51. schôdza

Predloženie tejto, predloženie tejto novely ústavy je reakcia na notorické predkladanie deficitných návrhov štátneho rozpočtu zo strany všetkých predchádzajúcich vlád Slovenskej republiky vrátane súčasnej vlády. Bez ohľadu na to, v akom stave či v štádiu hospodárskeho cyklu sa slovenská ekonomika nachádzala, schválila doposiaľ každá vláda vždy deficitný návrh štátneho rozpočtu s výnimkou roku tisíc..., s výnimkou roku 2019. Dnes už je však jasné, že ani tento cieľ nebude vláda schopná splniť a na konci kalendárneho roku budeme mať znovu deficitný rozpočet. Za posledných 12 rokov vzrástli príjmy štátneho rozpočtu o viac ako polovicu, t. j. zo sumy 10 mld. eur v roku 2007 na odhadovaných viac ako 17 mld. v roku 2019.
Napriek tomuto výraznému, dvojnásobnému nárastu príjmov štátneho rozpočtu však za rovnaké obdobie vrástol dlh verejnej správy 2,5-násobne. Zo sumy 18 mld. eur v roku 2007 na odhadovaných 45,7 mld. eur v roku 2019.
Vzhľadom k týmto dlhodobo negatívnym historickým skúsenostiam je nereálne očakávať, že by vláda v nasledujúcich rokoch prijala a zároveň dodržala vyrovnaný štátny rozpočet. Preto navrhujeme zakázať schvaľovanie deficitných rozpočtov verejnej správy priamo v Ústave Slovenskej republiky.
V prípade, ak by vláda Slovenskej republiky alebo orgán územnej samosprávy schválil deficitný návrh rozpočtu, bol by takýto rozpočet označený ako protiústavný a nenadobudol by právoplatnosť. Vďaka tomuto ústavnému mechanizmu by bola garantovaná trvalá udržateľnosť štátnych financií bez ohľadu na politickú orientáciu vlády.
Predkladaná novela Ústavy kladie rovnaké nároky na vyrovnanosť, resp. prebytkovosť schváleného rozpočtu aj pre obce, mestá a vyššie územné celky. V prípade miest a obcí však ponechávame možnosť uplatnenie výnimky, vďaka ktorej by za určitých okolností bolo možné aj schváliť aj deficitný rozpočet. Aplikácia tejto výnimky sa predpokladá najmä vo výnimočných prípadoch, napríklad pri odstraňovaní následkov živelných katastrof alebo potreby pre financovania veľkých investičných akcií, ktoré by si mestá a obce zo svojho štandardného rozpočtu nemohli dovoliť. Pre právoplatné schválenie deficitného rozpočtu mesta alebo obce je však vyžadovaný predošlý súhlas vlády Slovenskej republiky s uplatnením ústavnej výnimky vo forme uznesenia vlády. Návrh zákona bude mať jednoznačne pozitívny vplyv na rozpočet verejnej správy, pri správnom návrhu rozpočtu nebude, pri správnom návrhu mať negatívne sociálne vplyvy ani negatívny vplyv na podnikateľské či životné prostredie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, žiaden ekonomický subjekt nemôže dlhodobo žiť na dlh, lebo dlh má stále tendenciu narastať. Ten slovenský narastá až príliš. Od roku 2007 vzrástol dlh verejnej správy 2,5-násobne, zo sumy 18 mld. eur v roku 2007 na dnešných odhadovaných 45,7 mld. eur. To nie je možné považovať za zodpovedné riadenie štátu.
Občania sú roky presviedčaní o tom, že Slovensku sa darí ako nikdy pred tým. V čom potom spočíva ten deklarovaný slovenský úspech, či len na raste dlhu? Vo svete máme množstvo príbehov, kam vedie život štátov na dlh. Spomeniem taliansky príbeh, pretože tam sú niektoré aspekty podobné tým slovenským, napríklad veľké regionálne rozdiely.
V prípade Talianska boli aj roky prosperity, ktoré vyvrcholili okolo roku 1963. Jednou z príčin vtedajšieho hospodárskeho rastu bol silnejúci domáci dopyt ťahaný vpred vládnymi výdajmi. Čo je ale hlavné, štát si v tom čase dôsledne udržiaval vyrovnaný rozpočet. Keď ešte navyše prišlo priaznivé obdobie zahraničného dopytu, tak vtedy sa už hovorilo o talianskom hospodárskom zázraku. Taliansko dosahovalo v tom období priemerný hospodársky rast 6,6 %, a to s mierou inflácie 4 %. V roku 1958 bola talianska líra hodnotená ako z najstabilnejších mien sveta, čo bolo dôsledkom toho, že Talianska národná banka veľmi presne dokázala moderovať emisiu peňazí, a hlavne štát si udržiaval pod kontrolou rozpočtový deficit.
