4. schôdza

Dobrý deň. Vážené poslankyne, vážení poslanci, ďakujem za prerokovanie správy verejného ochrancu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že ju máte k dispozícii, tak urobím iba stručný úvod. Prejdem cez tú správu a potom v rámci toho úvodu upozorním na tie veci, ktoré z predloženej správy o činnosti verejného ochrancu práv považujem ja za dôležité, a potom som, samozrejme, otvorená odpovediam na všetky otázky v rozprave.
Verejný ochranca práv podľa zákona o verejnom ochrancovi práv predkladá každoročne správu Národnej rade Slovenskej republiky o svojej činnosti, ale v zákone o verejnom ochrancovi práv je uvedené, že verejný ochranca práv v tejto správe a vo svojom vystúpení v Národnej rade vlastne uvádza svoje poznatky z činnosti, ktorú robil z prieskumov a z preskúmaných podnetov, preto, aby Národná rada mohla využiť svoje oprávnenia, ktoré má, jednak legislatívneho charakteru, ale aj dohľadového charakteru vo vzťahu k výkonnej moci.
Podľa uznesenia krajín V4 verejný ochranca práv je vlastne očami a ušami parlamentu. Čiže poprosím, keby bolo možné, aby ste takto vnímali správu verejného ochrancu práv, ktorú predkladám za rok 2015 s tým, že jednou časťou tejto správy sú aj opatrenia, odporúčania verejného ochrancu práv, ktoré som navrhovala v predchádzajúcich obdobiach, a to sú tie, ktoré považujeme za dôležité z hľadiska zlepšovania činnosti štátu v oblasti ochrany základných práv a slobôd osôb a ktoré neboli doteraz nijakým spôsob, na ne nebolo reflektované alebo neboli plnené. Pretože ide o Národnú radu v novom zložení, tak som si dovolila zopakovať tieto opatrenia, aj poukázať na oblasti, ktorých sa týkajú.
Pokiaľ ide o samotnú činnosť verejného ochrancu práv v roku 2015, správa je, tak ako bola aj v predchádzajúcom období, zložená z prvej časti, ktorá obsahuje výsledky preskúmaných podnetov, s ktorými sa obrátili na verejného ochrancu práv fyzické osoby alebo právnické osoby. Ďalšia časť obsahuje výsledky prieskumov, ktoré vykonal verejný ochranca práv z vlastnej iniciatívy.
Podľa zákona úlohou verejného ochrancu práv je preskúmavať postup orgánov verejnej správy z hľadiska, či vo svojom postupe neporušili základné práva osôb. Ak verejný ochranca práv skonštatuje, že k porušeniu došlo, potom tento nezávislý ústavný orgán sa dovoláva nápravy. Nemá k rukám žiadne donucovanie prostriedky, pretože to nie je zmyslom existencie ústavných orgánov, akým je verejný ochranca práv, ale jeho úlohou je neustále vlastne tieto nedostatky predkladať tak, aby sa príslušné orgány nimi zaoberali a aby zlepšovali svoju činnosť a aby dochádzalo stále k lepšej ochrane základných práv a slobôd osôb.
Pokiaľ ide o správu z roku 2015, tak opakujú sa niektoré nedostatky v určitých oblastiach verejnej správy. Najmä, ako vidíte aj z tej prvej časti a z podnetov, ktoré prišli, ale potom neskôr aj z prieskumov, ktoré vykonal verejný ochranca práv, množstvo porušení základných práv sa týka činnosti polície. Ja za závažné porušenie základných práv a slobôd osôb považujem to, že aj v prieskumoch verejného ochrancu práv, aj v preskúmaní podnetov sme zistili, že skutočne v činnosti polície pretrváva ako jej normálna súčasť praxe aj taký spôsob obmedzovania osobnej slobody, že človek, ktorý je predvedený na políciu, polícia si ho umiestni do nie cely predbežného zaistenia alebo policajného zaistenia, ktorá je na to zo zákona ustanovená, ale do takých priestorov, ktoré si polícia vytvorila sama bez akýchkoľvek povolení, ktoré sú dehonestujúcim spôsobom vybavené. Čiže nijako. Kde za mreže zatvorí človeka a môže ho pripútať o madlo a o jeho ruku pevne k stene. Tieto priestory nemajú žiadne iné vybavenie, no a nemajú ani tlačidlo, nemajú prístup k vode. Proste polícia tam toho človeka môže umiestniť a robí to tak ako bežnú súčasť svojej práce bez toho, že by vtedy pri takomto umiestnení vypisovala akékoľvek doklady, čo je napríklad podmienkou, keď je človek umiestnený do cely policajného zaistenia.
Z podnetu, ktorý sme preskúmavali, tak v rámci toho preskúmania bolo predložené, alebo bolo aj z dokladov zistené, že došlo aj k ublíženiu na zdraví v takomto prípade, v takto uzavretej osoby, avšak policajné orgány toto nepovažujú za žiadne porušenie. Na rozdiel, samozrejme, od verejného ochrancu práv, pretože to porušenie a zásah do osobnej slobody je.
Z týchto dôvodov som sa ja obrátila o riešenie na príslušné orgány. Keďže k riešeniu neprišlo, obrátila som sa aj na Národnú radu Slovenskej republiky, pretože takéto zistenie verejného ochrancu práv v demokratickom a právnom štáte vyžaduje okamžitý zásah. K tomu však nedošlo. Výbor Národnej rady pre ľudské práva v minulom volebnom období sa nedokázal uzniesť na akomkoľvek uznesení po predložení tejto správy do neho. Čiže z toho dôvodu nedošlo k opatreniam a aj v roku 2015 sa tieto zistenia opakovali.
Preto ja apelujem na poslancov Národnej rady, aby využili svoju pôsobnosť a aby zabezpečili nápravu.
Ministerstvo vnútra odpovedalo, že na toto je potrebná zmena zákona. Ja hovorím, že nie je, pretože takýto útvar na zaisťovanie a zatváranie ľudí v zákone vôbec nie je upravený. Čiže stačí, aby polícia ako orgán verejnej správy postupovala iba v rozsahu a v súlade so zákonom, ktorý k dispozícii na svoju činnosť má.
Taktiež boli zistené nedostatky v policajných postupoch. Napríklad pri policajných zásahoch, pri ktorých bola zároveň použitá aj policajná sila. Takýto zásah bol v roku 2015 zistený v útvare pre zaistených cudzincov, ktorý je uzavretý útvar a strážený. V tomto zariadení sú, ktoré je v pôsobnosti polície, sú umiestnené osoby, ktoré čakajú na rozhodnutie štátu, na administratívne rozhodnutie. No a voči nim bola použitá policajná sila, o čom verejný ochranca práv skonštatoval, že bola použitá bez primeraného právneho dôvodu, čiže nebol takýto zásah v takom rozsahu a takým spôsobom, ako bol vykonaný, nevyhnutý.
Podmienku nevyhnutnosti zásahu zatiaľ v Slovenskej republike nepreskúmava nikto. Orgány činné v trestnom konaní sú špecializované a preukazuje sa v nich v rámci ich vyšetrovania, či konkrétny policajt prekročil právomoci verejného činiteľa, napríklad. Ale to, že zásah ako taký, ktorý sa uskutočnil, nebol nevyhnutný a že spôsobil tým porušenie základných práv a slobôd, zatiaľ nepreskúmava nikto. Preto opakovane verejný ochranca práv navrhuje, aby Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je jediný na to z ústavy splnomocnený orgán, prijala zákon, ktorým zriadi orgán nezávislého vyšetrovania policajných postupov alebo aj iných postupov štátu, pri ktorých bola použitá sila a ktoré vzbudzujú určité pochybnosti. Pretože iba takýto nezávislý orgán môže zodpovedne preskúmať a zodpovedať otázku, či príslušný zásah bol aj nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Otázky potom ďalšej prípadnej trestnosti alebo netrestnosti, samozrejme, musia riešiť na to ustanovené orgány činné v trestnom konaní.
