88. schôdza

Ja tak trochu v tejto situácii aj pripomeniem kolegom aj inú skutočnosť, kedy pred 24 rokmi bola bombardovaná bývalá Juhoslávia. Nazvali sme to humanitárne bombardovanie a padali tam humanitárne bomby. Myslíte si, kolegovia, že tie humanitárne bomby si vyberali medzi ženami alebo mužmi, alebo deťmi? Civilistami alebo vojakmi? Humanitárne bomby, tie môžme púšťať na hlavu ľuďom. To nikto tu sa nad tým ani nepohoršoval, ani nijaké deklarácie sme neprijímali. Ja sa obávam, že túto deklaráciu predkladáte práve teraz a v tejto chvíli, aby ste zakryli tú skutočnosť, že migy, naše stíhačky M29 skončili na Ukrajine. Údajne už nejaké štyri tam sú. A vy ste toto prekryli ďalšou inou témou.
Ale keď, pani kolegyňa, ja si dovolím aj voľačo prečítať z Hospodárskych novín a očakávam, že pán Naď ich zablokuje minimálne na nejaký rok. Ombudsmanka Ljudmila Denisovová uviedla, že informácie o znásilneniach, ktoré šírila, slúžili na to, aby Ukrajina získala väčšiu vojenskú pomoc. Na Ukrajine je to škandál, ktorý už týždeň, na Západ sa dostal s oneskorením. Ombudsmanka pre ľudské práva Ljudmila Denisovová, ktorá farbisto referovala o hromadnom znásilňovaní ukrajinských civilistov ruskými okupantmi, sa teraz priznala, že si vymýšľa, vo funkcii nečakane skončila pred týždňom, keď, bolo to v júni minulého roku, keď ju ukrajinský parlament odvolal. Ako dôvod uviedol práve nepodložené tvrdenia o bezbrehom ruskom znásilňovaní. Sama Denisovová dlho mlčala. Teraz však priznala, že preháňala. Na svoju obranu uviedla, že to robila pre to, lebo chcela presvedčiť Západ, aby na Ukrajinu poslal viac zbraní. To isté robíte aj vy.

Ďakujem pekne. Neviem, či robíme to isté my, my sme sa s tými ľuďmi stretli. My sme sa s tými ľuďmi rozprávali, my sme v tom Kyjeve boli, takže my máme osobné svedectvo. Ak tomu neveríte, tak treba tam skutočne vyjsť a stretnúť sa, máme na to parlament, na budúci týždeň tu bude pani podpredsedníčka parlamentu, ja som hovorila o neziskových organizáciách v 32 krajinách Európy, ktoré toto na týždennej báze riešia, čo sa strácajú informácie detí, takže bolo by dobré možno verifikovať si aj informácie, skutočne môžu byť aj nejaké iné, ktoré sú tam, a teda niekto môže niečo posunúť, ale my máme osobné svedectvo. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, naša návšteva Ukrajiny bola tak trochu symbolická. Uskutočnila sa rok po začiatku vojny a v čase, keď sme si pripomínali Medzinárodný deň žien. Nie každá žena mala v ten deň dôvod na úsmev. Nie každá v ten deň dostala do rúk kvety. Som však presvedčená, že všetky ženy si zaslúžia žiť v slobodnej demokratickej a mierovej krajine. Aj tie ukrajinské, ktoré dnes potrebujú našu podporu a rovnako aj naše pochopenie.
Čo bolo cieľom našej návštevy? Pravdivo informovať o aktuálnej situácii na Ukrajine. A v rámci našich možností poskytnúť spoluprácu a pomoc obetiam násilia, najmä však týraným ženám a deťom. Dôveryhodné zdroje, akými je napríklad Organizácia spojených národov, informovala, že na území Ukrajiny sú páchané vojnové zločiny. Ide najmä o popravy, mučenia a sexuálne násilie. Boli zdokumentované prípady, keď páchateľmi sexuálneho násilia boli ruskí vojaci. Organizácia spojených národov tiež dokumentuje zločiny proti deťom vrátane ich znásilňovania a mučenia. Ukrajinská strana si želá, aby práve Organizácia spojených národov a Červený kríž vyvinuli väčšie úsilie najmä v súvislosti s unášaním ukrajinských detí mimo ich vlasť. Únosmi detí sa už začala intenzívnejšie zaoberať aj Európska komisia a informuje o nich aj komisár ukrajinského parlamentu pre ľudské práva.
