40. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem veľmi oceniť tú ideu tejto predkladanej, tohto predkladaného zákona. Len mám možno trochu problém s jeho realizáciou v praxi, pretože rodičovské práva a práva dieťaťa na jednej strane znejú ako, ako právnická téma, na druhej strane, nie vždy tie písmenká zákona vedia uchopiť tú hĺbku vzťahu a tú ľudskosť v tom celom a tak ako si spomínala, Vladka, aj ten príbeh tej, tej pani, ktorou, ktorej dieťatko hospitalizovali, vo finále dopadol dobre a práve kvôli tej ľudskej stránke, že ten zákon tomu, k tomu až tak veľmi neprospieval alebo neprispieval. A tak len premýšľam nad realizáciou toho, takejto právnej úpravy v praxi, pretože mi zároveň rezonuje mnoho iných príbehov, kde, kde by pokiaľ by to bola vymožiteľná právna úprava v tomto zmysle, tak by to zase narobilo pomerne veľa problémov. Môžeme hovoriť o psychiatrických oddeleniach, kde sú, kde máme deti týrané, kde vieme, že mnoho detí, predovšetkým adolescentov a v puberte možno mnohé teda prežívajú často aj psychosomatické ochorenia, nie sú teda hospitalizovaní na psychiatrii, ale na iných oddeleniach, kde práve tá blízkosť rodiča môže byť kontraindikáciou a tak.
Ale ako, ako si spomínala, možno na to všetko bude priestor potom neskôr v diskusiách, ale veľmi pekne ďakujem.

V krátkosti. Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyňa. Áno, samozrejme, aj túto rovinu diskusie sme mali, mali sme ju s pánom ministrom a ja som veľmi rada, že aj po konzultácii s viacerými detskými klinikami sme dospeli k názoru, že tak ako v iných oblastiach sa táto koalícia snaží o zlepšenie postavenia maloletých a naozaj napĺňanie ich práv trebárs, ak hovoríme o materských školách a povinnej predškolskej výchove, tak sa musíme snažiť aj v zdravotníckej oblasti, aby sme smerovali práve k týmto cieľom. Čiže verím, že táto právna úprava tomu prospeje, ale veľmi sa teším aj z tej konštruktívnej debaty, ktorú, ktorú budeme viesť naďalej. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte aj mne vystúpiť v rozprave a týmto by som priamo nadviazala na pani poslankyňu Hatrákovú, pretože úplne zdieľam jej názor, aj sme sa o tom bavili, a chcem povedať pár praktických pohľadov k tomuto návrhu zákona.
Ja som, ja mám špecializáciu z pediatrie a aj som dlhé roky pracovala ako pediater na oddelení, takže mám aj tú praktickú skúsenosť aj s rodičmi, aj s deťmi, takisto som matka troch detí a viem, že ktokoľvek by chcel mňa oddeliť od detí, takisto by som s tým mala obrovský problém a viem, aké ťažké je to pre rodičov, keď im dieťa ochorie a nedajbože ho zoberú do nemocnice, kde má byť bez nich, hej, povedzme prvýkrát v živote je choré, je to trauma pre dieťa, trauma pre toho rodiča.
Takže ja chcem na začiatku veľmi dôrazne povedať, že, že sa plne stotožňujem s ideou tohto návrhu zákona, hej? Takto by to malo v ideálnom svete byť: dieťa ochorie, rodič pôjde všade s ním. Reálne momentálne, ako je to na Slovensku, sa domnievam, že tento zákon nie je realizovateľný v praxi a vysvetlím prečo a aké to má úskalia.
