78. schôdza

Ďakujem za slovo.
Ďakujem, Janka, za tvoje vystúpenie, veľmi rada sa pripájam k týmto veciam, ktoré si spomenula, aj k týmto prísľubom. Som veľmi rada, že už ideme riešiť túto situáciu. Skúsenosť života s psychiatrickým pacientom alebo so zdravotne ťažko postihnutým človekom mám aj osobnú a mám aj zo svojej praxe a viem, že toto povolanie bolo dlhé roky prehliadané, nedoceňované a vypomstilo sa nám to aj tým, že naozaj mnoho opatrovateliek bolo nútených odísť od svojich rodín a pracovať v zahraničí za platy, z ktorých dokážu vyžiť oni aj ich rodiny. Častokrát to bolo na úkor tých vlastných rodín.
A som presvedčená, že pomôcť ľuďom, ktorí pracujú v zariadeniach sociálnych služieb, je naozaj nevyhnutné, a myslím si, že ten stabilizačný príspevok a aj zmena tých platových taríf je absolútne nevyhnutná. Ich práca je nesmierne náročná aj psychicky, ale aj fyzicky. Poznám mnoho opatrovateliek, ktoré majú po rokoch práce obrovské problémy s chrbticami, s rukami, pretože častokrát vykonávajú práce, ktoré by v podstate ani nemali, prenášajú veľmi ťažké váhy pri dennodennom polohovaní, dvíhaní pacientov, umývaní a tak ďalej. Nehovoriac o situáciách, ktoré Janka veľmi konkrétne popísala. Takže veľmi sa, pridávam sa k tomuto a myslím si, že toto je naozaj veľká výzva a toto je náš veľký dlh voči ľuďom, ktorí pracujú v týchto zariadeniach.

S ďalšou faktickou poznámkou pán poslanec Drdul.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán podpredseda.
Všetko, čo si, Janka, povedala, je pravda, je pravda, že ako spoločnosť máme voči tejto skupine zamestnancov obrovský dlh, že je ich práca nedocenená a že je namieste a je spravodlivé, aby došlo ku aspoň čiastočnému, tak ako sa dá, tak ako je možné, zlepšeniu ich situácie. A ja sa preto tiež pripájam k tomuto tvojmu alebo k tejto tvojej iniciatíve a chcem podporiť snahu o to, aby tento verejný prísľub, ktorý bol daný, bol aj naplnený a budem sa o to snažiť, pokiaľ sa bude dať.
Ďakujem veľmi pekne.

Pani poslankyňa Mierna.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ďakujem aj veľmi pekne, pani poslankyňa, veľmi rada podporím tento návrh, pretože skutočne aj po tom, čo sme momentálne zažili covidovú dobu, či to bol zdravotnícky personál, lekári, ale najmä aj títo ošetrovatelia a pracovníci zariadení sociálnych služieb, treba ich doceniť a sú veľmi nízko oceňovaní. Okrem teda zriaďovateľov samosprávnych krajov, súkromných, sú tam súkromné inštitúcie, ale sú tam aj samosprávy mesta. A ja si pamätám, že keď som ešte teda bola, pracovala na Trnavskom samosprávnom kraji, tak my sme hľadali okamžite v 2018. roku prostriedky na to, aby sme ich oceňovali, teda zvýšili sme ich ocenenie, takže tento návrh veľmi rada podporím. Týka sa to veľmi veľa pracovníkov a týmto spôsobom im chcem aj veľmi pekne poďakovať, pretože si neskutočne vážim ich prácu. Je veľmi ťažká a náročná a najmä aj ľudia nielen z prihraničných oblastí, ktorí odchádzajú nám pracovať do Rakúska, to je takisto pre nás veľká výzva, aby sa nám ich podarilo dotiahnuť naspäť na Slovensko.
Ďakujem pekne.

S reakciou na faktické poznámky pani poslankyňa Žitňanská.

