7. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predseda. Štefan, si zástupcom, tak zástancom nového ľudského života a útočíš na pani, na človeka, ktorá nosí ten ľudský nový život pod srdcom. Ako fakt si ma sklamal teraz. Nebudem reagovať na, na tú tvoju, na tie tvoje zdĺhavé rozpravy, ja som tu reagoval, tisíckrát som ti hovoril, daj si to dokopy, daj si to do bodov, aby sme tomu rozumeli, aby si nás tu nepripravoval o čas tým, tým rozsiahlym rozhovorom, samoľúbym.
Ale prosím ťa, Štefan, ospravedlň sa pani Marcinkovej. Dobre? Ospravedlň sa jej.
Ďakujem.

Pán Kuffa, to zas čo bolo toto? To, to akože prekonali ste sa sám. Vám môžu kresťania, slušní kresťania poďakovať za pojem bigotný fanatik, lebo presne takto si to my, my teda, nie kresťania, presne takto si to predstavujeme. Vy keď rozprávate, ja mám pocit, že som v jaskyni v 18. storočí. Akože úplne, že, že cesta späť, úplne zabudnutý človek aj so zabudnutými názormi.
Vy celú dobu rozprávate o presne, o takých veciach, úplne, úplne dehonestujete postavenie žien, najviac sa obávate Istanbulského dohovoru, lebo väčšie problémy nemáme, ženy majú pekne doma pri hrncoch, pri deťoch sedieť a nič viac, lebo to takto má predsa byť. Rozprávate o pároch rovnakého pohlavia, ako keby to bol koniec sveta, teraz nám tu príde Sodoma, Gomora. A hovoríte ešte, že vám to nechýba. No vám to chýba, pán Kuffa. Vy nemáte absolútne pochopenie. Vám to veľmi chýba. Možno keby ste vyrastali v takej rodine miesto v detskom domove, ktorá by vás ľúbila, miesto toho, aby ste boli vyhodený na ulici, možno by ste mal lepší rozhľad a nežil by ste ako v 18. storočí a nemal také názory.
A čo sa týka tej potratovosti. Prosím vás pekne, v 1960 bolo 30 000 potratov a z toho umelých prerušení tehotenstiev, umelo prerušených tehotenstiev bolo 20 700. Teraz, v minulom roku bolo 13 500 interrupcií a z toho 7 153 umelých prerušení, preruš..., umelo prerušených tehotenstiev. Prepáčte.
Tak keď chcete kritizovať pani ombudsmanku, tak asi nie za toto, lebo tam je tá, tá potratovosť klesá, čiže ja si myslím, že toto naozaj nie je správne, správna téma.
A naozaj si myslím, že toto vaše vystúpenie, hlavne s ohľadom na kolegyňu, bolo úplne mimo, ale zas bolo pre vás typické.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán poslanec Kuffa, zaujalo ma vaše aj vyjadrenie alebo načrtnutie témy, že predškolské vzdelávanie by nemalo byť povinné. No tak ja vám poviem, že napriek silnej tradícií predškolského vzdelávania na Slovensku a kvalitne prepracovaného obsahu predprimárneho vzdelávania v našej krajine počet detí navštevujúcich materské školy nie je vysoký. Pritom investícia do vzdelávania sa spoločnosti a jednotlivcom, viete dobre, že mnohonásobne vracia, ak sa deti zveria do rúk pedagógov už v predškolskom veku.
Ja vám poviem tak pre informáciu, podľa štúdie Svetovej banky sa každé euro vložené do materských škôl vráti spoločnosti až štvornásobne. Ešte aj Európska komisia sa preto snaží v sociálnej oblasti dosiahnuť čo najvyššiu mieru zaškolenosti detí od štyroch rokov do začiatku školskej dochádzky. Európska komisia vyzvala aj členské štáty, aby do roku 2020 dosiahli minimálne 95-percentnú účasť a tomuto cieľu sa absolútne nepribližujeme. I preto došlo k zmene zákona predprimárneho vzdelávania minulý rok.