Vždy pri každej kritike, prosím, berte to v tom ako, ako konštruktívnu kritiku v tom, že mi záleží na tom, že ak táto snemovňa prijme nejaký zákon, aby sa reálne dal vykonať v praxi, aby sme nenahnevali lekárov a zdravotníkov, ktorí sú zdecimovaní z, zo stavu nášho zdravotníctva, z tejto dlhotrvajúcej pandémie a pracujú na pokraji svojich síl a my prídeme s tým, že dávame im nejaké, nejaké príkazy alebo nejaké obmedzenia, ktoré oni musia splniť, inak im hrozí pokuta, čo v tom tiež nebolo spomenuté, v tomto zákone, že pokiaľ sa nesplní toto právo, ktoré vy navrhujete, tak hrozí tomu zdravotníckemu zariadeniu, ktoré to neumožní, pokuta do 16 000 eur.
Poviem vám taký príklad z oddelenia, kde som ja pracovala. Mali sme dve poschodia, na jednom poschodí bolo zhruba desať izieb, kde bolo kojenecké, dojčenské obdobie, na druhom poschodí bolo, teda oddelenie veľkých detí, kde bolo ďalších desať izieb. Na každej izbe sú štyri postele. Podľa vášho návrhu zákona, pokiaľ sa to schváli dňom podpísaním tohto zákona, by znamenalo, že každé jedno dieťa, keby bol plný stav, každé jedno dieťa by tam mohlo mať jedného rodinného zástupcu. Matku, otca, pokiaľ títo nemôžu, tak osobu, ktorú oni určia. To znamená štyri osoby na jednej izbe spolu so štyrmi deťmi.
Treba povedať, že vždy, keď sa dalo, tak rodičia boli hospitalizovaní. Zo zákona je povinnosť hospitalizovať rodiča s dieťaťom vtedy, ak je to dieťa dojčené alebo momentálne je to tak, že do troch rokov veku a všetkých onkologických pacientov detí. Venujem sa zámerne len deťom, pretože si myslím, že u tých tehotných, ktorých tam máte tiež, že to nemusí byť až taký problém, že pri pôrode je to realizovateľnejšie, aj keď tam by sme tiež o tom mohli diskutovať. Ale chcem sa venovať teda len tým deťom. To znamená, že keby toto prišlo do, do platnosti tento zákon, tak vy musíte umožniť rodičovi byť 24 hodín so svojím dieťaťom.
A teraz moje otázky praktické znejú. Ako si to predstavujete? Že príde ten rodič, povedzme, že všetci chcú, lebo ja ako matka by som určite tam chcela byť. Príde tam, dá mu stoličku k posteli, budú tam štyria rodičia na jednej izbe. Celé oddelenie neni uspôsobené na to, aby boli sociálne zariadenia, sprchy alebo nejaká kuchynka pre tých rodičov, čiže jasné, že dalo by sa to spraviť, ale píšete, že sú nulové náklady vlastne na financovanie, priame náklady, ja sa s tým nestotožňujem, pretože si myslím, že ak chceme toto spraviť reálne, aby to fungovalo, čo by bolo dobré, ja by som s tým súhlasila, tak tam budú obrovské finančné náklady na prestavbu tých detských oddelení, hej?
Ďalšie veľké problémy môžu nastať epidemiologické. Pokiaľ napríklad je zlá epidemiologická situácia, tak samozrejme, že môže primár toho oddelenia povedať, že áno, nie sú návštevy, môže to zakázať. Vy však v tom návrhu máte iba napísané, že pokiaľ nenarúša poskytovanie zdravotnej starostlivosti, tak právo ten zákonný zástupca musí mať, hej? Teraz budeme diskutovať o tom. Ja ako lekár poviem, no tak pre mňa nenarúša tú zdravotnú starostlivosť, ale, alebo poviem, že narúša, rodič povie, že nenarúša, kto to určí, že či narúša, či nenarúša, hej? Čiže len taký právny rámec urobiť, ale pritom zaviazať naozaj tie detské oddelenia, že musí tam ten zákonný zástupca byť, sa mi zdá také, by som povedala, nezodpovedné.
