25. schôdza

Pán poslanec, chcem sa veľmi pekne poďakovať za tie vaše slová, ktoré ste povedali, myslím to veľmi úprimne, lebo ste odkryli aj teda ďalšiu vec, ktorá v tejto chvíli je nevyriešená, nedoriešená.
Nehnevajte sa, ja si myslím, že sa treba vrátiť z kratšej cesty pri tomto návrhu zákona, lebo tento návrh jednoducho môže istých ľudí aj uraziť po celom Slovensku. Myslím si, že na Slovensku sú všetky cintoríny národné v tom slova zmysle, o ktorých hovoríme, tak ako to hovoria predkladatelia v predkladacej správe. Snáď mi chcete povedať, že Slávičie údolie s Alexandrom Dubčekom je niečo menej? Alebo, ja neviem, cintorín v Kráľovej Lehote s Kristou Bendovou je niečo menej? Alebo cintorín v Podturni s Elom Romančíkom, keď už hovoríme o hercoch, ktorí tam majú byť pochovaní, je niečo menej? Toto nie je dobré.
A to delenie na národných a nenárodných, kto bude o tom zase rozhodovať, kto tam bude pochovaný? Tí živí zase budú rozhodovať o tých mŕtvych a tých mŕtvych chcete znovu takým spôsobom deliť? Je to, je to podľa môjho názoru aj scestné trošku takýmto spôsobom túto vec.
Ja viem, že Ondrejský cintorín, je tam nesmierne veľa osobností, ja neviem, keď už nehovorím o Manderlovi a keď už hovorím o osobnostiach Bratislavy a je tam veľmi veľa významných ľudí, ale povedzte mi, na ktorom cintoríne na Slovensku nie je? A to je jedno, či sú to väčšie alebo menšie mestá, alebo dedinky. Na každom cintoríne, na ktorý, choďte sa pozrieť do Hýb, koľko je tam významných ľudí pochovaných na hybskom cintoríne. Na každom slovenskom cintoríne sú ľudia, ktorí pre toto Slovensko často venovali niekedy život. Nemôžeme takýmto spôsobom deliť a to hovorím ako Bratislavčan. A teraz vydeliť Bratislavu s Ondrejským cintorínom ako čosi extra a nehovoriť o tých ostatných veciach? Urážate niektorých ľudí na Slovensku, prosím vás, to si uvedomte!

Ďakujem pekne. Ja by som, kolega Szőllős, k tomu dodal len to, že aj na Národnom cintoríne v Martine ležia vedľa seba evanjelici a katolíci a nebijú sa. Teda ten argument, že by sme mali mať teda tri, nie je celkom podstatný. Myslím si, že Národný cintorín v Bratislave by spokojne zniesol to, žeby v ňom boli aj evanjelici, aj katolíci a keby na to prišlo tak aj Vrba s Wetzlerom. To je predsa nie miesto, kde sa bude pokračovať v neblahých sporoch. Ja si myslím, že je to miesto zmierenia, a preto nie je dôvodné zohľadniť nič iné skôr ako priestorovo dostupnostnú a inú stránku toho návrhu a nie to, že či by mal byť ešte nejaký ďalší.
Keď môj vzdialený rodinný príbuzný John Palka dopravil na Slovensko pozostatky prvého slovenského premiéra Milana Hodžu, tak tohto luterána pochovali povedzme že v luteránskom Martine, ale iste by sme v jeho okolí našli i hroby význačných katolíkov. Pretože tento spôsob delenia nie je namieste. A to, že by vznikol ešte jeden cintorín v hlavnom meste, ktoré nepochybne dalo, pripusťme, Slovensku ľudí vedy, kultúry, pokroku v zmáhaniach sa Slovenska, ktorých rodiny možno by chceli mať svojich pochovaných v Bratislave a nie v Martine. Nemyslím si, že na tom je niečo zlé, neprimerané, keď, znova zdôrazňujem, že nikto z nás nechce brať Martinu národný cintorín. Toľko.

(Začiatok faktickej poznámky odznel mimo mikrofónu.) ... išli takto ďalej, tak by bol katolícky národný cintorín, evanjelický národný cintorín. Ja myslím, že je to absolútne nezmysel. Tieto veci by sme vôbec nemali teraz riešiť, stojí to zase peniaze navyše. Stačí jeden národný cintorín v Martine, srdce Slovenska bilo v histórii na severe Slovenska, takže ten Martin absolútne, absolútne stačí.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja si myslím, že týmto návrhom zbytočne otvárame Pandorinu skrinku, prepukali zbytočne vášne. A ak si myslíme, že nikoho z cirkvi neurazíme, tak sme na omyle. Cirkví je viacej a vždy niekoho urazíme. Ale tým, že bude pôvodný, ako podľa pôvodného návrhu alebo pôvodný cintorín národný v Martine, neurazíme nikoho a si myslím, že by sme to mali takto zachovať.