V súvislosti s vojenským konfliktom na Ukrajine sa do popredia dostáva aj činnosť ukrajinskej generálnej prokuratúry, ktorá zločiny vyšetruje a eviduje, aby boli zločinci postavení pred súd a došlo k náhrade škôd spôsobených vojenskou agresiou. Ak hovoríme o sexuálnych útokoch, tie sa týkajú detí, žien a rovnako aj mužov. Počas našej návštevy sme boli v kontakte s viacerými ženami na Ukrajine. Boli medzi nimi také, ktoré poskytujú pomoc a starostlivosť v detských integračných centrách, kde sa individuálne venujú deťom s osobitnými výchovno-vzdelávacími potrebami. Ďalej sme sa stretli s pedagogičkami, ktoré vzdelávajú deti v školách, ale aj s pracovníčkami v centrách pre obete domáceho násilia.
Podľa podpredsedníčky Najvyššej rady Ukrajiny Oleny Kondratiuk ženy sú súčasťou ukrajinskej armády, kde ich je aktuálne 60-tisíc a okolo 5-tisíc ich dnes pôsobí priamo vo frontovej línii. Ak to porovnáme s inými krajinami, ide o významný podiel žien v ozbrojených silách nášho východného suseda. Napríklad na Slovensku máme v ozbrojených silách približne 12 % žien, na Ukrajine je to približne o 10 % viac. Pre úplnosť však treba dodať, že na Slovensku máme časy mierové, na Ukrajine vojnové.
V súvislosti s vojnovým konfliktom u nášho východného suseda veľa žien a detí opustilo krajinu, no v boji za svoju vlasť pokračujú aj v zahraničí. Sama som s niektorými matkami na Slovensku v kontakte. Tieto ženy si želajú odchod ruských vojsk z Ukrajiny a svoj návrat späť domov. Jedna z nich sa mi snažila intenzívne pomáhať aj počas ruského útoku na Kyjev, keď sme noc strávili v úkryte v podzemí. Posielala mi informácie zo Slovenska o tomto útoku a radila mi, čo mám v takýchto chvíľach robiť. V tú noc na weboch celá Ukrajina svietila na červeno a my sme osem hodín strávili v úkryte. Mala som dosť času premýšľať nad tým, ako sa cítia Ukrajinky, Ukrajinci a ich deti, keď každý deň počujú zvuk sirén, sú skrytí v podzemí, v metre, v pivniciach, či je deň, alebo či je noc. Ale ja som tej chvíli myslela na tých, ktorí na Slovensku šíria dezinformácie o situácii na Ukrajine. Sú ničím neohrozovaní, spokojní, vyspatí, oddýchnutí, so svojskými odporúčaniami pre ukrajinský národ.
My sme na Ukrajine však videli na vlastné oči ruiny materskej školy či budovu základnej školy, ktorá bola zničená požiarom. Komunikovali sme so starostami obcí, ktorí nám rozprávali o priamych stretoch s ruskou armádou, o pozostatkoch mín v okolí ich miest. O individuálnych prípadoch hovoriť nebudem, pretože sa mi to nielen ťažko hovorí, ale veľmi ťažko sa to aj počúva. Väčšina Ukrajincov pri našich stretnutiach ďakovala Slovenskej republike za jej pomoc a podporu. V centre pre vojnové obete sexuálneho násilia v Ivanofrankivskej oblasti bola napríklad v interiéri vyvesená slovenská vlajka.
Ako som už povedala, mnohé z vojnových zločinov boli spáchané na civilnom obyvateľstve, a to najmä v okupovaných územiach. Referujú o tom médiá a my sme mali možnosť presvedčiť sa o tom počas našej cesty na Ukrajine, a to predovšetkým v centrách Eleos, ktoré spravuje ukrajinská pravoslávna cirkev. Ide o útulky pôvodne určené obetiam domáceho násilia, napríklad ženám, ktoré sa ocitli na okraji spoločnosti alebo HIV pozitívnym ženám. Dnes sa v centrách poskytuje pomoc a poradenstvo ženám a deťom z vojnových oblastí, ktoré sa stali obeťami sexuálneho násilia. Eleos centier na Ukrajine je v súčasnosti šesť. No podľa slov vladyku Epifanija, metropolitu ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, by ich potrebovali minimálne desať. V týchto centrách je materiálna pomoc rovnako dôležitá ako tá duchovná či psychologická. Ale čo je dôležité, práve týmto centrám pomáha aj Slovenská republika, a to financiami z fondu vzájomnej pomoci.
