6. schôdza

Vážený pán Dostál, výsledkom novembra 1989 bolo oslobodenie občanov. Od novembra 1989 si každý píše svoj účet, svoju históriu a treba sa dívať na to.
A čo sa týka môjho a kandidátovho vzťahu, obdobia slovenského štátu, ja som profesionálny historik, ktorý sa týmto obdobím zaoberal od roku 1989. Moje práce všetky sú zverejnené a neni tam žiaden prelom medzi rokom 1989 a nasledujúcim a predchádzajúcim rokom. Môžete si ich prečítať. Tak isto pán Pálffy sa zaoberal dejinami slovenského štátu, tak isto si môžete jeho práce prečítať a môžete tam aj jeho postoj k tomuto obdobiu nájsť a vyčítať. Takže nemám s tým žiaden problém, môžete si to tam pekne pozrieť.
No a, pán doktor, ja neviem teraz, či ste hovorili ako poslanec alebo ako lekár. Ak ste hovorili ako lekár, tak pôjdem sa pozrieť niekde vedľa, dobre.
Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som vás informovala o výsledku tajného hlasovania o návrhu na voľbu člena Správnej rady Ústavu pamäti národa, ktoré sa konalo 16. júna 2016.
Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu člena Správnej rady Ústavu pamäti národa bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 138 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 138 poslancov.
Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu člena Správnej rady Ústavu pamäti národa zo 138 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 13 neplatných a 125 platných.
Podľa platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že pri voľbe Jána Pálffyho bolo za 87, proti 32, zdržalo sa hlasovania 6, Janky Šípošovej bolo za 34, proti 72, zdržalo sa hlasovania 19.
Na voľbu člena Správnej rady Ústavu pamäti národa je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.
Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní bol za člena Správnej rady Ústavu pamäti národa zvolený Ján Pálffy.
Overovatelia poverujú svojho člena Máriu Janíkovú oznámiť výsledky hlasovania Národnej rade Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené dámy a páni, takmer po celodennej rozprave mám príležitosť ako posledný povedať pár slov k predloženému návrhu zákona, ktorým, ako, samozrejme, viete, sa mení a dopĺňa zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.
Filozoficky k navrhnutej novele, samozrejme, treba povedať iba jedno. Predkladatelia majú ambíciu vlastne rozšíriť uplatňovanie práva na prístup k informáciám tak, ako je toto právo zakotvené v ústave, treba povedať, ale treba povedať, žiaľ, tak, ako toto ústavné právo sa nerealizuje. Je to smutné aj pre mňa z pohľadu samotného právnika, pretože mám s tým aj vlastné skúsenosti.
Ale skôr, ako sa k tomu možno bližšie dostanem, dovoľte mi povedať ešte jednu takú súkromnú reflexiu na tú diskusiu. Ja, žiaľ, musím povedať, že ako keby sme si neuvedomovali, že my skutočne nehovoríme dnes o vlastne práve, ktoré je zakotvené v čl. 30 ods. 1 ústavy o práve zúčastňovať sa na správe vecí verejných. To nie je o tom. My hovoríme vlastne o čl. 26 ods. 2, o práve každého slobodným spôsobom vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Účasť verejnosti na konaní orgánov verejnej moci je skutočne realizáciou tohto práva, práva prijímať informácie. A k tomu máme, ako už aj jedna z predrečníčok poukázala, jeden z judikátov. Ale k tomu je celý rad judikátov Ústavného súdu, ktorý v súvislosti s množstvom rozličných orgánov verejnej moci poukazoval na to, že občania majú nielen právo na to, byť prítomní pri rokovaní, ale dokonca majú právo na to, si to rokovanie aj zaznamenávať, zaznamenávať si ho zvukom alebo zaznamenávať si ho obrazom.
Ale o tom, samozrejme, nie je tento návrh, tento návrh je iba o prostej účasti najmä občanov na rokovaniach obecnej rady a obecnej komisie. Takže čo možno povedať z pohľadu toho úmyslu? Ja si myslím, že ten úmysel je, samozrejme, dobrý, ale musím zároveň aj povedať, že tento návrh by vôbec nebol potrebný, vôbec by nebol potrebný, keby práve samosprávy rešpektovali to ústavné právo z čl. 26 ods. 2.
A tu ešte tiež musím ako právnik povedať jednu vec, že hovorím o ústavnom práve, ktoré aj v zmysle ústavného textu nepotrebuje na svoje vykonanie prijatie žiadneho ďalšieho zákona. To je ústavné právo, ktoré sa má realizovať priamo z ústavy ako takej. Preto som si dovolil povedať aj tú poznámku, že vlastne tento návrh zákona by vôbec nebol potrebný, keby sa teda realizoval v praxi.
Dovolím si uviesť ešte jedno tiež také porovnanie, ktorým by som reagoval na tie námietky, ktoré vlastne namietali, že tá účasť verejnosti môže spôsobiť rušenie rokovania orgánu alebo že dokonca tá účasť verejnosti bude mať za následok, že verejnosť sa bude zapájať do rokovania tohto orgánu. Toto musím ale znova zo svojho pohľadu označiť za hlboké nepochopenie, pretože priamo právo účasti neznamená právo prejavu. To je veľký rozdiel. A, samozrejme, kolega Dostál ma tak trošku predbehol v tých príkladoch. Mohli by sme uviesť strašne veľa.
