49. schôdza

Dve faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Grendel.

Neviem presne, ako vyjadriť svoje pocity po vašom vystúpení, pán poslanec Farkašovský. Asi poviem, že som smutný a nič lepšie mi, bohužiaľ, nenapadá. Nerozumiem, ako ste mohli dať rovnítko medzi slová kontrolovať a pranierovať. Kontrolovať je kontrolovať, pranierovať je pranierovať, to predsa nie je to isté. Ak novinári niekoho kontrolujú, to neznamená automaticky, že niekoho pranierujú. Nerozumiem tomuto rovnítku, naozaj.
Takisto nerozumiem tomu, ako môžete zovšeobecniť a teraz požiť to ako argument, že na nejakej prednáške vám nejaký mediálny právnik povedal, že novinári majú klásť poburujúcu otázku. A čo, čo je to poburujúca otázka? Keď Vladimír Mečiar dostal otázku, "pán Mečiar, odkiaľ ste zobrali peniaze na Elektru?" bola to poburujúca otázka? No, pána Mečiara pobúrila. Chytil pod krk novinára, ktorý tú otázku položil, a povedal mu pred Slovenským rozhlasom, "ešte raz sa ma to opýtaš..." a pokračovanie asi poznáte. Bola to poburujúca otázka? Pre pána Mečiara asi áno, ale pre verejný záujem to bola normálna, legitímna, kontrolná otázka, nie pranierujúca.
No a proste takýmito frázami, nehnevajte sa, odôvodňovať túto novelu zákona, fakt nič lepšie na to nemôžem povedať, iba to, že som proste smutný.

Pán poslanec Baránik.

Môj príspevok bude v podobnom duchu ako v prípade môjho predchodcu. Ja som si tiež všimol, pán kolega Farkašovský, že vy jemne manipulujete to, čo sa stalo, a to, čo bolo povedané, tak, aby to vyhovovalo tomu výsledku, ktorý chcete dosiahnuť. Myslím, že ste najprv hovorili o tom, že novinári majú mať právo položiť provokatívnu otázku, tak to bolo definované, a potom ste to odrazu posunuli do roviny, že sloboda prejavu, sloboda novinárskeho prejavu je klásť provokatívne otázky. Nie, sloboda je mať to právo, ak tá situácia tomu vyhovuje. A je mi jasné, že vy ako člen korupčnej koalície ste proti tomu, aby sa takéto otázky kládli, ale, a tu, samozrejme, všetci protestujú, ale je to, samozrejme, tak. Vám to, samozrejme, vadí a my vieme, prečo vám to vadí. Detaily sa dozvieme za šesť mesiacov.

Pán poslanec Farkašovský.

Ďakujem pekne. Je mi cťou, že sme si povykali, Gábor, ako bývalí kolegovia, ale okej, ak si myslíš, že takto to má byť, ja rešpektujem tvoj názor. Ako novinár, ktorého som si vždy vážil aj v časoch našej spolupráce v Markíze, si myslím, že veľmi dobre vieš, že otázka, akákoľvek, sa dá položiť rôznymi spôsobmi. Stačí si uvedomiť intonáciu tej otázky a otázka intonovaná provokatívne môže v písomnej podobe byť úplne nevinná. To by si ako bývalý novinár mal vedieť a nemal by si byť z toho smutný.
Pán Baránek, jemná manipulácia je zbraň opozície v prvom rade. Nehovoril som o práve klásť provokatívne otázky, ja som citoval slová mediálneho právnika, ktorý povedal na verejnosti pred asi 150 ľuďmi v príslušnom klube. Bola to diskusia, ale diskusia s takýmito demagogickými názormi, je, verte tomu, veľmi neplodná a naozaj stojí človeka veľa nervov. Takže ja som hovoril o citovaní a v zmysle novinárskeho základného pravidla hlúpa otázka dostane iba hlúpu odpoveď, platí rovnako, poburujúca otázka, nemôžete čakať inú než poburujúcu alebo žiadnu odpoveď.
A to si vyprosím od vás, že som členom korupčnej koalície. To si vyprosím.