Na Slovensku je podľa štatistických údajov Eurostatu podiel detí na predškolskom vzdelávaní pod hranicou 80 %, z európskej 28-ky je na tom horšie už len Chorvátsko a priemer Európskej únie je necelých 95 %. Len pre vašu informáciu, z výsledkov PISA vyplýva, že u 15-ročných mladých ľudí, ktorí neabsolvovali predprimárne vzdelávanie, je trikrát väčšie riziko, že budú dosahovať slabé výsledky, než u tých, ktorí absolvovali viac ako rok takéhoto vzdelávania. A investícia do vzdelávania a starostlivosti v rannom detstve znižuje potrebu väčšej miery výdavkov v neskorších fázach vzdelávania.
Preto absolútne nesúhlasím s vaším vyjadrením, že predprimárne vzdelávanie by malo byť na dobrovoľnej báze. Tá účinnosť zákona, ktorá bola schválená minulý rok, i podľa môjho názoru mala platiť. Je to dobre nastavený systém.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ja tiež budem reagovať na tvoj úvod, dotkli sa viacerí predrečníci a v podstate Milan Mazurek mi trocha zobral vietor z plachát, pretože ten tvoj úvod, kde si pani poslankyňu Marcinkovú označil za matku, podľa mňa to vôbec nebolo ani neslušné, ani dehonestujúce.
A ja sa pýtam, či naozaj títo moralisti a liberáli, ultraliberáli považujú označenie ženy ako matky za nejaké ponižujúce, neslušné a dehonestujúce. Ale označenie za vizuálnu pomôcku je akože v poriadku?
A ak ťa žiadajú o to, aby si sa ty ospravedlnil pani Marcinkovej za to, že si ju označil ako matku, ja žiadam podpredsedu Gábora Grendela, aby sa jej ospravedlnil za to, že ju označil ako vizuálnu pomôcku.
Ďakujem.

Pán poslanec Kuffa, áno, transrodoví ľudia si často siahnu na život, ale nie preto, že sú transrodoví ľudia, ale najmä kvôli reakciám svojho okolia, kvôli reakciám ľudí, ako ste vy alebo váš kolega Mazurek, alebo ďalší vaši kolegovia. Ja teraz už naozaj neviem, ale ne, nerozlíšiť, ako sa muž má normálne, slušne a citlivo správať voči žene, notabene citlivej žene, teda tehotnej žene, to je, to je tiež príznak, príznak čohosi veľmi, veľmi zvláštneho. A môžte sa aj vy, aj vaši kolegovia tváriť, že ste to mysleli nejako inak, všetci vieme, že nie. A mali by ste si byť vedomý toho, akým spôsobom, spôsobom sa správate.
Spomenuli ste tu, že parlament trikrát odmietol Istanbulský dohovor, no trikrát musel parlament hlasovať o Istanbulskom dohovore, lebo vaši ideoví predchodcovia na čele s Andrejom Dankom v tomto parlamente nevedeli naformulovať na prvýkrát to uznesenie tak, aby to znamenalo odmietnutie Istanbulského dohovoru, tak sa im to podarilo konečne až na tretíkrát.
Ja pevne verím, že raz tu budeme mať parlament, ktorý vysloví súhlas s Istanbulským dohovorom a s jeho ratifikáciou napriek tomu, že v minulom volebnom období bol odmietnutý.
Posledná vec, musím vás upozorniť, že svoj pozmeňujúci návrh ste nepredložili v súlade so zákonom o rokovacom poriadku. A keďže nejde o schvaľovanie zákona v prvom alebo druhom čítaní, ide o pozmeňujúci návrh v zmysle § 29 zákona o rokovacom poriadku, ktorý je potrebné predložiť písomne a ešte pred jeho prednesením v rozprave, takže o ňom nedáme hlasovať.
Ďakujem.

Štefan, táto vládna koalícia dokázala za dva mesiace de facto na kolená položiť slovenské hospodárstvo, a preto týchto útlocitných debát, kedy každý druhý príspevok je nejaké morálne ponaučenie, že akým spôsobom máme vystupovať, akých tém sa môžeme dotýkať, ako si čo máme predpripraviť, tak to len bude pribúdať, pretože nervozita v uliciach bude narastať.
A ja som rád, že si sa nebál dotknúť agendy ochrany života, som totálne prekvapený z toho cynizmu, že niekto tu povie, že nie 13-tisíc detí sa zabíja, ale iba 7 150. To je neskutočný cynizmus.
Ďakujem pekne.