Čo potom doviedlo Taliansko pre niekoľkými rokmi k zaradeniu do skupiny krachujúcich štátov Európy? Je to kombinácia rôznych faktorov v podstatnej miere naviazaná na dlh. Do roku 1970 bo dlh Talianska prakticky na nule. V roku 1980 v prepočte okolo 100 mil. eur a dnes sa blíži k 2,5 biliónu eur.
Prvotná príčina takýchto procesov v ekonomike spravidla spočíva v chybných rozhodnutiach vlády. Aj roky talianskeho hospodárskeho zázraku prinášali chybné rozhodnutia, zvlášť v južnej časti krajiny presne ako na Slovensku. Mnohé projekty tam skončili neúspechom a rozkradnutím. Ale čo je hlavné, množstvo a rozsah týchto negatívnych javov bol limitovaný príjmami rozpočtu. Platí to obdobne aj v rodine. Ak si poctivo rodina udržiava súvahu mesačných výdavkov aspoň na nule, môže chybnými rozhodnutiami prísť maximálne o časť mesačnej výplaty jej členov. Ak pri chybných rozhodnutiach použije peniaze z úveru, vtedy sú už straty výrazne vyššie. Na príklade Talianska vidíme, že má dlh. Nie je podmienkou hospodárskeho rastu ani zvyšovania životnej úrovne obyvateľov.
Na druhej strane vidíme, že nechať rozhodovať vládu o väčšom objeme prostriedkov, než prinášajú príjmy štátu, prináša až príliš veľké riziko, že jej rozhodovanie bude poznačené veľkými chybami. Emisie vládnych obligácii sa tak stávajú vstupenkou do ekonomického, sociálneho a spoločenského pekla. Na Slovensku v posledných rokoch dávame pomerne veľké investičné stimuly, a to pri súčasnom zadlžovaní sa Slovenska. Môžeme teda sa na vec pozrieť aj tak, že dávame ako stimuly peniaze, ktoré si štát požičal a ktoré bude musieť vrátiť aj s úrokmi. Mnohé investičné stimuly šli do automobiliek a tie rovnako, ako aj ich subdodávatelia v mnohých prípadoch postavili svoje výroby na lacnejšej pracovnej sile zo zahraničia, čo znehodnotilo očakávaný multiplikačný efekt investície, a navyše, ak by sa odvetvie automobilového priemyslu dostalo do krízy, bol by to obrovský problém pre celú Slovenskú ekonomiku, vtedy by sa preferovanie automobiliek ukázalo ako chybná investícia. Iste, dá sa na to pozrieť aj tak, že to za to riziko stálo a sú iné výdaje štátu, ktoré sú a boli zbytočné, ba aj škodlivé, napr. granty pre rôzne pofidérne zahraničím platené mimovládky. Ľudová múdrosť hovorí, že človek by mal vyskakovať do výšky svojho platu. Platí to aj pre štát. Tiež by ma vyskakovať do výšky svojich príjmov.
Predkladaný návrh zákona zaväzuje vládu Slovenskej republiky, ako aj slovenské samosprávy riadiť Slovensko v štýle tradičnej slovenskej šporovlivosti, a nie v štýle zadlžovania, ktoré stvorilo dnešné problémy Talianska, Grécka, Španielska a ďalších vysoko zadlžených štátov Európskej únie.
Ďakujem za pozornosť.

Stanko, ja by som len poznamenal, že momentálne žijeme v tých takých lepších časoch, lepšie povedané, sme na vrcho..., na vrchole a stále nie sme schopní teda dosiahnuť ten vyrovnaný rozpočet. Vyvstáva tu potom otázka, čo sa, čo sa stane, keď pôjdeme, keď sa zníži ten rast alebo keď pôjdeme dole z kopca, tak to si možnože ani nechcem predstaviť.