Verejný ochranca práv pri preskúmavaní policajného zásahu v Medveďove, to je ten útvar pre zaistených cudzincov, zároveň zistil, že zákon v súčasnosti umožňuje riaditeľovi takéhoto zariadenia, aby vlastným rozhodnutím, voči ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, umiestnil cudzinca, ktorý už je v takomto uzavretom a stráženom zariadení, do izolácie a v tejto izolácii aby tento cudzinec zotrval podľa rozhodnutia riaditeľa.
V čase, keď my sme preskúmavali podnet, v takejto izolácii bol cudzinec umiestnený tri týždne. V správe, v tejto, nie je uvedené, ale v tej, v ktorej sme, lebo tu je len taký výňatok základných informácií, ale v tej, ktorá je výsledkom preskúmania podnetu, je uvedené, že v rámci takéhoto umiestnenia ten cudzinec aj držal hladovku, ale nikto na to nereagoval.
Z pohľadu verejného ochrancu práv takýto postup je neprípustný, a preto apelujem na to, aby sa tie zákonné ustanovenia, ktoré sa týkajú útvarov policajného zaistenia, aby tieto ustanovenia poslanci Národnej rady alebo príslušný výbor Národnej rady prehodnotil ich opodstatnenosť, ich znenie a v prípade, ak dospeje k rovnakému názoru, k akému dospel verejný ochranca práv, aby tieto ustanovenia zmenil alebo vyňal zo zákona.
Verejný ochranca práv sa zaoberal aj inými porušeniami základných práv. Ja teraz uvádzam len tie, ktoré z pohľadu verejného ochrancu práv považujem za také najdôležitejšie, pretože v oblastiach činnosti štátu treba robiť zmeny, a to systémového charakteru. Medzi také zmeny patrí aj nastavenie vzdelávania detí v školách, hlavne vzdelávania na prvom stupni. Z prieskumov vyplýva, že užitočné by bolo zaoberať sa aj predškolským vzdelávaním detí, a to najmä tých detí, ktoré my sme v zákone označili ako deti, ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodnených pomerov alebo z málo podnetného prostredia a u ktorých sme umožnili v našom zákone toto, túto charakteristiku potom pomenovať, že sú to deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sú spravidla deti, ktoré majú nejaký zdravotný hendikep. V tomto prípade často ide o deti, ktoré nemajú zdravotný hendikep, iba pochádzajú z toho prostredia, ktoré im nedáva možnosť sa v prvých rokoch života riadne rozvinúť. No a to znamená, že ak takýmto deťom my im neumožníme preklenúť tento hendikep, ale ich zaradíme do takého školského vzdelávania, ktoré im neumožní dosiahnuť riadne vzdelanie, potom môžeme skonštatovať, že ak je takto nastavený školský systém, dochádza k diskriminácii veľkého počtu detí.
Preto verejný ochranca práv opakovane od roku 2013 navrhuje, aby boli prijaté opatrenia, a to nielen vo vzťahu k zabezpečeniu prístupu k vzdelaniu týchto detí, ale aj v prístupoch k vzdelávaniu ako takému, k metódam vzdelávania. Preto som ja navrhla, aby mali deti, ktoré majú aj jazykovú bariéru, umožnené vyučovanie zrozumiteľným spôsobom. To znamená, aby deťom v útlom veku bolo učivo a látka, ktorú sa učia, vysvetľovaná zrozumiteľným spôsobom, t. j. jazykom, ktorému rozumejú, v ich materinskom jazyku, aby im bolo učivo sprístupňované. Taktiež treba zvážiť aj možnosť, keď hovoríme o rómskych deťoch, aby sa do vyučovacích predmetov zaradil aj rómsky jazyk ako vyučovací jazyk.
Pretože bola dobrá diskusia na školskom výbore na túto tému, tak považujem možno aj v pléne za potrebné povedať, že nedostatkom školského vzdelávania je aj to, že my nemáme dostatočnú flexibilitu vo formách vzdelávania detí. A keď som aj povedala, že vyučovať rómsky jazyk, tak samozrejme, že to treba mať na to dobré analýzy a vedieť, kde, v ktorých lokalitách, v ktorých školách je to potrebné preto, aby došlo k rozvoju detí. Čiže žiadne také absolutistické centralistické riešenia, že proste rómsky jazyk všade, ale proste tam, kde je to potrebné, kde my by sme mali zistiť, v ktorých prípadoch je to potrebné, užitočné a čo pomôže deťom, aby sa dostali z toho kruhu nevzdelania.
Upozornila som v správe verejného ochrancu práv na to, že deti, ktoré sú zaradené do špeciálnych škôl alebo špeciálnych tried len z tohto dôvodu svojho sociálneho pôvodu a ktorým máme preklenúť tento nedostatok ako dočasné vyrovnávacie opatrenie, tak tieto deti v tom školskom systéme ich ponechávame celý čas povinnej školskej dochádzky. Naozaj nevieme preukázať, že dochádza k rediagnostike týchto detí a takisto - ale to vieme preukázať -, že v minimálnom množstve dochádza k ich preraďovaniu z takejto špeciálnej školy alebo triedy do riadnej školy a potom sa im neposkytuje, keď sú aj preradené, nejaká ďalšia pomoc. To sú všetko nedostatky vo vzdelávacom systéme, ktoré majú systémový charakter a s ktorými si školy samy neporadia. Preto je potrebné zmeniť právnu úpravu, ktorú máme v súčasnosti platnú.
Ďalší okruh okrem tej polície a školstva, ktorý verejný ochranca práv považuje za veľmi dôležitý, je právo na súdnu a inú právnu ochranu. To sú tie známe prieťahy v súdnych konaniach, ale aj prieťahy v úradných konaniach. A ja upozorňujem na prípad, ktorý je mimoriadne závažný, v demokratickom právnom štáte až zahanbujúci, že verejný ochranca práv vykonal prieskum zbytočných prieťahov v reštitučných konaniach o poľnohospodárskej a lesnej pôde. A musím skonštatovať, že skutočne tento prieskum konaní, ktoré prebiehajú pred odbormi pozemkových a lesných okresných úradov, sú konania, ktoré trvajú 23 rokov, neskončené, sú konania, ktoré trvajú 11 rokov, neskončené, pritom tieto konania prebiehajú podľa zákona o správnom konaní, podľa zákona, ak si ctíme zákony, tak správne konanie má byť ukončené do 30 dní. V prípade potreby a dôležitých dôvodov do 60 dní. Tieto konania trvajú 23 rokov a 11 rokov a je ich spolu takmer 10-tisíc; 10-tisíc žiadateľov.
Ak úrady uvádzali ako dôvod, že ide o zložitosť veci, tak nemôže verejný ochranca práv ani nikto, žiadny, ani súd, nikto by nemohol takýto dôvod po 23 rokoch akceptovať. Čiže ja tvrdím, že to je absolútne zlyhanie štátu, a preto som navrhla ako opatrenie Národnej rade, aby si vyžiadala od vlády alebo aby bol predložený zoznam takýchto konaní, príčin prieťahov v takýchto konaniach a aby sa vláda uzniesla na nejakej satisfakcii pre účastníkov týchto konaní, ktorí nemajú celé dlhé roky žiadne rozhodnutie od štátu vo svojej veci, a pritom ide o reštitúcie, ktoré sme prijali z dôvodu, že sme sa pokúšali iba zmierniť, nie odstrániť, ale iba zmierniť krivdy, ktoré boli z predchádzajúcich období. Takže toto ja považujem za veľmi, veľmi závažné porušovanie základných práv.
