12. schôdza

Ďakujem za slovo.
My zdravotne znevýhodnení nie sme len poberatelia sociálnych dávok, chceme chodiť do škôl, pracovať a zúčastňovať sa na verejnom živote na rovnakom základe ako ostatní, ktorí nemajú zdravotné znevýhodnenie. Sociálna izolácia osôb so zdravotným znevýhodnením je závažným celospoločenským problémom. My zdravotne znevýhodnení sa vo svojom živote stretávame s rôznymi prekážkami a tiež mnohokrát riešime odlišné problémy týkajúce sa bežného života ako ľudia bez zdravotného znevýhodnenia. Hľadáme odpovede na mnohé otázky týkajúce sa bežnej existencie, často sme stavaní spočiatku aj do zdanlivo neriešiteľných situácií, ktoré môžu viesť k beznádeji a tým k sociálnemu vylúčeniu. Ja ako osoba so zdravotným znevýhodnením tiež ocením, ak mám všetky informácie dostupné. Sociálna integrácia osôb so zdravotným znevýhodnením je závislá od mnohých faktorov ako napríklad bezbariérovosť, prístup k stavbám občianskeho vybavenia, dostupnosť sociálnych služieb, pomôcok od druhu zdravotného znevýhodnenia, sociálneho prostredia, rodinného prostredia, osobnosti, prístupu k životu, postojov a rôznych ďalších faktorov.
S novovzniknutou situáciou u osôb so zdravotným znevýhodnením ide predovšetkým o prijatie nového statusu a hľadania osôb riešenia zo sociálneho hľadiska, ktoré by malo vychádzať z pomoci a podpory, ktorá prichádza od sociálnych pracovníkov. O aktívnych stratégiách riešenia problému sa hovorí vtedy, ak si tieto osoby vlastnou iniciatívou hľadajú riešenia a dobrovoľne žiadajú sociálne poradenstvo, ktoré v tomto štádiu poskytuje v prvom rade neziskový sektor a občianske zduženia pro bono. V dôsledku tohto dochádza k zníženiu životného štandardu, pretože nemajú vždy dostupné sociálne poradenstvo zdravotne znevýhodnení, čo sa dotýka, samozrejme, aj celej rodiny. Dôsledky zdravotného znevýhodnenia sprevádzajú osobu do konca jej života, čo prináša negatívne dôsledky na kvalitu jej života, ale aj kvalitu života osôb, ktoré sú v jej blízkom a bezprostrednom vzťahu.
Vznik tejto právnej úpravy je prínosom pre život zdravotne znevýhodnených a ich blízkych. V zmysle novely zákona o sociálnych službách sa už sociálne poradenstvo poskytuje, ale nie v otázke, ktoré trápia zdravotne znevýhodnených. Obce sú tie, ktoré by mali poskytovať sociálne poradenstvo práve pre zdravotne znevýhodnených. Obce sú pre nich najdostupnejšie a najbližšie. Výzva sociálnej integrácie pre osoby so zdravotným znevýhodnením nespočíva len v odstránení fyzických bariér, ale aj v podpore a poradenstve pri hľadaní riešení ich individuálnych potrieb. Zlepšenie prístupu k sociálnemu poradenstvu vo veciach konkrétne pre nich relevantných je kľúčové pre zabezpečenie plnohodnotného a aktívneho zapojenia sa do spoločnosti. Zároveň je nevyhnutné, aby tieto služby boli poskytované na úrovni obcí, ktoré sú pre nich najdostupnejšie a najbližšie, čím sa prispeje k posilneniu ich životnej perspektívy a kvality.
Dovoľte mi k tejto problematike poskytnúť aj osobný náhľad, vychádzajúci z mojej profesionálnej praxe. Pätnásť rokov som sa venujem sociálnemu poradenstvu pro bono pre ľudí so zdravotným znevýhodnením a seniorov. Títo ľudia sú častokrát zúfalí, nevedia, na koho sa majú obrátiť a pokiaľ potrebujú kompenzácie či sociálne služby, častokrát nenachádzajú odpovede na otázky. Toto poradenstvo v plnej miere supluje neziskový sektor a nahrádza tak službu, ktorú by mal robiť štát. V rámci môjho poradenstva som sa stretla práve so zdravotnými znevýhodneniami, ktoré boli veľmi vážne. Ľudia boli naozaj zúfalí. Predstavím vám príbeh 37-ročného zdravotne znevýhodneného, ktorý je od narodenia na vozíku a nevedel napríklad ani len to, že má nárok na kúpeľnú starostlivosť. Keď je niekto 365 dní v roku na vozíku bez kúpeľnej liečby, jeho kvalita života sa často znehodnocuje.
Rada by som sa posunula aj do európskeho priestoru. S veľkým nadšením som ešte v roku 2017 sledovala prijatie návrhu agendy Európskej komisie ohľadom Európskeho piliera sociálnych práv. Je to iniciatíva vychádzajúca z dopytu občanov Európskej únie túžiacich po sociálnejšom európskom priestore, v ktorom budú dodržiavané spravodlivé podmienky, rovnosť príležitostí a prístupu na trh práce a v neposlednom rade sociálna ochrana a začleňovanie. A to ešte s väčšou radosťou som sledovala vyčlenenie z jedného z princípov tohto piliera pre začleňovanie ľudí so zdravotným znevýhodnením a vytvorenie stratégie v oblasti práv osôb so zdravotným znevýhodnením na roky 2021 až 2030.
V systémoch sociálneho poradenstva pre osoby so zdravotným znevýhodnením sa v rôznych členských štátoch Európskej únie často vyskytujú rozdiely. Zatiaľ čo niektoré štáty majú vyvinuté komplexné programy a služby, ktoré poskytujú osobám so zdravotným postihnutím podporu a asistenciu v rôznych oblastiach života, iné štáty sa môžu stretávať s nedostatkom zdrojov a efektívnych opatrení, ako napríklad Slovensko. Je dôležité, aby sa členské štáty inšpirovali osvedčenými postupmi a vzájomne si vymieňali skúsenosti, aby sa zlepšil stav sociálneho poradenstva a podpory pre osoby so zdravotným znevýhodnením v celej Európe.