Aj keď, opakujem znova, ja chápem váš zámer a ja prvá ako matka by som bola pri tom dieťati a stála by som tam pri každom jednom výkone. Ja sa venujem zámerne len ústavnej zdravotnej starostlivosti lebo pri ambulantnej zdravotnej starostlivosti ten rodič tak či tak je v ambulancii, z ambulancie odchádza, nestáva sa podľa mňa, že by lekár poslal toho, toho rodiča von, aj keď pri niektorých napríklad odberoch alebo niekedy to nie je v prítomnosti rodiča možné, lebo sa mi stalo už aj v praxi, že rodič skolaboval, museli sme rodiča ratovať, musel ísť vonku, aj tak bol bez prítomnosti dieťaťa. Ale to sú také krajné situácie. Ale povedzme, ako už spomínala aj pani poslankyňa Hatráková, sú adolescenti, ktorí, ktorí majú psychosomatické ochorenia. Dokonca neni žiaduca prítomnosť toho rodiča.
Čiže ja tam vidím obrovské riziká v tej realizovateľnosti tohto vášho dobrého a teda, by som povedala, takého nadčasového zákonu. Tie práva detí by sa mali dodržiavať. Áno, podpísali sme aj Chartu práv dieťaťa, kde všetko toto, čo ste tvrdili, s vami súhlasím, je to tam, mali by sme to dodržiavať. Ja som skôr zástanca toho, že najprv prakticky povedať, ako to spravíme, do budúcna možno naozaj dizajnovať detské nemocnice tak, aby bol, jedno dieťa aby malo jednu izbu, aby tam bolo lôžko pre rodiča, vo vyspelých krajinách na niektorých oddeleniach to tak je, dokonca aj na Slovensku na niektorých oddeleniach to je, napríklad na detskej kardiológii, ako sme komunikovali aj s pánom bývalým ministrom Krajčím, kde takáto možnosť je, ale zase sú to špecifické oddelenia, život ohrozujúce operácie a takisto tam neni 24 hodín ten rodič vkuse, hej? Keď je dieťa na operácii, tak na operačku ten rodič nejde, hej, to nie je možné. A zase tvrdím, aj keby tam niekde v kútiku stál, nenarúša zdravotnú starostlivosť a vy mu v podstate umožňujete, aby tam bol.
Tak dávam, ten, kto počúva, zvážte, prosím, že či tá praktická realizácia je, je naozaj možná a že či by sa mal zákon prijímať tak, že najprv ho schválime a potom sa budeme zamýšľať, že ako to, ako to urobíme a budeme tých lekárov dostávať pod tlak a nakoniec aj rodičov, pretože oni sa toho budú domáhať, tí lekári to nebudú môcť urobiť a všetko sa to presunie na ministerstvo zdravotníctva.
Čiže toto mne ako na tomto celom vadí, že, že, že ideme z tej, z tej, z tej idey toho, že áno, deti musia tam mať tých rodičov a ja sa ako lekár s tým stotožňujem, že ich to lieči, rekonvalescencia aj tá, samotný ten liečebný proces je lepší, keď tam je rodič, aj sama by som to prijala, ale na to, ako to budeme realizovať, sa potom budeme pýtať, keď zákon prijmeme, hej? To ja si nemyslím, že toto je správny postup, hej?
