88. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Ja sa chcem ešte ospravedlniť ľuďom, ktorých možno pobúrilo moje oblečenie, ale žijeme naozaj historickú dobu a historická doba potrebuje mať aj svoje symboly. A chcem, aby aj plénum Národnej rady malo také tie svoje symboly. Keď sme tu mali na jednej strane ľudí vyznávajúcich činy alebo teda zločiny druhej svetovej vojny a nosili gardistické uniformy, dnes sa prezliekli do oblekov, do kravát, ale ja si myslím, že charaktery a chúťky jednoducho v tých ľuďoch zostali. A boli možno rovnako vzrušení aj z toho oblečenia môjho, ako tí vyznávači režimu, ktorí jednoducho tú dobu aj žili. Chceme, aby aj táto doba mala svoje symboly. Chcem symbolizovať v Národnej rade možno aj týmto oblečením druhy, činy alebo teda zločiny druhej svetovej vojny.
Áno, pani kolegyňa, niektorí sa tu uškŕňali a toto je vlastne vizitka, možno pohľad, pohľad na, na tieto závažné témy.
Ja ešte raz chcem veľmi pekne poďakovať hlavnému predkladateľovi, ktorý prišiel s týmto návrhom zákona. Je naozaj potrebné si aj skrz takýchto dní pamätať a odsúdiť možno zločiny druhej svetovej vojny, ale jednoducho cez tieto dni aj vzdelávať našu mládež, ktorá to vehementne potrebuje. Aj cez tieto dni môžme zasiať jednoducho do, do republiky možno nejakú nádej v to, že tá história sa jednoducho nebude opakovať. Lebo ak by tu boli naozaj tí vyznávači zločinov druhej svetovej vojny, tak ja by som si dobrovoľne to pyžamo možno už na druhýkrát dole nedal.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán podpredseda. Ak dovolíte, so záujmom som si prečítal tento návrh zákona a myslím, že sa nejaký čas poznáme a viete, kde stojím, aké mám hodnoty a ako vnímam tie historické krivdy, ktoré sa udiali. Historické krivdy voči všetkým.
A aj s tebou, pán kolega Pollák, sme si niečo odžili a prešli sme si aj rómske osady a prediskutovali sme o týchto témach a naozaj je tu niečo, čo som aj citlivo vnímal.
Ja som bol dokonca aj v Izraeli v Jeruzaleme. Mal som niekoľko takýchto historických skúseností. Najnovšie som teraz bol v Nových Zámkoch, kde som mal práve aj diskusiu s ukrajinskými deťmi, ktoré sú na Slovensku, a veľmi-veľmi to mnou pohlo, úprimne, mal som čo robiť, aby som si udržal slzy, aby, aby to nebolo na mne vidieť. Dokonca tam bolo aj jedno dievča, ktoré bolo že bez rodičov, samé, malo deväť rokov, hej? To sú strašné osudy, to sú strašné veci a človek sa s tým musí vedieť vysporiadať a, samozrejmé, že musí robiť všetko pre to, aby s tými krivdami a s tými neprávosťami bojoval, aby sa už buď nikdy nezopakovali, aby sme sa naozaj z tej histórie vedeli poučiť, aby sme nezišli znova na tú istú krivú cestu, ako sme v minulosti ix-krát urobili.
Máme rôznu históriu a áno, udiali sa krivdy, udiali sa krivdy aj v rámci Československa, v rámci Slovenského štátu a nie je podľa mňa ale štát historický vôbec vo svete, ktorý by nemal nejaké také tie čierne škvrny na svojej histórii, ktoré by spáchal. Ľudia sa vyvíjajú, menia, mení sa aj, menia sa aj režimy a tie skúsenosti sú také, aké sú a veľakrát sa tie štáty previnili. Otázka, samozrejme, potom stojí, ako je ten štát ochotný sa k týmto krivdám postaviť, či si je ochotný si ich priznať a ako ich chce odškodniť alebo aspoň sa ospravedlniť, alebo nájsť nejakú morálnu satisfakciu.