Ďakujem veľmi pekne kolegom, kolegyniam, kolegovi za tieto faktické poznámky. Opäť môžem vyjadriť aj takú možno ľútosť, že my si to tak povieme, my, ktorí sa tomu viacej venujeme. Ja teda pevne verím, že k tejto téme sa postupne budú pridávať aj ďalší kolegovia, ktorí možno nemajú a nemajú mať odkiaľ takéto nejaké poznatky a vedomosti.
Faktom je, že tak ako pri dlhodobej zdravotnej starostlivosti, pri paliatívnej starostlivosti som hovorila, že každý z nás raz zomrie, či to chceme si pripustiť, alebo nie, proste áno, každý z nás, naši blízki budú v nejakom okamihu potrebovať, aby niekto kvalifikovaný, kompetentný, ochotný, ľudsky milý bol poruke. To znamená, že pokiaľ my sa nebudeme tomu venovať naozaj v širšom nejakom kole alebo proste pokiaľ viacej ľudí si toto neuvedomí a nezačneme to seriózne riešiť, tak doplatia na to naši blízki, doplatíme na to my všetci.
A to, v akých podmienkach pracujú ľudia v zariadeniach sociálnych služieb, naozaj aj Lucka Drábiková to veľmi pekne popísala. Tie ženy, poväčšinou sú to ženy, proste majú zničené chrbtice, samé musia vyhľadať zdravotnú starostlivosť alebo nebodaj skončia na invalidnom dôchodku. My potrebujeme dostať do systému viac ľudí, aby neboli tak preťažené tieto ženy a aby mali dostupnosť aj k rôznym pomôckam, čo tiež nie je vždy úplne jednoduché, aby mali zdviháky, aby mali proste zariadenia, ktoré by im pomohli v manipulácii s týmito pacientmi alebo klientmi. Čiže my potrebujeme naozaj, naozaj investovať do tejto oblasti.
A poprosím pána ministra, kebyže tiež môže sa k tomu vyjadriť.
Ďakujem.