Ministerstvo zahraničných vecí získalo z fondu vyše 110-tisíc eur pre projekt NGO Eleos na vybudovanie centra pre obete sexuálneho násilia počas vojnového konfliktu v Ivanofrankivskej oblasti. Konkrétnu pomoc zabezpečuje slovenské veľvyslanectvo na Ukrajine pod vedením jeho excelencie Mareka Šafina, ktorý bol aj naším sprievodcom počas návštevy na Ukrajine. Slovensko v rámci projektu pomáha napríklad materiálno-technicky, kým napríklad Južná Kórea zdravotníckym materiálom. Ďalej nápomocné sú aj mimovládne organizácie z Litvy, Lotyšska a napríklad aj Washingtonská univerzita.
Jedno z centier Eleos sa napríklad nachádza v Buči, kde sú umiestňované ženy, ktoré boli v ruskom zajatí, konkrétne v celách predbežného zadržania v Donecku. Ďalšie, ktoré sme navštívili, sa nachádza v západnej Ukrajine, bolo otvorené 1. decembra minulého roka a projekt potrvá do 1. júna tohto roka. Pokračovať však bude iba v prípade, že získa dostatočnú finančnú podporu na ďalšiu prevádzku tohto centra. Ide o tzv. prístrešie sv. Oľgy, kde pomáhajú s evakuáciou žien a detí. Toto centrum má sociálnu pracovníčku a šoféra, ženu vyzdvihne vo frontovej oblasti na dohodnutom mieste a privezie do tohto centra. Poskytujú predovšetkým ubytovanie a rovnako aj prístrešie pre znásilňované ženy a pre ich deti. Poskytujú pomoc psychológov, sociálnych pracovníkov a rovnako aj duchovných. Poskytujú bezplatnú komplexnú lekársku starostlivosť vrátane gynekologických, stomatologických a psychiatrických služieb. Eleos spolupracuje s piatimi klinikami na Ukrajine, dve v Ivanofrankivsku, dve v Kyjeve a jedna v Mukačeve. Psychiatrická starostlivosť je poskytovaná v spolupráci so špecializovanou psychiatrickou klinikou v meste Ľvov. Ďalej je týmto klientom pre to, čo prežili, aj právna pomoc.
Do centra sa tieto klientky dostávajú tak, že samy, individuálne môžu kontaktovať tieto centrá. Ďalší podnet môže prísť z generálnej prokuratúry Ukrajiny, alebo z polície, ktorá pôsobí na okupovaných územiach. Niektoré ženy sa však o možnosti pomoci dozvedia napríklad z čerpacích staníc. Tu sú rozmiestnené upozornenia a letáky s kontaktnými údajmi, kde môžu znásilnené ženy alebo deti nájsť pomoc. V tomto centre nachádzajú útočisko tehotné ženy, ale aj matky s deťmi, týrané, mučené, znásilnené. Ide o obete, ktoré mnohokrát z pochopiteľných dôvodov nechcú hovoriť o tom, čo zažili. Podľa slov zamestnancov z centra častejšia sa tieto ženy otvoria pri bežných činnostiach v rámci centra, akými sú napríklad varenie alebo upratovanie.
Liečiť ukrajinské ženy a ich deti z tráum bude musieť Ukrajina dlhodobo. Ide najmä o traumatické zážitky v rôznej intenzite, ktoré podľa slov odborníkov môžu viesť až k samovraždám. Dôvody sexuálnych zločinov sú naozaj rôzne. Každá žena alebo znásilnené dieťa si so sebou nesie svoj vlastný tragický príbeh. Práve preto potrebujú zdravotnícku i právnu pomoc. Ale to, čo potrebujú najviac a potrebujú to aj od nás, je naša ľudskosť. Eleos poskytol pomoc vrátane online konzultácií viac ako 120 ženám z Kyjevskej, Doneckej, Chersonskej, Mykolajivskej a Luhanskej oblasti. Ženy a deti môžu v ktoromkoľvek útulku zotrvať jeden až šesť mesiacov s možnosťou predĺženia ich pobytu. Kapacita útulku pre klientov je 15 až 20 žien a detí. Celková kapacita ubytovania vrátane personálu je 30 osôb.