Priznám sa, že keď som ten zákon prvýkrát čítal, tak bol som tak trošku taký zmätený, lebo keď tak človek to tak číta, tak tam vidí všetko v kope. Všetko. A problém, ktorý ja vnímam v aktuálnej situácii, ktorú tu máme v parlamente, je tá, že veľa vecí, ktoré sa predkladá, nie sú častokrát odkonzultované s odborníkmi na danú oblasť, že častokrát ide o poslanecké iniciatívy, ktoré majú vo svojej podstate dobrý úmysel a idú aj z hĺbky srdca, aj absolútne tomu rozumiem a viem, čo chcete povedať a súhlasím s vami, len ja som to konzultoval, tento návrh zákona, aj s historikmi a dokonca aj s niektorými z ÚPN a poviem len toľko, že to, čo mi bolo napísané, aj sme tam konzultovali niektoré historické fakty, tak vyjadrovali sa kriticky voči tomuto návrhu.
V podstate to nazval jeden historik, že chaotické zneužívanie parlamentného chaosu spôsobuje chaos v slovenskej histórii. Pretože dávať dohromady osudy Židov, Maďarov, Nemcov, občanov odvlečených NKVD z územia Československej republiky takýmto spôsobom je niečo, čo z historického hľadiska ako odborníci, pre nich je to jednoducho miešanie jabĺk s hruškami. Pre nich to nie je niečo, čo by oni definovali ako v poriadku, tuto to môžme dať do jednej kopy.
Som si istý, že, až na jednu výnimku, zo zmienených skupín, ktoré tu spomíname, sa Československá federatívna republika, resp. aj samostatná Slovenská republika zaoberali vo viacerých aspektoch a primeraným a možným spôsobom sa snažili s touto otázkou vysporiadať, aj s tými neprávosťami, ktoré nastali, či už aj v kontexte teda druhej svetovej vojny, a v správe sa uvádza, že títo obyvatelia sa do dnešného dňa nedočkali žiadnej satisfakcie. A toto nie je pravda. To nie je pravda. Je to totižto tak, že minimálne vo viacerých prípadoch urobilo, vo vzťahu napríklad ku krutému zaobchádzaniu s osudmi Židov bolo veľa príležitostí a aktivít a vôbec rozhodnutí, či už ešte federatívnej republiky alebo Slovenskej národnej rady, ktoré sa buď za to ospravedlnili alebo sa dokonca aj platili reparácie aj židovským potomkom alebo potomkom Židov, ktorí boli odvlečení zo Slovenskej republiky.
Myslím si, že tu prvý slovenský národný parlament ešte v roku 1991, ktorý sa vlastne ospravedlnil týmto obetiam (reakcia z pléna), 90, tak, pardon, ´90, a v ´91 Nemcom, presne tak. Čiže jediná výnimka sú ľudia, ktorých prvá skupina opustila československé územie a tu dochádzame presne k tomu, čo je trošku úrazom tohto celého návrhu, čiže jediná výnimka sú ľudia, ktorých prvá skupina opustila československé územie dňa 12. apríla 1947. To je práve tá výmena obyvateľstva medzi Slovenskou republikou alebo teda Československou republikou vtedy a Maďarskou republikou. Ono v podstate sa vtedy riešila aj obnovená Československá republika a s veľmocami riešili otázku aj s veľmocami, ktoré kolaborovali teda s nacistickým Nemeckom a horthyovským Maďarskom, pri okupácii českých a slovenských území. Tí prví boli riešení odsunom a v druhom prípade veľmoci nariadili dotknutým štátom riešiť záležitosti dohodou o výmene obyvateľstva, t. j. maďarskí občania slovenského pôvodu boli vymenení za československých občanov maďarského pôvodu. Túto dohodu ratifikovali parlamenty oboch štátov, čiže Československej republiky a Maďarska, vstúpila do platnosti 12. apríla 1947 a bola, a začala byť aj realizovaná táto medzištátna dohoda, ktorá mala teda požehnanie aj víťazných mocností a štátov po druhej svetovej vojne, takže vo vzťahu k Maďarsku bolo obeťou Slovensko a agresorom bol náš sused. Myslím, že s tým sa všetci zhodneme. Viedenská arbitráž, vojna, a to nemusíme baviť sa o Maďarskej republike - Rád a podobné historické fakty, ktoré tu máme.
