72. schôdza

Pán Baránik, nie je nič krajšie ako teraz, keď saskári sa hlásite o slovo a hodnotíte svoje dva a polročné fungovanie vo vláde ako čistú katastrofu. Hovoríte to, ako ste to tu celé doriadili. To je normálne, akože to je jedna báseň. A že vy, práve vy zo SaS-ky poviete, že vy ste strana, ktorá bojuje za slobodu. Prosím vás pekne, tá Kolíková, tá vaša Kolíková mi tu dva mesiace bránila chodiť do parlamentu. Tá Kolíková tu prijala zákony, aby sa mohli vypínať bez rozhodnutia súdu médiá, lebo majú iný názor, ako máte vy s Dostálom. To vy ste taká strana solidarity a slobody. Prosím vás, vy ste na smiech.
A to, že sme vás vypoklonkovali? Áno. Však vy ste si nastavili tak tie podmienky, že ste sami už nevedeli odtiaľ odísť. Najskôr sme schválili prorodinný balíček, áno, vy ste povedali, že odídete, keď prejde. No tak čo sme mali urobiť? My sme vám v tom pomohli. To, že ste tu mali kolónu, ktorá vás tam chcela udržať, tak nevyšlo, nevydalo. Teraz ste tu mali druhú, ktorých ste tam chceli, aby vám zas pomohli, aby ste sa mohli vrátiť, zas nevydalo. Však to je normálna politika, jedni vám chcú pomáhať, druhí vám pomáhať nechcú. Takže to je, to tak je.
No a pokiaľ ide, pani Cigániková, ja som vo svojom prejave nikdy nepovedal, kto sa vedľa koho má zobúdzať alebo čo má pod perinou robiť, to som sa k tomuto vôbec ja nevyjadroval. Ja som človek slobody, takže práve preto k takýmto veciam sa nevyjadrujem. Je to taký zaujímavý sexizmus, ktorý do toho vkladáte, do tých politických vsuviek, ja hovorím o štátnosti. A štátnosť hovorí, aké symboly by buď na budovách byť mali, alebo môžme povedať, čo tam zatiaľ byť nemá. No a my budeme vždy presadzovať, že tieto ideologické zástavy tam nepatria, to je celé.
A teda ďakujem pánovi Baránikovi, že ocenil môj kultúrny prejav.
Ďakujem.

Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne.
Takže dovoľte, aby som sa vyjadril k tomuto návrhu zákona o farbičkách.
Slovensko má dlhodobo problém so spiatočníckou mentalitou. Vždy sa nájde niekto, kto v mene tradícií, zvykov, náboženstva alebo inej ideológie ťahá túto krajinu dozadu. Je to ten typ ľudí, ktorí si myslia, že vedia, čo je a čo nie je normálne. Majú pocit a potrebujú druhým diktovať, ako sa majú správať. Preto nás aj dnes nútia predkladatelia tohto zákona - pán Gyimesi a pán Taraba - pozerať dozadu namiesto toho, aby sme sa pozerali dopredu. A namiesto toho, aby sme vychovávali ľudí v našej krajine k tolerancii a k úcte, predkladatelia sa usilujú spoločnosť rozdeľovať a rozhádať svojimi nevyriešenými osobnými traumami.
Keď verejná ochrankyňa práv zavesila na svoj úrad dúhovú vlajku, tak chcela na jednej strane poukázať na problém postavenia práv menšiny LGBTI ľudí a na druhej strane verejne podporiť LGBTI komunitu. Pani Patakyová totiž chápe, že táto menšina nemá v spoločnosti rovnaké postavenie ako väčšinová populácia. Na Slovensku stále existuje množstvo bariér, ktoré týmto ľuďom dokážu výrazným spôsobom znepríjemňovať život, či už z praktického hľadiska, napríklad nahliadanie do zdravotnej dokumentácie, cez posmešky, ktoré musia znášať, až po latentnú homofóbiu prítomnú takmer všade na Slovensku a aj v tomto parlamente.
Aby sme sa vyhli debate o tom, či to tak je, alebo nie je, najlepším dôkazom je fakt, ako málo ľudí je ochotných urobiť tzv. ´coming out´ v rámci komunity, v ktorej žijú, od hercov, verejne činných osôb až po vášho suseda či kolegu. Určite vedia, prečo to tak nechcú urobiť.