A, pán kolega, nikto nikomu nebráni byť pochovaný v Bratislave. Nikto nikomu.

Ja by som chcel reagovať na pána kolegu Szőllősa. Ty si ma inšpiroval, pretože ja si napríklad myslím, že určite Martinčania sú v tejto, na túto tému veľmi citliví, pretože je to národný cintorín, je to veľmi citlivá téma. Ale ja, ja si myslím napríklad, že by mohol byť kľudne aj v Košiciach národný cintorín a Martin a Bratislava a Košice nech majú národné cintoríny a keď niekto bude chcieť byť pochovaný z Košického kraja na národnom cintoríne v Košiciach, tak nech je pochovaný v Košiciach, alebo keď niekto si bude chcieť dať pochovať niekoho významného do Bratislavy, tak do Bratislavy. A toto je téma, ktorá absolútne je pre mňa neproblémová a jednoducho národ je celé... národ je celé Slovensko. (Reakcia z pléna.)
Môžte, prosím, upozorniť pána poslanca Jarjabka... (Zaznievanie gongu.) Ďakujem pekne.
Ja si myslím, že národ je celé Slovensko a určite, určite to nie je téma, ktorá by mala rozhádať Slovákov. Práve naopak, keď si niekto váži národ a váži Slovensko, tak vôbec nebude mu vadiť, keď niekde bude niečo ešte aj národné.
Ďakujem veľmi pekne.

Áno, ďakujem kolegom za reakcie. Pripomínam, že mojím cieľom nie je a nebolo týmto príspevkom vyvolávať vášne, len pripomenúť historický fakt, v Martine je to spoločný cintorín, v Bratislave historicky sa to vyvinulo takto, že boli dva konfesijné cintoríny. Ja neviem, či pre súčasnosť a budúcnosť je možné na katolíckom, doteraz katolíckom Ondrejskom cintoríne pochovávať evanjelikov, možno áno, možno nie, ja s tým nemám žiaden problém. Proste je tu tento fakt, ktorý treba vziať do úvahy pri tom, keď sa tento zákon má schvaľovať.
Ďakujem za pozornosť.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo, ja len v krátkosti na margo tejto diskusie, ktorá tu bola.
Tak, samozrejme, že je to citlivá téma, otváranie národného cintorína je určite vec, ktorá sa neotvára každý deň. Ale ja som minimálne rád v tom význame, že pri národnom alebo návrhu zákona o národnom cintoríne v Bratislave sa otvorili aj ďalšie veci, ozvali sa Martinčania, ktorí povedali, že, vážení, haló, vzniká nám tu dlhodobý centralizmus v Bratislave, zabúdate na Martin. Martin nedostáva finančné prostriedky v takej výške, ako by mal dostávať na rozvoj martinského cintorína. A ja si myslím, že to je aj pozitívum, že sa otvorila táto téma, pretože zisťujeme, že to nie je len o jednom probléme, je to o viacerých problémoch, ktoré treba riešiť, na ktoré sa zabúdalo, resp. opomenulo. A jednoducho Martinčania určite majú právom aj trošku také výčitky, že prečo, prečo národná taká identita v Martine nie je podporovaná zo strany štátu, ako by mala. Ja som zachytil sumu okolo 30-tisíc tuším eur, 50-tisíc, pardon, 50-, že sa poskytuje zo strany štátu mestu Martin. Samozrejme, tá otázka, ktorá aj bola tu otvorená v dôvodovej správe, že je nedostatok tých miest, že sa to nedá rozšíriť. Samozrejme, že všetko sa dá rozšíriť, ale myslím si, že to je najmenší problém, ktorý by mal v podstate stáť proti tomu, aby sme riešili a otvárali túto otázku.
Aby som nenaťahoval čas, tak len chcem povedať, že to gro najbližších, najbližších dní alebo týždňov ohľadne tohto návrhu je ten, že určite chceme otvoriť diskusiu s jednotlivými predstaviteľmi či už územnej samosprávy, resp. ústredných orgánov štátnej správy, mesto Martin, mesto Bratislava, ministerstvo kultúry, štát, chceme to jednoducho riešiť tak, aby sme sa dohodli na stretnutí, na jednotlivých rokovaniach a otvorili všetky otázky. Nielen otázku ohľadne hlavného mesta Bratislavy alebo zriadenia Národného cintorína v Bratislave, ale aj otázku postavenia Národného cintorína v Martine, prečo je v takomto stave, prečo nie je podporovaný vo výraznejšej miere, prečo Matica slovenská je v takom postavení, ako je dnes.