Dokonca mám rodinu, ktorá bola vysťahovaná z maďarskej Nyíregyházi na Slovensko a boli zase vymenení za maďarských občanov, dokonca ten pán bol aj veľvyslancom v Maďarskej republike. Takže tiež má svoje skúsenosti, a preto si myslím, že tento návrh, vo všetkom ostatnom súhlasím, v tejto veci, a práve ten dátum, ktorý ste si zvolili, je 12. apríl; 12. apríl; 12. apríla v roku 1947 vstúpila do platnosti práve táto dohoda. A ja vás chcem práve na tento dátum upozorniť.
My keď chceme uzákoniť ako pamätný deň 12. apríl, tak vlastne popierame alebo odsudzujeme dohodu, ktorú spravila Československá republika s Maďarskou republikou o výmene obyvateľstva. A ja sa pýtam, v koho záujme? Qui bono je ustanovenie tohto pamätného dňa?
Ja pevne verím, že pán kolega Pollák aj s pani kolegyňou Vaňovou prídu a prídu aj s takýmto pamätným dňom rómskeho holokaustu, perfektné. Nemám s tým žiadny problém. Tak už máme. Dokonca ho máme, predstavte si. Takže prečo ho chcete mať 12. apríla, keď ho máte 2. augusta? (Reakcie z pléna.) Áno. Tak ja sa pýtam prečo potom. Ale keď chcete prejsť, keby ste chceli teraz nejakú ďalšiu iniciatívu, čo sa týka rómskeho holokaustu, nech sa páči, ja ho podporím, päťkrát stlačím ten gombík. Úplne bez problémov. Ale prosím vás pekne, buďme opatrní, keď sa bavíme o 12. apríli ako pamätnom dni vyhosťovania. Berte do úvahy, aké to má konotácie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Pán poslanec Krúpa, absolútne s vami súhlasím, presne. Aj ja som tiež využil túto možnosť a komunikoval som s niektorými historikmi a tiež mi potvrdili, že v tomto období ísť s takýmto návrhom, jednoducho je to popieranie histórie. A presne ako, ja tiež súhlasím s tvojou argumentáciou, absolútne nemám problém s tým, aby sme si čoraz viac uctili aj obete pamiatky holokaustu, obetí holokaustu, veď na Slovensku už niekoľko rokov máme aj 9. september, kedy je oficiálne pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, čo je, si myslím, že dôstojná spomienka na tieto nevinné obete druhej svetovej vojny. A zároveň na Slovensku, však určite mnohí viete, že každoročne aj Slovensko sa pridáva k piete 27. januára, na kedy pripadá Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, dátum bol zvolený Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov a súvisí s dňom, keď bol oslobodený nacistický koncentračný tábor v Auschwitzi.
Poukázať treba aj na podobný slovenský postoj k 2. augustu, kedy Európsky parlament vybral za pamätný deň rómskeho holokaustu v noci z 2. na 3. augusta v ´44 v Auschwitzi, v tzv. cigánskom tábore nacisti zavraždili až takmer 2 900 Rómov. A tuto nezabúdajme ani na skutočnosť, že odsun Maďarov sa odohral s požehnaním víťazných mocností. A nemenej si spomeňme aj na súvislosti niekoľko rokov pred 12. aprílom 1947 vo vzťahu k Maďarsku. Jednoducho bolo obeťou Československo a agresorom južný sused za Dunajom. Preto aj súhlasím absolútne s historikmi, pretože predložený návrh novely je preto jednoznačne tým, že vyznieva ako pokus o revíziu histórie.