A spomínal si ešte tie chybné rozhodnutia, tak neviem, či tie rozhodnutia sú až tak chybné, lebo myslím, že tí ľudia zasa nie sú nejakí hlúpi, tie rozhodnutia, by som povedal, že sú viacej také egoistické, takže v tom je chyba.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Stanko, vo svojom vystúpení si sa dotkol aj teda štátneho dlhu, ktorý v súčasnosti predstavuje zhruba hodnotu okolo 46 mld. eur, alebo resp. niečo pred 46 mld. eurami. A ja pochádzam z takého praktického, z praktického života a rád by som teda ľuďom vysvetlil, čo to znamená tento štátny dlh, lebo je to len nejaké pomyselné číslo.
No pre každého obyvateľa Slovenskej republiky, pre každého Slováka, či je to malé dieťa, či je to dôchodca, alebo človek v produktívnom veku života, je to zhruba 8-tisíc eur. Pre takú klasickú štvorčlennú rodinu to predstavuje 32-tisíc eur. A keď si predstavíme, že ľudia dnes sa musia zadlžovať, majú svoje hypotéky, tak k tomuto všetkému si musia pripočítať to, že štát vďaka jeho nezodpovedným vládam, alebo resp. rozhodnutiam vlád, ktoré tu boli, tak vďaka tomu ešte niekomu pomyselnému, niekomu zahraničnému dlžia 32-tisíc eur na rodinu. A presne toto riešime v našom návrhu zákona, aby štátne rozpočty boli vyrovnané, inak by boli protiústavné a takýmto vyrovnaným a zodpovedným rozpočtom by sme predišli ďalšiemu zadlžovaniu Slovenskej republiky.
Ďakujem ti.

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, až na päť ľudí všetko, šesť, všetko z našej strany (reakcia z pléna), obmedzenie možnosti vytvárať a prehlbovať štátny dlh Slovenskej republiky.
Máme rôzne orgány, máme Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, máme rôzne komisie, máme proste na každej jednej úrovni ix, ix kadejakých strážcov toho, aby sme zbytočne viac a viac nezadlžovali štát a s ním všetkých obyvateľov Slovenska, a, žiaľ, vidíme, že od 93. roku kontinuálne, neustále a bez prerušenia štátny dlh rastie, rastie, rastie a v súčasnosti dosiahol už viac ako 45 mld. eur. Ono by to možno nebolo až také zlé, ale je to zlé kvôli tomu, že ľudia, obyvatelia, občania to bezbrehé zadlžovanie nepociťujú na zlepšení kvalita, kvality svojich životov. Každoročné navýšenie štátneho dlhu nevnímajú a necítia úplne objektívne ako niečo, čo by im malo prispieť k tomu, alebo prispeje k tomu, aby na Slovensku mohli žiť so svojimi rodinami nejako lepšie. Kým, ak si teda oni požičajú niekde, že musia si požičať, tak aspoň momentálne vyriešia nejakú potrebu, ktorú proste považujú za nevyhnutnú. Štát sa zadlžuje, štát si požičiava, štát hospodári na dlh a ľudia to necítia.
A treba v tejto chvíli povedať, že to v skutočnosti nie je štát, lebo štát sme my všetci, štát sme my všetci obyvatelia Slovenskej republiky, ale v skutočnosti sú to vlády a ich nezodpovední politici, ktorí proste nedokážu, nedokážu racionalizovať narábanie s peniazmi ľudí, a to sa naozaj potom premieta do toho, že každý človek, každý obyvateľ má dnes dlh bez toho, aby si požičal čo i euro, viac ako 8 500 eur. Každé jedno malé bábätko, každý jeden jednoducho narodený aj možno storočný starý človek, má ten dlh v prepočte zo štátneho dlhu. My sme s týmto návrhom prišli preto, lebo sa nám dá absol..., sa nám zdá absolútne nezodpovedné, nezodpovedné, aby aj v týchto časoch hojnosti, keď to môžme tak povedať, ale však iba kopírujeme vyjadrenia predstaviteľov vlády, aby aj v týchto časoch narastal štátny dlh. Veď predsa vieme veľmi dobre, že v časoch, keď sa darí, tak sa majú dlhy splácať, má sa človek alebo jednoducho každý nejaký subjekt oslobodzovať od závislosti od dlhov, aby potom, keď prídu tie časy horšie bol pripravený a mal to svoje mikroprostredie nastavené lepšie a nebol zaťažený ďalšími a ďalšími balvanmi v podobe mnohých a mnohých dlhov. Žiaľ, súčasná vláda nedokáže, nedokáže pretnúť ten nešťastný kolobeh zadlžovania Slovenskej republiky, a tak sme aj tento rok svedkami navýšenia štátneho dlhu a schválenia deficitného návrhu štátneho rozpočtu. Ak by totiž štát hospodáril ako občania, tak by si to nikdy nemohol dovoliť. Žiadny živnostník, ktorý sa stará sám o seba a štát sa oňho naozaj nestará, žiadny takýto človek si predsa nemôže povedať, že tento rok skončím s dlhom, budúcim rok skončím s ďalším s dlhom, ďalším dlhom teda, tretí s ďalším dlhom a tak ďalej a tak ďalej, lebo by jednoducho nevyžil, by jednoducho nevyžil. Nemohol by si donekonečna požičiavať a musel by si to nastaviť tak, aby aspoň v roku XY sa dostal na nulu a postupne možno, aj keď len do minimálneho, ale zisku. To je tá zodpovednosť.