Predstavitelia Eleosu spolupracujú intenzívne s ukrajinskou generálnou prokuratúrou, oddelením pre vyšetrovanie vojnových zločinov, ministerstvom vnútra Ukrajiny, políciou, bezpečnostnými službami a ďalšími medzinárodnými organizáciami pre ľudské práva. Tam sme sa napríklad dozvedeli, že najmladšou obeťou sexuálnou násilia bolo štvorročné dievčatko a najstaršími obeťami boli seniorky, mali viac ako 80 rokov. V čase nášho pobytu sme zaznamenali aj pôrod jednej z klientiek z centra. Narodilo sa jej šieste dieťa. Rovnako v centre bola napríklad umiestnená matka s dcérou, ktorá bola znásilnená a mučená.
V súčasnosti štatistiky hovoria, že obetí znásilnenia bolo 171. Mužských obetí znásilnenia 36. Predpokladá sa však, že v skutočnosti bolo na Ukrajine znásilnení oveľa viac. Pomôcť Ukrajine by sme v tomto smere mohli napríklad podporou projektu Eleos, ale aj odbornou pomocou špecialistov, najmä z radov psychológov a psychiatrov, ale napríklad aj organizovaním pobytov pre tieto matky so svojimi deťmi na Slovensku, kde by sa cítili v bezpečí.
Ľudia z Ukrajiny, s ktorými sme mali možnosť stretnúť sa, úprimne ďakovali Slovensku za pomoc. Na druhej strane, Ukrajina vie o rôznych náladách v našej spoločnosti v súvislosti s vojnovým konfliktom, napriek tomu však Ukrajinci boli vďační, priateľskí a veľmi chápaví. O situácii na Ukrajine by sa dalo hovoriť dlhšie a témy by mohli byť naozaj rôzne. Som však presvedčená, že Národná rada Slovenskej republiky uplatní pri hlasovaní za predloženú deklaráciu princíp solidarity, spolupatričnosti a prispejeme tak k spravodlivejšiemu a ľudskejšiemu svetu. V súvislosti s deklaráciou Národnej rady Slovenskej republiky predkladám plénu nasledujúci doplňujúci návrh.
Doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Petra Polláka, Jarmily Vaňovej, Moniky Kozelovej, Anny Miernej a Martiny Brisudovej k návrhu poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Anny Miernej, Moniky Kozelovej, Martiny Brisudovej a Anny Zemanovej na prijatie Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o zločinoch páchaných na ukrajinských ženách a deťoch.
Za slová „vyzýva Ruskú federáciu k okamžitému zastaveniu deportácií ukrajinských detí a žien a k vráteniu deportovaných osôb naspäť na Ukrajinu;" sa vkladá nový odsek, ktorý znie:
„vyzýva Ruskú federáciu k okamžitému zastaveniu vraždenia, znásilňovania a mučenia civilného obyvateľstva na Ukrajine;".
Ďakujem pekne za slovo. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, ďakujem pekne aj za doplnenie informácií z našej cesty, ktorú sme mali, tak ako hovorila kolegyňa, tak chcem povedať, že vlastne v tých dedinách, v ktorých sme boli, si predstavte, že v priebehu troch týždňov sa tam minulý rok stalo to, že tam vošlo, teda ruská armáda, 180 ľudí, za tri týždne v jednej dedine 120 ľudí, v druhej, a pre nás boli šokujúce určité veci, že v tých školách a škôlkach mali, že boli zabití teda a že v tých školách a škôlkach, kde mali umiestnenú muníciu, pri odchode to zbombardovali, zlikvidovali tam autobusy školské, takže to sú pre nich veci, s ktorými sa tí starostovia, s ktorými sme sa osobne stretli, musia dennodenne potýkať.