Na záver by som rada spomenula iniciatívu Aj my, ktorú sme v rámci Progresívneho Slovenska uviedli do života s kolegyňou Janou Hanuliakovou. Je to o rešpekte, pomoci a začleňovaní. Bez ohľadu na politické tričká, každému by malo ísť o zlepšenie kvality života zdravotne znevýhodneným, preto prosím o podporu tohto zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som vám aj touto cestou bližšie priblížila nielen náš návrh zákona, ale najmä to, kam týmto prvým krokom chceme nasmerovať pozornosť vás, poslancov a poslankýň Národnej rady, ale aj širokej verejnosti.
Pozornosť na problematiku, ktorá bola roky v úzadí a, žiaľ, napriek pár pozitívnych zmenám, ktoré sa udiali za predchádzajúcej vlády, ľudia so zdravotným znevýhodnením a ich rodiny sú na Slovensku naozaj dlhodobo na pokraji zúfalstva a nezáujmu. Tieto rodiny zažívajú naozaj ťažké chvíle, pokiaľ nie sú finančne zabezpečené, tým, že jeden rodič ťahá výdavky, resp. nemajú širokú podporu rodiny, dostávajú sa skutočne na pokraj chudoby. Častokrát sú to matky samoživiteľky, toto nám naozaj potvrdila aj každá jedna organizácia, s ktorými veľmi úzko spolupracujeme a komunikujeme.
Jednou oblasťou z mnohých, kde vidíme zásadný problém, je teda prístup ľudí so zdravotným znevýhodnením k informáciám, čo riešime aj v predkladanom návrhu zákona. Ľudia so zdravotným znevýhodnením majú na svojich pleciach v mnohom sťažené podmienky a najbližšie k týmto ľuďom je teda, samozrejme, samospráva, a preto aj navrhujeme, aby sa mohli ľudia so zdravotným znevýhodnením aj rodiny obrátiť pre informácie o možným kompenzáciách a aj iných sociálnych potrebách na ich mesto alebo obec. Odstránili by sme tým mnohé bariéry, ktorým čelia ľudia so zdravotným znevýhodnením pri prístupe k informáciám.
Ja sa ešte v krátkosti vrátim aj k našim aktivitám, ktorými sme sa snažili aj s kolegyňou Veronikou Veslárovou pomáhať v dobe, ešte keď sme neboli v Národnej rade. Okrem toho, že teda, ako aj Veronika spomenula, že poskytuje 15 rokov sociálne poradenstvo, tak sme spoločne pred tromi rokmi založili iniciatívu Odstráňme bariéry a prostredníctvom nej sme sa snažili, aby nám ľudia so zdravo... teda nie so zdravotným znevýhodnením, ale každý, kto vo verejnom priestore narazil na nejakú bariéru, tak aby nám ju nahlásil a my sme sa potom snažili osloviť vlastníka či budovy alebo priestranstva a snažili sme sa teda upozorniť, aby táto bariéra bola odstránená. Nejaké veci sa nám aj podarili, čo sme, čo som veľmi rada, ale musím povedať, že oslovili sme napríklad aj jednu fakultu, ktorá práve rekonštruovala, alebo čerstvo mala zrekonštruovaný prístup tu v Bratislave, a sme boli prekvapení teda, že napriek tomu, že jej to vyhláška ukladá, pri tej rekonštrukcii nevybudovala bezbariérový prístup. To, čo je, samozrejme, dôležité, čo je povedať, je, že práve tie štandardy by mali prichádzať zo strany štátu a ten by mal ísť príkladom a hlavne by sme to podľa mňa mali byť aj my ako politici a političky, ktorí by mali ísť príkladom ako vo svojej práci, tak, samozrejme, aj v komunikácii.
Ako už aj kolegyňa spomenula, tak sme aj spustili iniciatívu, ktorú sme ohlásili asi týždeň dozadu na tlačovej konferencii aj my, do ktorej sa, samozrejme, môže zapojiť každý jeden z vás, každá jedna, ja dúfam, že teda aj tak každý spraví. Cieľom našej iniciatívy je zvýšiť pozornosť a pochopenie spoločnosti pre ľudí s rôznymi formami zdravotného znevýhodnenia. Iniciatíva je v prvom rade o rešpekte, všímavosti a ohľaduplnosti. Pretože myslíme si, že rodiny už naozaj nemôžu ďalej čakať, my ako politici a političky musíme urobiť maximum pre zlepšenie ich situácie. Hoci nemáme aktuálne vládnu väčšinu, predkladáme do parlamentu prvé dva návrhy zákonov a budeme pre ne naozaj hľadať čo najširšiu podporu. Budeme ďalej pokračovať v pomoci, aj v osvete, ktorú sa snažíme už teda robiť roky a ktorú na Slovensku podľa mňa naozaj potrebujeme ako soľ.
Zároveň chceme vyzvať všetky organizácie, rodiny aj konkrétnych ľudí, ktorých sa týka téma zdravotného znevýhodnenia, aby hovorili nahlas o svojich problémoch. My ich chceme počúvať, chceme počúvať, čo sú tie akútne potreby, chceme hovoriť o tom, čo treba zmeniť a ako si dokážeme vzájomne pomôcť. Našou iniciatívou chceme priniesť do spoločnosti naozaj to potrebné zamyslenie a docieliť, aby každý človek na Slovensku o niečo citlivejšie, aby bol o niečo citlivejší a vnímavejší k svojmu okoliu.
Veľmi ma hnevá, že napriek tomu, že sme tu mali dvanásť rokov vlád sociálnej demokracie počas najlepších rokov hospodárskeho rastu, neurobili tieto sociálne vlády naozaj absolútne nič, alebo teda iba minimum, aby sme boli pripravení na časy, kedy nám starne populácia a potrebujeme kvalitnejšie napĺňať potreby ľudí so zdravotným znevýhodnením. Zaostávame v poskytovaní sociálnej starostlivosti, aj vo vytváraní podmienok pre inkluzívne vzdelávanie, pre prácu, pre prístup k spoločenskému a kultúrnemu životu a naozaj ľudia so zdravotným znevýhodnením to veľmi intenzívne vnímajú. Aktívne komunikujeme s organizáciami či konkrétnymi rodičmi a tie skúsenosti, čo počúvame, sú naozaj alarmujúce. Okrem toho, že rodičia sú zaťažení samotnou starostlivosťou o dieťa alebo človeka so zdravotným znevýhodnením, tak im polená pod nohy kladie aj štát byrokraciou, množstvom potvrdení, nedostatkom informácií a teda nedostatočnou podporou zo strany štátu. Jedna vec sú financie, ale druhou nemenej podstatou je citlivý a rešpektujúci prístup, hĺbkové pochopenie situácie, v ktorej sa rodiny nachádzajú.