Čiže súhlasím s tým, že určite by sme si mali čo najviac uctiť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne a ďakujem, pán kolega Svrček, za váš komentár, čo v podstate aj potvrdzuje to, čo som vyčítal aj tomuto návrhu, že mu chýba konzultácia s expertmi alebo teda s historikmi. Ja som presvedčený, že kolegovia keby toto konzultovali s historikmi a boli by upozornení práve na zhodu týchto dátumov, možno by zvážili preformulovať tento návrh alebo ho aspoň nejakým spôsobom upraviť alebo navrhnúť možno iný dátum, pretože je zarážajúce, že tento dátum vyhosťovania zo Slovenska koreluje s dátumom, kedy vstúpila do platnosti teda tá dohoda Československa s Maďarskou republikou o výmene obyvateľstva. Takže môžete tu hovoriť a so všetkým súhlasím, čo sa týka rómskeho holokaustu, čo sa týka židovského holokaustu, čo sa týka zavlečenia NKVD, všetko, všetko máte pravdu. Len jedna vec, a pozor, to je podkopávanie aj dohôd a vôbec ustanovení právnych, ktoré v podstate nadväzujú na Benešove dekréty. A chcete ísť touto cestou? Ja sa vás pýtam, či to chcete naozaj riskovať.
Takže prosím vás pekne, zvážte znova, či nestiahnete tento návrh, že by ste si to prerobili alebo aspoň upravili dátum, nejakým spôsobom sa nad tým zamyslieť a skonzultovali to s historikmi a potom sa s tým vrátili. Lebo ja nemám voči tomu návrhu ako takému žiadny, žiadne výhrady, jednoducho len si dávajte pozor na detaily, ktoré sa vám tam vpašovali.
Ďakujem veľmi pekne.

Je fajn táto diskusia v pléne Národnej rady, lebo sme sa dozvedeli, že vlastne ak tu je nejaký problém, tak ten problém je jedine s Maďarmi. Dovoľte mi povedať vám niekoľko faktov.
Ja som sa s historikmi nebavil. Jednak túto problematiku mám, si myslím, že dostatočne naštudovanú, ale ja som sa bavil s pamätníkmi. S ľuďmi, ktorí to, čo vy nazývate dohodou dvoch krajín, áno, k tej reálne došlo, nie je ju možné poprieť, tak na základe tejto dohody boli ľudia určení, to znamená, že sa na nich ukázalo prstom, že na základe dohody, ktorú podpísali dve vlády a ratifikovali parlamenty, ste práve vy boli určení. To nebolo dobrovoľné, že prihláste sa tí, ktorí chcete odtiaľ odísť, tak môžte, lebo, ja neviem, v Nyíregyháze alebo v Debrecíne máte trojhektárový pozemok s malým domčekom, tak choďte tam žiť. Toto takto neprebiehalo.
A dôkaz toho, historický dôkaz toho som vám ukazoval na tlačovej konferencii. Môj dedo bol takto určený na deportáciu s mojím otcom, s jeho bratom a s jeho mamou. Toto nebolo o tom, že oni chceli odísť z Kráľovského Chlmca. Na nich sa ukázalo prstom, že v ste tí, ktorí ste určení, aby ste odišli.
A toto je len jedna časť, lebo pán poslanec Krúpa sa dotkol len, len obdobia po roku 1947. Ale my vieme, že 70-tisíc Maďarov bolo odvlečených na Sudety ešte v roku 1946, čo nemalo spoločné vôbec nič so žiadnymi dohodami. Sudetských Nemcov vyhodili a na ich miesta odlifrovali Maďarov zo Slovenska. Čiže toto sú historické konotácie, o ktorých tu nikto nerozpráva. A nikdy nikto tu nerozprával, ale oni si zatvárali oči.
