7. schôdza

Pani poslankyňa Marcinková, mňa v prvom rade zarazuje, zaráža, keď vidím, že opakovane, naozaj opakovane konáte alebo žiadate o konanie tej istej činnosti, a pritom očakávate vždy odlišný výsledok. Viete, to je totiž definícia šialenstva. Vy totiž stále chcete trvať na tých liberálnych, na tých neomarxistických mantrách o pozitívnej diskriminácii, ktoré hovoria o tom, že keď nejakej skupine obyvateľstva, s ktorou sú problémy, a je úplne jedno, akého charakteru, budeme stále poskytovať výhody, úľavy, príspevky, domy, byty, vodu, to je úplne všetko jedno čo, zadarmo, takže táto skupina bude skrze týchto aktivít lepšia, slušnejšia a bude sa lepšie správať, bude chcieť byť viac začlenená do tej spoločnosti. Ale veď toto sa tu aplikuje už od čias socializmu. Už vtedy sa začali stavať sídliská, ktoré sa len tak dávali týmto ľuďom zadarmo, pozrite sa na Luník IX, špičkový príklad nado všetky príklady. Aplikuje sa to tu neustále. Hovorili ste o tých konkrétnych príkladoch mimovládnych organizácií, ktoré za štátne príspevky stavajú jednoducho nájomné, z čoho potom neskôr sa stavajú byty v podstate zadarmo pre týchto ľudí v osadách a stále máme ten istý scenár, možno až na pár výnimiek.
Ja sa pýtam, či by nebolo konečne vhodné zmeniť tú koncepciu, pretože vidíme, že ten problém narastá, narastá a všetky vlády ho riešia tým istým spôsobom a stále očakávajú, že bude výsledok iný, ako tá vláda pred nimi, a začať to riešiť tým, že budeme najprv v prvom rade a zásadne dbať na to, aby títo ľudia mali prácu, aby pracovali a aby si vďaka tejto pracovnej činnosti mohli tieto veci kúpiť a zaplatiť, tak ako všetci ostatní slušní ľudia v Slovenskej republike.
A druhá vec je tá, že ma fascinuje, keď ako vládna poslankyňa, ako podpredsedníčka výboru, de facto teraz fungujete ako predsedníčka výboru pre ľudské práva, žiadate vládu, apelujete na vládu, veď, hhh (zasmiatie sa rečníka), to si môžete v rámci vlády vyriešiť bez toho, aby ste to tu hovorili v rámci pléna.

Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa Marcinková, jeden postreh. Vo svojej rozprave ste sa dotkli problematiky nedostatku pitnej vody pre určité skupiny ľudí.
Ja mám na vás jednu otázku, či ste si vedomá protichodnosti vašej vízie v súvislosti práve s programovým vyhlásením vlády, v ktorom je vyslovene uvedené, že sa ruší výstavba Vodárenskej nádrže Tichý Potok, ktorá mala slúžiť práve na zadržanie vody, ktorá sa mala následne upravovať na pitné účely a mala slúžiť na zlepšenie zásobenia obyvateľstva práve pitnou vodou, a to nielen pre určité skupiny, ale pre všetkých obyvateľov tam žijúcich.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, mňa tiež zaujala hlavne vaša vsuvka ohľadne nedostatku alebo nemožnosti užívania pitnej vody určitými skupinami obyvateľstva, ale ja sa na tento problém pozerám troška inak. Pochádzam zo severu východného Slovenska a tento problém je dlhodobý. To znamená, že určité skupiny obyvateľstva v osadách, bolo obdobie, kedy ten prístup k tej pitnej vode mali. Mali ho, pretože vodovod do tej osady ide a šiel tam, voda tam tiekla, ale tou vodou sa plytvalo takým neúnosným množstvom a takýmito spôsobmi, že tam vznikli v bývalých ešte slovenských korunách miliónové nedoplatky na vodnom a stočnom.
Keď samospráva alebo samosprávy zareagovali spôsobom takým, že táto možnosť čerpania tejto vody sa odstrihla, odstavila, všetky ľudskoprávne organizácie predovšetkým zo západného Slovenska začali vystrkovať rožky, aké je to nehumánne, aké je to diskriminačné, aké je to neúnosné, že títo ľudia nemajú prístup. Ale keď mali začať uhrádzať tieto nedoplatky za vodu, za vodné a stočné, jednoducho povedali, tak nám tú vodu ani netreba. Jednoducho nechajte to tak, nebudeme za to platiť.