Dovolím si s vami zdieľať jednu správu, ktorá mi prišla po našej výzve, kedy sme spustili iniciatívu od mamy dieťaťa so zdravotným znevýhodnením. Citujem: „Chcela by som vás v skratke dostať do mojej situácie. Som 30-ročná rozvedená matka, mám trojročného syna autistu. Počas tehotenstva som dostala ťažký covid napriek mojej veľkej snahe chrániť sa a mala som mesiac 40-stupňové horúčky. Následne som ostala na rizikovom tehotenstve až do pôrodu. Hneď po pôrode sa u mňa rozvinula popôrodná depresia. Onedlho prišiel rozvod. Som na syna, dá sa povedať, sama a keby mi aspoň troška finančne nepomáhala rodina a nemala by som niečo našetrené, len ťažko by som uživila seba a svojho syna. Otec môjho syna, exmanžel, nadobudol nehnuteľnosť ešte pred uzatvorením manželstva, takže dá sa povedať, mohol nás rovno vykopnúť cez dvere. Rok a pol trvalo, kým nás súd rozviedol a určil výživné. Dovtedy mi otec na malého neplatil nič a potom chvíľu sto euro, keď som podala návrh na neodkladné opatrenie. Akurát v tej dobe som riešila zdravotný problém svojho syna. Ešte vtedy mu nebola potvrdená diagnóza. Musím povedať, že štát stále trvá na únavných papierovačkách, aj keď stále čoraz viac sa hovorí o digitalizácii a podávaní informácií medzi úradmi. To sa však v tomto prípade nedeje. Ja ako mama samoživiteľka, ktorej ale trocha pomáhala rodina, čo každý takúto možnosť nemá, som musela sa vysomáriť v tom čase, vlastne čo odo mňa štát chce. Našťastie nie som úplný analfabet vo vyhľadávaní informácií na internete. Potrebovala som v prvom rade dať si žiadosť o predĺžený rodičovský príspevok, keďže moje dieťa nie je začleniteľné do bežnej materskej škôlky a treba sa mu celý deň venovať. Štát chce odo mňa niekoľko potvrdení. Štát chce, aby vykonali diagnostiku pre moje choré dieťa, u ktorého viem, že má autizmus. Okej, bolo len moje šťastie na základe rady od inej mamičky, ktorá má syna autistu, že už pol roka sme navštevovali regionálno-diagnostické centrum, kde mi následne spravili diagnostiku len za 30 eur, nakoľko môjho syna už dlhší čas sledovali. Inak by som si musela zaplatiť diagnostiku v inom centre a tam to stojí 250 až 300 eur. Následne štát chce, aby túto diagnózu potvrdilo aj centrum poradenstva a prevencie, kde nie je ľahké objednať sa a trvá to dosť dlho, kým dostanete termín. Ale to nie je všetko, samozrejme diagnózu musí dať na papier aj psychiater. Aj ten sa tiež nezoženie len tak z týždňa na týždeň. Samozrejme, na všetky stretnutia je potrebné prísť s dieťaťom, ktoré nie je ako bežné deti a je to s ním o dosť ťažšie. Isteže chodíme pravidelne aj na iné konzultácie a sedenia, ktoré majú pomáhať jeho stavu. Myslíte si, že to je všetko? Nie, treba ešte od pediatra lekársky nález, ktorý je potrebný tiež doložiť ako prílohu do žiadosti k predloženému rodičovskému príspevku. Okrem toho, čo som už teda napísala, je treba hradiť poplatky za tie všetky vyhotovenia, čo som spomínala, to znamená diagnostika ochorenia, pedopsychiatrická správa, lekársky nález od pediatra. Asi uznáte, že toto všetko pre matku s chorým dieťaťom, ktorá je na neho sama, nie je ľahké. Nehovoriac o tom, že inde rodina matku nepodporuje ani finančne. Nieže ja by som nemala finanč... nieže ja by som sa nemala finančne na čo sťažovať, ale aspoň keď je niečo málo treba, rodina mi niečo pošle a keďže som mala pred tehotenstvom svoju firmu, niečo som si ušetrila. Iné matky v mojej situácii by už skončili s dieťaťom pod vlakom, narážam na situáciu, ktorá sa nedávno na Slovensku stala. Netuším, na čo všetko by som mohla mať ešte nárok a o čo všetko by bolo treba požiadať. Je to len o mojom dopytovaní sa od osôb, ktoré s tým majú skúsenosť, a brázdenie na internete v mojom voľnom čase, ktorého je málo." Koniec príspevku.