A keď hovoríš, pán poslanec o tom, že prečo sme ich všetkých dali dokopy, tak preto, pretože si myslím, že neexistuje rozdiel medzi odvlečeným a odsťahovaným Rómom, Židom, Maďarom, Nemcom alebo Slovákom, ktorý bol odsunutý v rámci, v rámci ´málenkeho robotu´. Preto sme ich všetkých dali dokopy. A pokiaľ, viete, mne ide o účel a nie o stavanie pomníkov. Mne nejde tu o žiadne revízie. A preto som ochotný bez akýchkoľvek problémov zmeniť tento dátum. Keď je dátum problém, ja s tým problém nemám. Ja hovorím to a chcem to, aby ľudia, ktorých vlastná krajina vyhodila, zbavila ich občianskych práv a mnohokrát aj života, mali svoj pamätný deň, kedy si na nich vieme spomenúť. A či to bude 12. apríla alebo 15. júna, nech sa páči. Ak je vôľa na 15. júni, nech to bude 15. jún. Ale si na nich spomeňme.
Áno, v tom si mal pravdu. Slovenská národná rada v roku 1990 uznesením Národnej rady povedala ´prepáčte´ Židom, v roku 1991 to urobila vo vzťahu k Nemcom. Vo vzťahu k Židom, samozrejme, išli aj ruka v ruke s tým aj finančné kompenzácie, do toho zasahovať nechcem. Ale opakujem, ja nevidím rozdiel medzi Maďarom, Židom, Nemcom, Slovákom. Neexistuje. Preto sme ich všetkých dali dokopy, a preto chcem, aby sme si na nich pamätali niektorý deň v roku. A prečo 12. apríl? Dvanásty apríl len kvôli tomu, že ten najväčší odsun, teda počtom najväčší odsun, počtom najväčší, ľudí, bol alebo začal práve 12. apríla.
Opakujem tretíkrát. Ak je problém konkrétny deň, som ochotný sa bez akýchkoľvek problémov baviť o ňom, pretože mne ide v tomto smere o účel, aby sme si na týchto ľudí pamätali a nemusí to byť tu konkrétny 12. apríl. (Hlasy v sále.)

Ďakujem veľmi pekne. Prvé, už len zámer spraviť z toho teda tento dátum ako pamätný deň jasne evokuje, aký bol zámer.
Po druhé, dávať dokopy ľudí, ktorých, ktorí boli posielaní do koncentračných táborov a vraždení, s ľuďmi, ktorí boli presídľovaní, ako teda napríklad ľudia z juhu Slovenska do Maďarska a Slováci z Maďarska na Slovensko, ktorí neboli vraždení, tak to sú akože dve rôzne kategórie. Prepáčte. Áno, je to možno nespravodlivé, ale keď, ako prepáčte, nedáte trest smrti jednému alebo obom kriminálnikom, jednému za vraždu a druhému za zlodejinu, hej? Čiže preto aj akože miešať tieto dve veci dokopy nedávajú úplne zmysel. Prepáčte a nenechajte, dávajte si pozor, dávajte si pozor pri týchto veciach. Dávajte si naozaj pozor, aby sme sa nedostali, že tu ako, ako, jak by som povedal, takú mozaiku postupne budeme rozoberať niektoré veci a budeme podrývať niektoré dôležité uznesenia alebo zákony, ktoré majú zásadný štátotvorný význam pre Slovenskú republiku, prosím vás pekne, dávajte si na to pozor. Ďakujem veľ mi pekne.

