Dostálom bojoval o zrušenie totálne protiústavného odnímania občianstva Slovenskej republiky občanom proti ich vôli a bez ich súhlasu, sme nezískali hlasy vládnucej koalície, ba ani v žiadnej časti z nich. Takže i teraz ilúziu nemáme, ale napriek tomu predkladáme spolu s Ondrom Dostálom a ďalšími kolegami aj Zuzanou Zimenovou a Renátou Kaščákovou návrh zákona, ktorý by od snemovne skutočne žiadal len niekoľko minút na prečítanie dôvodovej správy, aby pochopili, že nevyhadzujeme do vzduchu štátny jazyk.
Naša ústava hovorí, že na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk. A som istý, že keď by sa prijala táto novela, tak nepochybne slovenský jazyk tým štátnym jazykom jednoznačne zostane. Ústava tiež hovorí, že používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. Taký zákon máme, tak ako máme zákon o štátnom jazyku, a tie zákony sa dopĺňajú.
Nepochybne ale pri podrobnejšom pohľade zistíme, že tam existujú ani nie tak protirečenia, ale ako to tak niekedy v zákonoch chodí, buď nezmyselné, alebo nevymožiteľné, alebo inými spôsobmi racionálne nezdôvodniteľné prvky. Okrem iného ústava a ten § čl. 26 ods. 4 ústavy je akýmsi častým hnacím motorom našich iniciatív, hovorí, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných bezpečností štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Toto bolo východiskom nášho zápasu o zrušenie absolútne nezdôvodniteľného 14-denného moratória na šírenie informácií o prieskumoch verejnej mienky pred voľbami. V ničom tie prieskumy nemôžu porušiť nič z tých paragrafov alebo dôvodov, pre ktorý je možné obmedziť slobodu prejavu.
A z toho, čo je obsahom našej novely, si dovolím uviesť jeden príklad za všetky, v rozprave, do ktorej sa ako predkladateľ prihlásim, uvediem aj iné. Predstavme si situáciu, v dome opatrovateľskej starostlivosti na severovýchodnom Slovensku v oblasti Svidníka, v ktorom sú pacienti alebo opatrovaní Rusíni, kde personál, ktorý sa o nich stará, je rusínsky, a tak iste nikoho triezvo rozmýšľajúceho nemôže napadnúť, že by mohol existovať zákon či vôbec akákoľvek norma, ktorá určuje, že sa klient a ošetrovateľ alebo sestrička, alebo sanitárka má s ním rozprávať v slovenskom jazyku, ak sú obidvaja Rusíni. To je skutočne na prvý, na druhý, aj na tretí pohľad choré. A to je len ukážka niečoho, čo by sme radi z toho zákona dali preč. Nič nad tým, samozrejme, sa nezmení, že slovenský jazyk je štátnym jazykom. Ale aby sa klient a ošetrovateľ v DOS-ke v Snine či v Svidníku nemohli rozprávať, ako im zobák narástol, a mali by byť reglementovaní akýmsi paragrafom akéhosi zákona, je nielen mimo misu, ale aj mimo zdravý rozum. A takýchto vecí v tom zákone je zopár, kde je na každý pohľad a z každého uhla jasné, že ide o zásah totálne nezdôvodniteľný a neprimeraný.
Agenda cirkví. Neviem, v akej reči sa vedie agenda, ktorú vedie napríklad Baruch Mayers, rabín bratislavský. Ale ak tí, ktorí prídu do synagógy na sobáš alebo na obriezku so svojím dieťaťom, synom, majú potom ten záznam a to celé zapísané dokonca hebrejsky, tak je to absolútne sväté právo rabína a jeho farníkov, ak to tak môžem povedať, aby to tak bolo. A aby existoval nejaký zákon, ktorý bude určovať kalvínskemu kňazovi, v akej reči má mať niečo zapísané napríklad v cirkevnej matrike, hoci, samozrejme, že ten občan novonarodený bude zapísaný v štátnych záznamoch, bez diskusie, ale ak ten zápis má byť rusínsky, hebrejsky alebo maďarsky, tak je to svätá vec tej cirkvi a nemá čo aký zákon do toho vôbec zasahovať. A nepochybne, keby sa tak stalo a bolo by to štandardom, tak ako iste uznáte, slovenský jazyk tým nijako ako štátny jazyk ohrozený nie je.
Toľkoto na úvod, ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa, ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 6. septembra 2019 a gestorský výbor do 9. septembra 2019.
Vážená pani predsedajúca, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Vážená snemovňa, vzhľadom na to, že v diskusii vystúpia i moji kolegovia spolupredkladatelia, nebudem príliš zdržovať, ale ak som sľúbil, že poviem ešte nejaký príklad iracionálnosti toho, čo stojí psáno v zákone, tak si dovolím napr. uviesť to, že v zákone je napísané, že akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami, je neprípustný. To je vynikajúci oznam, pričom ale, neviem, či jeho autorom tohto textu zákona, keď ho tvorili, neuniklo, že kodifikovanú podobu štátneho jazyka, vyhlasuje ministerstvo kultúry, a teda ono ako jediné môže ovplyvniť jeho kodifikovanú podobu. To znamená, komu je určená táto veta, ministerstvu kultúry, aby neblblo, alebo komu vlastne, keďže my všetci ostatní, ktorí nie sme ministerstvo kultúry v tejto sále, nemôžme s kodifikovaným jazykom robiť vôbec nič. Komu sa teda zakazuje táto veľkolepá záležitosť o zásahu do kodifikovaného jazyka?