Čiže ja som len rád, že otvárajú sa tieto témy aj budú, a chcem to otvárať. A práve aj táto rozprava, respektíve všetky veci, ktoré ideme v tejto súvislosti riešiť, tak je podľa môjho názoru pozitívum, že sa to otvorilo.
Na margo niektorých tých vecí, že máme, samozrejme, covidové obdobie, máme mimoriadne ťažkú situáciu v našom štáte a prečo otvárame také, nechcem povedať, nepodstatné veci. Ja som len zaznamenal, určite aj vy, páni kolegovia, že v dnešnej spoločnosti je obrovská apatia, depresia, únava. Ľudia sú už vyčerpaní z toho všetkého a všade počúvajú len COVID, COVID, COVID. Nemôžeme otvárať ďalšie témy? Toto je národná identita. Budovanie. Budovanie našej, našej národnej identity aj týmito inštitútmi.
Takže ja len z toho dôvodu chcem ako argumentovať voči vášmu argumentu, pán poslanec Beluský, že prečo otvárame túto tému. No preto, aby sme ukázali, že sú aj ďalšie veci, ktoré určite by sa mali otvárať a riešiť.
Myslím si, že vyvstanú ďalšie, viaceré otázky v rámci rozpravy aj v ďalších kolách jednotlivých čítaní, takže sme pripravení a myslím si, že po rokovaniach s jednotlivými predstaviteľmi samosprávy a stretnutiach aj s odborníkmi, s akademickou obcou budeme určite mať viaceré ďalšie veci. A, samozrejme, nebránime sa tomu, aby sa otvorila diskusia aj k prípadným doplneniam, zmenám tohto legislatívneho návrhu. Samozrejme, že je to obrovská oblasť a určite téma, ktorá je do budúcna určite potrebná, je riešiteľná.
Takže z mojej strany zatiaľ všetko. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, so záujmom som si vypočul všetky názory v rozprave alebo vo faktických poznámkach. Môžem povedať, že každá jedna bola rozumná, bola zaujímavá z určitého uhlu pohľadu a o každej by sme mohli rozprávať oveľa podrobnejšie. Predovšetkým dovoľte zhrnúť možno na záver mne ako spravodajcovi k tomuto poslaneckému návrhu niekoľko bodov, niekoľko myšlienok.
Bavíme sa o národnom cintoríne. Cintoríny všeobecne, ktokoľvek tam leží, či to bola významná osoba, alebo bol to bežný človek, každý má za sebou životný príbeh. Mnohí, ktorí boli dejateľmi, ktorí boli spisovateľmi, ktorí boli angažovaní v historickom období, v kultúrnom období, v dianí Slovenska ako takého, či už z čias Rakúsko-Uhorska, alebo potom neskoršie počas Slovenska, tak každý má tam svoje miesto, svoju úctu a každý má svoj príbeh, ktorý si odniesol a ktorý odpočíva na týchto cintorínoch.
Keď sa zoberie napriek celému širokému spektru Slovensko, tak niektoré cintoríny sú staršie, ako je, ako je možno práve Ondrejský, ktorý má, ak sa nemýlim, 33 rokov a je národnou kultúrnou pamiatkou. A možno na základe tohto statusu by mesto Bratislava nemalo mať možno problém s financovaním jeho prevádzky, údržby, reštaurovania historických pomníkov a náhrobných kameňov. Myslím si, že práve to financovanie vyvstalo, ako hľadať nejaké možnosti financovania týchto pamiatok, a to tak rezonuje, lebo je toho nedostatok, jednoducho tých financií nie je, nie je dostatok. Nehovoriac už o tom, že na Slovensku sú aj ďalšie cintoríny, ako som povedal, staršie ako Ondrejský, ktoré by sa taktiež mohli uchádzať o štatút národného cintorína. Čo s Jonášom Záborským, čo s inými, Jozef Gregor Tajovský? Proste sú tu ďalší a ďalší dejatelia, spisovatelia, angažovaní ľudia z histórie a takisto si zaslúžia svoju pozornosť.