Myslím, že aj tento príspevok veľmi dobre, presne opisuje situáciu, v akom sa nachádza mnoho rodín a teda, ako som spomínala, často sú to matky samoživiteľky, ktoré sa starajú o ťažko zdravotne znevýhodnené dieťa a nachádzajú sa naozaj vo veľmi komplikovaných situáciách, a preto si myslíme, že to, čo môžeme aj týmto návrhom zákona minimálne urobiť, je to, že ako prvý kontakt budú mať tú samosprávu, ktorú majú najbližšie, dokáže im naozaj pomôcť, a preto si myslíme, že tie informácie, ktoré by mala samospráva poskytovať, musia sa týkať aj oblastí teda ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Preto by som vás naozaj veľmi pekne chcela poprosiť o podporu tohto návrhu zákona, ja verím, že sa nájde podpora aj v koalícii, nie je to nič zložité, ale napriek tomu to skutočne pomôže veľkému počtu ľudí a teda dúfam, že nájdeme preňho podporu a tým by som sa vám chcela aj veľmi pekne poďakovať. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za vašu iniciatívu a aj za to, čo tu bolo povedané, aj keď v rámci, poviem to, dlhu, ktorý máme voči sociálnym službám, voči zdravotne znevýhodneným, to je len kvapka v mori, to, čo tu, čo tu odznelo. Situácia je naozaj, naozaj vážna a až ak nie zúfalá, lebo naozaj často keď počúvame rodičov a, tak ako ste povedali, že veľmi často sa to týka samoživiteľov, samoživiteliek, tak sú naozaj zúfalí, sú vyčerpaní fyzicky, sú vyčerpaní finančne a stále nevedia na koho a kde sa obrátiť a často tá naša pomoc nie je nastavená dostatočne. A musím povedať, že dlhodobo táto téma bola na okraji, nikto sa jej poriadne nemal, resp. sa jej venujú vtedy, keď je to populárne, ale neprichádzajú reálne riešenia. Preto vám ďakujem za váš návrh, môžem povedať za náš klub, že ho určite podporíme a chcem sa pripojiť k tej výzve, že práve v oblasti pomoci zdravotne znevýhodneným by sme mali zabúdať na politické tričká a vyzvať koaličných poslancov, aby pomohli a podporili tento návrh.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja takisto ako ďakujem za ten návrh, ale, ale viete, tá situácia na Slovensku je taká, že máme tritisíc samospráv a vo väčšine samospráv je ten starosta, poprípade nejaká pracovníčka, ktorá sa venuje ekonomike, a aj keď takýto návrh prijmeme, tak v tých obciach sa nič nezmení, nič neudeje. Samozrejme, vo väčších obciach alebo veľkých obciach a v mestách sa niečo udeje, alebo pomôže tomu, a to je práve otázka na zamyslenie, že konečne presuňme kompetencie z malých obcí na tie veľké, ktoré nevedia vykonávať. My stále o tom hovoríme, ale to kde sa pozrieme, je kameň úrazu to, že každá obec robí všetky kompetencie a všetci zainteresovaní zo samosprávy vám povedia, no nerobíme ich, buď nemáme peniaze, alebo nemáme kapacity a tak ďalej. Aj táto odborná pomoc tých kapacít je na Slovensku málo a akože neočakávame, že v Hornej Dolnej niekto tomu človeku pomôže. A keď pôjde, samozrejme, do inej samosprávy a do mesta, tak povedia, čo my máme s vami spoločné. To je jedna vec, ale tu vidím priestor, pripravuje sa reforma sociálnych služieb, ktorá má byť vlastne do konca budúceho roku hotová, tak ja si myslím, že aj túto oblasť by mali podchytiť a nejak systematicky poriešiť.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Súhlasím, pán Ledecký, že my sme nad tým tiež rozmýšľali, že tá situácia, vieme, aká v samosprávach je, veď sama som z obce, ktorá má okolo tisíc obyvateľov, ale na druhej strane súhlasím s vami, že tie kompetencie, však o tom tiež sme sa tu už rozprávali, že tá reforma, alebo tá reforma verejnej správy je nutná, ale ja si stále myslím, že ten prvý kontakt, ktorý by mohol byť na tej obci alebo v meste, je stále to najlepšie v zmysle tom, že tí ľudia, ktorí tam sedia, aj keď je to možno niekedy len jedna úradníčka, ktorá má naozaj toho veľa, tak my dokážeme jej dať alebo zo strany ministerstva alebo nejakú metodiku, kde, kde naozaj by vedela posunúť toho človeka ďalej alebo poradiť mu v tých základných veciach, lebo zase ono, si myslím, že nie je toho toľko, aby sme to nedokázali zvládnuť aj teraz v takejto situácii a podľa mňa je to veľmi dôležité, že my to naozaj od tých rodín, rodín vnímame. Každý jeden ten príbeh je o tom, že tí ľudia majú málo informácií, určite bavme sa o tom, ako to ešte zlepšiť, ale každopádne ten prvý kontakt a ten najbližší kontakt, ktorý majú ľudia, je tá samospráva. A dokonca v Rakúsku to takto funguje, že keď sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, alebo aj keď počas života proste sa niekto, teda má zdravotné znevýhodnenie, tak tá samospráva je naozaj prvý kontakt, s ktorým ten človek môže komunikovať, a sú na to veľmi dobré teda odozvy a myslím si, že takto isto by to mohlo fungovať aj na Slovensku.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia a kolegyne, bolo to na tejto schôdzi, možno týždeň-dva dozadu, keď toto plénum schválilo, myslím si, že veľmi, prešlo prvým čítaním, v prvom čítaní sme schválili, myslím si, že veľmi potrebný návrh, a to bolo zvýšenie príspevku na deti so zdravotným znevýhodnením v detských domovoch. Na túto schôdzu to prišlo ako vládny návrh, aj keď pán minister Tomáš sám priznal, uviedol, že vlastne tá iniciatíva prišla z opozičných lavíc od poslankyne Marcinkovej. A ukázali sme vtedy, verím, ako plénum Národnej rady, že sú niektoré témy, kde dokážeme byť nadstranícki, že sú to témy, ktoré nie sú politicky citlivé, o ľavici-pravici, konzervatívcoch-liberáloch, ale o tom, že sa vieme zhodnúť, že ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom v zraniteľnej pozícii, treba pomáhať. A som presvedčená, že toto je tiež taký návrh, kde verím, že by sme mohli nájsť nadstranícku zhodu, lebo opäť ide o podporu nejakých ľudí, ktorí u nás, ľudí so znevýhodnením, ľudí žijúcich na Slovensku so znevýhodnením, zdravotným znevýhodnením.
A aj vtedy keď sme prvom čítaní preberali ten návrh, ktorý sa týkal príspevku na deti so zdravotným znevýhodnením v detských domovoch, tak som uviedla, že áno, pomôžme im, zvýšme na nich príspevok, ale berme to ako takú akoby poslednú možnosť, kedy tie deti sú umiestnené do detských domovov, a investujme energiu a peniaze a vôľu tohto štátu a štátneho aparátu, aby sme predovšetkým pomohli rodinám v tom, aby sa vedeli o tie deti starať doma. Pretože ak sa to dá, viem, že sa to nedá vždy, ale keď sa to dá, že je dieťa aj so zdravotným znevýhodnením vychovávané doma, tak určite je to preňho z dlhodobého hľadiska lepšie, ako keď je umiestnené v detskom domove.