Ďakujem pekne. Možno nám sa hovorí jednoducho, lebo nepoznáme možno život tých ľudí, ktorí to prežili a boli odvlečení. Ja som mala možnosť žiť alebo byť dcérou takého človeka, ktorý nevinne, nevinne desať rokov strávil v gulagoch a teraz sa zamýšľať nad tým, či ten taký deň, onaký deň a kedy týmto ľuďom dokážeme povedať ´prepáč´, to sa mi zdá také hľadanie tých, takých, ja neviem, dôvodov, lebo keď niekto chce, tak nájde riešenia, kto nechce, tak hľadá dôvody. Možno tak ako povedal György, tak zmeňme dátum, môže to byť 13. jún, vtedy som sa narodila, lebo keby sa otec nebol vrátil, tak by som nebola dneska tu. Takže myslím si, že netreba hľadať dôvody, ako sa to nedá, ale treba hľadať spoločné riešenie. A otec nebol ani odškodnený, lebo bol vlastne maďarskej národnosti, jeho rovesníci, ktorí boli ako v gulagoch, dostali odškodnenie, on nedostal len preto, že bol maďarskej národnosti, ale žijúci na Slovensku, teda v Československu vtedy.
Takže trošku mi je tak smutno a myslím si, že si to títo ľudia nezaslúžia.

Ďakujem pekne za slovo.
Milé kolegyne, milí kolegovia, dovoľte, aby som vám prečítala výzvu členov občianskych združení Slovenskí katolíci a Združenie slovenskej inteligencie, ktoré reagujú na tento návrh zákona, predmetný teda, ktorý prerokovávame.
Títo, tieto občianske združenia vyzývajú, teda poslali výzvu pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ohľadom tohoto nového navrhovaného zákona a nazvali túto výzvu "Vráťme ľudskú dôstojnosť!" schválením nového pamätného dňa 2. november, deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov. Ďalej vyzývajú poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby odmietli návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Györgya Gyimesiho, Gábora Grendela, Petra Polláka a Zity Pleštinskej atď., atď. a hlasovali proti návrhu, aby sa 12. apríl stal Dňom nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov. Zároveň vyzývajú poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie a schválenie návrhu na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, aby sa 2. november stal pamätným dňom Deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov.
Zdôvodnenie: 12. apríl ako pamätný deň násilne vysťahovaných je neprijateľný dátum, v tento deň sa v roku 1947 začala plniť medzinárodná dohoda, nielen dohoda, medzinárodná dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva. Tejto dohode však predchádzali tragické skúsenosti Slovákov, ale aj Čechov zo spolužitia s Maďarmi v rokoch 1938 až 1945, ktoré výrazne ovplyvnili vznik tejto dohody. Tieto fakty a celkovo príčinnú následnú súvislosť historických udalostí predmetný návrh zákona zamlčiava. V dôvodovej správe sa uvádza ako pamätný deň 12. apríl. A teraz je tu citácia z vášho návrhu, ktorú nebudem, ušetrím čas. Pokračujem v citácii:
"Horeuvedené tvrdenie považujeme za zavádzajúce a povrchné, keďže je tu utrpenie ľudí v rôznom čase, v rôznom mieste, rôznym spôsobom a za rôznych okolností zredukované do simplexnej matematickej štatistiky sumarizovaných čísiel bez odbornosti a znalosti faktov. Je to spájanie nespojiteľného, smerujúce k zakonzervovaniu neúplného a falošného výkladu dejín 20. storočia. Dejiny nie sú účtovníctvo, či súbor nezávislých udalostí, majú svoje príčinné súvislosti a komplexnosť, z ktorej vychádza aj hore uvedené uvedenie morálnej zodpovednosti aktérov. Tvrdenie je však zavádzajúce aj preto, lebo zamlčiava a deformuje konkrétne historické skutočnosti.