No, to len na margo toho, čo všetko sa vojde do zákona, keď sa chce biť v hruď, akí sme. Pochopiteľne, že ľudia používajú jazyk slobodne, kodifikovaný či nekodifikovaný. Viem si predstaviť, ja som mal možnosť prečítať si vynikajúci blog opatrovateľky, ktorá pracovala v Rakúsku a dochádzala zo Šariša do Rakúska, a málokedy som čítal tak niečo zemité a ja ako Západoslovák, ktorý sa snaží hovoriť čistou slovenčinou, ani nie trnavsky, ani nie záhorácky, som si zgustol na nádhernej šarištine, v ktorej bol tento text napísaný. To bolo priam na literárnu cenu aj obsahom, aj formou, aj tou šarištinou. Chcem teda povedať (povedané so smiechom), že táto pani, samozrejme, nepoužila kodifikovanú podobu jazyka, veď nepochybne je jej sväté právo napísať to, v čom chce, aj v mandarínskej čínštine, ale neurobila by mi vtedy takú radosť, pretože by som tomu zrejme v mandarínskej čínštine stopercentne nerozumel. Chcem teda povedať, že takto limitovaj..., by sme radi limitovali niečo, čo sa limitovať nedá.
Drobná vec je obecné kroniky. Zákon hovorí, že obce vedú kroniky v štátnom jazyku, iste majú štandardný rozsah, opisujú to, čo obecný kronikár považuje za dôležité a čo je teda všeobecne prijaté, že tam má byť. Ak je tá obec osídlená menšinou väčšinovo a obecný kronikár je Rusín, Maďar alebo nedajbože zvyškový Karpatský Nemec a rozhodne sa o cirkevnej oslave v obci napísať v tej rodnej reči tých farníkov alebo tých občanov trochu viac, nevidím dôvod, aby prečo by nemohol, je to jeho často osobný čas, ktorý na to vynakladá, jeho osobná dobrá vôľa. Ak chce zanechať generácii, ktorí prídu po nich, po ňom, a archivárom a historikom akýsi odkaz vo väčšom rozsahu, než je štandard, je to jeho sväté právo. Nevidím dôvod, prečo by mali v zákone byť napísané slová o tom, že to musí byť jedna k jednej. Nemusí to byť jedna k jednej.
A potom tretia ukážka a s tým končím, existujú ešte aj ďalšie, menšinové školstvo. Momentálna zákonná úprava hovorí, že sa dokumentácia vedie dvojjazyčne a ministerstvo kultúry spolu s ministerstvom školstva, záväzným predpisom stanovuje ďalšiu dokumentáciu, ktorá nemusí byť v štátnom jazyku. My sa domnievame, že v menšinových školách akéhokoľvek druhu by mohla byť pokojne dokumentácia vedená v menšinovom jazyku s tým, že by, a to sa práve zmení našou novelou, sa určilo, ktorá časť musí byť v štátnom jazyku, teda ten, tá vec sa zrkadlovo obráti. Doteraz musí byť všetko a niečo nemusí. My si myslíme, že nemusí, ale niečo musí. Je to normálnejšie, logickejšie a férovejšie. Nie, že tento zákon nezasahuje ani do internetizácie a ani do rodinných nárokov, ani nestojí žiadne financie, takže v tomto zmysle je v súlade s ústavou viac ako súčasný stav, a chcem teda povedať, že i keď si opäť nerobíme ilúzie o tom, že dopadneme tak ako Irén Sárközy, moja milá kolegyňa, so svojimi návrhmi, za ktoré som ja hlasoval, tak napriek tomu si myslíme, že táto novela namieste je, a verím tomu, že možno príde i deň, keď dokonca Irén Sárközy bude za tento návrh hlasovať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Musím vám povedať, že na prvý pohľad tento zákon fakt vyzerá sympaticky, lebo vieme dobre, že pôvodný návrh alebo pôvodný zákon vznikol v dosť hektickej dobe, a dá sa povedať, že trošku aj účelovo, veď vy asi viete, že o čom rozprávame.
Na druhej strane musím upozornovať, upozorniť predkladateľov, že na tento zákon naviazal neskoršie zákon o používaní menšinových jazykov. A, bohužiaľ, je to fakt, že tento zákon potom, čo sa týka menšinových jazykov, jako nie úplne koleruje, to znamená, že v niektorých momentoch viac škodí, ako, ako je pozitívne pre ten zákon o menšinových jazykoch. A to preto hovorím, lebo o tom ešte moja kolegyňa v rozprave, Irén Sárközy, bude rozprávať, ale keď tento zákon zostane tak, tak my za to nemôžeme v žiadnom prípade za to hlasovať, ale pokúsime sa o to, že v prvom čítaní eventuálne niektorí za to zahlasujeme, a keď to pôjde do druhého čítania, tak prosím vás, aby ste opravili tie chyby, a čo vás bude konkrétne Irén Sárközy upozorňovať, lebo je to škoda, že ste nevyužili konzultáciu s pánom Bukovským, ktorý z úradnej moci tieto veci rieši, a bolo by dobré, lebo potom by ste vedeli iste napísať oveľa, oveľa lepší zákon alebo kvalitnejší zákon, aby, aby ste potom nevylievali s vodou aj dieťa.
Takže dúfam v dobrý úmysel z vašej strany, samozrejme, v žiadnom prípade by som nechcel bojovať proti štátnemu jazyku, ale chcem vás ešte raz upozorniť na to, že máte tam také chyby, ktorým pre menšinové jazyky robíte zle, a preto vás prosím, keď to dostane náhodou do druhého... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)