A keďže sa dlhodobo venujem školstvu a inkluzívnemu vzdelávaniu a dlhodobo sa aj stretávam s rodičmi detí so zdravotným znevýhodnením, tak preto aj môj pohľad na tento návrh ohľadom sociálneho poradenstva je práve cez prizmu takýchto rodín. Ten návrh sa netýka iba detí, ten návrh sa týka aj dospelých, ten návrh sa týka aj človeka, ktorý po ťažkom úraze zostane, zostane na vozíku na zvyšok života, ale ja sa budem v mojom príspevku zameriavať na deti a ich rodiny, pretože to je problematika, ktorej, ktorej sa dlhodobo venujem.
Keď sa do rodiny narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením a môže to byť typ znevýhodnenia, ktorý je jasný hneď po pôrode, že to dieťa má napríklad rázštep chrbtice a nikdy nebude chodiť, alebo že je nevidiace, alebo že má Downov syndróm, tak je to veľká nejaká nečakaná rana pre tú rodinu. Každé rodičovstvo je náročné, ale väčšinou tá prvotná predstava, ktorú rodičia majú, je, že sa im narodí zdravé dieťa a keď zistia, že to dieťa má nejaký typ znevýhodnenia, milujú ho úplne rovnako, ale vnímajú, že tá výchova je ťažšia, alebo že ten život pre to dieťa bude ťažší. Prichádzajú s tým veľmi často, prichádza s tým veľmi často psychická záťaž toho, že tá starostlivosť môže byť náročnejšia, ešte viac dlhodobo neprespatých nocí alebo, alebo nezvládnutých situácií, môže s tým prichádzať finančná záťaž, pretože je ešte ťažšie to dieťa napríklad umiestniť do materskej školy a ešte dlhšie hlavne tie matky zostávajú, zostávajú na materskej a teda nemôžu byť zárobkovo činné. Prichádza s tým finančná záťaž aj čo sa týka pomôcok, napríklad intervencie, rehabilitácií a podobne. A to prvé, čo potrebuje takáto rodina, je, aby sa mohla na niekoho obrátiť a niekoho prísť opýtať, že čo môžem urobiť, na akú pomoc mám nárok, za kým mám ísť. A to je také to úplne prvotné zorientovanie sa v nejakej novej životnej situácii.
A tento návrh, ktorý predkladajú kolegyne z Progresívneho Slovenska, je práve o tom, aby ľudia, aj rodičia, ktorým sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, vedeli v prvom kroku, za kým majú ísť. A keď napríklad prídu a bude na tej obci alebo na tom meste, na tom miestnom úrade vyškolená napríklad pracovníčka, tak tá ich zorientuje, že dobre, tuto si viete zažiadať, takýto máte nárok na kompenzačné pomôcky, tuto si viete zažiadať, takýto máte nárok na nejaké príspevky, na predĺženú, predĺženú materskú napríklad, takéto budete mať možnosti vzdelávania.
U nás sú služby, ktoré sú pre deti so zdravotným znevýhodnením, za prvé, poddimenzované a, za druhé, roztrieštené. Tipujem, že aj tu z vás málokto vie, že máme pre ten raný vek detí dva typy služieb, ktoré sú ale pod rôznym rezortom a rôzne fungujú. Máme službu včasnej intervencie, ktorá funguje pod rezortom sociálnych vecí a poskytuje napríklad aj terénne služby, chodí za tými rodinami domov, a máme špecializované poradenské centrá pod rezortom školstva. Každé majú nejaké svoje špecifiká, každé má aj nejaké iné pokrytie regionálne. Toto sú základné veci, ktoré človek keď raz vie, tak si vie aj vyhľadať, na koho sa obrátiť. Ale tá rodina to nemusí vedieť. A znovu sa dostávame k tomu, že mať niekoho, na koho sa môžu prísť obrátiť a opýtať sa, kto mi pomôže, a dostať kontakt, toto sú najvyššie služby včasnej intervencie. Tie vám poskytnú to, že vám prídu domov a ukážu vám, ako dieťa viesť k samostatnosti. Toto sú špecializované centrá. Tie vám poskytnú už odbornejšiu starostlivosť, rehabilitačnú napríklad, logopedickú starostlivosť často treba. A teraz zorientovať sa v školstve, aké, čo to dieťa potrebuje, či má byť zarade... alebo či sa tá rodina, aby sa tá rodina mohla rozhodnúť, informovane rozhodnúť, či považuje za lepšie, aby to dieťa išlo do špeciálnej škôlky, alebo do bežnej škôlky. Oboje môže mať nejaké výhody-nevýhody. Aby im niekto povedal, že majú právo na to, aby ich prijala spádová škôlka. Toto všetko sú informácie, ktoré nemajú odkiaľ vedieť, pokiaľ sú v tej životnej situácii prvýkrát.
A aj tuto v súčasnosti napríklad nám toto suplujú neziskové organizácie. Máme na Slovensku organizáciu Platformu rodín pre deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré vyškolili tzv. laické poradkyne, väčšinou sú to matky, ktoré si tým samé prešli, ktoré tiež majú dieťa so znevýhodnením, a tie teraz poskytujú poradenstvo ďalším. Ale zase, tu by sme sa nemali spoliehať na neziskové organizácie, ktoré tiež, za prvé, majú neisté financovanie a, za druhé, majú, samozrejme, nedostatočné pokrytie. Tuto treba systémové riešenie. A práve to tento návrh prináša, že vždy ten prvý kontakt by mala byť obec alebo mesto a tam budú tie základné informácie a tie základné metodiky a tá úradníčka možno tiež to nebude vedieť na prvýkrát, možno si to ani nebude pamätať na druhýkrát, ale keď sa s tou situáciou stretne už desaťkrát, desiatykrát, tak bude presne vedieť a bude vedieť, kde to vyhľadať.
Z tohto dôvodu som presvedčená, že toto je návrh, ktorý by pomohol, ktorý veľa nestojí, ktorý nie je o tom, že by sa dávala nejaká nová dávka alebo nová kompenzácia, ale niekedy tie informácie sú to najcennejšie, čo môžme tým ľuďom dať. Celý ten sociálny systém u nás nie je ideálny, áno, mohli by sme sa baviť aj o navyšovaní dávok, navyšovaní kompenzačných pomôcok, o navyšovaní odborných intervencií, ale už aj to, čo tu dneska máme, aspoň podchyťme systematicky tým, že zabezpečíme, že sa tie dôležité informácie dostanú k tým ľuďom, ktorí to potrebujú. A to má zabezpečiť tento návrh, aby sa každý človek, ktorý buď sám má zdravotné znevýhodnenie, a to naozaj môže byť nečakaná životná situácia, a to môže, sa môže týkať hocikoho z nás v hociktorý deň v živote, že sa nám niečo stane, čo nás premení na ľudí so zdravotným znevýhodnením, a môže sa to týkať hociktorej rodiny, ktorej, ktorej sa narodí dieťa.