Taktiež z tých všetkých vecí len 144 porušení základných práv bolo zistených len preskúmaním podnetov a mnohé boli zistené systémové nedostatky, ktoré vykonal prieskum verejného ochrancu práv prostredníctvom Kancelárie verejného ochrancu práv. Tak my sme zisťovali aj prístupnosť verejných budov, ich bezbariérovosť, pretože 3. desaťročie plynie od roku 1989 a náš štát má v ústave napísané, že je demokratický a právny a založený je vlastne na základe dodržiavania a ochrany základných práv a slobôd.
No tak ľudia, ktorí majú problém zo zdravotných dôvodov s pohybovaním, z akýchkoľvek zdravotných dôvodov, by sa možno mali dnes v 21. storočí do budovy verejného orgánu alebo do verejnej budovy dostať bezproblémovo. Keďže Kancelária verejného ochrancu práv dostáva obmedzené finančné zdroje na svoje fungovanie napriek tomu, že je ústavný orgán, tak namiesto 35 právnikov dostáva mzdy na 17, tak sme si museli vybrať, také poradie sme si museli urobiť, že ktoré vlastne verejné budovy budeme preskúmavať, aby sme to zvládli kapacitne.
Vybrali sme si ako prvé úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, preskúmali sme 80 budov, z nich iba 2 boli také, o ktorých sme mohli povedať, že naozaj spĺňajú atribúty bezbariérovosti. Ostatné budovy mali väčšie alebo menšie nedostatky a ku cti predstaviteľov týchto inštitúcií slúži, že všetci, všetci chceli, aby ich budovy boli bezbariérové a snažili sa to, čo mohli, odstrániť na základe našich zistení, ale nepomôžu si sami, to znamená, že treba aj pri rozpočte, aj pri plánovaní priorít na toto myslieť. Preto apelujem na Národnú radu, aby sa venovala bezbariérovosti verejných budov.
V roku 2016, teraz, prebieha prieskum v rámci našich možností niektorých nemocníc, niektorých škôl a opäť policajných oddelení, pretože to sú všetko inštitúcie verejné, ku ktorým občan by mal mať zabezpečený prístup.
My sme už z minulosti a vzhľadom na to, že opäť sme zistili nie zásah policajný, ktorý nebol nevyhnutný, predkladali opatrenia, ja som opakovane predkladala, aby boli policajné zásahy monitorované kamerami, aby priestory v policajných budovách, v ktorých sú vybavované predvedené osoby, boli tiež monitorované kamerami. A taktiež som navrhovala opatrenia na zlepšenie vybavovania cudzincov, ktorí tu majú žiadosť a chcú sa tu zamestnať. Tak všetky tieto veci považuje verejný ochranca práv za veľmi dôležité.
A potom ešte jednu vec, ktorá, kde apelujem na Národnú radu opakovane, sa týka vydávania dokladov o školskom vzdelaní osôb, ktoré majú zmenené pohlavie. V Slovenskej republike je to možné iba v prípade, keď to je zo zdravotných dôvodov, a poukazujem na to, už aj v minulosti som to predložila výboru pre ľudské práva, ale nedošlo, ako som už povedala, k prijatiu uznesenia, tak opatrenie sa nestalo. Aby takéto doklady o nadobudnutí školskom vzdelaní boli zladené s tým, aké pohlavie má žiadateľ o vydanie tohto dokladu. Lebo ak niekto prejde takouto procedúrou zo zdravotných dôvodov a napokon, keď si ide hľadať prácu, škola mu nemôže vydať iné osvedčenia o dosiahnutom vzdelaní než na pôvodné pohlavie, tak tento človek je na trhu práce v podstate odpísaný, lebo si nevie poriadne zháňať prácu. To je len jeden z príkladov.
Taktiež v minulosti som navrhovala, aby bolo zabezpečené, že v prípade, ak žiadateľ žiada o vydanie svojich osobných dokladov vo svojom materinskom jazyku, máme 13 národnostných menšín v Slovenskej republike, čiže je to 13 jazykov, tak aby príslušné matriky a iné inštitúcie boli schopné takýto doklad mu vydať aj v materinskom jazyku. Ak to nie sme schopní urobiť, tak potom porušujeme základné práva týchto osôb.
Myslím, že z tých vecí, ktoré ja považujem za veľmi dôležité a o ktorých si myslím, že by bolo potrebné rokovať a že by bolo potrebné prijímať opatrenia, sú tu asi všetky. Samozrejme, že v správe je popísaných ešte oveľa viac zistení nedostatkov na rôznej úrovni, ale toto sú také kľúčové oblasti.
Okrem tejto časti chcem povedať, že Kancelária verejného ochranu práv navrhuje aj opatrenia na to, aby sa jednak zlepšila činnosť orgánov verejnej správy, ale aj aby mohla ona sama pôsobiť tak, ako sa od nej očakáva. A opätovne by som upozornila na to, že verejný ochranca práv Slovenskej republiky zatiaľ nemá naplnené atribúty pre svoje plnohodnotné fungovanie, a to z toho dôvodu, že nie sú mu prideľované z rozpočtu prostriedky na mzdové tarifné tabuľky platové, pretože podľa zákona verejný ochranca práv určuje svoju organizačnú štruktúru a počet zamestnancov na tie úlohy, ktoré vyplývajú z ústavy a zo zákona o verejnom ochrancovi práv, náš organizačný poriadok počíta s 35 právnikmi, platy dostávame na 17 právnikov, tak vyzerá potom aj naša činnosť. Takisto zatiaľ čo iné orgány majú možnosť mať poradcov, verejný ochranca práv takúto možnosť zo zákona nemá, nemá finančné prostriedky, aby si mohol zabezpečiť odborné posudky a odborných poradcov. Preto napríklad napriek tomu, že všetci vieme, aká zlá situácia je v zdravotníctve, tak nemôžeme preskúmavať túto oblasť z dôvodu, že nemáme na to odbornú zdatnosť, a nemôžeme predkladať laické zistenia. Je to jedna z oblastí, kde verejný ochranca práv nemohol sa dostať pre nedostatok týchto finančných prostriedkov a nedostatok odborníkov.
Myslím, že to je asi všetko, čo som považovala za najpodstatnejšie. Možno ešte pripomenúť rezolúciu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o posilnení ombudsmanských inštitúcií v Európe, z ktorej jednoznačne vyplýva, že pokiaľ štát si zriadil takúto inštitúciu, ako je verejný ochranca práv, u nás dokonca v ústave ako nezávislý orgán, potom ju má všemožne podporovať, má vytvárať dobré podmienky pre jej činnosť a nemá zriaďovať obdobné ombudsmanské inštitúcie, aby nezneisťoval občanov v tom, kde a ako sa môžu domáhať ochrany svojich práv.
Samozrejme, že verejný ochranca práv má mať aj samostatnú rozpočtovú kapitulu, čo slovenský verejný ochranca práv nemá, čiže nevyjednáva v podstate o svojom rozpočte a rozpočet sa mu prideľuje z rozpočtovej kapitoly VPS, a to znamená, že svojím spôsobom verejný ochranca práv má pôsobnosť napríklad voči daňovým orgánom aj zisťoval nedostatky v tejto činnosti. Oni, samozrejme, nič nepovažovali za potrebné prijať, lebo v podstate sme závislí od rozhodnutia ministerstva financií. Takže čo sa týka objemu finančných prostriedkov, čiže to je z hľadiska nezávislosti zle nastavený systém, áno, to tiež upozorňujem.