Po prvé, zamlčané násilné vysťahovanie Slovákov po Viedenskej arbitráži. Za zásadný nedostatok predkladateľov návrhu zákona považujeme ich nesprávny údaj ohraničenia obdobia pre odvlečenie a násilné vysťahovanie občanov, ktorého začiatok stanovili na rok 1942. Toto je v rozpore s historickými faktami a doterajšími poznatkami, keďže je tu zamlčané násilné vysťahovanie a bezprecedentné popieranie základných ľudských práv Slovákov zo strany maďarských štátnych orgánov a časti maďarského obyvateľstva v rokoch 1938 až 1945 po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938.
Tento rok si pripomenieme 85. výročie Viedenskej arbitráže z dielne fašistického Talianska a nacistického Nemecka. Už v Mníchove v septembri 1938 počas rokovania vtedajších štyroch európskych veľmocí sa téma územných požiadaviek Maďarska dostala do rokovacej miestnosti s odporúčaním, aby sa o nich dohodli zainteresované štáty Maďarsko a Československo. K bilaterálnym rokovaniam síce v októbri 1938 došlo, ale maďarské požiadavky boli také ďalekosiahle, že nijaká dohoda nebola možná. Nakoniec rozhodli veľmoci. Stalo sa tak 2. novembra 1938 vo Viedni v hoteli Belvedére, kde ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska rozhodli pričleniť južné, časť južného Slovenska, 20 % z jeho územia, ako aj časť Podkarpatskej Rusi asi 12 % k Maďarsku. Po vynesení rozsudku Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálman Kánya, Pál Teleki, Andor Jaross a János Esterházy, bolo z odtrhnutého územia južného Slovenska násilne vyhnaných či donútených odísť približne 100-tisíc Slovákov. Len do konca roku 1938 ich bolo 50-tisíc a tiež malého počtu Čechov a začala sa pre nich doslova kalvária.
Utrpenie Slovákov na odtrhnutom území verne opisuje ako priamy účastník a svedok udalostí univerzitný profesor Jozef Kirschbaum, zostavovateľ knihy Krvácajúca hranica, ktorá obsahuje viac ako 100 zaprotokolovaných svedeckých výpovedí Slovákov. Prvé vydanie Krvácajúcej hranice vyšlo v roku 1940, muselo však byť na nátlak Berlína a intervenciu Budapešti spálené. Druhým zásadným dielom je trojzväzková edícia prameňov pod názvom Viedenská arbitráž a diel 1 až 3, ktorú pripravil historik Slovenskej akadémie vied Dr. Ladislav Deák. Tieto edície autentických dokumentov, to sú, to sú protokoly z policajných staníc, tie sú otrasným dokumentom veľkomaďarského imperializmu a šovinizmu, bezprecedentného popierania základných, ľudských, občianskych a národných práv Slovákov, ale aj ostatných národnostných menšín na území Maďarska, t. j. Rusínov, Čechov, Moravanov. Aby sme správne pochopili udalosti v rokoch bezprávia voči Slovákom, v rokoch 1938 až 1945, ktorých sa dopustili maďarské štátne orgány, ako aj časť zradikalizovaného maďarského obyvateľstva, môžeme zhrnúť hlavné porušenia zákonnosti nasledovne:
1. Prípady vrážd, znásilňovania slovenského obyvateľstva.
2. Kruté mučenie zadržaných Slovákov...
Pardon, teraz mi to zmizlo (krátka pauza), poprosím vás, viete, božemôj, to je...

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Páni poslanci, kľud. Pán poslanec Pročko.

Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Lebo, bohužiaľ, som si to, mám to len v mobile. No tak nič. Áno, tak, áno, už to mám. Dobre, pokračujeme. Mníchov sme už mali. Takže sú to prípady vrážd, znásilňovania slovenského obyvateľstva, po druhé, kruté mučenie zadržaných Slovákov neraz s trvalými následkami.
3. Živelné hromadné rabovania, vyháňanie Slovákov spojené s bitím a so stratou ich majetku.