Takže prosíme vás o podporu pre tento návrh, lebo pomôže ľuďom v ťažkej situácii, aby dostali informácie, ktoré im v konečnom dôsledku pomôžu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne predrečníčke, že to zhrnula a celú tú problematiku zasadila aj do kontextu. Mne sa ten návrh páči. Ale je dôležité pomenovať aj reálie, v ktorých tu v parlamente fungujeme, a ja si to dovolím obsiahnuť aj s ohľadom na minulé funkčné obdobie, kedy sme sa dostali do situácie, že štát prechádzal alebo prevádzal vlastne kompetencie na samosprávy vo veciach, kde nedokázal robiť poriadnu prácu on samotný. Vlastne decentralizoval vtedy, keď bol ten štát v zúfalstve, keď potreboval napríklad očkovania riešiť a, alebo počas pandémie zabezpečiť iné úlohy, tam sa spoliehal na ten fungujúci prvok, ktorý máme, na ktorý spoľah v tejto krajine stále je, a to sú samosprávy. Naozaj je to jeden z tých pilierov, ktorý si myslím, že ešte ako tak funguje.
A ja chápem aj teraz, keď som sa kriticky zamýšľala nad tým, že kto by mal byť tým bodom prvého kontaktu a určite ste vy oveľa dlhšie nad tým uvažovali a oveľa komplexnejšie, ale tiež som si tú otázku kládla, že kto by to mal byť, kto je najbližšie tej rodine, kde je to dieťa so zdravotným znevýhodnením, tak tiež som došla k záveru, že asi, asi by to mala byť tá obec. Napadlo mi od pediatričky cez nejaké vysunuté pracovisko ministerstva a tak ďalej, ale to všetko je vzdialenejšie tomu pacientovi alebo tomu, tomu človeku, ktorý potrebuje tieto informácie, než obec.
No na druhej strane, keď budeme prichádzať s takýmito zmenami, ktoré sú podľa mňa užitočné a správne, musíme to nejako tým obciam kompenzovať a naozaj sa pozrieť na ten celý balík povinností, ktoré dnes majú, že či ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ako už bolo povedané, spolu s kolegami navrhujeme zákon, ktorý dopĺňa zákon 595/2003 o dani z príjmov a zákon 563/2009 Z. z., daňový poriadok. Zákon sa týka predvyplneného daňového priznania a viac k nemu poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý, a určite poprosím, aby aj koaliční poslanci teraz dávali pozor, pretože my sme už tú konštruktívnu opozíciu dohnali až na takú úroveň, že nielenže konštruktívne kritizujeme návrhy vlády, keď prídu a niečo na nich sa dá vylepšiť, ale v tomto konkrétnom prípade, predvyplnené daňové priznanie, pomáhame vláde napĺňať jej, jej programové vyhlásenie, takže viac k tomu poviem v rozprave, do ktorej sa teda hlásim ako prvý.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 7. júna 2024 a gestorský výbor do 10. júna 2024.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

Ďakujem pekne. Otravné, komplikované, zdĺhavé, stresujúce, nech to radšej za mňa spraví niekto iný, to sú asi také najčastejšie prívlastky, aké si spájame s daňovým priznaním. Verím, že viacerí z nás sme si to vyskúšali aj v tejto, v tejto sále a vedeli by sme to asi potvrdiť. Čiže definíciu problému by sme mali, daňové priznanie dnes nie je zrovna činnosť, ktorú by občania a občianky radi vyhľadávali. Poďme sa teda ale pozrieť, čo to v praxi znamená.
Daňové priznanie v praxi znamená kopec papiera. Stále veľká časť daňových priznaní sa dnes podáva papierovo, znamená to taktiež kopec chýb, napríklad pri uplatňovaní daňového bonusu. Len v roku 2022 pri uplatňovaní daňového bonusu daňovníci spravili viac ako šesťtisíc chýb, ktoré dohromady bolo potrebné riešiť a stáli 3,7 mil. eur. To sú všetko chyby, ktoré vznikajú z nepozornosti a z toho, že ľudia pri vypĺňaní daňového priznania dnes prepisujú údaje z jedného papiera do druhého, častokrát úplne zbytočne. Čiže definíciu problému máme, poďme teda k riešeniu.
No a riešenie nemusíme hľadať ďaleko. Už niekoľko rokov, možno to už bude viac ako desať rokov, sa aj na Slovensku hovorí o predvypĺňaní daňového priznania. V takých krajinách, ktoré sú v digitalizácii naozaj ďaleko, najmä severské krajiny – Švédsko, Estónsko, Dánsko, ale aj Taliansko, Francúzsko, Kanada, Nový Zéland dnes už predvypĺňanie daňového priznania dávno funguje a funguje v niektorých krajinách dokonca viac ako dvadsať rokov. Pointa predvypĺňania je, že namiesto toho, aby štát sa staval do pozície kontrolóra, ktorý od občanov vyžaduje, aby sa k niečomu priznali a potom ich kontroluje, či sa priznali správne, tak štát namiesto toho využije dáta, ktoré má, a čo najviac sa snaží uľahčiť občanom život, a teda im predvyplní daňové priznanie. A znie to možno ako sci-fi alebo ako nejaká fikcia, ale vôbec nie sme od toho ďaleko a potrebujeme na to, aby sme tento stav dosiahli, tak potrebujeme, samozrejme, spraviť nejaké zmeny do informačných systémov na finančnej správe, potrebujeme na to legislatívu, čo je teda dôvod, prečo tu dnes stojím a prečo spolu s kolegami tento zákon navrhujeme.