A pokiaľ ide o nezávislosť, tak prebiehali diskusie o tej nezávislej kontrole vykonávania policajných zásahov s použitím sily. Tu považujem za potrebné teda vysvetliť, že sa to netýka inšpekcie ministerstva vnútra, lebo to je rezortná, interná kontrola, ani policajnej inšpekcie, lebo to je rezortná kontrola policajná. Keď verejný ochranca práv navrhuje, že je potrebné zriadiť takýto orgán, tak to navrhuje preto, lebo medzi základné práva osôb patrí - a štát to má zabezpečiť -
účinné, efektívne a nezávislé vyšetrenie každej veci. V prípade týchto zásahov takéto nezávislé vyšetrenie, takýto orgán nezávislého vyšetrenia Slovenská republika nemá a nedá sa to riešiť ani tým, že sa uskutoční nejaký proste osobitný výbor na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. To nie je zriadenie orgánu nezávislej kontroly použitia policajnej sily. Nezávislosť znamená, že bude nezávislý od všetkých orgánov verejnej správy, aby mohol to preskúmať, aby nemal žiadny vplyv ani záujem, interes, na výsledku iba ten jediný, podobne ako verejný ochranca práv, ktorý tiež je nezávislý ústavný orgán, iba ten záujem, aby sa zlepšovala činnosť štátu, aby sa zlepšovala ochrana základných práv a slobôd v činnosti štátu, lebo iba tak sa môže zvýšiť dôvera ľudí v tento štát a v jeho fungovanie.
Takže to je aj pre vysvetlenie tých pojmov nezávislosti, s ktorými pracuje verejný ochranca práv a vo vzťahu k dodržiavaniu základných práv a slobôd.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené panie kolegyne a kolegovia, vážená pani ombudsmanka, dovoľte mi uviesť spoločnú správu výborov o prerokovaní Správy verejného ochranu práv za obdobie roka 2015 (tlač 22a).
Správa bola rozhodnutím predsedu Národnej rady pridelená dvom výborom, a to výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorskému výboru. Obidva určené výbory svojimi uzneseniami odporúčali Národnej rade zobrať správu verejného ochrancu práv na vedomie.
Na základe tejto skutočnosti gestorský výbor prijal stanovisko, podľa ktorého taktiež odporúča Národnej rade zobrať správu verejného ochrancu práv na vedomie.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi na úvod dve stručné poznámky, potom by som sa rád venoval trom bodom, ktoré ma zaujali v správe verejnej ochrankyne práv, a na záver by som rád dal jeden doplňujúci návrh k návrhu uznesenia.
Tie poznámky.
Prvá, ak by som mal menovať nejaké veci, ktoré sa nám podarili vo volebnom období 2010 až 2012, a mali by to byť veci, ktoré sú nepochybne pozitívne a ktoré pretrvali a ich účinky sú dlhodobejšie, tak určite by ma napadli dve veci. Jedna z nich - zavedenie povinného zverejňovania zmlúv a druhá z nich je voľba Jany Dubovcovej za verejnú ochrankyňu práv. A bol som vtedy pritom, mal som z toho dobrý pocit a naďalej mám z toho dobrý pocit. Myslím, že sme zvolili dobrého verejného ochrancu alebo dobrú verejnú ochrankyňu práv. Chcem tým oceniť aj túto správu, ktorú dnes máme na stole, ale aj celkové jej pôsobenie, ktoré vnímam ako výrazné zlepšenie v porovnaní často len s formalistickým prístupom za čias fungovania jej predchodcu vo funkcii.
Druhá poznámka na úvod je, že by som chcel vyjadriť isté sklamanie nad tým, že tu v tejto chvíli nesedí v sále aj pani ministerka spravodlivosti. Pani verejná ochrankyňa práv síce povedala, že verejný ochranca práv je očami a ušami parlamentu, bez vlády však parlament ťažko niečo zásadné zmení. V rámci vlády má agendu ľudských práv na starosti práve ministerstvo spravodlivosti, a preto by som očakával, že aj zo strany vlády bude väčší záujem o problematiku ľudských práv, vrátane správy verejnej ochrankyne práv, a to úplne minimum je, že si tú správu prečítame a vypočujeme. A zároveň by som aj rád vyjadril nádej, že v tomto volebnom období bude vláda a vládna koalícia pristupovať s väčším rešpektom k informáciám a podnetom, ktoré aj vláda, aj štátne orgány, aj parlament dostávajú zo strany verejnej ochrankyne práv.
Teraz k samotnému obsahu správy.
Tá prvá poznámka je takpovediac politická a týka sa toho rozhodnutia druhej Ficovej vlády neposkytovať informácie Denníku N. V tejto veci som sa aj ja ako občan angažoval, keď som ako občan a čitateľ Denníka N podal na Úrad vlády sťažnosť na rozhodnutie alebo konanie Úradu vlády v tejto veci. Úrad vlády, samozrejme, sťažnosť, ktorú som adresoval voči nemu samému, odmietol. Denník N sa bránil na Ústavnom súde, svoju sťažnosť namieril proti vláde a proti jej rozhodnutiu neinformovať Denník N a výsledkom bolo, že Ústavný súd preformuloval proti komu a proti akému rozhodnutiu tá sťažnosť smeruje a následne konštatoval, že nemá právomoc v tejto veci rozhodnúť.
Preto som rád, že aspoň v správe verejnej ochrankyne práv sa dočítame v časti 2.1, že: "Porušenie základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie zaručených v čl. 26 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 našej ústavy a postup v rozpore s § 3 tlačového zákona poskytovať informácie na základe rovnosti som konštatovala v prípade poskytovania informácií vydavateľovi periodickej tlače Denníku N od orgánov verejnej správy. Základné práva vydavateľa a tým aj práva prijímateľov informácií svojím postupom porušili orgány verejnej správy, a to Úrad vlády Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky tým, že vydavateľovi neposkytli požadované informácie o veciach verejného záujmu. Niektoré zistenia z preskúmania podnetu ukazovali, že zo strany orgánov verejnej správy vo vzťahu k tomuto vydavateľovi mohlo ísť o koordinovaný postup dohodnutý na zasadnutí vlády. Neposkytovanie informácií o otázkach verejného záujmu, prípadne ich selektívne poskytovanie iba niektorým vydavateľom je v priamom rozpore so záväzkom štátu vyplývajúcim s čl. 26 ods. 1 našej ústavy. Po zistení porušovania tohto základného práva niektorými orgánmi verejnej správy z ich strany došlo k zlepšeniu poskytovania informácií."
Som presvedčený, že názor verejnej ochrankyne práv, ktorý je obsiahnutý v jej správe, je správnejší a viac zodpovedá aj textu, aj duchu ústavy a tlačového zákona, ako boli rozhodnutia Úradu vlády a rozhodnutie Ústavného súdu. Pretože jedna vec je, ak jednotliví politici majú antipatie voči konkrétnym novinárom a médiám a trebárs sa rozhodnú s nimi nekomunikovať, neposkytovať im rozhovory, a druhá, úplne iná vec je, ak orgány verejnej moci odmietajú poskytovať informácie médiám a tým pádom aj verejnosti, pretože na tieto informácie majú médiá aj verejnosť právo vyplývajúce priamo z ústavy.