A my dnes týmto návrhom len chceme, aby, keď štát núti živnostníkov sa správať zodpovedne a najprv platiť odvody a rôzne poplatky a licencie a neviem čo všetko, tak aby aj tá vláda, ktorá to celé vymyslela, ktorá to presadzuje, ktorá hľadá bič na všetkých ľudí, aby tá vláda začala tiež ísť konečne príkladom, a ukazovať, že dá sa hospodáriť a že vedia hospodáriť s vyrovnaným štátnym rozpočtom. Nič iné nechceme. Náš návrh zákona nie je nič iné ako volanie po rozpočtovej zodpovednosti, volanie po tom, aby sme konečne prestali Slovensko a jeho obyvateľov nezmyselne zadlžovať, a to takým spôsobom, že tí obyvatelia z toho absolútne, ale absolútne nič nemajú. Situácia je veľmi jednoduchá. Tu sú príjmy, tu sú výdavky. Vieme, čo si z tých príjmov môžme dovoliť. Vieme, čo potrebujeme, aké funkcie štátu potrebujeme zaplatiť. Jednoducho nič z toho, na čo peniaze nemáme, predsa realizovať nemôžme. A nemôžme sa pozerať v prvom rade na to, čo chcú napríklad naši americkí spojenci alebo iné nezmyselné spoločenstvá, v ktorých, v ktorých je Slovenská republika členom, a až potom na vlastných obyvateľov. Predsa potreby obyvateľov Slovenskej republiky musia byť na prvom mieste.
A kým štát nemá, alebo dnes vláda hovorí, že nemá peniaze na to, aby sa postarala o všetkých bezdomovcov, o všetkých chorých, len pred chvíľkou sme to tu počúvali, aby sa postarala o deti, o mnohodetné rodiny, tak predsa nemôže sa starať potreby zločineckej organizácie NATO alebo Američanov, nakupovať nezmyselné stíhačky, nakupovať transportéry. Ešte ani nie u slovenských výrobcov. Presne o tomto je náš návrh zákona. Nemíňajte na hlúposti, nekupujte zbytočnosti, začnite sa ako vláda starať o potreby ľudí a tých peňazí, tých peňazí tí ľudia zaplatili aj tento rok požehnane. Tých peňazí je naozaj dosť. Len problém je v tom, že proste z cudzieho krv netečie. Miliarda tam, 500 mil. tam, 1,5 mld. len tak ako nič. A potom sa čudujeme, že znova a znova rastie štátny dlh.
Ja si myslím, že to, čo týmto návrhom sledujeme, nie je nič extrémne, nič nezdravé. Práve naopak, je to volanie po zavedení zdravého sedliackeho rozumu aj do štátneho rozpočtu. Načo máme všetkých tých profesorov, docentov, všetky tie rady, všetky tie poradné orgány, celý zbor poradcov premiéra, keď nedokážu jednoducho spoločne všetky tie múdre hlavy navrhnúť a zrealizovať vyrovnaný štátny rozpočet?! Keď si to dokáže robotník vo svojej domácnosti, tak to musí vedieť aj fundovaná a akademickými titulmi preplnená vláda Slovenskej republiky. A ak to nechce, ak to nechce, potom to treba povedať, potom to treba povedať úplne nahlas a jasne všetkým občanom. Nechceme štátny rozpočet, lebo chceme míňať, chceme proste zadlžovať, chceme rozhajdákať všetky vaše dane! A to, že vy trpíte, to, že niektoré tie nemocnice vyzerajú ako mäsiarne, a nie nemocnice, to, že je stále je tu iks problémov s dopravnou dostupnosťou niektorých okresov, kde ľudia ako keby boli za trest len za to, že sú ďalej od Bratislavy, tak to nás proste netrápi, lebo na to peniaze nemáme. Máme peniaze na stíhačky, máme peniaze na nezmyselné projekty a školenia. Máme peniaze na to, aby sme dotovali protislovenské a protinárodné mimovládne organizácie, na to všetko peniaze máme. Ale na naplnenie potrieb občanov štát, vláda peniaze nájsť nevie.