Zoberme si nielen výbory Národnej rady, pretože to porovnanie absolútne sedí s Národnou radou Slovenskej republiky, zoberme si aj účasť verejnosti na našich rokovaniach, na rokovaniach pléna. Berieme to ako samozrejmosť, že verejnosť má mať prístup k nášmu rokovaniu. Ale berieme to, samozrejme, tiež ako samozrejmé, že verejnosť nemôže komunikovať s Národnou radou v rámci svojho prístupu, k tomu sledovať, ako Národná rada rokuje. Čiže nie dosť dobre som rozumel tým námietkam, musím sa priznať, ktorými práve vyslovovali obavy z toho rušenia. Ono, samozrejme, to rušenie môže vzniknúť, ľudia sú rôzni, ale predsa, opäť, bežným rokovacím štandardom je, že osoba, ktorá vedie to rokovanie, má oprávnenie zabrániť rušeniu a má viesť vhodným spôsobom rokovania orgánu, či to je obecné zastupiteľstvo, či to je komisia alebo či to je rada. To znamená, že právo zúčastniť sa rokovania nemôže znamenať právo rušiť rokovanie. Takže pri rešpektovaní práva zúčastniť sa ho, a teda získavať informácie, samozrejme, možno človeka, ktorý ho ruší, aj vykázať. Takže tam by som ja teda nevidel vôbec žiadny problém.
Čo ja ale tiež pokladám za potrebné riešiť v tomto návrhu, opäť je to, nechcem to riešiť vôbec politicky, nechám si ten politický komentár, poviem iba toľko, samozrejme, s dobrým úmyslom, že myslím si, že má byť našou snahou, aby ten legislatívny návrh vlastne pokrýval všetko, čo pokrývať má. A tento návrh, ako už bolo aj niektorými predrečníkmi naznačené, nie celkom pokrýva všetko, čo by mal pokrývať.
A ja osobitne vlastne teraz prejdem aj k tej mojej osobnej skúsenosti. A tá osobná skúsenosť neni reflektovaná v tomto návrhu, čo ma trošku mrzí. A to je vlastne rokovanie výborov v tých mestských častiach. Treba povedať, že predkladatelia sa vyhli tomu, aby výbory mestských častí zahrnuli tak isto do vlastne svojho legislatívneho návrhu a aby sa nepokúsili aj vlastne konštatovať to, že aj výbory v mestských častiach, ktoré, doslova si dovolím citovať § 23, reprezentujú obyvateľov mestskej časti a podieľajú sa na samospráve mesta, ktoré teda plnia samosprávne funkcie. Teda aj tieto výbory by mali, samozrejme, byť verejné, teda ich rokovanie by malo byť prístupné verejnosti. Aká je ale skúsenosť? Žiaľ, samozrejme, aj v tomto jednotlivé mestá, ktoré majú svoje mestské časti, nepristupujú k tej otázke rovnako.
Ja som mal možnosť vlastne v rámci svojej práce pre verejnú ochrankyňu práv sa troška zapodievať touto problematikou, pretože sme dostávali podnety od občanov, ktorí poukazovali na to, že by sa chceli zúčastňovať rokovaní mestských častí, ale nebolo im to umožnené, pretože jednoducho mestské zastupiteľstvá vo svojich rokovacích poriadkoch, vo svojich interných normách rozhodli o tom, že rokovanie týchto samosprávnych orgánov nebude verejné.
Je to jeden legislatívny problém, ktorým tiež chcem troška namietať to konštatovanie, ktoré tu odznelo, že vlastne zákon o obecnom zriadení je akýsi svätý grál, ktorý netreba otvárať, ten zákon má svoje nedostatky napriek svojmu veku, možno aj vďaka tomu. A práve jeden z tých nedostatkov je skutočnosť, že v prípade orgánov mesta tento zákon práve výbory mestských častí z pre mňa nepochopiteľných dôvodov nevymenúva medzi orgánmi mesta. Za orgány mesta menuje iba mestské zastupiteľstvo a, samozrejme, ako predstaviteľa mesta uvádza primátora. Ale to je až v § 24, zatiaľ čo v § 23 sa venuje vlastne pozornosť iba výborom mestských častí.
A práve toto konštatovanie, toto rozdelenie a pre mňa nie vcelku logické rozdelenie zákona alebo jeho vnútorná štruktúra spôsobilo skutočnosť, že keď verejná ochrankyňa práv dostala podnet od občanov, ktorí namietali, že nemajú právo, nemajú prístup k informáciám, pretože jedno mesto, nebudem ho teraz menovať, má proste v svojom rokovacom poriadku zákaz prístupu verejnosti k rokovaniam výborov mestských častí, tak, samozrejme, verejná ochrankyňa práv preskúmavala ten podnet a dospela k úplne logickému pochopiteľnému záveru vzhľadom na dikciu zákona a vzhľadom aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadne prístupu k informáciám. Dospela k logickému záveru, že konštatovala porušenie práva na prístup k informáciám v prípade nepripustenia občanov na rokovanie výboru mestskej časti.
Potom sme ale narazili na problém, pretože, samozrejme, verejná ochrankyňa práv, ako iste viete, má pomerne obmedzené právne možnosti. Je to takzvaný ten mäkký prostriedok ochrany práva. Čo sme mohli urobiť, je, že sme sa obrátili na príslušnú okresnú prokuratúru v meste, ktorého sa ten prípad dotýkal, a žiadali sme, aby prokurátor, ktorý má silnejšie možnosti, zakročil v tejto veci. A paradoxne odpoveď prokurátora znela, že mesto tak môže urobiť, pretože výbor mestskej časti neni je zaradený medzi orgány mesta, bodka. Fu, je to veľmi zvláštna odpoveď, ale taký je ten reštriktívny výklad jednej okresnej prokuratúry.