V rozprave ešte vystúpi pani poslankyňa Mária Kolíková ako posledná ústne prihlásená poslankyňa. Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zákon o štátnom rozpočte je vizitkou ministra financií. Je to kľúčový zákon, pritom to, ako sa vyrokuje jeho výsledok, jednoznačne hovorí o spôsobilosti ministra financií ako osoby zastávať svoju funkciu.
To, ako je spôsobilá táto osoba zastávať svoju funkciu, zaiste hovorí aj to, ako sa správa k poslancom, ktorí sa vyjadrujú k jeho zákonu. Zvyčajne stojí chrbtom k parlamentnej sále a je absolútne arogantný aj k tomu, keď pripomienky k tomuto štátnemu rozpočtu dáva koaličná poslankyňa. Ja si myslím, že to veľmi veľa vypovedá o tom, ako minister financií vníma vážne a zodpovedne svoju rolu a ako slušne sa správa aspoň k svojim koaličným poslancom. Jednoducho zákon o štátnom rozpočte je základný kľúč, ako je spravovaná krajina. Jednoznačne či už koaličný, alebo opozičný poslanec má právo sa k tomu vyjadriť a minister financií by mal vedieť na to primerane reagovať, a nie tak, že sa skrýva, tvári sa, že to nepočuje, prípadne v miestnosti vôbec nie je, alebo sa rozpráva s inými a dáva najavo svoju absolútnu aroganciu a nezáujem vlastne o výsledok celého prerokovania v parlamente.
Samotný proces je, samozrejme, o vyjednávaní, samozrejme, o tom, ako jedná minister financií a jeho tím s jednotlivými rezortami. S tým súvisí aj to, čo môžme očakávať ako od výsledku. Musím povedať, že ako ministerka spravodlivosti ešte za minulý rozpočet, teda tohtoročný, som bola naozaj nemilo prekvapená, že k rokovaniu medzi ministrom financií a ministerkou spravodlivosti ani nedošlo. Jednoducho to vypovedá o tom, aký je vzťah ministra financií k zodpovednosti, s ktorou súvisí vedenie tejto krajiny. Jednoznačne akákoľvek animozita, ktorú môže mať ku komukoľvek ako politikovi, sa nemôže prejaviť v tom, ako riadi túto krajinu. A preto naozaj si myslím, že o to viac aj vzhľadom na moju vlastnú skúsenosť treba veľmi vážne sa pozerať na proces, ako sa prijíma štátny rozpočet, s akým návrhom sa prišlo do parlamentu, čo mu predchádzalo a čo urobil minister financií pre to, aby mal dostatočnú podporu práve v čase krízy na Slovensku, kedy mal naozaj urobiť všetko pre to, že predpokladá, že predpokladá, že rozpočet bude prijatý a nebude sa vyhrážať a nebude vydierať, či bude mať dostatočnú podporu v parlamente, a nebude hroziť provizóriom, keď vie, že áno, je dôležité, aby krajina mala zodpovedný rozpočet.
Ja si dovolím úzkoprso sa vyjadriť k rezortu justície a potom povedať širšie k štátnemu rozpočtu. Úzkoprso preto, pretože napriek tomu, že v programovom vyhlásení vlády sú jednoznačné priority pre justíciu, tie sa nepretavili dodnes do štátneho rozpočtu. Neviem, že či minister financií naozaj čaká, že bude prispievať len tam, kde bude štrajk. Či s ohľadom na posledný príspevok koaličnej poslankyne Jany Žitňanskej čaká, že tu bude štrajk opatrovateliek. Či čaká, že tu bude štrajk tých, na ktorých nemyslel v zdravotníctve, a rovnako či čaká, že tu bude štrajk justičných zamestnancov, pri ktorých som apelovala od začiatku nástupu do vlády s ohľadom aj na programové vyhlásenie vlády, že musí rešpektovať aj ich ohodnotenie, ich miesto v spoločnosti, aby sme mali včasný prístup k spravodlivosti. Jednoducho tak ako lekár potrebuje zdravotné sestry a personál, lebo vlastne ako keby nemal ruky, tak aj sudca, keď nemá kvalitný tím okolo seba, ktorý je dobre zaplatený, nemá ruky. Jednoducho tu sa stáva to, že minister financií si stanoví svoje vlastné priority, ktoré presadzuje, a keď vec ide prekypieť, tak ju nechá vyeskalovať do maxima, využíva k tomu napätie, nálady v spoločnosti, ale nie k prospechu spoločnosti, k tomu, aby sme mali výsledok, na ktorom sa všetci zhodneme aspoň v nejakej miere a rozumieme tomu procesu, ale využíva samotný proces na presadzovanie, bohužiaľ, svojich vlastných záujmov a často na riešenie svojich animozít.