A preto treba konečne začať s tým, aby sa zákonom stanovilo, že nemôžu míňať na veci, na ktoré vláda peniaze nemá, musia sa najprv starať o potreby občanov a až potom o to, o čo by chceli. V prvom rade vždy musia ísť povinnosť až potom nejaké radosti. O tom to celé je. A ja si myslím, že každý jeden zodpovedný poslanec Národnej rady musí tento návrh podporiť, lebo keď my tento štát, my túto vládu nedonútime sa správať zodpovedne, tak kto iný. Kto iný? Nás si predsa ľudia zvolili ako zástupcov tu do Národnej rady, aby sme presadzovali ich záujmy, strážili ich práva a snažili sa ako pilier demokracie, parlamentnej demokracie vplývať čo najviac na vládu, aby naozaj robila čo najlepšie pre tých občanov. Takže priatelia, poprosím vás všetkých bez ohľadu na politické tričko o podporu a poďme začať odlžovať Slovenskú republiku a poďme začať robiť pre ľudí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, návrh ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov predkladajú do Národnej rady predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky za politickú stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Marian Kotleba, Martin Beluský a Stanislav Drobný.
Cieľom legislatívneho návrhu je znížiť počet poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na 100 a tým zefektívniť prácu Národnej rady Slovenskej republiky ako zákonodarného orgánu štátu a súčasne znížiť zaťaženie štátneho rozpočtu. Zatiaľ len toľko.
Hlásim sa do rozpravy ako prvý.

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Tento návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku aj v Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj zároveň ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu ústavného zákona v Národnej rade v prvom čítaní. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán podpredseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. Predložený návrh zákona reflektuje na spoločenskú požiadavku na zoštíhlenie a zefektívnenie štátnej správy a na zníženie nákladov na činnosť štátnych orgánov. Táto požiadavka rezonuje v spoločnosti najmä v súčasnom období po tom, ako sa opätovne otvorila diskusia o rozmrazení platov poslancov Národnej rady a o značnom negatívnom dopade tohto rozmrazenia na verejné financie.
V zmysle zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov má každý poslanec Národnej rady nárok na plat vo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. V súčasnosti to je mesačne 3 039 eur. Pri znížení počtu poslancov Národnej rady o 50 a súčasnom zachovaní platnej legislatívy sa znížia náklady štátu na platy poslancov Národnej rady za jedno volebné obdobie o 9 861 600 eur. Diéty a náhrady ďalších výdavkov spojených s výkonom funkcie poslanca (tzv. paušálne náhrady) vo výške 1,8-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, ak má trvalý pobyt v Bratislavskom kraji, zaokrúhlené nahor na celé euro a vo výške 2,1-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, ak má trvalý pobyt mimo Bratislavského kraja (rieši to § 4 ods. 1 zákona), v súčasnosti to je mesačne 1 823,40 eur pri poslancovi Národnej rady s pobytom v Bratislavskom kraji a 2 127,30 eur pri poslancovi Národnej rady s pobytom mimo Bratislavského kraja.
Pri znížení počtu poslancov Národnej rady o 50 a súčasnom zachovaní platnej legislatívy sa znížia náklady štátu na paušálne náhrady poslancov Národnej rady za jedno volebné obdobie v rozmedzí od 4 376 160 eur do 5 105 520 eur. Asistenta a kanceláriu, pričom odmena asistenta poslanca a výdavky na prevádzku poslaneckej kancelárie predstavujú počas 12 po sebe nasledujúcich mesiacov spolu 2,7-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. V súčasnosti to je mesačne spolu 2 735 eur. Pri znížení počtu poslancov Národnej rady o 50 a súčasnom zachovaní platnej legislatívy sa znížia náklady štátu na odmenu asistentov poslancov Národnej rady a ich poslanecké kancelárie za jedno volebné obdobie o 6 564 240 eur. Čiže celková úspora na platoch, paušálnych náhradách, odmenách asistentov a poslaneckých kanceláriách predstavuje za jedno 4-ročné volebné obdobie sumu minimálne 20 802 000 eur.