Vyvesenie dúhovej vlajky napríklad aj na štátne inštitúcie je účinnou formou poukázania na tento problém a takýto krok viackrát pomohol otvoriť verejnú diskusiu, pretože je dôležité, ako koná štát. Ak koná s dobrým úmyslom posilňovať toleranciu v spoločnosti a bez toho, aby niekomu ubližoval, je nielenže úplne samozrejmé mu takúto možnosť ponechať, ale dokonca je dôležité ho v tom podporovať. Kto iný by mal poukazovať na horšie postavenie menšín? Kto iný by sa mal snažiť o scitlivovanie verejnej mienky, ak nie štát, ktorý má v ústave napísané, že ľudia, ktorí žijú v tejto krajine, sú si rovní.
No a predkladatelia tohto zákona sa hýbu opačným, úplne opačným smerom. Zakazujú a udeľujú pokuty. Zakazujú jeden zo symbolov prejavov tolerancie. A symboly sú dôležité. Bol to silný symbol, keď sa pán Taraba dostal do parlamentu na kandidátke fašistov z ĽSNS. Na taký symbol slušní ľudia nezabúdajú. A bol to silný symbol, keď pán Gyimesi náhle po štyridsiatich rokoch svojho života našiel svoje maďarské ja a zrazu zmenil meno. Symboly sú vo verejnom živote dôležité. Vedia to aj predkladatelia, a preto sa jeden zo symbolov tolerancie práve snažia zakázať.
Základom spolunažívania spoločnosti je vzájomný rešpekt, no vzájomný rešpekt sa nedá vybudovať bez toho, aby sme tolerovali jeden druhého. A tolerancia znamená zmieriť sa s tým, že nie každý vyznáva rovnaké hodnoty ako ja, že nie každý žije rovnakým spôsobom života ako ja. No a napriek tomu ho akceptujem. Ako keď na základných školách v Slovenskej republike, o ktorej správne, predkladatelia, hovoríte, že sa neviažu na žiadnu ideológiu, akceptujeme vešanie kresťanských krížov ako symbolu. Rovnako akceptujeme výučbu cirkevnej náuky, aj keď vieme, že sa fatálne mýli, pretože tento svet nevznikol za sedem dní, pretože dobrí ľudia nechodia do neba a zlí do pekla, na nič z toho neexistuje objektívny dôkaz. Ale akceptujeme túto náuku na školách, kde by sa mali vyučovať najmä fakty a pravda, a akceptujeme ju preto, že niektorí z vás si ten dôkaz nosíte v srdci. A to stačí, my tomu rozumieme, pretože naše srdce je otvorené a v záujme spoločného fungovania v tejto krajine sme tolerantní.
Ale páni Gyimesi a Taraba sa nechcú správať rovnako tolerantne. Vy nemáte otvorené srdce, nechcete prispieť k tomu, aby sa slovenská spoločnosť mala možnosť posunúť ďalej napríklad aj tým, že na nerovné postavenie LGBTI ľudí upozorní štátna inštitúcia. A znovu sa pýtam, kto iný by mal ako prvý poukazovať na horšie postavenie menšín? Kto iný by sa mal snažiť o scitlivovanie verejnej mienky, ak nie štát, ktorý má v ústave napísané, že ľudia, ktorí žijú v tejto krajine, sú si rovní. A sú rôzne spôsoby, ako to môžu urobiť. Môžu napríklad organizovať verejné diskusie, môžu meniť učebné osnovy, môžu navrhovať legislatívne zmeny a tak ďalej. Niektoré štátne inštitúcie si v minulosti vybrali možnosť vyvesenia dúhovej vlajky.
Citujem pani Patakyovú z minulých rokov: "Aj tento rok podporujem Dúhový pride, a to zajtrajším prejavom na virtuálnom podujatí i vyvesením dúhovej vlajky z okna kancelárie verejného ochrancu práv počas dneška, ako upozornenie na prehliadanie práv LGBTI ľudí na Slovensku." Nič viac, nič menej, len upozornenie na nerovné postavenie. Jeden jediný deň.
Kto za tým hľadá ideológiu, ako píšu predkladatelia vo svojom zákone, sa len snaží využiť strach a nevedomosť niektorých občanov na získanie politických bodov. A to je veľmi zákerný a veľmi zákerným spôsobom. Ukážu prstom na menšinu, ktorá je ľahkým terčom. Momentálne je v móde kopnúť si do LGBTI, tak si páni vybrali LGBTI a zakazujú symboly, ale len symboly sexuálnych menšín. Iné sú v poriadku.