Druhý bod, pri ktorom by som sa chcel pristaviť, sa týka toho, čo je v časti 8, a síce "uplatňovanie zásad správneho konania a princípov dobrej správy v konaní orgánov". Som rád, že verejná ochrankyňa práv venuje pozornosť aj tejto téme, aj keď právo na dobrú správu nie je nejako explicitne definované či už v slovenskej ústave, alebo v slovenských zákonoch, je tam prítomné, samozrejme, implicitne, je obsiahnuté v niektorých formuláciách, nie je to však tak jednoznačné, ako je to napríklad v Charte základných práv, ktorá sa vzťahuje na orgány Európskej únie a ktorá napríklad v čl. 41 ods. 1 konštatuje, že: "Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Toto právo zahŕňa
a) právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať,
b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva a
c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia."
Právo na dobrú správu môžeme chápať v dvoch slova zmysloch, jeden je užší a vzťahuje sa primárne na správne konania, ale ten druhý je širší a predstavuje súbor očakávaní a nárokov, ktoré občania majú alebo môžu mať na všetku činnosť orgánov verejnej správy a verejnej moci. Zahŕňa právo na informácie a tie požiadavky, ktoré definuje Charta základných práv, by sme mali vyžadovať nielen od orgánov Európskej únie, čo môže a robí charta, ale mali by sme ich očakávať, že takýmto spôsobom sa budú správať aj orgány verejnej moci na území Slovenskej republiky, teda naše štátne orgány a orgány verejnej správy.
A prejavuje sa to aj pri tvorbe, ktorá tvorí podstatu činnosť parlamentu, a teda v legislatívnej, v tvorbe legislatívy, a to ako pri príprave návrhov zákonov, ktoré pripravuje vláda, kde je nevyhnutné a potrebné rešpektovať právo verejnosti, vyjadrovať sa k týmto návrhom, a teda participovať na príprave legislatívy, ktorá sa občanov týka. Tak napríklad aj v požiadavke na to, aby návrhy, ktoré sú predkladané, ktoré sa majú pretaviť do zákonov, boli jasné a dostatočne odôvodnené, vrátane odôvodnenia mimoriadnych postupov typu skráteného legislatívneho konania, čo sa, bohužiaľ, nie vždy deje a práve, naopak, pravidlom je skôr, že toto zdôvodnenie je nedostatočné a častokrát úplne vyfabrikované.
Som presvedčený, že mali by sme väčšiu pozornosť venovať právu na dobrú správu. Jednou z možností je zakotviť právo na dobrú správu, tak ako je zakotvené v charte vo vzťahu k orgánom Európskej únie, aj do našej ústavy a do našich zákonov a spraviť z nich právo, pretože, ako sa konštatuje aj v správe, "nedodržiavanie všeobecných zásad správneho konania alebo princípov dobrej správy v postupe a v konaní orgánu verejnej správy môže niekedy viesť aj k porušeniu základného práva fyzickej alebo právnickej osoby". Toto je postup takpovediac zhora, zakotviť to do legislatívy a potom to vyžadovať. Druhý postup je postup zdola, čiže prostredníctvom praxe, prostredníctvom upozorňovania na problémy a snahy tieto problémy riešiť a jednou z ciest, akým sa toto právo na dobrú správu stáva súčasťou nášho právneho poriadku, je aj činnosť verejnej ochrankyne práv, ktorá práve na takéto problémy upozorňuje.
Tretia téma, ktorej by som sa chcel dotknúť, sa týka toho, čo tu už hovorila aj pani verejná ochrankyňa práv, je to nazvané "získavanie informovaného súhlasu od rodičov žiaka základnej školy s osobitným zameraním na zisťovanie postupu, ktorým školy získavajú informovaný súhlas od rómskych rodičov žiaka s kultúrnou, sociálnou a jazykovou bariérou aj žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami". Nie je to téma nová, je to téma, na ktorú verejná ochrankyňa práv upozornila už v roku 2013 a opäť by som rád zacitoval.
"Porušovanie základného práva detí na prístup k vzdelaniu a na vzdelávanie, na ktoré som na základe výsledkov prieskumu upozornila, má charakter systémovej chyby v právnom aj faktickom nastavení školského systému. Dôsledky tejto chyby majú dlhodobo nepriaznivé dopady na celú spoločnosť a podpisujú sa pod takmer uzavretý kruh dedičnej chudoby ľudí z vylúčených spoločenstiev, ktoré sa skladajú najmä z nevzdelaných členov rómskej menšiny. Prieskum v roku 2013 totiž iba potvrdil už roky známe skutočnosti, a to, že opakovane dochádza k zaraďovaniu veľkého počtu detí rómskeho pôvodu, pochádzajúcich z vylúčeného spoločenstva, ktoré majú sociálnu, kultúrnu, jazykovú bariéru, do špeciálneho školského vzdelávania, v ktorom školský systém umožňuje žiakom dosiahnuť ako najvyššie možné vzdelanie iba nižší stupeň stredoškolského vzdelania. Zároveň súčasný právny stav nezabraňuje možnosti vytvoriť segregovaný školský obvod. Zistený stav právne aj fakticky umožňuje do typu školského vzdelávania s obmedzeným stropom dosiahnuteľného vzdelávania zaradiť dieťa nielen zo zdravotných dôvodov, ale aj z dôvodu, že pochádza z nepodnetného prostredia."
Na problémy tohto typu upozornila verejná ochrankyňa práv v mimoriadnej správe, ktorú predložila Národnej rade spolu s návrhom opatrení v auguste 2013. K jej prerokovaniu v pléne Národnej rady dodnes po viac ako dva a pol roku ešte stále nedošlo a verejná ochrankyňa práv sa nedočkala odozvy na ňou navrhované opatrenia. Preto by som chcel na tomto mieste vyjadriť poľutovanie nad prístupom našich predchodcov k upozorneniam, ktoré im adresovala verejná ochrankyňa práv.
V správe sa konštatuje, že došlo k určitým pozitívnym zmenám aj na legislatívnej úrovni, ďalej sú tam obsiahnuté návrhy, ktoré sa týkajú konkrétne toho problému zabezpečenia informovaného súhlasu, a končí táto pasáž tým, že "ministerstvo školstva mi oznámilo, že návrhy opatrení analyzuje z hľadiska ich uskutočniteľnosti".
Ja vnímam tento problém ako veľmi vážny, ako možno jeden z najvážnejších problémov, ktorý táto krajina má. Situácia ľudí žijúcich vo vylúčených spoločenstvách, v rómskych osadách, pripomína začarovaný kruh, z ktorého sa sami iba vlastným úsilím nie sú schopní dostať. A preťať ten kruh nie je možné bez zásadných zmien v oblasti vzdelávacej politiky. Bez vecí, ako je integrácia, ako je inkluzívne vzdelávanie. Ak chceme, aby sa tá situácia ľudí žijúcich v rómskych osadách aspoň trochu začala zlepšovať, musíme začať aj z tejto strany, musíme začať venovať vážnu a intenzívnu pozornosť problémom, ktoré sú opísané aj v správach verejnej ochrankyne práv.
Je nám asi všetkým známe, že návrhy, ktoré sa týkajú integrácie a inkluzívneho vzdelávania vo vzťahu k deťom z rómskych osád, sa častokrát stretávajú s odmietavými reakciami. Je to smutné, ale je to možno pochopiteľné, pokiaľ ide o verejnosť, pokiaľ ide o bežných občanov, voči nim je potrebné postupovať s pochopením, snažiť sa ich presvedčiť, vysvetľovať im veci.
To, čo však tolerovať nemožno a na čo sa nemožno pozerať s pochopením, je, ak sa takýmto spôsobom správajú orgány verejnej moci a verejnej správy a odmietajú tento problém riešiť. A rovnako vážne a znepokojivé je, ak osoby verejne činné, politici, tento problém zneužívajú, vyjadrujú sa k nemu odmietavo, vulgárne, populisticky, slová ako humanizmus, rovnosť, tolerancia, súcit, citlivosť používajú div nie ako nadávky.