Zníženie počtu poslancov Národnej rady na 100 sa môže odraziť aj na znížení počtu zamestnancov Národnej rady, ako aj na znížení nákladov na náhrady za ubytovanie poslancov Národnej rady v zmysle § 4 ods. 2 zákona, nákladov na cestovné náhrady pri cestách poslancov Národnej rady do zahraničia v zmysle § 4 ods. 3 zákona, nákladov na technické prostriedky potrebné na výkon mandátu poslanca Národnej rady v zmysle § 4 ods. 4 zákona, nákladov na ubytovanie poslancov Národnej rady v zmysle § 4 ods. 5 zákona a nákladov na prevádzku poslaneckej kancelárie v priestoroch Národnej rady v zmysle § 4a ods. 1 zákona, čo by prinieslo ďalšiu úsporu finančných prostriedkov čerpaných zo štátneho rozpočtu.
Pri znížení počtu poslancov Národnej rady o 50, o 50, t. j. o tretinu, by súčasne došlo k zefektívneniu práce Národnej rady, nakoľko legislatívny proces by zákonite prebiehal podstatne rýchlejšie. Dá sa totiž oprávnene očakávať menší počet poslancov Národnej rady prihlásených do rozpravy, s faktickými poznámkami či procedurálnymi návrhmi v pléne, ako aj vo výboroch Národnej rady. Sto poslancov Národnej rady je absolútne dostatočný počet na to, aby Národná rada demokratickým spôsobom plnila svoju ústavnú funkciu. V Ústave Slovenskej republiky čl. 73 ods. 2 máme zakotvený zákaz imperatívneho mandátu, čo znamená, že poslanci Národnej rady mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Dlhodobé skúsenosti z praktického fungovania Národnej rady, však jasne ukazujú, že jednotliví poslanci Národnej rady, až na malé výnimky, hlasujú jednotne podľa svojej príslušnosti k poslaneckým klubom, pričom vystúpenia v rozprave nemajú žiaden alebo majú len minimálny vplyv na zmenu ich vopred dohodnutého hlasovania. Vzhľadom na to je zrejmé, že v zásade nezáleží o danej veci, či o danej veci hlasuje 150 poslancov Národnej rady, alebo len 100 poslancov Národnej rady.
Navyše mnohí poslanci sa do práce Národnej rady zapájajú len v minimálnej miere, čo dokazuje ich nízky počet vystúpení v rozprave, počet podaných návrhov zákonov, pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov alebo interpelácií. V súčasnosti pripadá na jedného poslanca Národnej rady Slovenskej republiky 36 160 obyvateľov Slovenskej republiky. Komparáciou parlamentných systémov iných členských štátov Európskej únie bolo zistené, že 12 štátov má väčší počet obyvateľov pripadajúcich na jedného poslanca parlamentu ako má Slovenská republika. Dokonca aj po znížení počtu poslancov Národnej rady na 100 bude ešte stále šesť štátov s vyšším počtom obyvateľov na jedného poslanca parlamentu.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, zníženie poslancov zo 150 na 100, naša taká jedna z tém, ale všeobecne, povedal by som, že už možno aj desať rokov široko spoločensky diskutovaná téma medzi obyvateľmi Slovenskej republiky.
Povedzme si na rovinu. Poznáme to, ako to tu v Národnej rade funguje, resp. nefunguje. A ak by, ak by sa znížil počet poslancov zo 150 na 100, absolútne ničomu by to neublížilo. Kolega Drobný tu v trošku na môj vkus dlhej analýze vyčíslil, že úspora by bola nejakých 20 mil. eur. To je úplne jedno, či je to 20, 22 alebo koľko. Za 20 mil. v rámci štátneho rozpočtu to nie je nejaká vysoká položka, ale dá za to tu spraviť kopec dobrej roboty, dá sa za to opraviť nejakých 150 až 200 km ciest II., III. triedy, dá sa za to zrekonštruovať špičkovo taká stredná nejaká okresná nemocnica. Jednoducho 20 mil. sa dá zmysluplne využiť, samozrejme, keď si odrátame alebo odmyslíme tú mieru rozkradnutia, korupcie, a tá, ktorá je so všetkými štátnymi nejakými investíciami dnes spojená, keby sme to brali tak v dobrom, že máme 20 mil. a poďme dačo spraviť pre ľudí. Ale skutočne, skutočný efekt zníženia počtu poslancov zo 150 na 100 by nebol v nejakej úspore 20 mil. eur. To je len taký bonus navyše, že dačo pre ľudí spraviť.