Čo sa týka bytov. Tiež tieto skupiny obyvateľstva dostávajú sociálne byty už XY rokov dozadu. Jednoduchý príklad z môjho mesta. V roku 2006 sa odovzdávalo 48 nájomných sociálnych bytov. Tí, ktorí si myslia, že neviem, o čom rozprávam, navrhujem prísť do mesta Stropkov a popozerať sa, ako tieto byty vyzerajú, ako sú zničené, zdevastované. Jednoducho ľudia, ktorí dostanú niečo zadarmo, platia za to smiešne nájomné a nedokážu si vážiť, že môžu bývať slušne, kultivovane, civilizovane a my sa tu teraz budeme hrať na to, že ešte sú diskriminovaní? Nie.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa, ja vám ďakujem za váš príspevok a pridám k tomu ešte, ešte fakt, že aj tam, kde existuje dajme tomu tá pitná voda, je v takom obmedzenom množstve, že je to neúnosné na celú tú osadu, viď osada s 2 000 obyvateľmi a jeden jediný vodovodný kohútik. Skutočne nedostatočné.
A chcem vám ešte povedať, aby ste si nerobili nič z toho, čo ste tu teraz počuli, pretože ja som z Bratislavy. Petržalku nechal vybudovať súdruh Biľak ako štvrť, kde presťahuje rómskych obyvateľov z východu Slovenska. Aj sa tak udialo. Oni sa tam skutočne nasťahovali a nemám pocit, že by bola tá Petržalka nejak zdevastovaná alebo že by jej niečo bolo. Kľudne spolunažívame bez akýchkoľvek problémov. Myslím si, že skôr je to o tom, akým spôsobom k tým ľuďom pristúpime, ako s nimi začneme spolu žiť. A o tomto to celé je.
Takže ešte raz, a chcem poďakovať aj pani ombudsmanke za jej príspevok.
Ďakujem.

Milá pani kolegynka, ja vás nebudem kritizovať za váš pohľad na správu verejnej ochrankyne práv, lebo, samozrejme, by ste zo strany, ktorá má iný pohľad ako my, takže je to prirodzené a by som sa čudoval, keby sme mali rovnaké pohľady na vec.
Ale mám na vás jednu otázku. Vy ste spomenuli, že na starostlivosť o 7-člennú asociálnu rodinu štát ročne minie viac ako 60-tisíc eur. To je viac ako 5-tisíc eur mesačne, ak rátame so 7 členmi, tak je to viac ako 700 eur na jedného člena tejto rodiny.
Chcem sa spýtať, že kde ste na také čísla prišli, či je to naozaj pravda, lebo ak by to tak bolo, tak potom všetci tí občania, ktorí pracujú, snažia sa, vychovávajú svoje rodiny, chodia do roboty mnohokrát za minimálnu mzdu, by to mali v tejto chvíli úplne položiť, vykašľať sa na robotu a ísť sa nechať živiť štátom. Lebo toto je nonsens. To je nonsens.
A podľa mňa to pravda nie je, len jednoducho tie mimovládky, ktoré vám možno tie informácie poskytli, tak to skresľujú alebo sa na tom nabaľujú. Lebo dať 5 000 eur na 7-člennú rodinu, tak to je čistý luxus.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. To isté som chcel ja povedať, čo povedal predrečník Marian, 4- až 5-tisíc je nereálne, tie čísla nemôžu byť. Ako to vám niekto povedal zlú informáciu.
A chcel by som sa vrátiť naspäť k tej vode. Pani poslankyňa, každá legálna stavba na Slovensku musí mať prístupovú cestu, vodu, elektriku a napojenie na kanalizáciu alebo čističku. Každá legálna. To znamená, že hovoríme o tých nelegálnych, ktoré stoja na cudzích pozemkoch, a tým chcete zabezpečiť prístup k pitnej vode. Potom ako sa postavia tí ostatní k tomu, keď teraz ide štát alebo obec, ak to dáme na obce, ak som tomu dobre porozumel, a mestá, skade na to vezmú, aby vybudovali prípojky na pitnú vodu, pozemky vykúpi štát, dobre, alebo vymení, ale ako zaťažíme rozpočty obcí a miest? Jedna vec.