Ak niečo zásadné nezmeníme v tejto oblasti - a teraz hovorím aj o riešení problémov rómskych osád ako takých, ale špeciálne o otázke vzdelávania -, tak tento problém bude iba narastať, situácia v rómskych osadách sa bude zhoršovať, zhoršovať sa budú vzťahy medzi majoritným obyvateľstvom a rómskou menšinou a spoločnosť sa bude radikalizovať. Nie som si istý, či ten vlak už neušiel a či je to vôbec ešte možné nejakým zásadným spôsobom riešiť, ale je v každom prípade našou povinnosťou - a našou myslím aj vládu, aj parlament, a nie len teda koaličných poslancov, ale aj poslancov demokratickej opozície - sa o to pokúšať.
Posledná vec, avizovaný doplňujúci návrh k návrhu uznesenia. Pokiaľ ste si prečítali tú správu, tak okrem odporúčaní, ktoré vzišli z tohtoročnej správy, je tam aj veľké množstvo odporúčaní, ktoré vzišli zo správ za predchádzajúce roky, aj z tej mimoriadnej správy z augusta 2013. A najhoršie na tom podľa môjho názoru nie je ani tak skutočnosť, že nie všetky opatrenia sa realizovali, ale že ich odmietnutie alebo neakceptovanie nie je dostatočne odôvodnené. A je legitímne, ak niekto má iný názor na tú alebo inú otázku týkajúcu sa uplatňovania základných práv alebo slobôd, ale tak ako v prípade dobrej správy očakávam, že každé rozhodnutie by malo byť dostatočne odôvodnené, tak by sme to mali očakávať aj v prípade odmietnutia alebo neakceptovania návrhov a odporúčaní, ktoré parlamentu adresovala verejná ochrankyňa práv. A keďže zdrojom návrhov legislatívy, ktoré schvaľuje parlament, okrem poslancov je aj vláda a v tých zásadnejších otázkach obvykle právnu úpravu navrhujú ministerstvá, resp. vláda, dovoľujem si dať takýto doplňujúci návrh k návrhu uznesenia k bodu správa verejného ochrancu práv.
Navrhujem doplniť uznesenie o nový bod v znení: "Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky, aby vypracovala a Národnej rade Slovenskej republiky predložila stanovisko k návrhom a odporúčaniam verejnej ochrankyne práv Národnej rade Slovenskej republiky na základe zistení v roku 2015, obsiahnutých v Správe verejného ochrancu práv podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov za obdobie roka 2015, a k dosiaľ nerealizovaným návrhom a odporúčaniam verejného ochrancu práv predložením Národnej rade Slovenskej republiky v správach verejného ochrancu práv za roky 2012, 2013 a 2014 a mimoriadnej správe verejného ochrancu práv z augusta 2013. Termín 31. júl 2016."
Inými slovami, navrhujem, aby si parlament od vlády vyžiadal stanovisko k tým návrhom a opatreniam, ktoré sú obsiahnuté v správe verejnej ochrankyne práv, a vláda nemusí so všetkými súhlasiť, ale pokiaľ s nimi nebude súhlasiť, tak aspoň by mala vysvetliť, prečo má na tie veci iný názor. Myslím si, že je to minimum, čo môžeme od vlády v tejto veci očakávať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja by som len v krátkosti zareagovala na slová pána Dostála o tom, že máme dobrú verejnú ochrankyňu práv. Ja by som k tomu chcela pridať svoje poďakovanie za jej prácu, ktorá môže často z jej pohľadu vyzerať len ako boj s veternými mlynmi.
Niektoré informácie, ktoré odzneli, boli pre mňa šokujúce. Napríklad tie neuveriteľné prieťahy, dlhoročné, v reštitučnom konaní, ale aj informácia o tom poddimenzovanom finančnom zabezpečení tohto úradu. Považujem to za flagrantné porušovanie zákonov priamo zo strany štátu. Bohužiaľ, je paradoxom, že vlastne táto inštitúcia je jedinou inštitúciou verejnej ochrany práv, takže de facto by sa mohla sťažovať iba sama sebe. Je to zlá vizitka vlastne tých štruktúr, ktoré túto situáciu zapríčinili, a možno dôkaz toho, že vládna garnitúra nemala doteraz záujem o prácu verejného ochrancu práv a možno by bola najradšej, keby tento úrad ani nebol, tak chcem veriť, že sa s nástupom novej vlády táto situácia zlepší.
To je v podstate všetko, čo som chcela povedať. Chcem teda poďakovať z tohto miesta, ak vás to morálne povzbudí, tak aspoň takouto formou vďaka.

Ďakujem veľmi pekne. Ja nadviažem na to, kde kolega Dostál prestal, a budem sa venovať tomu istému bodu. Počet detí, ktoré máme v špeciálnom vzdelávaní.
Veľmi oceňujem, že verejná ochrankyňa práv na tento problém upozornila. Keď si zoberieme situáciu v okolitých krajinách, tak zistíme, že Slovensko má jeden z najvyšších počtov detí, ktoré vzdeláva v špeciálnych, pejoratívne povedané, osobitných školách. Keď si pozrieme okolité krajiny, okrem Maďarska teda, dlhodobo tento počet znižujú. Napríklad na porovnanie, Česká republika znížila počet detí v špeciálnych školách z 9,8 % v roku 2001 na 3,5 % v roku 2008. Fínsko kedysi v roku 2000 tam malo až 17 % žiakov, dnes je to okolo jedného percenta, to isté aj v Taliansku alebo vo Veľkej Británii.
Pritom si nemyslím, že naše slovenské deti majú horší inteligenčný kvocient alebo sú, alebo sú viac zaostalejšie ako deti v okolitých krajinách. Teda logicky problém musí byť niekde inde ako v našich deťom. A myslím si, že ten problém je práve v tom, aké deti umiestňujeme do týchto špeciálnych škôl a akým spôsobom ich diagnostikujeme.
Na rozdiel od ostatných krajín Slovensko používa len jeden druh diagnostického nástroja. Pani verejná ochrankyňa práv na výbore poukázala na to, na ďalší problém, ktorý sa týka toho, že aj deti, ktoré pochádzajú z vylúčených komunít a zo zanedbaného prostredia, sú posudzované a diagnostikované takým istým spôsobom, ako, poviem, iné deti. A takisto poukázala na to, že je pripravený súbor diagnostických názorov, ktoré však nikdy neboli, doteraz neboli uvedené do praxe.
Ak si spomínate, v roku 2013, tak dve odvážne učiteľky z Dobšinej napísali list o tom, aké veľmi ťažké je vzdelávať, vzdelávať deti z vylúčených komunít, teda rómske deti, a zároveň verejnosti sa zrazu otvorila celá škála problémov, ktorým čelia nielen deti, ale aj učitelia. A dozvedeli sme sa o tom, že veľmi ťažko budete chcieť učiť dieťa písať, keď ono do toho šiesteho roka ani nikdy nedržalo ceruzku v ruke. Niektoré z tých detí, ony nevedia ani rozoznávať farby, lebo nikto im o tých farbách nehovoril. Samozrejme, že tie deti, keď ich diagnostikujete jedným druhom toho diagnostického nástroja, postupu, samozrejme, že ony budú zaostávať. Mohli by byť akokoľvek talentované, akokoľvek nadané, ak päť rokov boli zanedbávané, tak keď sa budú diagnostikovať, ony budú logicky zaostávať a skončia potom v špeciálnych zariadeniach.
