51. schôdza

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené pani poslankyne, páni poslanci, Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 2108 z 25. septembra 2019 pridelila návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (tlač 1655) na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady, a to aj ako gestorskému výboru a určila lehotu na jeho prerokovanie v druhom čítaní.
Ústavnoprávny výbor neprijal k návrhu ústavného zákona uznesenie, keďže návrh uznesenia nezískal súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov. Potom sa však stalo niečo, niečo zvláštne, bola zverejnená nahrávka rozhovoru bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku s Marianom Kočnerom, alebo teda naopak a potom sa ešte raz o niekoľko dní zišiel ústavnoprávny výbor tentokrát ako gestorský výbor a gestorský výbor odporúča Národnej rade návrh ústavného zákona schváliť, hoci pár dní predtým neprijal stanovisko. Či je medzitým nejaká súvislosť s tou nahrávkou zverejnenou, ktorá sa týka Mariana Kočnera, samozrejme, a tým, že ústavnoprávny výbor odporúčal schváliť, to už nechám na, na voľnú úvahu všetkých poslucháčov.
Správa ústavnoprávneho výboru o prerokovaní návrhu ústavného zákona (tlač 1655a) bola schválená uznesením ústavnoprávneho výboru č. 769 z 15. októbra 2019. Týmto uznesením ma výbor poveril ako spravodajcu, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania a pri rokovaní o návrhu ústavného zákona predkladal návrhy v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku Národnej rady.
Pán podpredseda Národnej rady, otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej sa tiež hlásim.

Ďakujem pekne.
Otváram teda rozpravu. V rámci rozpravy teda očakávam, že dostanem písomne prihlásených. Zatiaľ ich tu nemám. Ty sa hlásiš do rozpravy, Igor? (Reakcia navrhovateľa, krátka pauza a reakcie z pléna.)
Tak pokiaľ neni nikto prihlásený písomne, mali sme tu požiadavku na vystúpenie spravodajcu. Chce spravodajca vystúpiť teraz? (Reakcie z pléna.)
Takže, ak dovolíte, otváram ústnu rozpravu. Prihlásení štyria poslanci.
A ako prvý teda požiadal o slovo v rozprave spravodajca.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, si to užívam. No. Mám toho na srdci viac k tomuto, k tomuto návrhu zákona, a teda pravdepodobne sa ešte, ešte prihlásim alebo sa prihlási kolega Alojz Baránik, pretože máme k návrhu ústavného zákona doplňujúci návrh, ktorým chceme riešiť otázku disciplinárnych, disciplinárnych senátov. Ale ako hovorím, už k tomu, k tomu by som sa prihlásil ešte, ešte dodatočne a teraz by som sa chcel vyjadriť k tomu, čo, k tomu, čo hovoril pán poslanec Matovič vo svojom, vo svojom úvodnom slove a trochu povedať aj svoj pohľad na vec.
Ja, samozrejme, že som hlasoval za to, aby a aby bol tento návrh zákona prerokovaný v druhom čítaní, podporil som ho na výbore a budem zaňho hlasovať aj, aj v treťom čítaní, len celkom nesúhlasím s tým, s tým zdôvodnením, pokiaľ ide o hodnotenie prezidenta Michala Kováča a jeho teda využitie právomoci udeliť milosť v kauze Technopol.