A chcela by som zdôrazniť pre tých, ako hovorila kolegyňa, kto má pochybnosti o tom, že to tam je takto, bol tam štáb, bola tam redaktorka z televízie, bola tam z rozhlasu, bola tam kamera, tak je to, môžete vidieť vlastne tie informácie, ktoré sme na tejto ceste my zažili, oni aj zdokumentovali a môžete ich vidieť v televízii.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
Už vyše roka žije ukrajinský národ v strachu a v obavách z vojny. Tisíce ľudí prišli o život, ďalšie tisíce ľudí boli zranení, ďalšie tisíce ľudí bolo vysídlených či ušli do bezpečia mimo svojho domova. Desia ma ako mamku informácie o únosoch detí, deti patria k svojej rodine, priateľom, do svojho domova. Detstvo je to najkrajšie a malo by byť aj najpokojnejšie obdobie života každého človeka. Zničená je veľká časť krajiny, infraštruktúra, rodiny, ľudské životy. Odsudzujem akékoľvek páchané násilie.
Milé kolegyne, máte môj obdiv, že ste absolvovali cestu do vojnou sužovanej a ťažko skúšanej Ukrajiny, priamo na mieste ste zažili krutú realitu, ktorá tam je. Prečítala som si deklaráciu, ktorú predkladáte do parlamentu, a ja ju určite podporím a chcem sa poďakovať za to, že v našej krajine žijeme v mieri.
Ďakujem pekne za slovo.

Kolegyňa Maťka Brisudová, ďakujem ti za doplnenie tých svedectiev, ktoré sme zažili, konkrétne príklady situácie, aká sa na Ukrajine deje, a tvoje vystúpenie by si mali vypočuť najmä tí, ktorí odišli teraz zo sály a spochybňujú, že však je vojna, tak takéto veci sa bežne dejú. No aj vojna sa, vojnové konflikty by mali sa viesť podľa nejakých dohovorov, k tomu hovorí aj čl. 49 Ženevského dohovoru o ochrane civilistov v ozbrojených konfliktoch. To, že zomierajú ľudia vo vojne počas bombardovania, je hrozné, ale to, že okupanti, ktorí okupujú územie, sa dopúšťajú zverstiev na ženách, deťoch, mužoch, že unášajú a deportujú, nedobrovoľne deportujú deti a ich rusifikujú, menia im identitu, tak to nie je normálne a musíme urobiť všetko pre to, aby sa svet ozýval, aby sa toto naozaj nestalo, že však čo, je to normálne, veď vojny sa vedú a boli aj v iných krajinách a vtedy sme nekričali. Ale toto, čo sa deje na Ukrajine, je nechutné, hrozné a musí to skončiť a musíme naozaj silno kričať, celý svet, demokratický svet kričať proti takýmto, takémuto bezpráviu.

Ďakujem za slovo. Vojnoví spravodajcovia boli vždy veľmi dôležitými osobami a ty, Martinka, a tvoje kolegyne ste boli vojnovými spravodajcami, ktorí určite priniesli fakty, o ktorých sme veľa vedeli, čosi tušili, ale to, čo ste k tomu pridali, je nesmierne dôležité. Niekto sa možno spýta, aký to má vlastne význam, čo zmeníme, čím pomôžeme, keď budeme prijímať takúto deklaráciu, nuž moje presvedčenie je veľmi úprimné, je, že je to dôležitý kamienok v mori svetovej snahy o to, aby hrozný zločin, ktorý pácha Ruská federácia na našom susedovi, sa zastavil čím skôr, a preto som presvedčený, že vaša deklarácia, naša deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky bude príspevkom k tomu, aby sa tie hrôzy skončili skôr. A verím, že sa tak vďaka vám, za čom vám teda nesmierne aj ďakujem, stane a že vďaka vám môžme opäť povedať, že Slovensko napriek všetkým marazmom, politickým, ktoré tu zažívame, stojí v tejto dôležitej svetovej otázke na správnej strane histórie a vy ste k tomu prispeli. Ďakujem.