Takisto druhým problémom, na ktorý chcem poukázať, je výška normatívu. Špeciálne školy majú vyšší normatív ako riadne školy. Samozrejme, môžeme povedať, že to je opodstatnené, pretože práca s deťmi so špecifickými potrebami vyžaduje väčšie, väčšie investície zo strany učiteľa, takú ako intenzívnejšiu starostlivosť, na druhej strane si môžeme povedať, či by sme nemohli skôr investovať do špecialistov alebo asistentov učiteľov v riadnych školách, aby sa tieto deti mohli vzdelávať v riadnom vzdelávacom procese. Napríklad v niektorých krajinách to spravili tak, že paušálne všetky deti sa vzdelávajú inkluzívnym vzdelávaním v riadnych školách, nikoho nedávajú do špeciálnych škôl a snažia sa im pomôcť a vyvíjať také podporné nástroje, aby ony aj v tom riadnom školstve, v riadnom vzdelávacom procese uspeli.
Môže byť veľmi lákavé tieto deti, ja to poviem tak škaredo, sa ich zbavovať, problematických detí a dávať ich do špeciálnych škôl. Ale náklady, ktoré tento prístup má pre celú spoločnosť, sú nevyčísliteľné. My im berieme budúcnosť, tie deti, tak ako to povedala verejná ochrankyňa práv, ony budú nedovzdelané, nebudú môcť pokračovať ani sa dostať na školy s maturitou, tieto deti nám vytvoria armádu nezamestnateľných ľudí, ktorí nemajú potrebné zručnosti na to, aby sa uplatnili na pracovnom trhu, a koniec koncov budú v začarovanom kruhu, ako závislí na sociálnom systéme. A ja sa pýtam, či sa nám ako spoločnosti to oplatí. Ja si myslím, že oveľa lepšie je investovať, možno ony na začiatku toho svojho života okolo 4., 5., 6. roku potrebujú väčšiu investíciu zo strany štátu ako deti, ktoré majú to rodinné zázemie, dobré rodinné zázemie, ale táto investícia sa štátu niekoľkonásobne vráti.
A preto som veľmi vďačná verejnej ochrankyni práv, že neúnavne na tento problém poukazuje, pretože je tu problém. Je to problém a máme tu deti, ktoré vďaka zlyhaniam systému, im kradneme nádej a kradneme im budúcnosť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Remišová, v mnohom s vami súhlasím, to, čo ste povedali, myslím si ale, že veľakrát sa vo verejnosti, a súhlasím aj s mnohým tým, čo uviedla pani ombudsmanka v správe, ale v mnohých týchto vecí sa nebavíme racionálne, veľakrát sa tam podsúva príliš veľa aj politiky, čo si myslím, že je na škodu.
Viacej priestoru by mali mať v tomto probléme odborníci z oblasti fyziológie ľudského mozgu. Pretože keď ste povedali, že ak 5 rokov je dieťa zanedbávané a môže byť talentované, každý odborník vám povie, že, žiaľbohu, ak je tak dlho dieťa zanedbávané, tak ten talent bude už úplne pochovaný. Tretí rok života dieťaťa je ten podstatný, v treťom roku života dieťaťa končí veľmi dôležité obdobie ontogenézy, kedy sa formujú základne kognitívne schopnosti.
Takže ono toto treba hlavne, treba vplývať na to, aby sa o tie deti starali úplne od raného malička. Asi toto by som chcela povedať.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja s vami úplne súhlasím, myslím si, že do školstva, do vzdelávania a do výchovy politika nepatrí, pretože je to jedna z tém, o ktorej by sa nemalo politizovať a kde nezávisle na tom, či ste zľava, sprava, tak ide o jednu vec, a síce o to, aby sa naše deti mali čo najlepšie.
A, áno, my sme navrhovali, to som nepovedala v tej rozprave, aby jednak povinnú predškolskú výchovu, minimálne rozpätie jedného roka, možno pre deti z vylúčených komunít až dvojročnú povinnú predškolskú výchovu, a zároveň Peter Pollák, ktorý pracoval s deťmi z vylúčených komunít, tak veľmi dbal práve na rozvoj aj komunitných centier, aj na zapájanie rodičov, pretože bez rodičov, dá sa to aj bez rodičov, ale je to veľmi ťažké, ak dokážeme zapojiť do toho procesu aj rodičov, viesť ich k tomu, aby sa starali, aby sa lepšie starali o svoje deti, tak ten úspech sa bude dostavovať oveľa ľahšie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená pani ombudsmanka, kolegyne, kolegovia, tak dovoľte aj mne povedať pár poznámok k správe verejnej ochrankyne práv, ktorú sme aj dnes prerokovali vo výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Verejný ochranca práv, verejná ochrankyňa práv má za úlohu chrániť základné práva a slobody fyzických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a inými orgánmi moci, tu podotknem, že naozaj častokrát pred orgánmi moci. Pretože ten občan sa veľmi často cíti úplne maličký v porovnaní s inštitúciami, ktoré by mu mali pomáhať. Verená ochrankyňa práv koná na základe podnetu a aj z vlastnej iniciatívy. Ombudsman, ombudsmanka vykonáva dohľad nad výkonnou mocou z pohľadu uplatňovania práva.
A tu hneď v úvode mi dovoľte naznačiť, že aj keď nie som veľký priaznivec štatistík, v správe, v jej štruktúre mi hneď v úvode chýba prehľadná štatistika. Pani ombudsmanka mi na výbore povedala, že tiež nie je na čísla, aj napriek tomu si jej dovolím navrhnúť možnože len kvôli prehľadnosti tej štruktúry, uviesť v úvode takú krátku štatistiku, ktorá by nás možno hneď inštruovala, hneď by sme mali možnosť vidieť, či narástol počet podnetov, akým spôsobom je prerozdelená tá štruktúra podnetov. Hneď by sme vlastne mali možnosť vidieť nárast činnosti i to, v akých veciach sa ľudia najčastejšie obracajú na jej úrad.
Pani ombudsmanke určite chcem poďakovať za všetky aktivity, ktoré vykonáva, i za širokú škálu problémov, ktoré rieši v rámci svojho úradu. V mnohých prípadoch mi je ľúto, že váš úrad, aj keď má ústavnú váhu, nemá veľa možností presadiť svoje návrhy, doporučenia, o ktorých ste presvedčená, že môžu v spoločnosti, najmä občanom, ktorí sa cítia poškodzovaní verejnou mocou, pomôcť.
Je možno aj na škodu, aj keď už som počula v príspevku, že by to nemalo byť nič reštrikčné z vášho úradu, ale možnože niekedy je aj na škodu, že práve nemáte k dispozícii žiadne reštrikčné prostriedky.
Spomínam si, ako ste ešte pri prvej správe, ktorú ste predkladali vo svojom úrade, predstavili myšlienku domu ľudských práv. Tento váš koncept sa mi veľmi páčil. Pretože mala som pocit, že človek ako občan by nemal problém rozhodnúť sa, kam sa má obrátiť, vedel by, že je jedno miesto, kde môže riešiť svoje práva, práva občana tak, aby bol s riešením spokojný. Takto dnes sa veľmi často stáva, že občan sám nevie, na ktorú inštitúciu sa má obrátiť. Preto by som opäť z tohto miesta chcela podporiť tú vašu pôvodnú myšlienku, o ktorej, mám pocit, aj už sa o nej nehovorí, alebo tieto tri roky som o tom už nepočula rozprávať, aby ste sa k nej vrátili a skúšali, že čo to dá, takto poviem, že čo to dá, aby sa ten dom ľudských práv vytvoril.