Ja som oslovila vlastne riaditeľov detských nemocníc, čo si o tomto zákone myslia, ale pre krátkosť času zatiaľ mám odpoveď len od pána prednostu detskej kliniky a hlavného odborníka pre pediatriu pána profesora Bánovčina a zástupcu primára pána doktora Ďurdíka, ktorý sa mi v rýchlosti vlastne k tomuto návrhu vyjadrili takto, a dovolím si zacitovať z ich listu, že preštudovali si tento návrh zákona a konštatujú, že ide o veľmi dobrú myšlienku do budúcnosti, ktorá by napĺňala Chartu práv dieťaťa. Bohužiaľ, v aktuálnej situácii v ústavnej zdravotnej starostlivosti pri aktuálnom stave našich ústavných zdravotníckych zariadení je tento návrh zákona z pohľadu realizovateľnosti zámerov predkladateľov nerealizovateľný a majú také najvýznamnejšie pripomienky, z ktorých len vytiahnem niektoré. Tiež hovoria o tom, že aktuálne priestorové kapacity takmer všetkých oddelení starších detí a adolescentov nie sú schopné zabezpečiť lôžko všetkým sprevádzajúcim osobám mladším ako 18 rokov, lebo nikdy neboli tieto zdravotnícke zariadenia plánované na tento účel a ich rekonštrukcie by si vyžiadali nemalé finančné náklady.
Ďalej spomínajú, že aktuálna forma úhrady za zdravotnú starostlivosť nezohľadňuje platbu za sprevádzajúcu osobu, rodičia detských pacientov do troch rokov veku a onkologických majú zo zákona umožnenú bezplatnú hospitalizáciu a tie ďalšie, staršie deti majú určenú cenu za ten jeden deň hospitalizácie 3,50, čo, samozrejme, nezohľadňuje všetky náklady, ktoré dané oddelenie vlastne má s týmito pacientami, teda s rodičmi týchto pacientov, hej? Takisto ani DRG systém na to vôbec nereaguje. Vždy ale, aj oni potvrdili, že vždy sa vlastne ten lekár snaží toho pacienta prijať, vždy závisia od konkrétneho pacienta. A takisto spomínali, že v niektorých situáciách, obzvlášť v tom adolescentnom veku, že to napríklad ani nie je žiaduce z pohľadu diagnostiky a terapie samotného pacienta.
Čiže myslím, že v tomto sa pediatri a odborníci zhodneme a ja myslím si, že naozaj by ste mali dať relevantné odpovede na tieto otázky, kým sa tento zákon schváli, pretože riešiť takéto závažné praktické problémy v druhom čítaní sa mi nezdá úplne adekvátne. Takže dovolila som si pohľad naozaj z tej, z tej druhej strany, aj keď tu neni veľa ľudí, som rada, že, že aspoň niektorí to počuli a že takáto informácia zaznela. Budem rada, keď mi budete vedieť na tieto moje otázky a obavy reagovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Pani kolegynka, ďakujem za tvoj pohľad pediatričky. Povedala si, takto by to malo byť v ideálnom svete. Poďme sa teda spoločne pokúsiť vyprecizovať tento zákon tak, aby bola spokojnosť na všetkých stranách. Sme rodičia, sme starí rodičia a myslím si, že pre naše deti a naše vnúčatá urobíme maximum a urobíme takmer všetko, čo môžeme. Určite tento zákon nie je dokonalý, ale poďme teda spoločne ho urobiť dokonalým. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Tak ďakujem pani profesorke Horváthovej za toto jej vystúpenie a jej realistický postoj k navrhovanému zákonu. A mne z toho vychádza tak, že bremeno dodržania zákona nesmie byť nezvládnuteľné. A ja si myslím, že tento zákon je pripravený tak, že z praxe sa ozývajú ľudia, ktorí hovoria, že bremeno toho zákona bude pre nich nezvládnuteľné. Odznelo v tom vystúpení aj, že kto tento zákon nedodrží, pre to zariadenie hrozí pokuta až do výšky 16 000 eur. Ja si myslím, že idea zákona je výborná, ale jeho realizovateľnosť v praxi má, zdá sa, neprekonateľné prekážky momentálne. Čiže treba vychádzať z reality a z toho, v akom stave naše zdravotníctvo je. A znova sa prikláňam k tomu, ja som takisto rodič, mám štyri deti, nie som síce matka, ale otec a takisto som mal deti v nemocnici a radi by sme boli s nimi, ale keby takto vyjadrili takú túžbu mnohí rodičia, tak tie nemocnice by skutočne nemali možnosť, technickú, zvládnuť a vyhovieť to rodičom. Takže, takže za mňa je to nezvládnuteľné.