Necitlivosť bije do očí o to viac, že sám pán Gyimesi sa pasuje za člena menšiny maďarskej. Očakávali by sme pri tom preto, že bude chápať problémy, ktorým čelí iná menšina, ešte citlivejšia ako priemer. Očakávali by sme, ale márne, pán Gyimesi to nedáva ani na priemer.
Preto jediná ideológia, páni predkladatelia, o ktorú v tomto návrhu ide, je tá vaša. Ideológia podivného konzervativizmu, podivnej konzervatívnej normality, ktorú ste si sami vymysleli. Pretože to, čo tu dnes predkladáte, nie sú konzervatívne myšlienky v zmysle kresťanskej viery. Váš Ježiš bol veľmi tolerantný človek a ťukal by si na čelo, keby si prečítal váš návrh zákona. To, čo predkladáte, sú myšlienky netolerancie a nebezpečného ultrakonzervativizmu, ktorý s kresťanstvom má veľmi-veľmi málo spoločného.
Vyvesenie dúhovej vlajky na štátne inštitúcie je symbolom toho, že tento štát myslí na LGBTI ľudí, že chce splatiť svoj dlh voči tejto menšine. Tá sa tu zatiaľ právom necíti ako doma. Bolo by vynikajúce, keby sa nemuseli uskutočňovať podujatia na podporu LGBTI. Bolo by vynikajúce, keby neziskovky, štátne inštitúcie či jednotlivci nemuseli poukazovať na väčšiu potrebu tolerancie napríklad aj vyvesovaním dúhových vlajok. Ale tam zatiaľ a, bohužiaľ, nie sme.
Páni Gyimesi a Taraba nás chcú prinútiť cúvať dozadu, chcú byť opäť raz tou silou, ktorá ťahá Slovensko do minulosti, do zaostávania za krajinami, ktoré sú v rešpektovaní práv ľudí ďalej a od ktorých sme sa doteraz učili na našej ceste k demokracii. Pán Gyimesi a Taraba sa pozerajú dozadu, my ostatní buďme tolerantní, nenechajme im tu, nechajme im tú možnosť života v 19. storočí, je to ich právo. My ostatní buďme sebavedomí a nebojme sa démonov, ktorých na nás posielajú, pretože neexistujú, nie sme malé deti. Pozerajme a žime v budúcnosti.
Ja vás všetkých prosím, aby ste tento zákon nepodporili.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Podľa vás iný názor na vec je spiatočnícka mentalita. Vy ste teda fakt pokrokoví a kam to celé potom dospeje? S tou inakosťou by ste už nemali toľko preháňať. Nikto tu do nikoho predsa nekope. Je to normálna vec, normálny návrh zákona, aby na štátnych budovách viseli štátne vlajky.
Ja už len čakám, kedy začnete hájiť práva pedofilov, zoofilov, nekrofilov a ďalších. Či toto už nie sú podľa vás ľudské bytosti? Nemajú svoje práva? Kde je tá vaša hranica tolerantnosti? Kam to chcete až posúvať? Či príde nejaká, nejaká nová móda zo západu a teraz si povieme, veď už nám tu podsúva denník SME, že pedofili, pedofília. Normálne. Dúfam, že sa ničoho takého ja ešte vo svojom živote nedožijem.
Ďakujem pekne.

Tomáš, nechcem to ani kaziť nejakým veľkým rozsiahlejším prejavom, tak len poviem, že toto bol, ten úvod bol jeden z najkrajších prejavov, aký som tu počula a hovoril si mi zo srdca, takže ďakujem ti za to. Len toľko.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán poslanec Lehotský, vy aj podobní ľudia, ktorí obhajujete tú LGBTI komunitu, sa snažíte navodiť dojem, že táto komunita na Slovensku je prenasledovaná a utláčaná a žije v katastrofálnych podmienkach, že nie je tu tolerancia voči tejto komunite, ale sám dobre viete, že to nie je pravda. Všetci vieme, že ináč orientovaní ľudia sedia aj v parlamente, zaujímajú vysoké štátne posty, títo ľudia sú úspešní v kultúre, sú úspešní aj na iných pozíciách a spoločnosť je voči nim tolerantná.