Chcem tiež povedať, že zďaleka tá naša skúsenosť alebo skúsenosť verejnej ochrankyne práv z roku 2015 nebola jediná. Keď sme sa venovali tej problematike aj troška v minulosti, tak sme zistili, že na podobný problém narazil aj jej predchodca pán docent Kandráč. Pán docent Kandráč to riešil ale ináč. On tiež konštatoval porušenie práva, samozrejme, v takomto prípade, ale obrátil sa na vtedajšieho ministra vnútra Lipšica, pretože minister vnútra je, samozrejme, z hľadiska obsahového zodpovedný aj za zákon o obecnom zriadení. Upozornil ho na problém a požiadal ho, aby došlo k legislatívnej zmene, teda k tomu, aby sa vlastne výbory dostali medzi orgány mesta. Odpoveď pána ministra, ktorá je dodnes archivovaná v materiáloch verejného ochrancu práv, znela, že: „Áno, máte pravdu a urobíme zmenu.“ To bolo v roku 2010. Čiže ministerstvo vnútra sa zaviazalo, že urobí s týmto problémom niečo, ale, žiaľ, k tej zmene dodnes nedošlo, asi boli iné dôležitejšie problémy.
Ďalšia vec, ktorá mi troška vadí a ktorú pokladám za nedostatok tej predloženej právnej úpravy, je skutočnosť, že táto právna úprava alebo ten návrh tej zmeny nezohľadňuje jeden praktický problém, ktorý môže vzniknúť. A myslím, možno ste sledovali, a verím, že ste viacerí z vás sledovali situáciu, ktorá sa odohrala tento týždeň v Košiciach pri účasti občanov na rokovaní o parkovacej politike v meste, že proste môžu vzniknúť situácie, keď občania chcú byť prítomní pri rokovaní, ale skutočne pri najlepšej vôli sa nemôžu zmestiť všetci do rokovania, do tej rokovacej sály. A potom vzniká problém „kto a ako“. Ja som teda presvedčený, že by bolo potrebné doplniť tento návrh zákona aj o ustanovenia, ktoré budú, dovolím si teraz voľne interpretovať, konštatovať, že účasť verejnosti na rokovaní obecnej rady, komisie a tak ďalej sa umožňuje do naplnenia kapacít miest určených pre verejnosť. Takéto konštatovanie pokladám za potrebné, pretože je to konštatovanie, ktoré vlastne zodpovedá aj konštatovaniu nášho rokovacieho poriadku, pretože, samozrejme, ono takéto konštatovanie vymedzí tie legislatívne hranice pre tú účasť verejnosti, ktorú tam pripustia, ale, samozrejme, nie vždy sa objektívne všetci môžu toho zúčastniť.
Tretia poznámka k tomu nedostatku alebo k tomu, čo je. Samozrejme, dá sa možno vytýkať troška tomu návrhu, ale myslím, že bolo popravde konštatované, že neni to súčasť tohto návrhu. To je skutočnosť, že ním vlastne nie je snaha, a možno je škoda, že naraz nešli dva návrhy za sebou, reflektovať aj tú situáciu v zákone o samosprávnych krajoch, kde je tiež paradoxne tá situácia, že v § 11 zákona č. 303/2000 Z. z. sa konštatuje, že, samozrejme, zastupiteľstvo rokuje verejne, teda verejnosť tam má prístup, ale už komisie, ktoré sú upravené v § 20, toto nemajú obsiahnuté. Čiže súhlasím a stotožňujem sa s tým, že bude potrebné asi aj otvoriť tento zákon, aby, samozrejme, tá úprava či už na úrovni obcí a miest, ale aj na úrovni vlastne samosprávnych krajov bola rovnaká.
Nebudem hovoriť dlho, pretože veľa bolo povedané, dovoľte mi zhrnúť, osobne som presvedčený, že ten návrh pomáha zlepšiť prístup občanov Slovenskej republiky k informáciám a nemá ako škodiť, nemá ako škodiť tým orgánom, pri rokovaní ktorých tí občania budú, samozrejme, pri rešpektovaní tých pravidiel, ktoré, predpokladám, o ktorých som hovoril, nemôžeme si mýliť právo zúčastňovať sa na rokovaní s právom na tom rokovaní hovoriť alebo vystupovať. Čiže to treba dôsledne oddeliť. Ale ja som presvedčený, že zvolení reprezentanti v obecných samosprávach toto vedia urobiť a nebudú mať s tým problém.
Ešte na záver iba jedna poznámka k tomu volaniu po stanoviskách ZMOS-u. Ja, žiaľ, tiež musím povedať, že hovoríme o ústavnom práve, ku ktorému sa ZMOS nemá čo vyjadrovať. A, samozrejme, samotná skúsenosť, že máme mestá, ktoré rešpektujú toto právo, a máme mestá, ktoré to právo nerešpektujú, už aj to volá po tom, aby došlo k jednotnej úprave a aby sme nenehali túto vážnu ústavnú otázku otvorenú na svojvôľu jednotlivých samospráv. Ako príklad mi iba dovoľte uviesť niekoľko miest, ktoré napríklad pri tých výboroch mestských častí nemajú ten problém, o ktorom som hovoril. Trenčín, Žilina, Banská Bystrica, Prešov, Považská Bystrica napríklad, to sú mestá, ktoré umožňujú občanom účasť na rokovaní výborov. Ale potom máme mestá, ktoré to neumožňujú, ale tie nechcem radšej menovať.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť, tým som skončil (potlesk).