Pani poslankyňa Milanová.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, ešte by som chcela reagovať na pána Farkašovského. Ten poslanec sa volá Baránik, keď už sme pri tej novinárskej objektivite, tak mi to tak, že dám to teda na pravú mieru.
No ja sa priznám, že takýto zmätok okolo jedného zákona som v Národnej rade za svoju existenciu nezažila a pripomenulo mi to taký rituálny tanec. Lebo najprv bola obrovská potreba teraz chrániť verejných funkcionárov a politikov, a teda dať im aj možnosť odpovedať na pravdivé informácie. Potom odrazu tá potreba ako keby sa niekam stratila, takže ten rituálny tanec tak trošku ustal. Potom znova sa to vystupňovalo a vždy sa to tak zdvihlo, posunulo, predložilo, stiahlo, a teda neviem, možno som nebola jediná, ktorá predpokladala, že tento zákon už asi na stole ani mať nebudeme, aj v súvislosti tej, že pán druhý predkladateľ, pán poslanec Číž už papká stehienka teraz v Bruseli. Tak hovorím si, že už asi teda na tepe dňa nebude. A čuduj sa svete, ono to prišlo, ono to prišlo.
Ja sa priznám, že aj som ostala vcelku prekvapená, lebo po tých diskusiách, ktoré prebehli naozaj na nezávislých fórach a výsledky z môjho pohľadu teda boli také, že takýto zákon, ako bol predložený, Slovensko nepotrebuje. Zhodli sme sa, že momentálne bude skôr potrebná komplexná mediálna reforma alebo teda reforma mediálneho prostredia, ktorá sa bude zaoberať aj otázkami týkajúcimi sa ochrany novinárov, zadefinovania pojmu novinár, resp. už potom komplexného zadefinovania aj internetového priestoru. Toto sa však nestalo a ten zákon ide v podstate svojím životom, tak ako bol v prvom pláne predložený.
Stále v ňom je teda ešte ukotvené, že politici by mali mať právo reagovať aj na pravdivé informácie. Ono je to také zvláštne. Ja sa pýtam, prečo, prečo by mali. Boja sa slobody slova, slobody prejavu? Boja sa pravdy, keď ešte aj na ňu majú potrebu nejakým spôsobom reagovať? Teraz, keď vychádzajú hlavne na povrch šokujúce informácie o prepojení politikov, mafie, justície, tak teraz ideme umlčať novinárov nejakým, ja to nazvem kľudne náhubkovým zákonom? Lebo tak ako je momentálne predložený, za nič iné to považovať nemôžem.
Zopakujem to, čo som zopakovala už aj v prvom kole rozpravy, a to síce dôvody, teda v prvom čítaní, dôvody, pre ktoré my, a nie sme teda v klube OĽANO sami, hovorím teraz aj za viaceré kluby opozície, nebudeme tento návrh zákona podporovať. V prvom rade sme presvedčení o tom, že politici dnes majú dostatok priestoru na sebaprezentáciu, a myslím si, že celkom dobre o tom vie aj váš pán predseda, ktorý využíva internet, našťastie, niekedy aj dosť nešťastne.
Ten internet je priestor, ktorý je dodnes nekontrolovaný. A nemyslím si ani, že, že hoci všetci sa zhodneme na tom, že regulácia jeho potrebná je a bude, chystá sa. Žiadny návrh okrem teda toho z dielne Ľudovej strany Naše Slovensko tu nemáme a ten ja nepovažujem za relevantný. Takže ambícia tohto priestoru na reguláciu nie je. Ale ide sa regulovať priestor, ktorý podlieha akýmsi redakčným schémam. To znamená, nemôže redaktor prísť a povedať si, že ja idem napísať jedno, druhé, tretie bez akejkoľvek kontroly, bez akejkoľvek faktografie, len tak si, sa skrátka si zmyslieť, tam funguje nejaká hierarchia, niekto má posledné slovo, ktoré povie, vyjde to, nevyjde to. V tých elektronických médiách, v internetových médiách, kto to povie, kto to bude kontrolovať? Je to priestor, kde sa šíria klamstvá, nepravdy, vedrá špiny, je to tam platené, ide si to svojím životom a nikoho to absolútne nezaujíma.
Dneska sme tu mali rozpravu k zákonu, ktorý sa týkal očkovania. A toto, poviem takú paralelu naozaj, lebo veľa mamičiek, veľa ľudí čerpá informácie práve o očkovaní z internetu. Pre mamičky je veľmi známy Modrý koník, tam sa dá dočítať inak všeličo, nebudem to ďalej odporúčať, ale skrátka je to priestor na šírenie klamlivých a, pozor, nebezpečných informácií. Kdežto v tom tlačenom periodiku si naozaj musia dať pozor na to, čo tam napíšu, aj keď tam tiež sa, samozrejme, im nepodarí vždy napísať pravdu, ale tie informácie napríklad o tom, že prebehol prieskum v Dánsku na vzorke 650-tisíc detí, ktorý potvrdil, že očkovanie a vznik autizmu spolu vôbec nesúvisia, tak o tom sa na internete napríklad nedočítate. A je to teda štúdia, ktorú nám predstavila pani ministerka, ktorá v týchto záležitostiach, týkajúcich sa očkovania, je naozaj človek veľmi kovaný.
Ďalej by som nadviazala na to, že, nadviažem na priestor, politici častokrát nevyužívajú ani ten priestor, ktorý majú k dispozícii. Koľkokrát sme sa stretli s tým, že prišiel za nami novinár a my sme možno povedali, že vtedy nemáme čas, riešime niečo iné alebo sme napríklad vôbec neodpovedali. Ale my by sme mali odpovedať. Lebo ľudia chcú vedieť, za čo nás platia. A my keď odpoveď neposkytneme, tak ideme sami proti sebe. To znamená, my nevyužívame ani tie možnosti, ktoré máme koľkokrát. A nepovieme svoju odpoveď tak, ako chceme, aby bola uverejnená, nuž, tak potom si myslím, že si ubližujeme sami sebe.
Čo by som ešte dodala? Čo predpokladám, mnohé veci sa nám budú duplikovať a odznejú v rozpravách mojich kolegov. Chcem povedať, že stále trváme na tom, že tento zákon je pre nás neprijateľný, neakceptovateľný a keby som to chcela tak trošku nadniesť, tak poviem, že ak by po jeho schválení v tomto šate nadišla situácia, že noviny by boli zahltené všetkými tými politickými záležitosťami ako odpoveďami politikov, tak možno by si ich ľudia prestali kupovať, možno tí voliči, ktorí dnes kupujú tlačené noviny, by ich prestali čítať, nemali by informácie, a tie strany, ktoré majú možno takých voličov, ktorí na ten print sú zvyknutí, by prišli o svojich voličov. Tak by som v závere vlastne skonštatovala, že nič lepšie by sa tejto krajine nemohlo stať.
Ďakujem veľmi pekne.