Pani Cigánkovej (Cigánikovej, pozn. red.) chcem povedať, viete, vy ste to tak veľmi hrubo, cynicky, taká útlocitná žienka, tie vaše očká jak sa smejú milo a vy by ste tak ako dokázali zavraždiť dieťa, jedno, jedno dieťa by ste zavra... (Reakcia poslankyne.)
Pozrite sa, aký je rozdiel medzi, ja neviem, 30-tisíc, 15-tisíc, 7-tisíc? A vy ste šéfka zdravotníckeho výboru? Vy viete... (Reakcia poslankyne.) Však, viete čo, keď chcete, môžte mi potom rozprávať tuná od mikrofónu. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Kollár, Boris, predseda NR SR
Pani poslankyňa, prosím, dodržujte...

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Nech sa páči, môžte sa postaviť od ambónu, vystúpte v rozprave a môžte rozprávať.
Taká útlocitná žienka. Pozrite sa, vy si myslíte a vaša predstava je úplne delikatesná, to je úchvatné. Vy máte predstavu takú, že ľudia v 18. storočí, iba nejakých dvesto rokov dozadu, žili v jaskyniach. Vaši prastarí rodičia žili v jaskyniach? To vy ste z rodu opíc alebo vaši predkovia, čo boli opice, z jaskyne povyliezali, zvieratká? V 18. storočí. Viete, ja som z mesta, ktoré bolo postavené pred osemsto rokmi. A my máme nádherné, krásne gotické domy, renesančné domy, príďte sa pozrieť do nášho mesta. Ja som z Kežmarku, príďte sa pozrieť do Levoče, na Spiš, ako ľudia žili pred 800 rokmi.
A vy máte asi takú predstavu, že ľudia možno pred 2-tisíc rokmi žili v týchto jaskyniach. To je obrovský omyl. A vy si takto trúfalo tuná poviete, že v 18. storočí, že kdekto v jakej jaskyni žil.
Ak som sa dotkol pani kolegyne, ja sa jej ospravedlním, ale ja som ju dehonestujúco neoznačil. Ja som ju označil za matku, ku ktorému sa materstvu priznala. Ona sa sama priznala, ja som si to nedovolil, ja som len na to nadviazal. A za nejakú komparzistku som ju neoznačil, vizuálnu, to by som si nedovolil takto označiť budúcu matku za nejakú komparzistku. Vysoko si cením každé... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani Patakyová, s úžasom som si prečítal vašu správu. Toľko klišé, fráz a plošných vyjadrení a hodnotení skvelo konkuruje programovému vyhláseniu vlády, tzv. programovému vyhláseniu vlády. Aj keď musím uznať, že sú v tom aj konkrétne fakty, aj keď s nimi a ich prezentáciou ja osobne nesúhlasím.
Keďže som učiteľ, moja mama bola učiteľka v pomocnej škole, otec bol riaditeľ špeciálneho odborného učilišťa, asi sa orientujem v školstve, zvlášť keď som niekoľko desaťročí učil v škole s tzv. marginalizovanou menšinou, ktorá je už teraz väčšina. Preto sa zamerám hlavne na túto tému.
Veľmi ma zarazilo plošné konštatovanie na strane 80, druhý odsek zhora. V tomto odseku je hrubo urazená činnosť a práca pedagogicko-psychologických poradní či štátnych centier. Prieskumy vašej Kancelárie VOP a tiež výsledky práce viacerých tzv. mimovládok vraj opakovane poukazujú na nesprávne zaraďovanie rómskych detí do škôl a tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a tiež aj na nezákonnú prax zriaďovania etnicky homogénnych tried či vytváranie etnicky homogénnych škôl.
Tak si to rozmeníme na dve mince. Keďže ja všetko si k dačomu prirovnám alebo slovný zvrat vymyslím, tak prvú mincu by som nazval plošná dehonestácia. Druhú mincu nazvem povedzme hlboká neznalosť a plošná dehonestácia.
Tak teda prejdeme ku prvej minci, pani ombudsmanka. To si myslíte, že sa môže len tak dať žiak do nejakej špeciálnej triedy či školy? Myslíte si, že pedagogicko-psychologické poradne nerobia nič? Že len tak od buka uvidia desať, dvadsať chlapcov určitého etnika a šup, šup do špeciálky? To aké mimovládky vám to našepkali? To aké prieskumy realizovala vaša kancelária? A je tu pani Zemanová, ona sa o takúto vec raz starala. To na mizivom počte omylom či nebodaj ojedinelého podvodu to dávate takto plošne v tejto vašej správe, lebo to je tam plošne na všetkých dané. Pedagogicko-psychologické poradne tvrdo a na základe štandardizovaných postupov a až po niekoľkonásobnom opakovanom vyšetrení rozhodnú.