Prípadné vyhlásenie Ondrejského cintorína v Bratislave za národný cintorín je, dovoľte mi použiť to slovo, aj určitý taký, taký precedens. Národný cintorín, ten v Martine, by mal zostať iba jeden. Mesto Martin sa vyjadrilo, že má dostatočnú kapacitu pre nové hrobové miesta, má priestor pre rozširovanie. V danej problematike neboli vôbec oslovené dotknuté subjekty, ak mám dobré informácie, tými subjektami bolo mesto Martin, Matica slovenská, Slovenská národná knižnica, rovnako nebola oslovená ani ďalšia odborná verejnosť.
Bez komunikácie medzi zúčastnenými stranami vyvoláva predloženie tohto návrhu zbytočné napätie. Rozdeľuje spoločnosť namiesto úcty a piety k ľuďom, ktorí ležia na týchto cintorínoch. Dôsledky vidíme aj v okamžitej reakcii formou petície obyvateľov, keď za pár dní, ako bolo povedané, sa podpísalo pod petíciu vyše tisíc občanov. Rovnako negatívne reagovali zástupcovia Rady národnej kultúry, Matice slovenskej a ďalších kultúrnych spolkov.
Čiže z toho vyvstáva, že by sme mali vytvoriť časový priestor pre širokú diskusiu o tom, kedy sa môže vyhlásiť alebo čo by všetko malo spĺňať takéto miesto. K tomu určite treba širokú diskusiu so samosprávami, s kultúrnou obcou, s ministerstvom kultúry a širokou verejnosťou.
Preto dovoľte na záver dať jeden návrh. Vzhľadom na rôznosť tých názorov, ktoré sme tu počuli, navrhujem, aby sme si vytvorili časový priestor, aby sme si tieto veci vykomunikovali, ktoré absentujú k dnešnému dňu. A preto navrhujem, aby sme sa k tomuto bodu, k tomuto návrhu vrátili v utorok budúci týždeň a o sedemnástej hodine, ak bude treba, aby sme o ňom hlasovali, prípadne ten návrh stiahli.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Keď sa povie možno slovo systematická zmena, tak to znie tak vznešene, ale mám pocit, že občas chýba ako keby moment toho, že niekto príde s nejakou systematickou zmenou a nejakými návrhmi, ktoré naozaj neriešia možno iba akútnu nejakú situáciu, ale aj niečo do budúcna. No a my sme sa takto rozhodli v podstate postupne reformovať aj verejnoprávnu inštitúciu RTVS a začíname v oblasti ochrany novinárov, slobody prejavu, ale zároveň aj posilnením vnútornej etickej kontroly.
Návrh novely zákona je reakciou na problémy, ktoré sa vo verejnoprávnej televízii a rozhlase opakujú už dve desaťročia, pričom v posledných rokoch naberajú na intenzite. Zásahy do slobodnej tvorby zamestnancov a redaktorov na základe či už vnútorných, alebo vonkajších tlakov majú za následok dobrovoľné aj nedobrovoľné odchody novinárov. To naštrbuje dôveru divákov aj poslucháčov, ktorí za svoje koncesie očakávajú odvážne správy a investigatívu, a na tento negatívny trend už viackrát upozornili aj odborníci, ale taktiež aj medzinárodné organizácie, ako napríklad Reportéri bez hraníc.
Aj preto predkladám do prvého čítania návrh novely zákona o RTVS, aby bol vo vnútri inštitúcie zriadený orgán, ktorý pomôže riešiť nezhody medzi zamestnancami a manažmentom, ale taktiež aj rôzne eticky sporné situácie. Nová etická komisia bude fungovať ako taký vnútorný ombudsman. Podobné inštitúty fungujú vo vyspelých krajinách a špičkových redakciách po celom svete.
Zásadný rozdiel oproti súčasným kontrolným orgánom, ktoré v RTVS fungujú, bude jej nezávislosť najmä od generálneho riaditeľa RTVS a taktiež od politikov. Verím, že aj takto sa nám podarí chrániť novinárov a ďalších pracovníkov RTVS pred rôznymi tlakmi. Chceme, aby mali lepšie pracovné podmienky a aby mohli ľudia viac dôverovať verejnoprávnym médiám, ktoré podľa nás majú práve v dobe dezinformácií nezastupiteľnú úlohu.
Viac, samozrejme, už nájdete aj v dôvodovej správe. A rád by som poznamenal, že počas celého tohto legislatívneho procesu som aj ja otvorený pripomienkam napriek tomu, že teda tento návrh som, na tomto návrhu sme robili niekoľko mesiacov a aj s odborníkmi a podobne, ale, samozrejme, stále sa môžu objaviť rôzne dobré návrhy. Takže toľko asi z mojej strany.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30. apríla 2021 a gestorský výbor do 3. mája 2021.
Vážený pán predsedajúci, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.