A druhá. Keď na to prídu normálni, slušní ľudia, ako k tomu prídu? Ja teraz niekde v národnom parku si postavím chatrč, takú luxusnejšiu, a počkám, kým mi štát vymení pozemok, napíšem si tam nápis že obydlie a obec, v ktorej katastri to bude, aby mi zaviedla pitnú vodu, myslíte, že to je férové? Lebo keby sme to robili takto všetci, takto začali zneužívať, tak potom tento štát položíme už len na tomto.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja sa len vyjadrím k dvom kľúčovým témam. Som veľmi rád, že kolegyňa Marcinková sa venovala takým dvom kľúčovým témam, ktoré mňa osobne veľmi zaujímajú, a to sú teda, opäť opakujem, detské domovy, teda centrá pre deti a rodiny, a, samozrejme, rómska otázka.
Čiže dnes máme plné kapacity v detských domovoch, to som sa už zmieňoval asi pred dvomi týždňami, častokrát sociálne pracovníčky rôznych úradov práce, sociálnych vecí a rodiny neoprávnene a neľudsky konali, teda vzali deti neoprávneným spôsobom do spomínaných CDR-iek. Čiže toto je veľmi dôležitá téma, ktorej sa treba venovať. Samotné vzatie detí má byť ako posledné štádium. Máme tu profesionálnu rodinu, máme tu náhradnú starostlivosť ako takú, máme tu osvojenie. Ak máme deti vziať, za čo som absolútne, teda, opakujem, teda za čo som negatívne a, samozrejme, som radikálne proti tomu, tak len v prípade, ak sú deti sexuálne alebo fyzicky, alebo akokoľvek zneužívané, čiže ako posledné štádium, vyzdvihujem to. A riešením tejto otázky CDR-iek je v prvom rade, aby sa eliminovala, teda aby sa znižovali počty v detských domovoch, treba sanovať, treba systematicky pracovať s rodičmi detí, posilniť terénnu sociálnu prácu, posilniť prácu sociálnych pracovníkov, a opakujem, dať veľký pozor na to, aby sa neoprávnene nekonalo pri vzatí detí do CDR-iek.
No a čo sa týka rómskej otázky, však to som sa vždy venoval aj s kolegom Pollákom a to aj s viacerými. Viete, stále sa odvolávame na Rómov, na rómsku problematiku. Predchádzajúce vlády dali Rómom prácu všetkým, systematicky s nimi pracovali? Stále sa len odvolávame, že Rómovia majú všetko zadarmo, že sú zvýhodnení atď., atď. Dajme Rómom prácu, systematicky s nimi pracujme a potom buďme tvrdí aj na tých Rómov, ktorí nepracujú, a tam by som potom, nemám absolútne ani ja problém ako Róm, ja som tiež Róm a nemám s tým absolútne problém, aby sa potom na takýchto Rómov, samozrejme, aj palica zdvihla. Ale neodvolajme sa stále na tých Rómov, že majú všetko zadarmo.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Pani kolegyňa, nejdem vás kritizovať za vaše vystúpenie, dokonca by som povedal, že ste pre mňa príjemným prekvapením v tomto parlamente, lebo je to obsahovo vyvážené a je to aj kultivovane prednesené. Ja chcem len poukázať na trošku iný pohľad na niektoré veci.
Občianska spoločnosť a jej súdržnosť je podľa môjho názoru založená na vyrovnanosti práv a povinností. Ja rozumiem, že správa ombudsmanky musí predovšetkým hovoriť predovšetkým o právach ľudí a ich nedostatočnom napĺňaní, ale vo svojich vystúpeniach a vy teraz ako vládna koalícia by ste mali práve zamerať svoju činnosť na vyrovnanosť práv a povinností. Ja rozumiem, že každý by mal mať právo, nie že mal, každý musí mať právo prístupu k pitnej vode. Ale chcem povedať, že nemyslím si, že bezplatné a že povinnosťou štátu je mu bezplatne zabezpečiť túto pitnú vodu. Každý by mal mať a dokonca musí mať právo na bývanie, aby sme boli ako kultivovaná a civilizovaná spoločnosť. Ale znovu musím povedať, nie na bezplatné bývanie, nie je úlohou všetkých ostatných sa poskladať bezplatne na to, aby niekto mal toto právo.