Ďakujem pánu poslancovi Kresákovi za jeho vystúpenie. Takto nejako si predstavujem, že by mohol fungovať normálny parlament, že nie je len miestom prestreliek medzi koalíciou a opozíciou, ale aj miestom vecnej diskusie a vecnej analýzy a rozoberania návrhov zákonov bez nejakých priamych politických a apriórne zadefinovaných postojov, ale naozaj z hľadiska vecného.
K tomu, čo ste povedali, dovoľujem si vysloviť trochu iný názor ohľadom toho, že či to, čo sa žiada, čiže verejnosť rokovania komisií je len právo na informácie. Podľa mňa je tam silný aj ten aspekt práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí. A to, že nejaká aktivita, činnosť je uplatňovaním istého práva, predsa neznamená automatiky to, že to nie je aj uplatňovaním nejakého iného alebo dlhších viacerých práv. Napríklad zhromaždovacie právo alebo petičné právo tak isto slúžia uplatňovaniu práva na slobodu prejavu. Čiže je možné, že nejaká činnosť zasahuje aj viacej práv. A myslím, že tak je to aj v tomto prípade. Ak by to tak nebolo, tak vlastne to právo na informácie, ak by išlo iba oň, by sa celé dalo ošetriť tým, že budú nejaké veľkoplošné obrazovky na námestí, kde sa bude premietať či už prenos zo zasadnutí zastupiteľstva alebo zo zasadnutí komisií. Toto právo podľa mňa ale má slúžiť aj na to, aby obyvatelia mohli prípadne vystúpiť na rokovaní komisie, aj keď to, samozrejme, nemusí byť automatické, ale tak je to aj v prípade zastupiteľstiev.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Kresák, chcem sa aj k tomu pripojiť a poďakovať za konštruktívny príspevok, za odbornú analýzu. Myslím si, že by sa malo diskutovať o predkladaných zákonoch takto, a nie s krvavými očami s tým, že: „Keď ste neprišli rokovať, tak nepodporíme váš návrh zákona.“ Verím tomu, že dokážete presvedčiť aj svojich kolegov v koalícii, aby sa pridali na vašu stranu, a že tento zákon sa posunie do druhého čítania, kde bude možnosť vlastne všetky tie nedostatky, ktoré ste tam aj vy spomínal a ktoré určite sú a mohli by vylepšiť tento zákon, odstrániť a bude možnosť doplniť a vlastne urobiť takú normu, aby sme ozaj obciam a občanom vyšli v ústrety.
Škoda je už len jedna tá, že na tomto vašom vystúpení sa nezúčastnili vlastne všetci tí, ktorí doteraz kritizovali ten zákon a videli len tie nedostatky, a nie tie pozitíva. Nie je tu vlastne ani jeden z tých poslancov, ktorí takto reagovali.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja sa tiež chcem poďakovať pánovi Kresákovi za jeho analýzu a právny pohľad na celú záležitosť a návrh nášho zákona. A tam ste veľmi dobre povedali niektoré fakty, ktoré by sa dali v tom návrhu zákona ošetriť, napríklad čo sa týka priestorov pri prerokovávaní vecí v komisiách, že by do miestnosti bolo vpustených len toľko ľudí, ako kapacita miestnosti umožňuje, prípadne ak občan chce vystúpiť na komisii, tak sa mu dá len určitý časový priestor, nie neobmedzený časový priestor.
A ešte k jednej veci, ktorú ste spomínali, že stala sa v Košiciach teraz na mestskom zastupiteľstve. Použili ste to ako príklad toho, že čo môže nastať, keď príde veľa občanov na nejakú akciu a miest je málo. No musím vám povedať, ja som tam bol osobne, nemám ten pocit, že kapacita miestnosti tam nepostačovala, naopak, spočiatku mestská polícia vôbec týchto občanov nechcela pustiť dovnútra. Neviem, na čí príkaz to bolo, ale občania sa dožadovali toho, aby mohli ísť dovnútra. Polícia ich nechcela pustiť. Z toho vznikla napätá atmosféra, došlo aj k vzájomným roztržkám, dokonca niektorí ľudia začali byť veľmi agresívni, hádzali po policajtoch nejaké veci. Ale podstatné je teda to, že nakoniec istá skupina ľudí bola pustená dovnútra, ostali voľné stoličky a primátor mesta naďalej trval na tom, že tu zvyšnú časť ľudí, ktorí čakali vonku, dovnútra nepustia, až na vykrikovanie ľudí, ktorí boli vo vnútri musel ustúpiť, a zvyšná časť ľudí sa dostala dovnútra. A medzitým mestská polícia odťahovala autá niektorých z tých, ktorí sa zúčastnili tohto stretnutia.
Toľko.