Myslím si, že je potrebné rozlišovať medzi amnestiami zastupujúceho prezidenta Mečiara, ktorým, ktorými omilostil ešte nevyšetrené trestné činy, ktoré boli spáchané alebo mohli byť spáchané v súvislosti s únosom syna Michala Kováča do cudziny a v súvislosti so zmareným referendom. Keď sme sa snažili a opakovane, a teda predpokladám, že pán Budaj sa k tomu vráti vo svojom vyhlásení, sme sa snažili zrušiť Mečiarove amnestie, a teda bola to snaha opozície, ktorá trvala prakticky od pádu mečiarizmu, alebo teda strán, ktoré sú dnes v opozícií, aj strán, ktoré v minulosti boli označované ako demokratická pravica. Vtedy to bolo odmietané. A keď sme nakoniec našli v parlamente vôľu amnestie zrušiť, dostatočnú na to, aby, aby, aby to bolo schválené, tak bola podmienka, že okrem zrušenia Mečiarových amnestií, je potrebné zrušiť aj milosti prezidenta Kováča, ale iba vo vzťahu k jeho vlastnému synovi, nie vo vzťahu k iným aktérom, teda konkrétne Marianovi Kočnerovi.
Mne sa to vtedy zdalo neprimerané a naďalej to považujem za neprimerané, lebo Kováčove milosti nie sú Mečiarove amnestie. Kováčove milosti sú vysvetliteľné tým, že jeho syn sa stal predmetom politického boja, to, že bol trestne stíhaný na Slovensku, mu znemožňovalo, aby sa podrobil vyšetrovaniu v Nemecku, kde to vyšetrovanie tiež prebiehalo a dopadlo tak, že bolo konanie voči nemu, nemu zastavené, nebol stíhaný, nebol, nebol uznaný za vinného, bolo to, bolo to vďaka tomu, že prezident Kováč využil svoju právomoc udeliť mu milosť, ale, samozrejme, ale, samozrejme, že je to také zvláštne a vyvoláva to pochybnosti a určite to, samozrejme, nie je štandardné, že prezident udelí milosť svojmu vlastnému synovi. Ale zdá sa mi absolútne neprimerané porovnávať to s amnestiami Vladimíra Mečiara, ktoré boli amnestie na trestné činy, ktorých sa pravdepodobne dopustili predstavitelia štátnych orgánov na páchanie štátneho terorizmu. Tajná služba bola zneužitá na únos prezidentovho syna v rámci politického boja medzi premiérom Mečiarom a prezidentom Kováčom. To je niečo nepredstaviteľné, absolútne neprípustné a absolútne neprimerané je to porovnávať s tým, aj keby sme vnímali rozhodnutie prezidenta Kováča ako zneužitie, zneužitie jeho právomoci.
Ale dobre, už sa to tam, už sa to tam dostalo, a teda keď, keďže to bola jediná možnosť, ako dosiahnuť zhodu potrebného počtu poslancov Národnej rady na, na zrušenie Mečiarových amnestií, tak sa do balíku k Mečiarovým amnestiám pribalila aj milosť prezidenta Kováča pre jeho syna. Vtedy opozícia hovorila, dobre, ale keď tam má byť, keď tam má byť milosť pre Michala Kováča ml., no tak potom zrušme všetky milosti udelené v tejto kauze, v kauze Technopol aj tie, ktoré sa týkajú Mariana Kočnera, a na to vtedy nebola vôľa na strane vládnej koalície.
Tak ja len dúfam, že sa niečo zmenilo a že dnes si potrebu zrušenia amnestií v kauze milosti v kauze Technopolu uvedomujú aj koaliční poslanci, to, že to prešlo do, do druhého čítania, som vnímal skôr ako výsledok nejakej náhody, nie ako definitívne potvrdenie ústavnej väčšiny parlamentu zmeniť ústavu tak, aby mohli byť zrušené, lebo tým nezrušíme, iba umožníme zrušiť aj, aj amnestie, teda milosti vo vzťahu vo vzťahu, vo vzťahu ku Kočnerovi, no a ak k tomu prispelo aj to, že sme si všetci mohli nielen prečítať, ale aj vypočuť nahrávku rozhovoru Mariana Kočnera s Dobroslavom Trnkom, ktorá vydáva otrasné svedectvo o stave, v akom sa prokuratúra dlhé roky nachádzala, tak, tak je to taký dobrý pozitívny bočný efekt a verím, že na to budú myslieť poslanci, aj keď budú tlačiť hlasovacie tlačítka o niekoľko dní.
Ďakujem.