4. Použitie nátlaku a ozbrojenej sily pri nezákonnom vysťahovaní. Ďalej.
5. Zhromažďovanie Slovákov v maďarských koncentračných táboroch, napr. Štúrovo, maďarské Párkány, Veľká Kaniža, maďarsky Nagykanizsa a Csanádpalota a iné.
6. Opakované domové prehliadky rodín Slovákov, hocikedy aj v noci s cieľom vyštvať ich z obsadeného územia.
7. Hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe, čím stratili živobytie a boli donútení k odchodu, vyše 700 železničiarov, učitelia, štátna správa, atď.
8. Rušenie slovenských základných a stredných škôl, alebo ich pomaďarčovanie.
9. Pálenie slovenských kníh a celých knižníc.
10. Vyhnanie slovenských rehoľníkov a rehoľníčok aj kňazov z rasových dôvodov.
11. Prekladanie slovenských učiteľov a kňazov do južných maďarských obcí, aby stratili kontakt so slovenským ľudom, aby sa pomaďarčili.
12. Rušenie slovenských omší a ich nahrádzanie maďarskými.
13. Zákaz slovenskej tlače a spolkov.
14. Ďalšia, viď. slovenské výpovede, výber z publikácie Krvácajúca hranica atď."
No takže ďalej som nestihla, toto podanie, teda táto výzva je veľmi dlhá, samozrejme, vedela som, že to za desať minút nestihnem, ale jednoducho v podstate potvrdzuje to, čo povedal aj kolega Krúpa, jednoducho 12. apríl, to je absolútna chyba, 12. apríl je úplne o niečom inom a keď chceme takýto, takýto pamätný deň, tak mal by to byť 2. november.
Ďakujem za pozornosť.

Pán podpredseda, vy mi čítate myšlienky.
Dovoľte mi ešte, ak sa teda bavíme o tom, že tá výmena obyvateľstva je fajn, alebo to odsunutie obyvateľov, či už Nemcov, alebo Maďarov, je tiež fajn, tak vám prečítam tri citáty dobových, vrcholných predstaviteľov Československa:
"Pohnútkami nášho postoja a našej politiky neboli nacionalizmus alebo nacionálny šovinizmus, ale snaha navždy eliminovať menšinovú otázku, ktorá môže byť príčinou medzinárodného nedorozumenia." Vladimír Široký, 1948, Viliam Široký, pardon.
"Riešenie slovensko-maďarského vzťahu je možné dosiahnuť jedine úplným likvidovaním maďarskej menšiny u nás." Vlado Clementis, 29. 9. 1946.
Tretí. "Kladiem pritom dôraz na slovo definitívne, lebo každé iné riešenie je riešenie nezdravé, riešenie, ktoré by železnou logikou viedlo k novým nepokojom a k zbytočným konfliktom a neposlúžilo by zainteresovaným národom a jediným definitívnym riešením je odchod maďarskej menšiny zo Slovenska." Takisto to povedal pán Clementis v septembri v roku 1945.
A mňa mrzí, že pán poslanec Krúpa, ktorý je liberál, sa hlási k takýmto praktikám a k takýmto slovám a k takýmto činom, ktoré nasledovali po týchto slovách. Pretože takéto isté slová v kontexte napríklad vojny na Ukrajine alebo v kontexte tu niektorých zelených mužíkov, ktorí sa premávali alebo premávajú po slovenských uliciach, je fajn a ich odsudzujeme, tak toto musíme odsúdiť tiež. A my to chceme urobiť inteligentným spôsobom, že povieme len tým ľuďom, ktorých sa to týkalo, že prepáčte, jedným pamätným dňom. A opakujem po štvrtýkrát, som ochotný v druhom čítaní sa baviť o zmene dátumu bez akéhokoľvek problému, pretože podstatné je pre mňa chcieť.
Ďakujem pekne.

Ja budem strohá. Hlasovanie dnes o sedemnástej. Ďakujem.