Naopak sa dostávame do fázy, že ľudia, ktorí bránia tradičné hodnoty, ktorí bránia kresťanské hodnoty, sú zosmiešňovaní, čelia útokom, sú ponižovaní. Úplne sa to otočilo a je to kryté mnohými liberálnymi médiami. Takže čo sa týka tých vlajok, naozaj na štátnych budovách majú byť štátne symboly. Tam nemajú byť žiadne vlajky akýchkoľvek sexuálnych menšín. Nemajú tam jednoducho čo hľadať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
No, vážený pán kolega Lehotský, nikto tu nezakazuje dúhové vlajky. Neviem, dúhová vlajka, každý si ju nosí, ako chce. Vidíme tu pani poslankyňu Cigánikovú, nikto jej to nevyčíta, nikto to z nej nestrháva, nikto ju za to nejde zhodiť zo strechy, prípadne zavrieť na doživotie. Môže si robiť, čo chce. Len hovoríme, že štátne budovy by mali zostať štátnymi budovami a nezaťahovať ich do týchto špinavých hier, či už jednej, alebo druhej strany. Vy hovoríte, že sa to zneužíva politicky. A vy robíte čo? Vy robíte presne to isté. Dáte si dúhovú vlajku a medzi tými svojimi ste, aha, uznávaný. Ale nie medzi všetkými. Niektorým slušným homosexuálom to vadí, že sa takto prezentuje. Oni by o sebe neradi vôbec rozprávali. Žijú si, vôbec nie sú nijako obmedzovaní.
Ja sa pýtam, kto LGBTI diskriminuje? Ja to nevidím. Sú normálne v postavení, sú ministri, štátni tajomníci, dokonca aj premiér v histórii tu bol. Tak čo hovoríme, že sú tu obmedzovaní?! Kto je tu obmedzovaní?! Sa pozrite po tých úradoch a sú všade! A je to problém? Nie je. Tak, pán kolega, trošku vážte slová.
Ja sa pýtam inú vec. Keď tu bol zákon o tom, aby pedofili nemohli učiť v školách a škôlkach, odsúdení pedofili, tak ako ste hlasovali? Ten zákon ste stiahli. Tak ako ste hájili určitú skupinu ľudí, tých bezbranných tých detí, pán poslanec Lehotský?! Vy a vaši kolegovia ste ten zákon stiahli, aby odsúdení pedofili nemohli učiť v školách a škôlkach! Tak mi tu nevykrikujte, že sú nejakí homosexuáli ohrození, lebo ja osobne ich neohrozujem, ani nikto z nich. Som tu nepočul žiadny názor, že by ich ohrozoval! Že by ich hádzal zo striech, zatváral na doživotie, ako sa to robí vo viacerých krajinách sveta! U nás majú voľnosť, akú chcú. Zastupujú vysoké úrady. Tak si vyprosím takéto veci, že vy tu budete hovoriť, že sú nejako utláčaní.

Budem hovoriť zmierlivo, tichším tónom a vážim si to aj na kolegovi Lehotskom, že zvolil prístup k tejto téme, ktorý bol naozaj citlivý a nebol nejakým spôsobom útočný alebo dehonestujúci, toto je podľa mňa veľmi dôležité v týchto témach, aby sme mali citlivosť k ľuďom, ktorých sa týkajú.
Mne sa veľmi nepáči, že sa tu snažíme robiť hrubé čiary medzi konzervatívnymi alebo ľuďmi presadzujúcimi tradičné hodnoty, kresťanské hodnoty a medzi ľuďmi, ktorí majú citlivosť aj k menšinám, napríklad k sexuálnym menšinám. Ja vôbec tieto deliace čiary v našej spoločnosti nevnímam. A keď sa pozriete aj na európsku politiku, napríklad na najznámejšiu podľa mňa takú kresťanskú konzervatívnu političku Merkelovú, práve za jej vlády, kdežto vôbec to nebolo nejak súčasťou jej programu, ale bolo to súčasťou koalície, práve za jej vlády sa v Nemecku podarilo presadiť registrované partnerstvo, podarilo sa zlepšiť podmienky ľuďom rovnakého pohlavia žijúcim v jednej domácnosti, dokonca v rámci jej vlády bol prvý minister, ktorý sa otvorene priznal k tomu, že je homosexuálnej orientácie a nijakým spôsobom to nedehonestovala aj napriek tomu, že je to konzervatívna kresťanská politička, naopak.