Skutočný efekt by bol v tom, že možno by parlament začal aj fungovať. Možno by Národná rada začala fungovať, pretože vidíme, že v tomto volebnom období bola schválená rozsiahla novela rokovacieho poriadku, ktorá zaviedla také úžasné veci, ktoré určite ľuďom zlepšili život, že zákaz horaliek alebo že si nemôžte dať na sako logo vlastnej politickej strany a podobné nezmysly, ktoré mohli vyjsť iba z nezmyselnej hlavy, ale nie to je téma tohto nášho návrhu.
Ak by namiesto 150 bolo len 100, povedzte mi, čo by sa zmenilo k horšiemu? No absolútne nič. Vidíme, že čím väčší je poslanecký klub, tým menej má aktívnych poslancov. V menších kluboch je tých poslancov viac aktívnych, viac sa zapájajú, viac vystupujú, viac diskutujú. Čím väčší je klub, tým väčšia časť poslancov sú iba štatisti, ktorí prídu dvíhať ruky, resp. hlasovať tak, ako sa na klube dohodne, a tento pomer by vlastne zostal úplne nezmenený, len by bol celkovo v menšom objeme, samozrejme, za menej peňazí rovnaké divadlo.
V čom ja si, ale predstavujem obrovskú zmenu vo fungovaní Národnej rady, ktorá by mohla prísť s týmto znížením zo 150 na 100, by bolo to, že by sa zmenil aj rokovací poriadok Národnej rady, ktorý by prikázal alebo dával by poslancom možnosť hlasovať po každom jednom návrhu zákona, po každom jednom návrhu zákona. A tých, ktorých to zaujíma, tí ktorí chcú presadiť nejaký návrh, by tu proste museli byť, museli by tu sedieť a museli by bojovať svojimi, svojím hlasovacím právom za to, aby ten ich návrh zákona prešiel. Tých, ktorým by to bolo jedno alebo by s tým nesúhlasili a nechceli by zvyšovať kvórum, by tu jednoducho byť nemuseli a vzhľadom na to, že tých poslancov by nebolo 150 ale iba 100, tak tá diskusia k jednotlivým návrhom zákonov by mohla byť omnoho plodnejšia. Pretože si predstavte, že by sa nehlasovalo jedenkrát za deň alebo dvakrát za deň, ako je to dnes, ale ja neviem, dokonca máme tu, však akurát teraz na tejto časti schôdzi máme hlasovanie už až v pondelok alebo v utorok, alebo kedy bude, čo je nepochopiteľné pre mňa, je to nepochopiteľné, prečo by sa ani teda počas rokovacieho dňa hlasovať nemalo, a tí ľudia by boli donútení tu sedieť, tých 100 poslancov by tu proste bolo a museli počúvať každý návrh, museli by o tom rozprávať, museli by sa nad tým zamýšľať a podľa toho by ďalej v tejto veci mohli, alebo teda nemuseli hlasovať. Vidíme, že negatíva, negatíva zníženia počtu poslancov zo 150 na 100 by neboli žiadne. Pozitíva boli vyčíslené na peniaze, ešte kolega Drobný zabudol spomenúť jednoduchšiu prípravu volieb, omnoho rýchlejšie zrátavanie volebných výsledkov, menšie kandidátky, viac by tí ľudia funkciu poslanca Národnej rady možno vnímali ako niečo, nejakú čestnú funkciu, ktorá naozaj stojí za to, aby ľudia bojovali za práva občanov, ktorí ich do tej funkcie zvolili a poslali. To všetko sú tie pozitíva, ale negatívum, ak vás jedno jediné napadne, ja vás poprosím, dajte vo faktickej aspoň jedno negatívum, lebo jediné možné negatívum, ktoré sa skloňuje v súvislosti so znížením počtu poslancov je ako keby nejaké zníženie miery demokracie, lebo už nebude 150 ľudí tu nejako bojovať o svoje názory alebo o to, ktorý názor prevládne, ale len 100 poslancov. No ale reálne si povedzme z tých 150 poslancov, keď zrátate na každej schôdzi, koľkí sa, koľkí sa vyjadria k nejakým zákonom, tak nech je to, nech je to 30 alebo 35 dookola tých istých istých poslancov.