Ďakujem. Na vystúpenie pána poslanca jedna faktická poznámka.
Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Áno, ako povedal kolega Dostál v závere vystúpenia, to bude ten desný obraz dnešnej prokuratúry. A desné je na tom okrem iného to, že by to bolo desné, i keby to bol ten posledný okresný prokurátor niekde na lazoch, a tým nechcem kategorizovať prokurátorov, lebo, samozrejme, i tam to je asi také, že prokuratúre v Prešove nevadilo postavenie pomníka človeku, ktorého nosný počin bolo pozvať spojenecké vojská, a napriek tomu, že súbežne existuje zákon o zákaze propagovania, schvaľovania a tak ďalej zločinov nacizmu a komunizmu, ale zato mu vadilo potom poliatie toho pamätníka.
To znamená, že tá prokuratúra, ako sa vraví síce smrdí od hlavy, ale jednotlivé kazuistiky ukazujú, že smrdí až po chvost.

Ďakujem pekne.
V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Budaj.

Dámy a páni, hovoríme veľmi neradi, ale v týchto dňoch a v týždňoch, žiaľ, veľmi často o takých prejavoch násilia v tejto spoločnosti, o akých sme si kedysi mysleli, že sú vecou buď nejakej veľmi vzdialenej minulosti, alebo že také veci sa stávajú kdesi ďaleko od nás, kdesi v nejakých možno afrických, možno iných, zaostalých a v každom prípade neslobodných krajinách. Predsa chceli sme byť krajinou práva a ochrany života a bezpečia každého jedného slušného človeka. To bola aspoň, to bola aspoň leitmotív a aj stručne povedaný program hnutia, ktoré pred 30 rokmi začínalo to, čo tu stále žijeme a čoho výsledkom a dôsledkom je aj tento parlament. Teda nemám tým na mysli zrovna to, že pri tejto dôležitej novele je poloprázdny alebo na 90 % prázdny, ale povedzme aj to, lebo poslanci majú, majú slobodný mandát.
Áno, niekto z vás by pokojne mohol povedať v tejto chvíli, že tak ako s tou Verejnosťou proti násiliu, však aj dnešný svet, či vo svete, alebo aj ten náš slovenský, je plný násilia. Zväčša máme pocit, že sme voči tomu už doslova bezmocní, a tento pocit tí obyčajní ľudia, ktorí, ktorých je, samozrejme, vždy a všade drvivá väčšina, riešia aj dnes práve tak, ako riešili kedysi. Žijú si proste svoje tzv. malé dejiny, sústreďujúc sa na seba, na svoju rodinu, na svoju prácu a to zlo sa snažia, pokiaľ sa len dá, radšej nevidieť. Nie je to recept pre nás, lebo sme práve sluhovia tých verejných úloh, ktoré sa musí, do ktorých patrí aj zaoberanie sa takýmito stránkami slobody a života a aj vzdorovanie takýmto prejavom zla a násilia. Ale nemôžme odsudzovať, že to robí väčšina ľudí, to zlo sa snažia od seba, ako som už povedal, odtlačiť a takto sebazáchovne, lebo to je otázka psychickej hygieny, to robili aj generácie pred nami a budú to aj vždy robiť.
Otázne je, čo robia politické elity, pretože na ne sa obyvateľ spolieha. Oni majú byť strážcami zákonnosti, my sme priam zákonodarný zbor. A majú byť aj vzorom slušnosti, ochrany tej civilizácie, ktorej veľkým a krásnym výsledkom je ten režim slobody a demokracie, ktorý máme šťastie žiť. Ale občas napriek tomu, že ľudia takto odtláčajú od seba myšlienku na to násilie, ktoré ten život v tomto slzavom údolí predsa len stále sprevádza a vždy sprevádzať bude.
Občas sa, dámy a páni, stanú veci, ktoré sú ako rana päsťou medzi oči. Za tých 30 rokov bolo takých rán niekoľko, teraz posledná rana medzi oči bola príšerná vražda Janka Kuciaka a jeho snúbenice. Ale dve dekády predtým bola práve takou ranou medzi oči vražda Remiáša a udalosti, ktoré súviseli s únosom Michala Kováča mladšieho. Dámy a páni, do čias tohoto volebného obdobia si mnohí ľudia mohli myslieť, že Slovensko je z najhoršieho vonku. Aj tomu najmä tí mladí verili. Mladí ľudia - a ja im to srdca prajem - veria, že keď sa vydá každého pol roka nový model mobilu a oni si ho vedia zaobstarať, že v skutku progres a tá dobrá zmena ide dopredu. Mladí ľudia sú, boli určite presvedčení, že také beštiality, aké, aké sa tu páchali napríklad za totality, o ktorých oni počúvajú teraz, samozrejme, len sprostredkovane, možno, možno ešte nejaký odraz z toho bol v tých divokých 90. rokoch, keď tu vybuchovali autá a boli tú únosy a stala sa vražda Remiáša. No ale aj to kdeže už je pre mladého človeka, veď pre nich je to tak dávno, rovnako dávno, ako keď sa hovorí o púnskych vojnách, jednoducho je to pred ich spomienkou. Nezažili to.