Ďakujem. Ja takisto sa chcem naozaj poďakovať za ten príspevok, lebo naozaj treba riešiť veci prakticky a konštruktívne. Presne toto sme, samozrejme, riešili aj v rokovacom poriadku, keď sme navrhovali účasť na komisiách aj pre verejnosť. V prvom rade sme vyriešili, samozrejme, naplnenie kapacity tej miestnosti. Tam tiež poslanci namietali to, že, dobre, ale keď príde do našej malej miestnosti pre komisiu, kde sa zmestí tak 25 ľudí, stovka, čo nám tomu bráni? Budeme mať predsa voľnú veľkú zasadačku, tak sa proste presunieme, tých 5 minút na to oželieme, aby sme sa presunuli do väčšej zasadačky. Nie je to žiadny problém, aj keď takáto situácia môže nastať naozaj tak raz päť rokov, hej, čo sa môže stať, maximálne pri parkovacej politike. To isté čakám, že v Bratislave tak isto bude toľko občanov v zasadačkách, keď sa bude naozaj reálne riešiť parkovacia politika. Zatiaľ sú to len také reči. A platí to isté, samozrejme, ale aj o tej druhej strane, nielen kapacita miestnosti, ale, samozrejme, aj pravidlá jasné pre účasť obyvateľov na zasadnutí a pre to, čo sa udeje v prípade, keď budú rušiť rokovanie. Bohužiaľ, samozrejme, tieto situácie nastanú, nie je to tak pravidlom, ale o to väčšia pravdepodobnosť je, že budú rušiť takéto rokovanie v prípade, že nastane situácia ako v tých Košiciach, že nebudú pripustení do sály. Samozrejme, potom budú tí obyvatelia vykrikovať a rušiť to rokovanie. Takže radšej treba byť konštruktívny a nemať problém s tým, že niekto a niekde sa zúčastní. Veď koniec koncov nikto nikoho neuhryzne na tom rokovaní.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem vám, milí kolegovia, za všetky vaše pripomienky. Veľmi dobre som si ich uložila do svojej pamäti.
Chcem povedať, že dnes tu stojím ako z pozície bývalej občianskej aktivistky, občianskej aktivistky, ktorá bola dlhé roky nevypočutá, či už vo svojom miestnom zastupiteľstve alebo v parlamente, alebo na ministerstvách. Čiže naozaj dnes stojím ako živým dôkazom toho, že človek dokáže sám sa dostať aj na toto miesto, čiže na tú druhú stranu, kde sa rieši legislatíva a práve aj tie návrhy tých občanov, o ktorých dnes toľko polemizujeme. A za to som veľmi vďačná, som veľmi vďačná za všetky reakcie.
Ja vlastne chcem povedať okrem toho, že pôvodne som nechcela povedať ani to, že pán Kaliňák by mal odstúpiť, dnes ako občanovi mi prišlo počas otázok a odpovedí, úprimne, nevoľno. Zamyslela som sa nad tým, že dnes som v úlohe legislatívca a cítim sa bezmocne, ako sa teda cítia bezmocní občania. Takže konečne súdim, pán minister by mal odstúpiť, možno by tak bolo lepšie ľudom v tejto krajine.
Ďalej sa teda vrátim k téme.
Zákon sme predkladali a ja sa chcem poďakovať špeciálne pánovi poslancovi Gálovi, pánovi poslancovi Kresákovi a, samozrejme, kolegom, Ondrovi Dostálovi, Jankovi Budajovi, Otovi Žarnayovi, pánovi Slobodovi a všetkým vlastne, ktorí podporujú tento zákon, ale ja naozaj ním chcem nadviazať na dialóg, dialóg, pretože vidím, že tam, kde je otvorené mesto, kde je otvorená samospráva, kde je otvorený vyšší územný celok, tam to začína fungovať.
A u nás v Bystrici to začalo fungovať. Ako občianska aktivistka a divadelná režisérka som mala obrovské šťastie , že som stretla Vlada Pirošíka, poslanca mestského zastupiteľstva, ktorý je okrem iného aj spoluautorom zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Veľa som sa od neho naučila. Naučila som sa od neho, že každý občan môže za svoje právo kľudnou cestou bojovať, ak vám niekto robí špatné čierne skládky pred domom, ak niekto nevytvorí pre vaše postihnuté dieťa bezbariérový prístup do školy, ak niekto nechce zaradiť vaše dieťa do školy s ostatnými. Čiže naozaj to je veľmi dôležitý signál. A ja si myslím, že ste šťastní, že tu máte aj takýto živý dôkaz ako ja a že to všetci oceňujete. A zase ja na druhej strane oceňujem takú živú a otvorenú samosprávu, ako je žilinská samospráva trebárs, pretože to sledujem, vnímam, som otvorená.
V Banskej Bystrici zafungoval tento zákon, ktorý dneska teda predkladám, a máme komisie verejné. Čo to v praxi znamená? Poďme si to predstaviť, opäť sa vrátim. Podľa mňa je naším problémom na Slovensku, že sa nevzdelávame ani k tomu, že dokážeme si to predstaviť. To je trošku taký aj vtip alebo taká anekdota. Miloš Forman, režisér, spomína ju vo svojej knihe Co já vím. Tak išiel básnik pred sto rokmi po Prahe so svojím priateľom a ten priateľ mu vraví: „Mistře, letí vzducholoď.“ A básnik bez toho, aby zdvihol hlavu, povedal: „Dovedu si to představit.“ A teraz ja na vás všetkých mojich, kolegovia apelujem, dokážme si predstaviť spoločnosť otvorenú , občiansky otvorenú, ľudsky ústretovú. A myslím, že potom nám všetkým tu aj v tejto sále bude lepšie, klesne nám cholesterol a všetci sa budeme cítiť určite ďaleko lepšie.