Ďakujem veľmi pekne za, za návrhy a názory pani profesorky na túto tému. Ja, vy ste povedali, že tento zákon je nadčasový. Ja si s týmto dovolím nesúhlasiť. Nehovorí ani o ideálnom svete, ani o nadčasovosti, toto sú všetko práva, ktoré už dnes máme zaručené naozaj právnymi predpismi, ktoré prevyšujú naše vnútroštátne právo, čiže my sme nimi zaviazaní. A to, že to teraz explicitne dávame do našej zákonnej úpravy v tomto formáte, je podľa mňa pochopením našej práce ako zákonodarcu naozaj sprecizovať a doslova upratovať ten náš právny poriadok. Je to niečo, čo už dnes je právne vymožiteľné, čiže nehovoríme o nejakom novom práve. Toto právo tu už je a existuje.
Samozrejme, že v novele myslím aj na život ohrozujúce operácie a takéto citlivé prípady, kedy nie je vhodné, aby tam ten rodič alebo akýkoľvek iný zástupca sprevádzal to dieťa. Čiže je zavádzajúcim tvrdením hovoriť, že na to nemyslíme. Práve naopak. Je to tam upravené a práve v tejto vete to chceme ešte precizovať, aby to bolo ešte čitateľnejšie, aby to bremeno nebolo na strane zdravotníka, ako ste uvádzali. O tom sme mali debatu pred malou chvíľou, čiže toto, toto sme odkomunikovali a v žiadnom prípade si nedovoľujem podceňovať lekárov a robiť z nášho zdravotníctva nejaké rozvojové zdravotníctvo. V žiadnom prípade.
Musím povedať, že z takého nášho prieskumu, ktorý sme si s tímom robili, vychádza, že až v 80 % našich zdravotníckych zariadení už dnes sú schopní a robia to, vychádzajú v ústrety rodičom. Áno, máme aj nemocnice, kde je problém s takýmito kapacitami a bude, bude toto výzvou, ale pán minister, ja si naozaj vážim, že on dokázal toho maloletého pacienta povýšiť natoľko, že videl tam priestor na realizáciu tejto zmeny a tak sa riešia všetky zmeny podľa mňa v politike... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo aj za všetky faktické poznámky. Možno, pani poslankyňa Marcinková, sa líšia naše pohľady trošku z toho, že vy pozeráte na to viac z pohľadu právničky a matky a ja na to pozerám viac z pohľadu lekára a matky. A ako zákonodarcovia, to sme, to sme obidve, ja legislatívne, ako neni problém s tým zákonom legislatívne, ja len hovorím, že každý jeden zákon, ktorý tu prijímame, by mal sa dať aplikovať do praxe, a keď vám ja poviem výhrady reálne, aké sú a aké môžu s tým byť problémy, tak ja si nemyslím, že ste mi ich dostatočne zodpovedali, hej? Lebo na všetky tie výrady, to, že 80 % nemocníc je pripravených a reálne to poskytuje, áno, robí to, aj ja som to spomínala, ale nie pre všetky deti a nie, nerobí to povinne, hej?