Ešte by som povedal, že aká by mohla byť naša ambícia pri celej tejto filozofii predvypĺňaní daňových priznaní. Mne sa veľmi páči motto, ktoré má daňová správa v Holandsku, a ich motto znie: „Nevieme zabezpečiť, že to bude zábava, ale vieme aspoň zabezpečiť, že to bude jednoduché." Takže keby sme sa sem dostali aj s daňovými priznaniami, že zábava to síce nikdy nebude, predsa len priznávam sa k daniam, musím tie dane zaplatiť, ale aby to bolo aspoň veľmi jednoduché, tak to je, to je veľmi pekný cieľ, kam by sme sa mohli dostať.
Tento návrh zákona plní aj jeden zo záväzkov, ktorý si dala táto vláda v programovom vyhlásení vlády. Ja som veľmi rád, my sme to mali v prog... my sme to mali v predvolebnom programe pred parlamentnými voľbami, že zavedieme predvyplnené daňové priznanie, som rád, že si to osvojila táto vláda, dala si to do programového vyhlásenie, zatiaľ ale za toho pol roka sme tu nemali teda žiadnu legislatívnu iniciatívu, ako by sme to chceli dosiahnuť, zato sme tu mali Trestný zákon, promafiánsky balíček a kopec ďalšej legislatívy, ktorá zrejme bola dôležitejšia ako plnenie tohto sľubu, no tak sme si povedali, že ideme teda priložiť ruku k dielu a tú legislatívu sme navrhli rovno my.
Zákon sa zameriava, alebo tento návrh sa zameriava, volajme to, že na prvotnú, pilotnú fázu predvypĺňania daňových priznaní a bude pomáhať ľuďom, daňovníkom, ktorí si podávajú daňové priznane typu A alebo B, a buď platí, že sú zamestnancami, alebo popri zamestnaní majú ešte aj nejaký iný príjem, napríklad majú živnosť, alebo často je prípad, že prenajímajú nehnuteľnosť a z toho dôvodu za nich nepodáva daňové priznanie zamestnávateľ, ale podávajú si daňové priznanie sami. Takýchto ľudí je ročne na Slovensku približne 170-tisíc, to sú oficiálne údaje z finančného riaditeľstva. Čiže 170-tisíc ľudí dnes si podáva daňové priznanie sami buď preto, že sa tak rozhodli, ak sú zamestnanci, ale majú viacero zamestnaní, tak sa sami môžu rozhodnúť, že nepožiadajú žiadneho z nich o ročné zúčtovanie a predložia si daňové priznanie sami, alebo z toho dôvodu, že popri zamestnaní majú ešte aj nejaký iný príjem, ktorý im nedovoľuje, aby ročné zúčtovanie za nich spravil zamestnávateľ a tým pádom si ho musia podávať sami. Čiže v prvej pilotnej fáze navrhujem, aby sme riešili problém týchto ľudí.
Problém majú taký, že keď si chcú vyplniť daňové priznanie, tak si od každého zamestnávateľa musia vyžiadať potvrdenie o príjmoch a jediný dôvod, prečo to robia, je potom, aby mohli z toho jedného papiera prepísať pár čísel do druhého, či už papiera alebo elektronického formulára daňového priznania. A potom k tomu doplnia nejaké údaje, ktoré, ktoré ešte štát dnes nevie, a podajú si daňové priznanie. A pritom tieto údaje už dávno existujú. Tieto údaje môže mať aj finančná správa, môže ich využiť na to, aby sme ponúkli občanom lepšiu službu. Dnes to funguje totižto tak, že každý mesiac zamestnávatelia podávajú daňovej správe tzv. mesačný prehľad. V tom mesačnom prehľade uvádzajú nejaké, nejaké údaje o tom, koľko, koľko dane odviedli za svojich zamestnancov a následne finančná správa tieto údaje zbiera. My navrhujeme, aby tieto údaje zamestnávatelia odreportovali finančnej správe v granularite po jednotlivých zamestnancoch. Nie je to žiadna administratíva navyše, pretože zamestnávatelia dnes už dávno tieto údaje si evidujú na mzdových listoch po jednotlivých zamestnancoch. Vďaka tomu bude finančná správa vedieť pre každého zamestnanca tieto údaje na začiatku nasledujúceho kalendárneho roka zosumarizovať a použiť na to, aby vám predvyplnila daňové priznanie, ktoré si už nájdete jednoducho takto pripravené na portáli finančnej správy.
Čiže podstata zákona je veľmi jednoduchá, navrhujeme len zmeniť štruktúru údajov, ktoré sa mesačne posielajú finančnej správe. Tie údaje už dnes zamestnávatelia aj tak evidujú, čiže nebude to pre nich žiadna administratíva navyše. 99,9 % zamestnávateľov dnes na mzdovú agendu používa ekonomický softvér, čiže tá úprava v ekonomickom softvéry bude veľmi jednoduchá, len sa zmení štruktúra toho reportu, takže zamestnávateľ tak ako dnes stlačí jedno tlačítko, že vygenerovať prehľad pre finančnú správu, tak aj po tejto zmene stlačí jedno tlačítko – vygenerovať prehľad pre finančnú správu, ale na pozadí ten systém spracuje tie údaje v inej štruktúre, a to preto, aby sme ich mali v štruktúre po jednotlivých zamestnancoch a aby teda finančná správa vedela tieto údaje použiť na predvyplnenie daňového priznania.
Taktiež sa takýmto spôsobom môžu na mesačnej báze reportovať údaje o daňových bonusoch, ktoré, ako som spomínal na začiatku, sú dnes veľký problém najmä kvôli chybovosti. Najmä kvôli tomu, že napríklad dvaja rodičia si naraz uplatnia daňový bonus, pričom teda môže to spraviť iba jeden z nich, je s tým kopec administratívy. Finančná správa potom musí oslovovať tých daňovníkov, keď spravia takúto, takúto chybu, oni musia nejakým spôsobom odpovedať, vysvetľovať to a tak ďalej, kopec listov, kopec byrokracie, kopec úplne zbytočného papiera, pričom by teda stačilo, aby finančná správa zberala takto dáta počas roka a pri predvyplnení daňového priznanie by sme sa mohli uistiť, že takúto chybu daňovníci nerobia, pretože by sme vedeli, že ak už na jedno dieťa si niekto uplatnil daňový bonus, tak nikto iný si ho uplatniť nemôže.