Teraz prídem k druhej minci. Tá druhá minca, to sa rovná hlboká neznalosť a tiež plošnosť. Etnicky homogénne školy. No keď je murovaná škola či novopostavená kontajnerová škola v osade alebo v blízkosti osady, alebo v časti mestskej štvrti, kde býva táto menšina, tak si vy alebo nejaká mimovládka budete myslieť, že tam zapíšu rodičia iného etnika svoje deti? Choďte sa pozrieť do Sečoviec, do Veľkej Idy sa môžte pozrieť, pozrite sa aj do kontajnerovej školy v Muránskej Dlhej Lúke. No to deti budú chodiť z dediny do kontajnerovej školy do osady? Preto je tam tá etnicky homogénna škola.
Viaceré etnicky homogénne školy vznikli prirodzene totižto. Prirodzeným vývojom. A tak keď sa z minority stane majorita, ako je to v mnohých regiónoch, čo sa stane, aká škola vznikne? No etnicky homogénna škola vznikne. V mnohých regiónoch je to úplne nezvratný a nevratný fakt. Žiaci, ktorí boli majoritou a stali sa absolútnou menšinou, cestujú do základnej školy, poznám také prípady, aj 30 kilometrov tam a 30 kilometrov späť. Je to jednoducho tak.
Čo to má znamenať, že taký odsek tam je, že porušovaním práva na vzdelanie bez diskriminácie a segregácie uzatvárame celé generácie detí z rómskych komunít do bludného kruhu chudoby? To čo má znamenať, pani Patakyová? To ja som ako učiteľ na vine, že som sa vlastne staral o svojich žiakov ako o poklady nebeské? A naozaj to tak bolo. To učitelia a pracovníci pedagogických centier majú za nich študovať alebo majú dokonca za nich neotehotnieť, alebo držať celibát? Toto mi nie je jasné.
Ďakujem za slovo.

Sa ospravedlňujem, pán predsedajúci, ale ďakujem, že ste mi udelili slovo.
K tomu vzdelávaniu aj na Slovensku dovolím si sa vyjadriť. Je to naozaj veľmi citlivá téma. Uvedomujem si aj to, čím vyššie vzdelanie dosiahnu naše deti, tým majú oveľa lepšie uplatnenie potom vo svojom budúcom, teda aj profesnom živote.
Čo sa týka tých materských škôl a materských škôlok. Viete, to bude, to je môj pohľad na škôlky, keď ja si myslím, že naozaj by to malo byť na dobrovoľnej báze, že kedy rodičia sa rozhodnú to dieťa dať do tej predškolskej výchovy alebo ho nedajú.
A to, čo tu aj zaznelo v pléne Národnej rady, ja si uvedomujem inú vec a iný rozmer, že naozaj tu chýba a absentuje výchova a možno aj to vzdelávanie, lebo výchova so vzdelávaním ide ruka v ruke a práve v rodinách. Nám tu zlyhávajú matky, nám tu zlyhávajú otcovia. Otcovia sú tí, ktorí sú celý deň od rána do večera, sú v práci, drú jak také kone v zahraničí, kde čo všetko, dnes aj matky takisto idú do zahraničia. Ale rodina, milujúca rodina, otec, mama, ktorá sa stará o svoje deti, tak len nevychováva a formuje toho budúceho jedinca a osobnosť človeka, ale zároveň vzdeláva. A do tohto vzdelávania veľmi vstupovali kedysi, a to boli viacgeneračné rodiny, ktoré nám tuná chýbajú, a to boli práve starí rodičia, ktorí vlastne mali, boli boháčmi alebo bohatí na čas a ten čas, ktorý mali, tak venovali svojim vnukom a vnúčatám. A takto spoločne naozaj, myslím si, že o nič sme neprišli generácia, ktorá sme išli od šiestich, od siedmich rokov do škôl a nemáme horšie to uplatnenie. Tie choroby a problémy, ktoré v tých škôlkach sú, tiež nie je jednoduché zvládnuť.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážená pani verejná ochrankyňa práv, ctená snemovňa, kolegyne a kolegovia, ochrana ľudských práv patrí medzi zásadné povinnosti právneho štátu, akým naše Slovensko chce byť. Úrad verejného ochrancu práv je preto dôležitou súčasťou štátnej správy republiky a jeho úloha je nezastupiteľná. Základnou povinnosťou verejného ochrancu práv je dbať o to, aby práva jednotlivých občanov, vyjadrené v právnom poriadku Slovenskej republiky, boli dodržiavané. Vychádzajúc z tohto konštatovania, by som sa rada dotkla vybraných častí, resp. niektorých konkrétnych pasáží správy pani verejnej ochrankyne práv.