Jedna faktická poznámka, pán poslanec Farkašovský.

Ďakujem pekne.
Pani kolegyňa, čoho sa majú báť novinári pri práve na odpoveď, keď dodržiavajú etický kódex novinárov, ktorý je, mimochodom, veľmi dobrý a veľmi dobre spracovaný? A budú popri slobode prejavu si uvedomovať aj to, čo voláme zodpovednosť. Nikto nebude právo na odpoveď ani využívať a dokonca ani zneužívať.
Spomenuli ste očkovanie a mamičky, ktoré čerpajú informácie z internetu. No s pánom Bohom, ďakujem pekne. To už fakt môžeme zdravotníctvo asi nahradiť osvetou z internetu. Kam to dospejeme, preboha?
A odpoveď a jej zverejnenie nezávisí od vašej vôle ako poslanca alebo poslankyne, ale závisí od toho, ako túto vašu odpoveď novinári interpretujú. Je tam možnosť, ako to dezinformovať, dezinterpretovať formou klamlivých titulkov alebo prekrúcania či modifikovania reality, tak ako si to želajú šéfredaktori alebo majitelia médií.
Áno, redakcie majú svoje redakčné kódexy, ale treba sa na to pozrieť, či naozaj sú v súlade s univerzálnym platným etickým kódexom novinárov, alebo rešpektujú viac postoje a politické názory a politické presvedčenia majiteľov médií a manažmentov médií. To je veľmi dôležitá otázka.