Ja súhlasím dokonca aj s tým, čo tu bolo pred chvíľou povedané o práve na prácu a že práca je prostriedok, ktorým sa vieme posunúť dopredu. Ale chcem povedať, že napriek všetkým snahám existuje v spoločnosti skupina ľudí, ktorí napriek tomu, že im ponúknete prácu, ktorá zodpovedá ich schopnostiam, vzdelaniu a možnostiam a ktorú podľa môjho názoru sú schopní vykonávať, vám donesú 10 potvrdení, že sú alergickí na prach, že sú alergickí na slnko, že sú alergickí na všetko možné, iným slovom - sú alergickí na prácu.
A s týmto treba takisto niečo urobiť, lebo aj toto patrí medzi vyrovnanosť práv a povinností.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pani verejná ochrankyňa práv, ďakujem vám za vašu správu a rovnako pani spravodajkyni pani Vladimíre Marcinkovej za jej príspevok v rozprave.
Chcela by som dať dôraz na stať, keď ste hovorili o našich senioroch. Veľmi úzko spolupracujem z Fórumom pre pomoc starším, národnou sieťou pod vedením pani prezidentky Ľubice Gálisovej, ktorá sa zaoberá už 20 rokov postavením starších, ochranou ich práv, kvalitou a dôstojnosťou ich života. Počet starších sa na Slovensku zvyšuje, patríme medzi najrýchlejšie starnúcu spoločnosť v rámci Európy, napriek tomu máme nedostatok služieb, nekvalitnú starostlivosť, dochádza často k zanedbávaniu a neposkytnutie potrebných služieb a starostlivosti a poskytnutia pomoci, poradenstva a riešenie problémov hlavne osamelých a vekovo starších ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc a domácu či ústavnú starostlivosť.
Musíme konštatovať, že postavenie starších sa, žiaľ, neustále zhoršuje aj zvyšovaním ich životných nákladov. V spoločnosti rastie aj fenomén páchania, zanedbávania starostlivosti, zneužívania a páchania násilia, týrania starších. Významne narastá počet tých, ktorí zažívajú hlavne domáce násilie, je to vážny problém, s ktorým sa stretáva stále viac starších ľudí, a napriek prijatým zákonom na ich ochranu tento problém nie je riešený. Verím, že aj touto skupinou obyvateľstva sa budeme intenzívne zaoberať.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Marcinková, myslím, že si veľmi dobre vo svojom vystúpení skĺbila tie dva rôzne možné pohľady na, na tému ľudských práv a spomenula si aj príklady, ktoré sme už v tomto volebnom období, napriek tomu, že sme na začiatku, riešili v rámci ľudskoprávneho výboru, ktorý sa nám našťastie podarilo sfunkčniť a ktorý teraz normálne, normálne funguje.
A ten jeden pohľad je, je pohľad, nazval by som to taký politický, lebo ľudské práva majú aj politický rozmer, mnohé, mnohé veci, ktoré sa týkajú ľudských práv, majú silný politický rozmer, a riešili sme, riešili sme prípad už bývalej predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov pani Sone Pötheovej, kde pani verejná ochrankyňa práv a jej úrad odviedli veľmi dobrú prácu a z vlastnej iniciatívy začali konať, pretože mali podozrenie, že konaním úradu došlo k porušeniu práva na slobodu prejavu a napokon to aj, aj teda preukázali na základe zistení, ku ktorým, ku ktorým dospeli, a my sme na základe toho konali.
Ale ľudské práva majú aj rozmer každodenného života, rozmer praktického problému a praktického problému konkrétnych ľudí, keď tie práva nie sú, nie sú rešpektované a sú v podstate ochranou slabších, a teda je veľmi dobré, že si, že si vo svojom vystúpení poukázala aj na tento aspekt ľudských práv, lebo ten je nemenej, alebo teda ten je rovnako, rovnako dôležitý.
A tiež som sa len pousmieval pri niektorých tých rekciách, lebo samozrejme, že tie reakcie skôr hovoria o tých, čo reagujú, ako o tom samotnom probléme, a teda pousmieval som sa preto, lebo ty vieš o konkrétnom prípade obce, kde sa veľmi dobre dá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)