Konkrétne sa budem venovať časti o práve na súkromný a rodinný život, práva detí a rodičov. Tou prvou oblasťou je vnútroštátne, sú vnútroštátne adopcie, čiže osvojenia. Na stranách 25 a 26 sa, pani verejná ochrankyňa práv, venujete otázke vnútroštátnych adopcií, osvojení. Úradom práce, ktoré deti a budúcich osvojiteľov pripravujú na adopciu, vyčítate, že manželské páry sú preferované ako budúci adoptívni rodičia pred osamelou osobou.
Dovoľte mi len pripomenúť, že úradom práce vyčítate postup, ktorý je založený na filozofii a litere platnej právnej úpravy. Ustanovenie § 100 ods. 1 zákona o rodine hovorí: "Osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa." Druhá veta citovaného ustanovenia upravuje: "Maloleté dieťa môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak sú splnené predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa."
Vážená pani verejná ochrankyňa práv, prečítala som si aj vašu správu z augusta roku 2019, ani z tejto správy mi nie je zrejmý relevantný dôvod na kritiku postupov úradu práce. Podľa čl. 151a ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky "verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb, právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom". Vašou úlohou je kontrolovať, či je konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Právny poriadok v Slovenskej republike je vyjadrený v § 100 ods. 1 zákona o rodine. Nevidím preto žiadny medzinárodný ani iný ľudskoprávny základ pre kritiku postupov úradu práce.
Úrady práce neporušujú zákon o rodine. Pripomínam, že rodinné právo je právne odvetvie, ktoré je v každej krajine najvýraznejšie spojené s morálnymi, kultúrnymi, politickými či náboženskými hodnotami spoločnosti. Nemožno hovoriť o harmonizácii rodinného práva v tom pravom slova zmysle. Rodinné právo v Európe zostáva vo výhradnej legislatívnej právomoci členských štátov. Slovenské rodinné právo má korene v klasickom rímskom práve, v prirodzenoprávnych tradíciách a v našej národnej skúsenosti s tým, čo je pre vývoj detí a rodiny najlepšie.
Ešte sa vrátim k zneniu § 100 ods. 1 druhá veta citovaného zákona o rodine: "Maloleté dieťa môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak sú splnené predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa. Záujem dieťaťa je základnou zásadou rodinného práva." Základné zásady majú v zákone o rodine osobitný význam pre svoj vyšší stupeň všeobecnosti v rodinnom práve, ktoré je úzko späté s morálnymi či kultúrnymi hodnotami obyvateľov Slovenskej republiky, vyjadrujú hodnotové východisko výkladu noriem uvedených v paragrafovom znení zákona.
Preto sa znovu pozastavujem nad tým, prečo, pani verejná ochrankyňa práv, kritizujete úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, keď § 3 ods. 3 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele im ich postup priam prikazuje.
V závere ešte jedna dôležitá poznámka. Novelou zákona o rodine č. 175/2015 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2016 bola do čl. 3 vložená nová zásada, ktorá znie: "Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa." Doplnenie tejto zásady má primárne vyjadrovať presvedčenie slovenskej spoločnosti o tom, že súdy a všetky orgány, ktoré sa dotýkajú svojimi postupmi a rozhodnutiami dieťaťa, majú rešpektovať základné právo dieťaťa podľa okolností konkrétnej situácie vyrastať od narodenia v prirodzenom rodinnom prostredí. Táto veta nemá za cieľ diskriminovať iné formy ľudského spolužitia, v ktorých dieťa vyrastá, napríklad v jednorodičovskej rodine. Ustanovenie má práve, naopak, naplniť právo dieťaťa ustanovené v čl. 7 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť.