Takže ja si myslím, že naozaj voči tým nedostatkom, ktoré ste spomenuli, sme ústretoví, čo sa týka povinností zverejňovať materiály mestskej časti, výborov, áno, je o čom diskutovať, je na čom pracovať. A možno práve na tom druhom čítaní budeme otvorení práve takýmto otázkam, či už vo výboroch, budeme môcť doplniť tieto doplňujúce návrhy. Musím povedať, že sme s takýmto rozšírením aj počítali, ale nakoľko pôsobnosť zákona sa dosial výborov mestských častí netýkala a župy rieši iný zákon, tak sme to nezahrnuli do tohto programu, ale ja budem veľmi rada, ak spoločne vybudujeme takéto rozšírenie.
Ďalej by som sa chcela ešte trošku dotknúť reakcií kolegov, ktorí nie veľmi súhlasili s týmto zákonom. Dnes som si uvedomila, viete, otvorenú občiansku spoločnosť, poďme si ju predstaviť. Včera bol pán minister školstva tuto a v sále sme sedeli ticho, pán minister rozprával a naraz z vedľa sa ozvalo: „Blaháháhá, gól.“ Potom som tak na chvíľu zastala, že, super, tak úžasná reakcia, emócia, to je krásne, potešila ma emócia akákoľvek. Ja som veľmi empatický človek. Poďme si predstaviť cez futbalové ihrisko občiansku otvorenú spoločnosť a skostnatelú, uzavretú otvorenú spoločnosť: Dnes príde tréner mladý a trénuje mužstvo, povedzme, sú rok 1989, 1990, 1998, dokonca tie prelomové, a vraví, „takto ideme na to, sme jedenástka, poďte,“ a vonku sú diváci čiže občania, prídu sa pozrieť, platia, zaplatia si lístok zo svojich daní, zaplatia aj futbalistov zo svojich daní a teraz tí futbalisti majú trénera a trénujú a behajú, ale, viete, o rok príde nový Maradona alebo nejaký nový futbalista Zidane a povie, „a teraz som sa naučil takéto hlavičky a takéto kľučky,“ a títo futbalisti si povedia, „my sa to nebudeme učiť, diváci sa budú pozerať zo svojich daní na toto, my budeme takto hrať futbal,“ a o tri roky už niektorých aj bolia kríže a už ledva čapcú po tom ihrisku. A zase sa nebudeme učiť. Máme taký zákon, my sme sa to takto naučili a tí diváci sa zase pozerajú a vravia, ale ja chcem od teba, aby si aj ty bol taký otvorený a reagoval na mňa. A to je aj to naše poslanie ako poslanie poslancov naozaj platených z daní občanov, aby sme krok za krokom každým dňom kráčali k tej otvorenosti, aby sme ich počúvali.
A teraz tá konkrétna skúsenosť z Banskej Bystrice, kde to schválili poslanci naprieč politickým spektrom, že komisie budú verejné. Tak ja vám poviem veľmi krásny príklad z komisie pre kultúru. Proste mali sme veľké priestranstvo, amfiteáter v Banskej Bystrici, nádherný lukratívny pozemok, mňam pre developera. Skupina mladých ľudí v Banskej Bystrici vo veku 16 – 17 rokov povedala: „Zachráňme amfiteáter.“ Začala prichádzať, oslovili nás na komisiu pre kultúru. Ja vravím: „Zahláste sa, napíšem vás, super, prídite s nejakými argumentami, s nápadom.“ Vypočuli sme si ich. Vypočuli sme mladých ľudí, argumenty úžasné. Prišli s veľmi dobrým materiálom. A toto sa postupne dostalo aj na zasadnutie, zasadnutie mestskej rady a amfiteáter je zachránený, to je úžasné. To je úžasné, keď počúvame občanov, keď počúvame mladých ľudí.
Zoberte si stavebné komisie, proste zoberte si komisie, kde sa riešia odpredaje. A tam naozaj sedí ten človek, ktorý je dotknutý, a kľudnou slušnou formou vám to vysvetľuje. A zároveň vedľa je odborník, lebo nie každý v komisii je odborník. Proste, viete, veď zvolíte 30 poslancov do mestského zastupiteľstva a teraz máte komisiu pre kultúru a z tých tridsiatich nie je nikto odborník na kultúru a vy tam niekoho musíte dať. No tak tam dáte človeka, ale on nie je odborník na kultúru. Ruku na srdce, keby som išla aj do Humenného, pani kolegyňa je z Humenného primátorka, alebo do vašich dedín, a ja tam prídem a to sľubujem, a pýtala sa vo vašich komisiách, koľko máte odborníkov na danú problematiku, učiteľov v školskej komisii. Nie, proste jednoducho sú obce, kde trebárs nie je učiteľ v mestskom alebo v miestnom, alebo v obecnom zastupiteľstve. Je nevyhnutné počuť aj hlas odborníka, ako inak chce meniť prístup? Čiže ono naozaj ja to vnímam v tak pozitívnom svetle a z pohľadu toho občianskeho aktivistu, ktorý tam roky nebol pripustený. A to som sa venovala téme divadiel, mentálne postihnutým ľuďom, integrácii, trhu práce, rovnakých príležitostí. No proste neuveriteľné témy sme za tie roky otvárali a ja som sa nedostala k žiadnemu odborníkovi. Ja som klopala u pána vedúceho kultúry. Ja som sa tam nedostala, na komisiu som sa nedostala. Ja som proste dostala pocit, že keď si prečítam Kafku, tak budem múdrejšia, ako keď vstúpim do mesta Banská Bystrica na úrad. Takže pre mňa to bola obrovská škola. A ja naozaj za tie zauchá zo strany poslancov ďakujem. Ja som im veľmi vďačná za to, pretože dnes tu stojím vďaka nim. Teda nepozerám teraz momentálne do očí pani Antošovej.