Kríza v zdravotníctve by zaiste nedosiahla takýto vrchol, keby mal normálny vzťah a prístup k riešeniu k rezortu zdravotníctva, ale neriešil by svoje animozity s ohľadom na osobu, ktorá ministerstvo zdravotníctva momentálne vedie. Viac ako rok neriešená situácia ohľadom odmeňovania jednoducho vyeskalovala do súčasného stavu. A potom už iba vrcholkom je, že vystúpi v parlamente po dohode vlády s predstaviteľmi lekárov, odborov lekárov a žiada parlament, aby nepodporili urobenú dohodu, ktorú urobil sám premiér. Toto jednoducho ukazuje, že ten proces, ktorý je dôležitý pri rokovaní o štátnom rozpočte, minister financií nie je schopný zvládnuť, a preto môže byť azda poslednou barličkou aj s ohľadom na očakávania, ktoré môže mať od štátneho rozpočtu, že na jednej strane to nebude len o takých prioritách, ktoré sa nám dostanú do štátneho rozpočtu, o ktorých si myslí minister financií a koalícia súčasná, že je to dobré a že je to dobré osobitne v predvolebnom roku, lenže tu máme aspoň nejakú základnú barličku vo výdavkových limitoch, aspoň nejaký základný vzorec, že vieme, že štát na to má. Pretože na jednej strane môžme sa tešiť aj z dohody, ktorú máme s lekármi, ale máme na to v takejto miere, aby sme to naozaj pokryli v rámci celého zdravotníctva? Muselo to naozaj vyeskalovať až do takejto situácie pri schvaľovaní štátneho rozpočtu?
Ignorancia voči zákonu o štátnom rozpočte, do ktorého si sám rezort financií vložil výdavkové limity, je symbolom toho, ako sa treba pozerať na štátny rozpočet. Jednoducho je to netransparentný, nezodpovedný rozpočet. Tu nie je žiadna istota, že krajina zvládne takto nastavený rozpočet. Osobitne, ak ešte dáva práve ministrovi financií bianko šek v obrovskom balíku vo všeobecnej pokladničnej správe, kde nevieme, načo a kedy sa to použije. Môžme len dúfať a očakávať, že takýto bianko šek bude použitý len v nevyhnutných prípadoch naozaj na zachraňovanie krízových situácií. Ale ako nám ukázalo aj leto a príprava tzv. rodinného balíčka so všetkými dopadmi, toto nie je tá situácia, ktorú by sme mohli očakávať od ministra financií. Rodinný balíček takzvaný, pretože nerieši krízu, infláciu a nerieši najchudobnejších, nám urobil veľkú dieru v rozpočte. A nie je to len niekoho subjektívny názor. Jasne to potvrdila aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. A osobitne tu je nevyhnutné, aby sme mali výdavkové limity, aby sme tu mali nejakú brzdu, ktorá jednoducho komukoľvek, kto vedie rezort financií, jasne ukáže konečnú, ak mieni proste so štátnym rozpočtom nakladať podľa svojich najlepších predstáv, ktoré sú ale v rozpore so záujmami krajiny.
Je nepredstaviteľné, že máme zákon o štátnom rozpočte, ktorý minister financií nerešpektuje. Je nepredstaviteľné, že práve v čase, kedy krajina sa sama zmieta s rôznymi investičnými dlhmi, ja si pamätám rokovanie na vláde, kedy prišiel minister dopravy a ukázal nám kritickú situáciu ohľadom mostov na Slovensku, že jednoducho je nevyhnutné, aby sme zainvestovali do mostov, aby nám tu nepadali, tak odišiel s dlhým nosom, že má si nájsť vo svojom vlastnom rozpočte k tomu financie, aby tie mosty vedel sanovať.
Pamätám si, že každý minister v zásade takto odišiel so svojimi návrhmi, ktoré boli kritické a ktoré mal riešiť vo svojom rezorte. Pamätám si obdobnú situáciu ohľadom energetickej krízy, kedy poslal skrátka ministra hospodárstva, že si má riešiť energetickú krízu v rámci svojej vlastnej rozpočtovej kapitoly. Toto je jednoducho nemysliteľné a toto je minister financií, ktorý sem teraz prichádza s návrhom zákona o štátnom rozpočte a nerešpektuje ani zákon. Nerešpektuje v tejto situácii, že na to, aby sme dostali miliardovú pomoc, v miliardách pomoc z Európskej únie z plánu obnovy a odolnosti, tak nerešpektuje ani dohodu, ktorú máme s ohľadom na plán obnovy a odolnosti.
Jednoducho ako krajina sme si sami stanovili míľniky. Stanovili sme si výdavkové limity, pretože vieme, že to je dôležité a dobré pre verejné financie. Dali sme si to do zákona. Predložili sme to Európskej únii, Európskej komisii, že spĺňame dohodu, ktorú sme urobili, na základe ktorej v stách miliónov potom priebežne čerpáme z plánu obnovy a odolnosti a takto sa snažíme vyrovnať aj s investičným dlhom v jednotlivých sektoroch správy na Slovensku, a potom prídeme s návrhom zákona o štátnom rozpočte bez výdavkových limitov a vydierame, že takto má byť schválený. Jednoducho niektorú situáciu, keď človek nezažije, tak neuverí.
A tak, bohužiaľ, okrem toho, že chýba slušnosť, rozpočet sprevádza chaos a nie je možné ho podporiť.

Dve faktické poznámky na vystúpenie pani poslankyne. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými.
Pán poslanec Baránik ako prvý.