Čiže pre mňa je aj toto symbolom nejakej zrelej politiky, zrelej demokracie, naozaj rozumného prístupu k tomu, že áno, sme rozdielni, sme heterogénni, ale dokážeme sa navzájom rešpektovať a neubližovať si. Takže vďaka za to, Tomáš.

Pán poslanec Lehotský, ja mám na vás iba jednu otázku. Hovoríte, že by sme sa mali zmieriť s tým, že nie každý žije rovnako ako my, že o tom je tolerancia, veľakrát ste to slovo zopakovali. Viete, pán poslanec, ani tí pedofili, ani tí zoofili, ani tí nekrofili, ani tí kadejakí ďalší sexuálni devianti a úchyláci nežijú rovnako ako my zdraví ľudia, a teda mali by sme podľa vás aj týchto sexuálnych deviantov alebo tie ich deviácie, alebo tie vzťahy nejakým spôsobom tolerovať, mali by sme ich nejakým spôsobom rešpektovať rovnako ako homosexuálov? Pýtam sa preto, lebo niektorí vaši liberálni kolegovia z iných západoeurópskych štátov, napríklad v Holandsku, už dospeli k tomu, že tolerujú aj tieto, tento druh sexuálnych úchyliek. Teda ja chcem vedieť, že či aj vy k tomuto smerujete rovnako ako k tomu dospeli tí vaši kolegovia na západe.
No a pokiaľ ide o tie vlajky, dúhové vlajky na štátnych budovách, tak, pán poslanec, keď na tých štátnych budovách nie sú vlajky zdravej sexuálnej väčšiny, tak nevidím najmenší dôvod, prečo by tam mali byť nejaké vlajky chorej sexuálnej menšiny.

Ďakujem pekne.
Ja by som sa chcel vyjadriť hlavne k jednému pojmu a to je pojem homofóbia, ktorý ste, pán poslanec, spomenuli. Pojem, ktorý médiá s radosťou používajú, ale pravda je taká, že medicína homofóbiu nepozná. Je to jednoducho vymyslený, účelovo vykonštruovaný pojem, pojem znie ako medicínsky, čím vyvoláva zdanie dôveryhodnosti, ale potom si môžme vymyslieť fóbiu na čokoľvek. Napríklad ľudí, ktorí uprednostňujú psov pred mačkami, by sme mohli nazvať mačkofóbmi a tak ďalej. Môžme sa baviť, ale tento zákon, vy ste spomenuli viacej tém, ale tento zákon je prioritne o tom, aby sa na štátnych budovách nemohli vešať iné symboly ako štátne.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Lehotský, ja si myslím, že celým problémom, ktorý tu je na stole, ktorý sa tu teraz komunikuje, je to, že slovenská verejnosť je veľmi citlivá na túto tému. Predovšetkým z toho dôvodu, že tá prezentácia LGBTI komunity alebo tej agendy má veľmi agresívne prejavy a agresívny tón. A poviem vám, v akom smere to myslím. Jednak sú tu tie rôzne pochody a podujatia, ktoré sú prezentáciou absolútnej úchylky a absolútnej nemorálnosti, keď sa na to človek pozrie a keď vidí tie scény tých ľudí, ktorí sa tam prezentujú, a tak ako to bolo povedané, mnohí, mnohí, ktorí žijú takýmto spôsobom života a neprezentujú to verejne a nehovoria o tom a netvária sa, akí sú ukrivďovaní, akí sú utláčaní, tak sa sami hnevajú na tieto prejavy, pretože ich to uráža a svojím spôsobom sa to obracia proti nim. A na druhej strane sú tu médiá, ktoré zohrávajú veľkú úlohu, pretože dnes si pozriete akúkoľvek reality šou alebo akýkoľvek program, ktorý je v slovenských súkromných televíziách realizovaný a veľmi neprirodzene a veľmi nútene sú tam prezentované práve tieto prejavy. Slovenská spoločnosť má, samozrejme, nejaké korene, má nejaké nastavenia, má nejakú atmosféru a tí ľudia nejakým spôsobom uvažujú a uvažovali roky alebo stáročia dozadu. A vy tu hovoríte o akejsi tolerancii, o tom, že všetci sme si alebo mali by sme byť tolerantní, každý má právo na svoj názor. No ja by som bol rád, keby to bolo vnímané aj všeobecne voči tým, ktorí, naopak, zastávajú tradičnú rodinu a hovoria o nej, pretože práve vy veľmi radi zosmiešňujete a jednoducho... (Prerušenie vystúpenie predsedajúcim.)