A teda naozaj už, to som aj chcela povedať, že tretie volebné obdobie som nezávislá poslankyňa, ale otvorená. Som človek, ktorý vie, čo je to otvorená občianska spoločnosť. Učím sa každým dňom. Počúvam mladých ľudí, starých, pretože tá otvorená občianska spoločnosť je ešte u nás iba v plienkach. Ja som si prežila svoj socializmus. Ja viem, čo je to vláda jednej strany, čo je to diktát jednej strany, čo je to súdruh predseda, súdruh riaditeľ, ktorý má vždy pravdu. Samozrejme, na VŠMU ma, našťastie, potom naučili, že aj divadelný režisér má pravdu. Ale to bolo až ďaleko neskôr.
Chcem povedať, že otvorenosť, dialóg, komunikácia, počúvanie, počúvanie nás naučia a priblížia k občanom, a, samozrejme, teraz nespomínam podkladanie sa, ale načúvanie a rovnocenný otvorený dialóg s odborníkmi. To je ako na divadle, keď by som vystupovala s inscenáciou a išla na medzinárodný festival a išla by som s inscenáciou a tvrdohlavo by som presadzovala nejaké formy. No vysmiali by sa mi tam. Nakoniec by som tam ani nešla, nakoniec by som sa vrátila asi domov a hanbila by som sa, zrejme by som vrátila to cestovné, ktoré by som od daňových poplatníkov získala. Takže toto je pre mňa veľmi, veľmi dôležitá vec.
A tie pozitívne príklady. Ľudia dnes na Slovensku potrebujú pozitívne príklady a čo je dôležité pre mňa, je, my máme pre nich riešenie. My máme pre nich riešenie. Naozaj ďakujem za všetky pripomienky. Je to zákon, je to malý krok pre zákonodarcu, ale veľký krok pre Slovensko, ak mu budeme rozumieť. Takže to sú také podnety aj pozitívny signál pre občanov, lebo bližšie k občanovi znamená dotýkať sa ho a počúvať ho.
No a ešte by som chcela povedať aj na margo toho košického. Viete, ono častokrát keby sme viac počúvali občanov, ani nemusíme možno rozširovať tie sály, tam budú chodiť protestní občania, ak im budeme v procese tvorby malého zákona alebo v procese tvorby nejakého pozmeňujúceho návrhu, novely alebo čohokoľvek, VZN-ka, načúvať, a nie báť sa ich, nie im rozkazovať, diktovať, ale proste načúvať im. Ja som nikdy nikde v rodine nemala postihnutého človeka. S prvým som sa stretla tak blízko až v Divadle z pasáže. A vtedy sa môj život zmenil. Takže toto sú veci, ktoré, si myslím, sú veľmi dôležité.
A úplne na záver by som len povedala, nech nie sú pre nás posledným riešením hordy slovenských brancov. To nie sú občianski aktivisti, to nie sú slobodní ľudia, ktorí tu behajú po lesoch, ani strašiaci na poliach a vo vlakoch, ani to nie sú občania slobodní, ktorí bránia demokraciu a naše hodnoty. Aktívni občania a naozaj aktívni občania sú tí, ktorí svojím odborným pohľadom, angažovaným postojom a solidárnym prístupom dokážu konečne túto krajinu oslobodiť od všetkých morov extrémizmu, rozkrádačiek, klamstiev, podvodov a nezodpovedného zaobchádzania s majetkom obce, mesta, štátu.
Ďakujem vám za pozornosť a prosím vás teda o podporu tohto zákona.
Ďakujem (potlesk).

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predstaviť návrh, ktorý predkladám v parlamente nie prvýkrát, resp. predkladám ho prvýkrát v tomto parlamente.
A v úvode mi dovoľte povedať a pripomenúť, že by bolo vhodné, keby sa rozhodol pán podpredseda vlády a minister vnútra Kaliňák odstúpiť zo svojej funkcie, pretože som presvedčená o tom, že robí zlý vzduch aj vláde, aj v parlamente.
Rozhodli sme sa s kolegyňami Soňou Gaborčákovou, Silviou Petruchovou a Ankou Verešovou predložiť návrh zákona o sociálnom poistení.