Máme naozaj inštitúcie okrem vášho úradu, ktorý je ústavný, zároveň Národné stredisko pre ľudské práva, Centrum právnej pomoci, o ktorých činnosti moc nevieme, alebo teda možnože vyslovene Národné stredisko pre ľudské práva že nie je dostatočne zjavný a možnože aj marketingovo tak dávame do povedomia, aby ľudia vedeli, že aj tam je možnosť obrátiť sa na neho. Centrum právnej pomoci, to má svoje presné určenie. Ale znova zopakujem, myšlienka domu ľudských práv je pre mňa veľmi dobrá a prospešná a mohli by ste ju opäť otvoriť.
Vo svojej správe prechádzate postupne všetkými ústavnými právami, ľudskými právami, v nich uvádzate vážne podnety, ktoré sú naozaj veľmi podrobne spracované, ozrejmené, čo veľmi kvitujem.
No tak ako som aj na výbore spomla, vo svojej správe kladiete veľký dôraz na práva obvinených. Vo viacerých pasážach sa to opakuje, ale podotknem, že pokiaľ vám záleží na správnom procese alebo na správnosti konaní, chcem vás požiadať, aby ste sa pozreli i na dodržiavanie práv a slobôd obetí. Veľmi ma zaujíma, ako hodnotíte, že Slovenská republika neimplementovala smernicu, čo teda nie je dohovorom, ale je to smernica, to znamená, Slovensko má povinnosť implementovať túto právnu úpravu, ktorá pojednáva o minimálnych normách ochrany obetí trestných činov.
Chcela by som vás tiež povzbudiť v tomto smere aj k vašej vlastnej iniciatíve prešetrovania alebo k výskumu ochrany práv nielen zaistených, o ktorých ste sa teraz zaoberali alebo s ktorými ste sa zaoberali práve predchádzajúci rok, ale aj naozaj o práv obetí. Ako príklad uvediem v konaní napríklad Policajného zboru policajtov pri výsluchoch, pri vypočúvaní obetí i svedkov. Dôležité je, aby sa zabezpečilo práve i právo obetí a svedkov na dôstojnosť. A tým, aby sa i napríklad obvinení a advokát obvineného nestretol s poškodeným, aj to je spôsob, akým by sa to dalo realizovať. Budem rada, ak si túto tému zoberiete za jednu zo svojich priorít.
Keď som si čítala, aj teraz ste mi to pripomenuli vo svojom príhovore, hovorili ste, že máte vlastne v organizačnej štruktúre aj 35 právnikov, ktorí sa nachádzajú teoreticky v organizačnej štruktúre, ale skutočnosť je 17 ľudí, že vlastne odkedy som v parlamente, registrujem, že naozaj finančné problémy sú jednou z tých vecí, ktoré vám zabraňujú možnože lepšie vykonávať úrad, teda nechcem povedať, že ho vykonávate slabo, ale dôslednejšie, možno aby ste sa mohli venovať viacerým prípadom alebo riešiť viaceré skutočnosti, robiť viac výskumných aktivít.
Spomínam si tiež na peripetie, ktoré ste zažívali s nepodpornou svojho úradu pri hľadaní nových priestorov, a pritom aj v tomto ohľade išlo vyslovene o to, aby ste dokázali ušetriť. Takže je mi ľúto, že takáto inštitúcia nemá akoby podporu vlády, a vám išlo v prvom rade o šetrenie verejných peňazí, a teda to, aby ste dokázali namiesto toho, že sa platil drahý nájom, mohli naozaj platiť právnikov, ktorí sa budú venovať ochrane občanov.
Tiež na záver podotknem, že tie mnohé podnety, ktoré som, a doporučenia, ktoré som vnímala vo vašej správe, je ťažko pochopiť, že mnohé nevieme dostať, nielen vy, ale vlastne ani my poslanci, do tohto právneho systému. A veľmi sa mi páči aj práve podanie alebo rozšírenie uznesenia, ktoré podal pán poslanec Dostál k tomu, že je veľmi dôležité, aby aj vláda vedela nám všetkým vysvetliť, prečo tie podnety pre ňu nie sú vhodné alebo dobré.
Vidím veľký význam v práci ombudsmanky práve v časoch narastajúceho extrémizmu, ktorý je častokrát založený na etnickom princípe. Som rada, že váš hlas je počuť. Snažíte sa naozaj reagovať na všetky podnety, ktoré nájdete alebo s ktorými sa na vás ľudia obrátia, a chcem vás povzbudzovať, aby ste tak konali ďalej.
A už iba v poslednom rade, naozaj, prosím vás, pozrite sa aj na tie práva obetí. Budem vám veľmi vďačná.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pani poslankyni Jurinovej za v podstate podporu toho doplňujúceho návrhu. A naozaj vidím ako dôležité, aby prišla nejaká spätná väzba aj zo strany vlády, pretože parlament svoju kolektívnu vôľu prejavuje v hlasovaniach, ale nie obvykle v pripravovaných návrhoch zákonov.
A k tej poznámke o tom, že bolo by dobré tú správu doplniť aj o nejaké štatistiky. No, samozrejme, môže to byť potom prehľadnejšie, len otázna je výpovedná hodnota tých štatistických údajov. Pretože do tých štatistík sa môžu premietnuť akurát podania a podnety zo strany občanov, s ktorými sa obracajú na úrad verejnej ochrankyne práv. Nezistíme z nich skutočný rozsah porušovania toho-ktorého ústavného práva.
Napríklad vo vzťahu k právu na prístup k informáciám sa v správe konštatuje, že "porušenie tohto základného práva som zistila v 10 prípadoch, z toho v štyroch prípadoch obcou alebo mestom". Ja som okrem iného aj členom Združenia občanov miest a obcí Slovenska - ZOMOS, nie ZMOS - a toto združenie monitoruje a rieši aj prípady porušovania občianskych práv zo strany obecných samospráv vrátane porušovania práva na prístup k informáciám. Tam ide o jeden z najčastejších prípadov porušovania nejakého občianskeho práva. A ono z tých prípadov, ktoré sa im dostanú na stôl, ktorými sa zaoberajú, s ktorými sa na nich ľudia obracajú, vyplýva, že tých porušovaní je mnohonásobne, mnohonásobne viac, ako sa premietne do takejto správy. Samozrejme, že to nie je chyba ochrankyne práv, ale toho, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Zaujalo ma v príspevku pani predsedníčky výboru pre ľudské práva spojenie dom ľudských práv, dom pre všetky skupiny, pre všetkých občanov. Ja som si všimla, a už som to aj na výbore hovorila, že v správe bola uvedená informácia aj o uskutočnenom referende o rodine v roku 2015, ale skôr teda tak negatívne alebo v negatívnom obraze.
Mám za to, že toto nebol nestranne objektívny pohľad. Zdá sa, že ste sa, pani ombudsmanka, dostatočne neoboznámili s požiadavkami všetkých skupín občanov, myslím tým teraz rodičov detí, ktorí vnímali v rokoch pred referendom ohrozenie svojho práva, a to ochrany pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a do ich výchovy a vzdelávania detí. Áno, o tom sme sa rozprávali aj na výbore, že v tom čase si viaceré skupiny občanov paralelne hájili svoje práva, o tom sme hovorili. Očakávala som teda, že o tejto situácii budete v správe informovať objektívne s postojom obhajoby všetkých skupín občanov, teda aj rodičov, ktorí mali a oni dokonca teraz stále majú obavy pred neoprávneným zasahovaním do jej výchovy a vzdelávania ich detí. Toto malo v správe zaznieť.
Inak oceňujem naozaj v správe aj veľký priestor pre zdravotne znevýhodnených.
Ďakujem.