A zrazu prišli udalosti tohto volebného obdobia, ktoré postupne vyzliekajú pravdu o Slovensku. Vyzliekajú sudcov z talárov, policajtov z uniforiem, zrazu vidíme, že nielenže nie sú preč 90. roky, ale v istom zmysle nie je preč ani štátom kryté násilie, ba štátom organizované násilie. To je predsa ten stav, kvôli ktorému vzniklo hnutie proti násiliu, kvôli ktorému ľudia stáli v 89. predovšetkým v tých prvých chvíľach na uliciach. Čiže tu sa stalo násilie brutálne postupy, ktoré kryl štát, ktoré boli jasne v rozpore so slušnosťou, s právom človeka mať názor a mať slobodu, a predsa ich páchal štát.
Správa o dvojnásobnej vražde, ktorú sme pred dvomi rokmi dostali, bola, bola jasná, minulosť nikam neodišla. Minulosť sa nám smeje do očí, škľabí sa do očí a straší schopnosťou dostať štát na svoju stranu a používať štát ako nástroj mafie.
Tento stav kladie doslova otázniky nad povahu nášho štátu, v akom štáte to vlastne žijeme a aký režim sme si tie, tých 30 rokov vypestovali. Ja viem, každý rok sa pripomína november, ale ja neustále dávam najavo pobúrenie nad pretvárkou okolo tohto farizejského pripomínania, keď súčasne tu môže byť tak korupcia a mafia zahryznutá do štátu, že násilie sa zopakuje ešte v hroznejšej podobe, než bolo. Však v novembri ľudia išli teda demonštrovať kvôli domnelej vražde alebo zabitiu, potom sa stal štátom riadený únos a vražda Remiáša a my sme 20, vyše 20 rokov nevedeli ani len zrušiť amnestie, ktorými sa páchateľ alebo spolupáchateľ snažil schovať pred spravodlivosťou. A keď sa nám to naveľa, naveľa podarilo, sotva sa nám to podarilo, udiala sa dvojitá vražda. Rozumiete, aké je to posolstvo tohto volebného obdobia? Minulosť nikam neodišla! Žiadna, žiadny slušný človek, nemôže si byť istý, dokonca ani životom v prípade, že skríži cestu moci spojenej ale so štátom. Všade na svete sa môže stáť mafiánska vražda, ale v žiadnom slušnom štáte nie je mafia krytá štátnymi inštitúciami, prokuratúrou, políciou, súdnictvom.
Celá táto dnešná doba, kedy doslova vrie súčasné Watergate, ktoré, ktorým je zverejnenie už potvrdenej Gorily, ktorej, ktorej osoby sú stotožnené, a potvrdená ich..., ich mená. Aj v tejto situácií tu máme jeden bizarný rest, ktorého zvrhlosť popísal predkladateľ pán Matovič. Tak my sme rušili tie amnestie, boli sme na seba veľmi hrdí, ale páni z koalície mali jedinú podmienku, nemôže, a teda musí sa zrušiť aj amnestia Michala Kováča voči svojmu synovi, ale tak, aby sa nezrušila amnestia voči Kočnerovi. Táto požiadavka sa opakovala stále znovu a znovu, až kým nebolo úplne jasné, že ak neprijmeme tento vnútený kompromis, žiadne rušenia amnestií sa nevykoná a všetci odporcovia zrušenia amnestií budú mať už naveky silný argument, že my sme chceli, ale vy ste vtedy nesúhlasili. Tak už to nechajme tak, aj tak prešlo 20 rokov., už to nebude nikdy vyšetrované.
Napokon, ako viete, k zrušeniu amnestií prišlo, ale zostáva tento apendix. Ako to, že je Kočner nepostihnuteľný za kauzu Chemapol? Ako to... Za kauzu Technopol. Ako to, že tu sú poslanci, ktorí dosiahli, že zostal krytý amnestiami. Tento apendix treba odoperovať. A kto si trúfne v tejto atmosfére sa pozrieť svojim voličom do očí s tým, že chráni Kočnera, tak mu naozaj odporúčam, aby si prešiel Slovensko, porozprával sa na predvolebných mítingoch o tom, že prečo ho chráni, veľmi by ma to zaujímalo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Klus, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, budem vás ukončiť. Ďakujem pekne. Vypršal vám, bohužiaľ, čas.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem, dámy a páni, že ste vypočuli môj príhovor, a ospravedlňujem sa, že som naliehavý, ale uvedomte si dĺžku tých 30 rokov, a to, že sa točíme okolo toho, že štát tu kryje násilie. A v tejto sále sú poslanci, ktorí sú komplici tohto násilia.

Ďalší v rozprave vystúpi pán... A mám faktickú poznámku.
Takže, pán poslanec Matovič, s faktickou poznámkou.

Ďakujem svojmu kolegovi Jánovi Budajovi, lebo v tejto otázke treba priznať, že je to jeho zásluha, to, že sme tu pred dvomi rokmi konečne zrušili Mečiarove amnestie. Samozrejme, že ak by sme sa ostatní nepridali, tak Ján Budaj so svojím jedným hlasom alebo s hlasmi nášho poslaneckého klubu by sme amnestie nezrušili. Čiže, chvalabohu, že sa pridali aj ostatní. Ale práve bolo to na naliehanie Jána Budaja a to, že otváral neustále túto tému, nakoniec sa podarila. Dobrá vec sa podarila. A verím tak, ako ty veríš, v tom svojom vystúpení si povedal, že teraz sa, teraz znova zadosťučiníme spravodlivosti a urobíme ďalší krok k návratu spravodlivosti na Slovensku.
Ďakujem veľmi pekne za tvoje vystúpenie.

Ďakujem. Pán poslanec, reakcia? Nie je. Dobre.
Takže ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Poliačik. (Reakcia z pléna.) Otázkou je, na ako dlho. Dve minúty.