No, zdrhol mi tuto pán kolega Kuffa, takže aj ostatní kolegovia, ktorí prišli, zasmradili a odišli, ale ja som chcela hovoriť, hovoriť o tom, čo, čo vravela Maťka. Naozaj tá hrdosť, keď sme videli v tom dome viať slovenskú zástavu, bola, bola neuveriteľná, pretože tam viali tie zástavy tri. A jedna z tých troch bola slovenská. Ja naozaj aj z tohto miesta by som chcela poprosiť, poprosiť aj vládu, aby sme aj naďalej pomáhali, teda pokračovali v pomoci Eleosu. Ten Eleos evidentne veľmi dobre pracuje, spracováva a rieši naozaj tieto týrané ženy. Ja si zase na rozdiel od iných, ešte jedna vec, si nemyslím, že by sme nemali o tých, o tých zločinoch hovoriť, lebo keď o nich nebudeme hovoriť, o konkrétnostiach, keď o nich nebudeme hovoriť, nebudeme vedieť, aké obludné to je a stále si budú ľudia myslieť, že také neexistuje, nefunguje. Tak ja okrem toho, čo Maťka hovorila, to bola mama, s ktorou som sa ja rozprávala osobne, to bol ten prípad matky, ktorá bola týraná, a jej štrnásťročnej dcéry, ktorá bola znásilnená a dorezaná vzápätí, ale to najhoršie asi je prípad, ktorý je tiež v riešení generálnej prokuratúry Ukrajiny, a to je prípad ženy, ktorú znásilnili štyria ruskí vojaci pred očami detí, potom ju oholili, potom je vypálil Z, potom ju vyzliekli donaha a potom ju vyhodili na cestu. Čiže aj toto sa deje a ak my nebudeme o tom rozprávať a ak ľudia nebudú vedieť, aká, aký hlboký, ako hlboko... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážené a milé kolegyne, srdečne vám ďakujem za obetavosť, ktorú ste preukázali absolvovaním náročnej a určite aj nebezpečnej cesty na územie nášho suseda Ukrajiny, barbarsky napadnuté Ruskom, za svedectvo o organizovaných zverstvách, ktorých sa tam ruskí agresori dopúšťajú, aj návrh deklarácie, ktorý predkladáte Národnej rade Slovenskej republiky. Zároveň vyslovujem ľútosť nad tým, čo ste si museli vypočuť z úst jedného z poslancov, ktorý sa do parlamentu dostal na kandidátke Kotlebovej extrémistickej strany. Zarážajúce je, že tento poslanec, ktorý je lekár, prejavil bagatelizovaním utrpenia tých najzraniteľnejších nulovú mieru empatie s obeťami, ale maximálne porozumenie pre lži šírené z Kremľa, ktoré tu bez hanby prezentoval. Musím sa priznať, že pri jeho vystúpení som mal intenzívny pocit hanby kvôli tomu, že niekto dokáže byť natoľko zaslepený predsudkami a propagandou štátu podporujúceho organizované páchanie vojnových zločinov štátu, ktorý aj Slovensko vyhlásil za nepriateľskú krajinu.
Ešte raz vám ďakujem za návrh deklarácie, ktorú, samozrejme, podporím. Ďakujem.

Ja by som sa chcel pripojiť k poďakovaniam predkladateľkám návrhu deklarácie a aj za ten návrh, aj za ich cestu na Ukrajinu, aj za svedectvo, ktoré podali, a je to dôležité, pretože násilie páchané cielene na civilistoch počas vojny nie je niečo bežné, je to, je to výnimočná vec. Samozrejme, že civilisti trpia počas vojny, akejkoľvek vojny a je smutné a strašné, ak sú postihnutí na životoch alebo na zdraví a v dôsledku vojenského konfliktu, ktorý sa vedie medzi armádami. Ale tu sme svedkami niečoho iného, niečoho, čo nie je bežné, a to je cielené zabíjanie civilistov, cielené mučenie, znásilňovanie, presídľovanie žien a detí do inej krajiny, to rozhodne nie je to isté ako keď hovoríme o civilných obetiach akejkoľvek vojny.
Nie je pravda, že cieľom tejto deklarácie alebo tejto iniciatívy je prekryť rozhodnutie o dodaní migov, však to sa predsa nijako nevylučuje, naopak, to sa dopĺňa. My čo podporujeme Ukrajinu, podporujeme aj to, aby jej boli dodávané zbrane a vojenský materiál, aby sa dokázala brániť, podporujeme Ukrajinu aj v symbolickej rovine, ale aj v tej reálnej rovine, ktorá má podobu či už humanitárnej podoby dodávok vojenského materiálu, alebo pomoci odídencom. A v tejto súvislosti ma teraz zaujalo to, čo ste hovorili aj o tej psychologickej pomoci týraným ženám alebo ženám, na ktorých bolo páchané či už vojnové alebo iné násilie, tak tu by som len chcel pripomenúť, že niektoré z tých Ukrajiniek sú aj na Slovensku a potrebujú pomoc aj na Slovensku, a tam môžme urobiť viac aj my.