Rovnakou inšpiráciou pre vloženie novej vety do čl. 3 zákona o rodine bola aj myšlienka usmernenia Organizácie Spojených národov o náhradnej starostlivosti o deti z roku 2009, a to "rodina je základnou jednotkou spoločnosti a prirodzeným prostredím pre rast, blaho a ochranu detí".
Preto je treba v prvom rade usilovať o ponechanie detí či ich návrat do starostlivosti rodičov alebo, ak to nie je možné, blízkych príbuzných.
Druhá oblasť, ktorej sa chcem dotknúť, je právo párov rovnakého pohlavia na uznaní ich vzťahu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Na strane 88 a nasledujúcej sa venujete právu párov rovnakého pohlavia a ich diskriminácii slovenskými orgánmi pri udeľovaní trvalého pobytu občanov tretej krajiny.
Dostali ste podnet od páru rovnakého pohlavia, ktorý uzatvoril manželský zväzok v tretej krajine. Jeden manžel má pritom občianstvo Slovenskej republiky a druhý manžel občianstvo Nového Zélandu. Pár namietal nemožnosť udelenia pobytu na území Slovenskej republiky manželovi z Nového Zélandu na základe jeho statusu rodinného príslušníka občana Slovenskej republiky. V správe konštatujete, že nepriznanie práva na trvalý pobyt občanovi tretej krajiny, ktorý je manželom občana Slovenskej republiky rovnakého pohlavia, zasahuje do základných práv a slobôd oboch partnerov. Zásah do práv ste videli v tom, že Slovenská republika odmieta považovať osobu v tomto zväzku za rodinného príslušníka pre účely udelenia trvalého pobytu a znamená zásah do základných práv a slobôd týchto manželov. V správe uvádzate, že zo sociálnych parametrov významných pre konštatovanie pozitívneho záväzku pre uznanie takéhoto spolužitia, napríklad výskum verejnej mienky svedčiaci o potrebe zabezpečenia istej úrovne uznania a ochrany, možno vyvodiť, že absencia právneho uznania spolužitia párov rovnakého pohlavia nerešpektuje ani ľudskoprávne záväzky Slovenskej republiky.
Podotýkam, že výskum verejnej mienky v podmienkach právneho štátu nie je prameňom práva. Prameňom práva pre mňa je zákon o rodine a Ústava Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky definuje manželstvo ako zväzok medzi mužom a ženou.
Na margo vami kritizovaného postupu orgánov Slovenskej republiky chcem pripomenúť, že § 36 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom upravuje tzv. výhradu verejného poriadku. Toto ustanovenie znie: "Právny predpis cudzieho štátu nemožno použiť, pokiaľ by sa účinky tohto použitia priečili takým zásadám spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrad trvať."
Keď to zhrniem, pani verejná ochrankyňa práv, pre mňa z vami predkladanej správy vyplýva, že vy ako štátna úradníčka, úlohou ktorej má byť ochrana práv občanov v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, kritizujete iné štátne úrady za dodržiavanie štátneho právneho stavu. Neviem, či správne tomu rozumiem, lebo ak áno, tak vlastne hovoríte zákonodarnému zboru Slovenskej republiky, teda tejto Národnej rade, čo má robiť, a márne hľadám oporu v zákone pre takéto vaše konanie.
Pri tejto príležitosti chcem preto pripomenúť, že Slovenská republika je demokratický a právny štát, kde moc pochádza od jej občanov. Občania svoju moc prejavili vo voľbách. Zvolili svojich zástupcov do tohto zákonodarného a ústavodarného zhromaždenia. Iba Národná rada Slovenskej republiky prijíma ústavu a zákony či schvaľuje pristúpenie Slovenskej republiky k podstatným medzinárodným zmluvám.
Bola by som rada, pani verejná ochrankyňa práv, keby ste toto rešpektovali rovnako, ako aj povinnosti chrániť právnym poriadkom Slovenskej republiky uznané práva jeho občanov.
Určite by sa dalo vyjadriť k viacerým bodom. Venovala som sa týmto dvom, ale, bohužiaľ, správu nemôžem podporiť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)