Čiže myslím, že tá miera zníženia by bola naozaj len symbolická a ten výsledok aj čo sa týka činnosti Národnej rady, aj čo sa týka tej úspory by stál za to, by stál za to, aby, aby sme to jednoducho, aby sme to jednoducho tým ľuďom, takúto možnosť dali. Nehovoriac o tom, že, nehovoriac o tom, že už pri najbližších voľbách do Národnej rady by bol omnoho väčší adrenalín pre mnohých poslancov, ktorí by nevedeli, teda či budú znova opäť poslancami, alebo nebudú, a aj pre občanov Slovenskej republiky by tie voľby mohli byť atraktívnejšie, zaujímavejšie, voľby by mohli mať vyššiu účasť a jednoducho tým by sme naopak prispeli k zvýšeniu demokracie, lebo čím majú nejaké voľby vyššiu účasť, tým je, samozrejme, ich legitimita vyššia a tým sú orgány, ktoré sú v takýchto voľbách zvolené naozaj legitímnejšie a majú aj akúsi, vyšší rešpekt alebo vyššiu úroveň aj medzi obyvateľmi Slovenskej republiky.
Takže, kolegyne, kolegovia, zníženie poslancov zo 150 na 100, akási sebareflexia Národnej rady Slovenskej republiky, akási sebamotivácia na to, aby to tu začalo konečne fungovať lepšie, alebo aspoň tak, ako by skutočný parlament mohol a mal fungovať, a ja si myslím, že potom aj, potom aj tá činnosť vlády by možno začala vyzerať inak, pretože vidíme, že dnes sú kontrolné mechanizmy poslancov ako jednotlivcov, ako súčasti Národnej rady, parlamentu, sú úplne symbolické. Povedzte mi, ako má, akú možnosť má radový poslanec, nevravím, že poslanecký klub, ale poslanec možnosť kontrolovať členov vlády. Absolútne žiadnu. Dáte interpeláciu, napíšu vám, čo chcú na tú interpeláciu, čo chcú. Na hodine otázok, vyžrebujú si otázky, ktoré sa dobre počúvajú, s odpoveďami, ktoré sú uchu lahodiace. Hlasuje sa o, hlasuje sa o tom, či odpovede na interpelácie boli, boli uspokojivé, alebo nie. No, dobre, tak koalícia si to odhlasuje, a keby, a keby, kolegyne, kolegovia, keby sa to aj neodhlasovalo, čo sa stane? Čo sa stane? Proste nič. To znamená, my ako poslanci máme možnosť pri nejakom probléme, pri nejakej nespokojnosti aj občanov, ku nám sa to od nich dostáva, máme možnosť dávať interpelácie a tie interpelácie si vláda môže, povedzme si na rovinu, ako to je, strčiť za klobúk. Strčiť za klobúk. Reálne opozičný poslanec nemá absolútne žiadnu šancu na to, aby akúkoľvek kontrolnú nejakú aktivitu voči, voči tým, ktorí vládnu, rozhodujú, ovládajú životy ľudí, mal, a preto nevidím dôvod, prečo neznížiť počet poslancov v Národnej rade zo 150 na 100 a, naopak, a, naopak, ale to už by bol následný krok, pridať poslancom na kompetenciách voči vláde, pridať aj jednotlivým poslancom na kompetenciách voči vládnym a štátnym orgánom.
Veď zoberte, že taký občan, zúfalý občan príde za hociktorým opozičným poslanom, pán poslanec, toto, toto, toto, viem o tomto všetkom. No a čo vy ako poslanec môžte spraviť? Nič, nič! To je proste fakt, to je realita a mali by sme začať s tým niečo robiť, lebo postupne sa aj vďaka tým niektorým hlúpym zákonom, ktoré sa tu prijímajú, dostaneme od demokratickej podstaty Slovenskej republiky do nejakej podstaty oligarchistickej a ako keby takej skoro až v niektorých oblastiach, povedal by som, že totalitnej. (Ruch v sále.) To by sme nechceli a trošku rešpektu, pán kolega. Ja viem, že SaS-ka... (Reakcia z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Baránik, poprosím vás.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
137.
Pán podpredseda, spravte s ním poriadok skôr, ako s ním spravím poriadok ja.
Ďakujem. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem za slovo. Ja ťa, Marian, len doplním.(Reakcia z pléna.) Ja ťa len doplním v tých kompetenciách poslancov.
Takisto kompetencia, keď sme išli na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde sme mali vykonať prieskum, laicky povedané, na výberové konanie záchraniek, a tento prieskum nám nebol umožnený, takže potom na čo tí poslanci vlastne sú, keď sme tam prišli a nedozvedeli sme sa nič? Ani vtedy, ani dodnes nemáme žiadnu informáciu, ako to výberové teda prebiehalo, či bolo správne, alebo nesprávne.
Takže mal si úplnú pravdu.