Čiže prínosy takejto zmeny sú pomerne jednoznačné. Dosiahneme zníženie zbytočného tlačenia papiera. Ak by finančná správa predvypĺňala daňové priznanie, tak daňovníci by si ho našli prevyplnené na portály finančnej správy. Bolo by pre nich veľmi jednoduché toto daňové priznanie podať, nemuseli by ho vôbec tlačiť, vedeli by to spraviť elektronicky. Každé daňové priznanie má približne takých 20 hárkov papiera, tak si viete predstaviť, že pri 170-tisíc daňovníkoch krát 20, koľko zbytočného papiera sa dnes tlačí. Ak by sme to predvypĺňali, dá sa to spraviť online bez potreby tlačenia papiera.
Ďalším prínosom je, že sa vyhneme chybám, budeme mať čisté, vyčistené dáta, vyhneme sa tomu, že človek pri prepisovaní údajov z jedného papiera do druhého spraví chybu alebo si zle uplatní daňový bonus, a taktiež prínosom bude, že konečne sa začneme správať proklientsky. Namiesto štátu, ktorý len vyžaduje, kontroluje a chce od nás stále niečo, tak tu budeme mať štát, ktorý reálne proaktívne nám ponúkne kvalitnejšiu službu, pretože tie dáta jednoducho bude mať. To je podstata tohto, tohto zákona.
Ako som povedal, pomáhame vláde plniť ich programové vyhlásenie vlády a ešte aj tak konštruktívne to robíme, že sme oslovili aj ministerstvo financií, chceli sme s nimi diskutovať o tomto návrhu zákona, pretože sme niekde v médiách zachytili, že ministerstvo financií úplne nerozumelo našej iniciatíve, že prečo to robíme, keď teda oni to robia. Tak sme im to chceli vysvetliť, že prečo to robíme, lebo si myslíme, že sa to dá spraviť oveľa rýchlejšie ako to, čo teraz robí ministerstvo financií, tak sme ich oslovili na stretnutie. To bolo približne pred mesiacom, neviem, či mám dávať anketu, že či si myslíte, že sme dostali aj odpoveď na náš list. Dám anketu, kto si myslí, že sme dostali odpoveď na náš list z ministerstva financií pred mesiacom? Len pre istotu, ani pán predsedajúci si to nemyslí, dvaja si to myslia. Je nás tu v sále, odhadom tipujem tak 20, 20, alebo tak nejak, čiže dvaja si to myslia, 90 % z vás, má, žiaľ, pravdu. Odpoveď na našu ponuku sme od ministerstva financií nedostali. Napriek tomu, že to je v programovom vyhlásení vlády, napriek tomu, že sme našli spôsob, ako dosiahnuť tento cieľ, a boli sme ochotní o ňom diskutovať, či to je alebo nie je komplikované na strane finančnej správy, ako sa tým komplikáciám vieme vyhnúť. Asi takto dnes, žiaľ, fungujú koalično-opozičné vzťahy a nemyslím si, že to je kvôli tomu, čo robí opozícia, pretože v tomto prípade sme naozaj boli veľmi konštruktívni.
Dôležité podľa mňa je ešte upozorniť aj na časový horizont. My s touto zmenou prichádzame teraz, ak by bola v prvom čítaní prijatá, nasledovalo by druhé čítanie na júnovej schôdzi, dovtedy by sme mohli ešte využiť čas na diskusiu s ministerstvom financií, možno pošleme druhý list, skúsime to, aby sme vyladili detaily tohto zákona, aby sme naozaj ho vedeli zaviesť do praxe. Ak by nám prešiel na druhom čítaní v júni, tak vlastne máme pol roka na to, aby sme sa na to dôsledne pripravili, na to zberanie údajov od zamestnávateľov, čiže celý kalendárny rok 2025 by sme zberali údaje od zamestnávateľov a už v roku 2026 by sme prvýkrát mohli mať predvyplnené daňové priznanie a ľudia by nemuseli prepisovať číselka z papiera do papiera. To by sa stalo, ak by teda koalícia podporila tento návrh. Ak ho koalícia nepodporí, tak, žiaľ, bude to asi znamenať, že polroka o tomto zákone nebudeme môcť rokovať, čiže najskôr to asi koalícia predloží niekde v septembri na prvé čítanie, potom druhé čítanie bude niekedy možno v novembri, októbri, ja neviem, tam niekde. Zákon sa schváli, no, samozrejme, že nebude môcť hneď platiť od 1. 1. 2025. Čiže čo bude teda výsledok? No výsledok bude, že to budeme mať o rok neskôr.
Takže ja naozaj dávam ponuku do radov koalície, poďme o tomto diskutovať. Chcete to vy, chceme to aj my, všetci chceme uľahčovať ľuďom život, máme tu legislatívny návrh, zatiaľ som k nemu nepočul žiadne odborné výhrady, len to, že teda ministerstvo tomu nerozumie, tak my vám to radi vysvetlíme, keď tomu nerozumiete. Len teda poďme si sadnúť za jeden stôl a poďme diskutovať o tom, ako zľahčíme ľuďom život a prinesieme im lepšiu službu. A ja už som v tomto bode asi taká obohratá platňa, lebo som tu už mal jeden takýto zákon, kde som vás na to vyzýval. Tie dôvody, prečo ste sa vlastne nechceli o tom ani rozprávať, boli naozaj úsmevné a, prepáčte, ja to budem robiť dokola, pretože ja si myslím, že našou úlohou tu v tomto pléne je zastupovať občanov, ktorí nás sem volili, a robiť niečo, aby sa im na Slovensku žilo lepšie, ľahšie, jednoduchšie.
Takže my to budeme robiť a je teda naozaj na koalícii, že či bude taká ješitná, že žiaden opozičný návrh, ktorý vôbec nemá žiadne politické zafarbenie, to nie je nejaká hodnotová otázka, či ste za alebo proti nejakým hodnotovým témam, to je čisto technokratická otázka, či chceme uľahčovať ľuďom život, odstraňovať byrokraciu. Zase to tu máme, tak som veľmi zvedavý, či nájdeme nejakú spoločnú reč, bol by som veľmi rád, keby sme ju našli, teším sa na diskusiu a budem rád, ak po tejto diskusii dospejeme k tomu, že tento zákon budeme môcť tak naprieč opozíciou, ako aj koalíciou všetci podporiť.
Ďakujem za pozornosť.