To znamená, že keby všetky deti tam chceli mať svojho zákonného zástupcu a budú sa toho na základe tohto vášho zákonu dožadovať, tak ja tvrdím, že s tým bude v praxi obrovský problém a myslím si, že si nezaslúžia lekári a zdravotnícki pracovníci, sestry, aby sa dostávali pod takýto obrovský tlak bez toho, aby sme im my ako zákonodarcovia, ktorí túto zmenu navrhnú, povedali, ako to majú urobiť a dali im na to financovanie. To sa nikde nespomína v tomto vašom zákone a to, že na to myslíte, to nie je pravda. Je tam taký bod, ktorý hovorí o tom, že jediná výnimka je, pokiaľ nenarúša tá prítomnosť rodiča poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ rodič stojí na operačke alebo pri výkone v kúte tej miestnosti, tak nenarúša tú zdravotnú starostlivosť. Pýtam sa, či touto cestou chceme ísť, že naozaj na operačkách budú, keď to preženiem teraz, ale ja, ja to tak čítam ten zákon, že reálne im to umožníte, tak či týmto chceme ísť, týmto smerom a teda chcela by som vidieť naozaj tých primárov tých oddelení, či toto vám povedali, lebo ja teda zatiaľ mám iné referencie aj od iných lekárov, s ktorými som sa s nimi o tom bavila.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja len zopakujem, že my nezavádzame nové právo. Toto právo tu už je, my naozaj precizujeme tú právnu úpravu a inšpirovali sme sa úpravou v Českej republike, ktorá je nám v právnom poriadku najbližšia a presne takýmto spôsobom to upravujú aj oni, práve aj výnimku, ktorú spomínala pani kolegyňa, upravujú presne rovnako. Čiže keďže som bola nedávno na služobnej ceste v Česku, aj som sa pýtala, ako, ako to funguje v praxi a aké s tým majú skúsenosti. Rovnako nemajú stopercentne pripravenú sieť nemocníc na tento právny nárok, ktorý už dávno majú vo svojej právnej úprave, ale, samozrejme, tak ako u nás, už dnes to je právom, pracujú s realitou a snažia sa na to vytvárať podmienky. Ja si myslím, že práve pri tejto kľúčovej veci, s ktorou teraz pracujeme a o ktorej hovoríme, je nevyhnutné dbať na to pri optimalizácii sietí nemocníc a pri veľkých zmenách, ktoré sa v našom zdravotníctve momentálne formujú. A aj preto táto zmena prichádza v tomto čase, aby bola jedným z kritérií pri ďalších zmenách, ktoré verím, že napomôžu uplatňovaniu všetkých pacientskych práv.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V krátkosti by som uviedol tento návrh zákona. My v hnutí OĽANO považujeme práva národnostných komunít za rovnako dôležité ako všetky ostatné práva a sme tu jedni z tých, ktorí, pre ktorých sú tieto práva mimoriadne dôležité a snažíme sa a zasadzujeme sa o to, aby sa v tejto krajine všetky národnostné komunity cítili ako doma. Z tohto vyplýva aj tento návrh zákona, ktorým rozširujeme vizuálnu dvojjazyčnosť na územiach obývaných príslušníkmi národnostných komunít. Konkrétne sa jedná o tie obce, ktoré sú uvedené v zozname, ktorý je prílohou vyhlášky ministerstva vnútra, ktoré smú používať jazyk národnostnej komunity, a to sú obce, kde podiel tých obyvateľov je vyšší ako 15 %. Konkrétne sa jedná o možnosť, aby sa šípové smerníky, čiže tie tabule, ktoré navádzajú do cieľa, mohli použiť aj v jazyku národnostnej komunity. Čiže môžme si to predstaviť tak, že pred križovatkou je uvedené, že je tam odbočka na Bratislavu, tak sa pod ňu bude môcť uviesť aj to, že je to Pozsony.
Tento zákon je plne v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ostatnými zákonmi a nariadeniami. Jeho vplyv na štátny rozpočet sa kvantifikovať nedal ani podľa ministerstva financií, pretože my zavádzame možnosť pre obce osádzať tieto tabule, nie povinnosť, čiže je to, bude to aj jednak v kompetencii obcí a takisto to bude aj platené alebo hradené z rozpočtu obce, ak sa obec rozhodne tieto tabule osádzať.
Ďakujem pekne. Toľko v úvodnom slove.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, v súlade § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, Výborom Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona, tlač 669. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.
Ďakujem.