Ak by som veľmi jednoducho chcela povedať, tak poviem, že všetci vieme, že zákon o sociálnom poistení, ktorý platí od začiatku roka 2004, je veľký a od začiatku sa tam nachádzalo veľmi veľa pochybení, nespravodlivosti, ktoré sa riešia dodnes. A my týmto svojím zákonom alebo touto novelou sa snažíme riešiť ďalšiu z diskriminovaných skupín, ktorá sa naozaj z pohľadu na dnešných dôchodcov musí cítiť diskriminovaná. Ide o skupinu ľudí, ktorí zväčša v krátkom období pred rokom 2004 mali povinnosť platiť dôchodkové poistenie, to znamená odvádzať odvody, a ktorí boli súčasne poberateľmi dôchodku. Ešte raz, pre zjednodušenie, to znamená, dostávali dôchodok, rozhodli sa, že budú popri tom pracovať, mali povinnosť platiť odvody, ale to, že platili odvody, sa im nikde nepremietlo. To znamená, nedošlo k žiadnemu navýšeniu ich dôchodku. Dnešní dôchodcovia alebo tí, ktorí mali takúto povinnosť po roku 2004, toto nepoznajú. Je faktom, že aj v nedávnom období, neviem, či rok, dva roky dozadu sa upravoval spôsob prepočtu takýchto dôchodkov, teda dôchodkov pre tých, ktorí zároveň pracujú, tak, aby sa im automaticky navyšoval, aby nemuseli žiadať, aby sa im s pravidelnosťou, teraz neviem, či polročnou alebo ročnou, samovoľne prepočítavala výška dôchodku. A dôchodcovia, ktorí boli posudzovaní ešte za starej éry alebo za éry predchádzajúceho zákona o sociálnom zabezpečení, takúto možnosť nemali. To znamená podľa mňa aj podľa kolegýň sa právom cítia diskriminovaní takýmto zákonom. Našou snahou bolo teda odstrániť diskrimináciu a zabezpečiť, aby aj oni tak ako každý jeden povinný platiteľ do Sociálnej poisťovne mali zohľadnenú túto povinnosť platby vo svojom dôchodku.
Sami uznáte, keďže som povedala, že ide naozaj zväčša o krátke obdobie, to obdobie od roku 2003 do roku 2013, nie som si celkom istá, či od marca do decembra, ale ak si to dobre pamätám, tak deväť mesiacov táto povinnosť bola novelou zákona uložená alebo zákonom uložená. Predtým boli iné obdobia, kedy mohli pracovať, nemuseli platiť zároveň s poberaním dôchodku. Potom bolo obdobie, kedy nemohli pracovať, a teda ani neplatili pri poberaní dôchodku. Ale, skrátka, to ich obdobie, kedy museli aj platiť dôchodkové poistenie a mohli zároveň poberať dôchodok, sa im nijakým spôsobom nepremieta do súčasnej výšky dôchodku. Preto navrhujeme, aby táto nespravodlivosť bola odstránená tým, že sa ich dôchodok navýši presne v podobnom meradla alebo podobným prepočtom, ako sa to prepočítava v dnešných časoch.
Samozrejme, nežiadame o to, aby boli vyplácané sumy do minulosti. Jedná sa, skrátka o to, ak by došlo k preposúdeniu, k určeniu výšky doplatku, tak automaticky by sa im od toho dňa, akoby Sociálna poisťovňa rozhodla, vyplácal dôchodok v zmenenej výške.
Včera, keď som hovorila k účtovnej závierke Sociálnej poisťovne, spomenula som oblasť starodôchodcov. Všetci viete, že problém starodôchodcov a novodôchodcov vznikol práve na prelome alebo práve v období, keď sa menil zákon o sociálnom poistení, platnosť jeho končila a nastupoval nový zákon o sociálnom poistení. Vtedy vznikli dve skupiny, z ktorých tá prvá sa cíti často dotknutá spôsobom výpočtu svojho dôchodku, pretože došlo k tomu, že zrazu, aj keď boli ľudia, ktorí robili oproti sebe za stolom, pričom z nich išiel do dôchodku jeden v decembri 2003 a druhý v januári 2004, mali rovnaké zaradenie, mali rovnaké platy, stalo sa, že ten jeden len preto, lebo bol posudzovaný ešte za platnosti starého zákona, prišiel aj o niekoľko sto eur svojho dôchodku oproti tomu, ktorý bol posudzovaný už podľa nového zákona. Samozrejme, keby to boli tušili, veľmi by sa starali o to, aby mohli pracovať dlhšie ako len do konca roka 2003.
Ale teda aby sme sa vrátili k meritu veci, žiadam o podporu túto snemovňu v tom, aby sme odstránili ďalšiu z diskriminovaných skupín, ktoré sme tu mali po zavedení zákona o sociálnom poistení.
Posledná vec, ktorú poviem. Samozrejme, to legislatívne spracovanie je náročné a uvedomujem si, že ak jeden je posudzovaný podľa zákona o sociálnom zabezpečení a chceme pokračovať, chceme ten doplatok aby išiel podľa nového zákona, stretla som sa aj s názorom, že to nie je možné, chcela by som ubezpečiť, že verím, že keď sa chce, cesta sa nájde, pretože my nežiadame preposúdiť celý dôchodok podľa nového systému, ale len ten doplatok, to znamená oblasť, za ktorú platil dôchodca povinné dôchodkové poistenie, keď už poberal dôchodok.
Preto vás žiadam o podporu tohto zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctení prítomní, na úvod mi dovoľte, aby som vyslovil svoju a nielen svoju žiadosť o odvolanie Roberta Kaliňáka z funkcie z dôvodu, je to jasný dôvod, krytie daňových podvodov, krytie práčok špinavých peňazí. Ďakujem.
No a teraz k spravodajskej informácii.
V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 138. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj podľa legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 132 z 30. mája 2016 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Zároveň za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 5. septembra 2016 a gestorský výbor do 6. septembra 2016.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.